Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 480/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. novembra 2012

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. B., P., zastúpeného advokátom Mgr. R. K., Ž., vo

veci namietaného porušenia základných práv na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne

konanie podľa a a podľa

Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva vlastniť majetok podľa

v spojení s Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky a jeho uznesením sp. zn. z 30. mája 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. P. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. septembra

2012 doručená sťažnosť Ing. P. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie

svojich základných práv na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46

ods. 1 a (ďalej len „“) a podľa Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva na spravodlivý súdny proces podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

a práva vlastniť majetok podľa v spojení s Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) a jeho

uznesením sp. zn. z 30. mája 2012.

Zo sťažnosti vyplýva, že „Sťažovateľ je vlastníkom nehnuteľností zapísaných na LV č.

6234 v katastrálnom území S. a to od ich nadobudnutia na základe kúpnej zmluvy

so spoločnosťou L., s.r.o. zo dňa 31.8.2008, na základe ktorej bol vklad vlastníckeho práva

sťažovateľa povolený v konaní č. V 3554/09 z 2.9.2009.

V čase, keď sťažovateľ nadobudol predmetné nehnuteľnosti (podpis kúpnej zmluvy

a aj povolenie jej vkladu v KN) bol právoplatný rozsudok KS Bratislava sp. zn.

172 z 10.04.2006 vydaný medzi účastníkmi p. D. H. a p. M. U. na strane navrhovateľov a p.

JUDr. Ľ. Z. na strane odporcu /právnou predchodkyňou spoločnosti L., s.r.o./, ktorým bola

žaloba navrhovateľov o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy z 4.2.2004 (predmetom ktorej

boli nehnuteľnosti t.č. v sťažovateľovom vlastníctve) zamietnutá. Sťažovateľ tak nadobudol

predmetné nehnuteľnosti od spoločnosti L., s.r.o. v čase, keď spor, ktorý bol vedený medzi

minulými vlastníkmi týchto nehnuteľností bol právoplatne skončený tak, že bolo potvrdené

vlastnícke právo p. JUDr. Ľ. Z. a teda aj spoločnosti L., s.r.o., od ktorej sťažovateľ

predmetné nehnuteľnosti nadobudol...

Dňa 27.7.2009 NS SR ako súd dovolací rozhodnutím sp zn.

z 27.7.2009, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 10.09.2009 zrušil rozsudok KS Bratislava

sp. zn. -172 z 10.04.2006 a vec vrátil na ďalšie konanie.

Následne odvolací súd pokračujúc už iba s navrhovateľom p. D. H. (p. M. U.

medzičasom zomrela) aj ako s právnym nástupcom p. M. U. pripustil na návrh

navrhovateľa vstup sťažovateľa na miesto odporcu.

Rozsudkom Krajského súdu Bratislava sp. zn. -312 z 14.12.2010 bola

žaloba navrhovateľa zamietnutá z dôvodu, že sťažovateľ nadobudol predmetné

nehnuteľnosti v čase právoplatnosti rozsudku Krajského súdu Bratislava sp. zn.

172 z 10.04.2006 a teda s poukazom na nemôžu byť jeho práva ako

práva tretej osoby novým rozhodnutím dotknuté.

Dňa 30.5.2012 však bolo zo strany NS SR vydané napádané rozhodnutie sp. zn.

, ktorým NS SR zrušil rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn.

-312 z 14.12.2010, pričom aplikáciu (pre sťažovateľa

z neznámych a nepochopiteľných príčin - uvedené nižšie) odmietal v danom prípade

akceptovať. ...

Arbitrárnosť napádaného uznesenia NS SR sp. zn. z 30.5.2012

spočíva v nedostatočnom a ústavne nekonformnom odôvodnení napádaného uznesenia. NS

SR ako súd dovolací v ňom v rozpore so závermi odvolacieho súdu vylúčil aplikáciu § 243d

ods. 2 na daný prípad, pričom tak urobil mimoriadne neštandardným spôsobom,

uskutočnil interpretáciu predmetného ustanovenia v rozpore s akoukoľvek doterajšou

judikatúrou riešiacou interpretáciu a aplikáciu v obdobných prípadoch,

pričom však navyše dôvodenie súdu nie je ani pochopiteľné a zrozumiteľné...

Z hľadiska právneho - nadväzujúc na vyššie uvedenú nezrozumiteľnosť a nejasnosť

dôvodenia NS SR je podľa mienky povšimnutiahodné, že zatiaľ čo na začiatku výkladu NS

SR v zásade akceptuje existenciu , na konci cit. odôvodnenia už

aplikovateľnosť spochybňuje, resp. stavia túto právnu normu do doslova

opačnej významovej polohy...

NS SR tak v prípade, kde je v zmysle zákona ako aj ustálenej judikatúry NS SR

a ÚS SR (sťažovateľ odkazuje na vyššie cit. rozhodnutia) nepochybne chránená dobrá viera

tretích osôb pri nadobúdaní práva v čase právoplatnosti súdneho rozhodnutia, poškodil

celkom jednoznačne a veľmi zreteľne sťažovateľa tým, že mu právo na právnu istotu

chránením jeho dobrej viery a posudzovaním jeho veci tak ako je bežne posudzované vždy

v obdobných prípadoch odoprel, a celkom bezdôvodne vyložil jasné znenie § 243d ods. 2

spôsobom, že v tomto konkrétnom prípade sťažovateľovo postavenie ako nadobúdateľa

veci v situácii v zmysle nie je vôbec chránené a v zmysle zásady nemo

plus iuris bez ohľadu na okolnosti prípadu a právnu úpravu bude môcť o svoje vlastníctvo

prísť, ak sa ukáže, že právna predchodkyňa sťažovateľa nebola vlastníkom predmetných

nehnuteľností. Je tak možné dospieť k záveru, že osoby majúce dôveru v správnosť

a zákonnosť právoplatných rozhodnutí súdu a teda aj svojho postavenia v ich rámci

nadobudnutých práv požívajú právnu ochranu tejto svojej dôvodnej dôvery a právneho

postavenia, avšak iba okrem sťažovateľa, ktorý takúto ochranu in concreto v zmysle

napádaného rozhodnutia NS SR nepožíva.

Podľa mienky sťažovateľa je napádané rozhodnutie a postup NS SR v jeho veci

ústavne nekonformné. NS SR sa dopustil ústavne nekonformného výkladu § 243d ods. 2

, keď ho interpretoval nejasne a nezrozumiteľne, v zjavnom rozpore s jeho gramatickým

či logickým znením a v rozpore so skutočne jasnou a ustálenou judikatúrou. Ide skutočne

o typické tzv. arbitrárne rozhodnutie súdu v zmysle aj skorších rozhodnutí ÚS SR, keďže ide

o rozhodnutie nepresvedčivé, neprijateľné, neracionálne a v neposlednom rade

nespravodlivé. NS SR tak porušil právo sťažovateľa na spravodlivý proces garantovaný

v v spojení s ods. I Listiny a ods. I Dohovoru. NS SR svojim

rozhodnutím však zasiahol aj do hmotnoprávneho postavenia sťažovateľa ignorovaním,

resp. absolútne neracionálnym výkladom (ktorý aj keď ako súčasť

procesnoprávneho predpisu garantuje hmotnoprávne postavenie vlastníka veci), keď poprel

rovnosť vlastníckeho práva sťažovateľa pred zákonom (ostatným vlastníkom je v zmysle cit.

judikatúry v prípade ich dobromyseľnosti priznaná v obdobných prípadoch právna

ochrana, v danom prípade bola sťažovateľovi bez zreteľného dôvodu celkom odopretá) a

tým porušil v spojení s a Dodatkového

protokolu č. 1 k Dohovoru.“.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho

sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo Ing. P. B., bytom P. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a v spojení s Listiny základných práv

a slobôd, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a právo vlastniť majetok podľa

Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozhodnutím z 30. mája 2012 porušené

bolo.

2. Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 30. mája 2012 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť Ing. P. B., bytom P. sumu

vo výške 6.000,- € ako primerané finančné zadosťučinenie do 2 mesiacov od právoplatnosti

tohto rozhodnutia.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov

právneho zastúpenia na účet advokáta Mgr. K. R., do jedného mesiaca od právoplatnosti

tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu tento nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať

a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže sťať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba

v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodnutí riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti pri výklade a aplikácii zákonného predpisu

všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa ten natoľko odchýlil

od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Z napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva najmä, že:

«V posudzovanej veci po zrušujúcom rozhodnutí najvyššieho súdu, odvolací súd

konal už len s pôvodným žalobcom 1/ ako právnym nástupcom pôvodnej žalobkyne 2/,

uznesením pripustil do konania na žalovanej strane namiesto pôvodnej žalovanej Ing. P. B.

a pripustil zmenu petitu žaloby. Predmetom konania tak zostala žaloba o určenie

vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam (o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva)

s tým, že na žalovanej strane vystupuje v konaní osoba aktuálne zapísaná v katastri

nehnuteľností ako vlastník sporných pozemkov. Odvolací súd v odôvodnení rozsudku síce

podrobne opísal ako jednotlivé súdy vo veci doposiaľ rozhodli a uviedol vyššie uvedené

procesné zmeny, v merite veci sa však zaoberal len nenapadnuteľnosťou vlastníckeho práva

žalovaného s poukazom na ustanovenie V tomto smere v dôvodoch len

konštatoval, že „po zrušení právoplatného rozhodnutia dovolacím súdom treba v ďalšom

konaní o veci dať prednosť ústavnému princípu ochrany nadobudnutých práv niekoho iného

ako účastníka pôvodného konania“ a že „rešpektujúc tento princíp nemôžu tretie osoby

spoliehajúce sa na platné právo stratiť nadobudnuté práva, inak by bol porušený princíp

právnej istoty a vlastník by si nikdy nemohol byť istý svojím vlastníctvom, čo zjavne

nezodpovedá chápaniu materiálneho právneho štátu.“ V odôvodnení rozhodnutia

neuviedol, ktoré skutočnosti považoval vo vzťahu k použitiu ustanovenia § 243d ods. 2

za rozhodujúce, ktoré z týchto rozhodujúcich skutočností vzal za preukázané a ktoré

nie. Chýba v ňom akýkoľvek myšlienkový postup súdu, ktorý by vysvetľoval s poukazom na

všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, odôvodnenosť právnych záverov.

Odvolací súd nedal v dôvodoch rozhodnutia žiadne odpovede, prečo neprihliadol na

námietky žalobcu... Jeho rozsudok nezodpovedá požiadavke úplnosti, výstižnosti a

presvedčivosti odôvodnenia v zmysle Žalobca preto opodstatnene

namieta, že ide o postup, ktorým odvolací súd porušil jeho právo na spravodlivý súdny

proces a ktorým zaťažil konanie vadou v zmysle Už uvedené zistenie

postačovalo k tomu, aby rozsudok odvolacieho súdu bol v napadnutej časti zrušený a vec

mu bola v rozsahu zrušenia vrátená na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1 časť vety za

bodkočiarkou, ods. 2 prvá veta ). ...

Ustanovenie , podľa ktorého právne vzťahy niekoho iného než

účastníka konania nemôžu byť novým rozhodnutím dotknuté, upravuje účinky nového

rozhodnutia (vydaného po zrušení skôr prijatého rozhodnutia) na právne pomery tretích

osôb. Pre prípad, že v zrušenej veci sa znovu meritórne rozhodne vychádza citované

ustanovenie zo zásady, že novým rozhodnutím nemôžu byť dotknuté právne vzťahy niekoho

iného, než účastníka konania. Uplatnenie tejto zásady teda predpokladá vydanie nového

rozhodnutia v merite veci potom, ako došlo k zrušeniu pôvodného rozhodnutia a má

praktický význam len vtedy, ak toto nové rozhodnutie upravuje práva a povinnosti

účastníkov odlišne od pôvodného rozhodnutia, ktoré bolo dovolacím súdom zrušené.

V takomto prípade sa na základe novo vydaného rozhodnutia menia len práva a povinnosti

účastníkov konania. Právne postavenie fyzických alebo právnických osôb, ktoré nie sú

účastníkmi konania, nadobudnuté podľa stavu, aký tu bol v štádiu predchádzajúceho

(zrušeného) rozhodnutia odvolacieho súdu (k nadobudnutiu musí dôjsť v čase od

právoplatnosti pôvodného rozhodnutia do jeho zrušenia dovolacím súdom), zostáva aj po

vydaní nového rozhodnutia nezmenené. Tieto osoby spravidla nemôžu byť zbavené

nadobudnutého práva len tým, že pôvodné rozhodnutie bolo zrušené a že právne vzťahy

medzi účastníkmi konania boli v novom rozhodnutí upravené inak. Treba dodať, že táto

procesná ochrana v podstate len doplňuje ochranu, ktorú týmto osobám priznáva hmotné

právo. Význam uvedeného zákonného ustanovenia treba preto vykladať tak, že má

poskytnúť procesnú ochranu tretím osobám za predpokladu, že nadobudli určité právo

platne, resp. že ho nadobudli v dobrej viere.

V posudzovanej veci z obsahu spisu vyplýva, že potom ako dovolací súd zrušil

pôvodné rozhodnutie odvolacieho súdu, odvolací súd nebol (a ani nemohol byť) v situácii,

akú predpokladá vyššie citované zákonné ustanovenie. Po zrušení veci najvyšším súdom

totiž došlo priamo v tomto konaní k zmene žalobného petitu a účastníka konania na

žalovanej strane. Konaniu o určenie vlastníctva teda nepredchádzalo konanie o určenie

neplatnosti právneho úkonu jej pôvodných účastníkov, v ktorom by po zrušujúcom rozsudku

najvyššieho súdu bolo vydané nové rozhodnutie riešiace právne vzťahy pôvodných

účastníkov inak, účinky ktorého by mali mať vplyv na právne pomery žalovaného v konaní

o určenie vlastníctva. Už z tohto dôvodu aplikácia ustanovenia na daný

prípad neprichádza do úvahy.

Predmetom konania, ako už bolo uvedené vyššie, je žaloba žalobcu o určenie

vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam (určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva),

ktorej základom je tvrdenie žalobcu, že kúpna zmluva uzavretá medzi pôvodnými žalobcami

a pôvodnou žalovanou o prevode vlastníctva dotknutých nehnuteľností, je neplatná v zmysle

. Keďže absolútna neplatnosť nastáva bez ďalšieho priamo zo zákona (na právny

úkon sa hľadí, ako by nebol urobený), pôsobí od začiatku (ex tunc) voči každému a teda

právne úkony postihnuté absolútnou neplatnosťou nemajú za následok vznik, zmenu alebo

zánik práv alebo povinností, súd v konaní o určenie vlastníctva si musí túto otázku vyriešiť

prejudiciálne, ak o nej už nebolo vydané rozhodnutie v inom konaní. Aj v tomto konaní

zostáva preto naďalej aktuálne usmernenie najvyššieho súdu vyslovené v jeho zrušujúcom

uznesení, podľa ktorého odvolací súd (prípadne súd prvého stupňa) je povinný skúmať

platnosť kúpnej zmluvy zo 4. februára 2004 uzavretej medzi pôvodnými žalobcami

a pôvodnou žalovanou z hľadiska ustanovenia , ako aj z hľadiska, či sa jej

uzavretie neprieči dobrým mravom ( ).

K uplatneniu princípu právnej istoty, ktorého súčasťou je aj dôvera subjektov práva

v platné právo a k uplatneniu princípu ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere, treba

uviesť, že ostatne uvedená zásada, okrem toho, že právo musí byť nadobudnuté v dobrej

viere (odvolací súd sa vecou z tohto pohľadu vôbec nezaoberal), vychádza z toho, že právo

bolo skutočne nadobudnuté a teda, že niekto sa stal jeho subjektom a preto spravidla

nemôže byť tohto práva zbavený dodatočným odpadnutím (zrušením) právneho dôvodu, na

ktorého základe sa stal prevodca (predchádzajúci prevodca) vlastníkom veci.

Predpokladom uplatnenia tejto zásady a teda aj princípu právnej istoty je, že nadobúdateľ

vec (nehnuteľnosť) nadobudol od skutočného vlastníka a nie od nevlastníka. Aj z tohto

pohľadu je preto v danom prípade pre správne posúdenie veci určujúce zistenie, či pôvodná

žalovaná nadobudla dotknuté nehnuteľnosti v rozpore, resp. bez rozporu s ustanovením §

39 . Ak by totiž dotknutý právny úkon bol postihnutý absolútnou neplatnosťou, k prevodu

vlastníckeho práva k dotknutým nehnuteľnostiam na pôvodnú žalovanú by nedošlo, keďže sa

na takýto úkon hľadí, akoby nebol urobený. V zmysle zásady nemo plus iuris ad alium

transferre potest quam ipse habet (nikto nemôže na iného previesť viac práv než má sám) by

bol rovnakou vadou postihnutý aj následný právny úkon urobený pôvodnou žalovanou

(nepeňažný vklad dotknutých nehnuteľností do obchodnej spoločnosti L. s.r.o.) a aj kúpna

zmluva uzavretá medzi spoločnosťou L. s.r.o. (konateľkou je pôvodná žalovaná)

a žalovaným Ing. B. Odvolací súd (súd prvého stupňa) sa preto mal v zmysle usmernenia

vysloveného v zrušujúcom uznesení najvyššieho súdu prejudiciálne zaoberať otázkou

(ne)platnosti kúpnej zmluvy zo 4. februára 2004.»

Možno konštatovať, že najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí dostatočným

spôsobom zdôvodnil svoj právny názor, ktorý je odlišný od právneho názoru zastávaného

sťažovateľom. To, že sa sťažovateľ nestotožňuje so závermi najvyššieho súdu, však

nezmámená svojvôľu, resp. arbitrárnosť tohto rozhodnutia. Podľa názoru ústavného súdu

v okolnostiach danej veci nedošlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu

ochranu a na spravodlivé súdne konanie podľa a ,

listiny a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Argumentáciu najvyššieho súdu nemožno z pohľadu

ústavného súdu považovať za arbitrárnu, ale ani za zjavne neodôvodnenú, a preto

neprichádza ani do úvahy, aby ústavný súd zasiahol do právnych záverov najvyššieho súdu.

Ide napokon o zrušujúce rozhodnutie, a preto v ďalšom konaní sťažovateľ bude môcť

uplatniť svoje návrhy na zistenie skutkového stavu, ako aj na právne posúdenie veci, čím

zostávajú jeho procesné práva v ďalšom konaní pred všeobecným súdom zachované.

Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na uvedené závery, zo skutočností, ktoré

sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, nevyplýva ani žiadna možnosť porušenia základných

práv podľa v spojení s dodatkového protokolu, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Za týchto okolností nemohlo dôjsť rozhodnutím najvyššieho súdu k porušeniu

označených základných práv, preto ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku

tohto rozhodnutia a sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. novembra 2012