Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 64/2016
PDF · 164.78 KB
No categories available
I. ÚS 64/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. februára 2016
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného advokátom
JUDr. Mgr. Štefanom Buchom, Námestie gen. M. R. Štefánika 1, Žilina, vo veci
namietaného porušenia čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a zákazu diskriminácie podľa čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline z 30. septembra 2015
v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 439/2015 v spojení s uznesením Okresného súdu Čadca
z 13. apríla 2015 v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 19/2003 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola
23. decembra 2015 doručená sťažnosť (ďalej len ,,sťažovateľ“), ktorou
namietal porušenie čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“),
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len ,,dohovor“), ako aj práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 dohovoru a zákazu
diskriminácie podľa čl. 14 dohovoru uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len ,,krajský
súd“) z 30. septembra 2015 v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 439/2015 (ďalej aj
,,uznesenie krajského súdu“) v spojení s uznesením Okresného súdu Čadca (ďalej len
„okresný súd“) z 13. apríla 2015 v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 19/2003 (ďalej aj
„uznesenie okresného súdu“).
2. Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol, že je účastníkom konania
(žalovaným) v spore „o náhradu škody z vád výrobkov...“, ktoré je vedené na okresnom
súde pod sp. zn. 12 C 19/2003. V priebehu konania okresný súd ustanovil znalca, ktorý
vypracoval znalecký posudok a sťažovateľ podal proti znaleckému posudku námietky.
Okresný súd uznesením z 13. apríla 2015 rozhodol o trovách znalečného, s ktorého závermi
však sťažovateľ nesúhlasil, preto podal proti tomuto uzneseniu odvolanie. Uznesením
krajského súdu z 30. septembra 2015 v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 439/2015 bolo
uznesenie okresného súdu sp. zn. 12 C 19/2003 z 13. apríla 2015 potvrdené.
3. Sťažovateľ považuje uznesenia krajského súdu a okresného súdu o trovách
znalečného za nespravodlivé a diskriminačné, porušujúce jeho označené práva podľa ústavy
a dohovoru (pozri bod 1), pričom poukazuje na to, že uznesenia okresného súdu a krajského
súdu boli vydané predčasne, pretože znalec sa ešte nevyjadril k jeho námietkam podaným
k vypracovanému znaleckému posudku a okresný súd ho predtým ešte nevypočul
(poukazuje pritom na iné uznesenie toho istého krajského súdu sp. zn. 6 Co 567/2014
z 25. augusta 2014, podľa ktorého by o znalečnom mal okresný súd rozhodnúť až po
výsluchu znalca).
4. V petite sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že jeho
základné právo „na spravodlivý súdny proces, právo na súdnu ochranu, právo na účinný
opravný prostriedok, zákaz diskriminácie zaručené v čl. 2 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1, čl. 13, čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd bolo v konaní na Krajskom súde v Žiline - uznesením zo dňa
30.09.2015, sp. zn.: 5 Co/439/2015-524 porušené...
... bolo v konaní na Okresnom súde Čadca – uznesením zo dňa 13.04.2015, sp. zn.:
12C/19/2003-502 porušené...“.
5. Ďalej sťažovateľ žiada, aby ústavný súd uznesenie krajského súdu a okresného
súdu zrušil, priznal mu finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € a náhradu trov konania.
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej
medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý
sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom
a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej
republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Podľa čl. 13 dohovoru (právo
na účinný prostriedok nápravy) každý, koho práva a slobody priznané týmto Dohovorom
boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj
keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností. Podľa čl. 14 dohovoru
(zákaz diskriminácie) užívanie práv a slobôd priznaných týmto Dohovorom sa musí
zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba
pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod,
príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.
8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Cieľom predbežného prerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti
namietajúcej porušenie základných práv a slobôd) je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšie
konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom
zo zákonom ustanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
skúmal, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na
ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
9. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré
sťažovateľ označil, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným
postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa
namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto považovať
sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia I. ÚS. 140/03, IV. ÚS 166/04,
IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, I. ÚS 313/2010).
10. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných
zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich
do ich právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym
orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je
prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02,
I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými
súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového
stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09).
11. V súvislosti so sťažnosťou sťažovateľa namietajúceho porušenie základných práv
a slobôd rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho
úloha pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie
a aplikácie zákonných predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských
právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú
dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré
zo základných práv a slobôd (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).
12. Jediná námietka sťažovateľa v sťažnosti tkvie v tom, že považuje uznesenia
okresného súdu a krajského súdu o trovách znaleckého dokazovania (znalečnom) za
predčasne vydané a nespravodlivé, pretože voči znaleckému posudku podal námietky
a všeobecné súdy o znalečnom rozhodli pred vypočutím znalca. Tieto uznesenia považuje
za diskriminačné voči nemu (bližšie pozri bod 3 a tam uvádzané iné rozhodnutie krajského
súdu). Iné konkrétne a vecné dôvody však k jednotlivým označeným právam podľa ústavy
a dohovoru a ani k prípadnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti uznesení okresného súdu
a krajského súdu v sťažnosti bližšie neuviedol (chýba teda riadne odôvodnenie sťažnosti
v zmysle § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde).
13. Podľa jej skutočného obsahu sťažnosť možno vyhodnotiť v podstate iba ako ďalší
opravný prostriedok vo veci priznania znalečného znalcovi, pričom sťažovateľ vystupuje
v tomto konaní ako žalovaný. Argumentácia sťažovateľa, ktorý namieta predčasnosť
a rýchlosť rozhodovania o znalečnom, ktoré navyše nie je konečným meritórnym
rozhodnutím, je bez ústavného rozmeru, pretože smeruje proti takým uzneseniam okresného
súdu a krajského súdu, ktorými tieto súdy posudzovali, či predložené vyúčtovanie
znalečného znalcom bolo v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky č. 491/2004 Z. z. o odmenách, náhradách, výdavkov a náhradách za stratu času
pre znalcov, tlmočníkov a prekladateľov v znení neskorších predpisov, teda ide o aplikáciu
práva v rovine podústavného práva, a dokonca podzákonného práva. V tomto smere ústavný
súd poukazuje vo vzťahu k čiastkovému rozhodovaniu o znalečnom na režim § 139
ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého „o znalečnom súd rozhodne do 30 dní
od vykonania tohto dôkazu“ [pozri aj judikatúru v ASPI, komentár IURA a komentár C. H.
BECK „O odmene znalca a o náhradách vzniknutých nákladov má súd rozhodnúť bez
prieťahov po podanom vyúčtovaní, a to nezávisle od skončenia veci, v ktorých bol posudok
urobený. Po právoplatnosti rozhodnutia o nárokoch znalca sa priznaná odmena a náhrada
nákladov znalca bez meškania vyplatí“ (R 20/1980)].
14. V tejto veci rozsah sťažovateľovho vkladu na úhradu znalečného (záloha v sume
150 €) je navyše sumou celkom zjavne bagateľnou, teda to by bol sám osebe dôvod na
odmietnutie jeho sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (obdobne napr.
I. ÚS 560/2015). O účelovosti tvrdenia sťažovateľa svedčí aj fakt, že kým v tejto veci
namieta neprimeranú rýchlosť rozhodovania o priznaní znalečného (napriek zákonnej dikcii
§ 139 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku), v inom konaní pred ústavným súdom
(Rvp 15589/2015) napáda aj prieťahy v konaní okresného súdu v tej istej veci.
II.A K namietanému porušeniu označených práv uznesením okresného súdu
15. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ predmetnou sťažnosťou napadol uznesenie
okresného súdu. Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z čl. 127 ods. 1 ústavy,
ústavný súd nemá právomoc preskúmavať uznesenie okresného súdu, keďže proti nemu bol
prípustný riadny opravný prostriedok, ktorý sťažovateľ využil, a o jeho odvolaní proti nemu
rozhodol krajský súd uznesením z 30. septembra 2015 v konaní vedenom pod sp. zn.
5 Co 439/2015. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre
nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
II.B K namietanému porušeniu označených práv uznesením krajského súdu
16. Vzhľadom na argumentáciu sťažovateľa v sťažnosti, ktorá je nedostatočná a bez
ústavného významu (pozri body 12 až 14), ústavný súd sťažnosť sťažovateľa po jej
predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vo vzťahu ku
krajskému súdu odmietol jednak pre zjavnú neopodstatnenosť, keďže nezistil žiadnu
príčinnú súvislosť medzi označenými základnými právami podľa ústavy a dohovoru
a uznesením krajského súdu [podľa judikatúry ústavného súdu alebo judikatúry Európskeho
súdu pre ľudské práva základné práva na súdnu ochranu (siedmy oddiel ústavy) a tiež právo
na spravodlivé súdne konanie „sú práva výsledkové“ (m. m. III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05,
II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08 alebo (Komanický c. Slovenská republika, rozsudok
zo 4. 6. 2002)], ale tiež aj pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí (pozri bod 12).
Na tomto konštatovaní nemôže zmeniť nič ani skutočnosť, že sťažovateľovi krajský
súd nedal odpoveď na jeho návrh na prerušenie konania (k tomu ústavný súd uvádza, že
týmto návrhom by sa iba zbytočne predĺžil jeho spor a rozhodnutie vo veci samej, v ktorom
sťažovateľ navyše namieta aj prieťahy na ústavnom súde).
17. Vzhľadom na uvedené sa ústavný súd už nezaoberal prípadne aj ďalšími
nedostatkami sťažnosti [bod 3 petitu na s. 5 sťažnosti je neúplný, pretože neobsahuje okrem
požiadavky zrušenia uznesení okresného súdu a krajského súdu aj návrh na vrátenie veci na
ďalšie konanie v zmysle § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde].
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. februára 2016