Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 548/2016
PDF · 229.11 KB
No categories available
I. ÚS 548/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. septembra
2016 predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného advokátom Mgr. Ivanom Petkovom
PETKOV & Co s. r. o., Na vŕšku 12, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
2 Cdo 272/2015 z 29. apríla 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. augusta
2016 mailom a následne 31. augusta 2016 poštou doručená sťažnosť
, (ďalej len
„sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) sp. zn. 2 Cdo 272/2015 z 29. apríla 2016 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“
alebo „napadnuté rozhodnutie“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že medzitýmnym rozsudkom Okresného súdu
Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 18 Cpr 1/2011 zo 4. apríla 2014 bola zamietnutá ako
nedôvodná žaloba sťažovateľa, ktorou sa domáhal určenia neplatnosti skončenia
pracovného pomeru výpoveďou z 2. mája 2011.
3. Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) následne na základe odvolania
sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 7 CoPr 8/2014 zo 17. septembra 2014 rozsudok okresného
súdu potvrdil ako vecne správny.
4. Proti uvedenému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktorého
prípustnosť odôvodnil tým, že v súdnom konaní došlo k odňatiu jeho možnosti konať pred
súdom; konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
a rozsudok odvolacieho súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Najvyšší
súd napadnutým rozhodnutím dovolanie sťažovateľa ako procesne neprípustné odmietol.
Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd mu poskytol len formálnu, zdanlivú ochranu jeho
základným právam, pričom sa dopustil formalistického a svojvoľného postupu, ktorý je
v rozpore s princípom materiálnej spravodlivosti.
5. Sťažovateľ v konaní pred všeobecnými súdmi konajúcimi v jeho právnej veci
namietal, že neplatnosť výpovede vykazovala výlučne formálne znaky výpovede
zamestnávateľa danej zamestnancovi pre nadbytočnosť, avšak skutočným motívom
výpovede neboli zamestnávateľom deklarované organizačné zmeny, ale snaha „zbaviť sa
ho“ pre kritiku vedenia zamestnávateľa pre angažovanosť v tzv. fotovoltaických projektoch,
v rámci ktorej poukazoval na podozrenie z nekalých praktík či porušovania zákona.
Na preukázanie pravdivosti svojich tvrdení sťažovateľ v súdnom konaní navrhol vykonanie
dôkazov prehratím zvukových záznamov, ktoré predložil okresnému súdu, ktorý v rozpore
so zákonom odmietol tieto dôkazy vykonať, čím nedostatočne zistil skutkový stav,
v dôsledku čoho vec nesprávne právne posúdil, keď na skutkový stav neaplikoval právne
normy, na ktoré sťažovateľ poukazoval. Okresný súd, ako aj krajský súd sa nevysporiadali
s právnou argumentáciou sťažovateľa, pokiaľ ide o skutočný motív výpovede, ako aj
predstierané organizačné zmeny. Súčasne sa všeobecné súdy nezaoberali námietkou
sťažovateľa, že ponuku inej vhodnej práce nikdy neodmietol, ale, naopak, sa k nej nestihol
vyjadriť, pretože mu to zamestnávateľ neumožnil, keďže mu bez ďalšieho doručil výpoveď.
Sťažovateľ tiež namietal nepreskúmateľnosť rozsudku okresného súdu, ktorú odvolací súd
neodstránil, ale odkazujúc na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie tieto nedostatky
prevzal, čím zaťažil aj vlastné rozhodnutie identickými chybami. Záznam z rokovania
zamestnávateľa so sťažovateľom v pracovnom čase o otázkach skončenia pracovného
pomeru, ktorý sťažovateľ opakovane navrhoval použiť v súdnom konaní pre účely
dokazovania, bol podľa jeho názoru súdom prvej inštancie, ako aj odvolacím súdom
nesprávne považovaný za záznam prejavov osobnej povahy a rokovanie za neoficiálnu
diskusiu kolegov. Uvedený právny názor je absurdný, ústavne neudržateľný a povrchný,
nezohľadňujúci súdnu prax v tejto otázke, ako aj právne názory odbornej verejnosti.
Sťažovateľom vyhotovený zvukový záznam bol jediným účinným dôkazom pravdivosti
tvrdení sťažovateľa uvedených v žalobe, ktorý sa nevykonaním tohto dôkazu dostal
do dôkaznej núdze. Sťažovateľ zdôraznil, že v danom prípade nejde o nezákonne získaný
dôkaz, keďže na zaznamenanie prejavov „neosobnej“ povahy nie je potrebný súhlas
dotknutých osôb.
6. Najvyšší súd ako dovolací súd sa podľa názoru sťažovateľa v napadnutom
rozhodnutí nedostatočne, resp. vôbec nevysporiadal s podstatnými námietkami sťažovateľa,
čím len umocnil stav, ktorý navodili súdy nižšej inštancie. V tejto súvislosti sťažovateľ
poukázal na nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 1774/14 z 9. decembra
2014, ktorý v obdobnej veci dospel k diametrálne odlišným právnym záverom.
7. Najvyšší súd pri svojom rozhodovaní podľa sťažovateľa nepristúpil k reálnej
a účinnej ochrane označených práv sťažovateľa z dôvodu nedostatku riadneho,
presvedčivého odôvodnenia a absencie právnej argumentácie v podstatných otázkach danej
veci.
8. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:
„(i) Základné právo sťažovateľa ... na súdnu a inú právnu
ochranu vyplývajúce z č1. 46 ods. 1 Ústavy SR a ľudské právo na spravodlivý proces
vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, vydaným pod sp. zn. 2 Cdo 272/2015
dňa 29.04.2016 porušené boli.
(ii) Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, vydané pod sp. zn. 2 Cdo 272/2015 dňa 29.04.2016 a vec vracia Najvyššiemu
súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.
(iii) Ústavný súd Slovenskej republiky sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho
zastúpenia v celkovej sume 363,79 EUR..., ktorú je Najvyšší súd Slovenskej republiky
povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa...“
II.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
11. Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup
orgánu verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré
označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným
postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namieta, ako aj vtedy,
ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav,
ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval označené základné právo, pretože uvedená
situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (napr. II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05,
IV. ÚS 288/05, II. ÚS 298/06).
12. Sťažnosť je založená na tvrdení sťažovateľa, že napadnutým uznesením
najvyššieho súdu bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46
ods. 1 ústavy, ako aj právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že
najvyšší súd nevyhodnotil jeho argumentáciu, že v danej právnej veci bola sťažovateľovi
odňatá možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej
len „OSP“)] nevykonaním dokazovania prepisom sťažovateľom vyhotovených zvukových
záznamov; konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci [§ 241 ods. 2 písm. b) OSP], a napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci [§ 241 ods. 2 písm. c) OSP].
13. Ústavný súd pripomína, že jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým
predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade
so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Táto právomoc mu spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy umožňuje
preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či je, alebo
nie je v súlade s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave. Ústavný súd
nevykladá iné ako ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony
nevyložili spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné
pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.
14. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05). Ak nie
sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd
nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami,
ktorých porušenie sa namieta, a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov, prípadne
postupom, ktorý im predchádzal.
15. Najvyšší súd svoje rozhodnutie, ktorým dovolanie sťažovateľa odmietol ako
procesne neprípustné, v relevantnej časti odôvodnenia k námietke sťažovateľa o odňatí
možnosti konať pred súdom v dôsledku nevykonania dokazovania prepisom zvukových
záznamov, k námietke nedostatočného odôvodnenia rozsudku krajského súdu v spojení
s rozsudkom okresného súdu, ako aj k námietke o nesprávnom právnom posúdení veci
uviedol:
«Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný
vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania
a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď
§ 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky to vyjadril
už v rozhodnutí uverejnenom v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky
pod č. 37/1993, v ktorom zaujal názor, že prípadné nevykonanie určitého dôkazu môže mať
za následok len neúplnosť skutkových zistení (vedúcu k vydaniu nesprávneho rozhodnutia),
nie však procesnú vadu v zmysle § 237 O.s.p. K rovnakému záveru dospel Najvyšší súd
Slovenskej republiky aj v rozhodnutí uverejnenom v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov
Slovenskej republiky pod č. 125/1999, v ktorom uviedol, že nevykonanie všetkých
navrhovaných dôkazov nezakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) O.s.p., lebo
samo osebe neznamená odňatie možnosti konať pred súdom. Pri úvahe o tom, ktoré
navrhované dôkazy vykoná, súd berie na zreteľ, k preukázaniu ktorej konkrétnej skutkovej
okolnosti je dôkaz navrhovaný. Súd nevykoná dôkazy, ktoré nie sú pre posúdenie veci
relevantné a nemôžu smerovať k zisteniu skutočností predvídaných skutkovou podstatou
právnej normy, ktorú treba na danú vec aplikovať. Z týchto dôvodov dospel dovolací súd
k záveru, že nevykonaním všetkých žalobcom navrhovaných dôkazov nebola žalobcovi
odňatá možnosť pred súdmi konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.)...
... Pokiaľ žalobca namieta nedostatky týkajúce sa odôvodnenia dovolaním
napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, treba uviesť, že právo na určitú kvalitu súdneho
konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho
súdu pre ľudské práva ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky totiž
vyplýva, že tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru, v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania
a odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/2006); právo na riadne odôvodnenie súdneho
rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu...
... Dovolací súd dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa (v spojení
s potvrdzujúcim rozsudkom odvolacieho súdu v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p.) spĺňa vyššie
uvedené kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. (§ 219 ods. 1, 2
O.s.p.) a preto ho nemožno považovať za nepreskúmateľný, neodôvodnený, či zjavne
arbitrárny (svojvoľný). Odôvodnenie rozsudku zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre
odôvodnenia rozhodnutia, čo platí tak pre rozsudok prvého stupňa (§ 157 ods. 2 O.s.p.),
ako aj pre rozsudok odvolacieho súdu (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Súslednosti jednotlivých častí
odôvodnení a ich obsahové (materiálne) náplne, zakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť
i všeobecnú interpretačnú presvedčivosť; tým však nie je zodpovedaná (ani inak dotknutá)
otázka správnosti právneho posúdenia veci konajúcimi súdmi.
Súdy oboch stupňov jasne a dostatočne vysvetlili právne dôvody, pre ktoré žalobu
zamietli. Zhodli sa na tom, že v danom prípade k organizačnej zmene došlo na základe
rozhodnutia predstavenstva SSE, a.s. č. 202/17 zo dňa 26.1.2011, ktoré nadobudlo účinnosť
od 1.5.2011, ktorým sa rozhodlo o zrušení pracovného miesta žalobcu - vedúceho odboru
Rozvoja podnikania v Žiline z dôvodu zníženia počtu projektov z titulu ich ukončenia ako aj
zlepšenia organizácie, stratégie podnikania, zvýšenia efektívnosti riadenia sekcie
Regulácia, stratégia a rozvoj podnikania. Vychádzali z toho, že žalobca nebol ochotný
prejsť na inú, pre neho vhodnú prácu, ktorú mu žalovaná ponúkala v mieste, ktoré bolo
dohodnuté ako miesto výkonu práce. Pred daním výpovede boli ponúknuté žalobcovi
konkrétne pracovné miesta a bol mu daný dostatočný časový priestor k tomu, aby sa k
ponúkaným voľným pracovným miestam vyjadril a tieto následne aj prijal. Žalobca
skutočnosť osobného rokovania o voľných pracovných miestach nepoprel, o čom svedčí aj
záznam z ústneho prerokovania z 29.3.2011. Ak zo strany žalovanej ako zamestnávateľa
takáto ponuka bola vykonaná a žalobca ani jednu z vykonaných ponúk neprijal, v kontexte
podmienok uvedených v § 63 ods. 2 písm. b/ Zákonníka práce je takýto prejav vôle potrebné
vykladať tak, že žalobca nebol ochotný prejsť na inú pre neho vhodnú ponúkanú prácu.
K prerokovaniu výpovede zo dňa 2.5.2011 došlo so zástupcami zamestnancov - základnej
organizácie ZO ECHOZ SSE, a.s. dňa 29.4.2011. Z obsahu písomného záznamu
„prerokovania výpovede z pracovného pomeru“ zo dňa 29.4.2011 vyplýva, že výpoveď bola
prerokovaná na základe organizačnej zmeny uskutočnenej rozhodnutím predstavenstva
SSE, a.s. zo dňa 26.1.2011, ktorá sa týkala zrušenia pracovného miesta vedúceho odboru
Rozvoja podnikania s platnosťou od 1.5.2011, a že sa jedná o prerokovanie výpovede
zo strany zamestnávateľa z dôvodu § 63 ods. 1 a písm. b/ Zákonníka práce pre
nadbytočnosť zamestnanca . Skutočnosti uvádzané v prerokovaní
výpovede z 29.4.2011 sa zhodujú so skutkovými dôvodmi, na základe ktorých došlo k
rozviazaniu pracovného pomeru žalovanej so žalobcom na základe výpovede z 2.5.2011.
Pokiaľ žalobca v odvolacom konaní zotrval na svojej argumentácii aj odvolací súd sa
stotožnil s právnym záverom súdu prvého stupňa o neopodstatnenosti žaloby z uvádzaných
dôvodov, ponúkol dostatočné vysvetlenie toho, prečo z právneho hľadiska nebolo možné
akceptovať argumentáciu odvolateľa (žalobcu).
Obsah dovolacích námietok smeroval tiež k spochybneniu správnosti právneho
posúdenia veci konajúcimi súdmi (§ 241 ods. 2 písm. d O.s.p.). Právnym posúdením je
činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie veci je omyl súdu pri
aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide
vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny
predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil
nesprávne právne závery. Súd ale právnym posúdením veci neodníma účastníkovi konania
možnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 112/2001 zverejnené v Zbierke
stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 43/2003
a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 50/2002 uverejnené
v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je
relevantným dovolacím dôvodom, ktorým možno odôvodniť procesné prípustné dovolanie
(viď § 241 ods. 2 písm. d O.s.p.). Nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov
však nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f O.s.p. lebo (ani prípadné)
nesprávne právne posúdenie veci súdom účastníkovi konania neznemožní realizáciu
žiadneho jeho procesného oprávnenia (viď napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1 Cdo 62/2010, sp. zn. 2 Cdo 97/2010, sp. zn. 3 Cdo 53/2011, sp. zn.
4 Cdo 68/2011, sp. zn. 5 Cdo 44/2011, sp. zn. 6 Cdo 41/2011 a sp. zn. 7 Cdo 26/2010).»
16. Z citovaného rozhodnutia je zrejmé, že najvyšší súd zistil, že dovolanie
sťažovateľa smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, pričom najvyšší súd
posudzoval procesnú prípustnosť dovolania nielen z dôvodov uvedených v § 238 OSP, ale
aj z pohľadu všeobecných dôvodov zmätočnosti konania uvedených v § 237 OSP.
17. Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé
konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie § 157 ods. 2 OSP, podľa
ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých
dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne
a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých
dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal
ďalšie navrhnuté dôkazy a ako právne vec posúdil. Všeobecný súd však nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia
bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto
odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
18. Vychádzajúc z týchto úvah ústavný súd dospel k záveru, že uznesenie
najvyššieho súdu je dostatočne odôvodnené, pretože je v ňom jasne a zrozumiteľne
vyložené, z akých dôvodov považoval dovolací súd podané dovolanie za neprípustné, a to
vo vzťahu ku všetkým do úvahy prichádzajúcim prípadom prípustnosti dovolania.
19. Ústavný súd k tomu podotýka, že pri podaní dovolania je nevyhnutné odlišovať
na jednej strane posúdenie otázky prípustnosti tohto mimoriadneho opravného prostriedku
ako takého a na strane druhej otázku prípustnosti dôvodov dovolania. Procesnú prípustnosť
dovolania ako takého skúma dovolací súd ako otázku primárnu a až v prípade, že dospeje
k zisteniu, že dovolanie je po procesnej stránke prípustné, t. j. že smeruje proti rozhodnutiu,
ktoré týmto mimoriadnym opravným prostriedkom možno napadnúť, dovolací súd až
sekundárne posudzuje prípustnosť dôvodov dovolania a následne aj ich opodstatnenosť.
Inými slovami, v prípade, že dovolací súd zistí, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,
ktoré týmto mimoriadnym opravným poriadkom nemožno napadnúť, t. j. že dovolanie nie je
procesne prípustné, dovolací súd už neskúma prípustnosť a ani dôvodnosť dovolacích
dôvodov (obdobne II. ÚS 328/09).
20. Dovolací súd vo veci sťažovateľa svoje rozhodnutie o odmietnutí dovolania
odôvodnil tým, že nevykonanie dôkazu navrhovaného sťažovateľom konania nezakladá
prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) OSP, môže byť iba vadou konania, ktorú však
dovolací súd môže zohľadniť iba pri rozhodovaní o prípustnom dovolaní. Tento názor
najvyššieho súdu vychádza z ustálenej rozhodovacej praxe, podľa ktorej nevykonanie
určitého dôkazu môže mať za následok (len) neúplnosť skutkových zistení (vedúcu prípadne
k vydaniu nesprávneho rozhodnutia), nie však procesnú vadu v zmysle § 237 OSP, na ktorú
poukázal (R 37/1993, R 125/1999).
21. Ústavný súd sa stotožňuje s názorom a výkladom dovolacieho súdu vo vzťahu
k ustanoveniu § 237 písm. f) OSP, podľa ktorého vadou uvedenou v tomto ustanovení
nemôže byť iba nevykonanie dôkazu navrhovaného účastníkom konania. Výklad
najvyššieho súdu je ústavne konformný, rovnako ako aj spôsob, akým sa najvyšší súd
vysporiadal s tvrdeniami sťažovateľa v podanom dovolaní.
22. Pre úplnosť považuje ústavný súd za potrebné uviesť i to, že v situácii, keď
neostáva nič, než len dovolanie sťažovateľa považovať za neprípustné, nemožno
najvyššiemu súdu vyčítať, že sa meritórne nezaoberal samotnými dôvodmi jeho dovolania.
Z rovnakého dôvodu sa potom obdobnou argumentáciou uvedenou sťažovateľom v jeho
sťažnosti nemohol zaoberať ani ústavný súd (II. ÚS 721/2015).
23. Vzhľadom na uvedené sa tvrdenie sťažovateľa o porušení ním označených práv,
ku ktorému malo dôjsť v dôsledku toho, že najvyšší súd sa nedostatočne zaoberal ním
uvedenými dovolacími dôvodmi, javí ako neopodstatnené, a teda nemajúce príčinnú
súvislosť so základným právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivé súdne konanie.
24. Ústavný súd považuje za vhodné vyjadriť sa tiež k tvrdeniu sťažovateľa,
v ktorom odkazuje na nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 1774/14
z 9. decembra 2014, v ktorom Ústavný súd Českej republiky v obdobnej veci ústavnej
sťažnosti vyhovel a zrušil rozsudok Krajského súdu v Brne a rozsudok Najvyššieho súdu
Českej republiky. Ústavný súd v tejto súvislosti v konštatuje, že právne poriadky Slovenskej
republiky a Českej republiky sú odlišné a rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky nie
sú pre ústavný súd záväzné.
25. Ústavný súd tiež pripomína, že je viazaný petitom sťažnosti, tak ako ho vymedzil
sťažovateľ v podanej sťažnosti, a preto nemohol pristúpiť k preskúmaniu postupu
a rozhodnutia krajského súdu, keďže ho sťažovateľ v sťažnosti ako porušovateľa svojich
označených práv neoznačil.
26. Uvedené závery boli podkladom na rozhodnutie ústavného súdu, ktorý sťažnosť
sťažovateľa už po jej predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
27. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd už ďalšími návrhmi
sťažovateľa nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. septembra 2016