Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 206/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. augusta 2009

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. V. J. a M. J., obaja bytom Z., zastúpených advokátom

JUDr. P. K., B., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 13 ods. 1,

a 4 a a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Žiar

nad Hronom sp. zn. z 26. septembra 2007 v spojení s rozsudkom Krajského

súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 5. júna 2008 a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 19. marca 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. V. J. a M. J. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. mája

2009 doručená sťažnosť, doplnená na výzvu ústavného súdu podaním z 20. júla 2009,

Ing. V. J. a M. J. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie „ich práva na súdnu

a inú právnu ochranu zaručeného SR v , práva na spravodlivé

prejednanie veci zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, porušenia SR, podľa ktorého povinnosti možno ukladať len

na základe zákona a v jeho medziach, pri zachovaní základných práv a slobôd, čl. 20 ods. 1

veta 2. SR, podľa ktorej vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný

obsah a ochranu a ods. 4 tohto článku SR, podľa ktorého vyvlastnenie alebo nútené

obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme,

a to na základe zákona a za primeranú náhradu, rozhodnutím Okresného súdu Žiar nad

Hronom č. k. zo dňa 26. 9. 2007 v spojení s rozsudkom Krajského súdu

Banská Bystrica č. k. zo dňa 5. 6. 2008...“.

Taktiež namietali porušenie označených práv rozhodnutím Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý „Dovolanie sťažovateľov proti

uvedeným rozsudkom... uznesením č. zo dňa 19. 3. 2009 odmietol“.

2. Z obsahu odôvodnenia sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia nie sú spokojní

(nestotožňujú sa s právnym názorom najvyššieho súdu) s odôvodnením zamietnutia nimi

uvádzaných dovolacích dôvodov podľa a

v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) najvyšším súdom.

Týmito dôvodmi (faktickými) boli:

- „nedostatok hmotnoprávnej legitimácie... keďže sťažovatelia ako odporcovia v konaní

už v čase rozhodnutia prvostupňového súdu neboli vlastníkmi žiadneho z dotknutých

pozemkov...“,

- nevykonateľnosť sťažovateľom uloženej povinnosti «v prvom výroku rozhodnutia

prvostupňového súdu, ktorým sa ukladá „zdržať sa akéhokoľvek konania spôsobujúceho

zmenu smeru toku vody pritekajúcej z parc. č. CKN 914/1 k. ú. O. tak, aby voda pretekala

na parc. č. 294 alebo ohrozovala susednú stavbu súp. č..., najmä odchyľovania smeru toku

vody na parc. č. 294 akýmkoľvek spôsobom“ (zvlášť, keď je z dokazovania zrejmé,

že prívalová voda tečie týmto smerom prirodzene)»,

- uloženie povinnosti sťažovateľom «ako účastníkom občianskoprávneho konania

povinnosť vybudovať vodohospodárske dielo na cudzom pozemku v rozpočtovom náklade

prevyšujúcom 300.000,- Sk (podľa návrhu technického riešenia „Ochrana časti obce O.

pred zátopami“ a rozpočtu k nemu vo výške 382.139,50 Sk vrátane DPH, ktorý je súčasťou

znaleckého posudku č. 41/2007 znalca Ing. R. K.), čo zrejme nepatrí do právomoci súdov».

Podľa názoru sťažovateľov „Ochrana obce, a teda aj časti obce pred zátopami však

patrí podľa zákona o obecnom zriadení do kompetencie obce, prípade aj správcu povodia.

Zhotovenie vodohospodárskej stavby predpokladá stavebné a vodoprávne konanie

a vydanie stavebného povolenia. Takouto stavbou nemožno bez ďalšieho zaťažovať občana,

či už vlastníka, alebo dokonca nevlastníka dotknutých pozemkov, na ktorých

sa má vybudovať.

Možno teda mať za to, že v súdnom konaní, v ktorom bola sťažovateľom uložená

povinnosť niečo vykonať vo verejnom záujme na vlastné náklady a bez náhrady, došlo

k porušeniu ich základných práv a slobôd tak, ako boli citované v úvode sťažnosti.“.

3. Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd ich sťažnosti vyhovel a rozhodol týmto

nálezom:

„1. Rozhodnutiami súdov, Najvyššieho súdu SR č. zo dňa 19. 3.

2009, ktorým bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľov, Krajského súdu Banská Bystrica

č. k. zo dňa 5. 6. 2008, ktorým bol potvrdený rozsudok prvostupňového súdu

a Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. zo dňa 26. 9. 2007 boli porušené

ústavné práva sťažovateľov podľa , a ods. 4 a

SR v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Zrušujú sa rozhodnutia NS SR č. , Krajského súdu Banská

Bystrica č. a Okresného súdu Žiar nad Hronom č. a vec sa

vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.“

4. Okrem uvedenej sťažnosti (doručenej ústavnému súdu 28. mája 2009

a vypracovanej advokátom JUDr. P. K.) bola ústavnému súdu doručená 18. mája 2009

faxom a 19. mája 2009 poštou v uvedenej veci analogická sťažnosť vypracovaná

Advokátskou kanceláriou G., s. r. o.

Na výzvu ústavného súdu z 8. júla 2009 adresovanú sťažovateľom, aby oznámili,

ktorá z uvedených sťažnosti má byť predmetom konania na ústavnom súde, sťažovatelia

v liste z 20. júla 2009 uviedli:

„Žiadame, aby predmetom konania na Ústavnom súde Slovenskej republiky bola

sťažnosť predložená advokátom JUDr. P. K. dňa 28. mája 2009.

Text sťažnosti, ktorú vypracovala Advokátska kancelária G. O. a ktorú Ústavný súd

Slovenskej republiky obdržal 18. mája je širšie a podrobnejšie popísanie daného stavu.

Pre horeuvedené konanie považujte text za informatívny.

Zároveň dopĺňame naše spoločné splnomocnenie pre JUDr. P. K. k podaniu ústavnej

sťažnosti na porušenie našich ústavných práv a slobôd rozhodnutiami súdov v právnej veci

žalobcov J. M. a spol. proti nám o zdržanie sa konania a odstránenie závadného stavu.“

Stanovisko sťažovateľov potvrdil advokát JUDr. P. K. listom z 20. júla 2009

označeným ako „Doplnenie sťažnosti“ tohto znenia:

„Vo veci sťažnosti sťažovateľov Ing. V. J. a manželky M. J., doručenej ústavnému

súdu dňa 28. 5. 2009, doplňujem túto sťažnosť o splnomocnenie k zastupovaniu v konaní.

V reakcii na výzvu ústavného súdu zo dňa 8. 7. 2009 oznamujem rozhodnutie

sťažovateľa Ing. J., podané mi telefonicky tak, že predmetom konania na ústavnom súde

má byť sťažnosť zo dňa 27. 5. 2009 s tým, pokiaľ je to procesne možné, aby bola

predchádzajúca sťažnosť doručená dňa 19. 5. 2009, akceptovaná ako doplnenie dôvodov

čo do širších súvislostí sťažovateľmi pociťovaného porušenia ich ústavných práv

základných slobôd.

Sťažovatelia vlastným podaním potvrdia uvedené skutočnosti v stanovenej lehote.“

5. K ústavnej sťažnosti sťažovatelia pripojili:

a) Rozsudok Okresného súdu Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“)

č. k. -307 z 26. septembra 2007 (v konaní o „zdržanie sa protiprávneho

konania a odstránenia závadného stavu“ boli sťažovatelia v procesnom postavení

odporcov), ktorým bola sťažovateľom uložená povinnosť:

„... zdržať sa akéhokoľvek konania spôsobujúce zmenu toku vody pritekajúcej

z parcely CKN 914/1 katastrálneho územia O., vedené Správou katastra Ž. na Liste

vlastníctva č. 587 tak, aby voda pretekala na parcelu CKN 294 alebo ohrozovala susednú

stavbu so súpisným č... katastrálneho územia O., zapísaná na Liste vlastníctva č. 57

Správou katastra Ž., najmä odchyľovania smeru vody toku na parcelu č. 294 akýmkoľvek

spôsobom.

... vybudovať odtokové potrubie PVC DN 250 v dĺžke 35 m od dažďovej zdrže

a najkratšou trasou cez pozemok CKN 293/1 odviesť vodu cez navrhované dve lomové

kanalizačné šachty do jestvujúcej kanalizačnej šachty a následne jestvujúcim potrubím TBR

DN 700 do K. potoka...“, ako aj preddavkové trovy štátu v sume 41 779 Sk a trovy konania

navrhovateľmi v sume 13 500 Sk.

b) Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 5. júna 2008, ktorým rozsudok okresného súdu potvrdil.

c) Dovolanie sťažovateľov z 18. augusta 2008 vypracované Advokátskou kanceláriou

G., s. r. o., T., ktoré podali najvyššiemu súdu z dôvodov:

- – vec nepatrí do právomoci súdov, „ale do právomoci

príslušnej inštitúcie, ktorá by podľa správneho poriadku a príslušných ustanovení zákona

o vodách vyriešila celú vodohospodársku situáciu v danom území“;

- – vo veci sa už skôr právoplatne rozhodlo. Podľa názoru

sťažovateľov „rozhodovala už aj obec – ako stavebný orgán v 1. stupni a vec riešil

aj krajský stavebný úrad a následne aj Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja SR...“

Išlo o akciu „vybudovanie dažďovej kanalizácie“ v obci O.

- – v konaní vystupoval ako účastník ten, kto nemal spôsobilosť

byť účastníkom konania. „V čase vydania prvostupňového rozhodnutia a aj rozsudku

odvolacieho súdu odporkyňa v 2. rade nebola podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľnosti

pozemku parc. č. 914/1... Odporcovia zároveň nie sú ani vlastníkmi nehnuteľnosti –

pozemku parc. č. 293/1 v kat. úz. O...“.

- – účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať

pred súdom. „Postupom odvolacieho súdu sa tým, že nevyhovel žiadosti právneho zástupcu

odporkyne v 2. rade o odročenie pojednávania... z dôvodu kolízie s iným pojednávaním,

hoci sa riadne a včas ospravedlnil..., bola odňatá možnosť odporkyne... konať a brániť

jej práva pred odvolacím súdom.“

d) Uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 19. marca 2009, ktorým

bolo dovolanie sťažovateľov odmietnuté.

II.

Ústavný súd je podľa (ďalej len „“)

oprávnený konať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú

porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa je systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd rozdelený

medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je

založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc

ústavného súdu len subsidiárne. Z toho vyplýva, že ústavný súd zásadne nemá právomoc

rozhodovať o takých sťažnostiach, o ktorých je oprávnený podľa platných právnych

predpisov rozhodovať iný (všeobecný) súd.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(napr. , , ).

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti namietali porušenie svojich základných práv podľa

, , a a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

okresného súdu sp. zn. z 26. septembra 2007 v spojení s rozsudkom krajského

súdu sp. zn. z 5. júna 2008 a s uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 19. marca 2009.

6. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127

ods. 1 nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého rozsudku okresného súdu

preto, lebo na základe podaného odvolania patrilo do právomoci krajského súdu.

Z obsahu sťažnosti (a jej doplnenia) vyplýva, že sťažovatelia proti (v sťažnosti)

namietanému rozsudku okresného súdu sp. zn. z 26. septembra 2007 podali

riadny opravný prostriedok – odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd. Preto ústavný súd

nemá právomoc na konanie o tej časti sťažnosti, v ktorej sa namieta porušenie práv

sťažovateľov predmetným rozsudkom okresného súdu.

7. Zákonným predpokladom na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie

v lehote ustanovenej v . Táto lehota je dvojmesačná

a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia

o inom zásahu. neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty

odpustiť (napr. , ). Podanie sťažnosti po uplynutí tejto lehoty

je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako oneskorene podanej

( ).

Z obsahu sťažnosti (a jej doplnenia) vyplýva, že rozsudok krajského súdu sp. zn.

z 5. júna 2008 nadobudol právoplatnosť 21. júla 2008. Rovnako vyplýva,

že sťažovatelia podali proti tomuto uzneseniu dovolanie (dovolanie sa podáva proti

právoplatnému rozhodnutiu súdu, pozn.). Najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 19. marca 2009 dovolanie sťažovateľov odmietol podľa v spojení

s .

Sťažnosť sťažovateľov bola doručená ústavnému súdu 28. mája 2009, teda

v súvislosti s namietaným rozsudkom krajského súdu po uplynutí zákonom ustanovenej

dvojmesačnej lehoty na jej podanie. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľov v časti

namietajúcej protiústavnosť označeného rozhodnutia krajského súdu (rozsudku sp. zn.

z 5. júna 2008) odmietol podľa ako

oneskorene podanú.

8. Sťažovatelia sa vo svojej sťažnosti domáhali zrušenia uznesenia najvyššieho súdu,

keď namietali, že jeho postupom v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu

krajského súdu bolo porušené ich základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa

a právo podľa dohovoru, ako aj ich základné právo podľa

a 4 .

Sťažovatelia v sťažnosti vychádzali v zásade z dôvodov, ktoré uviedli aj v podanom

dovolaní a ktorými sa dovolací súd zaoberal pri jeho prerokúvaní. Dovolací súd ho posúdil

ako také, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému tento mimoriadny opravný

prostriedok nie je prípustný, a preto ho odmietol.

Nosným základným právom sťažovateľmi označených článkov a dohovoru je

právo na súdnu a inú právnu ochranu, ktorého súčasťou je aj právo na spravodlivý proces.

9. K namietanému porušeniu a dohovoru

Účelom práva na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivé konanie

je zaručiť každému prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci

konať a rozhodnúť ().

Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa podľa

stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci

v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní.

Takýmto predpisom je .

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu súčasťou práva na spravodlivý súdny

proces nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným súdom

úspešný vrátane konania o dovolaní. Z toho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania. Procesný postoj účastníka

konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť všeobecného

súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov

a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky tieto procesné úkony

primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade

s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom

účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia

civilného procesu (, , , ).

V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje

za potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky

na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu,

t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci

v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný

súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich

do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis

, ). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej

vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,

ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z alebo dohovoru (),

preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje

až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ) alebo všeobecné

súdy neposkytnú ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlade

s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy,

ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže

konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym

súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú

ustanovenia a nasl. .

V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu z ustanovenia výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné,

len pokiaľ ide o prípady uvedené pod písm. a) až g) tohto zákonného ustanovenia.

Dovolanie je prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených

v .

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ).

Ústavný súd z tohoto hľadiska preskúmal rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.

z 19. marca 2009, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľov. Nezistil pritom

žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohoto súdu nemajúci oporu

v zákone. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia naopak vyplýva, že najvyšší súd

sa zaoberal a vysporiadal s dôvodmi sťažovateľov, ale pretože sa s nimi nestotožnil,

odmietol dovolanie ako neprípustné.

V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd okrem iného uviedol:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky... skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti

rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom ( a nasl. )...

Dovolanie žalovaných by mohlo byť procesné prípustné, len ak by konanie, v ktorom

bol vydaný napadnutý rozsudok, bolo postihnuté niektorou zo závažných procesných vád

uvedených v .. Uvedené ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému

rozhodnutiu (aj rozsudku) odvolacieho súdu vtedy, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí

do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť

účastníkom konania, c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne

zastúpený, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv

začalo konanie, e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f)

účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g) rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval

senát...

Dovolatelia existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. c), e) a g)

netvrdili a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo.

Prípustnosť ich dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.

Dovolatelia namietali, že konanie je zaťažené procesnými vadami v zmysle § 237

písm. a), b), d) a f)

Dovolací súd pri posudzovaní existencie vady konania v zmysle § 237 písm. a)

vychádzal z ustanovenia .., z ustanovenia .. ako

i z ustanovenia , druhá veta pred bodkočiarkou ..,

Nárok, ako predmet súdneho konania, je vo všeobecnosti charakterizovaný opísaním

skutkových okolností v podanej žalobe, ktoré bezprostredne vyúsťujú do požiadaviek

formulovaných v žalobnom petite. Posúdenie zistených skutkových okolností a ich

podriadenie pod určitú právnu normu je úlohou súdu („iura novit curia“). Pokiaľ súd

rozhoduje o nároku na plnenie na základe skutkových zistení, ktoré by umožňovali

uplatnený nárok po právnej stránke podriadiť pod viac hmotnoprávnych noriem, je jeho

povinnosťou podľa príslušných ustanovení vec posúdiť a o nároku rozhodnúť, a to bez

ohľadu na to, či je v žalobe uvedený právny dôvod požadovaného plnenia; žalobca nie je

povinný uplatnený nárok kvalifikovať po právnej stránke.

V danej veci obsahom vecnej stránky podanej žaloby boli tvrdenia žalobcov, že...

„v daždivých obdobiach, resp. na jar, keď sa topil sneh a voda stekala vo väčšom objeme

ich parcelou, odporca úmyselne odrážal smer pretekajúcej vody na náš pozemok - parc.

č. 294 tak, že táto voda vážnym spôsobom ohrozovala a ohrozuje náš majetok, podmýva náš

rodinný dom, zaplavuje pivnice i dvor.“ V dôsledku uvedeného sa žalobcovia domáhali voči

žalovaným zdržania sa konkrétneho konania vymedzeného v žalobnom petite a vykonania

úprav, ktoré by podľa žalobcov mali zabrániť vzniku škôd na ich nehnuteľnostiach. Súdy

tvrdený skutkový stav v žalobe subsumovali pod hmotnoprávne ustanovenia

a 412 ods. ...

Vecné práva (vrátane vlastníckych práv), ich ochrana, vzájomné vzťahy vlastníkov

susediacich nehnuteľností (tzv.„susedské právne vzťahy“) sú právnou teóriou exaktne

a dlhodobo zaraďované ako základná zložka súkromného práva, ktorá v podmienkach

právneho poriadku Slovenskej republiky je upravená . Vzhľadom

na uvedené, dovolací súd dospel k záveru, že vzťahy medzi žalobcami a žalovanými

sú vzťahmi vyplývajúci zo súkromného práva (ide o vecné práva a z nich vyplývajúce

subjektívne práva, povinnosti a vzájomné pomery), ktoré možno podriadiť pod vzťahy

výslovne vypočítané v ustanoveniach Preto právne posúdenie otázky

právomoci súdu podľa odvolacím súdom je správne a konanie nie je zaťažené

procesnou vadou v zmysle

Dovolateľmi namietaná vada podľa mala spočívať v tom,

že v čase vyhlásenia rozsudkov prvostupňovým ako i odvolacím súdom žalovaní neboli

pasívne legitimovanými účastníkmi konania, pretože neboli vlastníkmi dotknutých

nehnuteľností.

Dovolací súd vo všeobecnosti poukazuje na to, že otázka pasívnej legitimácie

účastníkov konania (žalovaných) nemá žiaden vplyv na prípustnosť dovolania podľa § 237

.. Od aktívnej alebo pasívnej legitimácie účastníka konania treba odlišovať

spôsobilosť byť účastníkom konania ( ) a procesnú spôsobilosť (t. j. spôsobilosť

samostatne konať ako účastník konania ). Nedostatok procesnej spôsobilosti

účastníka konania (spôsobilosť vlastnými úkonmi nadobúdať procesné práva a povinností)

bez riadneho zastúpenia je vadou, na ktorú dopadá K vade takejto

povahy v danom prípade nedošlo. Spôsobilosť byť účastníkom konania má ten, kto má

spôsobilosť mať práva a povinnosti; inak len ten, komu ju zákon priznáva. V sporovom

konaní zákon za účastníkov konania označuje žalobcu a žalovaného ( );

žalobcom je ten, kto podal žalobu a žalovaným ten, koho žalobca v žalobe za žalovaného

označil, a to bez ohľadu na to, či takto označený žalovaný je nositeľom hmotnoprávnej

povinnosti (t. j. či mu svedčí hmotnoprávna vecná pasívna legitimácia). Spôsobilosti byť

účastníkom zodpovedá spôsobilosť mať práva a povinnosti v zmysle a

(t. j. právna subjektivita a spôsobilosť na právne úkony). Okamihom narodenia má každá

fyzická osoba spôsobilosť na práva a povinnosti (právnu subjektivitu), smrťou právna

subjektivita fyzickej osoby zaniká. Spôsobilosť fyzickej osoby vlastnými právnymi úkonmi

nadobúdať práva a povinnosti vzniká v plnom rozsahu plnoletosťou. Obom žalovaným ako

dospelým a žijúcim fyzickým osobám zákon priznáva právnu subjektivitu, jej pozbavenie

alebo obmedzenie nebolo preukázané žiadnym súdnym rozhodnutím, preto je potrebné

vychádzať zo stavu, že títo majú aj spôsobilosť byť účastníkmi občianskeho súdneho

konania ( ) Ak by aj prípadne žalovaní neboli v konaní pasívne vecne

legitimovaní (neboli nositeľmi hmotnej povinnosti), nespôsobovala by táto okolnosť

nedostatok spôsobilosti byť účastníkmi konania. Z uvedených dôvodov konanie netrpí ani

vadou podľa

Podľa názoru dovolateľov konanie trpí aj procesnou vadou spočívajúcou v prekážke

veci právoplatne rozhodnutej [ ]. Túto prekážku vidia v tom,

že stavebné orgány v správnom konaní (rovnako ako v tomto spore súd) už rozhodovali

„o vybudovaní dažďovej kanalizácie“...

Dovolací súd vychádzajúc z tvrdení dovolateľov o existencii rozhodnutí vydaných

v správnom konaní (resp. v stavebnom konaní), dospel k záveru, že dovolateľmi uvádzané

skutočnosti neboli v danej veci spôsobilé založiť nimi tvrdenú prekážku veci právoplatne

rozhodnutej ( ). Žiadne rozhodnutie správneho orgánu nie je totiž

objektívne spôsobilé založiť prekážku veci právoplatne rozhodnutej, pretože túto prekážku

môže založiť iba súdne rozhodnutie o veci samej ( ). Z uvedených

dôvodov dovolací súd nezistil, že predmetné konanie trpelo vadou podľa § 237 písm. d)

So zreteľom na obsah dovolania dovolací súd ďalej skúmal, či v konaní na súdoch

nižšieho stupňa došlo k odňatiu možnosti žalovanej 2) pred súdom konať [§ 237 písm. f)

], ku ktorému malo dôjsť tým, že odvolací súd vec prejednal v jej neprítomnosti, ako

aj v neprítomnosti jej právneho zástupcu, napriek výslovnej a včas podanej žiadosti

o odročenie pojednávania z dôvodu kolízie pojednávaní právneho zástupcu, ako aj

z dôvodu, že žalovaná 2) bola v tom čase v zahraničí. Pod odňatím možnosti pred súdom

konať treba rozumieť závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní

realizácia jeho procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom

ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

Dovolací súd zistil, že termín pojednávania bol odvolacím súdom stanovený

na 5. júna 2008 o 11,30 hodine, na ktorý boli riadne predvolaní žalobcovia 1) a 2),

zástupkyňa žalobkyne 2), právni zástupcovia žalovaných 1) a 2); právnemu zástupcovi

žalovanej 2) Mgr. G. O. bolo predvolanie doručené 20. mája 2008. Právny zástupca

žalovanej 2) písomným podaním z 20. mája 2008 (č. l. 368 spisu) ospravedlnil svoju

neúčasť na pojednávaní určenom na 5. júna 2008 v dôsledku kolízie s pojednávaniami pred

Okresným súdom Liptovský Mikuláš sp. zn. a sp. zn. a zároveň

požiadal o odročenie pojednávania. Odvolací súd, reagujúc na túto žiadosť, listom

z 21. mája 2008 oznámil právnemu zástupcovi žalovanej 2), že jeho žiadosti o odročenie

pojednávania nevyhovuje z dôvodu, že kolízia pojednávania nie je dôvodom pre odročenie

pojednávania, keďže raz už došlo k odročeniu odvolacieho pojednávania. Z obsahu spisu

nevyplýva, že odvolací súd trval na osobnej účasti žalovanej 2) na nariadenom pojednávaní

5. júna 2008. Rovnako z neho nevyplýva odôvodnenie žiadosti o odročenie odvolacieho

pojednávania prekážkou aj na strane žalovanej 2) v dôsledku jej pobytu v zahraničí, ako i

že by sa žalovaná 2) domáhala osobnej účasti na nariadenom pojednávaní tak, ako to

žalovaná 2) tvrdí v dovolaní.

V súvislosti s vyriešením otázky, či v prejednávanej veci bola žalovanej 2) odňatá

možnosť pred súdom konať, treba uviesť, že podľa sa účastník môže dať

v konaní zastupovať zástupcom, ktorého si zvolí. V zmysle si ako

zástupcu môže vždy zvoliť advokáta a jemu udelené plnomocenstvo nemožno obmedziť.

Zvolený advokát je povinný účelne využívať všetky zákonom pripustené prostriedky

a spôsoby poskytovania právnej pomoci účastníkovi, ktorého zastupuje (§ 25 ods. 2 O. s.

p.). Advokát je oprávnený dať sa zastupovať iným advokátom ako ďalším zástupcom,

prípadne advokátskym koncipientom, ktorého zamestnáva ( ) Advokát sa v

rámci svojho poverenia môže dať zastúpiť iným advokátom; toto zastupovanie ale nie je

možné proti vôli klienta [viď a o advokácii a o zmene

a doplnení o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o advokácii“)]. Podľa súd

pokračuje v konaní aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný účastník

neustanoví na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec

prejednať v neprítomnosti takéhoto účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ

vykonané dôkazy.

Obsahom základného práva na verejné prerokovanie veci v prítomnosti účastníka

konania a právu účastníka konania vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom nie je

povinnosť súdu vyhovieť akejkoľvek jeho žiadosti na odročenie pojednávania. Posúdenie

opodstatnenosti „dôležitého dôvodu“ ( ) v každom konkrétnom prípade

patrí výlučne do právomoci konajúceho súdu (viď nález Ústavného súdu Slovenskej

republiky z 13. januára 1999 sp. zn. ako i uznesenie z 30. marca 2005 sp. zn.

). Z rovnakého právneho názoru vychádzal Najvyšší súd Slovenskej

republiky aj v rozhodnutí sp. zn. , ktoré bolo uverejnené pod č. 6/2004

v časopise Zo súdnej praxe.

Dôležitosť dôvodu, ktorým je odôvodňovaná žiadosť neprítomného účastníka

o odročenie pojednávania ( ), posudzuje súd vždy podľa konkrétnych,

individuálnych okolností prípadu. Či sú v tej - ktorej veci dôležité dôvody pre odročenia

pojednávania dané, posudzuje súd, a nie účastník konania. Existenciu dôležitého dôvodu

môže súd preveriť len zo skutočností, ktoré sú mu známe v čase posudzovania žiadosti

účastníka o odročenie pojednávania.

V prejednávanej veci bola podaná žiadosť o odročenie pojednávania s poukazom

na kolíziu ďalších dvoch súdnych pojednávaní, na ktorých advokát žalovanej 2) zastupuje

iných účastníkov konania. K otázke kolízie dvoch súdnych pojednávaní a dopadu tejto

kolízie na procesné práva účastníka konania sa vyjadril Ústavný súd Slovenskej republiky

v náleze z 13. januára 1999 sp. zn. , v ktorom uviedol, že kolízia dvoch

pojednávaní toho istého účastníka v tom istom termíne na rozdielnych súdoch, o ktorej

advokát vedel v dostatočnom časovom predstihu, nie je akceptovateľným predpokladom

uznania existencie dôležitého dôvodu na odročenie vytýčeného pojednávania (obdobne

napr. Najvyšší súd Slovenskej republiky sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. ).

Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku z 27. februára 2000 sp. zn.

(viď R 41/2002) pripustil, že dôležitým dôvodom pre odročenie

pojednávania pred súdom môže byť aj kolízia s iným pojednávaním právneho zástupcu

účastníka konania, avšak len vtedy, ak od účastníka nemožno spravodlivo požadovať,

aby si zvolil iného zástupcu.

V prejednávanej veci dovolací súd pri skúmaní prípustnosti dovolania z hľadiska

vychádzal z toho, že samotná existencia kolízie viacerých súdnych

pojednávaní nemôže byť dôvodom pre odročenie niektorého z kolidujúcich pojednávaní.

Advokát, ktorý zistí, že v súdnych konaniach, v ktorých zastupuje účastníka konania,

dochádza v určitý deň ku kolízii nariadených súdnych pojednávaní, má vo všeobecnosti

možnosť osobne sa zúčastniť na jednom z pojednávaní a v prípade iných kolidujúcich

pojednávaní „účelne využiť všetky zákonom pripustené prostriedky a spôsoby poskytovania

právnej pomoci účastníkovi, ktorého zastupuje“ - do úvahy tu medziiným prichádza tiež

zastúpenie iným advokátom. I keď o účasti na tom alebo onom súdnom pojednávaní

rozhoduje sám advokát (spravidla po dohode s klientom), v rámci organizovania svojej

činnosti musí pri výbere najvhodnejšieho prostriedku alebo spôsobu poskytovania právnej

služby nevyhnutne vziať na zreteľ nielen osobitosti každej prejednávanej veci, ale tiež to,

akým spôsobom bola medzi ním a klientom upravená otázka zastúpenia advokáta iným

advokátom.

Možnosť zastúpenia advokáta iným advokátom vyplýva priamo zo zákona (viď § 25

ods. 3 a tiež zákona o advokácii) a advokát túto zákonnú možnosť

(oprávnenie) nesmie využiť len vtedy, ak by zastúpenie bolo proti vôli zastupovaného

účastníka (§ 16 ods. 3 zákona o advokácii). Pokiaľ ide o plnomocenstvo z 24. januára 2005

udelené žalovanou 2) Mgr. G. O., advokátovi (č. l. 42 spisu), z tohto nevyplýva vylúčenie

možností zastúpenia advokáta iným advokátom. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu

preto v takejto situácii prichádza zo strany advokáta do úvahy využitie zákonom

pripustených prostriedkov a spôsobov poskytovania právnej služby prostredníctvom iného

advokáta (substitučné zastupovanie). Pokiaľ preto právny zástupca žalovanej 2) po zistení

uvedenej kolízie, o ktorej vedel v dostatočnom časovom predstihu, sám nedal prednosť

osobnej účasti advokáta na odvolacom súdnom pojednávaní pred krajským súdom vo veci,

kde zastúpenie iným advokátom nebolo proti vôli klienta [žalovanej 2)], ale zvolil svoju

osobnú účasť na súdnych pojednávaniach pred Okresným súdom Liptovský Mikuláš,

nemožno odvolaciemu súdu vytýkať, že žalovanou 2) (resp. jej právnym zástupcom)

uvádzanú okolnosť nepovažoval za dôležitý dôvod pre odročenie pojednávania a že vec

prejednal a rozhodol v neprítomnosti právneho zástupcu žalovanej 2). Argumenty, ktoré

žalovaná 2) použila na odôvodnenie prípustnosti dovolania, nie sú náležité, lebo kolízia

viacerých pojednávaní v tom istom termíne na rozdielnych súdoch, o ktorom účastník vedel

v dostatočnom časovom predstihu, nie je akceptovateľným predpokladom uznania existencie

dôležitého dôvodu na odročenie vytýčeného pojednávania. Postup odvolacieho súdu nebol

v rozpore s , a preto nezaložil procesnú vadu v zmysle

Pokiaľ by aj dovolatelia namietali, že v konaní došlo k tzv. inej procesnej vade

v zmysle a , dovolací súd uvádza, že inou vadou

konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadať aj vtedy, ak nie je v dovolaní namietaná

( ), je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných

v nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej príčinou je porušenie procesných

ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní a dôsledkom

nesprávnosť rozhodnutia vo veci samej. Na tzv. iné vady prihliada dovolací súd len ak

je dovolanie prípustné. Vada tejto povahy ale prípustnosť dovolania nezakladá.

Dovolateľmi namietaná skutočnosť, že súdne rozhodnutie nie je vykonateľné; že jeho výrok

ukladá žalovaným zriadiť nákladné vodohospodárske dielo (prevyšujúce sumu 300 000 Sk),

ktoré nedostatočne rieši ochranu žalobcov a žalovaných; tvrdenie, že žalobcov neohrozuje

voda z nehnuteľnosti žalovaných, ale voda (a sneh), ktorá priteká z vyššie položeného

územia; nezakladá prípustnosť dovolania. Nesprávne právne posúdenie veci je síce

relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá

základ vo vade konania v zmysle a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia).

I keby tvrdenia dovolateľov bolí opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu

neposudzoval), dovolateľmi vytýkané skutočnosti by mohli mať za následok vecnú

nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladali by ale prípustnosť dovolania v zmysle

V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správne právne

predpisy a či ich (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov

vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo

procesné prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo)...»

Ústavný súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti

opravného prostriedku uvádzané sťažovateľmi, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“

súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného základného práva.

V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti

alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec boli naplnené.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že v dovolacom konaní nedošlo

k odňatiu možnosti preskúmavania napadnutého výroku, pretože najvyšší súd postupoval

v súlade s normami občianskeho súdneho konania, ak odmietol dovolanie proti rozhodnutiu

krajského súdu ako neprípustné a také, ktorým sa sťažovateľom neodňala možnosť konať

pred súdom [ ].

Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu výslovne

umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať odopretie

prístupu k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch.

Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. z 19. marca 2009 obsahuje

podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov a nejde o arbitrárne

rozhodnutie nezlučiteľné s aplikovanými ustanoveniami .

Z uvedených skutočností vyplýva, že medzi namietaným uznesením najvyššieho

súdu a možnosťou porušenia základného práva sťažovateľov podľa

(a ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) nie je taký vzťah, ktorý by odôvodňoval prijatie

sťažnosti na ďalšie konanie po jej predbežnom prerokovaní. Ústavný súd preto sťažnosť

sťažovateľov v tejto časti odmietol podľa z dôvodu

jej zjavnej neopodstatnenosti.

Pretože ústavný súd nespochybnil rozhodnutie najvyššieho súdu vo vzťahu

k rozsudku krajského súdu, tvrdenia sťažovateľov, ktoré sledujú dosiahnutie úspechu

v konaní a vo výroku, podľa názoru ústavného súdu nemožno spájať s právom na súdnu

ochranu a s porušovaním jeho princípov. Právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a podľa dohovoru v sebe nezahŕňa záruku úspechu v konaní.

Ak sa konanie pred všeobecným súdom neskončí podľa želania účastníka konania, táto

okolnosť sama osebe nie je právnym základom pre namietanie porušenia základných práv

a slobôd (, ).

Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného a zo skutočnosti, že sťažovatelia namietali

porušenie svojho základného práva podľa a práva podľa

dohovoru z takých dôvodov (pozri bližšie aj bod 2 I. časti odôvodnenia), ktoré podľa názoru

ústavného súdu nesignalizujú žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva,

reálnosť ktorej by mohol ústavný súd posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie,

pri predbežnom prerokovaní podľa odmietol sťažnosť

sťažovateľov v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

10. K namietanému porušeniu základných práv zaručených čl. 20 ods. 1 a 4

Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. , )

zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom

základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo

vyplývajúce z a 4 , ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd

súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až , resp.

ods. 1 dohovoru. Inak povedané, o prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20

ods. 1 (a aj ods. 4) by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany

všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv,

resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v až , resp. v spojení

s ich porušením.

Ústavný súd vychádzajúc z uvedených skutočností a zo záverov odmietol sťažnosť

sťažovateľov tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde).

11. K namietanému porušeniu ústavný súd poznamenáva,

že predmetné ustanovenia predstavujú všeobecné zásady uplatňovania základných práv

a slobôd upravených v druhej hlave a nemožno ich posudzovať samostatne, bez ich

vzájomného pôsobenia (ako aplikačného pravidla) s konkrétnym základným právom alebo

slobodou. Keďže ústavný súd v posudzovanej veci nezistil také porušenie označených

základných práv, ktoré by odôvodňovalo následné uplatnenie ústavnoprávnej ochrany,

je potrebné konštatovať, že postupom najvyššieho súdu vo veci vedenej pod sp. zn.

a jeho uznesením z 19. marca 2009 nedošlo k porušeniu uvedenej právnej

normy.

12. Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľov bola odmietnutá ako celok, ústavný

súd sa už ich ďalšími návrhmi nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. augusta 2009