Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 61/2016
PDF · 256.5 KB
No categories available
III. ÚS 61/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. februára 2016
predbežne prerokoval sťažnosť ,
zastúpeného advokátom Petrom Janíkom, M. R. Štefánika 5,
Topoľčany, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd, základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 8 ods. 2 Listiny základných
práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 3 Tdo 30/2015 z 9. septembra 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. decembra
2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom
Petrom Janíkom, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva
na osobnú slobodu podľa čl. 8 ods. 2 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 3 Tdo 30/2015 z 9. septembra 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Piešťany (ďalej
len „okresný súd“) č. k. 1 T 166/2011-1606 zo 16. októbra 2013 (ďalej len „rozsudok
okresného súdu“) uznaný vinným z pokračovacieho obzvlášť závažného zločinu
nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich
držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d) a ods. 2 písm. e) Trestného
zákona, za čo bol odsúdený podľa § 172 ods. 2 a § 37 písm. m) a § 38 ods. 4 Trestného
zákona na trest odňatia slobody v trvaní 140 mesiacov, na výkon ktorého bol zaradený
do ústavu s maximálnym stupňom stráženia. Zároveň mu bol podľa § 76 ods. 1, § 77 ods. 1
a § 78 ods. 1 Trestného zákona uložený ochranný dohľad na dobu 1 roka. Podané odvolanie
sťažovateľa a jeho spoluobvineného proti rozsudku okresného súdu Krajský súd v Trnave
(ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k. 6 To 123/2013-1634 z 19. decembra 2013 (ďalej
len „uznesenie krajského súdu“) zamietol. Sťažovateľom podané dovolanie proti uzneseniu
krajského súdu potom najvyšší súd podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku napadnutým
uznesením odmietol.
Sťažovateľ namieta, že dokazovanie vykonané v jeho trestnej veci (vrátane znenia
SMS správ a výpovede nasadenej agentky na hlavnom pojednávaní) potvrdzuje iniciatívu
policajnej agentky pri objednávaní konkrétneho množstva drogy. Z uvedeného vyvodzuje,
že agentka „aktívne podporovala vyvolanie rozhodnutia sťažovateľa zabezpečiť čo
najväčšie množstvo drogy, ktorý sa o to skutočne aj snažil cez rôznych kamarátov,
v priebehu konania nestotožnených, pričom je z dokazovania jasné, že takéto množstvo
drogy ani zohnať nedokázal. Rovnako sťažovateľ poukazuje na okolnosti druhého prevodu,
pri ktorom tiež došlo k nezákonnej iniciatíve agentky, ktorá nerešpektovala to, že odsúdený
jej drogu nepriniesol, tak ho osobne navštívila u neho doma, pričom bez takejto návštevy by
k predaju drogy nedošlo vôbec. Ďalej agentka nezákonnosť svojej činnosti potvrdila aj
vo výsluchu dňa 30.05.2012, keď vypovedala o taktike svojej činnosti, ktorá mala byť
zameraná na to, aby ponúkala viac a viac tovaru... Protizákonnosť polície umožnila aj
Okresná prokuratúra Piešťany, keď v príkaze na predstieraný prevod č. k. I PO-V-26-
I/2011-3 zo dňa 5.4.2011 vo výrokovej časti rozhodnutia umožnila agentom predstierať
kúpu ľubovoľného množstva omamnej alebo psychotropnej látky, čo je neprípustné.“.
Z uvedeného sťažovateľ vyvodzuje nezákonnosť použitých dôkazov získaných opísaným
spôsobom, čo má za následok nemožnosť ich použitia v trestnom konaní. Odvoláva sa
pritom na rozhodovaciu činnosť ústavného súdu (napríklad II. ÚS 710/01 a III. ÚS 323/04),
v zmysle ktorej sa nepripúšťa navádzanie iného na spáchanie trestného činu štátnymi
orgánmi (vrátane polície).
Sťažovateľ taktiež namieta vyčíslenie hodnoty drogy, ktoré malo mať vplyv
na právnu kvalifikáciu skutku, za ktorý bol sťažovateľ v trestnom konaní odsúdený.
Sťažovateľ tvrdí, že „hodnota drogy platí iba za predpokladu, že množstvo drogy
predávané na čiernom trhu ako dávka zodpovedá obvykle jednorazovej dávke drogy
uvedenej v Žiadosti vyšetrovateľa“, z čoho následne vyvodzuje, že „hodnota drogy je
určená správne iba za predpokladu, že to, čo za dávku považuje KEU PZ je totožné s tým,
čo sa ako dávka predáva na čiernom trhu za sumu uvedenú vo vyjadrení NPJ, čo sa na
hlavnom pojednávaní ani nedokazovalo“. Podľa názoru sťažovateľa poukazujúceho pritom
na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Tdo 32/2012 z 27. novembra 2012 a nález
ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 268/2011 z 22. septembra 2011 sa súd „odklonil od postupov
uplatňovaných v poslednom období v súdnej praxi od Najvyššieho súdu SR cez krajské súdy
až po okresné súdy, čo je z rozhodovacej činnosti súdov celkom jasné a Národná kriminálna
agentúra ani hodnotu dávok drogy už nevyčísľuje... Súd vychádza z pravdivosti údajov
uvedených v správe Národnej kriminálnej agentúry, sťažovateľ túto správu spochybňuje a
zdôrazňuje, že táto správa je nepreskúmateľná, polícia tam môže uviesť čokoľvek. Právna
kvalifikácia skutku podľa odseku 2 písm. e/ § 172 Tr. zák. je pritom postavená výlučne na
predpoklade pravdivosti správy Národnej kriminálnej agentúry, ktorú nie je možné žiadnym
spôsobom overiť.“. V tejto súvislosti tiež sťažovateľ spochybňuje určovanie hodnoty drogy
na čiernom trhu tiež tvrdiac, že «„čierny trh“ nie je pojem predpokladaný niektorým z
ustanovení Tr. zák... Z pohľadu práva na obhajobu sa proti určeniu hodnoty cez „čierny
trh“ nedá primeraným spôsobom brániť a každé založenie viny na dôkaze takto
deklarovanom je aj porušením ustanovení zabezpečujúcich právo obžalovaného na
obhajobu a spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.».
Podľa názoru sťažovateľa neboli splnené ani právnymi predpismi ustanovené
podmienky pre použitie agenta. Spochybňuje pritom vykonanú aplikáciu čl. 10 ods. 7
Zmluvy medzi Slovenskou republikou a Rakúskou republikou o policajnej spolupráci,
zverejnenej pod č. 252/2005 Z. z. (ďalej len „medzinárodná zmluva“), a nadväzne na to
tvrdí, že „výklad súdu vo vzťahu k použitiu agenta je nesprávny aj z pohľadu skutočnosti, že
v danej veci nešlo o pôsobenie agenta podľa zák. č. 171/1993 Z. z., ale podľa ustanovení
Tr. por., pretože polícia disponovala dostatočnými informáciami odôvodňujúcimi záver, že
trestný čin je páchaný.
Jedine ustanovenie § 117 ods. 14 Tr. por. upravuje postup upravujúci predpoklady
vyslania agenta do zahraničia a predchádzajúci súhlas príslušných orgánov štátu, ktoré by
mali podľa tohto ustanovenia rozhodovať až na základe príkazu podľa § 117 ods. 5 Tr. por.
V predmetnej veci policajné orgány takto nepostupovali a nebol dodržaný postup
podľa § 117 ods.14 Tr. por. a ani podľa Zmluvy medzi Slovenskou republikou a Rakúskou
republikou o policajnej spolupráci ... najmä jej článku 10, a neexistuje žiadny doklad o tom,
že na našom území pôsobili rakúski agenti so súhlasom príslušného orgánu cudzieho
štátu...“.
Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd svojím rozhodnutím
vyslovil, že najvyšší súd „uznesením Najvyššieho súdu SR č. k. 3 Tdo 30/2015 zo dňa
09.09.2015 porušil ústavné práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku
46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a k porušeniu ústavného práva na spravodlivé súdne
konanie (aj porušenie článku čl. 8 ods. 2 a 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
a najmä článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vyhlásený
pod č. 209/1992 Zb.)“. Súčasne navrhuje napadnuté uznesenie zrušiť a najvyšší súd
zaviazať na zaplatenie náhrady trov konania v sume 355,72 € na účet jeho právneho
zástupcu.
II.
Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy ustanoví podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých ústavný súd nemá právomoc,
sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti alebo
sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže
ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd
odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle
konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch
v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že
môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu
predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo
slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00,
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (a obdobne aj čl. 36 ods. 1 listiny) sa každý môže domáhať
zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne... o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia
proti nemu.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. podľa
čl. 36 ods. 1 listiny a obdobne aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto
oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola
právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento
článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení
Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa
v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom
právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré
Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon
(IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný
výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne
interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia
bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.
Do obsahu uvedených práv však nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný
súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda
za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu)
v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02, III. ÚS 284/08). Právo
na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov
a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci
rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že
neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva
na spravodlivý proces. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu
všeobecným súdom je možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil
od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Z opísaných hľadísk pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu sťažovateľom namietaného
porušenia označených práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ku ktorému malo
dôjsť neprípustnou policajnou provokáciou k spáchaniu trestného činu, nesprávnou právnou
kvalifikáciou skutku a nezákonnosťou nosného dôkazu, ktorým bolo použitie agenta
v rozpore s platnou právnou úpravou.
Najvyšší súd v napadnutom uznesení uviedol, že aj keď sťažovateľ uplatnil
v dovolaní dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, t. j. že
rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo
na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia, z obsahu dovolania vyvodil, že
sťažovateľ namietal predovšetkým použiteľnosť príslušníkov polície iného štátu
a prekročenie ich právomocí, čo podľa názoru najvyššieho súdu v skutočnosti zodpovedalo
dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku, t. j. že rozhodnutie je
založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom. S poukazom
na svoju vlastnú judikatúru (R 120/2012), podľa ktorej sa viazanosť dovolacieho súdu
dôvodmi dovolania týka vymedzenia chýb, a nie právnych dôvodov dovolania, tak najvyšší
súd skúmal sťažovateľom vytýkané vady predchádzajúceho konania z hľadiska dovolacieho
dôvodu vymedzeného v § 371 ods. 1 písm. g), a nie z hľadiska sťažovateľom označeného
§ 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku.
Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia následne
pripomenul, že „námietkami obsiahnutými v dovolaní sa v priebehu konania podrobne
zaoberal tak prvostupňový, ako aj odvolací súd, ktorí legitímnosť použitia rakúskych
príslušníkov Policajného zboru podrobne odôvodnili. V tejto súvislosti dovolací súd
poukazuje predovšetkým na odôvodnenie rozsudku Okresného súdu Piešťany zo 16. októbra
2013, sp. zn. 1T 166/2011, s ktorým sa v plnom rozsahu stotožňuje a v ďalšom naň
odkazuje...
Z predloženého spisového materiálu je zrejmé, že použitie agenta sa realizovalo
na základe žiadosti vyšetrovateľa policajného zboru, a to z dôvodu, že polícia disponovala
poznatkami zo strany rakúskej polície o dodávke omamných a psychotropných látok
zo Slovenskej do Rakúskej republiky, pričom tieto dodávky mala zabezpečovať osoba
vystupujúca pod menom . Z dôvodu preukázania vyššej dôveryhodnosti agenta odbor
špecializovaných trestných služieb Prezídia Policajného zboru využil možnosť použiť
na tento účel príslušníka polície iného štátu v súlade s ustanovením § 10 ods. 20 Trestného
poriadku. Následne prokurátorka Okresnej prokuratúry Piešťany požiadala o vydanie
príkazu na použitie agenta rakúskej polície, pričom tento príkaz bol sudcom pre prípravné
konanie Okresného súdu Trnava daný.“.
Následne najvyšší súd podrobne rozvádza podstatný obsah medzinárodnej zmluvy
a dôvody, pre ktoré jej čl. 10 ods. 1 až 6 nemožno vo veci aplikovať, a uvádza, že v danej
veci «išlo o činnosť slovenskej polície, ktorá vyšetrovala trestnú činnosť páchanú
slovenskými občanmi, na území Slovenskej republiky a za účelom objasňovania tejto
trestnej činnosti len použila príslušníkov polície Rakúskej republiky ako agentov. V
posudzovanej veci aj podľa názoru najvyššieho súdu bolo možné aplikovať ustanovenie
článku 10 ods. 7 vyššie uvedenej medzinárodnej zmluvy, podľa ktorého zmluvné strany sú
oprávnené navzájom si poskytovať agentov, ktorí konajú z poverenia a pod vedením
príslušných orgánov druhej zmluvnej strany. Tento postup je zároveň v súlade aj s
ustanovením § 10 ods. 20 Trestného poriadku, podľa ktorého agent je príslušník
Policajného zboru alebo príslušník polície iného štátu, ktorý na základe príkazu
prokurátora alebo súdu prispieva k odhaľovaniu, zisťovaniu a usvedčovaniu páchateľov
zločinu, trestných činov uvedených v treťom diele ôsmej hlavy osobitnej časti Trestného
zákona (ďalej len „korupcia“), trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa a
trestného činu legalizácie príjmu z trestnej činnosti.». Na základe uvedeného potom
najvyšší súd konštatuje, že „použitie príslušníkov Rakúskej republiky, ako agentov bolo
vykonané v súlade s ustanoveniami medzinárodnej zmluvy a Trestného poriadku“.
K nadväzujúcej námietke sťažovateľa týkajúcej sa prekročenia právomoci agentky
najvyšší súd po uvedení obsahu § 117 ods. 2 Trestného poriadku a dopadajúcej judikatúry
(R 47/2012) pripomenul, že policajnou provokáciou je „zámerné, aktívne a cielené
podnecovanie alebo navádzanie, či iné vedomé iniciovanie alebo navádzanie na spáchanie
trestnej činnosti u druhej osoby, ktorá by inak protiprávne nekonala. Pokiaľ by činnosť
polície bola vedená len snahou, aby kontaktovaná osoba spáchala trestný čin bez zistenia
skutočnosti, ktoré nasvedčujú tomu, že páchateľ by spáchal trestný čin aj vtedy, ak by príkaz
na použitie agenta nebol vydaný (§ 117 ods. 2 Trestného poriadku), išlo by o neprípustnú
policajnú provokáciu trestného činu.
Za kľúčovú odlišnosť skrytej aktivity polície od policajnej provokácie sa považuje
skutočnosť, že polícia neiniciuje, t. j. nevytvára u kontaktovanej osoby vôľu spáchať trestný
čin, ale vytvára pre spáchanie trestného činu vhodné podmienky. Tieto podmienky však
nesmú byť mimoriadne, ale objektívne možné v danej situácii obvyklé a musia nastať až
s časovým odstupom potom, čo páchateľ si osvojil úmysel spáchať trestný čin
a preukázateľne spravil kroky k jeho spáchaniu...
Dovolací súd má za to, že v posudzovanom prípade orgány činné v trestnom konaní
za účelom odhalenia páchateľa trestnej činnosti a zabezpečenia dôkazov o ich
trestnoprávne postihnuteľnom správaní len vytvorili podmienky, ktoré boli v danom prípade
obvyklé, pričom tieto nastali až po tom, čo si obvinený preukázateľne osvojil úmysel trestný
čin spáchať.
Agent nemôže byť osoba, ktorá len pasívne čaká v prostredí, v ktorom sa má
pohybovať. Podstatné pre použitie agenta je, že konanie agenta musí byť v súlade s účelom
Trestného poriadku a musí byť úmerné protiprávnosti konania, na odhaľovaní, zisťovaní
alebo usvedčovaní, ktorého sa zúčastňuje. Skutočnosť, že agent prejavuje záujem o kúpu
drogy, že sa s obvineným viackrát stretne, pýta určité množstvo drogy, zisťuje predajnú
cenu drogy, nie je navádzaním na spáchanie trestnej činnosti ani nezákonnou a aktívnou
provokáciou.
Najvyšší súd konštatuje, že to bol práve obvinený , ktorý bol v konaní
iniciatívny. Pri vzájomnom rozhovore s agentkou sa vyjadril, že čím bude väčšie množstvo
odberu, bude aj lepšia cena, najmä keď sa lepšie spoznajú. Pri poslednom odbere mu
agentka uviedla sumu, ktorú má k dispozícii na zakúpenie drogy, pričom práve obvinený
určoval, aké množstvo drogy jej môže za takúto sumu zabezpečiť.
S ohľadom na vyššie uvedené nemožno označiť konanie agentky za policajnú
provokáciu, ale išlo o tzv. skrytú aktivitu polície, zameranú na odhalenie páchateľov
trestných činov a zabezpečenie dôkazov o tejto trestnej činnosti.
Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Trestného poriadku teda naplnený
nebol.“.
Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia konštatuje, že
na námietky sťažovateľa spochybňujúce zákonnosť použitia agentov, ktorí ho mali priamo
usvedčovať, najvyšší súd odpovedal primerane, opierajúc sa pritom o ústavne konformný
výklad relevantných právnych noriem upravujúcich možnosť použitia agenta v rámci
trestného konania (§ 10 ods. 20 a § 117 Trestného poriadku a čl. 10 ods. 7 medzinárodnej
zmluvy). Najvyšší súd sa dostatočne venoval aj námietkam sťažovateľa o prekročení
právomoci agentky, keď vysvetlil rozdiel medzi policajnou provokáciou a skrytou aktivitou
polície aplikujúc výklad vyplývajúci z vlastnej ustálenej judikatúry, ktorú v napadnutom
uznesení konkretizoval (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 To 9/2011 publikované
v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky
pod č. 47/2012).
V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že jeho ingerencia do výkonu právomoci
najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou
zákonov všeobecnými súdmi, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý
právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne
neodôvodnený, a teda ústavne nekonformný. Ústavný súd v tejto súvislosti taktiež dodáva,
že otázka posúdenia podmienok dovolacieho konania je otázkou zákonnosti a jej riešenie
samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľkou označených práv (obdobne
IV. ÚS 35/02, II. ÚS 103/09, II. ÚS 395/09, I. ÚS 595/2012).
Opísaný vedený výklad právnych noriem realizovaný najvyšším súdom nevykazuje
znaky arbitrárnosti alebo jeho nezlučiteľnosti s právami zaručenými ústavou, prípadne
medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. Podľa názoru ústavného
súdu tak najvyšší súd ústavne akceptovateľným spôsobom odpovedal na ťažiskové
dovolacie argumenty sťažovateľa, o ktorých možno v zásade konštatovať, že sa zhodujú aj
s predloženou sťažnostnou argumentáciou. Skutočnosť, že sťažovateľ zastáva iný právny
názor, ako prijal v tejto veci najvyšší súd, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti
alebo arbitrárnosti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu a nezakladá ani oprávnenie
ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. O svojvôli pri
výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom, v tomto prípade najvyšším
súdom, by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02,
IV. ÚS 226/2012). Ústavný súd navyše poukazuje na právny názor ustálený v jeho
doterajšej judikatúre, podľa ktorého právo na spravodlivý proces neznačí právo na úspech
v konaní pred všeobecným súdom (II. ÚS 3/97, II. ÚS 173/07).
Vo vzťahu k sťažnostnej námietke o nezákonnej právnej kvalifikácii súdeného
trestného činu podľa § 172 ods. 2 písm. e) Trestného zákona, pri ktorom mali súdy bez
vykonaných dôkazov nesprávne ustáliť hodnotu zaistenej drogy, ústavný súd uvádza, že
z obsahu napadnutého uznesenia nevyplýva uplatnenie tejto námietky v dovolacom konaní
a ani sťažovateľ inými listinami uplatnenie tejto námietky v dovolacom konaní žiadnym
spôsobom neosvedčil. Zo sťažovateľom predloženého uznesenia krajského súdu len
vyplýva, že sa touto obdobnou námietkou zaoberal krajský súd v odvolacom konaní.
Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína svoj ustálený právny názor, podľa ktorého pokiaľ
sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní v konaní
pred ústavným súdom argumentáciu, ktorú mohol predniesť, ale nepredniesol v konaní
pred všeobecným súdom, ústavný súd na jej posúdenie nemá právomoc (III. ÚS 135/03,
IV. ÚS 340/2013, III. ÚS 461/2015). Ústavný súd preto k tejto námietke uvedenej
v sťažnosti z dôvodu nedostatku svojej právomoci nezaujíma vecné stanovisko. Ako obiter
dictum ústavný súd uvádza, že z obsahu sťažnosti sťažovateľovho spoluobžalovaného
( ) vedenej pod sp. zn. Rvp 15417/2015 a k nej pripojeného uznesenia
najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tdo 29/2015 z 9. septembra 2015 vyplýva, že najvyšší súd
uvedenú námietku preskúmal v osobitne vedenom konaní o dovolaní už označeného
spoluobžalovaného, v ktorom okrem iného podporne poukázal aj na judikatúru najvyššieho
súdu zaoberajúcu sa načrtnutou otázkou (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 74/2013
publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky
pod č. 120/2014), pričom bez toho, aby ústavný súd týmto rozhodnutím zasahoval
do ústavného prieskumu, na ktorý je oprávnený iný senát ústavného súdu, považuje
za potrebné poznamenať, že právne závery najvyššieho súdu sa aj v tejto otázke odchyľujú
od právnej argumentácie formulovanej sťažovateľom v uvedenej námietke.
Vychádzajúc z obsahu namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd aj napriek sťažovateľom uplatnenej argumentácie
hodnotí napadnuté uznesenie najvyššieho súdu ako racionálne, podrobné a pritom ústavne
konformné, pričom ním uskutočnený výklad posúdenia uplatnených dovolacích dôvodov
podľa obsahu vytýkaných chýb konania, ako aj relevantnej procesnoprávnej úpravy
potvrdzujúcej zákonnosť namietaných dôkazov nepopiera účel a podstatu označených práv.
Preto v tejto časti považuje ústavný súd sťažnosť za zjavne neopodstatnenú (obdobne
Napokon, pokiaľ ide o namietané porušenie práva na osobnú slobodu podľa čl. 8
ods. 2 listiny, ústavný súd zistil, že z obsahu sťažnosti (okrem označenia ustanovenia listiny
v petite sťažnosti) nevyplýva žiadna relevantná argumentácia svedčiaca o porušení
označeného práva. Uvedené ústavný súd hodnotí ako nedostatok jednej zo zákonom
predpísaných náležitostí sťažnosti požadovanej ustanovením § 20 ods. 1 zákona o ústavnom
súde, ktorou je logické, kompaktné a dostatočne určité odôvodnenie návrhu vo vzťahu
k právam, vyslovenia porušenia ktorých sa sťažovateľ v petite sťažnosti domáha.
Ústavný súd pripomína, že nedostatky zákonom predpísaných náležitostí vyplývajúce
z podania sťažovateľa nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži
inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná
judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom
predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05).
Ústavný súd preto aj so zreteľom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľa považoval
nesplnenie tejto zákonom predpísanej náležitostí za dostatočný dôvod na odmietnutie tejto
zvyšnej časti sťažnosti pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde. Vzhľadom na uvedené bolo potom už bez právneho významu bližšie sa
zaoberať ostatnými návrhmi sťažovateľa formulovanými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. februára 2016