Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 390/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. novembra

2009 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., Ž., zastúpenej

advokátom JUDr. V. J., Ž., vo veci namietaného porušenia jej základných práv zaručených

a a práva zaručeného

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 11. júna 2009 v spojení s rozsudkom

Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 22. októbra 2007 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. septembra

2009 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“),

zastúpenej advokátom JUDr. V. J., Ž., vo veci namietaného porušenia jej základných práv

zaručených a (ďalej len „“)

a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 11. júna 2009 v spojení s rozsudkom Krajského

súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 22. októbra 2007.

Toto „spojenie“ s označeným rozsudkom ústavný súd chápal tak, že je v príčinnej

súvislosti s napadnutým uznesením najvyššieho súdu, keďže bolo dôvodom na podanie

dovolania. Označené rozhodnutie krajského súdu bolo meritórne posúdené v konaní

ústavného súdu č. k. -10 z 11. novembra 2009.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. z 22. októbra 2007 potvrdil rozsudok

Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) č. k. -375 z 23. marca 2007,

ktorým okresný súd „návrh navrhovateľa na vydanie predbežného opatrenia zo dňa 6. 6.

1997, ktorým sa domáhal, aby sa odporcovi zakázalo, aby bez súhlasu súdu predal,

daroval, previedol, založil alebo akýmkoľvek iným spôsobom zmenil alebo obmedzil svoj

vlastnícky vzťah k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v k. ú. Ž. zapísaným na liste

vlastníctva č. 5214 ako dom č. súp. 886 postavený na KN parc. č. 2641, KN parc. č. 2640 -

záhrada o výmere 92 m2 a KN parc. č. 2641 - zastavaná plocha o výmere 157 m2 vo vzťahu

k tretím osobám, a to až do právoplatnosti rozhodnutia súdu o nahradení vyhlásenia vôle

odporcu na uzavretie kúpnej zmluvy, v konaní vedenom na Okresnom súde Žilina pod spis.

zn. zamietol. Súčasne nahradil vyhlásenie vôle odporcu, že ako predávajúci

uzatvára kúpnu zmluvu s navrhovateľom ako kupujúcim, v znení predloženom

navrhovateľom v tomto konaní, ktoré sa stalo prílohou rozsudku okresného súdu, č. k.

-375 zo dňa 23. 3. 2007. Odporcu zaviazal nahradiť navrhovateľovi trovy

konania vo výške 13.101,-Sk do 3 dní od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku.“.

Najvyšší súd dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 22. októbra 2007, ktorý nadobudol právoplatnosť 30. januára 2008,

označeným uznesením odmietol.

Sťažovateľ vo svojom dovolaní namietal, že

- mu ako účastníkovi konania krajský súd svojím postupom odňal možnosť konať

pred súdom,

- rozhodoval vylúčený sudca,

- rozsudkom odvolacieho súdu bol zmenený rozsudok prvostupňového súdu.

Prípustnosť dovolania sťažovateľ odôvodnil § 237 písm. f) a g) a § 238 ods. 1

(ďalej aj „OSP“) a celý návrh odôvodnil podľa

tým, že

- v konaní došlo k vadám uvedeným v ,

- konanie je postihnuté vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

- rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

Sťažovateľ svoju sťažnosť odôvodnil tým, že vo veci už tri roky rozhodoval okresný

súd, pričom dva razy krajský súd (rozsudkami z 29. apríla 2003 a 26. septembra 2005)

rozsudky okresného súdu (z 28. januára 2002 a 27. októbra 2003, ktorými okresný súd

návrh žalobcu zamietol) zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie aj s vyslovením svojho

právneho názoru. „Pôvodný“ senát okresného súdu sa dva razy nestotožnil s vysloveným

právnym názorom krajského súdu. „Nový“ senát právny názor krajského súdu rešpektoval

a v podstate sa s ním aj stotožnil. „Stotožnenie a rešpektovanie právneho názoru spomenul

a odvolával sa naň pri ústnom odôvodnení vyhláseného prvostupňového rozsudku.

V písomnom odôvodnení prvostupňového rozsudku už fakt rešpektovania právneho názoru

KS Žilina neuvádza.“

Sťažovateľ v súvislosti s novelizáciou uvádza:

„V priebehu súdneho konania došlo k novele úpravy podmienok prípustnosti

dovolacieho konania, keď bolo z vypustené ustanovenie , ...

Touto novelizáciou zákonodarca zasiahol retroaktívne do mojich práv účastníka.

Pôvodne odvolací súd 2 x zrušil rozsudok prvostupňového súdu z dôvodu iného právneho

názoru. Podľa názoru sťažovateľa odvolací súd potvrdil prvostupňový rozsudok z dôvodu

viazanosti právnym názorom odvolacieho súdu tak ako to uviedol v ústnom odôvodnení

svojho rozsudku po jeho vyhlásení.

Ak sa zmenila právna úprava podmienok dovolacieho konania, a v priebehu konania

došlo aj k zmene úpravy odvolacieho konania, nemal odvolací súd prvostupňový rozsudok

zrušiť a vrátiť vec na nové konanie s vysloveným právnym záverom odlišným od záveru

vysloveného prvostupňovým rozsudkom, ale mal rozsudok zmeniť. Tým, že prvostupňový

rozsudok 2x zrušil v podstate vždy z dôvodu svojho odlišného právneho názoru, cielene

vo veci vytváral, pre prípad opakovaného podania odvolania, podmienky pre potvrdenie

prvostupňového rozsudku. U sťažovateľky, ako účastníkovi konania, tak došlo k vylúčeniu

prípustnosti podania dovolania. Novelizácia podmienok prípustnosti dovolacieho konania

takto retroaktívne spôsobila pre sťažovateľku zmenu podmienok konania oproti tým, ktoré

existovali v čase, keď do konania vstúpil.

Aj tieto skutočnosti treba hodnotiť ako porušenie práva účastníka na spravodlivý

súdny proces.“

Sťažovateľ je toho názoru, že odvolací súd porušil jeho práva na spravodlivý súdny

proces, pretože sa napr. v odvolacom konaní

„- nevysporiadal s otázkou právnej dôvodnosti a možnosti zmeny žalobného petitu

a dokazovania existencie hmotne právneho dôvodu zmeny žalobného petitu,

- nevysporiadal sa s otázkou aplikácie právnych viet a záverov rozsudku Najvyššieho

súdu SR sp. zn. , ako dovolacieho súdu na prejednávanú vec,

- nevysporiadal sa s otázkou rozporu medzi výrokom a odôvodnením prvostupňového

rozsudku v otázke určenia príslušenstva stavby a pozemku,

- nevysporiadal sa s otázkou platnosti právneho úkonu uzavretia zmluvy o budúcej

zmluve - prvostupňový súd v odôvodnení uvedie, že je preukázané, že Mgr. H. síce ako

konateľka sťažovateľa vykonávala pri podpise zmluvy o budúcej zmluve vôľu žalobcu (t. j.

zo zmluvy protistrany), ale podstatné je, že ako konateľka zaväzovala sťažovateľa, a aj keď

to nebola jej vôľa, nie taký úkon protiprávnym právnym úkonom.

- nevysporiadal sa so skutočnosťami, ktorými sťažovateľ preukazoval neplatnosť

zmluvy o budúcej zmluve z dôvodu neurčitosti opisu a určenia príslušenstva predávanej

veci. Porušovateľ ako odvolací súd o tejto otázke vôbec nekonal a ani sa touto skutočnosťou

nepotreboval alebo nechcel zaoberať. Napriek takému a určite nesprávnemu právnemu

názoru prvostupňového súdu, že príslušenstvom stavby sú trvalé porasty. Obhájiť takýto

právny nonsens bolo zrejme nemožné, preto ho odvolací súd mlčky obišiel.“.

Sťažovateľ je toho názoru, že jeho právo na spravodlivý proces bolo porušené,

pretože boli porušené zásady rovnosti v konaní, keďže postup predsedu senátu nebol

postupom nestranného a nezávislého sudcu. Podľa názoru sťažovateľa predseda senátu

naznačoval počas pojednávania konaného na okresnom súde 23. marca 2007, ako má

navrhovateľ (druhá strana) vo veci postupovať. Sťažovateľ preto dospel k presvedčeniu, že

v prvostupňovom konaní rozhodoval vylúčený sudca vzhľadom na jeho niektoré postupy.

Porušovateľ (najvyšší súd) sa podľa sťažovateľa odmietnutím podaného dovolania

stotožnil so závermi a postupom oboch inštitúcií podriadených súdov, čím svojím

rozhodnutím tiež porušil jeho právo na spravodlivý súdny proces a základné právo vlastniť

majetok.

Sťažovateľ navrhuje, aby „Ústavný súd Slovenskej republiky ním podanú sťažnosť

prijal na prerokovanie a po jej prerokovaní vyslovil, že Najvyšší súd Slovenskej republiky

uznesením č. k.: zo dňa 11. 06. 2009, v spojení s právoplatným rozsudkom

Krajského súdu v Žiline č. zo dňa 22. 10. 2007, porušil ústavné práva

sťažovateľa, a to právo domáhať sa svojho práva na nestrannom a nezávislom súde podľa

, právo na verejné prerokovanie jeho veci a právo

vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom podľa

a porušil jeho základné ľudské právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a uznesenie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky č. k.: zo dňa 11.06.2009 zrušil, a priznal sťažovateľovi

náhradu trov konania.“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Podľa ústavný súd je viazaný návrhom na

začatie konania. Z tohto dôvodu berúc do úvahy znenie časti sťažnosti nadpísané ako

„V. Návrh na rozhodnutie“, ktoré je podľa obsahu návrhom na rozhodnutie a vzhľadom aj

na skutočnosť, že sťažovateľ je zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, ústavný súd

sa v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (, ) zaoberal len

návrhmi a požiadavkami uvedenými v petite, a preto sa nezaoberal námietkou porušenia

základného práva sťažovateľa vlastniť majetok zaručeného , ktorá bola

naznačená v odôvodnení sťažnosti.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Vo vzťahu k časti namietajúcej porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu

ochranu zaručeného a porušenie práva na spravodlivé súdne konanie

zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa

ktorej o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). Úloha

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či

preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv

alebo slobôd zaručených , ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie

vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri

predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej

pochybnosti javí ako neopodstatnený ().

Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia

priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane

a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane

druhej. Ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu

štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví

zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. ,

, ).

Zásadnou námietkou sťažovateľa bolo jeho tvrdenie, že najvyšší súd v dovolacom

konaní sp. zn. svojím rozhodnutím z 11. júna 2009 porušil označené práva

sťažovateľa tým, že sa stotožnil so závermi a postupmi okresného súdu a krajského súdu.

Ústavný súd preto preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu z 11. júna 2009

vydané v dovolacom konaní sp. zn. a posudzoval, ako sa najvyšší súd

vysporiadal s dôvodmi podaného dovolania, a to predovšetkým odňatím možnosti

sťažovateľovi konať pred súdom a tvrdením sťažovateľa, že rozhodoval vylúčený sudca.

Najvyšší súd sa s otázkou prípustnosti dovolania a dovolacími dôvodmi vysporiadal

takto:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po

zistení, že dovolanie podal včas účastník konania ( ), skúmal najskôr to,

či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním

( a nasl. ), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( )

dospel k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný

prostriedok nie je prípustný.

Podľa ustanovenia dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238

platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme,

je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok ( ) alebo

rozsudok, potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v

jeho výroku vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie

zásadného významu ( ).

V danej veci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku uvedeného

v a , pretože nejde o zmeňujúci, ale potvrdzujúci rozsudok, vo výroku

ktorého odvolací súd nevyslovil, že je dovolanie proti nemu prípustné. Dovolanie nie je

prípustné ani podľa ustanovenia z dôvodu, že dovolací súd vo veci

doposiaľ nerozhodoval.“

Najvyšší súd k namietaným vadám konania krajského súdu v napadnutom uznesení

uviedol:

a) k odňatiu možnosti konať pred súdom:

„S prihliadnutím na ustanovenie veta druhá , ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

(či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej

republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238

, ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa

Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho

súdu (rozsudku alebo uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou

zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a) až g) tohto ustanovenia (ide tu

o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne

nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého

konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad

odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom

alebo nesprávne obsadeným súdom). Existenciu žiadnej podmienky prípustnosti dovolania

uvedenej v tomto zákonnom ustanovení dovolací súd nezistil.

So zreteľom na žalovaným tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd

Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že

v prejednávanej veci mu súdom bola odňatá možnosť pred ním konať (

a vo veci rozhodoval vylúčený sudca ( ).

Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný

procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožni realizácia tých jeho procesných

práv, ktoré mu priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov.

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1) odňatie možnosti

konať pred súdom, 2) to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,

3) možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti,

že zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom

nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti

rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných

práv a právom chránených záujmov, priznaných mu na

zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.

O vadu, ktorá je z hľadiska významná, ide najmä vtedy, ak súd

v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými

právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva,

ktoré mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, že

odvolací súd pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupoval v súlade s právnymi

predpismi a odporcovi neznemožnil uplatniť procesné práva priznané mu právnym

poriadkom na zabezpečenie jeho práv a oprávnených záujmov.

Odňatie možnosti pred súdom konať nemožno vidieť ani v právnych záveroch, na

ktorých odvolací súd založil svoje rozhodnutie Ustanovenie dáva

odňatie možnosti konať pred súdom do súvislosti výlučne s faktickou procesnou činnosťou

súdu, a nie s právnym hodnotením veci zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Právne

posúdenie veci súdom je realizáciou jeho rozhodovacej činnosti a nemôže zakladať dôvod

prípustnosti dovolania podľa , pretože súd neporušuje žiadnu

procesnú povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona, ani procesné právo účastníka.“

b) k námietke, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca:

„Pokiaľ dovolateľ namietal, že v konaní pred súdom prvého stupňa ako aj

v odvolacom konaní rozhodoval vylučený sudca, takéto skutočnosti z obsahu spisu

nevyplývajú. Dovolací súd vychádzal pritom z ustanovenia , , v zmysle

ktorého sudcovia sú vylúčení z prejedávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich

pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich

nezaujatosti. Dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu

v konaní o prejednávanej veci alebo jeho v jeho rozhodovaní v iných veciach.

Účelom citovaného ustanovenia je prispieť k nestrannému prejednaniu veci,

k nezaujatému prístupu k účastníkom alebo ich zástupcom a tiež predísť možnosti

neobjektívneho rozhodovania. Cieľu, sledovanému uvedeným ustanovením, zodpovedá aj

právna úprava skutočnosti, ktorá je z hľadiska vylúčenia sudcu považovaná za právne

relevantnú. Je ňou existencia určitého právne významného vzťahu sudcu, a to: 1) k veci,

v rámci ktorého by mal sudca svoj konkrétny záujem na určitom spôsobe skončenia konania

a rozhodnutia o veci, alebo 2) k účastníkom konania, ktorý by bol založený na

príbuzenskom alebo rýdzo osobnom (pozitívnom alebo negatívnom) pomere k nim, alebo 3)

k zástupcom účastníkov konania, ktorý by bol založený na pomere vykazujúcom znaky

vzťahu uvedeného pod 2).

Dovolateľ v celom konaní žiadnu relevantnú námietku zaujatosti vo veci konajúcich

sudcov neuplatnil, a i v dovolacom konaní ich zaujatosť vyvodzuje len z ich postupu

v konaní a v konečnom dôsledku z vysloveného právneho názoru. Takéto dôvody pre

zaujatosť sudcu však nie sú okolnosťami, ktoré by napĺňali pojem vady uvedenej v § 237

písm. g) a tvorili tak právne relevantný záver pre posúdenie prípustnosti inak

neprípustného dovolania.“

c) k nedostatočnému odôvodneniu písomného vyhotovenia rozhodnutia:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že nie je

dôvodná ani námietka dovolateľa týkajúca sa nedostatočnej odôvodnenosti písomného

vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu v tom smere, že sa nevysporiadal odvolací súd

so všetkými hmotnoprávnymi a procesnými skutočnosťami.

Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za

preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné

zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP.

Judikatúra tohto súdu teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je

pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide

o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na

tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, §

29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko

z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze -30. Ústavný súd už vyslovil, že

súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na

také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na

všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu ().

Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že

v odôvodnení napadnutého rozhodnutia odvolací súd zrozumiteľným spôsobom uviedol

dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Jeho rozhodnutie nemožno

považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací

súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných

ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba

skutočnosť, že dovolateľ sa správnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže

viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu

(napr. ).“

Najvyšší súd na základe uvedeného uzavrel:

„Vzhľadom na uvedené možno preto zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť

dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia , a iné vady konania v zmysle

neboli dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie

žalovaného v súlade s v spojení s , ako dovolanie

smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný,

odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa

napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správností.“

Predmetné rozhodnutie (jeho odôvodnenie) obsahuje podľa názoru ústavného súdu

dostatok argumentov a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad

a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sa sťažovateľ s právnym názorom krajského súdu

a najmä rozsahom odôvodnenia nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť

ústavného súdu (, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo

na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd

nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane

ich dôvodov a námietok. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným

súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam, k čomu v danom prípade

nedošlo. Závery vyslovené v namietanom rozhodnutí najvyššieho súdu považuje ústavný

súd za ústavne akceptovateľné, nesignalizujúce možnosť existencie príčinnej súvislosti

medzi napadnutím rozhodnutím a namietaným porušením označených základných práv

sťažovateľa.

Ústavný súd z obsahu napadnutého uznesenia zistil, že najvyšší súd sa dovolacími

dôvodmi sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ

v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už

ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do

všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na

spravodlivé súdne konanie (m. m. , ). Z ústavnoprávneho

hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého

dovolacieho rozhodnutia, ktoré sú podľa názoru ústavného súdu dostatočne odôvodnené.

Pretože namietané rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne

odôvodnené, ústavný súd nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu.

Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi rozhodnutím (odôvodnením rozhodnutia najvyššieho súdu) a namietaným porušením

označených práv sťažovateľa.

Pretože ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona

o ústavnom súde dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v danom

prípade sú zlučiteľné so sťažovateľom označenými základnými právami, sťažnosť odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. novembra 2009