Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 345/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. novembra

2009 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., Ž., zastúpenej advokátom JUDr.

V. J., Advokátska kancelária, Ž., vo veci namietaného porušenia základných práv

zaručených a a práva zaručeného

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského

súdu v Žiline vydaným 22. októbra 2007 v konaní vedenom pod sp. zn.

a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. apríla 2008

doručená sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namieta

porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na verejné prerokovanie svojej veci

a základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom zaručeného čl. 48 ods. 2

a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu

v Žiline (ďalej len „krajský súd“) z 22. októbra 2007 vydaným v konaní vedenom pod

sp. zn. .

Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vystupoval ako odporca

v konaní Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) vedenom pod sp. zn. .

Predmetom tohto konania bolo nahradenie vyhlásenia vôle sťažovateľa na uzavretie kúpnej

zmluvy podľa v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

Sťažovateľ vo svojom vyjadrení k žalobe namietal nedostatočnú špecifikáciu

predmetu zmluvy – nehnuteľnosti (absencia údaja o katastrálnom území, na ktorom sa

nehnuteľnosť nachádza). Zdôraznil, že taký nedostatok nemôže konajúci súd odstraňovať

„výkladom vôle účastníkov“. Sťažovateľ v konaní okresného súdu namietal aj nesprávne

označenie príslušenstva predmetnej nehnuteľnosti, ktoré tiež tvorilo predmet zmluvy

o budúcej zmluve.

Okresný súd vo veci dvakrát rozhodol rozsudkom (č. k. -162 z 28.

januára 2002 a č. k. -227 z 27. októbra 2003). Oba rozsudky však krajský súd

zrušil, v prvom prípade pre nesúhlas s právnym názorom okresného súdu v otázke skúmania

prejavu vôle pre účely odstránenia nedostatkov pri identifikácii predmetu zmluvy

a v druhom prípade pre nedostatky v procese dokazovania.

Okresný súd po vrátení veci rozhodol 23. marca 2007 rozsudkom č. k. 8 C 626/1997-

375 nahrádzajúci vyhlásenie vôle sťažovateľa, že ako predávajúci uzatvára kúpnu zmluvu

so žalobcom ako kupujúcim v znení predloženom žalobcom, ktoré sa stalo prílohou

rozsudku. V odôvodnení svojho rozhodnutia okresný súd k otázke identifikácie

nehnuteľností tvoriacich objekt zmluvy o budúcej zmluve uviedol, že aj keď „zmluva

o budúcej zmluve tak, ako bola uzatvorená, by nebola listinou spôsobilou zápisu na vklad

alebo záznam podľa katastrálneho Listinou spôsobilou zápisu

na vklad alebo záznam by... mohla byť... až následne uzatvorená zmluva alebo práve toto

rozhodnutie súdu“. Podľa názoru okresného súdu nedostatkom zmluvy o budúcej zmluve

bolo iba neuvedenie katastrálneho územia, v ktorom sa predmetná nehnuteľnosť nachádza,

čo sa podarilo odstrániť dokazovaním.

K problému jednoznačného vymedzenia príslušenstva nehnuteľnosti okresný súd

uviedol, že pokiaľ toto „bolo špecifikované príkladmo ako ploty, úpravy, trvalé porasty,

atď., ide podľa povahy týchto predmetov o súčasť pozemku, teda nie právne samostatnú vec.

Pomenovanie týchto predmetov nesprávnym právnym pojmom nemohlo nič zmeniť na

následkoch uzatvorenia ich právneho úkonu. Účastníci sa dohodli na uzatvorení budúcej

zmluvy s predmetom konkrétnych nehnuteľností a každá súčasť týchto nehnuteľností bude

nevyhnutne prevedená spolu s nimi.“.

Sťažovateľ napadol rozsudok okresného súdu odvolaním zo 7. júna 2007. V ňom

opätovne argumentoval tvrdením, že sporná zmluva o budúcej zmluve je neplatným

právnym úkonom. Odvolacie dôvody boli v zásade zhodné s dôvodmi, ktoré sťažovateľ

uviedol vo svojom vyjadrení k žalobe v prvostupňovom konaní.

Krajský súd rozsudkom z 22. októbra 2007 vydaným v konaní vedenom pod sp. zn.

napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil. V odôvodnení svojho

rozhodnutia sformuloval právny názor, podľa ktorého „neoznačenie katastrálneho územia

nemožno považovať za taký nedostatok, ktorý by robil právny úkon neurčitým a

nezrozumiteľným. Nehnuteľnosti sú v tomto prípade špecifikované konkrétnymi údajmi

zodpovedajúcimi stavu v katastri nehnuteľností (katastrálne čísla parciel, číslo súpisné

domu, atď.), pričom ani medzi účastníkmi nevznikli žiadne pochybnosti o tom, o ktoré

nehnuteľnosti sa konkrétne jedná (odporca tieto nehnuteľnosti v minulosti, v tom istom

stave, odkúpil).“.

Odvolacou námietkou sťažovateľa týkajúcou sa vymedzenia príslušenstva

predmetnej nehnuteľnosti sa krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia explicitne

nezaoberal, podľa jeho názoru však „nebola preukázaná ani nezrozumiteľnosť obsahu

oboch namietaných listín, keďže prejav vôle oboch zmluvných strán z nich bol nepochybne

poznateľný“.

V sťažnosti adresovanej ústavnému súdu sťažovateľ založil názor o porušení

označených základných práv rozsudkom krajského súdu na viacerých tvrdeniach. V prvom

rade uviedol, že ako účastník súdneho konania má „právo na spravodlivý súdny proces,

ktorý je založený predovšetkým na objektívnom a úplnom dokazovaní, spravodlivom,

objektívnom a úplnom hodnotení všetkých dôkazov so zavŕšením spravodlivým rozhodnutím

s úplným, zrozumiteľným a presvedčivým odôvodnením“. Toto právo mu bolo upreté,

pretože „odvolací súd sa pri svojom rozhodovaní riadne alebo vôbec nevysporiadal

so všetkými v odvolaní uvedenými hmotnoprávnymi a procesnými skutočnosťami, ktoré

sťažovateľ uviedol v podanom odvolaní a ktorými sťažovateľ odôvodňoval svoje právne

závery a ktorými protiargumentoval proti záverom prvostupňového súdu či o ktoré

odvolanie oprel“. Pritom sťažovateľ poukázal na to, že krajský súd sa nevysporiadal

„s otázkou právnej dôvodnosti a možnosti zmeny žalobného petitu a dokazovanie existencie

hmotne právneho dôvodu zmeny žalobného petitu“, s otázkou „aplikácie právnych viet

a záverov rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. ako dovolacieho súdu

na prejednávanú vec“ ani s otázkou „rozporu medzi výrokom a odôvodnením

prvostupňového rozsudku v otázke určenia príslušenstva stavby a pozemku“.

Krajský súd sa podľa sťažovateľa nevysporiadal s otázkou platnosti právneho úkonu

uzavretia zmluvy o budúcej zmluve. Okresný súd poznajúc skutočnosť, že konateľka

sťažovateľa je sestrou navrhovateľa, považoval za preukázané, že „Mgr. H. síce ako

konateľka odporcu vykonávala pri podpise zmluvy o budúcej zmluve vôľu žalobcu, ale

podstatné je, že ako konateľka zaväzovala žalovaného, a aj keď to nebola jej vôľa, nie taký

úkon protiprávnym úkonom“.

Sťažovateľ v odôvodnení svojej sťažnosti osobitne poukázal na rozpor právneho

názoru okresného súdu i krajského súdu s právnym názorom vysloveným Najvyšším súdom

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v rozhodnutí vydanom vo veci vedenej pod

sp. zn. , ktorá „je svojou podstatou ak nie totožnou právnou vecou, tak

určite obdobnou právnou vecou“.

Sťažovateľ tiež tvrdí, že v konaní prvostupňového súdu bola tiež porušená „zásada

rovnosti zbraní“, pretože predseda senátu okresného súdu na pojednávaní 23. marca 2007

„svojim postupom naznačoval navrhovateľovi, aby podal návrh na zmenu žalobného

petitu“. Taktiež priebeh konania charakterizovaný dvomi zrušeniami meritórneho

rozhodnutia okresného súdu krajským súdom (predsedom senátu krajského súdu bol vždy

JUDr. B.) podľa sťažovateľa naznačuje, že v odvolacom konaní rozhodoval vylúčený sudca,

keďže sa „cez tieto rozhodnutia vytvoril taký vzťah k prejednávnej veci, ktorý je dôvodom

pre vylúčenie sudcu“.

Podľa sťažovateľa krajský súd v jeho prípade „porušil čl. 20 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

, a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd najmenej v tom, že sťažovateľovi nezabezpečil:

- realizáciu práva vlastniť majetok, keď v rozpore s a zákonom urobil

rozhodnutie, že porušovateľ nemôže byť vlastníkom určitého majetku,

- realizáciu práva osobnej prítomnosti pri prejednaní jeho veci pred nezávislým a

spravodlivým súdom v celom súdnom konaní, a neumožnil mu realizáciu práva vyjadriť sa

ku všetkým dôkazom,

- povinnosť súdu zaoberať sa a vysporiadať sa s jeho návrhmi a prednesmi ako

účastníka odvolacieho konania podľa a v medziach zákona“.

Sťažovateľ uviedol, že v predmetnej veci podal aj dovolanie odôvodnené § 237 písm.

f) a g) a v znení neskorších

predpisov (ďalej len „OSP“), ako aj dôvodmi podľa . Ústavný súd zistil, že

v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. najvyšší súd 11. júna 2009

rozhodol tak, že podané dovolanie odmietol.

V časti sťažnosti označenej ako „V. Návrh na rozhodnutie“ sťažovateľ ústavnému

súdu navrhol, aby „vyslovil, že Krajský súd v Žiline rozsudkom č. k.: zo dňa

22.10.2007, v spojení s právoplatným rozsudkom Okresného súdu v Žiline č. -375

zo dňa 23. 03. 2007, porušil ústavné práva sťažovateľa a to právo domáhať sa svojho práva

na nestrannom a nezávislom súde podľa , právo na

verejné prerokovanie jeho veci a právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom podľa

a porušil jeho základné ľudské právo

na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k.: zo dňa

22.10.2007 zrušil“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Podľa ústavný súd je viazaný návrhom

na začatie konania... Z tohto dôvodu berúc do úvahy znenie časti sťažnosti nadpísanej ako

„V. Návrh na rozhodnutie“ i skutočnosť, že sťažovateľ je zastúpený kvalifikovaným

právnym zástupcom, sa ústavný súd nezaoberal námietkou porušenia základného práva

vlastniť majetok zaručeného , ktorá bola naznačená v odôvodnení

sťažnosti.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Vo vzťahu k časti namietajúcej porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu

ochranu zaručeného a porušenie práva na spravodlivé súdne konanie

zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa

ktorej o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). Teda úloha

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil,

či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého

z práv alebo slobôd zaručených , ale spočíva len v tom, aby určil, či toto

preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda

môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez

najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený ().

Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia

priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane

a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane

druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ

namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr.

, , ).

Zásadnou sťažnostnou námietkou bolo sťažovateľovo tvrdenie o rozpore

napadnutého rozsudku krajského súdu s rozhodnutím najvyššieho súdu vydaným v konaní

vedenom pod sp. zn. .

V uvedenom rozhodnutí najvyšší súd formuloval právnu vetu tvoriacu základ

pre jeho rozhodnutie o tam prerokúvanej veci tak, že „je vylúčené, aby súd pri rozhodovaní

o nahradení prejavu vôle ( ) neurčité, prípadne chýbajúce podstatné

náležitosti budúcej zmluvy napravoval výkladom prejavu vôle účastníkov zmluvy o budúcej

zmluve v zmysle .“. Naproti tomu, krajský súd v sťažovateľovej veci zaujal

stanovisko, podľa ktorého „neoznačenie katastrálneho územia nemožno považovať za taký

nedostatok, ktorý by robil právny úkon neurčitým a nezrozumiteľným. Nehnuteľnosti sú

v tomto prípade špecifikované konkrétnymi údajmi zodpovedajúcimi stavu v katastri

nehnuteľností (katastrálne čísla parciel, číslo súpisné domu, atď.), pričom ani medzi

účastníkmi nevznikli žiadne pochybnosti o tom, o ktoré nehnuteľnosti sa konkrétne jedná.“.

Je tak zrejmé, že právne názory najvyššieho súdu a krajského súdu sa v prípadoch podľa

sťažovateľa vykazujúcich rovnaké skutkové pozadie líšili.

Ústavný súd sa opätovne obracia k svojej ustálenej judikatúre, podľa ktorej k znakom

právneho štátu a medzi jeho základné hodnoty patrí neoddeliteľne princíp právnej istoty

[( ), napr. ], ktorého neopomenuteľným komponentom je

predvídateľnosť práva. Súčasťou uvedeného princípu je tiež požiadavka, aby sa na určitú

právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď

(napr. m. m. , a ), teda to, že obdobné situácie musia

byť rovnakým spôsobom právne posudzované. Za diskriminačný potom možno považovať

taký postup, ktorý rovnaké alebo analogické situácie rieši odchylným spôsobom, pričom ho

nemožno objektívne a rozumne odôvodniť (mutatis mutandis a ).

V naznačenej súvislosti tiež treba poukázať na názor ústavného súdu v iných veciach,

kde vyslovil, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov,

a suplovať tak poslanie, ktoré o súdoch a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21,

§ 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám),

keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu

zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (mutatis mutandis ,

).

Z uvedených ustálených právnych názorov na rozpory judikatúry všeobecných súdov

v rovnakých alebo podobných veciach možno vyvodiť, že zásah ústavného súdu

do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov je v dôsledku oddelenosti ústavného súdnictva

od všeobecného súdnictva zakotvenej v systematike siedmej hlavy možný len

v prípadoch, keď rozdielnosť riešení skutkovo rovnakých alebo podobných prípadov

zo strany všeobecných súdov dosahuje ústavnoprávnu relevanciu. Inými slovami, musí ísť

o prípady, keď sa všeobecný súd v podstatnej otázke a bez riadneho odôvodnenia odchýli

od stabilizovanej judikatúry všeobecných súdov alebo jeho odchýlka (aj keď je v rozhodnutí

samom odôvodnená) nezodpovedá ústavne konformnej aplikácii príslušných právnych

noriem, pričom v obidvoch prípadoch musí mať postup súdu za následok porušenie

niektorého z práv alebo slobôd fyzickej osoby alebo právnickej osoby, na ktorých ochranu

je podľa povolaný ústavný súd. Až v takom prípade je namieste zásah

ústavného súdu, tak ako ho predpokladá .

V sťažovateľovom prípade možno konštatovať, že po formálnej stránke došlo

k odchýlke okresného súdu a krajského súdu od ustálenej judikatúry v skutkovo podobných

veciach (rozhodnutie najvyššieho súdu vo veci sp. zn. ), podľa názoru

ústavného súdu však ani jeden z dvoch predmetných v rozpore stojacich názorov

všeobecných súdov nesignalizuje možnosť porušenia základného práva na súdnu ochranu.

Už citované odôvodnenie krajského súdu nie je arbitrárne ani zjavne neodôvodnené.

Navyše, tvoriac s rozsudkom krajského súdu jeden celok okresný súd vhodne dopĺňa

odôvodnenie odchýlky od sťažovateľom uvádzaného judikátu najvyššieho súdu

konštatovaním, že síce „zmluva o budúcej zmluve tak, ako bola uzatvorená, by nebola

listinou spôsobilou zápisu na vklad a záznam podľa katastrálneho

Z. z. Listinou spôsobilou zápisu na vklad alebo záznam by však nemohla byť táto zmluva,

ale až následne uzatvorená zmluva, alebo práve toto rozhodnutie súdu. Určite v záujme

zachovania autority súdneho rozhodovania súd by mal rozhodnúť o nahradení prejavu vôle

rozhodnutím, ktoré bude takto spôsobilou listinou, nemôže meniť návrh účastníka konania

a je pravdou, že časť právnej literatúry a rozhodovacej praxe považuje pre úspech

v takomto predmete konania to, aby už zmluva o budúcej zmluve predložená súdu bola

listinou spôsobilou zápisu do katastra nehnuteľností. K tomu súd poznamenáva, že v tomto

konaní je viazaný návrhom na začatie konania a môže využiť celú zákonnú rozhodovaciu

činnosť včítane interpretácie pre uváženie toho, či navrhovateľ má právo dosiahnuť tu

požadované nahradenie prejavu vôle, a to s prihliadnutím na predchádzajúce písomné

dojednanie. V prípade predloženia neurčitej listiny zmluvy o budúcej zmluve súd

zohľadňuje, či ide o neurčitosť vôle účastníkov zmluvy, ktorá by bola dôvodom neplatnosti

právneho úkonu podľa , alebo o stav, keď táto vôľa bola neurčito vyjadrená,

a neurčitosť prejavu vôle môže byť odstránená dokazovaním v súdnom konaní.“.

Takéto zdôvodnenie odchýlky od ustálenej judikatúry všeobecných súdov v spojení

s už prezentovanými právnymi názormi krajského súdu ako súdu odvolacieho považuje

ústavný súd za plne rešpektujúce základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 i jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru.

Odôvodneniu nechýba logika v uvažovaní a takisto nevedie k záverom, ktoré by

nezodpovedali priebehu a výsledkom dokazovania v konaní.

Ústavný súd ešte nad rámec vysporiadania sa s predmetnou sťažnostnou námietkou

považuje za potrebné zdôrazniť, že skutkový stav tvoriaci základ rozsudku krajského súdu

v sťažovateľovom prípade nebol celkom totožný so skutkovým stavom, z ktorého vychádzal

najvyšší súd pri formulácii svojho právneho názoru vo veci sp. zn. , a to

práve v otázke identifikácie nehnuteľností, ktoré mali byť predmetom neskoršieho prevodu.

Najvyšší súd totiž prerokúval dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu

vychádzajúceho zo zistenia, že v dokumente, ktorý mal byť považovaný za zmluvu

o budúcej zmluve, predmetné nehnuteľnosti neboli špecifikované uvedením presného

označenia pozemkov, parcelných čísel, výmery ani čísla listu vlastníctva. Je preto

pochopiteľné, že za takýchto okolností by odstraňovanie nedostatkov zmluvných formulácií

najvyšším súdom prostredníctvom dokazovania bolo dopĺňaním podstatných náležitostí

kúpnej zmluvy, a tým aj nahrádzaním vôle (nie prejavov vôle) účastníkov zmluvného

vzťahu spôsobom, ktorý by bol v príkrom rozpore s požiadavkou zmluvnej slobody

charakterizujúcou súkromnoprávne vzťahy, ako aj v rozpore s ustanovením § 37 ods. 1

.

V sťažovateľovom prípade však identifikácii nehnuteľností chýbalo presné uvedenie

katastrálneho územia, v ktorom predmetné nehnuteľnosti boli lokalizované, a číselné

označenie listu vlastníctva, na ktorom v katastri nehnuteľností sú predmetné nehnuteľnosti

vedené. Neurčitosť prejavu vôle účastníkov zmluvy o budúcej zmluve z 11. októbra 1996 je

tak neporovnateľná s neurčitosťou posudzovanou v naznačenej kauze riešenej najvyšším

súdom. Okrem toho, v priebehu konania pred okresným súdom a krajským súdom ani

sťažovateľ, ani žalobca nenamietali, že by nehnuteľnosti, ktoré boli neúplne v zmluve

o budúcej zmluve identifikované, neboli tými nehnuteľnosťami, ku ktorým prevod

vlastníckeho práva sa napokon stal predmetom rozsudku okresného súdu. Z toho

jednoznačne vyplýva, že predmet zmluvy o budúcej zmluve v sťažovateľovom prípade

nebol z hľadiska jeho presnej identifikácie v priebehu dokazovania nijak spochybnený.

Preto námietku sťažovateľa o nerešpektovaní ustálenej judikatúry všeobecných súdov

pri rozhodovaní v jeho veci krajským súdom považuje ústavný súd za nedôvodnú.

Druhá námietka sťažovateľa proti napadnutému rozsudku sa zakladala na tvrdení, že

krajský súd ako súd odvolací sa nevysporiadal „so skutočnosťami, ktorými sťažovateľ

preukazoval neplatnosť zmluvy o budúcej zmluve z dôvodu neurčitosti opisu a určenia

príslušenstva predávanej veci. Porušovateľ ako odvolací súd o tejto otázke vôbec nekonal a

ani sa touto skutočnosťou nepotreboval alebo nechcel zaoberať. Napriek takému a určite

nesprávnemu právnemu názoru prvostupňového súdu, že príslušenstvom stavby sú trvalé

porasty.“.

K tejto námietke ústavný súd v prvom rade poznamenáva, že okresný súd

v odôvodnení svojho rozhodnutia zaujal k povahe trvalých porastov jednoznačné

stanovisko, keď ich právne kvalifikoval ako súčasť veci, nie jej príslušenstvo. Doslova

uviedol, že „pokiaľ po stránke obsahu zmluvy o budúcej zmluve spornou bola ďalej otázka

príslušenstva, ktoré tiež malo byť budúcou zmluvou prevedené, súd poznamenáva, že pokiaľ

bolo špecifikované príkladmo ako ploty, úpravy, trvalé porasty, atď., ide podľa povahy

týchto predmetov o súčasť pozemku, teda nie právne samostatnú vec“.

Je pravdou, že okresný súd svojím rozsudkom napriek tomu nahradil prejav vôle

sťažovateľa uzavrieť kúpnu zmluvu v znení odporujúcom jeho citovanému názoru, pretože

v čl. II bode 1 sa uvádza, že predmetom zmluvy je okrem domu „čís. súp. 886“ aj „jeho

príslušenstvo (ploty, vonkajšie úpravy, trvalé porasty, atď.)“. Podľa názoru ústavného súdu

sa však okresný vysporiadal akceptovateľným spôsobom aj s týmto nedostatkom v zmluvnej

formulácii, keď vyjadril názor, že „pomenovanie týchto predmetov nesprávnym právnym

pojmom nemohlo nič zmeniť na následkoch uzatvorenia ich právneho úkonu. Účastníci sa

dohodli na uzatvorení budúcej zmluvy s predmetom konkrétnych nehnuteľností a každá

súčasť týchto nehnuteľností bude nevyhnutne prevedená spolu s nimi.“. Teda bez ohľadu na

to, že účastníci označili niektoré súčasti predmetnej nehnuteľnosti ako jej príslušenstvo,

okresný súd bol toho názoru, že všetky súčasti nehnuteľnosti sledujú jej vlastnícky režim,

a preto budú prevedené spolu s ňou. Tento záver podľa názoru ústavného súdu plne

rešpektuje podstatu právneho vzťahu súčasti veci a hlavnej veci tak, ako vyplýva

z ustanovenia .

Pritom okresný súd neopomenul ani potrebu vysporiadať sa v konkrétnych

okolnostiach s problémom prípadného príslušenstva predmetných nehnuteľností. Uviedol,

že „pokiaľ príslušenstvom malo byť aj vnútorné vybavenie (kancelárske zariadenie, telefón

a pod.), správne už išlo o právne samostatné veci, ktoré mohli tvoriť príslušenstvo

predmetných nehnuteľností, ich konkrétne stotožňovanie by však už bolo nad rámec

rozhodovacej právomoci tunajšieho súdu, ako aj nad rámec rozhodovacej činnosti

katastrálneho úradu o zápise vlastníckych práv k nehnuteľnostiam. Pokiaľ by v dôsledku

tohto nahradenia vôle žalovaného bolo v budúcnosti sporné, či bolo prevedené aj

vlastníctvo ku konkrétnej právne samostatnej veci, bolo by to vecou účastníkov, aj

s ohľadom na možný vznik sporu o vydanie veci, ako určito sa dohodli.“. Citovaná časť

odôvodnenia smeruje k názoru, že neuvedenie príslušenstva prevádzaných nehnuteľností

nemusí bez ďalšieho znamenať absolútnu neplatnosť zmluvy, ktorou sa prevádza hlavná

vec, čo zodpovedá i ustálenej judikatúre všeobecných súdov (napríklad rozsudok

Najvyššieho súdu Českej socialistickej republiky zo 4. júla 1985 sp. zn.

uverejnený v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk pod č. R 7/1987). Preto je vecou

účastníkov zmluvy o prevode nehnuteľnosti, či do nej pojmú aj príslušenstvo hlavnej veci.

Ak sa ale rozhodnú príslušenstvo v zmluve neuviesť, prípadne ho uvedú neúplne (ako to

bolo aj v posudzovanom prípade), potom to nemusí za každých okolností viesť k záveru

o absolútnej neplatnosti zmluvy pre jej neurčitosť.

Ústavný súd tak k druhej prednesenej sťažnostnej námietke uzatvára, že vo vzťahu

odôvodnenia a výroku rozsudku okresného súdu nezistil rozpor, ktorý sťažovateľ namietal

a ktorý sa na prvý pohľad v tomto rozsudku aj javil, pričom ak za tejto situácie krajský súd

svoje potvrdzujúce rozhodnutie zdôvodnil iba jednoducho tvrdením, že „nebola preukázaná

ani nezrozumiteľnosť obsahu oboch namietaných listín, keďže prejav vôle oboch zmluvných

strán z nich bol nepochybne poznateľný“, potom pri ústavným súdom viackrát deklarovanej

jednote prvostupňového a odvolacieho rozhodnutia (napríklad ) by v rámci

meritórneho prerokovania predloženej sťažnosti nebolo možné odôvodnenie napadnutého

rozsudku krajského súdu charakterizovať za žiadnych okolností ako stojace v rozpore

s požiadavkami, ktoré na kvalitu odôvodnení súdnych rozhodnutí kladie

i čl. 6 ods. 1 dohovoru (pozri napr. ).

Sťažovateľ tiež namietal oprávnenie Mgr. H. konať v jeho mene v čase uzatvárania

zmluvy o budúcej zmluve, ako aj zmlúv o pôžičkách, ktoré zmluve o budúcej zmluve

predchádzali. K tejto námietke ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej nie

je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré

ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by

vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. , ,

).

V tejto súvislosti ústavný súd z rozsudku krajského súdu, ale predovšetkým

z rozsudku okresného súdu zistil, že oprávnenie osôb, ktoré podpisovali predmetné zmluvy,

bolo v konaní podrobené rozsiahlemu a široko zameranému dokazovaniu, konajúce súdy

svoje skutkové závery náležite vysvetlili a podľa názoru ústavného súdu je nadbytočné ich

v odôvodnení tohto rozhodnutia opätovne rekapitulovať. Postačuje poukaz na to, že

vychádzali zo zistení plynúcich z výpisu z obchodného registra, ktorý účastníci konania

nespochybnili, ale aj z formálnej podoby sporných zmlúv. Tie sťažovateľ priložil k svojej

sťažnosti, a tak ústavný súd aj napriek už citovanej judikatúre vylučujúcej jeho postavenie

ďalšej inštancie všeobecného súdnictva mohol dospieť k úsudku, že v skutkových zisteniach

oboch konajúcich súdov niet signálu, ktorý by mohol po prijatí sťažnosti viesť v konečnom

dôsledku ku konštatácii porušenia označených základných práv sťažovateľa pre arbitrárnosť

alebo zjavnú neodôvodnenosť napadnutého rozsudku krajského súdu.

Ďalšou námietkou sťažovateľa bolo jeho tvrdenie, že v odvolacom konaní

rozhodoval vylúčený sudca, keďže „senát odvolacieho súdu, ktorého predsedom bol vždy

JUDr. J. B. rozhodnutia prvostupňového súdu vždy zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie“.

Sťažovateľ je tak presvedčený, že u predsedu senátu krajského súdu „sa cez tieto

rozhodnutia vytvoril taký vzťah k prejednávanej veci, ktorý je dôvodom pre vylúčenie

sudcu“.

Na preskúmanie tejto námietky sťažovateľa ústavný súd vzhľadom na princíp

subsidiarity plynúci z nemá dostatok právomoci. Dôvodom je

ustanovenie , ktoré dáva účastníkovi konania právo podať dovolanie ako

mimoriadny opravný prostriedok proti odvolaciemu rozhodnutiu, ktoré vydal vylúčený

sudca. Existuje tak iný súd, ktorý má právomoc poskytnúť právu sťažovateľa potrebnú

ochranu, čo vylučuje právomoc ústavného súdu.

Rovnaký postoj zaujal ústavný súd i k námietke sťažovateľa o porušení princípu

rovnosti zbraní, ktorého sa mal dopustiť predseda senátu okresného súdu. Z obsahu

odvolania sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu ústavný súd zistil, že toto pochybenie

sťažovateľ vo svojom odvolaní nenamietal. Z tohto dôvodu nebolo úlohou krajského súdu

vysporiadať sa s prípadnou existenciou tejto vady. Pre ústavný súd je však v tejto súvislosti

smerodajné, že ochranu proti porušeniu princípu rovnosti zbraní v konaní súdu prvého

stupňa je oprávnený poskytnúť odvolací súd. Preto i v tomto prípade je právomoc ústavného

súdu preskúmavať postup predsedu senátu okresného súdu vylúčená.

K časti sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva sťažovateľa na verejné

prerokovanie jeho veci a základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom

zaručeného ústavný súd uvádza, že sťažovateľ videl porušenie týchto

svojich základných práv v tom, že mu „porušovateľ ako orgán súdnej moci štátu...

nezabezpečil... realizáciu práva osobnej prítomnosti pri prejednaní jeho veci pred

nezávislým a spravodlivým súdom v celom súdnom konaní, a neumožnil mu realizáciu práva

vyjadriť sa ku všetkým dôkazom“. Toto konštatovanie však nezdôvodnil poukazom

na žiadne konkrétne procesné pochybenie konajúcich súdov, ktorým by mu tieto boli odňali

právo vyjadriť sa ku všetkým dôkazom. V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že názor

sťažovateľa, že krajský súd sa nevysporiadal so všetkými jeho odvolacími námietkami,

nemôže signalizovať porušenie základného práva vyjadriť sa ku vykonávaným dôkazom,

pretože požiadavka, aby sa konajúci súd v odôvodnení rozhodnutia riadne vysporiadal

so všetkými námietkami účastníka konania majúcimi zásadný význam pre rozhodnutie

vo veci, netvorí obsah základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Rovnako sťažovateľ neuviedol žiadne skutočnosti nasvedčujúce možnosti zistiť

po meritórnom prerokovaní predmetnej sťažnosti porušenie základného práva na verejné

prerokovanie jeho veci.

Ústavný súd tak nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by po prípadnom prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie mohli viesť k záveru o porušení základného práva sťažovateľa

zaručeného , a preto i v tejto časti predloženú sťažnosť zhodnotil ako

zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. novembra 2009