Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 721/2015
PDF · 492.15 KB
No categories available
II. ÚS 721/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. októbra 2015
v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa
Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného advokátom JUDr. Jiřím Martausom,
Advokátska kancelária, Ulica 1. mája 113/9, Liptovský Mikuláš, vo veci namietaného
porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline
č. k. 9 CoPr 2/2013 145 z 30. mája 2013 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 6 Cdo 440/2013 z 26. februára 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júna 2015
doručená sťažnosť , (ďalej
len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý
proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) a na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru rozsudkom
Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 9 CoPr 2/2013 145 z 30. mája 2013
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 6 Cdo 440/2013 z 26. februára 2015, ktorou žiada vydať tento nález:
„1. Krajský súd v Žiline rozsudkom č. k. 9 CoPr/2/2013 145 zo dňa 30. 05. 2013,
porušil základné právo sťažovateľa , ,
zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd a v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
2. Rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 9 CoPr/2/2013 145 zo dňa 30. 05. 2013
zrušuje.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 6 Cdo 440/2013 zo dňa
26. 02. 2015, porušil základné právo sťažovateľa , ,
zaručené v čl. 6 ods. 1 a v čl. 13 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
4. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 440/2013 zo dňa
26. 02. 2015 zrušuje.
5. Sťažovateľovi , ,
priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 296,44 eur..., ktorú sú
porušovatelia povinní zaplatiť jeho právnemu zástupcovi JUDr. Jiřímu Martausovi,
advokátovi so sídlom: Ul. 1. mája 113/19, 031 01 Liptovský Mikuláš.“
Ako vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z jej príloh, sťažovateľ
bol ako žalovaný účastníkom konania pred Okresným súdom Liptovský Mikuláš (ďalej
len „okresný súd“) sp. zn. 8 Cpr 1/2012, v ktorom sa proti sťažovateľovi domáhal
(ďalej len „žalobca“), zaplatenia sumy 1 422,29 € s úrokom z omeškania 9,5 % ročne
od 15. júla 2011 do zaplatenia a náhrady trov konania. Žalobca žalobu odôvodnil tým,
že sťažovateľ bol od 17. septembra 2007 (do 31. januára 2011) jeho zamestnancom
vo funkcii vedúceho centrálneho nákupu, za čo mu bola riadne vyplácaná mzda. Sťažovateľ
prijal 20. decembra 2010 zálohu na odmenu za rok 2010 v čistom 1 422,29 €. Podmienky
priznania odmeny, t. j. dosiahnutie zisku v roku 2010, však neboli splnené, pretože žalobca
vykázal stratu. Odmena sťažovateľovi preto schválená nebola a sťažovateľ je povinný
už vyplatenú zálohu vrátiť. Pretože tak neurobil dobrovoľne v určenej lehote
do 14. júla 2011, je povinný zaplatiť aj úrok z omeškania. Sťažovateľ nemohol byť pri prijatí
žalovanej sumy dobromyseľný, pretože ako zamestnanec i člen predstavenstva musel
predpokladať, že suma mu bola vyplatená omylom, resp. bola nesprávne určená, keďže bol
priebežne informovaný o hospodárskych výsledkoch, a teda vedel, že určujúce kritériá za
rok 2010 nebudú splnené.
Okresný súd rozsudkom č. k. 8 Cpr 1/2012 98 z 9. januára 2013 zaviazal sťažovateľa
zaplatiť žalobcovi 1 422,29 € s úrokom z omeškania 9,5 % ročne od 15. júla 2011
do zaplatenia s tým, že o trovách konania rozhodne samostatným uznesením. Vykonaným
dokazovaním mal za preukázané, že podmienkou vzniku nároku sťažovateľa na odmenu
za rok 2010 bolo dosiahnutie zisku spoločnosti v danom roku, k čomu však nedošlo,
a sťažovateľ v čase vyplatenia zálohy na odmenu vedel, že toto kritérium naplnené nebude,
preto musel z okolností predpokladať, že ide o sumu vyplatenú omylom, pri prijatí plnenia
nebol dobromyseľný. Právne rozsudok okresný súd odôvodnil poukazom na § 222
Zákonníka práce, dospel k záveru, že sťažovateľ sa prijatím plnenia od žalobcu bezdôvodne
obohatil na úkor zamestnávateľa a je povinný toto bezdôvodné obohatenie vydať spolu
s úžitkami z neho. Za naplnené považoval i ustanovenie § 222 ods. 6 Zákonníka práce,
podľa ktorého vrátenie neprávom vyplatených súm môže zamestnávateľ od zamestnanca
požadovať, ak zamestnanec vedel alebo musel z okolností predpokladať, že ide o sumy
nesprávne určené alebo omylom vyplatené. S poukazom na tieto ustanovenia priznal
žalobcovi i úrok z omeškania odo dňa, ktorý bol na splnenie povinnosti vrátiť plnenie
určený vo výzve žalobcu, ktorá bola sťažovateľovi doručená 4. júla 2011.
Sťažovateľ proti tomuto rozsudku podal odvolanie, v ktorom vyčítal okresnému súdu
nepreskúmateľnosť jeho skutkového záveru, že dokazovaním bola preukázaná vedomosť
sťažovateľa o tom, že poskytnuté plnenie mu nepatrí, ako aj to, že nevypočul svedka
(štatutárny zástupca jediného akcionára žalobcu) a o jeho nevypočutí
ani nerozhodol do vyhlásenia rozsudku. Vec bola nesprávne právne posúdená, pretože
plnenie poskytnuté sťažovateľovi nenapĺňa znaky majetkového prospechu získaného
bez právneho dôvodu, vo výplatnej páske sťažovateľa je definované ako odmena,
a nie ako záloha na odmenu, čo už samo osebe zakladá dobromyseľnosť sťažovateľa. Navyše
preddavok na odmenu, resp. jej časť, bol viazaný iba na očakávanie výsledkov ku koncu
roku, ktoré tu v čase vyplatenia odmeny bolo. Vyplatenie odmeny bolo schválené i valným
zhromaždením žalobcu ( konajúcim za jediného akcionára žalobcu), a to
všetkým vedúcim zamestnancom bez akejkoľvek výhrady.
Krajský súd rozsudkom č. k. 9 CoPr 2/2013 145 z 30. mája 2013 rozsudok okresného
súdu ako vecne správny potvrdil. Považoval za významné, že ukazovatele rozhodujúce
pre vznik práva na odmenu naplnené neboli, plnenie vyplatené sťažovateľovi bolo zálohou
na odmenu, a už len preto bol sťažovateľ povinný plnenie vrátiť. Samotná dobromyseľnosť
sťažovateľa už významná nie je, právnym titulom vrátenia plnenia je majetkový prospech
získaný plnením bez právneho dôvodu.
O sťažovateľom podanom dovolaní rozhodol najvyšší súd uznesením
sp. zn. 6 Cdo 440/2013 z 26. februára 2015 tak, že dovolanie odmietol ako smerujúce
proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné [§ 243b ods. 5 Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej aj „OSP“) v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP]. Uznesenie najvyššieho
súdu sp. zn. 6 Cdo 440/2013 z 26. februára 2015 bolo sťažovateľovi doručené
30. apríla 2015.
Sťažovateľ sťažnosť na porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom
krajského súdu č. k. 9 CoPr 2/2013 145 z 30. mája 2013 a základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru uznesením najvyššieho súdu
sp. zn. 6 Cdo 440/2013 z 26. februára 2015 odôvodnil tým, že v konaní bol porušený princíp
rovnosti zbraní, pretože krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu napriek tomu,
že v konaní nebol vypočutý sťažovateľom navrhovaný svedok a o tomto návrhu
sťažovateľa nebolo ani rozhodnuté. Pritom ako reprezentant jediného akcionára
žalobcu vykonávajúci pôsobnosť valného zhromaždenia, teda najvyššieho orgánu žalobcu,
schválil vyplatenie odmeny pre sťažovateľa. Tento postup okresného súdu spochybnil
zároveň nestrannosť zákonného sudcu, keď vykonávanie spravodlivosti vo veci sťažovateľa
sa nejavilo spravodlivým. Vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľ uviedol,
že jeho dovolanie bolo odmietnuté napriek tomu, že boli splnené podmienky jeho
meritórneho prerokovania. Najvyšší súd tak odmietol napraviť pochybenia v protiústavnom
stave, ktorý vytvorili súdy nižšieho stupňa, pritom v inej obdobnej veci považoval najvyšší
súd nevykonanie účastníkom navrhovaného dôkazu za odňatie možnosti konať pred súdom
a jeho dovolanie za prípustné (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 259/2010
z 26. januára 2011). Týmto postupom najvyššieho súdu bolo sťažovateľovi odopreté právo
na účinný prostriedok nápravy.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia
jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existencie
dôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli
porušené, má právo na účinný opravný prostriedok pred vnútroštátnym orgánom bez ohľadu
na to, že porušenie spôsobili osoby pri plnení ich úradných povinností.
Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľ sa domáha vyslovenia porušenia týchto
práv jednak rozsudkom krajského súdu č. k. 9 CoPr 2/2013 145 z 30. mája 2013 a jednak
uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 440/2013 z 26. februára 2015.
Ústavný súd sa zaoberal najprv tou časťou sťažnosti, ktorá smerovala proti uzneseniu
najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 440/2013 z 26. februára 2015. Sťažovateľ v podstate
namietal, že najvyšší súd odmietol jeho dovolanie ako smerujúce proti rozhodnutiu,
proti ktorému nie je prípustné, hoci bol povinný dovolanie meritórne prerokovať.
Najvyšší súd uznesenie sp. zn. 6 Cdo 440/2013 z 26. februára 2015 odôvodnil takto:
„Podmienky prípustnosti dovolania smerujúceho proti potvrdzujúcemu rozsudku
odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach § 237 ods.1 a § 238 ods. 2 a 3 O. s. p.
Rozhodnutiu odvolacieho súdu nepredchádzalo rozhodnutie dovolacieho súdu
obsahujúce právny názor v tejto veci. Dovolanie podľa § 238 ods. 2 O. s. p. preto
neprichádza do úvahy. Nejedná sa ani o rozsudok, vo výroku ktorého by odvolací súd
vyslovil prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného
významu a ani nešlo o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa
vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O. s. p. Dovolanie
nie je preto prípustné ani podľa § 238 ods. 3 O. s. p.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O. s. p.) skúmať vždy, či napadnuté
rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní, postihnutom niektorou z procesných
vád uvedených v ustanovení § 237 O. s. p., neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie
prípustnosti dovolania podľa § 238 O. s. p., ale sa komplexne zaoberal otázkou, či konanie
nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 ods. 1/ písm. a/ až g/ O. s. p. (t. j.
či v prejednávanej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti účastníka,
riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne
rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad nepodania návrhu na začatie konania,
hoci podľa zákona bol potrebný, odňatia možnosti účastníka pred súdom konať
a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania nesprávne obsadeným súdom). Nezistil však
existenciu žiadnej podmienky prípustnosti dovolania uvedenej v tomto zákonnom
ustanovení.
Dovolateľ namietal odňatie možnosti konať pred súdom predovšetkým tým, že súdy
nevykonali všetky navrhnuté dôkazy (výsluch svedkov .
a ). V tejto súvislosti dovolací súd poznamenáva, že samotné nevykonanie
všetkých dôkazov navrhnutých účastníkmi konania nie je bez ďalšieho odňatím možnosti
konať pred súdom, pretože v zmysle ustanovenia § 120 ods. 1 veta druhá O. s. p. súd
rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Dôvodnou nie je námietka dovolateľa ani
v časti, že súdy neodôvodnili nevykonanie dokazovania výsluchmi týchto svedkov, keďže súd
prvého stupňa na strane 23 svojho rozsudku vyjadril, prečo nepovažoval tieto výsluchy
za potrebné vykonať a odvolací súd sa s odôvodnením okresného súdu v plnom rozsahu
stotožnil.
Pokiaľ dovolateľ namietal nedostatky dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho
aj prvostupňového súdu spočívajúce v tom, že nedostatočne zaoberali s jeho procesnou
obranou, dovolací súd pripomína, že právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej
súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným
z aspektov práva na spravodlivý proces. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva totiž
aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými
návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Štruktúra
práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O. s. p. Táto norma sa uplatňuje
aj v odvolacom konaní (§211 ods. 2 O. s. p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia
v opravnom konaní však nemá (nemusí) odpovedať na každú námietku alebo argument
v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie
o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového
rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Právo na riadne
odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý
argument účastníka konania, z odôvodnenia rozhodnutia musia byť zrejmé všetky
pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia
(II. ÚS 76/07). Ustanovenie § 219 ods. 2 O. s. p., dáva odvolaciemu súdu možnosť
vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Tá je podmienená stotožnením sa
so skutkovými aj právnymi dôvodmi rozhodnutia prvostupňového súdu v plnom rozsahu.
V takomto prípade je postačujúce v odôvodnení skonštatovať správnosť dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti ďalšie dôvody.
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších
stupňov zodpovedajú vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí.
Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol stanoviská účastníkov konania
k prejednávanej veci, rozhodujúci skutkový stav, výsledky vykonaného dokazovania a
citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje
právne závery. Podrobne sa venoval otázke, či bola záloha na odmenu vyplatená
žalovanému oprávnene, aj či nastali skutočnosti, pre ktoré mu mala byť vyplatená. Uviedol,
ktoré okolnosti v danej veci považoval za rozhodujúce a za preukázané na strane žalobcu
a osobitne vysvetlil svoje úvahy, ktoré ho viedli k záveru, že žalovaný mal vedieť, že mu
predmetné financie boli vyplatené neoprávnene a že je povinný toto plnenie žalobcovi
vrátiť. Skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne
neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Odvolací súd sa v
celom rozsahu stotožnil so závermi prvostupňového súdu, pričom na zdôraznenie správnosti
pripojil aj ďalšie dôvody. Jeho postup bol teda v súlade s ustanovením § 219 ods. 2 O. s. p.
umožňujúcim odvolaciemu súdu odkázať na dôvody obsiahnuté v prvostupňovom
rozhodnutí, ak sa s nimi plne stotožňuje. Podľa dovolacieho súdu aj odôvodnenie dovolaním
napadnutého rozsudku odvolacieho súdu v kontexte s dôvodmi uvedenými v rozsudku súdu
prvého stupňa ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia. Za porušenie
základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom
prípade nemožno považovať to, že súdy neodôvodnili svoje rozhodnutia podľa predstáv
žalovaného. Žalovaný preto neopodstatnene namietal, že odvolací súd mu svojim vyššie
uvedeným postupom odňal možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.
V súvislosti s námietkou dovolateľa, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci treba uviesť, že tieto vady sú relevantným dovolacím
dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O. s. p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O. s. p.) nezakladajú (súčasne) aj prípustnosť dovolania.“
Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov
a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie § 157 ods. 2 OSP, podľa ktorého
v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa
vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí,
ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal
a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy
a ako právne vec posúdil. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Vychádzajúc z týchto úvah, ústavný súd dospel k záveru, že uznesenie najvyššieho
súdu sp. zn. 6 Cdo 440/2013 z 26. februára 2015 je dostatočne odôvodnené, pretože
je v ňom jasne a zrozumiteľne vyložené, z akých dôvodov považoval dovolací súd podané
dovolanie za neprípustné, a to vo vzťahu ku všetkým do úvahy prichádzajúcim prípadom
prípustnosti dovolania.
Sťažovateľ však tvrdil aj to, že rozhodnutie najvyššieho súdu je založené na takej
aplikácii dotknutých procesných ustanovení o prípustnosti dovolania, ktoré popierajú
ich účel a zmysel, v dôsledku čoho malo byť jeho dovolanie meritórne prerokované.
Pravidlá týkajúce sa prípustnosti dovolania majú za cieľ zaistiť riadny výkon
spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatným
rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú aplikované.
Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť, aby využili
existujúci opravný prostriedok (napr. I. ÚS 4/00; vec Pérez De Rada Cavanilles c.
Španielsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. 10. 1998).
Otázku posúdenia prípustnosti dovolania rieši zákon. Posúdenie splnenia zákonných
predpokladov (podmienok) prípustnosti dovolania s negatívnym výsledkom nemôže viesť
k záveru o porušení označených práv sťažovateľov v prípade, ak zákonné pravidlá dovolanie
nepripúšťajú (mutatis mutandis IV. ÚS 35/02). Postup súdu v súlade so zákonom nemôže
byť dôvodom na vyslovenie porušenia označeného práva sťažovateľa.
Ústavný súd nemá dôvod ani vo veci sťažovateľa odchýliť sa od tejto ustálenej
rozhodovacej praxe.
Dovolací súd vo veci sťažovateľa svoje rozhodnutie o odmietnutí dovolania
odôvodnil tým, že nevykonanie dôkazu navrhovaného účastníkom konania nezakladá
prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) OSP, môže byť iba vadou konania, ktorú však
dovolací súd môže zohľadniť iba pri rozhodovaní o prípustnom dovolaní. Tento názor
najvyššieho súdu vychádza z ustálenej rozhodovacej praxe, podľa ktorej nevykonanie
určitého dôkazu môže mať za následok (len) neúplnosť skutkových zistení (vedúcu prípadne
k vydaniu nesprávneho rozhodnutia), nie však procesnú vadu v zmysle § 237 OSP, na ktorú
poukázal (R 37/1993, R 125/1999).
Z obsahu sťažnosti vyplýva iba to, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa s právnym
názorom najvyššieho súdu týkajúcim sa otázky prípustnosti dovolania v danej veci. Iba
skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže
viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani
oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným (I. ÚS 188/06).
Táto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia sťažovateľovho základného
práva už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich
do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02).
Ústavný súd sa stotožňuje s názorom a výkladom dovolacieho súdu vo vzťahu
k ustanoveniu § 237 písm. f) OSP, podľa ktorého vadou uvedenou v tomto ustanovení
nemôže byť iba nevykonanie dôkazu navrhovaného účastníkom konania. Výklad
najvyššieho súdu je ústavne konformný, rovnako ako aj spôsob, akým sa najvyšší súd
vysporiadal s tvrdeniami sťažovateľa v podanom dovolaní.
Pre úplnosť považuje ústavný súd za potrebné uviesť i to, že v situácii, keď neostáva
než dovolanie sťažovateľa považovať za neprípustné, nemožno najvyššiemu súdu vyčítať, že
sa meritórne nezaoberal samotnými dôvodmi jeho dovolania. Z rovnakého dôvodu sa potom
obdobnou argumentáciou uvedenou sťažovateľom v jeho sťažnosti nemohol zaoberať ani
ústavný súd.
Pretože ústavný súd nepovažoval právny názor najvyššieho súdu, ktorým odôvodnil
odmietnutie dovolania vo veci sťažovateľa, za arbitrárny, svojvoľný a jeho rozhodnutie
za také, ktoré by bolo založené na takom výklade ustanovení Občianskeho súdneho
poriadku, ktorý by popieral ich účel a zmysel, ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi
namietaným porušením práv sťažovateľa a postupom najvyššieho súdu pri rozhodovaní
o dovolaní sťažovateľa. Z tohto dôvodu sťažnosť sťažovateľa smerujúcu proti uzneseniu
najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 440/2013 z 26. februára 2015 odmietol z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti. Z rovnakého dôvodu považuje ústavný súd za vylúčené, aby napadnutým
rozhodnutím dovolacieho súdu mohlo dôjsť k porušeniu práva sťažovateľa na účinný
prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru.
Ústavný súd sa zaoberal ďalej sťažovateľom tvrdeným porušením základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 9 CoPr 2/2013 145
z 30. mája 2013.
Sťažovateľ tvrdil, že k porušeniu označených základných práv týmto rozsudkom
došlo tým, že krajský súd porušil princíp rovnosti zbraní, keď nevypočul sťažovateľom
navrhovaného svedka, resp. napriek tomu potvrdil rozsudok okresného súdu ako vecne
správny a vec sťažovateľa i nesprávne právne posúdil.
Krajský súd rozsudok č. k. 9 CoPr 2/2013 145 z 30. mája 2013 odôvodnil takto:
„Z obsahu spisu a vykonaného dokazovania prvostupňovým súdom mal i odvolací
súd preukázané, že navrhovateľ sa domáhal zaplatenia sumy 1 422,29 Eur, ktorá
predstavovala vyplatenú zálohu (preddavok) na odmeny za rok 2010, pre ktoré však neboli
splnené za dané obdobie ukazovatele, a preto nárok na vyplatenie odmeny nevznikol.
Odporca vyplatený preddavok odmietol dobrovoľne vrátiť, a preto poskytnuté plnenie
považoval navrhovateľ za bezdôvodné obohatenie, ktoré získal odporca bez právneho
dôvodu. Prvostupňový súd sa oboznámil s predloženými listinnými dôkazmi, najmä listom
zo dňa 24. 2. 2010, ktorým predstavenstvo spoločnosti (ktorého členom bol aj odporca)
dozornej rade navrhlo pre výkonných manažérov súbor ukazovateľov, ktorých splnenie
je predpokladom pre vyplatenie ročnej odmeny, ako aj spôsob výplaty (ako preddavok
na základe písomného vyhodnotenia plnenia ukazovateľov predloženého predstavenstvom
na rokovanie dozornej rady, po schválení dozornou radou), zápisnicou z mimoriadneho
zasadnutia dozornej rady z 20. 4. 2010, kde boli stanovené ukazovatele hmotnej
zainteresovanosti pre výkonný manažment na rok 2010, predbežným vyhodnotením ročných
ukazovateľov zo dňa 20. 10. 2010, ako aj ostatnými listinnými dôkazmi a po výsluchu
účastníkov a svedkov dospel k záveru, že návrh navrhovateľa je dôvodný.
Podľa názoru odvolacieho súdu postup prvostupňového súdu bol správny,
v dostatočnom rozsahu bolo vykonané dokazovanie, riadnym spôsobom zistený skutkový
stav veci a prijatý správny právny záver. V danej veci je nepochybné, že navrhovateľ
prostredníctvom svojich orgánov, kde v predstavenstve pôsobil aj odporca, stanovil
ukazovatele hmotnej zainteresovanosti vedúcich pracovníkov s tým, že v prípade ich
splnenia vznikne nárok na vyplatenie ročnej odmeny. Jednou z podmienok bolo dosiahnutie
kladného hospodárskeho výsledku spoločnosti, čo sa za rok 2010 nestalo. Odporcovi však
bola vyplatená záloha (preddavok) na ročnú odmenu, ktorej vyplatenie bolo viazané
na splnenie jednotlivých ukazovateľov. Pretože k splneniu týchto ukazovateľov nedošlo,
nevznikol odporcovi ani nárok na vyplatenie ročnej odmeny. Ak mu bol za týmto účelom
vyplatený preddavok, je potrebné ho vrátiť späť. Posudzovanie dobromyseľnosti pre prijatie
plnenia v tomto prípade nemá význam. Ak je prijatá záloha na ročnú odmenu, pričom
vyplatenie celej je viazané na splnenie určitých kritérií, ktoré však v konečnom dôsledku
splnené neboli, je zrejmé, že nárok na vyplatenie ročnej odmeny nevznikol, a teda nevznikol
ani nárok na ponechanie si zálohy vyplatenej z tohto titulu. V zmysle § 222 ods. 2
Zákonníka práce sa v tomto prípade za bezdôvodné obohatenie považuje majetkový
prospech získaný plnením bez právneho dôvodu.
Odvolací súd sa vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti s rozhodnutím
prvostupňového súdu, právnym posúdením veci, ako aj zdôvodnením rozsudku plne
stotožňuje a v zmysle § 219 ods. 2 O. s. p. na tento poukazuje. Odvolateľ k veci samotnej
neuviedol žiadne skutočnosti, s ktorými by sa prvostupňový súd nevysporiadal a ktoré by
boli spôsobilé inak vyhodnotiť skutkový stav a následne na to rozhodnutie prvostupňového
súdu. Z tohto dôvodu odvolanie odporcu odvolací súd nepovažoval za dôvodné a napadnutý
rozsudok prvostupňového súdu ako vecne správny potvrdil.“
Pokiaľ sťažovateľ vo vzťahu k tomuto rozhodnutiu zdôrazňuje nedostatočnosť jeho
odôvodenia, je potrebné aj v tomto prípade pri posudzovaní ústavnej opodstatnenosti tejto
argumentácie vychádzať zo stabilne zaujímaného právneho názoru ústavného súdu, podľa
ktorého pre plnú realizáciu základného práva účastníka konania na spravodlivý proces
postačuje také odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia.
V prípade rozhodnutia krajského súdu vo veci sťažovateľa sa odvolací súd v celom
rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, a preto sa v odôvodnení mohol
obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia. V takomto
prípade je potrebné posudzovať odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu v jednote
s odôvodením rozhodnutia súdu prvého stupňa. V prípade sťažovateľa obe tieto rozhodnutia
ako celok dostatočne reagovali na všetky argumenty sťažovateľa uvádzané v priebehu
súdneho konania. Argumentácia sťažovateľa v odvolaní nebola argumentáciou novou
a aj s týmito dôvodmi sa dostatočne vysporiadal už súd prvého stupňa. Odvolací súd
považoval za správne skutkové zistenia okresného súdu vyplývajúce z vykonaných
dôkazov. Osobitne krajský súd reagoval i na sťažovateľom v odvolaní uvedené tvrdenia
týkajúce sa dobromyseľnosti sťažovateľa pri prijímaní plnenia a celkom jednoznačne
a presvedčivo právne uzavrel, že v tomto prípade ide o majetkový prospech získaný plnením
bez právneho dôvodu (§ 222 ods. 2 Zákonníka práce), pretože sťažovateľovi bola vyplatená
záloha na ročnú odmenu, pre vyplatenie ktorej mu však nárok nevznikol. Potom
je už skutočne bez významu, či zálohu na odmenu prijal sťažovateľ dobromyseľne. Za tejto
situácie bol i výsluch k navrhovaným otázkam nadbytočný.
V prípade sťažovateľa nejde o prípad, v ktorom by krajský súd formalistickým
postupom umožnil presadenie zrejmej nespravodlivosti. Krajský súd naopak, dôsledne
zvažujúc nielen dôvody prvostupňového rozhodnutia, ale aj odvolacie argumenty
sťažovateľa, poskytol po vyhodnotení výsledkov vykonaného dokazovania súdom prvého
stupňa v súlade s princípmi spravodlivosti nakoniec ochranu žalobcovi.
Pokiaľ sťažovateľ v sťažnosti poukazoval na ústavne nekonformnú aplikáciu
ustanovení právnych predpisov a vyhodnotenie výsledkov vykonaného dokazovania
spôsobom, ktorý považuje za nesúladný s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku,
čím malo dôjsť k porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 dohovoru, išlo vo svojej podstate
iba o opakovanie argumentov, ktoré sťažovateľ uvádzal už v priebehu konania
pred okresným súdom.
Ako vyplýva z § 222 ods. 1 a 2 Zákonníka práce, ak sa zamestnanec bezdôvodne
obohatí na úkor zamestnávateľa..., musí obohatenie vydať. Bezdôvodné obohatenie
je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného
právneho úkonu, plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech
získaný z nepoctivých zdrojov.
Pokiaľ tieto ustanovenia aplikoval krajský súd na vec sťažovateľa tak, že z nich
vyplýva, že ak sťažovateľovi bol „vyplatený preddavok, je potrebné ho vrátiť späť“,
nemožno dospieť k záveru, podľa ktorého by takýto výklad popieral účel a zmysel týchto
ustanovení.
Právne názory odvolacieho súdu vyjadrené v rozsudku č. k. 9 CoPr 2/2013 145
z 30. mája 2013 ani podľa názoru ústavného súdu nevybočujú z medzí pravidiel ústavne
konformnej aplikácie ustanovení Zákonníka práce.
Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným postupom
a rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná
súvislosť, ktorá by signalizovala reálnu možnosť vyslovenia ich porušenia po prípadnom
prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní v tejto časti sťažnosť odmietol podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. októbra 2015