Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 138/2016
PDF · 198.29 KB
No categories available
III. ÚS 138/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. marca 2016
predbežne prerokoval sťažnosť ,
zastúpeného advokátom
, pre namietané porušenie základného práva vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1
a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na ochranu
majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, vlastníckeho práva podľa čl. 17 Charty základných práv Európskej
únie, práva na spravodlivý proces podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie
a práva na spravodlivý proces podľa čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych
a politických právach uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
6 Cdo 374/2013 zo 16. apríla 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. augusta
2014 faxom a 15. augusta 2014 poštou doručená sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie základného práva
vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 36
ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na ochranu majetku podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“), vlastníckeho práva podľa čl. 17 Charty základných práv
Európskej únie (ďalej len „charta“), práva na spravodlivý proces podľa čl. 47 charty a práva
na spravodlivý proces podľa čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych
a politických právach (ďalej len „pakt“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Cdo 374/2013 zo 16. apríla 2014 (ďalej aj „napadnuté
uznesenie“).
Predmetná sťažnosť súvisí so sťažnosťou sťažovateľa doručenou ústavnému súdu
10. septembra 2012, ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1,
čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, základných práv podľa čl. 36 listiny, práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu uznesením najvyššieho súdu
sp. zn. 6 Cdo 107/2011 z 30. mája 2012, ktorým v konaní „o určenie vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam a iné, vedenom na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn.
21 C 122/2004, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave
zo 14. decembra 2010 sp. zn. 5 Co/2009“ rozhodol, že rozsudok odvolacieho súdu
„vo výroku, ktorým rozsudok súdu prvého stupňa mení tak, že návrh zamieta a vo výroku
o náhrade trov konania zrušuje a vec mu v rozsahu zrušenia vracia na ďalšie konanie“.
Uvedenú sťažnosť ústavný súd uznesením sp. zn. II. ÚS 480/2012 z 8. novembra 2012
odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Z ďalšej sťažnosti a napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že keďže
pôvodný žalobca v priebehu dovolacieho konania zomrel, Krajský súd
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pokračoval v konaní s dedičmi zomrelého v zmysle
§ 107 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), pričom «uznesením
zo 16. apríla 2013 na návrh žalobcov pripustil zmenu žalobného návrhu na určenie,
že nehnuteľnosti vedené na Katastrálnom úrade ,
zapísané na , kat. úz. a to pozemok – parc. reg. „C“ evidovaná na
2
katastrálnej mape ako parc. – orná pôda o výmere o výmere 38 541 ma pozemok
– parcela reg. „C“ evidovaná na katastrálnej mape ako parc. – orná pôda o výmere
2
33 799 mv podiele 1/2 k celku patria do dedičstva po poručiteľovi ...
a v podiele 1/2 k celku do dedičstva po poručiteľke ...».
Na základe odvolania sťažovateľa, ktorý v predmetnom konaní vystupuje
v procesnom postavení žalovaného, krajský súd (tretím) rozsudkom sp. zn. 5 Co/339/2012
z 30. apríla 2013 „určil, že vyššie označené nehnuteľnosti v podiele 1/2 k celku patria
do dedičstva po poručiteľovi ... a v 1/2 k celku patria do dedičstva
po poručiteľke ... a rozhodol o náhrade trov odvolacieho a dovolacieho
konania“.
Proti uvedenému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ, ako aj jeho právna
predchodkyňa dovolanie, v ktorom namietali, že v dôsledku procesných nedostatkov pri
doručovaní súdnych rozhodnutí z roku 2010 im bola «odňatá možnosť konať pred súdom.
Odňatie možnosti konať pred súdom videli v tom, že odvolací súd založil „nečakane“ svoje
rozhodnutie na iných právnych záveroch, než súd prvého stupňa. K novým právnym
záverom sa tak nemali možnosť vyjadriť a prípadne predložiť nové dôkazy... Dovolatelia
dovolanie odôvodnili tiež tým, že rozhodnutie krajského súdu spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci.». Sťažovateľ navyše krajskému súdu „vytýkal aj to, že porušil jeho
právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplývajúce z ustanovenia § 157 ods. 2
O. s. p.“.
Najvyšší súd napadnutým uznesením, ktoré nadobudlo právoplatnosť 12. júna 2014,
dovolanie sťažovateľa odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c) OSP v spojení s § 243b ods. 5
OSP „bez toho, aby sa zaoberal vecnou správnosťou napadnutého rozsudku odvolacieho
súdu“, keďže „nezistil skutočnosti, ktoré by opodstatňovali prípustnosť dovolania podľa
§ 237 O. s. p. a keďže dovolanie nie je prípustné ani podľa § 238 O. s. p.“.
Sťažovateľ v predloženej sťažnosti opätovne tvrdí, že „Najvyšší súd SR takýmto
postupom odňal sťažovateľovi možnosť konať pred nezávislým a nestranným súdom (čl. 46
ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny...), resp. došlo k porušeniu čl. 6 bod 1, veta prvá
Dohovoru, t. j. práva, aby záležitosť sťažovateľa bola spravodlivo, verejne a v primeranej
lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom..., obdobne aj prílohy 1 čl. 14 bod 1
Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach a čl. 47 Charty EÚ“. Podľa
názoru sťažovateľa, „napriek tomu, že šlo o určovaciu žalobu všeobecné súdy neskúmali
základnú procesnú podmienku, a to či žalobcovia mali naliehavý právny záujem
v predmetnom konaní v jednotlivých fázach súdneho procesu [§ 80 písm. c) O. s. p.]...
Určenie neplatnosti kúpnej zmluvy mohol súd riešiť ako predbežnú (prejudiciálnu) otázku
a nie vo výroku samotného rozsudku, keďže žalobcovia nepreukázali (ani nemali na takomto
určení) naliehavý právny záujem. Pokiaľ žalobcovia nemali naliehavý právny záujem... súd
mal konanie zastaviť“. Keďže sa tak nestalo, „súčasne došlo k zásahu do vlastníckeho
práva (majetku) sporných nehnuteľností (zásahu v zmysle čl. 20 Ústavy SR, čl. 1
Dodatkového protokolu Dohovoru a čl. 17 Charty EÚ)“.
Sťažovateľ argumentuje aj tým, že „súd si dôsledne nezisťoval okruh účastníkov
konania (aktívnu legitimáciu žalobcov)... Odhliadnuc, že výroky súdov určujúce, že
nehnuteľnosti... patria do dedičstva bez určenia komu patria (či navrhovateľom, a ak áno,
v akom podiele, alebo tretím osobám, ktoré ani neboli účastníkmi konania) sú materiálne
nevykonateľné až zmätočné, nehovoriac o nepreskúmaní naliehavého právneho záujmu“.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ v petite žiada, aby ústavný súd
nálezom vyslovil, že základné právo sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1
ústavy, základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa
čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 listiny, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, právo na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, vlastnícke právo
podľa čl. 17 charty, právo na spravodlivý proces podľa čl. 47 charty a právo na spravodlivý
proces podľa čl. 14 ods. 1 paktu uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 374/2013
zo 16. apríla 2014 „v spojitosti s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30. apríla
2013, sp. zn. 5 Co 339/2012-475“ porušené boli, aby napadnuté uznesenie najvyššieho súdu
„v spojitosti s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30. apríla 2013, sp. zn.
5 Co 339/2012-475“ zrušil a vec vrátil (bližšie neoznačenému súdu, pozn.) na ďalšie
konanie a aby sťažovateľovi priznal náhradu trov právneho zastúpenia.
Sťažovateľ k sťažnosti pripojil kópiu napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ako
aj splnomocnenie advokátovi, z ktorého vyplýva, že je udelené „na podanie ústavnej
sťažnosti a zastupovanie na Ústavnom súde Slovenskej republiky v právnej veci vedenej
na Najvyššom súde SR, sp. zn. 6 Cdo 374/2013 (pôvodne na Okresnom súde Bratislava III,
sp. zn. 21 C 122/2004)“.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom na
začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.
Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľa vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 listiny, práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového
protokolu, vlastníckeho práva podľa čl. 17 charty, práva na spravodlivý proces podľa čl. 47
charty a práva na spravodlivý proces podľa čl. 14 ods. 1 paktu uznesením najvyššieho súdu
sp. zn. 6 Cdo 374/2013 zo 16. apríla 2014, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa ako
procesne neprípustné.
Podstata vznesených námietok spočíva v nespokojnosti sťažovateľa s napadnutým
uznesením najvyššieho súdu, ktorému vytýka, že mu „odňal možnosť konať pred súdom“,
pretože počas trvania predmetného konania nenapravil viaceré procesné pochybenia súdov
nižších stupňov.
1. Keďže sťažovateľovi je známa judikatúra ústavného súdu týkajúca sa jeho
možných zásahov do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich
právomoci vrátane tej, ktorá hovorí, že nespokojnosť sťažovateľa s právnym posúdením
veci všeobecným súdom sama osebe nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti ním vydaného rozhodnutia, ústavný súd ju v danom
prípade nepovažoval za potrebné duplicitne uvádzať.
Vzhľadom na uplatnené námietky však ústavný súd opätovne pripomína, že otázka
posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania,
patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci
ústavného súdu (napr. I. ÚS 206/09, II. ÚS 328/09, III. ÚS 240/09, IV. ÚS 390/09,
I. ÚS 145/2010 a iné). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti totiž vyplýva,
že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za
dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00), preto
právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy,
ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (II. ÚS 13/01), alebo všeobecné súdy
neposkytnú ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlade
s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.
Ústavný súd už v minulosti vyslovil, že súčasťou práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti
opravného prostriedku uvádzané sťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“
súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného práva
Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 3/97, I. ÚS 225/05,
II. ÚS 56/07, I. ÚS 232/08) rešpektuje názor, podľa ktorého právo na spravodlivé súdne
konanie nemožno stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd
nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane
ich dôvodov a námietok.
Z relevantnej časti odôvodenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že
„žalovaný prípustnosť dovolania vyvodzoval z ustanovenia § 238 ods. 1 O. s. p., keďže bol
toho názoru, že odvolacím súdom bol rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej zmenený“.
Uvedený názor sťažovateľa najvyšší súd vyvrátil poukazom na to, že „súdna prax už
opakovane konštatovala, že prípustnosť dovolania proti zmeňujúcemu rozsudku
odvolacieho súdu je založená na zásade diformity (rozdielnosti). O rozdielnosť rozhodnutí
ide vtedy, keď súdy posúdili okolnosti významné pre meritórne rozhodnutie veci odlišne. To
znamená, že ide o rozdielne konštituovanie alebo deklarovanie práv a povinností v
právnych vzťahoch účastníkov. Pre posúdenie, či ide o zmeňujúci rozsudok odvolacieho
súdu nie je preto rozhodujúce to, ako odvolací súd sformuloval výrok svojho rozsudku, (či
ho formálne označil ako zmeňujúci, hoci v skutočnosti ide o potvrdzujúci rozsudok),
prípadne ako v dôvodoch označil ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, podľa
ktorých pri rozhodnutí postupoval (či rozhodol podľa § 219 O. s. p. alebo § 220 O. s. p.).
Podľa názoru dovolacieho súdu v danom prípade nejde o rozsudok, ktorým by odvolací súd
zmenil rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Z porovnania rozsudkov okresného a
krajského súdu totiž nevyplývajú žiadne obsahové odlišnosti z hľadiska deklarovania práv a
povinností účastníkov právneho vzťahu.“. Rovnako najvyšší súd po oboznámení sa
„s obsahom spisu“ vyvrátil námietku sťažovateľa o nedoručení súdnych rozhodnutí z roku
2010 a tiež jeho námietku týkajúcu sa „vydania prekvapivého rozhodnutia odvolacím
súdom“, keď poukázal na to, že „odvolací súd vychádzal... z právneho názoru opakovane
uvedeného Najvyšším súdom SR v jeho uzneseniach z 27. júla 2009 a z 30. mája 2012,
pričom za základ svojho rozhodnutia vzal skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo a ktoré
boli žalobcami aj tvrdené“, a sťažovateľ mal možnosť na ne reagovať. Vzhľadom na to, že
najvyšší súd „nezistil skutočnosti, ktoré by opodstatňovali prípustnosť dovolania podľa §
237 O. s. p. a keďže dovolanie nie je prípustné ani podľa § 238 O. s. p.“, dovolanie
sťažovateľa odmietol.
Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia ústavný súd konštatuje, že
najvyšší súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia Občianskeho
súdneho poriadku podstatné pre posúdenie danej veci interpretoval a aplikoval ústavne
súladným spôsobom, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj
celkom legitímne a právne akceptovateľné. Najvyšší súd v okolnostiach danej veci
dostatočným spôsobom reagoval na sťažovateľom vznesené dovolacie námietky, na
prerokúvaný prípad aplikoval relevantné procesnoprávne ustanovenia a svoje rozhodnutie
o odmietnutí mimoriadneho opravného prostriedku sťažovateľa náležite a presvedčivo
odôvodnil v zmysle § 157 ods. 2 OSP. Najvyšší súd zodpovedal všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktorej sa sťažovateľ pred ním
domáhal, a preto jeho závery v žiadnom prípade nemožno považovať za arbitrárne alebo
zjavne neopodstatnené.
Keďže ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi napadnutým uznesením
najvyššieho súdu a základným právom sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 listiny, práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva na spravodlivý proces podľa čl. 47 charty
a práva na spravodlivý proces podľa čl. 14 ods. 1 paktu, porušenie ktorých namietal,
sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej
zjavnej neopodstatnenosti.
2. Z rovnakého dôvodu ústavný súd odmietol aj sťažnosť sťažovateľa v časti, v ktorej
namietal porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy,
práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu a vlastníckeho práva podľa
čl. 17 charty napadnutým uznesením najvyššieho súdu. Jeho preskúmaním totiž ústavný súd
nezistil nič, čo by signalizovalo neprípustný zásah do označených práv hmotno-právneho
charakteru.
3. Vzhľadom na to, že sťažovateľ v petite navrhol ústavnému súdu vysloviť
porušenie označených práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu „v spojitosti
s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30. apríla 2013, sp. zn. 5 Co 339/2012-
475“ bez toho, aby krajský súd označil ako porušovateľa svojich základných práv a slobôd
(§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), v uvedenom rozsahu k sťažnosti pripojil výslovné
splnomocnenie pre advokáta (§ 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde), ako aj kópiu
právoplatného rozsudku krajského súdu (§ 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde), tento ani
nemohol byť predmetom ústavného prieskumu.
Z konštantnej judikatúry ústavného súdu totiž vyplýva, že nedostatky zákonom
predpísaných náležitostí vyplývajúce z podaní sťažovateľov nie je povinný odstraňovať
z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní
pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný
súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania
(IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05, III. ÚS 789/09, III. ÚS 280/2013). Povinnosti advokáta
vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať
advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj
prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady
Z uvedených dôvodov bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi
sťažovateľa uvedenými v petite sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. marca 2016