Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 3 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (8)I. ÚS 206/09
PDF · 361.57 KB
No categories available
I. ÚS 206/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 206/09-24
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. augusta 2009
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. V. J. a M. J., obaja bytom Z., zastúpených advokátom
JUDr. P. K., B., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 13 ods. 1,
čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Žiar
nad Hronom sp. zn. 4 C 164/2004 z 26. septembra 2007 v spojení s rozsudkom Krajského
súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12 Co 328/07 z 5. júna 2008 a uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 293/2008 z 19. marca 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. V. J. a M. J. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. mája
2009 doručená sťažnosť, doplnená na výzvu ústavného súdu podaním z 20. júla 2009,
Ing. V. J. a M. J. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie „ich práva na súdnu
a inú právnu ochranu zaručeného Ústavou SR v čl. 46 ods. 1, práva na spravodlivé
prejednanie veci zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, porušenia čl. 13 ods. 1 Ústavy SR, podľa ktorého povinnosti možno ukladať len
na základe zákona a v jeho medziach, pri zachovaní základných práv a slobôd, čl. 20 ods. 1
veta 2. Ústavy SR, podľa ktorej vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný
obsah a ochranu a ods. 4 tohto článku Ústavy SR, podľa ktorého vyvlastnenie alebo nútené
obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme,
a to na základe zákona a za primeranú náhradu, rozhodnutím Okresného súdu Žiar nad
Hronom č. k. 4 C/164/2004 zo dňa 26. 9. 2007 v spojení s rozsudkom Krajského súdu
Banská Bystrica č. k. 12 Co/328/07 zo dňa 5. 6. 2008...“.
Taktiež namietali porušenie označených práv rozhodnutím Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý „Dovolanie sťažovateľov proti
uvedeným rozsudkom... uznesením č. 3 Cdo 293/2008 zo dňa 19. 3. 2009 odmietol“.
2. Z obsahu odôvodnenia sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia nie sú spokojní
(nestotožňujú sa s právnym názorom najvyššieho súdu) s odôvodnením zamietnutia nimi
uvádzaných dovolacích dôvodov podľa § 237 písm. a) a b) zákona č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) najvyšším súdom.
Týmito dôvodmi (faktickými) boli:
- „nedostatok hmotnoprávnej legitimácie... keďže sťažovatelia ako odporcovia v konaní
už v čase rozhodnutia prvostupňového súdu neboli vlastníkmi žiadneho z dotknutých
pozemkov...“,
- nevykonateľnosť sťažovateľom uloženej povinnosti «v prvom výroku rozhodnutia
prvostupňového súdu, ktorým sa ukladá „zdržať sa akéhokoľvek konania spôsobujúceho
zmenu smeru toku vody pritekajúcej z parc. č. CKN 914/1 k. ú. O. tak, aby voda pretekala
na parc. č. 294 alebo ohrozovala susednú stavbu súp. č..., najmä odchyľovania smeru toku
vody na parc. č. 294 akýmkoľvek spôsobom“ (zvlášť, keď je z dokazovania zrejmé,
že prívalová voda tečie týmto smerom prirodzene)»,
- uloženie povinnosti sťažovateľom «ako účastníkom občianskoprávneho konania
povinnosť vybudovať vodohospodárske dielo na cudzom pozemku v rozpočtovom náklade
prevyšujúcom 300.000,- Sk (podľa návrhu technického riešenia „Ochrana časti obce O.
pred zátopami“ a rozpočtu k nemu vo výške 382.139,50 Sk vrátane DPH, ktorý je súčasťou
znaleckého posudku č. 41/2007 znalca Ing. R. K.), čo zrejme nepatrí do právomoci súdov».
Podľa názoru sťažovateľov „Ochrana obce, a teda aj časti obce pred zátopami však
patrí podľa zákona o obecnom zriadení do kompetencie obce, prípade aj správcu povodia.
Zhotovenie vodohospodárskej stavby predpokladá stavebné a vodoprávne konanie
a vydanie stavebného povolenia. Takouto stavbou nemožno bez ďalšieho zaťažovať občana,
či už vlastníka, alebo dokonca nevlastníka dotknutých pozemkov, na ktorých
sa má vybudovať.
Možno teda mať za to, že v súdnom konaní, v ktorom bola sťažovateľom uložená
povinnosť niečo vykonať vo verejnom záujme na vlastné náklady a bez náhrady, došlo
k porušeniu ich základných práv a slobôd tak, ako boli citované v úvode sťažnosti.“.
3. Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd ich sťažnosti vyhovel a rozhodol týmto
nálezom:
„1. Rozhodnutiami súdov, Najvyššieho súdu SR č. 3 Cdo 293/2008 zo dňa 19. 3.
2009, ktorým bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľov, Krajského súdu Banská Bystrica
č. k. 12 Co/328/07 zo dňa 5. 6. 2008, ktorým bol potvrdený rozsudok prvostupňového súdu
a Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 4 C/164/2004 zo dňa 26. 9. 2007 boli porušené
ústavné práva sťažovateľov podľa čl. 13 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a ods. 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
SR v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Zrušujú sa rozhodnutia NS SR č. 3 Cdo 293/2008, Krajského súdu Banská
Bystrica č. 12 Co/328/07 a Okresného súdu Žiar nad Hronom č. 4 C/164/2004 a vec sa
vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.“
4. Okrem uvedenej sťažnosti (doručenej ústavnému súdu 28. mája 2009
a vypracovanej advokátom JUDr. P. K.) bola ústavnému súdu doručená 18. mája 2009
faxom a 19. mája 2009 poštou v uvedenej veci analogická sťažnosť vypracovaná
Advokátskou kanceláriou G., s. r. o.
Na výzvu ústavného súdu z 8. júla 2009 adresovanú sťažovateľom, aby oznámili,
ktorá z uvedených sťažnosti má byť predmetom konania na ústavnom súde, sťažovatelia
v liste z 20. júla 2009 uviedli:
„Žiadame, aby predmetom konania na Ústavnom súde Slovenskej republiky bola
sťažnosť predložená advokátom JUDr. P. K. dňa 28. mája 2009.
Text sťažnosti, ktorú vypracovala Advokátska kancelária G. O. a ktorú Ústavný súd
Slovenskej republiky obdržal 18. mája je širšie a podrobnejšie popísanie daného stavu.
Pre horeuvedené konanie považujte text za informatívny.
Zároveň dopĺňame naše spoločné splnomocnenie pre JUDr. P. K. k podaniu ústavnej
sťažnosti na porušenie našich ústavných práv a slobôd rozhodnutiami súdov v právnej veci
žalobcov J. M. a spol. proti nám o zdržanie sa konania a odstránenie závadného stavu.“
Stanovisko sťažovateľov potvrdil advokát JUDr. P. K. listom z 20. júla 2009
označeným ako „Doplnenie sťažnosti“ tohto znenia:
„Vo veci sťažnosti sťažovateľov Ing. V. J. a manželky M. J., doručenej ústavnému
súdu dňa 28. 5. 2009, doplňujem túto sťažnosť o splnomocnenie k zastupovaniu v konaní.
V reakcii na výzvu ústavného súdu zo dňa 8. 7. 2009 oznamujem rozhodnutie
sťažovateľa Ing. J., podané mi telefonicky tak, že predmetom konania na ústavnom súde
má byť sťažnosť zo dňa 27. 5. 2009 s tým, pokiaľ je to procesne možné, aby bola
predchádzajúca sťažnosť doručená dňa 19. 5. 2009, akceptovaná ako doplnenie dôvodov
čo do širších súvislostí sťažovateľmi pociťovaného porušenia ich ústavných práv
základných slobôd.
Sťažovatelia vlastným podaním potvrdia uvedené skutočnosti v stanovenej lehote.“
5. K ústavnej sťažnosti sťažovatelia pripojili:
a) Rozsudok Okresného súdu Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“)
č. k. 4 C 164/2004-307 z 26. septembra 2007 (v konaní o „zdržanie sa protiprávneho
konania a odstránenia závadného stavu“ boli sťažovatelia v procesnom postavení
odporcov), ktorým bola sťažovateľom uložená povinnosť:
„... zdržať sa akéhokoľvek konania spôsobujúce zmenu toku vody pritekajúcej
z parcely CKN 914/1 katastrálneho územia O., vedené Správou katastra Ž. na Liste
vlastníctva č. 587 tak, aby voda pretekala na parcelu CKN 294 alebo ohrozovala susednú
stavbu so súpisným č... katastrálneho územia O., zapísaná na Liste vlastníctva č. 57
Správou katastra Ž., najmä odchyľovania smeru vody toku na parcelu č. 294 akýmkoľvek
spôsobom.
... vybudovať odtokové potrubie PVC DN 250 v dĺžke 35 m od dažďovej zdrže
a najkratšou trasou cez pozemok CKN 293/1 odviesť vodu cez navrhované dve lomové
kanalizačné šachty do jestvujúcej kanalizačnej šachty a následne jestvujúcim potrubím TBR
DN 700 do K. potoka...“, ako aj preddavkové trovy štátu v sume 41 779 Sk a trovy konania
navrhovateľmi v sume 13 500 Sk.
b) Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
12 Co 328/07 z 5. júna 2008, ktorým rozsudok okresného súdu potvrdil.
c) Dovolanie sťažovateľov z 18. augusta 2008 vypracované Advokátskou kanceláriou
G., s. r. o., T., ktoré podali najvyššiemu súdu z dôvodov:
- § 237 písm. a) OSP – vec nepatrí do právomoci súdov, „ale do právomoci
príslušnej inštitúcie, ktorá by podľa správneho poriadku a príslušných ustanovení zákona
o vodách vyriešila celú vodohospodársku situáciu v danom území“;
- § 237 písm. d) OSP – vo veci sa už skôr právoplatne rozhodlo. Podľa názoru
sťažovateľov „rozhodovala už aj obec – ako stavebný orgán v 1. stupni a vec riešil
aj krajský stavebný úrad a následne aj Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja SR...“
Išlo o akciu „vybudovanie dažďovej kanalizácie“ v obci O.
- § 237 písm. b) OSP – v konaní vystupoval ako účastník ten, kto nemal spôsobilosť
byť účastníkom konania. „V čase vydania prvostupňového rozhodnutia a aj rozsudku
odvolacieho súdu odporkyňa v 2. rade nebola podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľnosti
pozemku parc. č. 914/1... Odporcovia zároveň nie sú ani vlastníkmi nehnuteľnosti –
pozemku parc. č. 293/1 v kat. úz. O...“.
- § 237 písm. f) OSP – účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať
pred súdom. „Postupom odvolacieho súdu sa tým, že nevyhovel žiadosti právneho zástupcu
odporkyne v 2. rade o odročenie pojednávania... z dôvodu kolízie s iným pojednávaním,
hoci sa riadne a včas ospravedlnil..., bola odňatá možnosť odporkyne... konať a brániť
jej práva pred odvolacím súdom.“
d) Uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 393/2008 z 19. marca 2009, ktorým
bolo dovolanie sťažovateľov odmietnuté.
II.
Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
oprávnený konať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú
porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa čl. 127 ústavy je systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd rozdelený
medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou
založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc
ústavného súdu len subsidiárne. Z toho vyplýva, že ústavný súd zásadne nemá právomoc
rozhodovať o takých sťažnostiach, o ktorých je oprávnený podľa platných právnych
predpisov rozhodovať iný (všeobecný) súd.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(napr. I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05).
Sťažovatelia vo svojej sťažnosti namietali porušenie svojich základných práv podľa
čl. 13 ods. 1, čl. 20 ods. 1, čl. 20 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom
okresného súdu sp. zn. 4 C 164/2004 z 26. septembra 2007 v spojení s rozsudkom krajského
súdu sp. zn. 12 Co 328/07 z 5. júna 2008 a s uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
3 Cdo 293/2008 z 19. marca 2009.
6. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127
ods. 1 ústavy nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého rozsudku okresného súdu
preto, lebo na základe podaného odvolania patrilo do právomoci krajského súdu.
Z obsahu sťažnosti (a jej doplnenia) vyplýva, že sťažovatelia proti (v sťažnosti)
namietanému rozsudku okresného súdu sp. zn. 4 C 164/2004 z 26. septembra 2007 podali
riadny opravný prostriedok – odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd. Preto ústavný súd
nemá právomoc na konanie o tej časti sťažnosti, v ktorej sa namieta porušenie práv
sťažovateľov predmetným rozsudkom okresného súdu.
7. Zákonným predpokladom na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie
v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná
a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia
o inom zásahu. Zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty
odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 75/04). Podanie sťažnosti po uplynutí tejto lehoty
je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako oneskorene podanej
(§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Z obsahu sťažnosti (a jej doplnenia) vyplýva, že rozsudok krajského súdu sp. zn.
12 Co 328/07 z 5. júna 2008 nadobudol právoplatnosť 21. júla 2008. Rovnako vyplýva,
že sťažovatelia podali proti tomuto uzneseniu dovolanie (dovolanie sa podáva proti
právoplatnému rozhodnutiu súdu, pozn.). Najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Cdo 293/2008
z 19. marca 2009 dovolanie sťažovateľov odmietol podľa § 243b ods. 5 OSP v spojení
Sťažnosť sťažovateľov bola doručená ústavnému súdu 28. mája 2009, teda
v súvislosti s namietaným rozsudkom krajského súdu po uplynutí zákonom ustanovenej
dvojmesačnej lehoty na jej podanie. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľov v časti
namietajúcej protiústavnosť označeného rozhodnutia krajského súdu (rozsudku sp. zn.
12 Co 328/07 z 5. júna 2008) odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako
oneskorene podanú.
8. Sťažovatelia sa vo svojej sťažnosti domáhali zrušenia uznesenia najvyššieho súdu,
keď namietali, že jeho postupom v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu
krajského súdu bolo porušené ich základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj ich základné právo podľa
čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy.
Sťažovatelia v sťažnosti vychádzali v zásade z dôvodov, ktoré uviedli aj v podanom
dovolaní a ktorými sa dovolací súd zaoberal pri jeho prerokúvaní. Dovolací súd ho posúdil
ako také, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému tento mimoriadny opravný
prostriedok nie je prípustný, a preto ho odmietol.
Nosným základným právom sťažovateľmi označených článkov ústavy a dohovoru je
právo na súdnu a inú právnu ochranu, ktorého súčasťou je aj právo na spravodlivý proces.
9. K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru
Účelom práva na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivé konanie
je zaručiť každému prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci
konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01).
Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy podľa
stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci
v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní.
Takýmto predpisom je Občiansky súdny poriadok.
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu súčasťou práva na spravodlivý súdny
proces nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným súdom
úspešný vrátane konania o dovolaní. Z toho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania. Procesný postoj účastníka
konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť všeobecného
súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov
a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky tieto procesné úkony
primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade
s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom
účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia
civilného procesu (IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07).
V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje
za potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky
na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu,
t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci
v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný
súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich
do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis
II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej
vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,
ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00),
preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje
až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 13/01) alebo všeobecné
súdy neposkytnú ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlade
s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.
Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy,
ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže
konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym
súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú
ustanovenia § 236 a nasl. OSP.
V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu z ustanovenia § 237 OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné,
len pokiaľ ide o prípady uvedené pod písm. a) až g) tohto zákonného ustanovenia.
Dovolanie je prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
Ústavný súd z tohoto hľadiska preskúmal rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.
3 Cdo 293/2008 z 19. marca 2009, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľov. Nezistil pritom
žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohoto súdu nemajúci oporu
v zákone. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia naopak vyplýva, že najvyšší súd
sa zaoberal a vysporiadal s dôvodmi sťažovateľov, ale pretože sa s nimi nestotožnil,
odmietol dovolanie ako neprípustné.
V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd okrem iného uviedol:
«Najvyšší súd Slovenskej republiky... skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti
rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 236 a nasl. O. s. p.)...
Dovolanie žalovaných by mohlo byť procesné prípustné, len ak by konanie, v ktorom
bol vydaný napadnutý rozsudok, bolo postihnuté niektorou zo závažných procesných vád
uvedených v § 237 O. s. p... Uvedené ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému
rozhodnutiu (aj rozsudku) odvolacieho súdu vtedy, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť
účastníkom konania, c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie, e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f)
účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g) rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát...
Dovolatelia existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. c), e) a g)
O. s. p. netvrdili a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo.
Prípustnosť ich dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
Dovolatelia namietali, že konanie je zaťažené procesnými vadami v zmysle § 237
písm. a), b), d) a f) O. s. p.
Dovolací súd pri posudzovaní existencie vady konania v zmysle § 237 písm. a)
O. s. p. vychádzal z ustanovenia § 7 ods. 1 O. s. p..., z ustanovenia § 7 ods. 3 O. s. p... ako
i z ustanovenia § 104 ods. 1, druhá veta pred bodkočiarkou O. s. p...,
Nárok, ako predmet súdneho konania, je vo všeobecnosti charakterizovaný opísaním
skutkových okolností v podanej žalobe, ktoré bezprostredne vyúsťujú do požiadaviek
formulovaných v žalobnom petite. Posúdenie zistených skutkových okolností a ich
podriadenie pod určitú právnu normu je úlohou súdu („iura novit curia“). Pokiaľ súd
rozhoduje o nároku na plnenie na základe skutkových zistení, ktoré by umožňovali
uplatnený nárok po právnej stránke podriadiť pod viac hmotnoprávnych noriem, je jeho
povinnosťou podľa príslušných ustanovení vec posúdiť a o nároku rozhodnúť, a to bez
ohľadu na to, či je v žalobe uvedený právny dôvod požadovaného plnenia; žalobca nie je
povinný uplatnený nárok kvalifikovať po právnej stránke.
V danej veci obsahom vecnej stránky podanej žaloby boli tvrdenia žalobcov, že...
„v daždivých obdobiach, resp. na jar, keď sa topil sneh a voda stekala vo väčšom objeme
ich parcelou, odporca úmyselne odrážal smer pretekajúcej vody na náš pozemok - parc.
č. 294 tak, že táto voda vážnym spôsobom ohrozovala a ohrozuje náš majetok, podmýva náš
rodinný dom, zaplavuje pivnice i dvor.“ V dôsledku uvedeného sa žalobcovia domáhali voči
žalovaným zdržania sa konkrétneho konania vymedzeného v žalobnom petite a vykonania
úprav, ktoré by podľa žalobcov mali zabrániť vzniku škôd na ich nehnuteľnostiach. Súdy
tvrdený skutkový stav v žalobe subsumovali pod hmotnoprávne ustanovenia § 127 ods. 1 OZ
a 412 ods. OZ...
Vecné práva (vrátane vlastníckych práv), ich ochrana, vzájomné vzťahy vlastníkov
susediacich nehnuteľností (tzv.„susedské právne vzťahy“) sú právnou teóriou exaktne
a dlhodobo zaraďované ako základná zložka súkromného práva, ktorá v podmienkach
právneho poriadku Slovenskej republiky je upravená Občianskym zákonníkom. Vzhľadom
na uvedené, dovolací súd dospel k záveru, že vzťahy medzi žalobcami a žalovanými
sú vzťahmi vyplývajúci zo súkromného práva (ide o vecné práva a z nich vyplývajúce
subjektívne práva, povinnosti a vzájomné pomery), ktoré možno podriadiť pod vzťahy
výslovne vypočítané v ustanoveniach § 7 ods. 1 O. s. p. Preto právne posúdenie otázky
právomoci súdu podľa § 7 O. s. p. odvolacím súdom je správne a konanie nie je zaťažené
procesnou vadou v zmysle § 237 písm. a) O. s. p.
Dovolateľmi namietaná vada podľa § 237 písm. b) O. s. p. mala spočívať v tom,
že v čase vyhlásenia rozsudkov prvostupňovým ako i odvolacím súdom žalovaní neboli
pasívne legitimovanými účastníkmi konania, pretože neboli vlastníkmi dotknutých
nehnuteľností.
Dovolací súd vo všeobecnosti poukazuje na to, že otázka pasívnej legitimácie
účastníkov konania (žalovaných) nemá žiaden vplyv na prípustnosť dovolania podľa § 237
O. s. p... Od aktívnej alebo pasívnej legitimácie účastníka konania treba odlišovať
spôsobilosť byť účastníkom konania (§ 19 O. s. p.) a procesnú spôsobilosť (t. j. spôsobilosť
samostatne konať ako účastník konania § 20 O. s. p.). Nedostatok procesnej spôsobilosti
účastníka konania (spôsobilosť vlastnými úkonmi nadobúdať procesné práva a povinností)
bez riadneho zastúpenia je vadou, na ktorú dopadá § 237 písm. c) O. s. p. K vade takejto
povahy v danom prípade nedošlo. Spôsobilosť byť účastníkom konania má ten, kto má
spôsobilosť mať práva a povinnosti; inak len ten, komu ju zákon priznáva. V sporovom
konaní zákon za účastníkov konania označuje žalobcu a žalovaného (§ 90 O. s. p.);
žalobcom je ten, kto podal žalobu a žalovaným ten, koho žalobca v žalobe za žalovaného
označil, a to bez ohľadu na to, či takto označený žalovaný je nositeľom hmotnoprávnej
povinnosti (t. j. či mu svedčí hmotnoprávna vecná pasívna legitimácia). Spôsobilosti byť
účastníkom zodpovedá spôsobilosť mať práva a povinnosti v zmysle § 7 OZ a § 8 OZ
(t. j. právna subjektivita a spôsobilosť na právne úkony). Okamihom narodenia má každá
fyzická osoba spôsobilosť na práva a povinnosti (právnu subjektivitu), smrťou právna
subjektivita fyzickej osoby zaniká. Spôsobilosť fyzickej osoby vlastnými právnymi úkonmi
nadobúdať práva a povinnosti vzniká v plnom rozsahu plnoletosťou. Obom žalovaným ako
dospelým a žijúcim fyzickým osobám zákon priznáva právnu subjektivitu, jej pozbavenie
alebo obmedzenie nebolo preukázané žiadnym súdnym rozhodnutím, preto je potrebné
vychádzať zo stavu, že títo majú aj spôsobilosť byť účastníkmi občianskeho súdneho
konania (§ 19 O. s. p.) Ak by aj prípadne žalovaní neboli v konaní pasívne vecne
legitimovaní (neboli nositeľmi hmotnej povinnosti), nespôsobovala by táto okolnosť
nedostatok spôsobilosti byť účastníkmi konania. Z uvedených dôvodov konanie netrpí ani
vadou podľa § 237 písm. b) O. s. p.
Podľa názoru dovolateľov konanie trpí aj procesnou vadou spočívajúcou v prekážke
veci právoplatne rozhodnutej [§ 237 písm. d) O. s. p.]. Túto prekážku vidia v tom,
že stavebné orgány v správnom konaní (rovnako ako v tomto spore súd) už rozhodovali
„o vybudovaní dažďovej kanalizácie“...
Dovolací súd vychádzajúc z tvrdení dovolateľov o existencii rozhodnutí vydaných
v správnom konaní (resp. v stavebnom konaní), dospel k záveru, že dovolateľmi uvádzané
skutočnosti neboli v danej veci spôsobilé založiť nimi tvrdenú prekážku veci právoplatne
rozhodnutej (§ 159 ods. 3 O. s. p.). Žiadne rozhodnutie správneho orgánu nie je totiž
objektívne spôsobilé založiť prekážku veci právoplatne rozhodnutej, pretože túto prekážku
môže založiť iba súdne rozhodnutie o veci samej (§ 152 ods. 1 O. s. p.). Z uvedených
dôvodov dovolací súd nezistil, že predmetné konanie trpelo vadou podľa § 237 písm. d)
So zreteľom na obsah dovolania dovolací súd ďalej skúmal, či v konaní na súdoch
nižšieho stupňa došlo k odňatiu možnosti žalovanej 2) pred súdom konať [§ 237 písm. f)
O. s. p.], ku ktorému malo dôjsť tým, že odvolací súd vec prejednal v jej neprítomnosti, ako
aj v neprítomnosti jej právneho zástupcu, napriek výslovnej a včas podanej žiadosti
o odročenie pojednávania z dôvodu kolízie pojednávaní právneho zástupcu, ako aj
z dôvodu, že žalovaná 2) bola v tom čase v zahraničí. Pod odňatím možnosti pred súdom
konať treba rozumieť závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní
realizácia jeho procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom
ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.
Dovolací súd zistil, že termín pojednávania bol odvolacím súdom stanovený
na 5. júna 2008 o 11,30 hodine, na ktorý boli riadne predvolaní žalobcovia 1) a 2),
zástupkyňa žalobkyne 2), právni zástupcovia žalovaných 1) a 2); právnemu zástupcovi
žalovanej 2) Mgr. G. O. bolo predvolanie doručené 20. mája 2008. Právny zástupca
žalovanej 2) písomným podaním z 20. mája 2008 (č. l. 368 spisu) ospravedlnil svoju
neúčasť na pojednávaní určenom na 5. júna 2008 v dôsledku kolízie s pojednávaniami pred
Okresným súdom Liptovský Mikuláš sp. zn. 12 C 60/2004 a sp. zn. 12 C 350/2004 a zároveň
požiadal o odročenie pojednávania. Odvolací súd, reagujúc na túto žiadosť, listom
z 21. mája 2008 oznámil právnemu zástupcovi žalovanej 2), že jeho žiadosti o odročenie
pojednávania nevyhovuje z dôvodu, že kolízia pojednávania nie je dôvodom pre odročenie
pojednávania, keďže raz už došlo k odročeniu odvolacieho pojednávania. Z obsahu spisu
nevyplýva, že odvolací súd trval na osobnej účasti žalovanej 2) na nariadenom pojednávaní
5. júna 2008. Rovnako z neho nevyplýva odôvodnenie žiadosti o odročenie odvolacieho
pojednávania prekážkou aj na strane žalovanej 2) v dôsledku jej pobytu v zahraničí, ako i
že by sa žalovaná 2) domáhala osobnej účasti na nariadenom pojednávaní tak, ako to
žalovaná 2) tvrdí v dovolaní.
V súvislosti s vyriešením otázky, či v prejednávanej veci bola žalovanej 2) odňatá
možnosť pred súdom konať, treba uviesť, že podľa § 24 O. s. p. sa účastník môže dať
v konaní zastupovať zástupcom, ktorého si zvolí. V zmysle § 25 ods. 1 O. s. p. si ako
zástupcu môže vždy zvoliť advokáta a jemu udelené plnomocenstvo nemožno obmedziť.
Zvolený advokát je povinný účelne využívať všetky zákonom pripustené prostriedky
a spôsoby poskytovania právnej pomoci účastníkovi, ktorého zastupuje (§ 25 ods. 2 O. s.
p.). Advokát je oprávnený dať sa zastupovať iným advokátom ako ďalším zástupcom,
prípadne advokátskym koncipientom, ktorého zamestnáva (§ 25 ods. 3 O. s. p.) Advokát sa v
rámci svojho poverenia môže dať zastúpiť iným advokátom; toto zastupovanie ale nie je
možné proti vôli klienta [viď § 16 ods. 1 a 3 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene
a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o advokácii“)]. Podľa § 101 ods. 2 O. s. p. súd
pokračuje v konaní aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný účastník
neustanoví na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec
prejednať v neprítomnosti takéhoto účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ
vykonané dôkazy.
Obsahom základného práva na verejné prerokovanie veci v prítomnosti účastníka
konania a právu účastníka konania vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom nie je
povinnosť súdu vyhovieť akejkoľvek jeho žiadosti na odročenie pojednávania. Posúdenie
opodstatnenosti „dôležitého dôvodu“ (§ 101 ods. 2 O. s. p.) v každom konkrétnom prípade
patrí výlučne do právomoci konajúceho súdu (viď nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky z 13. januára 1999 sp. zn. I. ÚS 68/1998 ako i uznesenie z 30. marca 2005 sp. zn.
III. ÚS 94/2005). Z rovnakého právneho názoru vychádzal Najvyšší súd Slovenskej
republiky aj v rozhodnutí sp. zn. 5 Cdo 77/2002, ktoré bolo uverejnené pod č. 6/2004
v časopise Zo súdnej praxe.
Dôležitosť dôvodu, ktorým je odôvodňovaná žiadosť neprítomného účastníka
o odročenie pojednávania (§ 101 ods. 2 O. s. p.), posudzuje súd vždy podľa konkrétnych,
individuálnych okolností prípadu. Či sú v tej - ktorej veci dôležité dôvody pre odročenia
pojednávania dané, posudzuje súd, a nie účastník konania. Existenciu dôležitého dôvodu
môže súd preveriť len zo skutočností, ktoré sú mu známe v čase posudzovania žiadosti
účastníka o odročenie pojednávania.
V prejednávanej veci bola podaná žiadosť o odročenie pojednávania s poukazom
na kolíziu ďalších dvoch súdnych pojednávaní, na ktorých advokát žalovanej 2) zastupuje
iných účastníkov konania. K otázke kolízie dvoch súdnych pojednávaní a dopadu tejto
kolízie na procesné práva účastníka konania sa vyjadril Ústavný súd Slovenskej republiky
v náleze z 13. januára 1999 sp. zn. I. ÚS 68/1998, v ktorom uviedol, že kolízia dvoch
pojednávaní toho istého účastníka v tom istom termíne na rozdielnych súdoch, o ktorej
advokát vedel v dostatočnom časovom predstihu, nie je akceptovateľným predpokladom
uznania existencie dôležitého dôvodu na odročenie vytýčeného pojednávania (obdobne
napr. Najvyšší súd Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 266/2007, sp. zn. 3 Cdo 294/2006,
sp. zn. 3 Cdo 115/2007).
Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku z 27. februára 2000 sp. zn.
3 Cdo 16/2001 (viď R 41/2002) pripustil, že dôležitým dôvodom pre odročenie
pojednávania pred súdom môže byť aj kolízia s iným pojednávaním právneho zástupcu
účastníka konania, avšak len vtedy, ak od účastníka nemožno spravodlivo požadovať,
aby si zvolil iného zástupcu.
V prejednávanej veci dovolací súd pri skúmaní prípustnosti dovolania z hľadiska
§ 237 písm. f) O. s. p. vychádzal z toho, že samotná existencia kolízie viacerých súdnych
pojednávaní nemôže byť dôvodom pre odročenie niektorého z kolidujúcich pojednávaní.
Advokát, ktorý zistí, že v súdnych konaniach, v ktorých zastupuje účastníka konania,
dochádza v určitý deň ku kolízii nariadených súdnych pojednávaní, má vo všeobecnosti
možnosť osobne sa zúčastniť na jednom z pojednávaní a v prípade iných kolidujúcich
pojednávaní „účelne využiť všetky zákonom pripustené prostriedky a spôsoby poskytovania
právnej pomoci účastníkovi, ktorého zastupuje“ - do úvahy tu medziiným prichádza tiež
zastúpenie iným advokátom. I keď o účasti na tom alebo onom súdnom pojednávaní
rozhoduje sám advokát (spravidla po dohode s klientom), v rámci organizovania svojej
činnosti musí pri výbere najvhodnejšieho prostriedku alebo spôsobu poskytovania právnej
služby nevyhnutne vziať na zreteľ nielen osobitosti každej prejednávanej veci, ale tiež to,
akým spôsobom bola medzi ním a klientom upravená otázka zastúpenia advokáta iným
advokátom.
Možnosť zastúpenia advokáta iným advokátom vyplýva priamo zo zákona (viď § 25
ods. 3 O. s. p. a tiež § 16 ods. 1 zákona o advokácii) a advokát túto zákonnú možnosť
(oprávnenie) nesmie využiť len vtedy, ak by zastúpenie bolo proti vôli zastupovaného
účastníka (§ 16 ods. 3 zákona o advokácii). Pokiaľ ide o plnomocenstvo z 24. januára 2005
udelené žalovanou 2) Mgr. G. O., advokátovi (č. l. 42 spisu), z tohto nevyplýva vylúčenie
možností zastúpenia advokáta iným advokátom. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu
preto v takejto situácii prichádza zo strany advokáta do úvahy využitie zákonom
pripustených prostriedkov a spôsobov poskytovania právnej služby prostredníctvom iného
advokáta (substitučné zastupovanie). Pokiaľ preto právny zástupca žalovanej 2) po zistení
uvedenej kolízie, o ktorej vedel v dostatočnom časovom predstihu, sám nedal prednosť
osobnej účasti advokáta na odvolacom súdnom pojednávaní pred krajským súdom vo veci,
kde zastúpenie iným advokátom nebolo proti vôli klienta [žalovanej 2)], ale zvolil svoju
osobnú účasť na súdnych pojednávaniach pred Okresným súdom Liptovský Mikuláš,
nemožno odvolaciemu súdu vytýkať, že žalovanou 2) (resp. jej právnym zástupcom)
uvádzanú okolnosť nepovažoval za dôležitý dôvod pre odročenie pojednávania a že vec
prejednal a rozhodol v neprítomnosti právneho zástupcu žalovanej 2). Argumenty, ktoré
žalovaná 2) použila na odôvodnenie prípustnosti dovolania, nie sú náležité, lebo kolízia
viacerých pojednávaní v tom istom termíne na rozdielnych súdoch, o ktorom účastník vedel
v dostatočnom časovom predstihu, nie je akceptovateľným predpokladom uznania existencie
dôležitého dôvodu na odročenie vytýčeného pojednávania. Postup odvolacieho súdu nebol
v rozpore s § 101 ods. 2 O. s. p., a preto nezaložil procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f)
Pokiaľ by aj dovolatelia namietali, že v konaní došlo k tzv. inej procesnej vade
v zmysle § 241 ods. 2 O. s. p. a § 242 ods. 1 O. s. p., dovolací súd uvádza, že inou vadou
konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadať aj vtedy, ak nie je v dovolaní namietaná
(§ 242 ods. 1 O. s. p.), je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných
v § 237 O. s. p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej príčinou je porušenie procesných
ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní a dôsledkom
nesprávnosť rozhodnutia vo veci samej. Na tzv. iné vady prihliada dovolací súd len ak
je dovolanie prípustné. Vada tejto povahy ale prípustnosť dovolania nezakladá.
Dovolateľmi namietaná skutočnosť, že súdne rozhodnutie nie je vykonateľné; že jeho výrok
ukladá žalovaným zriadiť nákladné vodohospodárske dielo (prevyšujúce sumu 300 000 Sk),
ktoré nedostatočne rieši ochranu žalobcov a žalovaných; tvrdenie, že žalobcov neohrozuje
voda z nehnuteľnosti žalovaných, ale voda (a sneh), ktorá priteká z vyššie položeného
územia; nezakladá prípustnosť dovolania. Nesprávne právne posúdenie veci je síce
relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá
základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia).
I keby tvrdenia dovolateľov bolí opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu
neposudzoval), dovolateľmi vytýkané skutočnosti by mohli mať za následok vecnú
nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladali by ale prípustnosť dovolania v zmysle
§ 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správne právne
predpisy a či ich (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov
vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo
procesné prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo)...»
Ústavný súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti
opravného prostriedku uvádzané sťažovateľmi, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“
súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného základného práva.
V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti
alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec boli naplnené.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že v dovolacom konaní nedošlo
k odňatiu možnosti preskúmavania napadnutého výroku, pretože najvyšší súd postupoval
v súlade s normami občianskeho súdneho konania, ak odmietol dovolanie proti rozhodnutiu
krajského súdu ako neprípustné a také, ktorým sa sťažovateľom neodňala možnosť konať
pred súdom [§ 237 písm. f) OSP].
Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu Občiansky súdny poriadok výslovne
umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať odopretie
prístupu k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch.
Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 293/2008 z 19. marca 2009 obsahuje
podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov a nejde o arbitrárne
rozhodnutie nezlučiteľné s aplikovanými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku.
Z uvedených skutočností vyplýva, že medzi namietaným uznesením najvyššieho
súdu a možnosťou porušenia základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
(a ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) nie je taký vzťah, ktorý by odôvodňoval prijatie
sťažnosti na ďalšie konanie po jej predbežnom prerokovaní. Ústavný súd preto sťažnosť
sťažovateľov v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu
jej zjavnej neopodstatnenosti.
Pretože ústavný súd nespochybnil rozhodnutie najvyššieho súdu vo vzťahu
k rozsudku krajského súdu, tvrdenia sťažovateľov, ktoré sledujú dosiahnutie úspechu
v konaní a vo výroku, podľa názoru ústavného súdu nemožno spájať s právom na súdnu
ochranu a s porušovaním jeho princípov. Právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v sebe nezahŕňa záruku úspechu v konaní.
Ak sa konanie pred všeobecným súdom neskončí podľa želania účastníka konania, táto
okolnosť sama osebe nie je právnym základom pre namietanie porušenia základných práv
a slobôd (II. ÚS 3/97, II. ÚS 213/03).
Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného a zo skutočnosti, že sťažovatelia namietali
porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru z takých dôvodov (pozri bližšie aj bod 2 I. časti odôvodnenia), ktoré podľa názoru
ústavného súdu nesignalizujú žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva,
reálnosť ktorej by mohol ústavný súd posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie,
pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť
sťažovateľov v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.
10. K namietanému porušeniu základných práv zaručených čl. 20 ods. 1 a 4
Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. II. ÚS 78/05, I. ÚS 310/08)
zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom
základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo
vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd
súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6
ods. 1 dohovoru. Inak povedané, o prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20
ods. 1 (a aj ods. 4) ústavy by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany
všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv,
resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. v spojení
s ich porušením.
Ústavný súd vychádzajúc z uvedených skutočností a zo záverov odmietol sťažnosť
sťažovateľov tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde).
11. K namietanému porušeniu čl. 13 ods. 1 ústavy ústavný súd poznamenáva,
že predmetné ustanovenia predstavujú všeobecné zásady uplatňovania základných práv
a slobôd upravených v druhej hlave ústavy a nemožno ich posudzovať samostatne, bez ich
vzájomného pôsobenia (ako aplikačného pravidla) s konkrétnym základným právom alebo
slobodou. Keďže ústavný súd v posudzovanej veci nezistil také porušenie označených
základných práv, ktoré by odôvodňovalo následné uplatnenie ústavnoprávnej ochrany,
je potrebné konštatovať, že postupom najvyššieho súdu vo veci vedenej pod sp. zn.
3 Cdo 293/2008 a jeho uznesením z 19. marca 2009 nedošlo k porušeniu uvedenej právnej
normy.
12. Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľov bola odmietnutá ako celok, ústavný
súd sa už ich ďalšími návrhmi nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. augusta 2009