Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 548/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. septembra

2016 predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného advokátom Mgr. Ivanom Petkovom

PETKOV & Co s. r. o., Na vŕšku 12, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného

práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 29. apríla 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. augusta

2016 mailom a následne 31. augusta 2016 poštou doručená sťažnosť

, (ďalej len

„sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 29. apríla 2016 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“

alebo „napadnuté rozhodnutie“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že medzitýmnym rozsudkom Okresného súdu

Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. zo 4. apríla 2014 bola zamietnutá ako

nedôvodná žaloba sťažovateľa, ktorou sa domáhal určenia neplatnosti skončenia

pracovného pomeru výpoveďou z 2. mája 2011.

3. Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) následne na základe odvolania

sťažovateľa rozsudkom sp. zn. zo 17. septembra 2014 rozsudok okresného

súdu potvrdil ako vecne správny.

4. Proti uvedenému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktorého

prípustnosť odôvodnil tým, že v súdnom konaní došlo k odňatiu jeho možnosti konať pred

súdom; konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

a rozsudok odvolacieho súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Najvyšší

súd napadnutým rozhodnutím dovolanie sťažovateľa ako procesne neprípustné odmietol.

Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd mu poskytol len formálnu, zdanlivú ochranu jeho

základným právam, pričom sa dopustil formalistického a svojvoľného postupu, ktorý je

v rozpore s princípom materiálnej spravodlivosti.

5. Sťažovateľ v konaní pred všeobecnými súdmi konajúcimi v jeho právnej veci

namietal, že neplatnosť výpovede vykazovala výlučne formálne znaky výpovede

zamestnávateľa danej zamestnancovi pre nadbytočnosť, avšak skutočným motívom

výpovede neboli zamestnávateľom deklarované organizačné zmeny, ale snaha „zbaviť sa

ho“ pre kritiku vedenia zamestnávateľa pre angažovanosť v tzv. fotovoltaických projektoch,

v rámci ktorej poukazoval na podozrenie z nekalých praktík či porušovania zákona.

Na preukázanie pravdivosti svojich tvrdení sťažovateľ v súdnom konaní navrhol vykonanie

dôkazov prehratím zvukových záznamov, ktoré predložil okresnému súdu, ktorý v rozpore

so zákonom odmietol tieto dôkazy vykonať, čím nedostatočne zistil skutkový stav,

v dôsledku čoho vec nesprávne právne posúdil, keď na skutkový stav neaplikoval právne

normy, na ktoré sťažovateľ poukazoval. Okresný súd, ako aj krajský súd sa nevysporiadali

s právnou argumentáciou sťažovateľa, pokiaľ ide o skutočný motív výpovede, ako aj

predstierané organizačné zmeny. Súčasne sa všeobecné súdy nezaoberali námietkou

sťažovateľa, že ponuku inej vhodnej práce nikdy neodmietol, ale, naopak, sa k nej nestihol

vyjadriť, pretože mu to zamestnávateľ neumožnil, keďže mu bez ďalšieho doručil výpoveď.

Sťažovateľ tiež namietal nepreskúmateľnosť rozsudku okresného súdu, ktorú odvolací súd

neodstránil, ale odkazujúc na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie tieto nedostatky

prevzal, čím zaťažil aj vlastné rozhodnutie identickými chybami. Záznam z rokovania

zamestnávateľa so sťažovateľom v pracovnom čase o otázkach skončenia pracovného

pomeru, ktorý sťažovateľ opakovane navrhoval použiť v súdnom konaní pre účely

dokazovania, bol podľa jeho názoru súdom prvej inštancie, ako aj odvolacím súdom

nesprávne považovaný za záznam prejavov osobnej povahy a rokovanie za neoficiálnu

diskusiu kolegov. Uvedený právny názor je absurdný, ústavne neudržateľný a povrchný,

nezohľadňujúci súdnu prax v tejto otázke, ako aj právne názory odbornej verejnosti.

Sťažovateľom vyhotovený zvukový záznam bol jediným účinným dôkazom pravdivosti

tvrdení sťažovateľa uvedených v žalobe, ktorý sa nevykonaním tohto dôkazu dostal

do dôkaznej núdze. Sťažovateľ zdôraznil, že v danom prípade nejde o nezákonne získaný

dôkaz, keďže na zaznamenanie prejavov „neosobnej“ povahy nie je potrebný súhlas

dotknutých osôb.

6. Najvyšší súd ako dovolací súd sa podľa názoru sťažovateľa v napadnutom

rozhodnutí nedostatočne, resp. vôbec nevysporiadal s podstatnými námietkami sťažovateľa,

čím len umocnil stav, ktorý navodili súdy nižšej inštancie. V tejto súvislosti sťažovateľ

poukázal na nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. z 9. decembra

2014, ktorý v obdobnej veci dospel k diametrálne odlišným právnym záverom.

7. Najvyšší súd pri svojom rozhodovaní podľa sťažovateľa nepristúpil k reálnej

a účinnej ochrane označených práv sťažovateľa z dôvodu nedostatku riadneho,

presvedčivého odôvodnenia a absencie právnej argumentácie v podstatných otázkach danej

veci.

8. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:

„(i) Základné právo sťažovateľa ... na súdnu a inú právnu

ochranu vyplývajúce z č1. 46 ods. 1 SR a ľudské právo na spravodlivý proces

vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, vydaným pod sp. zn.

dňa 29.04.2016 porušené boli.

(ii) Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky, vydané pod sp. zn. dňa 29.04.2016 a vec vracia Najvyššiemu

súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

(iii) Ústavný súd Slovenskej republiky sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho

zastúpenia v celkovej sume 363,79 EUR..., ktorú je Najvyšší súd Slovenskej republiky

povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa...“

II.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

11. Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup

orgánu verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré

označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným

postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namieta, ako aj vtedy,

ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav,

ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval označené základné právo, pretože uvedená

situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (napr. , ,

, ).

12. Sťažnosť je založená na tvrdení sťažovateľa, že napadnutým uznesením

najvyššieho súdu bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46

ods. 1 , ako aj právo na spravodlivý súdny proces podľa dohovoru tým, že

najvyšší súd nevyhodnotil jeho argumentáciu, že v danej právnej veci bola sťažovateľovi

odňatá možnosť konať pred súdom [ (ďalej

len „OSP“)] nevykonaním dokazovania prepisom sťažovateľom vyhotovených zvukových

záznamov; konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci [ ], a napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci [ ].

13. Ústavný súd pripomína, že jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade

so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Táto právomoc mu spolu s právomocou podľa umožňuje

preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či je, alebo

nie je v súlade s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave. Ústavný súd

nevykladá iné ako ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony

nevyložili spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné

pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.

14. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (, ). Ak nie

sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd

nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami,

ktorých porušenie sa namieta, a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov, prípadne

postupom, ktorý im predchádzal.

15. Najvyšší súd svoje rozhodnutie, ktorým dovolanie sťažovateľa odmietol ako

procesne neprípustné, v relevantnej časti odôvodnenia k námietke sťažovateľa o odňatí

možnosti konať pred súdom v dôsledku nevykonania dokazovania prepisom zvukových

záznamov, k námietke nedostatočného odôvodnenia rozsudku krajského súdu v spojení

s rozsudkom okresného súdu, ako aj k námietke o nesprávnom právnom posúdení veci

uviedol:

«Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný

vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania

a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď

), a nie účastníkov konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky to vyjadril

už v rozhodnutí uverejnenom v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky

pod č. 37/1993, v ktorom zaujal názor, že prípadné nevykonanie určitého dôkazu môže mať

za následok len neúplnosť skutkových zistení (vedúcu k vydaniu nesprávneho rozhodnutia),

nie však procesnú vadu v zmysle K rovnakému záveru dospel Najvyšší súd

Slovenskej republiky aj v rozhodnutí uverejnenom v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov

Slovenskej republiky pod č. 125/1999, v ktorom uviedol, že nevykonanie všetkých

navrhovaných dôkazov nezakladá prípustnosť dovolania podľa , lebo

samo osebe neznamená odňatie možnosti konať pred súdom. Pri úvahe o tom, ktoré

navrhované dôkazy vykoná, súd berie na zreteľ, k preukázaniu ktorej konkrétnej skutkovej

okolnosti je dôkaz navrhovaný. Súd nevykoná dôkazy, ktoré nie sú pre posúdenie veci

relevantné a nemôžu smerovať k zisteniu skutočností predvídaných skutkovou podstatou

právnej normy, ktorú treba na danú vec aplikovať. Z týchto dôvodov dospel dovolací súd

k záveru, že nevykonaním všetkých žalobcom navrhovaných dôkazov nebola žalobcovi

odňatá možnosť pred súdmi konať ( )...

... Pokiaľ žalobca namieta nedostatky týkajúce sa odôvodnenia dovolaním

napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, treba uviesť, že právo na určitú kvalitu súdneho

konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho

súdu pre ľudské práva ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky totiž

vyplýva, že tak základné právo podľa ako aj právo podľa

Dohovoru, v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania

a odôvodnenie rozhodnutia (); právo na riadne odôvodnenie súdneho

rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu...

... Dovolací súd dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa (v spojení

s potvrdzujúcim rozsudkom odvolacieho súdu v zmysle ) spĺňa vyššie

uvedené kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle (,

) a preto ho nemožno považovať za nepreskúmateľný, neodôvodnený, či zjavne

arbitrárny (svojvoľný). Odôvodnenie rozsudku zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre

odôvodnenia rozhodnutia, čo platí tak pre rozsudok prvého stupňa ( ),

ako aj pre rozsudok odvolacieho súdu ( ). Súslednosti jednotlivých častí

odôvodnení a ich obsahové (materiálne) náplne, zakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť

i všeobecnú interpretačnú presvedčivosť; tým však nie je zodpovedaná (ani inak dotknutá)

otázka správnosti právneho posúdenia veci konajúcimi súdmi.

Súdy oboch stupňov jasne a dostatočne vysvetlili právne dôvody, pre ktoré žalobu

zamietli. Zhodli sa na tom, že v danom prípade k organizačnej zmene došlo na základe

rozhodnutia predstavenstva SSE, a.s. č. 202/17 zo dňa 26.1.2011, ktoré nadobudlo účinnosť

od 1.5.2011, ktorým sa rozhodlo o zrušení pracovného miesta žalobcu - vedúceho odboru

Rozvoja podnikania v Žiline z dôvodu zníženia počtu projektov z titulu ich ukončenia ako aj

zlepšenia organizácie, stratégie podnikania, zvýšenia efektívnosti riadenia sekcie

Regulácia, stratégia a rozvoj podnikania. Vychádzali z toho, že žalobca nebol ochotný

prejsť na inú, pre neho vhodnú prácu, ktorú mu žalovaná ponúkala v mieste, ktoré bolo

dohodnuté ako miesto výkonu práce. Pred daním výpovede boli ponúknuté žalobcovi

konkrétne pracovné miesta a bol mu daný dostatočný časový priestor k tomu, aby sa k

ponúkaným voľným pracovným miestam vyjadril a tieto následne aj prijal. Žalobca

skutočnosť osobného rokovania o voľných pracovných miestach nepoprel, o čom svedčí aj

záznam z ústneho prerokovania z 29.3.2011. Ak zo strany žalovanej ako zamestnávateľa

takáto ponuka bola vykonaná a žalobca ani jednu z vykonaných ponúk neprijal, v kontexte

podmienok uvedených v je takýto prejav vôle potrebné

vykladať tak, že žalobca nebol ochotný prejsť na inú pre neho vhodnú ponúkanú prácu.

K prerokovaniu výpovede zo dňa 2.5.2011 došlo so zástupcami zamestnancov - základnej

organizácie ZO ECHOZ SSE, a.s. dňa 29.4.2011. Z obsahu písomného záznamu

„prerokovania výpovede z pracovného pomeru“ zo dňa 29.4.2011 vyplýva, že výpoveď bola

prerokovaná na základe organizačnej zmeny uskutočnenej rozhodnutím predstavenstva

SSE, a.s. zo dňa 26.1.2011, ktorá sa týkala zrušenia pracovného miesta vedúceho odboru

Rozvoja podnikania s platnosťou od 1.5.2011, a že sa jedná o prerokovanie výpovede

zo strany zamestnávateľa z dôvodu a písm. b/ pre

nadbytočnosť zamestnanca . Skutočnosti uvádzané v prerokovaní

výpovede z 29.4.2011 sa zhodujú so skutkovými dôvodmi, na základe ktorých došlo k

rozviazaniu pracovného pomeru žalovanej so žalobcom na základe výpovede z 2.5.2011.

Pokiaľ žalobca v odvolacom konaní zotrval na svojej argumentácii aj odvolací súd sa

stotožnil s právnym záverom súdu prvého stupňa o neopodstatnenosti žaloby z uvádzaných

dôvodov, ponúkol dostatočné vysvetlenie toho, prečo z právneho hľadiska nebolo možné

akceptovať argumentáciu odvolateľa (žalobcu).

Obsah dovolacích námietok smeroval tiež k spochybneniu správnosti právneho

posúdenia veci konajúcimi súdmi ( ). Právnym posúdením je

činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu

právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie veci je omyl súdu pri

aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide

vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny

predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil

nesprávne právne závery. Súd ale právnym posúdením veci neodníma účastníkovi konania

možnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle (viď uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zverejnené v Zbierke

stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 43/2003

a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. uverejnené

v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je

relevantným dovolacím dôvodom, ktorým možno odôvodniť procesné prípustné dovolanie

(viď ). Nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov

však nie je procesnou vadou konania v zmysle lebo (ani prípadné)

nesprávne právne posúdenie veci súdom účastníkovi konania neznemožní realizáciu

žiadneho jeho procesného oprávnenia (viď napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. ).»

16. Z citovaného rozhodnutia je zrejmé, že najvyšší súd zistil, že dovolanie

sťažovateľa smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, pričom najvyšší súd

posudzoval procesnú prípustnosť dovolania nielen z dôvodov uvedených v , ale

aj z pohľadu všeobecných dôvodov zmätočnosti konania uvedených v .

17. Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé

konanie podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie , podľa

ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých

dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne

a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých

dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal

ďalšie navrhnuté dôkazy a ako právne vec posúdil. Všeobecný súd však nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto

odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

18. Vychádzajúc z týchto úvah ústavný súd dospel k záveru, že uznesenie

najvyššieho súdu je dostatočne odôvodnené, pretože je v ňom jasne a zrozumiteľne

vyložené, z akých dôvodov považoval dovolací súd podané dovolanie za neprípustné, a to

vo vzťahu ku všetkým do úvahy prichádzajúcim prípadom prípustnosti dovolania.

19. Ústavný súd k tomu podotýka, že pri podaní dovolania je nevyhnutné odlišovať

na jednej strane posúdenie otázky prípustnosti tohto mimoriadneho opravného prostriedku

ako takého a na strane druhej otázku prípustnosti dôvodov dovolania. Procesnú prípustnosť

dovolania ako takého skúma dovolací súd ako otázku primárnu a až v prípade, že dospeje

k zisteniu, že dovolanie je po procesnej stránke prípustné, t. j. že smeruje proti rozhodnutiu,

ktoré týmto mimoriadnym opravným prostriedkom možno napadnúť, dovolací súd až

sekundárne posudzuje prípustnosť dôvodov dovolania a následne aj ich opodstatnenosť.

Inými slovami, v prípade, že dovolací súd zistí, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,

ktoré týmto mimoriadnym opravným poriadkom nemožno napadnúť, t. j. že dovolanie nie je

procesne prípustné, dovolací súd už neskúma prípustnosť a ani dôvodnosť dovolacích

dôvodov (obdobne ).

20. Dovolací súd vo veci sťažovateľa svoje rozhodnutie o odmietnutí dovolania

odôvodnil tým, že nevykonanie dôkazu navrhovaného sťažovateľom konania nezakladá

prípustnosť dovolania podľa , môže byť iba vadou konania, ktorú však

dovolací súd môže zohľadniť iba pri rozhodovaní o prípustnom dovolaní. Tento názor

najvyššieho súdu vychádza z ustálenej rozhodovacej praxe, podľa ktorej nevykonanie

určitého dôkazu môže mať za následok (len) neúplnosť skutkových zistení (vedúcu prípadne

k vydaniu nesprávneho rozhodnutia), nie však procesnú vadu v zmysle , na ktorú

poukázal (R 37/1993, R 125/1999).

21. Ústavný súd sa stotožňuje s názorom a výkladom dovolacieho súdu vo vzťahu

k ustanoveniu , podľa ktorého vadou uvedenou v tomto ustanovení

nemôže byť iba nevykonanie dôkazu navrhovaného účastníkom konania. Výklad

najvyššieho súdu je ústavne konformný, rovnako ako aj spôsob, akým sa najvyšší súd

vysporiadal s tvrdeniami sťažovateľa v podanom dovolaní.

22. Pre úplnosť považuje ústavný súd za potrebné uviesť i to, že v situácii, keď

neostáva nič, než len dovolanie sťažovateľa považovať za neprípustné, nemožno

najvyššiemu súdu vyčítať, že sa meritórne nezaoberal samotnými dôvodmi jeho dovolania.

Z rovnakého dôvodu sa potom obdobnou argumentáciou uvedenou sťažovateľom v jeho

sťažnosti nemohol zaoberať ani ústavný súd ().

23. Vzhľadom na uvedené sa tvrdenie sťažovateľa o porušení ním označených práv,

ku ktorému malo dôjsť v dôsledku toho, že najvyšší súd sa nedostatočne zaoberal ním

uvedenými dovolacími dôvodmi, javí ako neopodstatnené, a teda nemajúce príčinnú

súvislosť so základným právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivé súdne konanie.

24. Ústavný súd považuje za vhodné vyjadriť sa tiež k tvrdeniu sťažovateľa,

v ktorom odkazuje na nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn.

z 9. decembra 2014, v ktorom Ústavný súd Českej republiky v obdobnej veci ústavnej

sťažnosti vyhovel a zrušil rozsudok Krajského súdu v Brne a rozsudok Najvyššieho súdu

Českej republiky. Ústavný súd v tejto súvislosti v konštatuje, že právne poriadky Slovenskej

republiky a Českej republiky sú odlišné a rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky nie

sú pre ústavný súd záväzné.

25. Ústavný súd tiež pripomína, že je viazaný petitom sťažnosti, tak ako ho vymedzil

sťažovateľ v podanej sťažnosti, a preto nemohol pristúpiť k preskúmaniu postupu

a rozhodnutia krajského súdu, keďže ho sťažovateľ v sťažnosti ako porušovateľa svojich

označených práv neoznačil.

26. Uvedené závery boli podkladom na rozhodnutie ústavného súdu, ktorý sťažnosť

sťažovateľa už po jej predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa

.

27. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd už ďalšími návrhmi

sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. septembra 2016