Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 42 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (48)36f/389085.a57e03.pdf
PDF · 158.68 KB
No categories available
1ObdoV/10/2012
Najvyšší súd 1ObdoV/10/2012 Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu: M. R. – M. K., V., IČO:
X., zastúpeného JUDr. Š. J., PhD., advokátom, Š., B., proti ţalovanému: S. R., zastúpená M.
P. A. V. S. R., D., B., za účasti vedľajšieho účastníka na strane ţalobcu: M., a. s., B., V.,
IČO: X., zastúpeného G. L., s. r. o., L., B., IČO: X., o náhradu škody vo výške 538 148,31
eur (16.212.256,- Sk) s príslušenstvom, vedenej na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn.
45Cb/41/2001, o dovolaní ţalobcu proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.
k. 5Obo/13/2011-288 zo 16. januára 2012, právoplatného 31. januára 2012, takto
rozhodol:
Dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu z r u š u j e a vec mu v r a c i a na
ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Krajský súd v Bratislave, ako súd prvostupňový, uznesením č. k. 45Cb/41/2001-137
z 26. septembra 2007 zamietol návrh spoločnosti M., a. s., V., B., IČO: X., na jeho pripustenie
do konania ako vedľajšieho účastníka na strane ţalobcu. Návrh na pripustenie vedľajšieho
účastníka odôvodnila spoločnosť M., a. s., B., tým, ţe na základe Zmluvy o postúpení
pohľadávky zo 14. mája 2003 sa stala vlastníkom pohľadávky, ktorá je predmetom sporu.
Ďalšou Zmluvou o postúpení pohľadávky z 28. augusta 2007 bola táto postúpená
spoločnosťou M., a. s., B., na postupníka – spoločnosť M. C. L. S.. M. W., U.. Zmluva
o postúpení pohľadávky z 28. augusta 2007 však v návrhu o prípustnosť vedľajšieho
účastníka doloţená nebola. Z tejto zmluvy odvodila spoločnosť M., a. s., B., svoj záujem na
vstupe do konania ako vedľajšieho účastníka na strane ţalobcu, a tým aj záujem na výsledku
sporu. Navyše uviedla, ţe na jej základe je oprávnená vystupovať v predmetnom spore aj za
účelom ochrany právnych záujmov nového vlastníka pohľadávky, t. j. spoločnosti M. C. L.,
U.. Zamietajúce rozhodnutie odôvodnil súd prvého stupňa tým, ţe po zváţení zákonom
stanovených podmienok uvedených v § 93 OSP, ako i po zváţení ústnych vyjadrení právnych
zástupcov ţalobcu a ţalovaného, ktorí nesúhlasili so vstupom spoločnosti M., a. s., B., do
konania na strane ţalobcu, dospel k záveru, ţe o prípustnosti vedľajšieho účastníka bude
konajúci súd rozhodovať len vtedy, keď niektorý z účastníkov bude namietať neprípustnosť
jeho vstupu. Inak sa súd bez námietky prípustnosťou vstupu nezaoberá. Ak nie je námietka
uplatnená, stáva sa tretia osoba účastníkom bez ďalšieho. Vzhľadom na vznesené námietky zo
strany ţalobcu aj ţalovaného, ktorí nemali záujem na vstupe vedľajšieho účastníka,
prvostupňový súd návrh na vstup spoločnosti M., a. s., B., ako vedľajšieho účastníka na strane
ţalobcu, zamietol ako nedôvodný s poukazom na § 93 OSP. V závere zdôraznil, ţe konajúci
súd neobdrţal Zmluvu o postúpení pohľadávky z 28. augusta 2007, na ktorú sa právny
zástupca spoločnosti M., a. s., B., odvolával.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací, rozhodujúc v intenciách
dovolacieho súdu, ktorý uznesením č. k. 1MObdoV/20/2008-275 zo 16. decembra 2010,
právoplatným 03. februára 2011, zrušil skoršie potvrdzujúce uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, ako súdu odvolacieho, č. k. 6Obo/235/2007-207 z 23. januára 2008
a vec mu vrátil na ďalšie konanie, rozhodol uznesením č. k. 5Obo/13/2011-288 zo
16. januára 2012, právoplatným 31. januára 2012, o odvolaní spoločnosti M., a. s., B. proti
uzneseniu Krajského súdu v Bratislave č. k. 45Cb/41/2001-137 z 26. septembra 2007, tak, ţe
toto uznesenie súdu prvého stupňa zmenil tak, ţe pripustil vstup M., a. s., B., V., do konania
ako vedľajšieho účastníka na strane ţalobcu. Takto rozhodol s odkazom na ustanovenie § 220
OSP a zmeňujúci výrok odôvodnil tým, ţe: „Vzhľadom na uvedený právny názor dovolacieho
súdu bolo potrebné odvolaniu spoločnosti M., a. s., B. vyhovieť.“
Proti uzneseniu odvolacieho súdu (č. l. 288) podal ţalobca v zákonom stanovenej
lehote dovolanie. Dovolaním napadol uznesenie odvolacieho súdu v celom rozsahu.
Prípustnosť dovolania odvodil z ustanovenia § 236 ods. 1 OSP v spojení s ustanovením § 239
ods. 1 písm. a) OSP. Podanie dovolania odôvodnil dvoma dovolacími dôvodmi.
Prvý dovolací dôvod vzhliadol v ustanovení § 241 ods. 2 písm. a) OSP tvrdiac, ţe
v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 OSP, a to konkrétne k vade v zmysle § 237
písm. f) OSP, ktorou sa účastníkovi konania (ţalobcovi) postupom odvolacieho súdu odňala
moţnosť konať pred súdom (z opatrnosti, pretoţe nedostatočné odôvodnenie súdu sa podľa
komentára k § 243f ods. 1 písm. b/ OSP povaţuje za inú vadu, ktorá mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, odôvodnil podanie dovolania v tejto súvislosti aj ustanovením
§ 241 ods. 2 písm. b/ OSP, hoci, ako uvádza v dovolaní, zo zverejnených anonymizovaných
súdnych rozhodnutí odvolacích a dovolacích súdov vyplýva, ţe nedostatočné odôvodnenie
súdu subsumujú pod vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ OSP). Výskyt vady podľa § 237
písm. f) OSP, resp. existenciu dovolacieho dôvodu podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP /z vyššie
uvedeného dôvodu opatrnosti/ videl v nepreskúmateľnosti napadnutého uznesenia
odvolacieho súdu z dôvodu absencie riadneho odôvodnenia, ktoré bliţšie rozobral na stranách
3 aţ 4 pod Ad 1./ svojho dovolania (č. l. 296 – 297). Povaţoval za nepreskúmateľné
a nespĺňajúce kritériá na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, v zmysle § 157 ods. 2
OSP v spojení s § 167 ods. 2 OSP, vlastné odôvodnenie zmeňujúceho výroku odvolacieho
súdu pozostávajúce len z odkazu na ustanovenie § 220 OSP, podľa ktorého rozhodoval,
a z jednej vety v znení: „Vzhľadom na uvedený právny názor dovolacieho súdu bolo potrebné
odvolaniu spoločnosti M., a. s., B. vyhovieť.“ Vytkol odvolaciemu súdu, ţe z odôvodnenia
jeho rozhodnutia vôbec nevyplýva, či a ako odvolací súd vyhodnotil splnenie, resp.
nesplnenie, podmienok vymedzených ustanovením § 93 OSP na pripustenie vstupu
spoločnosti M., a. s., B., do konania ako vedľajšieho účastníka na strane ţalobcu. Pritom
práve na toto zisťovanie sa mal zamerať odvolací súd v ďalšom konaní (po zrušení jeho
pôvodného uznesenia dovolacím súdom, ktorým najskôr odvolací súd odvolaním napadnuté
uznesenie súdu prvého stupňa o nepripustení vstupu spoločnosti M., a. s., B., do konania ako
vedľajšieho účastníka na strane ţalobcu, potvrdil ako vecne správne). Zdôraznil, ţe so
zreteľom na odvolanie spoločnosti M., a. s., B., proti prvostupňovému uzneseniu o zamietnutí
jeho návrhu na pripustenie vstupu tejto spoločnosti do konania ako vedľajšieho účastníka na
strane ţalobcu, bolo predsa predmetom odvolacieho konania posúdiť správnosť, resp.
nesprávnosť, tohto uznesenia prvostupňového súdu. Vyslovil presvedčenie, ţe v tejto
súvislosti bolo povinnosťou odvolacieho súdu vysporiadať sa so všetkými podmienkami
prípustnosti vedľajšieho účastníctva v súlade s § 93 OSP, ktorými sa však odvolací súd vôbec
nezaoberal. Dovolateľ preto vyhodnotil odôvodnenie zmeňujúceho uznesenia odvolacieho
súdu ako nejasné, nelogické, z ktorého nevyplýva, prečo a akým spôsobom dospel odvolací
súd k uvedenému záveru ani nie tak vo vzťahu k odvolacím námietkam odvolateľa
(spoločnosti M., a. s., B.), ktorému napokon vyhovel, ale najmä vo vzťahu k vyjadreniam
ţalobcu i ţalovaného k odvolaniu, v ktorých obaja títo účastníci konania zhodne vyjadrili
nesúhlas s pripustením vstupu spoločnosti M., a. s., B., do konania ako vedľajšieho účastníka
na strane ţalobcu.
Druhý dovolací dôvod vzhliadol v ustanovení § 241 ods. 2 písm. c) OSP tvrdiac, ţe
rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, ktoré bliţšie
rozobral na stranách 4 aţ 8 pod Ad 2./ svojho dovolania (č. l. 297 – 301). Vytkol odvolaciemu
súdu, ţe sa v rámci právneho posúdenia veci vôbec nezaoberal skúmaním osobitných
podmienok prípustnosti vedľajšieho účastníctva uvedených v § 93 OSP, a ani skúmaním
ostatných pojmových znakov účastníkov vrátane spôsobilosti byť účastníkom konania
a procesnej spôsobilosti. Poukázaním na jednotlivé podmienky prípustnosti vedľajšieho
účastníctva a ich následnou aplikáciou na predmetnú právnu vec, demonštroval nesprávnosť
právneho posúdenia veci odvolacím súdom.
Na základe takto formulovaných dovolacích dôvodov, sa dovolacím petitom domáhal,
aby dovolací súd podľa § 243b ods. 2 prvej vety OSP napadnuté zmeňujúce uznesenie
odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil
trovy dovolacieho konania a ţiadal odloţiť vykonateľnosť dovolaním napadnutého uznesenia
odvolacieho súdu.
Ţalovaný nepodal vyjadrenie k dovolaniu ţalobcu.
K dovolaniu ţalobcu sa vyjadril iba vedľajší účastník na strane ţalobcu podaním
z 21. marca 2012 (č. l. 307 – 308). Mal za to, ţe dovolanie je účelové a ani jeden z dvoch
dovolacích dôvodov sa nezakladá na pravdivých tvrdeniach. Stotoţňujúc sa so správnosťou
napadnutého uznesenia odvolacieho súdu, navrhol dovolaciemu súdu podané dovolanie
zamietnuť v celom rozsahu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 2 0SP), po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 OSP), ktorý je riadne zastúpený
advokátom (§ 241 ods. 1 OSP), proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným
prostriedkom (§ 236 ods. 1 OSP v spojení s § 239 ods. 1 písm. a/ OSP), bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 OSP), preskúmal napadnuté uznesenie odvolacieho
súdu a dospel k záveru, ţe je potrebné ho zrušiť a vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie,
pretoţe zistil, ţe konanie pred odvolacím súdom, ako i jeho rozhodnutie, trpí vadami
uvedenými v § 237 písm. f) a g) OSP.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 OSP).
Občiansky súdny poriadok upravuje prípustnosť dovolania proti uzneseniu
odvolacieho súdu v ustanoveniach § 237 a § 239 OSP.
Podľa § 239 ods. 1 písm. a) OSP, dovolanie je tieţ prípustné proti uzneseniu
odvolacieho súdu, ak odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa.
V prejednávanej veci je dovolanie prípustné v zmysle citovaného ustanovenia § 236
ods. 1 OSP v spojení s ustanovením § 239 ods. 1 písm. a) OSP, nakoľko je dovolaním
napadnuté uznesenie odvolacieho súdu, ktorým odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého
stupňa.
Dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je v prvom rade prípustné (a súčasne
dôvodné) vtedy, ak je konanie postihnuté vadami taxatívne uvedenými v § 237 OSP, ktoré
spôsobujú tzv. zmätočnosť rozhodnutia odvolacieho súdu. K týmto vadám prihliada dovolací
súd, ak je dovolanie podané včas a na to oprávneným subjektom, z úradnej povinnosti (§ 242
ods. 1 veta druhá OSP). Preto s prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá OSP,
ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu
uvedenú v § 237 OSP (či uţ to účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu
podľa § 239 OSP, ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 OSP.
Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho
súdu (rozsudku alebo uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou
zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách a) aţ g) tohto ustanovenia. Ak je
totiţ konanie postihnuté niektorou z vád uvedených v ustanoveniach § 237 písm. a) aţ g)
OSP, moţno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie
z hľadiska ustanovení § 238 a § 239 OSP vylúčené.
Dôvody zmätočnosti uvedené v ustanovení § 237 písm. a) aţ g) OSP spočívajú v tom,
ţe konanie sa uskutočnilo napriek tomu, ţe neboli splnené predpoklady, za ktorých
občianskoprávny súd mohol konať a vo veci rozhodnúť (procesné podmienky). Pokiaľ
z taxatívne vypočítaných prípadov v ustanovení § 237 písm. a) aţ g) OSP je splnený čo i len
jeden, je daná prípustnosť dovolania, lebo kaţdý je samostatným dovolacím dôvodom.
Existenciu vady konania podľa § 237 OSP dovolateľ tvrdil, a to konkrétne vadu
uvedenú pod písmenom f) OSP - ţalobcovi ako účastníkovi konania sa postupom odvolacieho
súdu odňala moţnosť konať pred súdom.
Podľa § 237 písm. f) OSP, dovolanie je prípustné proti kaţdému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred
súdom.
Odňatím moţnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemoţní
účastníkovi konania realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym
poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí
však ísť o znemoţnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník mohol
pred súdom uplatniť a z ktorých bol v dôsledku nesprávneho postupu súdu vylúčený. Nie je
pritom rozhodujúce, či bola účastníkovi odňatá moţnosť konať pred súdom v odvolacom
konaní alebo v konaní pred súdom prvého stupňa. Odňatím moţnosti konať pred súdom je
nielen procesný postup súdu, ale aj jeho rozhodnutie, v dôsledku ktorého účastník nemôţe
uplatniť svoje práva napr. preto, ţe jeho odvolanie bolo odvolacím súdom nesprávne
odmietnuté.
Za postup odnímajúci účastníkovi konania moţnosť konať pred súdom moţno označiť
aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu, na
ktorý správne poukázal dovolateľ.
Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd je aj právo účastníka
konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranu proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie § 157 ods. 2
OSP, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne
a výstiţne vyloţí, ktoré skutočnosti má preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje
skutkové zistenia a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval, prečo nevykonal
i ďalšie dôkazy, a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré pouţil.
Súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie,
ktoré majú pre vec podstatný význam, prípade dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, ţe z tohto aspektu je plne realizované
základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Iba takéto rozhodnutie je
preskúmateľné a účastníkom umoţňuje poznať postup súdu.
Dovolací súd, vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah, sa zaoberal posúdením
obsahu napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu z uvedených hľadísk. Podrobným
preskúmaním odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, ţe
odôvodnenie uznesenia odvolacieho súdu tieto kritériá nespĺňa, a ţe dovolanie podané z tohto
dôvodu je opodstatnené. Súhlasne s názorom dovolateľa, aj dovolací súd konštatuje absenciu
náleţitého odôvodnenia uznesenia odvolacieho súdu. Odôvodnenie zmeňujúceho výroku
odvolacieho súdu, ktoré v sebe zahŕňa odkaz na ustanovenie § 220 OSP, podľa ktorého
rozhodol, a iba jednu vetu v znení: „Vzhľadom na uvedený právny názor dovolacieho súdu
bolo potrebné odvolaniu spoločnosti M., a. s., B. vyhovieť.“, nemoţno povaţovať za
zodpovedajúce poţiadavke riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2
OSP v spojení s § 167 ods. 2 OSP. Následkom nedostatku riadneho odôvodnenia je jeho
nepreskúmateľnosť.
V preskúmavanej veci je z tohto dôvodu daná existencia vady konania spočívajúca
v odňatí moţnosti dovolateľa konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) OSP.
Dovolací súd z úradnej povinnosti vyplývajúcej mu z ustanovenia § 242 ods. 1 veta
druhá OSP zisťoval výskyt aj iných vád konania pojatých v ustanoveniach § 237 písm. a/ aţ e/
a písm. g/ OSP. V rámci realizácie tejto úradnej povinnosti zistil, ţe dovolaním napadnuté
uznesenie odvolacieho súdu objektívne vykazuje aj vadu konania podľa § 237 písm. g) OSP.
Podľa § 237 písm. g) OSP, dovolanie je prípustné proti kaţdému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe
namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Podľa § 14 ods. 2 OSP, na súde vyššieho stupňa sú vylúčení i sudcovia, ktorí
rozhodovali vec na súde niţšieho stupňa, a naopak. To isté platí, ak ide o rozhodovanie
o dovolaní.
V citovanom ustanovení § 14 ods. 2 OSP je explicitne definované tzv. zákonné
vylúčenie sudcov. Jeho zmyslom je zabezpečiť, aby z rozhodovania veci na súde vyššieho
stupňa bol vylúčený sudca, ktorý v tejto veci pôsobil (konal a rozhodoval) na súde niţšieho
stupňa. Význam výrazu „a naopak“ obsiahnutého v tomto ustanovení umoţňuje tieţ inverziu,
tzn. ţe z rozhodovania veci na súde niţšieho stupňa je vylúčený sudca, ktorý tú istú vec
prejednával a rozhodoval na súde vyššieho stupňa. Osnova ustanovenia § 14 ods. 2 OSP
zabezpečuje, aby o veci rozhodoval nestranný sudca. Jedná sa o prípad, kedy moţno
pochybovať o tom, ţe sa sudca pri rozhodovaní nedá ovplyvniť svojím predchádzajúcim
rozhodnutím.
Zákonná konštrukcia zaujatosti sudcu vyplýva zo zásady dvojinštančnosti konania
a z práva na riadny opravný prostriedok, ktoré by boli iluzórnymi, ak by na oboch stupňoch
mal rozhodovať (alebo sa podieľať na rozhodovaní senátu) ten istý sudca. Zároveň sa má za
postačujúce, ak sa dôvod vylúčenia vzťahuje iba na sudcu, ktorý o veci predtým rozhodoval.
Vykonanie iných úkonov v predchádzajúcom konaní na inej inštancii nie je bez ďalšieho
právne významné.
Druhá veta citovaného ustanovenia § 14 ods. 2 OSP sa podľa svojho výslovného
vyjadrenia vzťahuje na rozhodovanie o dovolaní. Toto ustanovenie sa však celkom zrejme
vzťahuje aj na rozhodovanie o mimoriadnom dovolaní. Rovnaké pouţitie pravidla
obsiahnutého v prvej vete § 14 ods. 2 OSP znamená, ţe na dovolacom súde je z prejednávania
a rozhodovania o dovolaní vylúčený sudca, ktorý vec rozhodoval na prvostupňovom súde
alebo ktorý vec rozhodoval na odvolacom súde (ako predseda senátu odvolacieho súdu alebo
člen senátu odvolacieho súdu). Zároveň je na prvostupňovom súde, ako aj na odvolacom
súde, z prejednávania a rozhodovania vylúčený sudca, ktorý vec rozhodoval na dovolacom
súde ako zákonný sudca (predseda senátu dovolacieho súdu alebo člen senátu dovolacieho
súdu).
Nestrannosť sudcu patrí medzi podmienky konania, ktorú súd skúma kedykoľvek za
konania (§ 103 OSP). Ak vo veci rozhodoval vylúčený sudca, konanie je postihnuté
základnou vadou, pre ktorú nie je moţné k nemu prihliadať a je ho potrebné zopakovať,
a prípadné rozhodnutie je postihnuté zmätočnosťou, pre ktorú je ho potrebné vţdy zrušiť.
Aplikácia citovaného ustanovenia § 14 ods. 2 OSP na daný prípad znamená, ţe na
súde niţšieho stupňa (t. j. na Najvyššom súde Slovenskej republiky ako súde odvolacom) sú
vylúčení sudcovia, ktorí rozhodovali vec na súde vyššieho stupňa (t. j. na Najvyššom súde
Slovenskej republiky ako súde dovolacom).
V rámci preskúmania zloţenia odvolacích a dovolacích senátov Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky rozhodujúcich v danej veci, vyplynula existencia vady konania podľa
§ 237 písm. g/ OSP (dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak
rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu
rozhodoval senát) - rozhodovali vylúčené sudkyne Najvyššieho súdu Slovenskej republiky:
JUDr. Anna Marková a JUDr. Katarína Pramuková.
Z obsahu súdneho spisu je zrejmé, ţe sudkyňa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
JUDr. Anna Marková, ktorá bola predsedníčkou senátu odvolacieho súdu rozhodujúceho
o dovolaním napadnutom uznesení odvolacieho súdu (č. l. 288 – uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, ako súdu odvolacieho, č. k. 5Obo/13/2011-288 zo 16. januára 2012),
nemohla rozhodovať vo veci predmetného odvolania, pretoţe uţ predtým rozhodovala v tejto
veci aj o dovolaní ako predsedníčka senátu dovolacieho súdu (č. l. 126 – rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako súdu dovolacieho, č. k. 1ObdoV/109/2006-126
z 31. januára 2007). Bolo tým porušené zákonné ustanovenie § 14 ods. 2 OSP.
Taktieţ ďalšia sudkyňa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky JUDr. Katarína
Pramuková rozhodovala v danej veci ako členka senátu odvolacieho súdu rozhodujúceho
o dovolaním napadnutom uznesení odvolacieho súdu (č. l. 288 - uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, ako súdu odvolacieho, č. k. 5Obo/13/2011-288 zo 16. januára 2012),
a zároveň bola aj členkou senátu dovolacieho súdu rozhodujúceho o mimoriadnom dovolaní
generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky č. k. 6Obo/235/2007-207 z 23. januára 2008 (č. l. 275 - uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, ako súdu dovolacieho, č. k. 1MObdoV/20/2008-275
zo 16. decembra 2010).
Z uvedených zistení dovolacieho súdu je evidentná existencia vady konania podľa
§ 237 písm. g) OSP /dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak
rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu
rozhodoval senát/, na ktorú musel dovolací súd v súlade s ustanovením § 242 ods. 1 veta
druhá OSP prihliadať pri svojej preskúmavacej činnosti z úradnej povinnosti, t. j. bez ohľadu
na to, či ju dovolateľ v dovolaní namietal alebo nie.
V dovolacom konaní je skutočnosť, ţe vec prejednával a rozhodoval vylúčený sudca,
dôvodom zmätočnosti rozhodnutia, pre ktoré je dovolanie prípustné proti akémukoľvek
rozhodnutiu odvolacieho súdu (§ 236 a § 237 písm. g/ OSP). Dovolací súd na ňu vţdy
prihliadne ex offo (§ 242 ods. 1 druhá veta a contr. OSP), zruší rozhodnutie odvolacieho súdu
a v prípade, ak vadou trpí aj rozhodnutie prvostupňového súdu, aj rozhodnutie
prvostupňového súdu, a vec vráti odvolaciemu súdu, resp. súdu prvého stupňa, na ďalšie
konanie.
V danom prípade naviac došlo k vade konania uvedenej v § 237 písm. g) OSP tým, ţe
v odvolacom konaní, ktorého výsledkom bolo dovolaním napadnuté uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, ako súdu odvolacieho (č. l. 288), rozhodovali vylúčené sudkyne
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky JUDr. Anna Marková a JUDr. Katarína Pramuková.
Takéto konanie je nezlučiteľné s princípom ustanoveným v § 14 ods. 2 OSP. Z uvedeného
dôvodu odvolací súd zaťaţil konanie vadou v zmysle § 237 písm. g) OSP, ktorá nielenţe
zakladá prípustnosť dovolania, ale je zároveň aj dôvodom, pre ktorý musí dovolací súd
rozhodnutie vydané v takomto konaní vţdy zrušiť.
Záverom dovolací súd poznamenáva, ţe vzhľadom na dôvod, ktorý viedol k potrebe
zrušiť rozhodnutie odvolacieho súdu (výskyt vád konania podľa § 237 písm. f/ a g/ OSP),
nezaoberal sa dovolací súd otázkou vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia odvolacieho
súdu (dovolacím dôvodom v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ OSP). Tým, ţe konanie pred
odvolacím súdom trpí vadou podľa § 237 písm. g) OSP, pre ktorú ho dovolací súd musel
zrušiť, nemôţe hodnotiť dovolaciu námietku nesprávneho právneho posúdenia veci, nakoľko
nové zákonné zloţenie senátu odvolacieho súdu, ktorý bude následne konať a rozhodovať
o odvolaní spoločnosti M., a. s., B., V., proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave č. k.
45Cb/41/2001-137 z 26. septembra 2007, môţe vec právne posúdiť inak, tzn. rozhodnúť
o odvolaní odlišne od nesprávne a nezákonne zloţeného senátu odvolacieho súdu.
So zreteľom na všetky vyššie uvedené skutočnosti, Najvyšší súd Slovenskej republiky
dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu podľa § 243b ods. 1, ods. 3 veta druhá OSP
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, v ktorom rozhodne v zákonnom zloţení, a svoje
rozhodnutie náleţite odôvodní v súlade s § 157 ods. 2 OSP v spojení s § 167 ods. 2 OSP.
V novom rozhodnutí rozhodne znova aj o trovách pôvodného a dovolacieho konania (§ 243d
ods. 1 veta tretia OSP).
K uvedeným záverom dospel dovolací päťčlenný senát jednohlasne.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave, 30. mája 2013
JUDr. Juraj Seman, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: H.