Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 345/09
PDF · 254.05 KB
No categories available
III. ÚS 345/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. novembra
2009 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., Ž., zastúpenej advokátom JUDr.
V. J., Advokátska kancelária, Ž., vo veci namietaného porušenia základných práv
zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského
súdu v Žiline vydaným 22. októbra 2007 v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 184/2007
a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. apríla 2008
doručená sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namieta
porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na verejné prerokovanie svojej veci
a základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom zaručeného čl. 48 ods. 2
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu
v Žiline (ďalej len „krajský súd“) z 22. októbra 2007 vydaným v konaní vedenom pod
sp. zn. 9 Co 184/2007.
Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vystupoval ako odporca
v konaní Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) vedenom pod sp. zn. 8 C 626/97.
Predmetom tohto konania bolo nahradenie vyhlásenia vôle sťažovateľa na uzavretie kúpnej
zmluvy podľa § 50a ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“).
Sťažovateľ vo svojom vyjadrení k žalobe namietal nedostatočnú špecifikáciu
predmetu zmluvy – nehnuteľnosti (absencia údaja o katastrálnom území, na ktorom sa
nehnuteľnosť nachádza). Zdôraznil, že taký nedostatok nemôže konajúci súd odstraňovať
„výkladom vôle účastníkov“. Sťažovateľ v konaní okresného súdu namietal aj nesprávne
označenie príslušenstva predmetnej nehnuteľnosti, ktoré tiež tvorilo predmet zmluvy
o budúcej zmluve.
Okresný súd vo veci dvakrát rozhodol rozsudkom (č. k. 8 C 626/1997-162 z 28.
januára 2002 a č. k. 8 C 626/1997-227 z 27. októbra 2003). Oba rozsudky však krajský súd
zrušil, v prvom prípade pre nesúhlas s právnym názorom okresného súdu v otázke skúmania
prejavu vôle pre účely odstránenia nedostatkov pri identifikácii predmetu zmluvy
a v druhom prípade pre nedostatky v procese dokazovania.
Okresný súd po vrátení veci rozhodol 23. marca 2007 rozsudkom č. k. 8 C 626/1997-
375 nahrádzajúci vyhlásenie vôle sťažovateľa, že ako predávajúci uzatvára kúpnu zmluvu
so žalobcom ako kupujúcim v znení predloženom žalobcom, ktoré sa stalo prílohou
rozsudku. V odôvodnení svojho rozhodnutia okresný súd k otázke identifikácie
nehnuteľností tvoriacich objekt zmluvy o budúcej zmluve uviedol, že aj keď „zmluva
o budúcej zmluve tak, ako bola uzatvorená, by nebola listinou spôsobilou zápisu na vklad
alebo záznam podľa § 42 katastrálneho zákona č. 162/1995 Z. z. Listinou spôsobilou zápisu
na vklad alebo záznam by... mohla byť... až následne uzatvorená zmluva alebo práve toto
rozhodnutie súdu“. Podľa názoru okresného súdu nedostatkom zmluvy o budúcej zmluve
bolo iba neuvedenie katastrálneho územia, v ktorom sa predmetná nehnuteľnosť nachádza,
čo sa podarilo odstrániť dokazovaním.
K problému jednoznačného vymedzenia príslušenstva nehnuteľnosti okresný súd
uviedol, že pokiaľ toto „bolo špecifikované príkladmo ako ploty, úpravy, trvalé porasty,
atď., ide podľa povahy týchto predmetov o súčasť pozemku, teda nie právne samostatnú vec.
Pomenovanie týchto predmetov nesprávnym právnym pojmom nemohlo nič zmeniť na
následkoch uzatvorenia ich právneho úkonu. Účastníci sa dohodli na uzatvorení budúcej
zmluvy s predmetom konkrétnych nehnuteľností a každá súčasť týchto nehnuteľností bude
nevyhnutne prevedená spolu s nimi.“.
Sťažovateľ napadol rozsudok okresného súdu odvolaním zo 7. júna 2007. V ňom
opätovne argumentoval tvrdením, že sporná zmluva o budúcej zmluve je neplatným
právnym úkonom. Odvolacie dôvody boli v zásade zhodné s dôvodmi, ktoré sťažovateľ
uviedol vo svojom vyjadrení k žalobe v prvostupňovom konaní.
Krajský súd rozsudkom z 22. októbra 2007 vydaným v konaní vedenom pod sp. zn.
9 Co 184/2007 napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil. V odôvodnení svojho
rozhodnutia sformuloval právny názor, podľa ktorého „neoznačenie katastrálneho územia
nemožno považovať za taký nedostatok, ktorý by robil právny úkon neurčitým a
nezrozumiteľným. Nehnuteľnosti sú v tomto prípade špecifikované konkrétnymi údajmi
zodpovedajúcimi stavu v katastri nehnuteľností (katastrálne čísla parciel, číslo súpisné
domu, atď.), pričom ani medzi účastníkmi nevznikli žiadne pochybnosti o tom, o ktoré
nehnuteľnosti sa konkrétne jedná (odporca tieto nehnuteľnosti v minulosti, v tom istom
stave, odkúpil).“.
Odvolacou námietkou sťažovateľa týkajúcou sa vymedzenia príslušenstva
predmetnej nehnuteľnosti sa krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia explicitne
nezaoberal, podľa jeho názoru však „nebola preukázaná ani nezrozumiteľnosť obsahu
oboch namietaných listín, keďže prejav vôle oboch zmluvných strán z nich bol nepochybne
poznateľný“.
V sťažnosti adresovanej ústavnému súdu sťažovateľ založil názor o porušení
označených základných práv rozsudkom krajského súdu na viacerých tvrdeniach. V prvom
rade uviedol, že ako účastník súdneho konania má „právo na spravodlivý súdny proces,
ktorý je založený predovšetkým na objektívnom a úplnom dokazovaní, spravodlivom,
objektívnom a úplnom hodnotení všetkých dôkazov so zavŕšením spravodlivým rozhodnutím
s úplným, zrozumiteľným a presvedčivým odôvodnením“. Toto právo mu bolo upreté,
pretože „odvolací súd sa pri svojom rozhodovaní riadne alebo vôbec nevysporiadal
so všetkými v odvolaní uvedenými hmotnoprávnymi a procesnými skutočnosťami, ktoré
sťažovateľ uviedol v podanom odvolaní a ktorými sťažovateľ odôvodňoval svoje právne
závery a ktorými protiargumentoval proti záverom prvostupňového súdu či o ktoré
odvolanie oprel“. Pritom sťažovateľ poukázal na to, že krajský súd sa nevysporiadal
„s otázkou právnej dôvodnosti a možnosti zmeny žalobného petitu a dokazovanie existencie
hmotne právneho dôvodu zmeny žalobného petitu“, s otázkou „aplikácie právnych viet
a záverov rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo 109/2004 ako dovolacieho súdu
na prejednávanú vec“ ani s otázkou „rozporu medzi výrokom a odôvodnením
prvostupňového rozsudku v otázke určenia príslušenstva stavby a pozemku“.
Krajský súd sa podľa sťažovateľa nevysporiadal s otázkou platnosti právneho úkonu
uzavretia zmluvy o budúcej zmluve. Okresný súd poznajúc skutočnosť, že konateľka
sťažovateľa je sestrou navrhovateľa, považoval za preukázané, že „Mgr. H. síce ako
konateľka odporcu vykonávala pri podpise zmluvy o budúcej zmluve vôľu žalobcu, ale
podstatné je, že ako konateľka zaväzovala žalovaného, a aj keď to nebola jej vôľa, nie taký
úkon protiprávnym úkonom“.
Sťažovateľ v odôvodnení svojej sťažnosti osobitne poukázal na rozpor právneho
názoru okresného súdu i krajského súdu s právnym názorom vysloveným Najvyšším súdom
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v rozhodnutí vydanom vo veci vedenej pod
sp. zn. 1 Cdo 109/2004, ktorá „je svojou podstatou ak nie totožnou právnou vecou, tak
určite obdobnou právnou vecou“.
Sťažovateľ tiež tvrdí, že v konaní prvostupňového súdu bola tiež porušená „zásada
rovnosti zbraní“, pretože predseda senátu okresného súdu na pojednávaní 23. marca 2007
„svojim postupom naznačoval navrhovateľovi, aby podal návrh na zmenu žalobného
petitu“. Taktiež priebeh konania charakterizovaný dvomi zrušeniami meritórneho
rozhodnutia okresného súdu krajským súdom (predsedom senátu krajského súdu bol vždy
JUDr. B.) podľa sťažovateľa naznačuje, že v odvolacom konaní rozhodoval vylúčený sudca,
keďže sa „cez tieto rozhodnutia vytvoril taký vzťah k prejednávnej veci, ktorý je dôvodom
pre vylúčenie sudcu“.
Podľa sťažovateľa krajský súd v jeho prípade „porušil čl. 20 ods. 1 a čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky, a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd najmenej v tom, že sťažovateľovi nezabezpečil:
- realizáciu práva vlastniť majetok, keď v rozpore s ústavou a zákonom urobil
rozhodnutie, že porušovateľ nemôže byť vlastníkom určitého majetku,
- realizáciu práva osobnej prítomnosti pri prejednaní jeho veci pred nezávislým a
spravodlivým súdom v celom súdnom konaní, a neumožnil mu realizáciu práva vyjadriť sa
ku všetkým dôkazom,
- povinnosť súdu zaoberať sa a vysporiadať sa s jeho návrhmi a prednesmi ako
účastníka odvolacieho konania podľa a v medziach zákona“.
Sťažovateľ uviedol, že v predmetnej veci podal aj dovolanie odôvodnené § 237 písm.
f) a g) a § 238 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „OSP“), ako aj dôvodmi podľa § 241 ods. 2 OSP. Ústavný súd zistil, že
v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 61/2008 najvyšší súd 11. júna 2009
rozhodol tak, že podané dovolanie odmietol.
V časti sťažnosti označenej ako „V. Návrh na rozhodnutie“ sťažovateľ ústavnému
súdu navrhol, aby „vyslovil, že Krajský súd v Žiline rozsudkom č. k.: 9Co/184/2007 zo dňa
22.10.2007, v spojení s právoplatným rozsudkom Okresného súdu v Žiline č. 8C/626/97-375
zo dňa 23. 03. 2007, porušil ústavné práva sťažovateľa a to právo domáhať sa svojho práva
na nestrannom a nezávislom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na
verejné prerokovanie jeho veci a právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a porušil jeho základné ľudské právo
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k.: 9Co/184/2007 zo dňa
22.10.2007 zrušil“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom
na začatie konania... Z tohto dôvodu berúc do úvahy znenie časti sťažnosti nadpísanej ako
„V. Návrh na rozhodnutie“ i skutočnosť, že sťažovateľ je zastúpený kvalifikovaným
právnym zástupcom, sa ústavný súd nezaoberal námietkou porušenia základného práva
vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 ústavy, ktorá bola naznačená v odôvodnení
sťažnosti.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Vo vzťahu k časti namietajúcej porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu
ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a porušenie práva na spravodlivé súdne konanie
zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa
ktorej o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha
ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil,
či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého
z práv alebo slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto
preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda
môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez
najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).
Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia
priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane
a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane
druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným
postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ
namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr.
III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Zásadnou sťažnostnou námietkou bolo sťažovateľovo tvrdenie o rozpore
napadnutého rozsudku krajského súdu s rozhodnutím najvyššieho súdu vydaným v konaní
vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 109/2004.
V uvedenom rozhodnutí najvyšší súd formuloval právnu vetu tvoriacu základ
pre jeho rozhodnutie o tam prerokúvanej veci tak, že „je vylúčené, aby súd pri rozhodovaní
o nahradení prejavu vôle (§ 161 ods. 3 OSP) neurčité, prípadne chýbajúce podstatné
náležitosti budúcej zmluvy napravoval výkladom prejavu vôle účastníkov zmluvy o budúcej
zmluve v zmysle § 35 OZ.“. Naproti tomu, krajský súd v sťažovateľovej veci zaujal
stanovisko, podľa ktorého „neoznačenie katastrálneho územia nemožno považovať za taký
nedostatok, ktorý by robil právny úkon neurčitým a nezrozumiteľným. Nehnuteľnosti sú
v tomto prípade špecifikované konkrétnymi údajmi zodpovedajúcimi stavu v katastri
nehnuteľností (katastrálne čísla parciel, číslo súpisné domu, atď.), pričom ani medzi
účastníkmi nevznikli žiadne pochybnosti o tom, o ktoré nehnuteľnosti sa konkrétne jedná.“.
Je tak zrejmé, že právne názory najvyššieho súdu a krajského súdu sa v prípadoch podľa
sťažovateľa vykazujúcich rovnaké skutkové pozadie líšili.
Ústavný súd sa opätovne obracia k svojej ustálenej judikatúre, podľa ktorej k znakom
právneho štátu a medzi jeho základné hodnoty patrí neoddeliteľne princíp právnej istoty
[(čl. 1 ods. 1 ústavy), napr. PL. ÚS 36/95], ktorého neopomenuteľným komponentom je
predvídateľnosť práva. Súčasťou uvedeného princípu je tiež požiadavka, aby sa na určitú
právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď
(napr. m. m. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99), teda to, že obdobné situácie musia
byť rovnakým spôsobom právne posudzované. Za diskriminačný potom možno považovať
taký postup, ktorý rovnaké alebo analogické situácie rieši odchylným spôsobom, pričom ho
nemožno objektívne a rozumne odôvodniť (mutatis mutandis PL. ÚS 21/00 a PL. ÚS 6/04).
V naznačenej súvislosti tiež treba poukázať na názor ústavného súdu v iných veciach,
kde vyslovil, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov,
a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21,
§ 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám),
keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu
zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (mutatis mutandis I. ÚS 17/01,
Z uvedených ustálených právnych názorov na rozpory judikatúry všeobecných súdov
v rovnakých alebo podobných veciach možno vyvodiť, že zásah ústavného súdu
do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov je v dôsledku oddelenosti ústavného súdnictva
od všeobecného súdnictva zakotvenej v systematike siedmej hlavy ústavy možný len
v prípadoch, keď rozdielnosť riešení skutkovo rovnakých alebo podobných prípadov
zo strany všeobecných súdov dosahuje ústavnoprávnu relevanciu. Inými slovami, musí ísť
o prípady, keď sa všeobecný súd v podstatnej otázke a bez riadneho odôvodnenia odchýli
od stabilizovanej judikatúry všeobecných súdov alebo jeho odchýlka (aj keď je v rozhodnutí
samom odôvodnená) nezodpovedá ústavne konformnej aplikácii príslušných právnych
noriem, pričom v obidvoch prípadoch musí mať postup súdu za následok porušenie
niektorého z práv alebo slobôd fyzickej osoby alebo právnickej osoby, na ktorých ochranu
je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy povolaný ústavný súd. Až v takom prípade je namieste zásah
ústavného súdu, tak ako ho predpokladá čl. 127 ústavy.
V sťažovateľovom prípade možno konštatovať, že po formálnej stránke došlo
k odchýlke okresného súdu a krajského súdu od ustálenej judikatúry v skutkovo podobných
veciach (rozhodnutie najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 1 Cdo 109/2004), podľa názoru
ústavného súdu však ani jeden z dvoch predmetných v rozpore stojacich názorov
všeobecných súdov nesignalizuje možnosť porušenia základného práva na súdnu ochranu.
Už citované odôvodnenie krajského súdu nie je arbitrárne ani zjavne neodôvodnené.
Navyše, tvoriac s rozsudkom krajského súdu jeden celok okresný súd vhodne dopĺňa
odôvodnenie odchýlky od sťažovateľom uvádzaného judikátu najvyššieho súdu
konštatovaním, že síce „zmluva o budúcej zmluve tak, ako bola uzatvorená, by nebola
listinou spôsobilou zápisu na vklad a záznam podľa § 42 katastrálneho zákona č. 162/1995
Z. z. Listinou spôsobilou zápisu na vklad alebo záznam by však nemohla byť táto zmluva,
ale až následne uzatvorená zmluva, alebo práve toto rozhodnutie súdu. Určite v záujme
zachovania autority súdneho rozhodovania súd by mal rozhodnúť o nahradení prejavu vôle
rozhodnutím, ktoré bude takto spôsobilou listinou, nemôže meniť návrh účastníka konania
a je pravdou, že časť právnej literatúry a rozhodovacej praxe považuje pre úspech
v takomto predmete konania to, aby už zmluva o budúcej zmluve predložená súdu bola
listinou spôsobilou zápisu do katastra nehnuteľností. K tomu súd poznamenáva, že v tomto
konaní je viazaný návrhom na začatie konania a môže využiť celú zákonnú rozhodovaciu
činnosť včítane interpretácie pre uváženie toho, či navrhovateľ má právo dosiahnuť tu
požadované nahradenie prejavu vôle, a to s prihliadnutím na predchádzajúce písomné
dojednanie. V prípade predloženia neurčitej listiny zmluvy o budúcej zmluve súd
zohľadňuje, či ide o neurčitosť vôle účastníkov zmluvy, ktorá by bola dôvodom neplatnosti
právneho úkonu podľa § 37 ods. 1 OZ, alebo o stav, keď táto vôľa bola neurčito vyjadrená,
a neurčitosť prejavu vôle môže byť odstránená dokazovaním v súdnom konaní.“.
Takéto zdôvodnenie odchýlky od ustálenej judikatúry všeobecných súdov v spojení
s už prezentovanými právnymi názormi krajského súdu ako súdu odvolacieho považuje
ústavný súd za plne rešpektujúce základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy i jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Odôvodneniu nechýba logika v uvažovaní a takisto nevedie k záverom, ktoré by
nezodpovedali priebehu a výsledkom dokazovania v konaní.
Ústavný súd ešte nad rámec vysporiadania sa s predmetnou sťažnostnou námietkou
považuje za potrebné zdôrazniť, že skutkový stav tvoriaci základ rozsudku krajského súdu
v sťažovateľovom prípade nebol celkom totožný so skutkovým stavom, z ktorého vychádzal
najvyšší súd pri formulácii svojho právneho názoru vo veci sp. zn. 1 Cdo 109/2004, a to
práve v otázke identifikácie nehnuteľností, ktoré mali byť predmetom neskoršieho prevodu.
Najvyšší súd totiž prerokúval dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu
vychádzajúceho zo zistenia, že v dokumente, ktorý mal byť považovaný za zmluvu
o budúcej zmluve, predmetné nehnuteľnosti neboli špecifikované uvedením presného
označenia pozemkov, parcelných čísel, výmery ani čísla listu vlastníctva. Je preto
pochopiteľné, že za takýchto okolností by odstraňovanie nedostatkov zmluvných formulácií
najvyšším súdom prostredníctvom dokazovania bolo dopĺňaním podstatných náležitostí
kúpnej zmluvy, a tým aj nahrádzaním vôle (nie prejavov vôle) účastníkov zmluvného
vzťahu spôsobom, ktorý by bol v príkrom rozpore s požiadavkou zmluvnej slobody
charakterizujúcou súkromnoprávne vzťahy, ako aj v rozpore s ustanovením § 37 ods. 1
V sťažovateľovom prípade však identifikácii nehnuteľností chýbalo presné uvedenie
katastrálneho územia, v ktorom predmetné nehnuteľnosti boli lokalizované, a číselné
označenie listu vlastníctva, na ktorom v katastri nehnuteľností sú predmetné nehnuteľnosti
vedené. Neurčitosť prejavu vôle účastníkov zmluvy o budúcej zmluve z 11. októbra 1996 je
tak neporovnateľná s neurčitosťou posudzovanou v naznačenej kauze riešenej najvyšším
súdom. Okrem toho, v priebehu konania pred okresným súdom a krajským súdom ani
sťažovateľ, ani žalobca nenamietali, že by nehnuteľnosti, ktoré boli neúplne v zmluve
o budúcej zmluve identifikované, neboli tými nehnuteľnosťami, ku ktorým prevod
vlastníckeho práva sa napokon stal predmetom rozsudku okresného súdu. Z toho
jednoznačne vyplýva, že predmet zmluvy o budúcej zmluve v sťažovateľovom prípade
nebol z hľadiska jeho presnej identifikácie v priebehu dokazovania nijak spochybnený.
Preto námietku sťažovateľa o nerešpektovaní ustálenej judikatúry všeobecných súdov
pri rozhodovaní v jeho veci krajským súdom považuje ústavný súd za nedôvodnú.
Druhá námietka sťažovateľa proti napadnutému rozsudku sa zakladala na tvrdení, že
krajský súd ako súd odvolací sa nevysporiadal „so skutočnosťami, ktorými sťažovateľ
preukazoval neplatnosť zmluvy o budúcej zmluve z dôvodu neurčitosti opisu a určenia
príslušenstva predávanej veci. Porušovateľ ako odvolací súd o tejto otázke vôbec nekonal a
ani sa touto skutočnosťou nepotreboval alebo nechcel zaoberať. Napriek takému a určite
nesprávnemu právnemu názoru prvostupňového súdu, že príslušenstvom stavby sú trvalé
porasty.“.
K tejto námietke ústavný súd v prvom rade poznamenáva, že okresný súd
v odôvodnení svojho rozhodnutia zaujal k povahe trvalých porastov jednoznačné
stanovisko, keď ich právne kvalifikoval ako súčasť veci, nie jej príslušenstvo. Doslova
uviedol, že „pokiaľ po stránke obsahu zmluvy o budúcej zmluve spornou bola ďalej otázka
príslušenstva, ktoré tiež malo byť budúcou zmluvou prevedené, súd poznamenáva, že pokiaľ
bolo špecifikované príkladmo ako ploty, úpravy, trvalé porasty, atď., ide podľa povahy
týchto predmetov o súčasť pozemku, teda nie právne samostatnú vec“.
Je pravdou, že okresný súd svojím rozsudkom napriek tomu nahradil prejav vôle
sťažovateľa uzavrieť kúpnu zmluvu v znení odporujúcom jeho citovanému názoru, pretože
v čl. II bode 1 sa uvádza, že predmetom zmluvy je okrem domu „čís. súp. 886“ aj „jeho
príslušenstvo (ploty, vonkajšie úpravy, trvalé porasty, atď.)“. Podľa názoru ústavného súdu
sa však okresný vysporiadal akceptovateľným spôsobom aj s týmto nedostatkom v zmluvnej
formulácii, keď vyjadril názor, že „pomenovanie týchto predmetov nesprávnym právnym
pojmom nemohlo nič zmeniť na následkoch uzatvorenia ich právneho úkonu. Účastníci sa
dohodli na uzatvorení budúcej zmluvy s predmetom konkrétnych nehnuteľností a každá
súčasť týchto nehnuteľností bude nevyhnutne prevedená spolu s nimi.“. Teda bez ohľadu na
to, že účastníci označili niektoré súčasti predmetnej nehnuteľnosti ako jej príslušenstvo,
okresný súd bol toho názoru, že všetky súčasti nehnuteľnosti sledujú jej vlastnícky režim,
a preto budú prevedené spolu s ňou. Tento záver podľa názoru ústavného súdu plne
rešpektuje podstatu právneho vzťahu súčasti veci a hlavnej veci tak, ako vyplýva
z ustanovenia § 120 Občianskeho zákonníka.
Pritom okresný súd neopomenul ani potrebu vysporiadať sa v konkrétnych
okolnostiach s problémom prípadného príslušenstva predmetných nehnuteľností. Uviedol,
že „pokiaľ príslušenstvom malo byť aj vnútorné vybavenie (kancelárske zariadenie, telefón
a pod.), správne už išlo o právne samostatné veci, ktoré mohli tvoriť príslušenstvo
predmetných nehnuteľností, ich konkrétne stotožňovanie by však už bolo nad rámec
rozhodovacej právomoci tunajšieho súdu, ako aj nad rámec rozhodovacej činnosti
katastrálneho úradu o zápise vlastníckych práv k nehnuteľnostiam. Pokiaľ by v dôsledku
tohto nahradenia vôle žalovaného bolo v budúcnosti sporné, či bolo prevedené aj
vlastníctvo ku konkrétnej právne samostatnej veci, bolo by to vecou účastníkov, aj
s ohľadom na možný vznik sporu o vydanie veci, ako určito sa dohodli.“. Citovaná časť
odôvodnenia smeruje k názoru, že neuvedenie príslušenstva prevádzaných nehnuteľností
nemusí bez ďalšieho znamenať absolútnu neplatnosť zmluvy, ktorou sa prevádza hlavná
vec, čo zodpovedá i ustálenej judikatúre všeobecných súdov (napríklad rozsudok
Najvyššieho súdu Českej socialistickej republiky zo 4. júla 1985 sp. zn. 4 Cz 25/85
uverejnený v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk pod č. R 7/1987). Preto je vecou
účastníkov zmluvy o prevode nehnuteľnosti, či do nej pojmú aj príslušenstvo hlavnej veci.
Ak sa ale rozhodnú príslušenstvo v zmluve neuviesť, prípadne ho uvedú neúplne (ako to
bolo aj v posudzovanom prípade), potom to nemusí za každých okolností viesť k záveru
o absolútnej neplatnosti zmluvy pre jej neurčitosť.
Ústavný súd tak k druhej prednesenej sťažnostnej námietke uzatvára, že vo vzťahu
odôvodnenia a výroku rozsudku okresného súdu nezistil rozpor, ktorý sťažovateľ namietal
a ktorý sa na prvý pohľad v tomto rozsudku aj javil, pričom ak za tejto situácie krajský súd
svoje potvrdzujúce rozhodnutie zdôvodnil iba jednoducho tvrdením, že „nebola preukázaná
ani nezrozumiteľnosť obsahu oboch namietaných listín, keďže prejav vôle oboch zmluvných
strán z nich bol nepochybne poznateľný“, potom pri ústavným súdom viackrát deklarovanej
jednote prvostupňového a odvolacieho rozhodnutia (napríklad II. ÚS 78/05) by v rámci
meritórneho prerokovania predloženej sťažnosti nebolo možné odôvodnenie napadnutého
rozsudku krajského súdu charakterizovať za žiadnych okolností ako stojace v rozpore
s požiadavkami, ktoré na kvalitu odôvodnení súdnych rozhodnutí kladie čl. 46 ods. 1 ústavy
i čl. 6 ods. 1 dohovoru (pozri napr. III. ÚS 209/04).
Sťažovateľ tiež namietal oprávnenie Mgr. H. konať v jeho mene v čase uzatvárania
zmluvy o budúcej zmluve, ako aj zmlúv o pôžičkách, ktoré zmluve o budúcej zmluve
predchádzali. K tejto námietke ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej nie
je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré
ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Skutkové a právne závery
všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by
vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05,
V tejto súvislosti ústavný súd z rozsudku krajského súdu, ale predovšetkým
z rozsudku okresného súdu zistil, že oprávnenie osôb, ktoré podpisovali predmetné zmluvy,
bolo v konaní podrobené rozsiahlemu a široko zameranému dokazovaniu, konajúce súdy
svoje skutkové závery náležite vysvetlili a podľa názoru ústavného súdu je nadbytočné ich
v odôvodnení tohto rozhodnutia opätovne rekapitulovať. Postačuje poukaz na to, že
vychádzali zo zistení plynúcich z výpisu z obchodného registra, ktorý účastníci konania
nespochybnili, ale aj z formálnej podoby sporných zmlúv. Tie sťažovateľ priložil k svojej
sťažnosti, a tak ústavný súd aj napriek už citovanej judikatúre vylučujúcej jeho postavenie
ďalšej inštancie všeobecného súdnictva mohol dospieť k úsudku, že v skutkových zisteniach
oboch konajúcich súdov niet signálu, ktorý by mohol po prijatí sťažnosti viesť v konečnom
dôsledku ku konštatácii porušenia označených základných práv sťažovateľa pre arbitrárnosť
alebo zjavnú neodôvodnenosť napadnutého rozsudku krajského súdu.
Ďalšou námietkou sťažovateľa bolo jeho tvrdenie, že v odvolacom konaní
rozhodoval vylúčený sudca, keďže „senát odvolacieho súdu, ktorého predsedom bol vždy
JUDr. J. B. rozhodnutia prvostupňového súdu vždy zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie“.
Sťažovateľ je tak presvedčený, že u predsedu senátu krajského súdu „sa cez tieto
rozhodnutia vytvoril taký vzťah k prejednávanej veci, ktorý je dôvodom pre vylúčenie
sudcu“.
Na preskúmanie tejto námietky sťažovateľa ústavný súd vzhľadom na princíp
subsidiarity plynúci z čl. 127 ods. 1 ústavy nemá dostatok právomoci. Dôvodom je
ustanovenie § 237 písm. g) OSP, ktoré dáva účastníkovi konania právo podať dovolanie ako
mimoriadny opravný prostriedok proti odvolaciemu rozhodnutiu, ktoré vydal vylúčený
sudca. Existuje tak iný súd, ktorý má právomoc poskytnúť právu sťažovateľa potrebnú
ochranu, čo vylučuje právomoc ústavného súdu.
Rovnaký postoj zaujal ústavný súd i k námietke sťažovateľa o porušení princípu
rovnosti zbraní, ktorého sa mal dopustiť predseda senátu okresného súdu. Z obsahu
odvolania sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu ústavný súd zistil, že toto pochybenie
sťažovateľ vo svojom odvolaní nenamietal. Z tohto dôvodu nebolo úlohou krajského súdu
vysporiadať sa s prípadnou existenciou tejto vady. Pre ústavný súd je však v tejto súvislosti
smerodajné, že ochranu proti porušeniu princípu rovnosti zbraní v konaní súdu prvého
stupňa je oprávnený poskytnúť odvolací súd. Preto i v tomto prípade je právomoc ústavného
súdu preskúmavať postup predsedu senátu okresného súdu vylúčená.
K časti sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva sťažovateľa na verejné
prerokovanie jeho veci a základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom
zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd uvádza, že sťažovateľ videl porušenie týchto
svojich základných práv v tom, že mu „porušovateľ ako orgán súdnej moci štátu...
nezabezpečil... realizáciu práva osobnej prítomnosti pri prejednaní jeho veci pred
nezávislým a spravodlivým súdom v celom súdnom konaní, a neumožnil mu realizáciu práva
vyjadriť sa ku všetkým dôkazom“. Toto konštatovanie však nezdôvodnil poukazom
na žiadne konkrétne procesné pochybenie konajúcich súdov, ktorým by mu tieto boli odňali
právo vyjadriť sa ku všetkým dôkazom. V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že názor
sťažovateľa, že krajský súd sa nevysporiadal so všetkými jeho odvolacími námietkami,
nemôže signalizovať porušenie základného práva vyjadriť sa ku vykonávaným dôkazom,
pretože požiadavka, aby sa konajúci súd v odôvodnení rozhodnutia riadne vysporiadal
so všetkými námietkami účastníka konania majúcimi zásadný význam pre rozhodnutie
vo veci, netvorí obsah základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Rovnako sťažovateľ neuviedol žiadne skutočnosti nasvedčujúce možnosti zistiť
po meritórnom prerokovaní predmetnej sťažnosti porušenie základného práva na verejné
prerokovanie jeho veci.
Ústavný súd tak nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by po prípadnom prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie mohli viesť k záveru o porušení základného práva sťažovateľa
zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy, a preto i v tejto časti predloženú sťažnosť zhodnotil ako
zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. novembra 2009