Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 480/2012
PDF · 188.91 KB
No categories available
II. ÚS 480/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. novembra 2012
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. B., P., zastúpeného advokátom Mgr. R. K., Ž., vo
veci namietaného porušenia základných práv na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36
Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva vlastniť majetok podľa
čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky a jeho uznesením sp. zn. 6 Cdo 107/2011 z 30. mája 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. P. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. septembra
2012 doručená sťažnosť Ing. P. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie
svojich základných práv na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46
ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva na spravodlivý súdny proces podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
a práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)
postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) a jeho
uznesením sp. zn. 6 Cdo 107/2011 z 30. mája 2012.
Zo sťažnosti vyplýva, že „Sťažovateľ je vlastníkom nehnuteľností zapísaných na LV č.
6234 v katastrálnom území S. a to od ich nadobudnutia na základe kúpnej zmluvy
so spoločnosťou L., s.r.o. zo dňa 31.8.2008, na základe ktorej bol vklad vlastníckeho práva
sťažovateľa povolený v konaní č. V 3554/09 z 2.9.2009.
V čase, keď sťažovateľ nadobudol predmetné nehnuteľnosti (podpis kúpnej zmluvy
a aj povolenie jej vkladu v KN) bol právoplatný rozsudok KS Bratislava sp. zn. 5Co 48/06-
172 z 10.04.2006 vydaný medzi účastníkmi p. D. H. a p. M. U. na strane navrhovateľov a p.
JUDr. Ľ. Z. na strane odporcu /právnou predchodkyňou spoločnosti L., s.r.o./, ktorým bola
žaloba navrhovateľov o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy z 4.2.2004 (predmetom ktorej
boli nehnuteľnosti t.č. v sťažovateľovom vlastníctve) zamietnutá. Sťažovateľ tak nadobudol
predmetné nehnuteľnosti od spoločnosti L., s.r.o. v čase, keď spor, ktorý bol vedený medzi
minulými vlastníkmi týchto nehnuteľností bol právoplatne skončený tak, že bolo potvrdené
vlastnícke právo p. JUDr. Ľ. Z. a teda aj spoločnosti L., s.r.o., od ktorej sťažovateľ
predmetné nehnuteľnosti nadobudol...
Dňa 27.7.2009 NS SR ako súd dovolací rozhodnutím sp zn. 4 Cdo 217/2007
z 27.7.2009, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 10.09.2009 zrušil rozsudok KS Bratislava
sp. zn. 5Co 48/06-172 z 10.04.2006 a vec vrátil na ďalšie konanie.
Následne odvolací súd pokračujúc už iba s navrhovateľom p. D. H. (p. M. U.
medzičasom zomrela) aj ako s právnym nástupcom p. M. U. pripustil na návrh
navrhovateľa vstup sťažovateľa na miesto odporcu.
Rozsudkom Krajského súdu Bratislava sp. zn. 5Co 352/2009-312 z 14.12.2010 bola
žaloba navrhovateľa zamietnutá z dôvodu, že sťažovateľ nadobudol predmetné
nehnuteľnosti v čase právoplatnosti rozsudku Krajského súdu Bratislava sp. zn. 5Co 48/06-
172 z 10.04.2006 a teda s poukazom na § 243d ods. 2 OSP nemôžu byť jeho práva ako
práva tretej osoby novým rozhodnutím dotknuté.
Dňa 30.5.2012 však bolo zo strany NS SR vydané napádané rozhodnutie sp. zn.
6Cdo 107/2011, ktorým NS SR zrušil rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn.
5Co 352/2009-312 z 14.12.2010, pričom aplikáciu § 243d ods. 2 OSP (pre sťažovateľa
z neznámych a nepochopiteľných príčin - uvedené nižšie) odmietal v danom prípade
akceptovať. ...
Arbitrárnosť napádaného uznesenia NS SR sp. zn. 6Cdo 107/2011 z 30.5.2012
spočíva v nedostatočnom a ústavne nekonformnom odôvodnení napádaného uznesenia. NS
SR ako súd dovolací v ňom v rozpore so závermi odvolacieho súdu vylúčil aplikáciu § 243d
ods. 2 OSP na daný prípad, pričom tak urobil mimoriadne neštandardným spôsobom,
uskutočnil interpretáciu predmetného ustanovenia OSP v rozpore s akoukoľvek doterajšou
judikatúrou riešiacou interpretáciu a aplikáciu § 243d ods. 2 OSP v obdobných prípadoch,
pričom však navyše dôvodenie súdu nie je ani pochopiteľné a zrozumiteľné...
Z hľadiska právneho - nadväzujúc na vyššie uvedenú nezrozumiteľnosť a nejasnosť
dôvodenia NS SR je podľa mienky povšimnutiahodné, že zatiaľ čo na začiatku výkladu NS
SR v zásade akceptuje existenciu § 243d ods. 2 OSP, na konci cit. odôvodnenia už
aplikovateľnosť § 243d ods. 2 OSP spochybňuje, resp. stavia túto právnu normu do doslova
opačnej významovej polohy...
NS SR tak v prípade, kde je v zmysle zákona ako aj ustálenej judikatúry NS SR
a ÚS SR (sťažovateľ odkazuje na vyššie cit. rozhodnutia) nepochybne chránená dobrá viera
tretích osôb pri nadobúdaní práva v čase právoplatnosti súdneho rozhodnutia, poškodil
celkom jednoznačne a veľmi zreteľne sťažovateľa tým, že mu právo na právnu istotu
chránením jeho dobrej viery a posudzovaním jeho veci tak ako je bežne posudzované vždy
v obdobných prípadoch odoprel, a celkom bezdôvodne vyložil jasné znenie § 243d ods. 2
OSP spôsobom, že v tomto konkrétnom prípade sťažovateľovo postavenie ako nadobúdateľa
veci v situácii v zmysle § 243d ods. 2 OSP nie je vôbec chránené a v zmysle zásady nemo
plus iuris bez ohľadu na okolnosti prípadu a právnu úpravu bude môcť o svoje vlastníctvo
prísť, ak sa ukáže, že právna predchodkyňa sťažovateľa nebola vlastníkom predmetných
nehnuteľností. Je tak možné dospieť k záveru, že osoby majúce dôveru v správnosť
a zákonnosť právoplatných rozhodnutí súdu a teda aj svojho postavenia v ich rámci
nadobudnutých práv požívajú právnu ochranu tejto svojej dôvodnej dôvery a právneho
postavenia, avšak iba okrem sťažovateľa, ktorý takúto ochranu in concreto v zmysle
napádaného rozhodnutia NS SR nepožíva.
Podľa mienky sťažovateľa je napádané rozhodnutie a postup NS SR v jeho veci
ústavne nekonformné. NS SR sa dopustil ústavne nekonformného výkladu § 243d ods. 2
OSP, keď ho interpretoval nejasne a nezrozumiteľne, v zjavnom rozpore s jeho gramatickým
či logickým znením a v rozpore so skutočne jasnou a ustálenou judikatúrou. Ide skutočne
o typické tzv. arbitrárne rozhodnutie súdu v zmysle aj skorších rozhodnutí ÚS SR, keďže ide
o rozhodnutie nepresvedčivé, neprijateľné, neracionálne a v neposlednom rade
nespravodlivé. NS SR tak porušil právo sťažovateľa na spravodlivý proces garantovaný
v čl. 46 Ústavy v spojení s čl. 36 ods. I Listiny a čl. 6 ods. I Dohovoru. NS SR svojim
rozhodnutím však zasiahol aj do hmotnoprávneho postavenia sťažovateľa ignorovaním,
resp. absolútne neracionálnym výkladom § 243d ods. 2 OSP (ktorý aj keď ako súčasť
procesnoprávneho predpisu garantuje hmotnoprávne postavenie vlastníka veci), keď poprel
rovnosť vlastníckeho práva sťažovateľa pred zákonom (ostatným vlastníkom je v zmysle cit.
judikatúry v prípade ich dobromyseľnosti priznaná v obdobných prípadoch právna
ochrana, v danom prípade bola sťažovateľovi bez zreteľného dôvodu celkom odopretá) a
tým porušil čl. 20 ods. 1 Ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy a čl. 1 Dodatkového
protokolu č. 1 k Dohovoru.“.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho
sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo Ing. P. B., bytom P. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 36 Listiny základných práv
a slobôd, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
v konaní vedenom pod sp. zn. 6Co/107/2011 a jeho rozhodnutím z 30. mája 2012 porušené
bolo.
2. Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Co/107/2011
z 30. mája 2012 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť Ing. P. B., bytom P. sumu
vo výške 6.000,- € ako primerané finančné zadosťučinenie do 2 mesiacov od právoplatnosti
tohto rozhodnutia.
4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov
právneho zastúpenia na účet advokáta Mgr. K. R., do jedného mesiaca od právoplatnosti
tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu tento nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať
a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže sťať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba
v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodnutí riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti pri výklade a aplikácii zákonného predpisu
všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa ten natoľko odchýlil
od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).
Z napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva najmä, že:
«V posudzovanej veci po zrušujúcom rozhodnutí najvyššieho súdu, odvolací súd
konal už len s pôvodným žalobcom 1/ ako právnym nástupcom pôvodnej žalobkyne 2/,
uznesením pripustil do konania na žalovanej strane namiesto pôvodnej žalovanej Ing. P. B.
a pripustil zmenu petitu žaloby. Predmetom konania tak zostala žaloba o určenie
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam (o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva)
s tým, že na žalovanej strane vystupuje v konaní osoba aktuálne zapísaná v katastri
nehnuteľností ako vlastník sporných pozemkov. Odvolací súd v odôvodnení rozsudku síce
podrobne opísal ako jednotlivé súdy vo veci doposiaľ rozhodli a uviedol vyššie uvedené
procesné zmeny, v merite veci sa však zaoberal len nenapadnuteľnosťou vlastníckeho práva
žalovaného s poukazom na ustanovenie § 243d ods. 2 O.s.p. V tomto smere v dôvodoch len
konštatoval, že „po zrušení právoplatného rozhodnutia dovolacím súdom treba v ďalšom
konaní o veci dať prednosť ústavnému princípu ochrany nadobudnutých práv niekoho iného
ako účastníka pôvodného konania“ a že „rešpektujúc tento princíp nemôžu tretie osoby
spoliehajúce sa na platné právo stratiť nadobudnuté práva, inak by bol porušený princíp
právnej istoty a vlastník by si nikdy nemohol byť istý svojím vlastníctvom, čo zjavne
nezodpovedá chápaniu materiálneho právneho štátu.“ V odôvodnení rozhodnutia
neuviedol, ktoré skutočnosti považoval vo vzťahu k použitiu ustanovenia § 243d ods. 2
O.s.p. za rozhodujúce, ktoré z týchto rozhodujúcich skutočností vzal za preukázané a ktoré
nie. Chýba v ňom akýkoľvek myšlienkový postup súdu, ktorý by vysvetľoval s poukazom na
všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, odôvodnenosť právnych záverov.
Odvolací súd nedal v dôvodoch rozhodnutia žiadne odpovede, prečo neprihliadol na
námietky žalobcu... Jeho rozsudok nezodpovedá požiadavke úplnosti, výstižnosti a
presvedčivosti odôvodnenia v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. Žalobca preto opodstatnene
namieta, že ide o postup, ktorým odvolací súd porušil jeho právo na spravodlivý súdny
proces a ktorým zaťažil konanie vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Už uvedené zistenie
postačovalo k tomu, aby rozsudok odvolacieho súdu bol v napadnutej časti zrušený a vec
mu bola v rozsahu zrušenia vrátená na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1 časť vety za
bodkočiarkou, ods. 2 prvá veta O.s.p.). ...
Ustanovenie § 243d ods. 2 O.s.p., podľa ktorého právne vzťahy niekoho iného než
účastníka konania nemôžu byť novým rozhodnutím dotknuté, upravuje účinky nového
rozhodnutia (vydaného po zrušení skôr prijatého rozhodnutia) na právne pomery tretích
osôb. Pre prípad, že v zrušenej veci sa znovu meritórne rozhodne vychádza citované
ustanovenie zo zásady, že novým rozhodnutím nemôžu byť dotknuté právne vzťahy niekoho
iného, než účastníka konania. Uplatnenie tejto zásady teda predpokladá vydanie nového
rozhodnutia v merite veci potom, ako došlo k zrušeniu pôvodného rozhodnutia a má
praktický význam len vtedy, ak toto nové rozhodnutie upravuje práva a povinnosti
účastníkov odlišne od pôvodného rozhodnutia, ktoré bolo dovolacím súdom zrušené.
V takomto prípade sa na základe novo vydaného rozhodnutia menia len práva a povinnosti
účastníkov konania. Právne postavenie fyzických alebo právnických osôb, ktoré nie sú
účastníkmi konania, nadobudnuté podľa stavu, aký tu bol v štádiu predchádzajúceho
(zrušeného) rozhodnutia odvolacieho súdu (k nadobudnutiu musí dôjsť v čase od
právoplatnosti pôvodného rozhodnutia do jeho zrušenia dovolacím súdom), zostáva aj po
vydaní nového rozhodnutia nezmenené. Tieto osoby spravidla nemôžu byť zbavené
nadobudnutého práva len tým, že pôvodné rozhodnutie bolo zrušené a že právne vzťahy
medzi účastníkmi konania boli v novom rozhodnutí upravené inak. Treba dodať, že táto
procesná ochrana v podstate len doplňuje ochranu, ktorú týmto osobám priznáva hmotné
právo. Význam uvedeného zákonného ustanovenia treba preto vykladať tak, že má
poskytnúť procesnú ochranu tretím osobám za predpokladu, že nadobudli určité právo
platne, resp. že ho nadobudli v dobrej viere.
V posudzovanej veci z obsahu spisu vyplýva, že potom ako dovolací súd zrušil
pôvodné rozhodnutie odvolacieho súdu, odvolací súd nebol (a ani nemohol byť) v situácii,
akú predpokladá vyššie citované zákonné ustanovenie. Po zrušení veci najvyšším súdom
totiž došlo priamo v tomto konaní k zmene žalobného petitu a účastníka konania na
žalovanej strane. Konaniu o určenie vlastníctva teda nepredchádzalo konanie o určenie
neplatnosti právneho úkonu jej pôvodných účastníkov, v ktorom by po zrušujúcom rozsudku
najvyššieho súdu bolo vydané nové rozhodnutie riešiace právne vzťahy pôvodných
účastníkov inak, účinky ktorého by mali mať vplyv na právne pomery žalovaného v konaní
o určenie vlastníctva. Už z tohto dôvodu aplikácia ustanovenia § 243d ods. 2 O.s.p. na daný
prípad neprichádza do úvahy.
Predmetom konania, ako už bolo uvedené vyššie, je žaloba žalobcu o určenie
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam (určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva),
ktorej základom je tvrdenie žalobcu, že kúpna zmluva uzavretá medzi pôvodnými žalobcami
a pôvodnou žalovanou o prevode vlastníctva dotknutých nehnuteľností, je neplatná v zmysle
§ 39 OZ. Keďže absolútna neplatnosť nastáva bez ďalšieho priamo zo zákona (na právny
úkon sa hľadí, ako by nebol urobený), pôsobí od začiatku (ex tunc) voči každému a teda
právne úkony postihnuté absolútnou neplatnosťou nemajú za následok vznik, zmenu alebo
zánik práv alebo povinností, súd v konaní o určenie vlastníctva si musí túto otázku vyriešiť
prejudiciálne, ak o nej už nebolo vydané rozhodnutie v inom konaní. Aj v tomto konaní
zostáva preto naďalej aktuálne usmernenie najvyššieho súdu vyslovené v jeho zrušujúcom
uznesení, podľa ktorého odvolací súd (prípadne súd prvého stupňa) je povinný skúmať
platnosť kúpnej zmluvy zo 4. februára 2004 uzavretej medzi pôvodnými žalobcami
a pôvodnou žalovanou z hľadiska ustanovenia § 22 ods. 2 OZ, ako aj z hľadiska, či sa jej
uzavretie neprieči dobrým mravom (§ 39 OZ).
K uplatneniu princípu právnej istoty, ktorého súčasťou je aj dôvera subjektov práva
v platné právo a k uplatneniu princípu ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere, treba
uviesť, že ostatne uvedená zásada, okrem toho, že právo musí byť nadobudnuté v dobrej
viere (odvolací súd sa vecou z tohto pohľadu vôbec nezaoberal), vychádza z toho, že právo
bolo skutočne nadobudnuté a teda, že niekto sa stal jeho subjektom a preto spravidla
nemôže byť tohto práva zbavený dodatočným odpadnutím (zrušením) právneho dôvodu, na
ktorého základe sa stal prevodca (predchádzajúci prevodca) vlastníkom veci.
Predpokladom uplatnenia tejto zásady a teda aj princípu právnej istoty je, že nadobúdateľ
vec (nehnuteľnosť) nadobudol od skutočného vlastníka a nie od nevlastníka. Aj z tohto
pohľadu je preto v danom prípade pre správne posúdenie veci určujúce zistenie, či pôvodná
žalovaná nadobudla dotknuté nehnuteľnosti v rozpore, resp. bez rozporu s ustanovením §
39 OZ. Ak by totiž dotknutý právny úkon bol postihnutý absolútnou neplatnosťou, k prevodu
vlastníckeho práva k dotknutým nehnuteľnostiam na pôvodnú žalovanú by nedošlo, keďže sa
na takýto úkon hľadí, akoby nebol urobený. V zmysle zásady nemo plus iuris ad alium
transferre potest quam ipse habet (nikto nemôže na iného previesť viac práv než má sám) by
bol rovnakou vadou postihnutý aj následný právny úkon urobený pôvodnou žalovanou
(nepeňažný vklad dotknutých nehnuteľností do obchodnej spoločnosti L. s.r.o.) a aj kúpna
zmluva uzavretá medzi spoločnosťou L. s.r.o. (konateľkou je pôvodná žalovaná)
a žalovaným Ing. B. Odvolací súd (súd prvého stupňa) sa preto mal v zmysle usmernenia
vysloveného v zrušujúcom uznesení najvyššieho súdu prejudiciálne zaoberať otázkou
(ne)platnosti kúpnej zmluvy zo 4. februára 2004.»
Možno konštatovať, že najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí dostatočným
spôsobom zdôvodnil svoj právny názor, ktorý je odlišný od právneho názoru zastávaného
sťažovateľom. To, že sa sťažovateľ nestotožňuje so závermi najvyššieho súdu, však
nezmámená svojvôľu, resp. arbitrárnosť tohto rozhodnutia. Podľa názoru ústavného súdu
v okolnostiach danej veci nedošlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu
ochranu a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 36
listiny a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Argumentáciu najvyššieho súdu nemožno z pohľadu
ústavného súdu považovať za arbitrárnu, ale ani za zjavne neodôvodnenú, a preto
neprichádza ani do úvahy, aby ústavný súd zasiahol do právnych záverov najvyššieho súdu.
Ide napokon o zrušujúce rozhodnutie, a preto v ďalšom konaní sťažovateľ bude môcť
uplatniť svoje návrhy na zistenie skutkového stavu, ako aj na právne posúdenie veci, čím
zostávajú jeho procesné práva v ďalšom konaní pred všeobecným súdom zachované.
Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na uvedené závery, zo skutočností, ktoré
sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, nevyplýva ani žiadna možnosť porušenia základných
práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 dodatkového protokolu, reálnosť ktorej by
mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
Za týchto okolností nemohlo dôjsť rozhodnutím najvyššieho súdu k porušeniu
označených základných práv, preto ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku
tohto rozhodnutia a sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. novembra 2012