Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 560/2015
PDF · 158.17 KB
No categories available
I. ÚS 560/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. decembra 2015
predbežne prerokoval sťažnosť súdneho exekútora ,
, zastúpeného advokátom JUDr. Miroslavom Korchom,
Kukorelliho 1505/50, Humenné, vo veci namietaného porušenia základných práv vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu
Kežmarok sp. zn. 3 Er 825/2012 z 25. júna 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. septembra
2015 doručená sťažnosť súdneho exekútora (ďalej len „sťažovateľ“
alebo „súdny exekútor“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením
Okresného súdu Kežmarok (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 Er 825/2012 z 25. júna 2015
(ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
2. Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že 28. júna 2012 podala
oprávnená Sociálna poisťovňa Bratislava, pobočka Poprad na exekútorskom úrade
sťažovateľa návrh na vykonanie exekúcie proti povinnému Body Style, s. r. o., Spišská
Belá. Okresný súd následne 21. augusta 2012 poveril vykonaním exekúcie sťažovateľa. Dňa
10. júna 2015 sťažovateľ podal na okresnom súde návrh na zastavenie exekúcie a priznanie
náhrady trov exekúcie v sume 151,10 € z dôvodu, že Okresný súd Prešov 7. januára 2014
povolil reštrukturalizáciu na majetok povinného podľa zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze
a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o konkurze“). Okresný súd napadnutým uznesením nepriznal
sťažovateľovi požadované trovy exekúcie.
3. Sťažovateľ v sťažnosti tvrdí, že trovy exekúcie by mal podľa novej právnej úpravy
účinnej od 1. januára 2012 platného zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)
a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov, ktorá bola zavedená do
praxe na základe zákona č. 348/2011 Z. z., znášať oprávnený. Na podporu svojho právneho
názoru uvádza aj odlišnú judikatúru všeobecných súdov (uznesenia Krajského súdu
v Trenčíne sp. zn. 16 CoE 190/2011 z 29. marca 2012, Krajského súdu v Nitre sp. zn.
7 CoE 139/2013 z 31. januára 2014 a Krajského súdu v Prešove sp. zn. 13 CoE 56/2013
z 30. augusta 2013) a v závere zdôrazňuje: „Ak však normotvorca v novele zákona
nevytvoril prechodné ustanovenie na spolupôsobenie prechádzajúcej právnej úpravy a tej
súčasnej, jeho úmyslom jednoznačne bolo, aby bola súčasná norma okamžite aplikovaná.
Okresný súd Kežmarok sa v napadnutom uznesení odchýlil od právnych zásad
a právoplatných rozhodnutí v rovnakých veciach tak diametrálne odlišne, že považujeme
napadnuté rozhodnutia za arbitrárne, z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, ktoré zároveň má za následok porušenie základného práva alebo slobody.“
4. Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„... Základné právo - súdneho exekútora, na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy..., právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru... a právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy... uznesením Okresného
súdu Kežmarok zo dňa 25.06.2015, sp. zn.: 3Er/825/2012-17, porušené bolo.
... Zrušuje Uznesenie Okresného súdu Kežmarok zo dňa 25.06.2015, sp. zn.:
3Er/825/2012-17 a vec vracia Okresnému súdu v Kežmarku na ďalšie konanie..
... - súdnemu exekútorovi sa priznáva náhrada trov
konania vo výške 355,73 €, ktorú je Okresný súd Kežmarok povinný zaplatiť na účet
advokáta JUDr. Miroslava Korcha...“
II.
5. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na
predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na
ktorých prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
7. Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za
zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež
napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré
môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny
rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti
alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte
s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
8. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má
právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych
právach alebo záväzkoch.
9. Podstatou sťažnosti je námietka sťažovateľa, že okresný súd v jeho veci nesprávne
rozhodol o tom, že mu v predmetnom exekučnom konaní neprináleží náhrada trov
exekučného konania, keďže podľa jeho názoru by mal znášať trovy oprávnený (§ 203 ods. 3
Exekučného poriadku).
10. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu tento nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva
na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy je umožniť každému reálny prístup
k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr.
II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Pokiaľ ide o medze
zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ústavnému súdu
neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov, či právneho posúdenia veci
všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani
ochrancom zákonnosti (obdobne napr. II. ÚS 1/95, II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08). Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým prislúcha interpretácia
zákonov. Podľa konštantnej judikatúry sa úloha ústavného súdu obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo záväznou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa tak môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba
v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli do
takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne popreli účel a význam
zákonného predpisu (I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07).
11. V zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu platí, že rozhodovanie o trovách
konania pred všeobecnými súdmi patrí v zásade do výlučnej kompetencie týchto súdov,
pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd preto
iba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trovách
konania. Problematika súvisiaca s konaním a rozhodovaním o náhrade trov konania by
mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade, ak by vo veci konajúci všeobecný
súd extrémne vybočil z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť
v zásade len na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá
by v sebe zahŕňala črty svojvôle (I. ÚS 5/2011). Vychádzajúc z uvedených ústavne
relevantných úvah, ústavný súd pristúpil k prieskumu podanej ústavnej sťažnosti pri jej
predbežnom prerokovaní.
12. Ústavný súd už viackrát vyslovil právny názor, podľa ktorého ak Občiansky
súdny poriadok v § 238 ods. 5 upravuje, že dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok
nie je prípustné vo veciach, v ktorých je napadnuté právoplatné rozhodnutie neprevyšujúce
trojnásobok minimálnej mzdy, táto skutočnosť predstavuje vo sfére všeobecného súdnictva
zákonný dôvod na odmietnutie dovolania z dôvodu neprípustnosti vzhľadom na to, že ide
o sumu bagateľnú (pozri napr. IV. ÚS 358/08 alebo IV. ÚS 717/2013), ktorá vylučuje
u bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných všeobecnými súdmi, a bolo by proti
logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky posunutý aj do roviny ústavného
súdnictva (IV. ÚS 431/2012). Aj preto ústavný súd v prípadoch, keď sťažnosť smeruje proti
rozhodnutiu orgánu verejnej moci, v ktorom ide zjavne o bagateľnú sumu, poskytuje
ústavnoprávnu ochranu sťažovateľom len v celkom výnimočných prípadoch, ak sťažnosť
signalizuje, že došlo k zásahu do základných práv alebo slobôd v mimoriadne závažnom
rozsahu [intenzite (IV. ÚS 414/2010, IV. ÚS 79/2011, IV. ÚS 251/2011)]. Vo veci
sťažovateľa o takýto výnimočný prípad podľa názoru ústavného súdu nejde.
13. Vychádzajúc zo skutočnosti, že sťažovateľ (súdny exekútor) sa svojou
sťažnosťou domáha ústavnej ochrany v spore o sumu, ktorá je zjavne bagateľná (pozri bod
2), ústavný súd na základe dosiaľ uvedeného pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,
že vo veci sťažovateľa nie sú podľa jeho doterajšej judikatúry splnené podmienky na
poskytnutie ústavnej ochrany, a preto sťažnosť z tohto dôvodu odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú (obdobne II. ÚS 804/2015).
14. Ústavný súd k tomu ešte poznamenáva, že po preskúmaní napadnutého uznesenia
okresného súdu ani nezistil, že by bolo prípadne neodôvodnené alebo arbitrárne. Ani názor
kontroverzný, s ktorým možno aj nesúhlasiť, ak je riadne odôvodnený, nemá intenzitu
ústavného porušenia. Ústavný súd v danej veci nemá teda žiaden dôvod a ani oprávnenie na
prehodnocovanie právnych a skutkových záverov tohto súdu, ktoré sú opísané na s. 1 a s. 2
v napadnutom uznesení, pretože jednak vychádzajú z príslušných ustanovení Exekučného
poriadku, ako aj zákona o konkurze, ale aj o ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.
Odôvodnenie napadnutého uznesenia predstavuje dostatočný základ na jeho výrok, prečo
súdnemu exekútorovi trovy exekúcie nepriznal. Tvrdenia sťažovateľa podľa názoru
ústavného súdu sledujú len dosiahnutie zmeny súdneho rozhodnutia, ktoré skončilo pre
neho nepriaznivým výsledkom, čo však nemožno spájať s porušením jeho základného práva
garantovaného v čl. 46 ods. 1 ústavy, práva garantovaného čl. 6 ods. 1 dohovoru a následne
ani s porušením základného práva vlastniť majetok.
15. Pokiaľ ide o argumentáciu sťažovateľa, že v iných prípadoch týkajúcich sa
totožnej problematiky použili všeobecné súdy rozdielnu interpretáciu všeobecne záväzných
právnych predpisov, ústavný súd zastáva názor, že nie je úlohou ústavného súdu
zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov, lebo zjednocovanie rozhodovacej
praxe je vecou odvolacích súdov, resp. Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(I. ÚS 199/07, I. ÚS 235/07). Predmetom ústavnej sťažnosti je navyše posúdenie bagateľnej
veci, ktorá sa netýka rozhodnutia vo veci samej, ale iba náhrady trov konania (obdobne
16. Vzhľadom na uvedené ústavný súd preto aj túto časť sťažnosti sťažovateľa
odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. decembra 2015