Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 721/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. októbra 2015

v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa

Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného advokátom JUDr. Jiřím Martausom,

Advokátska kancelária, Ulica 1. mája 113/9, Liptovský Mikuláš, vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline

č. k. z 30. mája 2013 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 26. februára 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júna 2015

doručená sťažnosť , (ďalej

len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“) a práva na spravodlivý

proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) a na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru rozsudkom

Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. z 30. mája 2013

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 26. februára 2015, ktorou žiada vydať tento nález:

„1. Krajský súd v Žiline rozsudkom č. k. zo dňa 30. 05. 2013,

porušil základné právo sťažovateľa , ,

zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a v .

2. Rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. zo dňa 30. 05. 2013

zrušuje.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. zo dňa

26. 02. 2015, porušil základné právo sťažovateľa , ,

zaručené v čl. 6 ods. 1 a v čl. 13 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a v .

4. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

26. 02. 2015 zrušuje.

5. Sťažovateľovi , ,

priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 296,44 eur..., ktorú sú

porušovatelia povinní zaplatiť jeho právnemu zástupcovi JUDr. Jiřímu Martausovi,

advokátovi so sídlom: Ul. 1. mája 113/19, 031 01 Liptovský Mikuláš.“

Ako vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z jej príloh, sťažovateľ

bol ako žalovaný účastníkom konania pred Okresným súdom Liptovský Mikuláš (ďalej

len „okresný súd“) sp. zn. , v ktorom sa proti sťažovateľovi domáhal

(ďalej len „žalobca“), zaplatenia sumy 1 422,29 € s úrokom z omeškania 9,5 % ročne

od 15. júla 2011 do zaplatenia a náhrady trov konania. Žalobca žalobu odôvodnil tým,

že sťažovateľ bol od 17. septembra 2007 (do 31. januára 2011) jeho zamestnancom

vo funkcii vedúceho centrálneho nákupu, za čo mu bola riadne vyplácaná mzda. Sťažovateľ

prijal 20. decembra 2010 zálohu na odmenu za rok 2010 v čistom 1 422,29 €. Podmienky

priznania odmeny, t. j. dosiahnutie zisku v roku 2010, však neboli splnené, pretože žalobca

vykázal stratu. Odmena sťažovateľovi preto schválená nebola a sťažovateľ je povinný

už vyplatenú zálohu vrátiť. Pretože tak neurobil dobrovoľne v určenej lehote

do 14. júla 2011, je povinný zaplatiť aj úrok z omeškania. Sťažovateľ nemohol byť pri prijatí

žalovanej sumy dobromyseľný, pretože ako zamestnanec i člen predstavenstva musel

predpokladať, že suma mu bola vyplatená omylom, resp. bola nesprávne určená, keďže bol

priebežne informovaný o hospodárskych výsledkoch, a teda vedel, že určujúce kritériá za

rok 2010 nebudú splnené.

Okresný súd rozsudkom č. k. 98 z 9. januára 2013 zaviazal sťažovateľa

zaplatiť žalobcovi 1 422,29 € s úrokom z omeškania 9,5 % ročne od 15. júla 2011

do zaplatenia s tým, že o trovách konania rozhodne samostatným uznesením. Vykonaným

dokazovaním mal za preukázané, že podmienkou vzniku nároku sťažovateľa na odmenu

za rok 2010 bolo dosiahnutie zisku spoločnosti v danom roku, k čomu však nedošlo,

a sťažovateľ v čase vyplatenia zálohy na odmenu vedel, že toto kritérium naplnené nebude,

preto musel z okolností predpokladať, že ide o sumu vyplatenú omylom, pri prijatí plnenia

nebol dobromyseľný. Právne rozsudok okresný súd odôvodnil poukazom na § 222

, dospel k záveru, že sťažovateľ sa prijatím plnenia od žalobcu bezdôvodne

obohatil na úkor zamestnávateľa a je povinný toto bezdôvodné obohatenie vydať spolu

s úžitkami z neho. Za naplnené považoval i ustanovenie ,

podľa ktorého vrátenie neprávom vyplatených súm môže zamestnávateľ od zamestnanca

požadovať, ak zamestnanec vedel alebo musel z okolností predpokladať, že ide o sumy

nesprávne určené alebo omylom vyplatené. S poukazom na tieto ustanovenia priznal

žalobcovi i úrok z omeškania odo dňa, ktorý bol na splnenie povinnosti vrátiť plnenie

určený vo výzve žalobcu, ktorá bola sťažovateľovi doručená 4. júla 2011.

Sťažovateľ proti tomuto rozsudku podal odvolanie, v ktorom vyčítal okresnému súdu

nepreskúmateľnosť jeho skutkového záveru, že dokazovaním bola preukázaná vedomosť

sťažovateľa o tom, že poskytnuté plnenie mu nepatrí, ako aj to, že nevypočul svedka

(štatutárny zástupca jediného akcionára žalobcu) a o jeho nevypočutí

ani nerozhodol do vyhlásenia rozsudku. Vec bola nesprávne právne posúdená, pretože

plnenie poskytnuté sťažovateľovi nenapĺňa znaky majetkového prospechu získaného

bez právneho dôvodu, vo výplatnej páske sťažovateľa je definované ako odmena,

a nie ako záloha na odmenu, čo už samo osebe zakladá dobromyseľnosť sťažovateľa. Navyše

preddavok na odmenu, resp. jej časť, bol viazaný iba na očakávanie výsledkov ku koncu

roku, ktoré tu v čase vyplatenia odmeny bolo. Vyplatenie odmeny bolo schválené i valným

zhromaždením žalobcu ( konajúcim za jediného akcionára žalobcu), a to

všetkým vedúcim zamestnancom bez akejkoľvek výhrady.

Krajský súd rozsudkom č. k. z 30. mája 2013 rozsudok okresného

súdu ako vecne správny potvrdil. Považoval za významné, že ukazovatele rozhodujúce

pre vznik práva na odmenu naplnené neboli, plnenie vyplatené sťažovateľovi bolo zálohou

na odmenu, a už len preto bol sťažovateľ povinný plnenie vrátiť. Samotná dobromyseľnosť

sťažovateľa už významná nie je, právnym titulom vrátenia plnenia je majetkový prospech

získaný plnením bez právneho dôvodu.

O sťažovateľom podanom dovolaní rozhodol najvyšší súd uznesením

sp. zn. z 26. februára 2015 tak, že dovolanie odmietol ako smerujúce

proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné [§ 243b ods. 5 Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej aj „OSP“) v spojení s ]. Uznesenie najvyššieho

súdu sp. zn. z 26. februára 2015 bolo sťažovateľovi doručené

30. apríla 2015.

Sťažovateľ sťažnosť na porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivý proces podľa dohovoru rozsudkom

krajského súdu č. k. z 30. mája 2013 a základného práva na súdnu

ochranu podľa , práva na spravodlivý proces podľa dohovoru

a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 26. februára 2015 odôvodnil tým, že v konaní bol porušený princíp

rovnosti zbraní, pretože krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu napriek tomu,

že v konaní nebol vypočutý sťažovateľom navrhovaný svedok a o tomto návrhu

sťažovateľa nebolo ani rozhodnuté. Pritom ako reprezentant jediného akcionára

žalobcu vykonávajúci pôsobnosť valného zhromaždenia, teda najvyššieho orgánu žalobcu,

schválil vyplatenie odmeny pre sťažovateľa. Tento postup okresného súdu spochybnil

zároveň nestrannosť zákonného sudcu, keď vykonávanie spravodlivosti vo veci sťažovateľa

sa nejavilo spravodlivým. Vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľ uviedol,

že jeho dovolanie bolo odmietnuté napriek tomu, že boli splnené podmienky jeho

meritórneho prerokovania. Najvyšší súd tak odmietol napraviť pochybenia v protiústavnom

stave, ktorý vytvorili súdy nižšieho stupňa, pritom v inej obdobnej veci považoval najvyšší

súd nevykonanie účastníkom navrhovaného dôkazu za odňatie možnosti konať pred súdom

a jeho dovolanie za prípustné (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 26. januára 2011). Týmto postupom najvyššieho súdu bolo sťažovateľovi odopreté právo

na účinný prostriedok nápravy.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v nebránia

jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existencie

dôvodov podľa .

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli

porušené, má právo na účinný opravný prostriedok pred vnútroštátnym orgánom bez ohľadu

na to, že porušenie spôsobili osoby pri plnení ich úradných povinností.

Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľ sa domáha vyslovenia porušenia týchto

práv jednak rozsudkom krajského súdu č. k. z 30. mája 2013 a jednak

uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 26. februára 2015.

Ústavný súd sa zaoberal najprv tou časťou sťažnosti, ktorá smerovala proti uzneseniu

najvyššieho súdu sp. zn. z 26. februára 2015. Sťažovateľ v podstate

namietal, že najvyšší súd odmietol jeho dovolanie ako smerujúce proti rozhodnutiu,

proti ktorému nie je prípustné, hoci bol povinný dovolanie meritórne prerokovať.

Najvyšší súd uznesenie sp. zn. z 26. februára 2015 odôvodnil takto:

„Podmienky prípustnosti dovolania smerujúceho proti potvrdzujúcemu rozsudku

odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach a a

Rozhodnutiu odvolacieho súdu nepredchádzalo rozhodnutie dovolacieho súdu

obsahujúce právny názor v tejto veci. Dovolanie podľa preto

neprichádza do úvahy. Nejedná sa ani o rozsudok, vo výroku ktorého by odvolací súd

vyslovil prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného

významu a ani nešlo o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa

vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa a Dovolanie

nie je preto prípustné ani podľa

Vzhľadom na zákonnú povinnosť ( ) skúmať vždy, či napadnuté

rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní, postihnutom niektorou z procesných

vád uvedených v ustanovení , neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie

prípustnosti dovolania podľa , ale sa komplexne zaoberal otázkou, či konanie

nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v / písm. a/ až g/ (t. j.

či v prejednávanej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti účastníka,

riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne

rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad nepodania návrhu na začatie konania,

hoci podľa zákona bol potrebný, odňatia možnosti účastníka pred súdom konať

a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania nesprávne obsadeným súdom). Nezistil však

existenciu žiadnej podmienky prípustnosti dovolania uvedenej v tomto zákonnom

ustanovení.

Dovolateľ namietal odňatie možnosti konať pred súdom predovšetkým tým, že súdy

nevykonali všetky navrhnuté dôkazy (výsluch svedkov .

a ). V tejto súvislosti dovolací súd poznamenáva, že samotné nevykonanie

všetkých dôkazov navrhnutých účastníkmi konania nie je bez ďalšieho odňatím možnosti

konať pred súdom, pretože v zmysle ustanovenia veta druhá súd

rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Dôvodnou nie je námietka dovolateľa ani

v časti, že súdy neodôvodnili nevykonanie dokazovania výsluchmi týchto svedkov, keďže súd

prvého stupňa na strane 23 svojho rozsudku vyjadril, prečo nepovažoval tieto výsluchy

za potrebné vykonať a odvolací súd sa s odôvodnením okresného súdu v plnom rozsahu

stotožnil.

Pokiaľ dovolateľ namietal nedostatky dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho

aj prvostupňového súdu spočívajúce v tom, že nedostatočne zaoberali s jeho procesnou

obranou, dovolací súd pripomína, že právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej

súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným

z aspektov práva na spravodlivý proces. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva totiž

aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými

návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (). Štruktúra

práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v Táto norma sa uplatňuje

aj v odvolacom konaní ( ). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia

v opravnom konaní však nemá (nemusí) odpovedať na každú námietku alebo argument

v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie

o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového

rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (). Právo na riadne

odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý

argument účastníka konania, z odôvodnenia rozhodnutia musia byť zrejmé všetky

pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia

(). Ustanovenie , dáva odvolaciemu súdu možnosť

vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Tá je podmienená stotožnením sa

so skutkovými aj právnymi dôvodmi rozhodnutia prvostupňového súdu v plnom rozsahu.

V takomto prípade je postačujúce v odôvodnení skonštatovať správnosť dôvodov

napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti ďalšie dôvody.

Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších

stupňov zodpovedajú vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol stanoviská účastníkov konania

k prejednávanej veci, rozhodujúci skutkový stav, výsledky vykonaného dokazovania a

citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje

právne závery. Podrobne sa venoval otázke, či bola záloha na odmenu vyplatená

žalovanému oprávnene, aj či nastali skutočnosti, pre ktoré mu mala byť vyplatená. Uviedol,

ktoré okolnosti v danej veci považoval za rozhodujúce a za preukázané na strane žalobcu

a osobitne vysvetlil svoje úvahy, ktoré ho viedli k záveru, že žalovaný mal vedieť, že mu

predmetné financie boli vyplatené neoprávnene a že je povinný toto plnenie žalobcovi

vrátiť. Skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne

neodôvodnené a nezlučiteľné s . Odvolací súd sa v

celom rozsahu stotožnil so závermi prvostupňového súdu, pričom na zdôraznenie správnosti

pripojil aj ďalšie dôvody. Jeho postup bol teda v súlade s ustanovením

umožňujúcim odvolaciemu súdu odkázať na dôvody obsiahnuté v prvostupňovom

rozhodnutí, ak sa s nimi plne stotožňuje. Podľa dovolacieho súdu aj odôvodnenie dovolaním

napadnutého rozsudku odvolacieho súdu v kontexte s dôvodmi uvedenými v rozsudku súdu

prvého stupňa ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia. Za porušenie

základného práva zaručeného v v žiadnom

prípade nemožno považovať to, že súdy neodôvodnili svoje rozhodnutia podľa predstáv

žalovaného. Žalovaný preto neopodstatnene namietal, že odvolací súd mu svojim vyššie

uvedeným postupom odňal možnosť konať pred súdom v zmysle

V súvislosti s námietkou dovolateľa, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci treba uviesť, že tieto vady sú relevantným dovolacím

dôvodom ( a ), avšak (na rozdiel od vád taxatívne

vymenovaných v ) nezakladajú (súčasne) aj prípustnosť dovolania.“

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie

podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov

a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie , podľa ktorého

v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa

vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí,

ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal

a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy

a ako právne vec posúdil. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

Vychádzajúc z týchto úvah, ústavný súd dospel k záveru, že uznesenie najvyššieho

súdu sp. zn. z 26. februára 2015 je dostatočne odôvodnené, pretože

je v ňom jasne a zrozumiteľne vyložené, z akých dôvodov považoval dovolací súd podané

dovolanie za neprípustné, a to vo vzťahu ku všetkým do úvahy prichádzajúcim prípadom

prípustnosti dovolania.

Sťažovateľ však tvrdil aj to, že rozhodnutie najvyššieho súdu je založené na takej

aplikácii dotknutých procesných ustanovení o prípustnosti dovolania, ktoré popierajú

ich účel a zmysel, v dôsledku čoho malo byť jeho dovolanie meritórne prerokované.

Pravidlá týkajúce sa prípustnosti dovolania majú za cieľ zaistiť riadny výkon

spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatným

rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú aplikované.

Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť, aby využili

existujúci opravný prostriedok (napr. ; vec Pérez De Rada Cavanilles c.

Španielsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. 10. 1998).

Otázku posúdenia prípustnosti dovolania rieši zákon. Posúdenie splnenia zákonných

predpokladov (podmienok) prípustnosti dovolania s negatívnym výsledkom nemôže viesť

k záveru o porušení označených práv sťažovateľov v prípade, ak zákonné pravidlá dovolanie

nepripúšťajú (mutatis mutandis ). Postup súdu v súlade so zákonom nemôže

byť dôvodom na vyslovenie porušenia označeného práva sťažovateľa.

Ústavný súd nemá dôvod ani vo veci sťažovateľa odchýliť sa od tejto ustálenej

rozhodovacej praxe.

Dovolací súd vo veci sťažovateľa svoje rozhodnutie o odmietnutí dovolania

odôvodnil tým, že nevykonanie dôkazu navrhovaného účastníkom konania nezakladá

prípustnosť dovolania podľa , môže byť iba vadou konania, ktorú však

dovolací súd môže zohľadniť iba pri rozhodovaní o prípustnom dovolaní. Tento názor

najvyššieho súdu vychádza z ustálenej rozhodovacej praxe, podľa ktorej nevykonanie

určitého dôkazu môže mať za následok (len) neúplnosť skutkových zistení (vedúcu prípadne

k vydaniu nesprávneho rozhodnutia), nie však procesnú vadu v zmysle , na ktorú

poukázal (R 37/1993, R 125/1999).

Z obsahu sťažnosti vyplýva iba to, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa s právnym

názorom najvyššieho súdu týkajúcim sa otázky prípustnosti dovolania v danej veci. Iba

skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže

viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani

oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným ().

Táto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia sťažovateľovho základného

práva už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich

do právomoci všeobecných súdov ().

Ústavný súd sa stotožňuje s názorom a výkladom dovolacieho súdu vo vzťahu

k ustanoveniu , podľa ktorého vadou uvedenou v tomto ustanovení

nemôže byť iba nevykonanie dôkazu navrhovaného účastníkom konania. Výklad

najvyššieho súdu je ústavne konformný, rovnako ako aj spôsob, akým sa najvyšší súd

vysporiadal s tvrdeniami sťažovateľa v podanom dovolaní.

Pre úplnosť považuje ústavný súd za potrebné uviesť i to, že v situácii, keď neostáva

než dovolanie sťažovateľa považovať za neprípustné, nemožno najvyššiemu súdu vyčítať, že

sa meritórne nezaoberal samotnými dôvodmi jeho dovolania. Z rovnakého dôvodu sa potom

obdobnou argumentáciou uvedenou sťažovateľom v jeho sťažnosti nemohol zaoberať ani

ústavný súd.

Pretože ústavný súd nepovažoval právny názor najvyššieho súdu, ktorým odôvodnil

odmietnutie dovolania vo veci sťažovateľa, za arbitrárny, svojvoľný a jeho rozhodnutie

za také, ktoré by bolo založené na takom výklade ustanovení Občianskeho súdneho

poriadku, ktorý by popieral ich účel a zmysel, ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi

namietaným porušením práv sťažovateľa a postupom najvyššieho súdu pri rozhodovaní

o dovolaní sťažovateľa. Z tohto dôvodu sťažnosť sťažovateľa smerujúcu proti uzneseniu

najvyššieho súdu sp. zn. z 26. februára 2015 odmietol z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti. Z rovnakého dôvodu považuje ústavný súd za vylúčené, aby napadnutým

rozhodnutím dovolacieho súdu mohlo dôjsť k porušeniu práva sťažovateľa na účinný

prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru.

Ústavný súd sa zaoberal ďalej sťažovateľom tvrdeným porušením základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu podľa a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 145

z 30. mája 2013.

Sťažovateľ tvrdil, že k porušeniu označených základných práv týmto rozsudkom

došlo tým, že krajský súd porušil princíp rovnosti zbraní, keď nevypočul sťažovateľom

navrhovaného svedka, resp. napriek tomu potvrdil rozsudok okresného súdu ako vecne

správny a vec sťažovateľa i nesprávne právne posúdil.

Krajský súd rozsudok č. k. z 30. mája 2013 odôvodnil takto:

„Z obsahu spisu a vykonaného dokazovania prvostupňovým súdom mal i odvolací

súd preukázané, že navrhovateľ sa domáhal zaplatenia sumy 1 422,29 Eur, ktorá

predstavovala vyplatenú zálohu (preddavok) na odmeny za rok 2010, pre ktoré však neboli

splnené za dané obdobie ukazovatele, a preto nárok na vyplatenie odmeny nevznikol.

Odporca vyplatený preddavok odmietol dobrovoľne vrátiť, a preto poskytnuté plnenie

považoval navrhovateľ za bezdôvodné obohatenie, ktoré získal odporca bez právneho

dôvodu. Prvostupňový súd sa oboznámil s predloženými listinnými dôkazmi, najmä listom

zo dňa 24. 2. 2010, ktorým predstavenstvo spoločnosti (ktorého členom bol aj odporca)

dozornej rade navrhlo pre výkonných manažérov súbor ukazovateľov, ktorých splnenie

je predpokladom pre vyplatenie ročnej odmeny, ako aj spôsob výplaty (ako preddavok

na základe písomného vyhodnotenia plnenia ukazovateľov predloženého predstavenstvom

na rokovanie dozornej rady, po schválení dozornou radou), zápisnicou z mimoriadneho

zasadnutia dozornej rady z 20. 4. 2010, kde boli stanovené ukazovatele hmotnej

zainteresovanosti pre výkonný manažment na rok 2010, predbežným vyhodnotením ročných

ukazovateľov zo dňa 20. 10. 2010, ako aj ostatnými listinnými dôkazmi a po výsluchu

účastníkov a svedkov dospel k záveru, že návrh navrhovateľa je dôvodný.

Podľa názoru odvolacieho súdu postup prvostupňového súdu bol správny,

v dostatočnom rozsahu bolo vykonané dokazovanie, riadnym spôsobom zistený skutkový

stav veci a prijatý správny právny záver. V danej veci je nepochybné, že navrhovateľ

prostredníctvom svojich orgánov, kde v predstavenstve pôsobil aj odporca, stanovil

ukazovatele hmotnej zainteresovanosti vedúcich pracovníkov s tým, že v prípade ich

splnenia vznikne nárok na vyplatenie ročnej odmeny. Jednou z podmienok bolo dosiahnutie

kladného hospodárskeho výsledku spoločnosti, čo sa za rok 2010 nestalo. Odporcovi však

bola vyplatená záloha (preddavok) na ročnú odmenu, ktorej vyplatenie bolo viazané

na splnenie jednotlivých ukazovateľov. Pretože k splneniu týchto ukazovateľov nedošlo,

nevznikol odporcovi ani nárok na vyplatenie ročnej odmeny. Ak mu bol za týmto účelom

vyplatený preddavok, je potrebné ho vrátiť späť. Posudzovanie dobromyseľnosti pre prijatie

plnenia v tomto prípade nemá význam. Ak je prijatá záloha na ročnú odmenu, pričom

vyplatenie celej je viazané na splnenie určitých kritérií, ktoré však v konečnom dôsledku

splnené neboli, je zrejmé, že nárok na vyplatenie ročnej odmeny nevznikol, a teda nevznikol

ani nárok na ponechanie si zálohy vyplatenej z tohto titulu. V zmysle § 222 ods. 2

sa v tomto prípade za bezdôvodné obohatenie považuje majetkový

prospech získaný plnením bez právneho dôvodu.

Odvolací súd sa vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti s rozhodnutím

prvostupňového súdu, právnym posúdením veci, ako aj zdôvodnením rozsudku plne

stotožňuje a v zmysle na tento poukazuje. Odvolateľ k veci samotnej

neuviedol žiadne skutočnosti, s ktorými by sa prvostupňový súd nevysporiadal a ktoré by

boli spôsobilé inak vyhodnotiť skutkový stav a následne na to rozhodnutie prvostupňového

súdu. Z tohto dôvodu odvolanie odporcu odvolací súd nepovažoval za dôvodné a napadnutý

rozsudok prvostupňového súdu ako vecne správny potvrdil.“

Pokiaľ sťažovateľ vo vzťahu k tomuto rozhodnutiu zdôrazňuje nedostatočnosť jeho

odôvodenia, je potrebné aj v tomto prípade pri posudzovaní ústavnej opodstatnenosti tejto

argumentácie vychádzať zo stabilne zaujímaného právneho názoru ústavného súdu, podľa

ktorého pre plnú realizáciu základného práva účastníka konania na spravodlivý proces

postačuje také odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní

skutkový a právny základ rozhodnutia.

V prípade rozhodnutia krajského súdu vo veci sťažovateľa sa odvolací súd v celom

rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, a preto sa v odôvodnení mohol

obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia. V takomto

prípade je potrebné posudzovať odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu v jednote

s odôvodením rozhodnutia súdu prvého stupňa. V prípade sťažovateľa obe tieto rozhodnutia

ako celok dostatočne reagovali na všetky argumenty sťažovateľa uvádzané v priebehu

súdneho konania. Argumentácia sťažovateľa v odvolaní nebola argumentáciou novou

a aj s týmito dôvodmi sa dostatočne vysporiadal už súd prvého stupňa. Odvolací súd

považoval za správne skutkové zistenia okresného súdu vyplývajúce z vykonaných

dôkazov. Osobitne krajský súd reagoval i na sťažovateľom v odvolaní uvedené tvrdenia

týkajúce sa dobromyseľnosti sťažovateľa pri prijímaní plnenia a celkom jednoznačne

a presvedčivo právne uzavrel, že v tomto prípade ide o majetkový prospech získaný plnením

bez právneho dôvodu ( ), pretože sťažovateľovi bola vyplatená

záloha na ročnú odmenu, pre vyplatenie ktorej mu však nárok nevznikol. Potom

je už skutočne bez významu, či zálohu na odmenu prijal sťažovateľ dobromyseľne. Za tejto

situácie bol i výsluch k navrhovaným otázkam nadbytočný.

V prípade sťažovateľa nejde o prípad, v ktorom by krajský súd formalistickým

postupom umožnil presadenie zrejmej nespravodlivosti. Krajský súd naopak, dôsledne

zvažujúc nielen dôvody prvostupňového rozhodnutia, ale aj odvolacie argumenty

sťažovateľa, poskytol po vyhodnotení výsledkov vykonaného dokazovania súdom prvého

stupňa v súlade s princípmi spravodlivosti nakoniec ochranu žalobcovi.

Pokiaľ sťažovateľ v sťažnosti poukazoval na ústavne nekonformnú aplikáciu

ustanovení právnych predpisov a vyhodnotenie výsledkov vykonaného dokazovania

spôsobom, ktorý považuje za nesúladný s ustanoveniami ,

čím malo dôjsť k porušeniu a dohovoru, išlo vo svojej podstate

iba o opakovanie argumentov, ktoré sťažovateľ uvádzal už v priebehu konania

pred okresným súdom.

Ako vyplýva z a , ak sa zamestnanec bezdôvodne

obohatí na úkor zamestnávateľa..., musí obohatenie vydať. Bezdôvodné obohatenie

je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného

právneho úkonu, plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech

získaný z nepoctivých zdrojov.

Pokiaľ tieto ustanovenia aplikoval krajský súd na vec sťažovateľa tak, že z nich

vyplýva, že ak sťažovateľovi bol „vyplatený preddavok, je potrebné ho vrátiť späť“,

nemožno dospieť k záveru, podľa ktorého by takýto výklad popieral účel a zmysel týchto

ustanovení.

Právne názory odvolacieho súdu vyjadrené v rozsudku č. k. 145

z 30. mája 2013 ani podľa názoru ústavného súdu nevybočujú z medzí pravidiel ústavne

konformnej aplikácie ustanovení .

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným postupom

a rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa

, ako aj jeho práva podľa dohovoru neexistuje taká príčinná

súvislosť, ktorá by signalizovala reálnu možnosť vyslovenia ich porušenia po prípadnom

prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní v tejto časti sťažnosť odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. októbra 2015