Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 440/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. júna 2016

predbežne prerokoval sťažnosť ,

zastúpeného advokátkou JUDr. Katarínou Gahírovou, Centrum 27/32, Považská Bystrica,

pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivý proces podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd konaním Okresného súdu Považská Bystrica

a jeho rozsudkom č. k. -342 z 26. apríla 2012, rozsudkom Krajského súdu

v Trenčíne č. k. -401 zo 17. decembra 2013 a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 29. júla 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. decembra

2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) pre namietané porušenie jeho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) konaním Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) a jeho uznesením sp. zn.

z 29. júla 2015, konaním Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) a jeho

rozsudkom č. k. -401 zo 17. decembra 2013 a konaním Okresného súdu

Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) a jeho rozsudkom č. k. -342

z 26. apríla 2012 (v sťažnosti je nesprávne uvedený dátum 26. apríla 2011, pozn.).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol žalovaným

v občianskoprávnom konaní o zaplatenie náhrady za užívanie bytu, ktorého je spolu

so žalobkyňou v tom konaní podielovým spoluvlastníkom, od 2. marca 2008 do 30. apríla

2011 vedenom na okresnom súde pod sp. zn. . V tomto konaní nebol úspešný

a okresný súd mu rozsudkom č. k. -342 z 26. apríla 2012 uložil zaplatiť

žalobkyni náhradu za užívanie bytu vo výške 1 875,07 € s ročným úrokom z omeškania

vo výške 9 % od 12. mája 2011 do zaplatenia, ako aj náhradu trov jej právneho

zastúpenia. Na základe sťažovateľom podaného odvolania krajský súd rozsudkom

č. k. -401 zo 17. decembra 2013 potvrdil rozsudok okresného súdu. Následne

najvyšší súd uznesením sp. zn. z 29. júla 2015 sťažovateľom podané

dovolanie ako neprípustné odmietol.

Proti tomuto postupu všeobecných súdov sťažovateľ namietol porušenie svojho

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa spočívajúceho

v nerešpektovaní povinností súdu formulovaných v (ďalej

len ,,OSP“). Konkrétne namietal:

1. Vo vzťahu ku konaniu pred okresným súdom:

- nedodržanie lehoty podľa , keď okresný súd doručil predvolanie

na pojednávanie nariadené na 4. marec 2010 až 1. marca 2010, t. j. v lehote kratšej ako

zákonom ustanovených 5 dní;

- okresný súd nerozhodol o jeho žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov

a žiadosti o ustanovenie bezplatného právneho zástupcu, ale vo veci pojednával

bez ďalšieho vyjadrenia sa k jeho žiadosti; oslobodenie od súdnych poplatkov mu súd

priznal až na opakovaný návrh v konaní, ktorý sťažovateľ urobil do zápisnice

na pojednávaní konanom 13. mája 2010;

2

- súd hrubo zanedbal svoju poučovaciu povinnosť vyplývajúcu mu z .

2. Vo vzťahu ku konaniu pred krajským súdom:

- krajský súd sa nezaoberal doplneniami odvolania sťažovateľa formulovaného

jeho právnym zástupcom z 11. júna 2016 a 12. júna 2016 (v súdnom spise na č. l. 376

a č. l. 387), pričom tieto doplnenia uvádzali skutočnosti podstatné pre rozhodnutie súdu;

- odôvodnenie rozsudku krajského súdu, ako ani okresného súdu nespĺňa požiadavku

kladenú naň – „Odvolací súd sa nevysporiadal so žiadnou námietkou

žalovaného, napadnuté rozhodnutie je nejasné, nezrozumiteľné, zmätočné

a nepreskúmateľné. Súd len všeobecne konštatuje, že žalobkyňa nemohla užívať byt

pre konflikty so žalovaným, avšak nie je možné sa z rozsudku dozvedieť, z akého dôvodu súd

prišiel k takémuto záveru.“. Pre zvýraznenie dôležitosti požiadavky riadneho odôvodnenia

poukázal sťažovateľ na nález ústavného súdu sp. zn. , ako aj rozhodnutie

Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. H. c. Belgicko z 30. novembra 1987 či slovenskú

judikatúru, konkrétne rozhodnutie č. R 37/1985.

3. Vo vzťahu ku konaniu najvyšším súdom:

- najvyšší súd podal nesprávny výklad , keď skonštatoval, že

„nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu nezakladá prípustnosť dovolania

podľa , ale mohlo by predstavovať len tzv. inú

vadu konania podľa , ktorá sama

o sebe nezakladá prípustnosť dovolania“. Sťažovateľ je toho názoru, že takýto výklad § 237

písm. f) tiež zakladá porušenie jeho základného práva podľa .

V tomto smere sťažovateľ poukázal na rozhodovaciu činnosť najvyššieho súdu,

ktorý vo viacerých svojich rozhodnutiach vyslovil názor zhodný s tým, ktorý on sám

zastáva. Ide najmä o rozhodnutia vo veciach sp. zn. , sp. zn.

, , či sp. zn. ,

, , ako aj sp. zn. . V týchto rozhodnutiach teda

najvyšší súd, síce v odlišných formuláciách, dospel k záveru, že „Nepreskúmateľnosť

rozhodnutia treba považovať za porušenie práva účastníka na spravodlivý súdny proces, čo

napĺňa znaky odňatia možnosti konať pred súdom podľa § 237 písm. f) Občianskeho

súdneho poriadku“. Rovnako tak poukázal na nález ústavného súdu vo veci

č. k. -31, v ktorom ústavný súd vyslovil, že dôvodom zakladajúcim

prípustnosť dovolania podľa je vadný postup súdu v občianskom

súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odňala možnosť pred ním konať a uplatňovať

procesné práva, ktoré sú mu priznané pre účely zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a

oprávnených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska ísm. f) významná, ide najmä

vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne i ďalšími všeobecne

záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné

práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. Dodal, že výklad uskutočnený dovolacím súdom

korešpondujúci s rozhodnutím č. R 11/1998 (ktoré považuje nedostatky v odôvodnení

súdneho rozhodnutia len za tzv. inú vadu) je od doby jeho vynesenia už prekonaný a že je

na mieste ochrana jeho práv ústavným súdom.

Sťažovateľ je toho názoru, že k porušeniu jeho základných práv došlo nielen

rozhodnutím najvyššieho súdu, tak ako to už argumentuje, ale aj rozhodnutím krajského

súdu o jeho odvolaní. Namietol, že rozsudkom krajského súdu bolo porušené jeho právo na

spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z dohovoru a .

Konanie okresného súdu i krajského súdu označil za rozporné so základnými právami

a slobodami a porušenie videl nielen v nedostatočnom odôvodnení súdneho rozhodnutia, ale

aj v ďalších procesných pochybeniach, najmä okresného súdu, ktoré špecifikoval

v sťažnosti (nedodržanie lehoty na prípravy pojednávania, neustanovenie právneho zástupcu

účastníkovi konania včas a riadne, tak aby tento mohol vykonať svoje poslanie efektívne,

teda od prvého úkonu, nesplnenie si poučovacej povinnosti prvostupňového súdu a iné).

V závere uviedol, že rozhodnutie krajského súdu nadobudlo právoplatnosť

a vykonateľnosť 27. januára 2014, avšak lehotu na podanie ústavnej sťažnosti v zmysle § 53

ods. 1 o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) treba považovať za zachovanú vzhľadom

na uplatnenie mimoriadneho odvolacieho prostriedku − dovolania, spôsobilého zabezpečiť

ochranu práv sťažovateľa, ktoré bolo dovolacím súdom odmietnuté ako neprípustné

(pozri uznesenie ústavného súdu č. k. -19 z 10. novembra 2011).

4

Sťažovateľ zároveň vzniesol žiadosť o priznanie primeraného finančného

zadosťučinenia v zmysle v sume 3 000 €, keďže

„považuje zásah do jeho zákonom chránených práv za výrazný; súdne konanie jeho osobu

zaťažuje už takmer 6 rokov a úkony prvostupňového, druhostupňového ako i dovolacieho

súdu mu odopreli možnosť spravodlivo ukončiť súdny spor“.

Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd jeho sťažnosť

po predbežnom prerokovaní prijal na ďalšie konanie a nálezom vyslovil, že:

„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a

Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29. 07. 2015,

sp. zn. , rozsudkom Krajského súdu Trenčín zo dňa 17. 12. 2013, sp. zn.

-401, rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 26. 04. 2011,

sp. zn. -342 a konaním Okresného súdu Považská Bystrica vedenom

pod sp. zn. porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29. 07. 2015,

sp. zn. sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu na ďalšie konanie

a rozhodnutie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu zaplatiť sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 3.000,00 €.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný do 3 dní od právoplatnosti tohto

nálezu zaplatiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia vo výške 179,44 € (t. j. 2 úkony

právnej služby - prevzatie a príprava zastúpenia, písomné podanie na súd vo veci samej;

2 x režijný paušál).“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd

navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z vyplýva, že jednou z úloh ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je posúdenie opodstatnenosti sťažnosti.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti

hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného

6

orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody,

ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným

postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež

napr. , ).

Sťažovateľ v prejednávanej veci využil pred podaním sťažnosti možnosť

mimoriadneho opravného prostriedku a proti rozsudku krajského súdu podal dovolanie.

O tomto najvyšší súd rozhodol uznesením sp. zn. z 29. júla 2015 tak,

že dovolanie odmietol. Ústavný súd konštatuje, že nie je dôvod spochybňovať, že sťažnosť

sťažovateľa nasmerovaná proti uzneseniu najvyššieho súdu doručeného okresnému súdu

na účely ďalšieho exportovania 21. septembra 2015 doručená ústavnému súdu 9. decembra

2015 bola podaná včas ( ). Ústavný súd preto pristúpil

k jej preskúmaniu z hľadiska splnenia podmienok pre jej prijatie na ďalšie konanie.

Podľa ústavný súd je viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

K námietke porušenia základného práva sťažovateľa podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým konaním okresného súdu a jeho

rozsudkom

Právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach podľa je

založená na princípe subsidiarity, ktorého zmysel a účel spočíva v tom, že ochrana

ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu,

ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd

predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až

v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane

ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci

ústavného súdu podľa zásad uvedených v

().

Podľa účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa

odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje. Ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob

vyrovnania vzťahu medzi účastníkom a vedľajším účastníkom, môže podať odvolanie aj

vedľajší účastník.

To, proti ktorým rozhodnutiam nie je odvolanie prípustné, určuje pre všeobecné

občianskoprávne konanie , z ktorého vyplýva, že odvolanie proti rozsudku

okresného súdu v tu prejednávanej veci vylúčené nebolo a sťažovateľ ho aj riadne využil.

Do preskumávacej právomoci súdu v konaní o odvolaní patrí tiež skúmať, či súd prvého

stupňa riadne rešpektoval procesné práva účastníkov konania.

Preto, pokiaľ je proti rozhodnutiu okresného súdu prípustné odvolanie, bez ohľadu

na to, či ho účastník konania využil alebo nie, právomoc krajského súdu preskúmať

zákonnosť takého rozhodnutia vylučuje právomoc ústavného súdu (§ 53 ods. 1 zákona

o ústavnom súde) vo vzťahu k nemu.

Sťažovateľ možnosť podania odvolania proti rozsudku okresného súdu využil.

Ústavný súd preto sťažnosť v časti smerujúcej proti rozsudku okresného súdu

odmietol z dôvodu nedostatku právomoci ( ).

K námietke porušenia základného práva sťažovateľa podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu

Vo vzťahu k splneniu procesných podmienok prípustnosti sťažnosti smerujúcej proti

napadnutému rozsudku krajského súdu vychádzal ústavný súd v zmysle rozsudku

8

Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus

Česká republika (sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54) z právoplatnosti sťažnosťou

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa ako

procesne neprípustné, a preto dvojmesačnú lehotu na podanie sťažnosti podľa § 53 ods. 3

považoval v jeho prípade za zachovanú.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov.

Ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou

zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. , ,

).

V súvislosti s námietkou porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 ústavný súd navyše pripomína, že obsahom tohto práva je aj právo účastníka

konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva

odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však

nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré

majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi

konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní

skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (). Všeobecný

súd je povinný na procesné úkony účastníkov primeraným, zrozumiteľným a ústavne

akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným právnym poriadkom, a to aj

pri rešpektovaní druhu a štádia civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje

svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu ().

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa však

nepatrí právo účastníka dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných

dôkazov (), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne

záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (,

, , ).

Aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre stabilne zdôrazňuje, že čl. 6

ods. 1 dohovoru síce ukladá súdom povinnosť odôvodniť svoje rozhodnutia, túto

požiadavku však nemožno chápať tak, že súdy majú povinnosť dať podrobnú odpoveď

na každý argument (rozsudok vo veci Van Hurk v. Holandsko z 19. 4. 1994, č. 16034/90,

bod 61). Rozsah, na ktorý sa povinnosť súdov odôvodniť svoje rozhodnutia vzťahuje, môže

byť podľa povahy rozhodnutia rôzny. Okrem iného je potrebné zohľadniť aj rôznorodosť

návrhov, ktoré účastník konania môže podať na súdy, ako aj rozdiely existujúce

v zmluvných štátoch v súvislosti s právnou úpravou, zvyklosťami, právnymi názormi

a vynášaním a vyhotovovaním rozhodnutí (rozsudok vo veci Ruiz Torija a Hiro Balani

v. Španielsko z 9. 12. 1994, č. 18390/91). Skutočnosť, že súd neprerokuje každú

podrobnosť tvrdenú účastníkom konania, nie je sama osebe v rozpore s požiadavkou

spravodlivého prerokovania veci. Podstatné však je, aby sa neprehliadlo právo účastníka

konania byť vypočutý a aby súd posúdil tvrdenia účastníka konania, hoci sa to explicitne

neodrazí v konečnom rozhodnutí (rozhodnutie č. 10153/82 z 13. 10. 1986, D. R. 49, s. 67

a 74). Odvolací súd sa tiež pri zamietnutí odvolania v zásade môže obmedziť na prevzatie

odôvodnenia nižšieho súdu (rozsudok vo veci Helle v. Fínsko z 19. 12. 1997, č. 20772/92).

Predmetom sťažnosti vo vzťahu k odvolaciemu súdu je námietka porušenia

základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu

č. k. -401 zo 17. decembra 2013, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu

č. k. -342 z 26. apríla 2012 o uložení povinnosti sťažovateľovi zaplatiť

10

žalobkyni sumu 1 875,07 € s ročným úrokom z omeškania vo výške 9 % od 12. mája 2011

do zaplatenia.

Námietky sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu spočívali v tom, že krajský súd

sa nezaoberal doplneniami odvolania sťažovateľa z 11. júna 2016 a 12. júna 2016, že sa

odvolací súd nevysporiadal so žiadnou námietkou sťažovateľa a že napadnuté rozhodnutie

je nejasné, nezrozumiteľné, zmätočné a nepreskúmateľné.

Na účely overenia opodstatnenosti vznesených námietok sa ústavný súd oboznámil

s odôvodnením napadnutého rozsudku krajského súdu a na rozdiel od sťažovateľa

nepovažuje napadnutý rozsudok krajského súdu za arbitrárny ani zjavne neopodstatnený,

keďže z neho vyplýva dostatok právne relevantných argumentov odôvodňujúcich ním

prijaté rozhodnutie. V danej veci išlo už o druhé rozhodnutie krajského súdu po tom, ako

prvý rozsudok okresného súdu bol uznesením krajského súdu č. k. -233

zo 17. februára 2012 zrušený a vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie, pričom

okresný súd v ďalšom konaní doplnil dokazovanie v zmysle zrušujúceho uznesenia

krajského súdu a dospel ku skutkovým a právnym záverom, s ktorými sa krajský súd nielen

stotožnil, ale ich aj náležite vyhodnotil.

Vychádzajúc z uvedeného preskúmaním napadnutého rozsudku krajského súdu

ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď

príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval ústavne

súladným spôsobom, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj

celkom legitímne a právne akceptovateľné. Krajský súd primerane rozumným

a v okolnostiach veci postačujúcim spôsobom reflektoval na sťažovateľom vznesené

tvrdenia, na prerokúvaný prípad aplikoval relevantné hmotnoprávne a procesnoprávne

ustanovenia všeobecne záväzných právnych predpisov a svoje rozhodnutie, ktorým

čiastočne zmenil rozsudok okresného súdu, presvedčivo a náležite odôvodnil. Možno teda

uzavrieť, že krajský súd zodpovedal všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, ktorej sa sťažovateľ svojím návrhom domáha.

Namietaným postupom krajského súdu a ani jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným označeným postupom krajského súdu

a jeho rozhodnutím.

Ústavný súd preto sťažnosť aj v časti smerujúcej voči rozsudku krajského súdu

v danom prípade odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

K námietke porušenia základného práva sťažovateľa podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu

Dôvody, pre ktoré sťažovateľ namietal nesúlad napadnutých rozhodnutí súdov

a konania im predchádzajúceho ako rozporných s , sú, ako to vyplynulo

z pripojeného dovolania a rozhodnutia o ňom, tiež dôvodmi, v ktorých videl porušenie

svojich procesných práv a odňatie možnosti konať pred súdom, tak ako to má na mysli

.

Ako vyplýva z pripojeného uznesenia o odmietnutí dovolania sťažovateľa, najvyšší

súd sa nimi riadne zaoberal a dospel k záveru, že rozhodnutia krajského súdu a okresného

súdu zodpovedajú zákonom ustanoveným požiadavkám ochrany procesných práv účastníka

súdneho konania kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Svoje rozhodnutie založil na zistení

absencie vád podľa , osobitne podľa , a o neprípustnosti

dovolania. Vady, na ktoré sťažovateľ vo svojom dovolaní poukazoval, sa zhodujú s vadami,

ktoré podľa jeho názoru viedli k porušeniu jeho základných práv podľa

v spojení s čl. 6 ods. 1 dohovoru. Najvyšší súd sa s týmito námietkami sťažovateľa náležite

vysporiadal a uzavrel, že „Súd prvého stupňa neodňal žalovanému možnosť konať

pred súdom ani tým, že sa nezaoberal hneď na prvom pojednávaní dňa 4.3.2010 s jeho

žiadosťou o oslobodenie od súdnych poplatkov a žiadosťou o ustanovenie bezplatného

právneho zastúpenia. Z obsahu spisu totiž vyplýva, že okresný súd rozhodol o žiadosti ihneď

po pripojení príslušných dokladov uznesením z 19. mája 2010 tak, že žalovanému priznal

oslobodenie od súdnych poplatkov a za zástupcu mu ustanovil Centrum právnej pomoci.“.

12

Ako nenáležitú a nepodloženú vyhodnotil najvyšší súd aj námietku, že „z rozsudku

odvolacieho súdu, resp. okresného súdu nie je možné sa dozvedieť, ako súd prišiel k záveru,

že žalobkyňa nemohla užívať byt pre konflikty so žalovaným“. Bol toho názoru, že krajský

súd sa v dôvodoch rozsudku „bližšie vyjadril aj k otázke, či predmetný byt a teda aj podiel

žalobkyne, užíval výlučne žalovaný a zaujal stanovisko aj k správnosti rozsahu súdom

prvého stupňa určenej náhrady. Podľa dovolacieho sudu odvolací súd sa tak vyjadril

ku všetkým podstatným skutočnostiam objasňujúcim skutkový a právny základ rozhodnutia.

Odôvodnenie jeho rozsudku v kontexte s dôvodmi uvedenými v rozsudku súdu prvého stupňa

ako celok spĺňa preto parametre zákonného odôvodnenia. Za porušenie základného práva

zaručeného v v žiadnom prípade nemožno

považovať to, že súdy neodôvodnili svoje rozhodnutia podľa predstáv žalovaného.“.

Ústavný súd opätovne pripomína, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené

podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho

súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu (napr. ,

, , , a iné). Zo subsidiárnej

štruktúry systému ochrany ústavnosti totiž vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne

zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd

vyplývajúcich z alebo dohovoru (), preto právomoc ústavného súdu

pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (), alebo všeobecné súdy neposkytnú ochranu označenému

základnému právu sťažovateľa v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú

výkon ich právomoci.

Ústavný súd už v minulosti vyslovil, že súčasťou práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti

opravného prostriedku uvádzané sťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“

súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného práva

().

Namietané rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne

odôvodnené, ústavný súd preto nie je oprávnený ani povinný jeho postupy a hodnotenia

nahrádzať (podobne aj , ) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť

do jeho právneho názoru.

Ústavný súd preto uzavrel, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 29. júla 2015 nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu

podľa , práva na spravodlivý proces podľa dohovoru a ani

základného práva na zákonného sudcu podľa .

Na základe uvedených skutočností ústavný súd rozhodol o odmietnutí sťažnosti

sťažovateľa v časti namietaného porušenia jeho základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu pre jej zrejmú

neopodstatnenosť ( ).

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími návrhmi uvedenými v petite sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. júna 2016

14