Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 138/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. marca 2016

predbežne prerokoval sťažnosť ,

zastúpeného advokátom

, pre namietané porušenie základného práva vlastniť

majetok podľa , základného práva na súdnu

ochranu podľa a a podľa

a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na ochranu

majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, vlastníckeho práva podľa čl. 17 Charty základných práv Európskej

únie, práva na spravodlivý proces podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie

a práva na spravodlivý proces podľa čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych

a politických právach uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 16. apríla 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. augusta

2014 faxom a 15. augusta 2014 poštou doručená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie základného práva

vlastniť majetok podľa (ďalej len „“),

základného práva na súdnu ochranu podľa a a podľa

ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na ochranu majetku podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“), vlastníckeho práva podľa čl. 17 Charty základných práv

Európskej únie (ďalej len „charta“), práva na spravodlivý proces podľa čl. 47 charty a práva

na spravodlivý proces podľa čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych

a politických právach (ďalej len „pakt“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. zo 16. apríla 2014 (ďalej aj „napadnuté

uznesenie“).

Predmetná sťažnosť súvisí so sťažnosťou sťažovateľa doručenou ústavnému súdu

10. septembra 2012, ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1,

a , základných práv podľa listiny, práva podľa

ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 30. mája 2012, ktorým v konaní „o určenie vlastníckeho práva

k nehnuteľnostiam a iné, vedenom na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn.

, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave

zo 14. decembra 2010 sp. zn. “ rozhodol, že rozsudok odvolacieho súdu

„vo výroku, ktorým rozsudok súdu prvého stupňa mení tak, že návrh zamieta a vo výroku

o náhrade trov konania zrušuje a vec mu v rozsahu zrušenia vracia na ďalšie konanie“.

Uvedenú sťažnosť ústavný súd uznesením sp. zn. z 8. novembra 2012

odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Z ďalšej sťažnosti a napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že keďže

pôvodný žalobca v priebehu dovolacieho konania zomrel, Krajský súd

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pokračoval v konaní s dedičmi zomrelého v zmysle

(ďalej len „OSP“), pričom «uznesením

zo 16. apríla 2013 na návrh žalobcov pripustil zmenu žalobného návrhu na určenie,

že nehnuteľnosti vedené na Katastrálnom úrade ,

zapísané na , kat. úz. a to pozemok – parc. reg. „C“ evidovaná na

2

katastrálnej mape ako parc. – orná pôda o výmere o výmere 38 541 ma pozemok

– parcela reg. „C“ evidovaná na katastrálnej mape ako parc. – orná pôda o výmere

2

33 799 mv podiele 1/2 k celku patria do dedičstva po poručiteľovi ...

a v podiele 1/2 k celku do dedičstva po poručiteľke ...».

Na základe odvolania sťažovateľa, ktorý v predmetnom konaní vystupuje

v procesnom postavení žalovaného, krajský súd (tretím) rozsudkom sp. zn.

z 30. apríla 2013 „určil, že vyššie označené nehnuteľnosti v podiele 1/2 k celku patria

do dedičstva po poručiteľovi ... a v 1/2 k celku patria do dedičstva

po poručiteľke ... a rozhodol o náhrade trov odvolacieho a dovolacieho

konania“.

Proti uvedenému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ, ako aj jeho právna

predchodkyňa dovolanie, v ktorom namietali, že v dôsledku procesných nedostatkov pri

doručovaní súdnych rozhodnutí z roku 2010 im bola «odňatá možnosť konať pred súdom.

Odňatie možnosti konať pred súdom videli v tom, že odvolací súd založil „nečakane“ svoje

rozhodnutie na iných právnych záveroch, než súd prvého stupňa. K novým právnym

záverom sa tak nemali možnosť vyjadriť a prípadne predložiť nové dôkazy... Dovolatelia

dovolanie odôvodnili tiež tým, že rozhodnutie krajského súdu spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci.». Sťažovateľ navyše krajskému súdu „vytýkal aj to, že porušil jeho

právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplývajúce z ustanovenia § 157 ods. 2

“.

Najvyšší súd napadnutým uznesením, ktoré nadobudlo právoplatnosť 12. júna 2014,

dovolanie sťažovateľa odmietol podľa v spojení s

„bez toho, aby sa zaoberal vecnou správnosťou napadnutého rozsudku odvolacieho

súdu“, keďže „nezistil skutočnosti, ktoré by opodstatňovali prípustnosť dovolania podľa

a keďže dovolanie nie je prípustné ani podľa “.

Sťažovateľ v predloženej sťažnosti opätovne tvrdí, že „Najvyšší súd SR takýmto

postupom odňal sťažovateľovi možnosť konať pred nezávislým a nestranným súdom (čl. 46

ods. 1 , listiny...), resp. došlo k porušeniu bod 1, veta prvá

Dohovoru, t. j. práva, aby záležitosť sťažovateľa bola spravodlivo, verejne a v primeranej

lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom..., obdobne aj prílohy 1 čl. 14 bod 1

Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach a čl. 47 Charty EÚ“. Podľa

názoru sťažovateľa, „napriek tomu, že šlo o určovaciu žalobu všeobecné súdy neskúmali

základnú procesnú podmienku, a to či žalobcovia mali naliehavý právny záujem

v predmetnom konaní v jednotlivých fázach súdneho procesu [ ]...

Určenie neplatnosti kúpnej zmluvy mohol súd riešiť ako predbežnú (prejudiciálnu) otázku

a nie vo výroku samotného rozsudku, keďže žalobcovia nepreukázali (ani nemali na takomto

určení) naliehavý právny záujem. Pokiaľ žalobcovia nemali naliehavý právny záujem... súd

mal konanie zastaviť“. Keďže sa tak nestalo, „súčasne došlo k zásahu do vlastníckeho

práva (majetku) sporných nehnuteľností (zásahu v zmysle SR,

Dodatkového protokolu Dohovoru a čl. 17 Charty EÚ)“.

Sťažovateľ argumentuje aj tým, že „súd si dôsledne nezisťoval okruh účastníkov

konania (aktívnu legitimáciu žalobcov)... Odhliadnuc, že výroky súdov určujúce, že

nehnuteľnosti... patria do dedičstva bez určenia komu patria (či navrhovateľom, a ak áno,

v akom podiele, alebo tretím osobám, ktoré ani neboli účastníkmi konania) sú materiálne

nevykonateľné až zmätočné, nehovoriac o nepreskúmaní naliehavého právneho záujmu“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ v petite žiada, aby ústavný súd

nálezom vyslovil, že základné právo sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

, základné právo na súdnu ochranu podľa a a podľa

čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 listiny, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru, právo na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, vlastnícke právo

podľa čl. 17 charty, právo na spravodlivý proces podľa čl. 47 charty a právo na spravodlivý

proces podľa čl. 14 ods. 1 paktu uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

zo 16. apríla 2014 „v spojitosti s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30. apríla

2013, sp. zn. -475“ porušené boli, aby napadnuté uznesenie najvyššieho súdu

„v spojitosti s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30. apríla 2013, sp. zn.

-475“ zrušil a vec vrátil (bližšie neoznačenému súdu, pozn.) na ďalšie

konanie a aby sťažovateľovi priznal náhradu trov právneho zastúpenia.

Sťažovateľ k sťažnosti pripojil kópiu napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ako

aj splnomocnenie advokátovi, z ktorého vyplýva, že je udelené „na podanie ústavnej

sťažnosti a zastupovanie na Ústavnom súde Slovenskej republiky v právnej veci vedenej

na Najvyššom súde SR, sp. zn. (pôvodne na Okresnom súde Bratislava III,

sp. zn. )“.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ústavný súd je viazaný návrhom na

začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľa vlastniť

majetok podľa , základného práva na súdnu ochranu podľa

a a podľa a listiny, práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového

protokolu, vlastníckeho práva podľa čl. 17 charty, práva na spravodlivý proces podľa čl. 47

charty a práva na spravodlivý proces podľa čl. 14 ods. 1 paktu uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. zo 16. apríla 2014, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa ako

procesne neprípustné.

Podstata vznesených námietok spočíva v nespokojnosti sťažovateľa s napadnutým

uznesením najvyššieho súdu, ktorému vytýka, že mu „odňal možnosť konať pred súdom“,

pretože počas trvania predmetného konania nenapravil viaceré procesné pochybenia súdov

nižších stupňov.

1. Keďže sťažovateľovi je známa judikatúra ústavného súdu týkajúca sa jeho

možných zásahov do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich

právomoci vrátane tej, ktorá hovorí, že nespokojnosť sťažovateľa s právnym posúdením

veci všeobecným súdom sama osebe nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti ním vydaného rozhodnutia, ústavný súd ju v danom

prípade nepovažoval za potrebné duplicitne uvádzať.

Vzhľadom na uplatnené námietky však ústavný súd opätovne pripomína, že otázka

posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania,

patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci

ústavného súdu (napr. , , , ,

a iné). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti totiž vyplýva,

že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za

dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z alebo dohovoru (), preto

právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy,

ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (), alebo všeobecné súdy

neposkytnú ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlade

s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

Ústavný súd už v minulosti vyslovil, že súčasťou práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti

opravného prostriedku uvádzané sťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“

súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného práva

().

Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, ,

, ) rešpektuje názor, podľa ktorého právo na spravodlivé súdne

konanie nemožno stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd

nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane

ich dôvodov a námietok.

Z relevantnej časti odôvodenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že

„žalovaný prípustnosť dovolania vyvodzoval z ustanovenia , keďže bol

toho názoru, že odvolacím súdom bol rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej zmenený“.

Uvedený názor sťažovateľa najvyšší súd vyvrátil poukazom na to, že „súdna prax už

opakovane konštatovala, že prípustnosť dovolania proti zmeňujúcemu rozsudku

odvolacieho súdu je založená na zásade diformity (rozdielnosti). O rozdielnosť rozhodnutí

ide vtedy, keď súdy posúdili okolnosti významné pre meritórne rozhodnutie veci odlišne. To

znamená, že ide o rozdielne konštituovanie alebo deklarovanie práv a povinností v

právnych vzťahoch účastníkov. Pre posúdenie, či ide o zmeňujúci rozsudok odvolacieho

súdu nie je preto rozhodujúce to, ako odvolací súd sformuloval výrok svojho rozsudku, (či

ho formálne označil ako zmeňujúci, hoci v skutočnosti ide o potvrdzujúci rozsudok),

prípadne ako v dôvodoch označil ustanovenia , podľa

ktorých pri rozhodnutí postupoval (či rozhodol podľa alebo ).

Podľa názoru dovolacieho súdu v danom prípade nejde o rozsudok, ktorým by odvolací súd

zmenil rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Z porovnania rozsudkov okresného a

krajského súdu totiž nevyplývajú žiadne obsahové odlišnosti z hľadiska deklarovania práv a

povinností účastníkov právneho vzťahu.“. Rovnako najvyšší súd po oboznámení sa

„s obsahom spisu“ vyvrátil námietku sťažovateľa o nedoručení súdnych rozhodnutí z roku

2010 a tiež jeho námietku týkajúcu sa „vydania prekvapivého rozhodnutia odvolacím

súdom“, keď poukázal na to, že „odvolací súd vychádzal... z právneho názoru opakovane

uvedeného Najvyšším súdom SR v jeho uzneseniach z 27. júla 2009 a z 30. mája 2012,

pričom za základ svojho rozhodnutia vzal skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo a ktoré

boli žalobcami aj tvrdené“, a sťažovateľ mal možnosť na ne reagovať. Vzhľadom na to, že

najvyšší súd „nezistil skutočnosti, ktoré by opodstatňovali prípustnosť dovolania podľa §

237 a keďže dovolanie nie je prípustné ani podľa “, dovolanie

sťažovateľa odmietol.

Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia ústavný súd konštatuje, že

najvyšší súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia Občianskeho

súdneho poriadku podstatné pre posúdenie danej veci interpretoval a aplikoval ústavne

súladným spôsobom, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj

celkom legitímne a právne akceptovateľné. Najvyšší súd v okolnostiach danej veci

dostatočným spôsobom reagoval na sťažovateľom vznesené dovolacie námietky, na

prerokúvaný prípad aplikoval relevantné procesnoprávne ustanovenia a svoje rozhodnutie

o odmietnutí mimoriadneho opravného prostriedku sťažovateľa náležite a presvedčivo

odôvodnil v zmysle . Najvyšší súd zodpovedal všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktorej sa sťažovateľ pred ním

domáhal, a preto jeho závery v žiadnom prípade nemožno považovať za arbitrárne alebo

zjavne neopodstatnené.

Keďže ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi napadnutým uznesením

najvyššieho súdu a základným právom sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a a podľa a listiny, práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva na spravodlivý proces podľa čl. 47 charty

a práva na spravodlivý proces podľa čl. 14 ods. 1 paktu, porušenie ktorých namietal,

sťažnosť v tejto časti odmietol podľa z dôvodu jej

zjavnej neopodstatnenosti.

2. Z rovnakého dôvodu ústavný súd odmietol aj sťažnosť sťažovateľa v časti, v ktorej

namietal porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa ,

práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu a vlastníckeho práva podľa

čl. 17 charty napadnutým uznesením najvyššieho súdu. Jeho preskúmaním totiž ústavný súd

nezistil nič, čo by signalizovalo neprípustný zásah do označených práv hmotno-právneho

charakteru.

3. Vzhľadom na to, že sťažovateľ v petite navrhol ústavnému súdu vysloviť

porušenie označených práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu „v spojitosti

s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30. apríla 2013, sp. zn. 5 Co 339/2012-

475“ bez toho, aby krajský súd označil ako porušovateľa svojich základných práv a slobôd

( ), v uvedenom rozsahu k sťažnosti pripojil výslovné

splnomocnenie pre advokáta ( ), ako aj kópiu

právoplatného rozsudku krajského súdu ( ), tento ani

nemohol byť predmetom ústavného prieskumu.

Z konštantnej judikatúry ústavného súdu totiž vyplýva, že nedostatky zákonom

predpísaných náležitostí vyplývajúce z podaní sťažovateľov nie je povinný odstraňovať

z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní

pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný

súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania

(, , , ). Povinnosti advokáta

vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať

advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj

prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady

().

Z uvedených dôvodov bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi

sťažovateľa uvedenými v petite sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. marca 2016