Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 328/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. októbra

2009 predbežne prerokoval sťažnosť M. A., Ž., zastúpenej advokátom JUDr. D. K., Ž., vo

veci namietaného porušenia základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

a práva zaručeného v Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 18. júna 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. A. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. augusta

2009 doručená sťažnosť M. A., Ž. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie

základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 18. júna 2009.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že žalobou podanou 25. augusta 2005 Okresnému

súdu Zvolen (ďalej len „okresný súd“; sťažovateľka v sťažnosti nesprávne uvádza Okresný

súd Žiar nad Hronom, pozn.) sa sťažovateľka v konaní vedenom pod sp. zn.

domáhala od žalovaného zaplatenia škody s príslušenstvom, ktorá jej mala byť spôsobená

tým, že žalovaný ako právny zástupca splnomocnený sťažovateľkou v inom súdnom konaní

v rozpore s ňou udeleným splnomocnením podal iba žalobu o neplatné okamžité skončenie

pracovného pomeru, avšak nepodal aj žalobu o neplatné skončenie pracovného pomeru

výpoveďou. Okresný súd rozsudkom č. k. -120 zo 14. septembra 2007 žalobu

sťažovateľky zamietol. Následne Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)

na základe odvolania sťažovateľky rozsudkom č. k. -170 zo 16. apríla 2008

rozsudok okresného súdu potvrdil.

Proti uvedeným rozsudkom okresného súdu a krajského súdu podala sťažovateľka

dovolanie, ktoré bolo najvyšším súdom napadnutým uznesením sp. zn.

z 18. júna 2009 odmietnuté ako neprípustné. Sťažovateľka v sťažnosti ako jediný argument

jej nesúhlasu s napádaným uznesením najvyššieho súdu uviedla, že najvyšší súd ako súd

dovolací neprehodnotil jej dovolacie dôvody spočívajúce v tvrdení, že tak okresný súd, ako

ani krajský súd „nezodpovedne a vadne posúdili dôkazy“.

Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že:

„Sťažovateľka v spore, ako navrhovateľka domáhala sa dovolania, kde procesnú

spôsobilosť dôvodila ustanovením pís. a, c a to z nezodpovedného a

vadného posúdenia predložených dôkazov a tým i vydania nesprávneho rozhodnutia.

Dôvodnosti podaného dovolania domáhala sa i s odvolaním na porušenie jej základných

práv na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie dané jej SR a

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.

Ustanovenie pís. b a c , okrem taxatívne stanovených dôvodov, pre

podanie dovolania určené v určuje, že dovolanie možno dôvodiť i poukazom na

postihnutie konania inou vadou, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, alebo

ak rozhodnutie súdu vychádza zo zistenia, ktoré v podstatnej časti nemá oporu vo

vykonanom dokazovaní.

Napriek tejto skutočnosti sťažovateľkou uvedené dôvody v zmysle uvedeného

ustanovenia, Najvyšší súd SR neprehodnotil a z procesného hľadiska dovolanie považoval

za neprípustné a preto ho odmietol.“

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1) Najvyšší súd SR v Bratislave uznesením č. j. , porušil základné

práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa SR a spravodlivé konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.

2.) Uznesenie Najvyššieho súdu SR sa ruší a vracia na ďalšie konanie a

rozhodnutie.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažnosť je založená na tvrdení sťažovateľky, že napadnutým uznesením najvyššieho

súdu sp. zn. z 18. júna 2009 bolo porušené jej základné právo a právo na

spravodlivé súdne konanie zaručené v a dohovoru tým, že

najvyšší súd nevyhodnotil jej dovolacie dôvody založené na tvrdení, že okresný súd ani

krajský súd nesprávne vyhodnotili dôkazy.

Ústavný súd pripomína, že jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade

so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Táto právomoc mu spolu s právomocou podľa umožňuje

preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či je, alebo

nie je v súlade s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave. Ústavný súd

nevykladá iné ako ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony

nevyložili spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné

pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (, ). Ak nie

sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd

nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami,

ktorých porušenie sa namieta, a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov, prípadne

postupom, ktorý im predchádzal.

Najvyšší súd napadnuté uznesenie odôvodnil takto:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po

zistení, že dovolanie podala včas účastníčka konania ( ), zastúpená

advokátom ( ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (

) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno týmto

opravným prostriedkom napadnúť ( a nasl. ).

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa

až 3 je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým

bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej, proti rozsudku, v ktorom sa

odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci, a

proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil,

že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.

Žalobkyňa dovolaním napadla rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky

žiadneho z uvedených rozsudkov. Nejde o zmeňujúci rozsudok v zmysle

Dovolací súd v tejto veci ešte nerozhodoval, teda ani nemohol vysloviť svoj právny názor,

od ktorého by sa odvolací súd odchýlil ( ). Dovolanie smeruje proti

potvrdzujúcemu rozsudku, vo výroku ktorého odvolací súd prípustnosť dovolania nevyslovil

( ) Z tohto dôvodu je zrejmé, že dovolanie nie je v zmysle

procesné prípustné.

Vzhľadom k zákonnej povinnosti ( ) prihliadnuť na existenciu

procesných vád konania, ktoré zakladajú tzv. zmätočnosť rozhodnutia, skúmal dovolací súd

prípustnosť dovolania aj podľa Podľa tohto ustanovenia je dovolanie

prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá

nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť

byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne

zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv

začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/

účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval

senát.

Dovolateľka procesné vady konania v zmysle až e/ a

netvrdila a ich existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť dovolania preto

z týchto ustanovení nevyplýva.

Dovolateľka v danej veci namieta porušenie práva na spravodlivý súdny proces

zaručeného jej a dohovorom, dôsledkom ktorého jej bola odňatá možnosť konať

pred súdom v zmysle , a súdy vec nesprávne právne posúdili.

Obsahom práva na spravodlivý súdny proces ( ,

dohovoru) je umožniť každému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom

tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý

súdny proces je naplnený tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a použití

relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú

svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel

zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí

právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi,

navrhovaním a hodnotením dôkazov (), ani právo na to, aby bol účastník

konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho

požiadavkami (). Do obsahu základného práva podľa a

práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí ani právo účastníka

konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa

dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (, ).

O procesnú vadu v zmysle , spočívajúcu v odňatí možnosti

konať pred súdom, ide vtedy, ak súd v priebehu konania neumožnil účastníkovi vykonať

práva priznané mu , a to najmä právo predniesť (doplniť)

svoje návrhy, vyjadriť sa k rozhodným skutočnostiam, k návrhom na dôkazy a k vykonaným

dôkazom, právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo so súhlasom predsedu

senátu dávať v rámci výsluchu otázky účastníkom (svedkom) a právo zhrnúť na záver

pojednávania svoje návrhy, vyjadriť sa k dokazovaniu i právnej stránke veci (§ 101 ods. 1,

, a , , , , , ). Z obsahu

spisu nevyplýva, že by dovolateľke bolo niektoré z týchto práv odňaté.

K tvrdeniu dovolateľky, že súdy nevykonali niektoré z navrhnutých dôkazov, resp. že

nesprávne vyhodnotili výsledky vykonaného dokazovania, dovolací súd uvádza, že o

vykonaní toho-ktorého dôkazu rozhoduje súd ( druhá veta ). Nesprávne

vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle Ak aj sud nesprávne

vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne

nesprávne; táto samotná skutočnosť však prípustnosť dovolania nezakladá. Nesprávne

hodnotenie dôkazov nie je samostatným dovolacím dôvodom ani vtedy, ak je dovolanie

procesné prípustné ( až c/ ).

Porušenie práva na spravodlivý súdny proces odôvodnila dovolateľka výhradne

nesprávnym právnym posúdením veci prvostupňovým i odvolacím súdom. Ustanovenie

ale dáva možnosť konať pred súdom do súvislosti s faktickou

činnosťou súdu a nie s jeho právnym hodnotením veci zaujatým v napadnutom rozhodnutí.

Právnym posúdením súd nemôže účastníkovi odňať možnosť konať pred súdom, lebo

právnym posúdením sa mu neznemožňuje realizácia jeho procesných práv. Nesprávne

právne posúdenie veci, ako aj tzv. iné procesné vady konania (ktorými dovolateľka

prípustnosť dovolania tiež odôvodnila) sú síce relevantnými dovolacími dôvodmi, sami

osebe však prípustnosť dovolania nezakladajú. Dovolací súd by sa nimi mohol zaoberať až

vtedy, ak by dovolanie bolo procesné prípustné. O taký prípad v prejednávanej veci nejde.

Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k

záveru, že dovolanie nie je v prejednávanej veci procesne prípustné, preto ho v zmysle

v spojení s odmietol. Riadiac sa právnou

úpravou dovolacieho konania, otázkou vecnej správnosti napadnutého rozsudku

odvolacieho súdu sa nezaoberal.“

Ústavný súd v prvom rade podotýka, že pri podaní dovolania je nevyhnutné

odlišovať na jednej strane posúdenie otázky prípustnosti tohto mimoriadneho opravného

prostriedku ako takého a na strane druhej otázku prípustnosti dôvodov dovolania. Procesnú

prípustnosť dovolania ako takého skúma dovolací súd ako otázku primárnu a až v prípade,

že dospeje k zisteniu, že dovolanie je po procesnej stránke prípustné, t. j. že smeruje proti

rozhodnutiu, ktoré týmto mimoriadnym opravným prostriedkom možno napadnúť, dovolací

súd až sekundárne posudzuje prípustnosť dôvodov dovolania a následne aj ich

opodstatnenosť. Inými slovami, v prípade, že dovolací súd zistí, že dovolanie smeruje proti

rozhodnutiu, ktoré týmto mimoriadnym opravným poriadkom nemožno napadnúť, t. j. že

dovolanie nie je procesne prípustné, dovolací súd už neskúma prípustnosť a ani dôvodnosť

dovolacích dôvodov.

Z citovaného rozhodnutia je zrejmé, že najvyšší súd zistil, že dovolanie sťažovateľky

smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, pričom najvyšší súd posudzoval

procesnú prípustnosť dovolania nielen z dôvodov uvedených v § 238 Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej aj „OSP“), ale aj z pohľadu všeobecných dôvodov zmätočnosti konania

uvedených v . Z hľadiska posúdenia týchto dôvodov procesnej prípustnosti

dovolania sa rozhodnutiu najvyššieho súdu nedá vyčítať neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť

či svojvoľnosť ním prijatých záverov. Keďže najvyšší súd zistil, že dovolanie sťažovateľky

nie je prípustné, nebol už povinný v druhom rade skúmať prípustnosť a opodstatnenosť jej

dovolacích dôvodov.

Vzhľadom na uvedené sa tvrdenie sťažovateľky o porušení ňou označených práv,

ku ktorému malo dôjsť v dôsledku toho, že najvyšší súd nevyhodnotil jej dovolacie dôvody,

javí ako neopodstatnené, a teda nemajúce príčinnú súvislosť s právom na spravodlivé súdne

konanie.

Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup orgánu

verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil

sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto

orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namieta, ako aj vtedy, ak v konaní pred

orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby

tento orgán porušoval označené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav

takú možnosť reálne nepripúšťajú (napr. , , ,

).

Uvedené závery boli podkladom pre rozhodnutie ústavného súdu, ktorý sťažnosť

sťažovateľky už po jej predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa

.

Nad rámec ústavný súd podotýka, že námietkami sťažovateľky, ktoré boli v podstate

aj jej dovolacími námietkami proti rozhodnutiu krajského súdu, sa už ústavný súd zaoberal,

pričom ich v rozhodnutí č. k. -8 zo 14. októbra 2008 vyhodnotil ako zjavne

neopodstatnené.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá a rozhodnutie o zrušení napadnutého

rozhodnutia je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľky (čl. 127

ods. 2 prvá veta ), nepripadalo už do úvahy, aby ústavný súd o tejto časti sťažnosti

rozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. októbra 2009