Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 781/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. decembra 2015

v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti

Slovenská sporiteľňa, a. s., Tomášikova 48, Bratislava, právne zastúpenej Advokátskou

kanceláriou JUDr. Roman Kvasnica, advokát, s. r. o., Sad A. Kmeťa 24, Piešťany, pre

namietané porušenie a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 25. februára 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti Slovenská sporiteľňa, a. s., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. mája 2013

doručená sťažnosť spoločnosti Slovenská sporiteľňa, a. s., Tomášikova 48, Bratislava (ďalej

len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie

(ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“), konkrétne jeho uznesením sp. zn. z 25. februára 2013 (ďalej

aj „napadnuté uznesenie“ alebo „napadnuté rozhodnutie“). Sťažnosť bola odovzdaná na

poštovú prepravu 13. mája 2013.

Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len

„okresný súd“) č. k. -113 zo 17. februára 2011 bola sťažovateľka ako

žalovaná zaviazaná zaplatiť (ďalej len „žalobkyňa“) sumu 400,05 €

s prísl. Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k.

-184 z 24. októbra 2012 bol rozsudok okresného súdu potvrdený. Proti

rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie, prípustnosť ktorého opierala

o ustanovenie (ďalej aj „OSP“). V dovolaní

špecifikovala, že odňatie možnosti konať pred súdom spočívalo v tom, že krajský súd svoj

rozsudok neodôvodnil v súlade s ustanovením ,

keď sa nevysporiadal s prevažnou väčšinou námietok sťažovateľky uvedených v odvolaní,

ako aj počas prvostupňového konania. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 25. februára 2013 bolo dovolanie sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu odmietnuté.

Krajský súd a následne ani najvyšší súd sa podľa sťažovateľky nevysporiadali s jej

právnou argumentáciou, ktorá mala pre vec podstatný význam.

Sťažovateľka predovšetkým namietala, že priamo ustanovenie § 119 ods. 3 vety za

bodkočiarkou o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o bankách“) zakazuje banke od účinnosti

tohto zákona pokračovať v činnosti, ktorá je v rozpore s týmto zákonom, keďže je zjavné,

že žalobkyňa nemá poskytovať, neposkytla a ani neposkytne v budúcnosti sťažovateľke

žiadne protiplnenie na základe zmluvy o dôchodku. Preto ďalšie plnenie zo zmluvy

o dôchodku je v rozpore s uvedeným ustanovením. Krajský súd, ale ani najvyšší súd sa

s týmto podstatným právnym argumentom vôbec nevysporiadali, čím odňali sťažovateľke

právo konať pred súdom. Zároveň tým vec aj nesprávne právne posúdili. Najvyšší súd sa

predovšetkým nevysporiadal s tým, že z ustanovenia § 119 ods. 3 vety za bodkočiarkou

zákona o bankách vyplývajúci zákaz pokračovať v činnosti, ktorá je v rozpore so zákonom

o bankách, znamená zákaz akejkoľvek činnosti voči neobmedzenému okruhu osôb. Keďže

ustanovením § 27 ods. 8 zákona o bankách bolo bankám zakázané uzatvárať také zmluvy, z

ktorých banka nemá primerané protiplnenie (zmluva o dôchodku je bez akéhokoľvek

protiplnenia), tým sa plnenie skoršie uzatvorených takých zmlúv stalo zákonom zakázané

podľa § 119 ods. 3 vety za bodkočiarkou zákona o bankách. Nespôsobuje to spätnú

neplatnosť, ale dodatočnú nemožnosť plnenia, ktorá sa vzťahuje výslovne aj na skôr

vzniknuté právne vzťahy (§ 116 zákona o bankách). Zákon o bankách nerobí rozdiely pri

aplikácii, pretože zákonný zákaz pokračovať v činnosti, ktorá je zakázaná, nie je obmedzený

určitou skupinou osôb. Keby krajský súd a najvyšší súd citované ustanovenia zákona o

bankách správne vyložili, museli by následne aplikovať na vec aj ustanovenie § 575 ods. 1

o právnych následkoch nemožnosti plnenia.

Ďalej sťažovateľka v odvolacom aj v dovolacom konaní namietala, že okresný súd

rozhodol bez toho, aby vykonal akékoľvek listinné dôkazy, keďže žiadne na pojednávaní

neoboznámil. Vo veci boli dve pojednávania, a to 25. novembra 2010 a 3. februára 2011.

Na žiadnom z nich však nebol obsah listín oboznamovaný či prečítaný. Napriek tomu

okresný súd v odôvodnení rozsudku uvádza listiny, ktorými údajne vykonal dokazovanie.

Okresný súd takýmto nesprávnym procesným postupom a rozhodnutím bez dokazovania,

bez možnosti vyjadriť sa k vykonaným dôkazom a bez možnosti zistiť, na základe ktorých

dôkazov rozhoduje, odňal sťažovateľke možnosť konať pred súdom a zároveň nezistil

skutkový stav potrebný na rozhodnutie. Napriek vytýkaniu tohto postupu v odvolaní, ako aj

v dovolaní bolo dovolanie odmietnuté. Nezodpovedá skutočnosti tvrdenie okresného súdu,

podľa ktorého mal návrhy sťažovateľky na doplnenie dokazovania uznesením na

pojednávaní zamietnuť, pretože nič také zo zápisníc o pojednávaniach nevyplýva. Neboli

teda zamietnuté návrhy sťažovateľky na doplnenie dokazovania týkajúce sa predloženia

originálov listín, o ktoré žalobkyňa opierala svoj nárok (zmluvy o dôchodku a žiadosti

o poskytnutie plnenia). Ani na tieto námietky krajský súd a najvyšší súd žiadnu odpoveď

nedali.

Sťažovateľka navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označených článkov a dohovoru v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn.

s tým, aby bolo uznesenie z 25. februára 2013 zrušené a vec bola vrátená

na ďalšie konanie. Domáha sa tiež náhrady trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom

prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

(napr. , , , , ,

).

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľky na

súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivý súdny proces podľa

ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením, ktorým najvyšší súd v dovolacom konaní odmietol

dovolanie sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu č. k. -184

z 24. októbra 2012.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už uviedol, že

formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva na

spravodlivé konanie podľa je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto

odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (,

). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované

so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997,

Recueil III/1997).

Vzhľadom na charakter námietok sťažovateľky ústavný súd tiež zdôrazňuje svoju

stabilnú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho

súdu nemožno posudzovať izolovane (), pretože prvostupňové a odvolacie

konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

Na citovaný právny názor nadväzuje ustanovenie , podľa ktorého ak

sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže

sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie

dôvody.

Ústavný súd preto v prvom rade preskúmal rozsudok okresného súdu č. k.

-113, ktorým bola sťažovateľka zaviazaná zaplatiť žalobkyni sumu 400,05 €

s príslušenstvom, a v tejto súvislosti považoval za potrebné stručne poukázať na relevantnú

časť jeho odôvodnenia:

„Súd sa ďalej zaoberal námietkou odporcu, že záväzok odporcu voči navrhovateľke

zanikol z dôvodu nemožnosti plnenia ( a nasl. ), a túto

vyhodnotil ako nedôvodnú, keď odporcom citované ust. § 27 ods. 8 Zákona o bankách

podľa názoru súdu sa vôbec netýka vzťahov upravených predmetnou Zmluvou, t. j.

interných vecí banky ako zamestnávateľa a jej zamestnanca, ale predmetné ustanovenie

upravuje vzťahy banky navonok, t. j. uzatváranie zmlúv s klientami, či inými bankami

vzhľadom k predmetu činnosti. Tento záver priamo vyplýva z existencie interných predpisov

banky týkajúcich sa úpravy Zmluvy.“

Z rozsudku krajského súdu č. k. -184, ktorým bol potvrdený citovaný

rozsudok okresného súdu, vyplýva, že odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil

so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového súdu. Krajský súd v relevantnej časti

odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol:

„Odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom, ktorý vyslovil Ústavný súd na

obdobnú právnu vec a rozsudok súdu prvého stupňa podľa ako vecne

správny potvrdil s tým, že podľa sa v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a poukazuje na právny názor vyslovený

v uvedenom náleze Ústavného súdu SR s tým, že odvolací súd podľa

nepripustil dovolanie, pretože v danej veci vzhľadom na uvedené nejde o rozhodnutie po

právnej stránke zásadného významu a otázka, ktorú predložil odporca v návrhu na

pripustenie dovolania v danej veci je už právne vyriešená Nálezom Ústavného súdu SR

-33.“

Podstatou sťažnosti je však najmä námietka nedostatočného odôvodnenia uznesenia

sp. zn. z 25. februára 2013, ktorým najvyšší súd v dovolacom konaní

odmietol dovolanie sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu č. k. -184.

Podľa názoru sťažovateľky dovolací súd sa nevysporiadal s jej dovolacími námietkami,

pričom z dovolania sťažovateľky z 21. novembra 2012 vyplýva, že jeho prípustnosť opiera

o ustanovenie a tvrdené odňatie možnosti

sťažovateľke konať pred súdom vyvodzuje z totožných okolností ako v sťažnosti podanej

ústavnému súdu.

Z napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva najmä, že:

„Proti(...) rozsudku krajského súdu ako odvolacieho súdu podala žalovaná

dovolanie, ktorým žiadala napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na

ďalšie konanie. Namietala, že jej bola odňatá možnosť konať pred súdom podľa § 237

písm. f) tým, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie v súlade s ustanovením

, keď sa nevysporiadal s podstatnými odvolacími námietkami žalovanej.

(...)

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ), po zistení,

že dovolanie podala včas účastníčka konania ( ), riadne zastúpená (

ods. 1 ), skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu,

ktoré možno napadnúť dovolaním ( a nasl. ), a bez nariadenia dovolacieho

pojednávania ( ) dospel k záveru, že dovolanie smeruje proti

rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok nie je prípustný, preto ho treba

odmietnuť.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ). Podmienky prípustnosti dovolania proti rozsudku

odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach a

Prípustnosť dovolania v predmetnej veci podľa neprichádza do úvahy.

V zmysle odseku 5 tohto ustanovenia totiž dovolanie nie je prípustné vo veciach, v ktorých

bolo napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení

neprevyšujúcom trojnásobok minimálnej mzdy a v obchodných veciach desaťnásobok

minimálnej mzdy, pričom na príslušenstvo pohľadávky sa neprihliada. Ak je však

predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky, dovolanie v takomto

prípade nie je prípustné, ak výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania

neprevyšuje sumu podľa prvej vety. Na určenie minimálnej mzdy, je rozhodujúci deň

podania návrhu na prvostupňovom súde.

Dňa 18. mája 2010, kedy bol podaný návrh na Okresný súd Bratislava III, bola výška

minimálnej mzdy podľa nariadenia vlády č. , ktorým sa

ustanovuje suma minimálnej mzdy 307,70 Eur a jej trojnásobok predstavoval 923,10 Eur.

Suma 400,05 Eur, zaplatenia ktorej sa žalobkyňa v konaní domáhala, teda neprevyšuje

trojnásobok minimálnej mzdy v deň podania návrhu na prvostupňovom súde, preto

dovolanie žalovanej v tejto veci nie je prípustné podľa ustanovenia

S prihliadnutím na ustanovenie veta prvá ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

(či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky

len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa , ale sa zaoberal aj otázkou, či

dovolanie nie je prípustné podľa Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa

dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku či uzneseniu), ak

konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou z procesných vád vymenovaných v

písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdov, spôsobilosti

účastníka, zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne

rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci

podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníkovi konať pred súdom a

prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Žalovaná

procesné vady konania podľa až e) a nenamietala a ich existenciu

nezistil ani dovolací súd. Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení vyvodiť nemožno.

So zreteľom na žalovanou tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd

Slovenskej republiky osobitne zaoberal otázkou opodstatnenosti tvrdenia, že

v prejednávanej veci jej súdom bola odňatá možnosť konať pred ním ( ).

Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa

účastníkovi konania odnímajú tie jeho procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. O vadu

konania, ktorá je z hľadiska významná, ide najmä vtedy, ak súd v

konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými

právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva,

ktoré mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, že

súdy pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupovali v súlade s právnymi predpismi a

žalovanej neznemožnili uplatniť procesné práva priznané právnym poriadkom na

zabezpečenie jej práv a oprávnených záujmov.

Prípustnosť dovolania podľa totiž nie je daná už tým, že

dovolateľka tvrdí, že napadnuté rozhodnutie je postihnuté touto vadou, ale len vtedy, ak

touto vadou rozhodnutie skutočne trpí, t.j. že nastali skutočnosti, v dôsledku ktorých vada

vznikla a prejavila sa (resp. nebola odstránená) v rozhodnutí (v postupe) odvolacieho súdu.

Z obsahu dovolania vyplýva, že žalovaná v súvislosti s tvrdením o existencii

procesnej vady podľa namietala nedostatočnosť odôvodnenia

napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu v súlade s požiadavkou ustanovenia § 157

ods. 2 , keď sa krajský súd (podľa jej názoru) nevysporiadal so všetkými argumentmi

a dôvodmi uvádzanými v jej odvolaní.

To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné

zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu ale nevyžaduje, aby na každý

argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď

v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,

vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (pozri Ruiz Torija c. Španielsko

z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997,

Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze -30. Ústavný súd vyslovil, že

súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na

také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na

všetky skutkovo a právne relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti ich uplatneniu (pozri ).

Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších

stupňov zodpovedajú vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav,

primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán

k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré

aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne

závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani

taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by

bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvého stupňa primerane vysvetlil, z akých

úvah vychádzal pri závere, že Zmluva o poskytovaní plnenia z Podporného dôchodkového

fondu SLSP a.s., ktorej predmetom bolo doživotné mesačné plnenie vo výške 400,05 Eur

žalovanou ako povinnou v prospech žalobkyne ako oprávnenej bola uzavretá platne.

Dostatočne objasnil, prečo Výpoveď žalovanej z 26.10.2009 považoval za neplatnú, keď

uviedol, že vypovedať možno iba zmluvy uzatvorené na neurčitú dobu, akou zmluva

o dôchodku bezpochyby nie je. Riadne sa tiež vysporiadal so skutočnosťou, prečo na daný

právny vzťah medzi účastníkmi nemožno aplikovať zákon o bankách. Najvyšší súd

Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie

sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s Slovenskej

republiky a že odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok

spĺňa parametre zákonného odôvodnenia. Krajský súd sa v celom rozsahu stotožnil

so závermi prvostupňového súdu ohľadom platnosti zmluvy uzatvorenej medzi účastníkmi

na určitú dobu neurčitého trvania, i ohľadom neplatností výpovede tejto zmluvy. Argumenty

prvostupňového súdu podrobnejšie doplnil a dostatočne sa vysporiadal so všetkými

podstatnými odvolacími námietkami žalovanej. Preto odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho

súdu spĺňa zákonné predpoklady vyjadrené v ustanovení. a nemožno ho

považovať za neodôvodnené, svojvoľné a za také, ktoré by nedalo odpovede na podstatné

a relevantné odvolacie námietky žalovanej. Iba skutočnosť, že dovolateľka sa s právnym

názorom súdov nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (pozri napr. ).

Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania

nemožno vyvodiť z ustanovenia , ani z ustanovenia Preto Najvyšší

súd Slovenskej republiky dovolanie žalovanej v súlade s

v spojení s ako také, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie

je prípustné, odmietol. Pritom riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania,

nezaoberal sa napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej

správnosti.“.

Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku najvyššieho

súdu dospel k záveru, že argumentácia sťažovateľky vo vzťahu k jej námietke

o nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia neobstojí. Totiž už okresný súd

a neskôr aj krajský súd dal odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho

súdu opierajúceho sa v podstatnej časti o odôvodnenie prvostupňového a odvolacieho súdu

preto spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu a práva

na spravodlivý proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia, pretože dostatočne

objasňuje skutkový a právny základ rozhodnutia vo veci sťažovateľky.

Pokiaľ sťažovateľka namieta ako dôvod dovolania „nevykonanie dôkazov“

všeobecnými súdmi, ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľka pred najvyšším súdom

poukazuje na dovolací dôvod podľa , avšak uvedený dôvod by nespadal

do rozsahu (napr. ):

„Dovolací súd vo veci sťažovateľa svoje rozhodnutie o odmietnutí dovolania

odôvodnil tým, že nevykonanie dôkazu navrhovaného účastníkom konania nezakladá

prípustnosť dovolania podľa , môže byť iba vadou konania, ktorú však

dovolací súd môže zohľadniť iba pri rozhodovaní o prípustnom dovolaní. Tento názor

najvyššieho súdu vychádza z ustálenej rozhodovacej praxe, podľa ktorej nevykonanie

určitého dôkazu môže mať za následok (len) neúplnosť skutkových zistení (vedúcu prípadne

k vydaniu nesprávneho rozhodnutia), nie však procesnú vadu v zmysle

(R 37/1993, R 125/1999).“

Nad rámec uvedeného ústavný súd poznamenáva, že pokiaľ predmetná vec mala byť

posúdená pred najvyšším súdom ako vec bagateľná, a fortiori v konaní pred ústavným

súdom prichádzalo do úvahy odmietnutie sťažnosti aj z týchto dôvodov (napr.

), pretože v súlade s v okolnostiach danej veci „nejde

o sumu, ktorá by prevyšovala trojnásobok minimálnej mzdy v sume platnej v čase

rozhodovania všeobecných súdov, čo je vo sfére všeobecného súdnictva dôvodom

na odmietnutie dovolania z dôvodu neprípustnosti vzhľadom na to, že ide o sumu bagateľnú

(pozri napr. , )“.

Ústavný súd už vyslovil právny názor, podľa ktorého ak

vylučuje u bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovými súdmi, bolo

by proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavného

súdnictva (, ). Aj preto ústavný súd v prípadoch, keď

sťažnosť smeruje proti rozhodnutiu orgánu verejnej moci, v ktorom ide zjavne o bagateľnú

sumu, poskytuje ústavnoprávnu ochranu sťažovateľom len v celkom výnimočných

prípadoch, ak sťažnosť signalizuje, že došlo k zásahu do základných práv alebo slobôd

v mimoriadne závažnom rozsahu [intenzite (, ,

), ]. Vo veci sťažovateľky o takýto výnimočný prípad

nejde.

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. decembra 2015