Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 173/2018
PDF · 193.07 KB
No categories available
I. ÚS 173/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. mája 2018
predbežne prerokoval sťažnosť , ktorou
namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, ako aj práva podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Dunajská Streda
sp. zn. 14 C 40/2014 z 19. januára 2018, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. apríla
2018 doručená sťažnosť (ďalej len
„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj práva podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného
súdu Dunajská Streda (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 14 C 40/2014 z 19. januára 2018
(ďalej len „uznesenie okresného súdu“ alebo „namietané uznesenie“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je advokát zastupujúci
fyzickú osobu v procesnom postavení žalovanej v civilnom sporovom konaní vedenom na
okresnom súde pod sp. zn. 14 C 40/2014, v ktorom okresný súd nariadil termín
pojednávania na 19. január 2018 o 13.00 h, ktorý sťažovateľ vzal na vedomie pri
predchádzajúcom pojednávaní. Dňa 15. januára 2018 zastupoval sťažovateľ na Okresnom
súde Poprad ako obhajca iného klienta vo väzobnej trestnej veci vedenej pod sp. zn.
4 T 85/2017, kde predseda senátu o 15.00 h hlavné pojednávanie prerušil do 19. januára
2018 o 9.00 h, čím na tento deň vznikla kolízia medzi pojednávaním v trestnej veci na
Okresnom súde Poprad a pojednávaním v civilnej veci na okresnom súde.
3. Sťažovateľ bol vzhľadom na situáciu povinný kolíziu pojednávaní riešiť buď
substitúciou alebo návrhom na odročenie civilného pojednávania (uprednostniac účasť na
trestnom konaní). Vzhľadom na to, že v lehote troch pracovných dní nebolo možné
zabezpečiť a riadne pripraviť zástupcu na pojednávanie v civilnej veci, rozhodol sa v ten
istý deň vo večerných hodinách zaslať mailom na elektronickú adresu podateľne okresného
súdu návrh na odročenie pojednávania v zmysle § 183 ods. 3 Civilného sporového poriadku
(ďalej aj „CSP“).
4. Okresný súd v zmysle § 183 ods. 4 CSP na návrh nereagoval, a preto sťažovateľ,
vedomý si kompetencie súdu urobiť záver o „dôležitosti“ dôvodu na odročenie
pojednávania, deň pred pojednávaním sa telefonicky spojil so zamestnankyňou okresného
súdu zo spisovej kancelárie „14C“, ktorá sťažovateľovi v telefonickom rozhovore uviedla,
že návrhu na odročenie pojednávania bude vyhovené. Uznesením okresného súdu bola
sťažovateľovi napriek uvedenému uložená poriadková pokuta vo výške 250 € z dôvodu, že
sa nedostavil na súd, hoci naň bol riadne a včas predvolaný a svoju neprítomnosť
neospravedlnil včas a vážnymi okolnosťami.
5. Podľa § 102 ods. 1 písm. b) CSP môže súd uložiť poriadkovú pokutu tomu, kto...
sťažuje postup konania najmä tým, že sa nedostaví na súd, hoci naň bol riadne a včas
predvolaný a svoju neprítomnosť neospravedlní včas a vážnymi okolnosťami...
Z namietaného uznesenia podľa sťažovateľa nevyplýva:
«a) či sťažovateľ svojou neprítomnosťou na pojednávaní sťažil postup konania a ak
áno, tak ako... teda, či bol naplnený tento kumulatívny znak hypotézy právnej normy ...
b) aký má význam záver Súdu (bod 10. odôvodnenia Uznesenia) o tom, že kolízia nie
je dôvod dôležitý pre odročenie pojednávania, ak Súd pojednávanie odročil, pričom Súd
obsah e-mailového návrhu sťažovateľa na odročenie pojednávania nijako nevyhodnotil
vo vzťahu k predpokladom definovaným v bode 9. písm. a/ až d/ odôvodnenia Uznesenia
a relevantným pre záver o otázke, či kolízia sťažovateľa bola alebo nebola „dôležitým
dôvodom“ ...
c) na základe čoho Súd dospel k záveru o povinnosti sťažovateľa ospravedlňovať
neúčasť na pojednávaní a prečo nepovažuje zdôvodnený návrh na odročenie pojednávania
urobený v ten istý deň, v ktorom sa sťažovateľ o prekážke dozvedel, za ospravedlnenie
včasné a odôvodnené vážnymi okolnosťami...
d) prečo súd nepostupoval podľa § 183 ods. 4/ CSP, ak dospel k záveru, že dôvod na
odročenie nebol dôležitý...
e) na základe akej úvahy určil výšku pokuty 250,- €.».
6. Sťažovateľ ďalej uviedol, že si je vedomý kompetencie konajúceho súdu vynútiť si
plnenie procesných povinností a zabezpečiť riadny priebeh konania aj uložením poriadkovej
pokuty. Zákonným predpokladom pre takýto postup je, že sankcionovaný subjekt sťažuje
postup konania, čo však v odôvodnení uznesenia okresného súdu zostalo absolútne
nepovšimnuté. Sťažovateľ okrem toho tvrdí, že svojou neprítomnosťou postup súdneho
konania nijako nesťažil, keďže vydaniu uznesenia okresného súdu predchádzali tieto
skutočnosti:
- strany boli v konaní riadne vypočuté a dokazovanie bolo ukončené,
- okresný súd rozhodol rozsudkom, proti ktorému podala žalovaná zastúpená
sťažovateľom odvolanie, a v zmysle zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu bolo úlohou
okresného súdu v ďalšom konaní rozhodnúť o spojení veci (ktoré predtým nedôvodne
vylúčil na samostatné konanie) a opätovne rozhodnúť tak, aby rozsudok netrpel vadou
absencie riadneho zdôvodnenia,
- okresný súd nariadil pôvodne pojednávanie na 6. október 2017 a predvolanie na
pojednávanie doručil sťažovateľovi spolu s uznesením o spojení veci tak, že ku dňu
pojednávania nebola dodržaná lehota na prípravu a súčasne neuplynula ani lehota na
podanie opravného prostriedku proti uzneseniu o spojení vecí. Sťažovateľ sa na
pojednávanie riadne dostavil, ale upozornil na procesné nedostatky brániace pojednávaniu,
a preto bolo pojednávanie odročené na 19. január 2018.
7. Sťažovateľ argumentoval, že podľa platnej procesnej úpravy sa predvolanie strán,
resp. zástupcov spája s realizáciou ich procesných práv a účasť na takom úkone súdu, kde sa
nevykonáva dôkaz výsluchom strany, resp. jej zástupcu, nemožno považovať za
nevyhnutnú, pretože neprítomnosť strany, resp. jej zástupcu má procesné dôsledky, ktoré
súdu nijako nebránia konať a rozhodnúť. Uloženie poriadkovej pokuty má preto význam
vtedy, ak je účasť sankcionovanej osoby nevyhnutná z dôvodu jej výsluchu alebo vykonania
iného dôkazu, čo však celkom určite nebol prípad sťažovateľa, a ak áno, bolo povinnosťou
okresného súdu túto skutočnosť ako zákonný predpoklad na uloženie sankcie v odôvodnení
namietaného uznesenia uviesť a rozumne zdôvodniť.
8. Sťažovateľ v mailovom návrhu na odročenie pojednávania uviedol, kedy sa
o kolízii pojednávaní dozvedel (15. januára 2018), čo bránilo substitúcii (krátkosť času, t. j.
3 pracovné dni), prečo žiadal o odročenie civilného pojednávania (kolidujúca vec je trestné
konanie s väzobne stíhaným klientom). Skutočnosť, že žalovaná trvala na zastúpení
advokátom, preukázal sťažovateľ svojím tvrdením, pretože pre krátkosť času iný dôkaz
neprichádzal do úvahy a taktiež bolo okresnému súdu známe z jeho vlastnej činnosti, že
sťažovateľ zastupoval žalovanú od počiatku nepretržite počas celého súdneho konania
trvajúceho štyri roky. Okresný súd uvedené fakty vo vzťahu ku kritériám, ktoré definoval
v bode 9 odôvodnenia namietaného uznesenia, nijako nevyhodnotil a nevysvetlil, prečo
pojednávanie nariadené na 19. január 2018 odročil, pokiaľ v bode 10 odôvodnenia dospel
k záveru, že dôvody na odročenie pojednávania neboli naplnené. Ku konštatovaniu
okresného súdu, že sťažovateľ nepripojil k „svojej žiadosti“ žiadne dôkazy preukazujúce
ním tvrdené skutočnosti, sťažovateľ uviedol, že „urobil čo urobiť v danej situácii pre
krátkosť času mohol a síce, že uviedol meno obžalovaného klienta, uviedol číslo súdneho
konania a označil súd, na ktorom kolidujúce trestné konanie prebiehalo. Písomné
predvolanie resp. upovedomenie o hlavnom pojednávaní neobdržal, pretože termín zobral
na vedomie priamo na hlavnom pojednávaní dňa 15.01.2018.“.
9. Sťažovateľ namietal, že výrok uznesenia okresného súdu je zdôvodnený jedinou
vetou v bode 11, a hoci sa okresný súd zaoberal v bode 9 kritériami významnými pre
zodpovedanie otázky, či kolízia je alebo nie je „dôležitý dôvod“ na odročenie pojednávania
v zmysle ustanovenie § 183 ods. 1 CSP, na žiadnom mieste sa nezaoberal kritériami
rozhodujúcimi pre zodpovedanie otázky, či táto kolízia ne/predstavuje súčasne aj „vážnu
okolnosť“ odôvodňujúcu neprítomnosť sťažovateľa na pojednávaní tak, ako to vyplýva
z § 102 ods. 1 písm. b) CSP. Ak teda okresný súd dospel k názoru, že sťažovateľova účasť
na pojednávaní bola nevyhnutná a vznikla mu tým povinnosť svoju neprítomnosť
ospravedlniť a že posúdenie okolnosti ako „vážnej“ a odôvodňujúcej ospravedlnenie
z neúčasti na pojednávaní podlieha rovnakým kritériám ako posúdenie „dôležitosti dôvodu“
pre odročenie pojednávania, potom bolo v záujme splnenia zákonnej a ústavnej povinnosti
riadneho odôvodnenia svojho rozhodnutia potrebné tieto skutočnosti jasne a zrozumiteľne
uviesť. Záver okresného súdu v bode 11 odôvodnenia namietaného uznesenia, že sťažovateľ
svoju neprítomnosť neospravedlnil „včas a vážnymi okolnosťami“, je konštatovaním, a nie
výsledkom zrozumiteľnej, preskúmateľnej úvahy a rozhodovacej činnosti súdu.
10. Podľa § 183 ods. 4 CSP ak súd zistí, že stranou uvedený dôvod na odročenie
pojednávania nie je dôležitý, bezodkladne o tom upovedomí stranu, ktorá odročenie navrhla.
Súd sa týmto ustanovením neriadil a sťažovateľ sa až z namietaného uznesenia dozvedel, že
okresný súd hodnotí skutočnosti uvedené v návrhu na odročenie ako „nie dôležitý dôvod“
na odročenie pojednávania, resp. bolo možné „žiadať, aby sa sťažovateľ nechal zastúpiť“.
11. Sťažovateľ ďalej argumentoval, že aj keď je uznesenie o uložení pokuty a jej
výške rozhodnutím na základe voľnej úvahy súdu, neznamená to, že súd môže rozhodovať
celkom svojvoľne. Podľa § 102 ods. 2 CSP určuje súd výšku s prihliadnutím na povahu
porušenie povinnosti a hoci je nesporné, že okresný súd uložil pokutu v rozmedzí určenej
zákonom, z rozhodnutia nie je ani len náznakom zrejmé, ako k výške uloženej pokuty
dospel.
12. Uznesenie okresného súdu je podľa názoru sťažovateľa zaťažené vadami
spočívajúcimi v jeho zmätočnosti a rozporuplnosti, nie je ústavne primeraným spôsobom
odôvodnené, a teda arbitrárne.
13. Na základe uvedenej argumentácie sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd
nálezom takto rozhodol:
„I. Základné právo sťažovateľa zaručené čl. 20 ods. 1/ a čl. 46
ods. 1/ Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, uznesením Okresného súdu
Dunajská Streda sp. zn.: 14C/40/2014-284 zo dňa 19.01.2018 porušené boli.
II. Uznesenie Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn.: 14C/40/2014-284 zo dňa
19.01.2018 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.
III. Okresný súd Dunajská Streda je povinný zaplatiť sťažovateľovi
finančné zadosťučinenie vo výške 325,42 €, do jedného mesiaca odo dňa
právoplatnosti tohto nálezu.“
14. Podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažovateľ tiež
navrhuje, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť uznesenia okresného súdu. Podľa
sťažovateľa „výkonom Uznesenia Súdu by mohol byť zmarený výsledok konania ÚS SR... je
daný dôvod na poskytnutie jeho predbežnej ochrany a teda pre dočasné opatrenie
o odložení vykonateľnosti Uznesenia Súdu, pričom odklad vykonateľnosti nie je v rozpore
s dôležitým verejným záujmom a odkladom nikomu nevznikne ujma“.
II.
15. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
16. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak.
17. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
18. Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou
ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za
zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.
rozhodnutia I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07,
19. Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že nie je
súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym
orgánom ochrany ústavnosti. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim
o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je
oprávnený posudzovať správnosť skutkových a následne na nich založených právnych
záveroch všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom
prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou
ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).
20. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také
rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným
rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne
závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02) a tiež by mali za
následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené
v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
21. Ústavný súd tiež konštatuje, že všeobecný súd je povinný organizovať procesný
postup v súdnom konaní tak, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli
ktorému sa naň osoba obrátila so žiadosťou o rozhodnutie, a zodpovedá za adekvátne
a účelné využitie procesných prostriedkov, ktoré mu zákon na tento účel zveruje, vrátane
poriadkových opatrení.
22. Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je
prehodnocovať správnosť poriadkového opatrenia (procesného rozhodnutia) všeobecného
súdu, a to ani v prípade, ak by s takým rozhodnutím nesúhlasil. Opodstatnenosť sťažnosti
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v takýchto prípadoch prichádza do úvahy iba v prípadoch
extrémneho vybočenia zo štandardov uplatňovaných v rozhodovacej činnosti všeobecných
súdov, ktoré môžu mať za následok porušenie ústavou garantovaných základných práv
a slobôd, alebo tiež v prípadoch absencie primeraného zdôvodnenia tohto rozhodnutia
všeobecným súdom (napr. III. ÚS 152/2017).
23. V súvislosti s namietaným porušením označených základných práv sťažovateľa
považuje ústavný súd za potrebné uviesť, že vec, v súvislosti s ktorou sa sťažovateľ uchádza
o ústavnú ochranu, sa týka jeho povinnosti zaplatiť sumu 250 € z titulu poriadkovej pokuty,
ktorá mu bola uložená ako advokátovi zastupujúcemu žalovanú okresným súdom v konaní
o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy a určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam
z dôvodu, že sa nedostavil na pojednávanie, na ktoré bol riadne a včas predvolaný a svoju
neprítomnosť neospravedlnil podľa názoru okresného súdu včas a vážnymi okolnosťami.
24. Súčasťou ustálenej judikatúry ústavného súdu je právny názor, že ak Civilný
sporový poriadok prostredníctvom § 422 vylučuje u bagateľných vecí prieskum rozhodnutí
vydaných druhostupňovými súdmi, bolo by proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol
automaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva (IV. ÚS 431/2012, IV. ÚS 94/2014,
I. ÚS 134/2016, III. ÚS 25/2016, III. ÚS 746/2016). Aj preto ústavný súd v prípadoch, keď
sťažnosť smeruje proti orgánu verejnej moci, v ktorom ide zjavne o bagateľnú sumu,
poskytuje ústavnoprávnu ochranu sťažovateľovi len v celkom výnimočných prípadoch, ak
sťažnosť signalizuje, že došlo k zásahu do základných práv alebo slobôd v mimoriadne
závažnom rozsahu, resp. intenzite (IV. ÚS 414/2010, IV. ÚS 79/2011, IV. ÚS 251/2011,
IV. ÚS 717/2013). Vo veci sťažovateľa o takýto výnimočný prípad podľa názoru ústavného
súdu zjavne nejde.
25. Vychádzajúc zo skutočnosti, že sťažovateľ sa sťažnosťou domáha ústavnej
ochrany v spore o sume, ktorá je zjavne bagateľná, ktorá sa netýka rozhodnutia vo veci
samej, ale iba poriadkového opatrenia (obdobne I. ÚS 157/08, I. ÚS 560/2015,
III. ÚS 481/2015), ústavný súd na základe dosiaľ uvedeného pri predbežnom prerokovaní
dospel k záveru, že vo veci sťažovateľa nie sú podľa jeho doterajšej judikatúry splnené
podmienky na poskytnutie súdnej ochrany, a preto sťažnosť, ktorou napáda porušenie
v záhlaví označených základných práv a slobôd napadnutým uznesením okresného súdu,
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
26. S ohľadom na výsledok konania o sťažnosti ústavný súd samostatne
nerozhodoval o návrhu na odklad vykonateľnosti namietaného uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. mája 2018