Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
2c2/370633.489030.pdf
PDF · 118.44 KB
No categories available
5Cdo/61/2008
Najvyšší súd 5 Cdo 61/2008
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa Mgr.J.R., bývajúceho
v Ž., zastúpeného Mgr. P.S., advokátom v Ž., proti odporcovi P., s.r.o., so sídlom v Ž., IČO:
X., zastúpenému JUDr. V.J., advokátom v Ž., o nahradenie vyhlásenia vôle odporcu na
uzavretie kúpnej zmluvy a o návrhu na vydanie predbežného opatrenia, vedenej na
Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 8 C 626/97, o dovolaní odporcu proti rozsudku Krajského
súdu v Žiline z 22. októbra 2007, sp. zn. 9 Co 184/2007, takto
rozhodol:
Dovolanie odporcu o d m i e t a .
Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov dovolacieho konania v sume
54,94 € na účet jeho právneho zástupcu Mgr. P.S., advokáta v Žiline, do troch dní.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Žilina rozsudkom z 23. marca 2007, č.k. 8 C 626/97-375 zamietol návrh
navrhovateľa na vydanie predbežného opatrenia, ktorým sa domáhal, aby sa odporcovi
zakázalo bez súhlasu súdu predať, darovať, previesť, založil alebo akýmkoľvek iným
spôsobom zmeniť alebo obmedziť vlastnícky vzťah k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa
v k. ú. Žilina zapísaným na liste vlastníctva č. X. ako dom č. súp. X. postavený na KN parc. č.
X., KN parc. č. X. – záhrada o výmere X. m² a KN parc. č. X. – zastavaná plocha o výmere X.
m² vo vzťahu k tretím osobám, a to až do právoplatnosti rozhodnutia súdu o nahradenie
vyhlásenia vôle odporcu na uzavretie kúpnej zmluvy. Súčasne nahradil vyhlásenie vôle
odporcu, že ako predávajúci uzatvára kúpnu zmluvu s navrhovateľom ako kupujúcim, v znení
predloženom navrhovateľom v tomto konaní, ktoré sa stalo prílohou rozsudku okresného
súdu, č.k. 8 C 626/97-375 zo dňa 23. marca 2007. Odporcu zaviazal nahradiť navrhovateľovi
trovy konania vo výške 13 101 Sk do 3 dní od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku. Mal za
to, že zmluva o budúcej zmluve ako súčasť Dodatku č. 1 zo dňa 11.10.1996 k zmluvám
o pôžičke, je dokladom o vôli účastníkov uzavrieť zmluvu s tým obsahom, ktorý sa napokon
stal obsahom tohto rozhodnutia súdu. V prípade predloženia neurčitej listiny zmluvy
o budúcej zmluve súd zohľadnil, či ide o neurčitosť vôle účastníkov zmluvy, ktorá by bola
dôvodom neplatnosti právneho úkonu podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, alebo o stav,
keď táto vôľa bola neurčito vyjadrená, a neurčitosť prejavu vôle môže byť odstránená
dokazovaním v súdnom konaní. Pokiaľ v tomto prípade nebolo uvedené katastrálne územie,
v ktorom sa predmetná nehnuteľnosť nachádza, bolo preukázané zhodnými výpoveďami
navrhovateľa a bývalej konateľky odporcu, ktorá zmluvu uzatvárala, že predmetnou
nehnuteľnosťou je dom, súp. č. X., postavený na KN parc. č. X., a to v katastrálnom území Ž..
Pokiaľ bolo príslušenstvo, ktoré malo byť budúcou zmluvou prevedené, špecifikované
príkladmo ako úpravy, trvalé porasty, atď., išlo podľa povahy týchto predmetov o súčasť
pozemku, teda nie právne samostatnú vec. Pomenovanie týchto predmetov správnym
právnym pojmom nemohlo nič zmeniť na následkoch uzatvorenia ich právneho úkonu. Zo
zhody výpovede svedkyne Mgr.H. s tvrdením navrhovateľa prvostupňový súd ustálil, že
nehnuteľnosti boli prevedené včítane vnútorného zariadenia ako ich príslušenstva. V konaní
o nariadenie predbežného opatrenia súd vyhodnotil, že na nariadenie predbežného opatrenia
navrhovateľ neosvedčil také správanie odporcu, ktoré by zakladalo dôvodnosť obavy podľa
ust. § 74 ods. 1 O.s.p. a preto návrh zamietol.
Na odvolanie navrhovateľa, čo do výroku o zamietnutí návrhu na vydanie
predbežného opatrenia a odporcu čo do veci samej, Krajský súd v Žiline rozsudkom
z 22. októbra 2007, sp. zn. 9 Co 184/2007 rozsudok okresného súdu potvrdil. Rozhodol, že
žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Z vykonaného
dokazovania prvostupňovým súdom mal i odvolací súd preukázané, že navrhovateľ sa svojím
návrhom podaným na súde dňa 9.6.1997 v znení jeho zmeny, pripustenej dňa 23.3.2007,
domáhal nahradenia vyhlásenia vôle odporcu na uzavretie kúpnej zmluvy. Zmluvou
o uzavretí budúcej kúpnej zmluvy uzavretej súčasne s podpísaním Dodatku č. 1 dňa
11.10.1996 sa odporca zaviazal, že do 15. mája 1997 s navrhovateľom, v prípade, že mu
nevráti peňažnú pôžičku s príslušenstvom v hotovosti do 30.4.1997, uzavrie kúpnu zmluvu,
ktorou mu predá nehnuteľnosti opísané v budúcej kúpnej zmluve. Napriek tomu, že
dohodnutý termín uplynul, odporca s ním zmluvu neuzavrel. V prejednávanej veci bolo podľa
odvolacieho súdu nepochybné, že medzi účastníkmi konania bol dňa 11.10.1996 uzavretý
Dodatok č. 1 k zmluvám o pôžičkách, v ktorom sa odporca, ako dlžník zaviazal, že požičanú
čiastku vráti navrhovateľovi, ako veriteľovi v hotovosti do 30.4.1997 (čl. II Dodatku č. 1).
V čl. III predmetného Dodatku bolo dohodnuté, že v prípade nezaplatenia dlžnej čiastky
v stanovenom termíne bude dlžník povinný (bez ďalšej výzvy zo strany veriteľa) uzavrieť
s veriteľom najneskôr do 15.5.1997 písomnú kúpnu zmluvu. Odvolací súd sa stotožnil
s názorom prvostupňového súdu o spôsobilosti zmluvy o budúcej zmluve ako súčasti Dodatku
č. 1 zo dňa 11.10.1996 k zmluvám o pôžičke, platným dokladom o úmysle účastníkov
uzavrieť kúpnu zmluvu, ktorá je prílohou rozsudku, nakoľko z nej vôľa účastníkov
jednoznačne vyplýva. Pokiaľ odporca argumentoval neplatnosťou právneho úkonu v prípade
predmetnej zmluvy o budúcej zmluve, dôvodiac skutočnosťou, že nadväzuje na zmluvy
o pôžičke, z ktorých nie je dlžníkom odporca, ale RNDr. Š. a Mgr.H., odvolací súd poukázal
na to, že obe menované vystupovali v období od 10.11.1994 do 16.3.1997 ako spoločníčky
odporcu, pričom Mgr.H. bola v období od 10.11.1994 do 20.5.1998 konateľkou odporcu a
RNDr.Š. bola konateľkou odporcu v čase od 10.11.1994 do 16.3.1997. Za odporcu mohli od
10.11.1994 do 16.3.1997 konať konatelia samostatne, a od 17.3.1997 vždy dvaja konatelia.
V čase podpisu zmlúv o pôžičke, ako i Dodatku č. 1 k týmto zmluvám vystupovali obe
menované ako konateľky odporcu, pričom každý z konateľov mohol konať samostatne.
Obidve uzavreli zmluvy o pôžičkách, a to v období, keď boli štatutárnymi orgánmi odporcu,
riadne zapísanými do Obchodného registra. Ich konanie bolo tak konaním podnikateľa, t.j.
odporcu, čo vyplýva priamo z ust. § 13 ods. 2 Obchodného zákonníka. Pokiaľ odporca tvrdil,
že spomínané úkony neboli uzavreté slobodne, vážne, určite a zrozumiteľne, nakoľko
konateľky spoločnosti nekonali z vlastnej vôle a podpisovali bez zváženia toho, čo bolo
obsahom právneho úkonu a aké dôsledky z jeho vykonania plynú pre subjekt, v mene ktorého
konajú, v priebehu celého konania nebolo preukázané, že by obe menované konateľky konali
pod nedovoleným nátlakom, resp., že by nechceli svojím prejavom vôle vyvolať právne
následky, ktoré v dôsledku ich prejavu nastali. Rovnako tak nebola preukázaná ani
nezrozumiteľnosť obsahu oboch namietaných listín, keďže prejav vôle oboch zmluvných
strán z nich bol nepochybne poznateľný. Toto všetko odvolací súd považoval len za účelovú
obranu odporcu v spore, na ktorú nebolo možné prihliadnuť. K námietke odporcu
o nepreukázaní plnenia z pôžičiek odvolací súd uviedol, že odporca svojím prístupom dal na
zreteľ, že sa z predmetných pôžičiek cítil byť zaviazaný, čo dokazoval i jeho pokus o vrátenie
časti požičaných peňazí navrhovateľovi. Odvolací súd sa stotožnil i so záverom
prvostupňového súdu v časti výroku o zamietnutí návrhu na vydanie predbežného opatrenia,
dôvodiac neosvedčením správania odporcu, ktoré by zakladalo dôvodnosť obavy podľa ust. §
74 ods. 1 O.s.p. Navrhovateľ podaným návrhom na nariadenie predbežného opatrenia
nepreukázal súdu naliehavosť dočasnej úpravy právnych pomerov a v priebehu konania
neosvedčil žiadne skutočnosti, z ktorých by vyplynul postup odporcu smerujúci k odpredaju,
resp. inému právne významnému nakladaniu s nehnuteľnosťou.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie odporca, ktorý navrhol
rozsudok odvolacieho ako i prvostupňového súdu zrušiť a vec vrátiť tomuto súdu na ďalšie
konanie. Prípustnosť dovolania odôvodnil ustanovením § 237 písm. f/ a g/ O.s.p. tvrdiac, že
postupom súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom a rozhodoval vylúčený sudca.
V dôvodoch dovolania, ktoré odôvodnil poukazom na § 241 ods. 2 O.s.p. rozoberal skutkový
a právny stav veci, tak ako ho uvádzal v konaní pred súdmi.
Navrhovateľ vo svojom vyjadrení žiadal dovolanie ako neprípustné zamietnuť
a priznať mu náhradu trov dovolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento
opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236
a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel
k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok
nie je prípustný.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238
O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je
prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok,
potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku
vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného
významu (§ 238 ods. 3 O.s.p.).
V danej veci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku uvedeného
v § 238 ods. 1 a 3 O.s.p., pretože nejde o zmeňujúci, ale potvrdzujúci rozsudok, vo výroku
ktorého odvolací súd nevyslovil, že je dovolanie proti nemu prípustné. Dovolanie nie je
prípustné ani podľa ustanovenia § 238 ods. 2 O.s.p. z dôvodu, že dovolací súd vo veci
doposiaľ nerozhodoval.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p., ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky
len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O.s.p., ale sa
zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné
ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo
uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných
procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok
právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého
účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa
nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti
účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne
obsadeným súdom). Existenciu žiadnej podmienky prípustnosti dovolania uvedenej v tomto
zákonnom ustanovení dovolací súd nezistil.
So zreteľom na žalovaným tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej
veci mu súdom bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p a vo veci
rozhodoval vylúčený sudca (§ 237 písm. g/ O.s.p.).
Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv,
ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov.
Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ odňatie možnosti
konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,
3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že
zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom
nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť
taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom
chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie
svojich práv a oprávnených záujmov.
O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré
mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, že odvolací
súd pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupoval v súlade s právnymi predpismi
a odporcovi neznemožnil uplatniť procesné práva priznané mu právnym poriadkom na
zabezpečenie jeho práv a oprávnených záujmov.
Odňatie možnosti pred súdom konať nemožno vidieť ani v právnych záveroch, na
ktorých odvolací súd založil svoje rozhodnutie. Ustanovenie § 237 písm. f/ O.s.p. dáva
odňatie možnosti konať pred súdom do súvislosti výlučne s faktickou procesnou činnosťou
súdu, a nie s právnym hodnotením veci zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Právne posúdenie
veci súdom je realizáciou jeho rozhodovacej činnosti a nemôže zakladať dôvod prípustnosti
dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., pretože súd neporušuje žiadnu procesnú povinnosť
vyplývajúcu mu zo zákona, ani procesné právo účastníka.
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že nie je
dôvodná ani námietka dovolateľa týkajúca sa nedodatočnej odôvodnenosti písomného
vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu v tom smere, že sa nevysporiadal odvolací súd so
všetkými hmotnoprávnymi a procesnými skutočnosťami.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za
preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra
tohto súdu teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre
rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide
o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na
tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29;
Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko
z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na
také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že
v odôvodnení napadnutého rozhodnutia odvolací súd zrozumiteľným spôsobom uviedol
dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Jeho rozhodnutie nemožno
považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací
súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných
ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba
skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže
viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu
(napr. I. ÚS 188/06).
Pokiaľ dovolateľ namietal, že v konaní pred súdom prvého stupňa ako aj v odvolacom
konaní rozhodoval vylúčený sudca, takéto skutočnosti z obsahu spisu nevyplývajú. Dovolací
súd vychádzal pritom z ustanovenia §14 ods. 1, 3 O.s.p., v zmysle ktorého sudcovia sú
vylúčení z prejedávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci,
k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti. Dôvodom na
vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej
veci alebo jeho v jeho rozhodovaní v iných veciach.
Účelom citovaného ustanovenia je prispieť k nestrannému prejednaniu veci,
k nezaujatému prístupu k účastníkom alebo ich zástupcom a tiež predísť možnosti
neobjektívneho rozhodovania. Cieľu, sledovanému uvedeným ustanovením, zodpovedá aj
právna úprava skutočnosti, ktorá je z hľadiska vylúčenia sudcu považovaná za právne
relevantnú. Je ňou existencia určitého právne významného vzťahu sudcu, a to: 1/ k veci,
v rámci ktorého by mal sudca svoj konkrétny záujem na určitom spôsobe skončenia konania
a rozhodnutia o veci, alebo 2/ k účastníkom konania, ktorý by bol založený na príbuzenskom
alebo rýdzo osobnom (pozitívnom alebo negatívnom) pomere k nim, alebo 3/ k zástupcom
účastníkov konania, ktorý by bol založený na pomere vykazujúcom znaky vzťahu uvedeného
pod 2/.
Dovolateľ v celom konaní žiadnu relevantnú námietku zaujatosti vo veci konajúcich
sudcov neuplatnil, a i v dovolacom konaní ich zaujatosť vyvodzuje len z ich postupu v konaní
a v konečnom dôsledku z vysloveného právneho názoru. Takéto dôvody pre zaujatosť sudcu
však nie sú okolnosťami, ktoré by napĺňali pojem vady uvedenej v § 237 písm. g/ O.s.p.
a tvorili tak právne relevantný záver pre posúdenie prípustnosti inak neprípustného dovolania.
Vzhľadom na uvedené možno preto zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania
nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p., a iné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli
dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalovaného
v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., ako dovolanie smerujúce
proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom,
riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom
odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
Úspešný účastník v dovolacom konaní podal návrh na uloženie povinnosti nahradiť
mu trovy tohto konania (§ 151 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 243c O.s.p.). Dovolací súd mu
priznal náhradu za jeden úkon právnej služby, ktorý bol poskytnutý navrhovateľovi
vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu odporcu zo 14. marca 2008 (§ 14 ods. 1 písm. c/
vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb). Sadzba tarifnej odmeny podľa § 11 ods. 1 tejto vyhlášky je v danej veci v sume
48,63 €, a režijný paušál 6,31 €, čo spolu predstavuje sumu 54,94 €, ktorú zaviazal zaplatiť
odporcu navrhovateľovi, k rukám jeho právneho zástupcu, do troch dní.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 11. júna 2009
JUDr. Vladimír M a g u r a, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková