Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 39 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (46)57a/389229.7de329.pdf
PDF · 161.95 KB
No categories available
4Cdo/90/2013
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 4 Cdo 90/2013
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne K. – V. s.r.o., so sídlom
S., IČO: X., zastúpenej advokátskou kanceláriou I. s.r.o., so sídlom Š., IČO: X., proti
ţalovanému M., H., IČO: X., zastúpenému JUDr. A. N., advokátom v P., o zaplatenie
3 734,32 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 12 C 216/2004,
o dovolaní ţalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Prešove 25. septembra 2012 sp. zn.
12 Co 29/2012 a uzneseniu toho istého súdu z 1. októbra 2012 sp. zn. 12 Co 29/2012, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove
z 25. septembra 2012 sp. zn. 12 Co 29/2012, ako aj uznesenie Krajského súdu v Krajského
súdu v Prešove z 1. októbra 2012 sp. zn. 12 Co 29/2012 a rozsudok Okresného súdu Prešov
z 8. januára 2010 č.k. 12 C 216/2004-107 z r u š u j e a vec vracia Okresnému súdu Prešov
na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Prešov rozsudkom z 8. januára 2010 č.k. 12 C 216/2004-107 ţalobu
zamietol. Ţalobkyni uloţil povinnosť nahradiť ţalovanému trovy konania v sume 470,88 €
do rúk jeho splnomocneného zástupcu do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V dôvodoch
rozhodnutia uviedol, ţe pôvodne sa ţalobkyňa ţalobou podanou 19. decembra 2003 domáhala
od ţalovaného vydania bezdôvodného obohatenia, ktoré ţalovaný získal na úkor ţalobkyne
uţívaním nehnuteľnosti (špecifikovanej v odôvodnení prvostupňového rozsudku), vlastnícky
patriacej ţalobkyni, bez právneho dôvodu v mesiaci december 2002. Zmenou ţaloby
pripustenou súdom uznesením z 19. mája 2005 vyhláseným na pojednávaní sa ţalobkyňa
domáhala od ţalovaného vydania bezdôvodného obohatenia z rovnakého dôvodu, avšak
za mesiac február 2003. S poukazom na § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka potom súd
prvého stupňa uzavrel, ţe pokiaľ ţalobkyňa vydanie bezdôvodného obohatenia poţadovala
za február 2003 a ţalobu takto upravenú podala na súde aţ 19. mája 2005, nárok bol
premlčaný najneskôr vo februári 2005 a keďţe ţalovaný sa dovolal premlčania, v zmysle
ustanovenia § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka nebolo moţné ţalobkyni premlčané právo
priznať. Pokiaľ ţalobkyňa namietala pouţitie právnej úpravy premlčania v Občianskom
zákonníku a poukázala na to, ţe sa jedná o obchodnoprávny vzťah, u ktorého je potrebné
posúdiť premlčaciu dobu v rámci Obchodného zákonníka, kde je premlčacia doba štvorročná,
súd uviedol, ţe v konkrétnom prípade je nepochybné, ţe predmetom podnikateľskej činnosti
ţalobkyne nie je prenájom nehnuteľností a ani na strane ţalovaného pri uţívaní predmetnej
nehnuteľnosti nemoţno hovoriť o podnikateľskej činnosti a preto nebolo moţné podriadiť
úpravu plynutia premlčacej doby Obchodnému zákonníku ako špeciálnemu zákonu,
upravujúcemu vzťahy medzi podnikateľmi, teda vzťahy súvisiace s podnikaním. O náhrade
trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
Na odvolanie ţalobkyne Krajský súd v Prešove (v poradí druhým rozhodnutím,
po tom, ako jeho uznesenie z 15. júna 2010 sp. zn. 12 Co 25/2010, ktorým rozsudok súdu
prvého stupňa zrušil, konanie zastavil a ţalobkyňu zaviazal na náhradu trov konania, bolo
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. februára 2012 sp. zn.
4 Cdo 223/2010 zrušené a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie z dôvodu, ţe postupom
odvolacieho súdu bola ţalobkyni odňatá moţnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/
O.s.p.) rozsudkom z 25. septembra 2012 sp. zn. 12 Co 29/2012 rozsudok súdu prvého stupňa
potvrdil. Ţalovanému priznal náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % s tým, ţe
po právoplatnosti rozsudku rozhodne o výške náhrady trov konania samostatným uznesením.
V dôvodoch svojho rozhodnutia sa stotoţnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého
stupňa a v celom rozsahu sa stotoţnil aj s odôvodnením napadnutého rozhodnutia (§ 219
ods. 2 O.s.p.), k čomu dodal, ţe vzhľadom na znenie ustanovenia § 261 ods. 1 a 2
Obchodného zákonníka je pre konanie zásadné vyriešenie otázky, či zo strany ţalobkyne,
resp. ţalovaného išlo o podnikateľskú činnosť, týkajúcu sa uspokojovania verejných potrieb,
alebo či táto činnosť má charakter výkonu vlastníckeho práva s verejným záujmom
nesúvisiacim. Poukázal na to, ţe ţalobkyňa ţiada o vydanie bezdôvodného obohatenia,
nakoľko mesto uţíva pozemky pod mestskou komunikáciou bez právneho dôvodu, teda
neexistuje ţiaden nájomný vzťah medzi pôvodným vlastníkom pozemkov a mestom –
ţalovaným. Z hľadiska obsahu vlastníckych práv ţalobkyňa je vlastníkom pozemkov pod
líniovou stavbou – mestskou komunikáciou a na druhej strane, vlastníctvo k tejto líniovej
stavbe – komunikácii svedčí mestu. Z hľadiska situácie, ktorá tu je, ţalobkyňa nepodnikala
s prenájmom nehnuteľnosti pod touto komunikáciou. Mesto nepodnikalo pri vlastníctve tejto
pozemnej komunikácie, i keď prevádzkovanie tejto komunikácie znamená zabezpečovanie
verejných potrieb. Je tu zabezpečenie verejných potrieb bez úmyslu podnikať v oblasti
„miestnych komunikácii“. Preto ani nároky ţalobkyne nemoţno podriadiť podľa § 261 ods. 1
a 2 Obchodného zákonníka z hľadiska povahy subjektov zmluvného vzťahu, ţe by sa to
týkalo podnikateľov pri ich podnikateľskej činnosti, kde u mesta nie je moţné povedať, ţe
podniká v oblasti miestnych komunikácii a u ţalobkyne takisto sa nejedná o podnikanie
v oblasti prenájmu nehnuteľnosti pod miestnymi komunikáciami. Z hľadiska povahy týchto
subjektov a predmetu podnikania moţno konštatovať, ţe uplatnený nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia je nárokom, týkajúcim sa výkonu vlastníckeho práva u ţalobkyne,
t.j. ţiadanie platenia za uţívanie nehnuteľnosti vo vlastníctve ţalobkyne v rozhodnom období
február 2013. Nejdená sa o obchodnozáväzkový vzťah, kde by platila všeobecná štvorročná
premlčacia doba na uplatnený nárok z bezdôvodného obohatenia z dôvodu bezodplatného
uţívania nehnuteľnosti. Výrok o trovách odvolacieho konania oprel o ustanovenia § 142
ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 7 O.s.p. Následne Krajský súd
v Prešove samostatným uznesením z 1. októbra 2012 sp. zn. 12 Co 29/2012 ţalovanej uloţil
povinnosť nahradiť ţalovanému trovy odvolacieho a dovolacieho konania 763,82 € do rúk
právneho zástupcu ţalovaného do troch dní. Rozhodol tak podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení
Proti uvedeným rozhodnutiam odvolacieho súdu podala dovolanie ţalobkyňa, navrhla
ich spolu s rozsudkom súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie z dôvodu podľa § 241 ods. 2 písm. a/ a c/ O.s.p. V dôvodoch (inak pomerne
rozsiahleho) dovolania odvolaciemu súdu predovšetkým vytkla nepreskúmateľnosť jeho
rozsudku pre nedostatok dôvodov, čím jej postupom odvolacieho súdu bola odňatá moţnosť
konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Poukázala na to, ţe v rozsudku odvolacieho
súdu sa nenachádzajú ţiadne dôvody a uţ vôbec nie presvedčivé, na základe ktorých by bolo
moţné stotoţniť sa so záverom, ţe v danom prípade sa na strane ţalobkyne skutočne nemohlo
jednať o podnikateľskú činnosť v oblasti prenájmu nehnuteľnosti pod miestnymi
komunikáciami, preto sa ţalobou uplatnený nárok netýka podnikateľskej činnosti ţalobkyne.
Nedostatok dôvodov a nezrozumiteľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu sa prejavuje ďalej
v tom, ţe podľa záverov odvolacieho súdu ani mesto nepodnikalo v oblasti miestnych
komunikácii, pričom ako vyplynulo aj z dokazovania a medzi účastníkmi ani nebolo sporné,
ţalovaný pozemnú komunikáciu pouţíva na zabezpečenie hromadnej dopravy, dopravnej
obsluţnosti a prevádzkovanie informačného systému, vrátane prenájmu reklamných plôch
umiestnených na nehnuteľnosti. Napriek tomu odvolací súd skonštatoval, ţe aj keď
sa prevádzkovaním tejto komunikácie zabezpečujú verejné potreby, nie je moţné konštatovať,
ţe zmluvný vzťah vznikol pri zabezpečovaní verejných potrieb. Pokiaľ ide o právne
posúdenie veci, tak právny vzťah medzi účastníkmi sa má posúdiť ako obchodný záväzkový
vzťah, a teda uplatnený nárok nie je premlčaný, nakoľko bol uplatnený v zákonom stanovenej
štvorročnej premlčacej lehote (§ 397 Obchodného zákonníka). Iný záver odvolacieho súdu
je vadou nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Ţalovaný vo vyjadrení k dovolaniu konštatoval, ţe tvrdená námietka dovolateľky
o odňatí moţnosti konať pred súdom a o porušení jej práva na spravodlivý proces, ku ktorému
malo dôjsť nedostatočným odôvodnením rozhodnutia odvolacieho súdu, nie je dôvodná.
Poukázal na to, ţe nepreskúmateľnosť rozhodnutia je konštantnou judikatúrou Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky povaţovaná za dôsledok a vonkajší prejav tzv. inej procesnej vady
konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., ktorá procesná vada je síce relevantným
dovolacím dôvodom, sama osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá. Vzhľadom na to, ţe
v posudzovanej veci prípustnosť dovolania nemoţno vyvodiť z § 237 O.s.p. a § 238 O.s.p.,
dovolateľkou uplatnený ďalší dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. nie
je opodstatnený a nie je preto potrebné sa zaoberať vecnou stránkou napadnutého
rozhodnutia. Pokiaľ dovolanie smeruje aj proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo
rozhodnuté o trovách konania, z ustanovenia § 239 ods. 3 O.s.p. vyplýva, ţe dovolanie proti
uzneseniu odvolacieho súdu o trovách konania nie je prípustné. Z uvedených dôvodov ţiadal
dovolanie odmietnuť a dovolateľku zaviazať na náhradu trov dovolacieho konania
ţalovanému.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená v súlade s § 241
ods. 1 O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr,
či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V danom prípade vo veci samej odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle
ustanovení § 238 O.s.p. platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto
procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.)
alebo rozsudok, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu
vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.), alebo rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu
prvého stupňa, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe
po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu, alebo ide o potvrdenie rozsudku
súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej
podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. (§ 238 ods. 3 O.s.p.).
Nakoľko v prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok, ktorým odvolací súd
potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa (pričom v jeho výroku prípustnosť dovolania
nevyslovil, ani nejde o potvrdzujúci rozsudok rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd
prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky), je nepochybné, ţe
prípustnosť dovolania ţalobkyne z § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. nemoţno vyvodiť.
Pokiaľ ide o prípustnosť dovolania ţalobkyne proti uzneseniu odvolacieho súdu,
ktorým rozhodol o trovách konania, táto je výslovne vylúčená ustanovením § 239 ods. 3
Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.) skúmať vţdy,
či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou
z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie
prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p. a § 239 O.s.p., ale zaoberal sa i otázkou, či konanie
nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. Ak je konanie
postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., moţno dovolaním napadnúť
aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie z hľadiska § 238 O.s.p. a § 239 O.s.p.
vylúčené. S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu
odvolacieho súdu sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či dovolateľke bola postupom
súdu odňatá moţnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. je dovolanie prípustné proti kaţdému
rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť
konať pred súdom.
Vada konania vymedzená v citovanom ustanovení § 237 písm. f/ O.s.p. je vo svojej
podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré
právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov
aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (oznámenie Ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb.).
Podľa judikatúry európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko
z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a
Španielsko z roku 1993, sťaţnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález
z 12. mája 2004 sp. zn. I. ÚS 226/03) treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie
povaţovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.
Poţiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku súdu vo vnútroštátnych podmienkach Slovenskej
republiky ustanovuje § 157 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie,
čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca
(ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti
povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri
hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil;
dbá pritom na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Ústavne konformným
výkladom ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. pritom treba dospieť k záveru, ţe s poţiadavkami
v ňom uvedenými je v rozpore nielen úplný či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov
rozhodnutia, ale napr. aj existencia extrémneho nesúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho
skutkovými zisteniami, resp. prípad, keď právne závery zo skutkových zistení v ţiadnej
moţnej interpretácii nevyplývajú a napokon i len všeobecné súhrnné zistenia bez špecifikácie
jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto zistenia vyvodené. Povinnosť súdu riadne
odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie
spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami účastníka.
Porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej
sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia právom
predvídaným spôsobom) odníma moţnosť náleţite skutkovo aj právne argumentovať proti
rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi) v rámci vyuţitia prípadných riadnych
alebo mimoriadnych opravných prostriedkov a teda sa mu odníma moţnosť konať pred
súdom.
Podľa názoru dovolacieho súdu bolo takouto vadou postihnuté i konanie pred
odvolacím súdom v prejednávanej veci.
Z odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku je zrejmé, ţe odvolací súd
sa s odvolacími námietkami dovolateľky vysporiadal v zásade len konštatovaním vecnej
správnosti napadnutého prvostupňového rozhodnutia s tým, ţe sa v celom rozsahu stotoţňuje
s odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa. Takéto odôvodnenie rozsudku odvolacieho
súdu nezodpovedá poţiadavke na riadne a presvedčivé odôvodnenie súdneho rozhodnutia.
Uvedený nedostatok nemoţno zhojiť ani tým, ţe takýto procesný postup ustanovenie § 219
ods. 2 O.s.p. odvolaciemu súdu umoţňuje, pretoţe aj v rozhodnutí súdu prvého stupňa
absentuje riadne a presvedčivé odôvodnenie skutkových a právnych záverov, z ktorých
vychádzal prvostupňový súd pri svojom rozhodovaní. Z odôvodnenia prvostupňového
rozhodnutia predovšetkým nevyplýva, na základe čoho dospel súd prvého stupňa k záveru, ţe
„V konkrétnom súdenom prípade je nepochybné, ţe predmetom podnikateľskej činnosti
ţalobcu nie je prenájom nehnuteľností a ani na strane ţalovaného pri uţívaní predmetnej
nehnuteľnosti nemoţno hovoriť o podnikateľskej činnosti, a preto nebolo moţné podriadiť
úpravu plynutia premlčacej doby obchodnému zákonníku ako špeciálnemu zákonu“. Pokiaľ
takto stroho konštatovaný záver prvostupňového súdu prevzal do svojho rozhodnutia
aj odvolací súd, ktorý sa v doplnení ďalších dôvodov na zdôraznenie správnosti napadnutého
prvostupňového rozsudku prakticky obmedzil iba na viacnásobné zopakovanie toho,
čo konštatoval súd prvého stupňa bez toho, aby sa vysporiadal s argumentáciou ţalobkyne
v odvolaní, je aj jeho rozhodnutie nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Z odôvodnenia
rozsudku odvolacieho súdu sa nedá zistiť, prečo sa u ţalobkyne, ako podnikateľského
subjektu zapísaného v obchodnom registri, ktorá má (o.i.) v predmete činnosti aj prenájom
nehnuteľností, pokiaľ sa popri prenájme poskytujú aj iné neţ základné sluţby spojené
s prenájmom, nejedná o podnikanie v oblasti prenájmu nehnuteľností pod miestnymi
komunikáciami. Ďalej sa z dovolaním napadnutého rozsudku nedá zistiť, ako vyhodnotil
odvolací súd „Nájomnú zmluvu“ uzavretú medzi ţalovaným a D., a.s., ako aj zmluvu č. IX.
95/02 o zabezpečení verejnoprospešných sluţieb – všeobecná údrţba mesta P., uzavretú
medzi ţalovaným a spoločnosťou O., na ktoré ţalobkyňa poukazovala uţ v priebehu
prvostupňového konania (s čím sa však prvostupňový súd taktieţ nijako nevysporiadal), ale aj
v odvolaní, a to v súvislosti s jej tvrdením, ţe zo strany ţalovaného išlo tak o zabezpečovanie
verejných potrieb ako aj vlastnej prevádzky. Úplne nezrozumiteľnú časť odôvodnenia
rozsudku odvolacieho súdu tvorí jeho konštrukcia, podľa ktorej na strane ţalovaného „je tu
zabezpečenie verejných potrieb bez úmyslu podnikať v oblasti „miestnych komunikácii“...“.
Nepreskúmateľnosť rozsudku odvolacieho súdu, majúca sa následok i jeho
nepresvedčivosť, prečo sa záväzky z daného sporu neposudzujú podľa Obchodného
zákonníka, ale podľa Občianskeho zákonníka, je vadou konania, ktorou sa, ako uţ bolo
uvedené, účastníkovi odníma moţnosť riadne konať pred súdom. So zreteľom na uvedené
Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a sním súvisiace
uznesenie odvolacieho súdu o trovách konania, ako i rovnakou vadou postihnutý rozsudok
prvostupňového súdu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1
a 3 O.s.p.).
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 22. augusta 2013
JUDr. Ľubor Š e b o, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková