Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 61/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. februára 2016

predbežne prerokoval sťažnosť ,

zastúpeného advokátom Petrom Janíkom, M. R. Štefánika 5,

Topoľčany, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa a Listiny základných

práv a slobôd, základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 8 ods. 2 Listiny základných

práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 9. septembra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. decembra

2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom

Petrom Janíkom, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu podľa (ďalej len „“)

a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva

na osobnú slobodu podľa čl. 8 ods. 2 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 9. septembra 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Piešťany (ďalej

len „okresný súd“) č. k. -1606 zo 16. októbra 2013 (ďalej len „rozsudok

okresného súdu“) uznaný vinným z pokračovacieho obzvlášť závažného zločinu

nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich

držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d) a ods. 2 písm. e) Trestného

zákona, za čo bol odsúdený podľa § 172 ods. 2 a § 37 písm. m) a § 38 ods. 4 Trestného

zákona na trest odňatia slobody v trvaní 140 mesiacov, na výkon ktorého bol zaradený

do ústavu s maximálnym stupňom stráženia. Zároveň mu bol podľa § 76 ods. 1, § 77 ods. 1

a uložený ochranný dohľad na dobu 1 roka. Podané odvolanie

sťažovateľa a jeho spoluobvineného proti rozsudku okresného súdu Krajský súd v Trnave

(ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k. -1634 z 19. decembra 2013 (ďalej

len „uznesenie krajského súdu“) zamietol. Sťažovateľom podané dovolanie proti uzneseniu

krajského súdu potom najvyšší súd podľa napadnutým

uznesením odmietol.

Sťažovateľ namieta, že dokazovanie vykonané v jeho trestnej veci (vrátane znenia

SMS správ a výpovede nasadenej agentky na hlavnom pojednávaní) potvrdzuje iniciatívu

policajnej agentky pri objednávaní konkrétneho množstva drogy. Z uvedeného vyvodzuje,

že agentka „aktívne podporovala vyvolanie rozhodnutia sťažovateľa zabezpečiť čo

najväčšie množstvo drogy, ktorý sa o to skutočne aj snažil cez rôznych kamarátov,

v priebehu konania nestotožnených, pričom je z dokazovania jasné, že takéto množstvo

drogy ani zohnať nedokázal. Rovnako sťažovateľ poukazuje na okolnosti druhého prevodu,

pri ktorom tiež došlo k nezákonnej iniciatíve agentky, ktorá nerešpektovala to, že odsúdený

jej drogu nepriniesol, tak ho osobne navštívila u neho doma, pričom bez takejto návštevy by

k predaju drogy nedošlo vôbec. Ďalej agentka nezákonnosť svojej činnosti potvrdila aj

vo výsluchu dňa 30.05.2012, keď vypovedala o taktike svojej činnosti, ktorá mala byť

zameraná na to, aby ponúkala viac a viac tovaru... Protizákonnosť polície umožnila aj

Okresná prokuratúra Piešťany, keď v príkaze na predstieraný prevod č. k. I PO-V-26-

I/2011-3 zo dňa 5.4.2011 vo výrokovej časti rozhodnutia umožnila agentom predstierať

kúpu ľubovoľného množstva omamnej alebo psychotropnej látky, čo je neprípustné.“.

Z uvedeného sťažovateľ vyvodzuje nezákonnosť použitých dôkazov získaných opísaným

spôsobom, čo má za následok nemožnosť ich použitia v trestnom konaní. Odvoláva sa

pritom na rozhodovaciu činnosť ústavného súdu (napríklad a ),

v zmysle ktorej sa nepripúšťa navádzanie iného na spáchanie trestného činu štátnymi

orgánmi (vrátane polície).

Sťažovateľ taktiež namieta vyčíslenie hodnoty drogy, ktoré malo mať vplyv

na právnu kvalifikáciu skutku, za ktorý bol sťažovateľ v trestnom konaní odsúdený.

Sťažovateľ tvrdí, že „hodnota drogy platí iba za predpokladu, že množstvo drogy

predávané na čiernom trhu ako dávka zodpovedá obvykle jednorazovej dávke drogy

uvedenej v Žiadosti vyšetrovateľa“, z čoho následne vyvodzuje, že „hodnota drogy je

určená správne iba za predpokladu, že to, čo za dávku považuje KEU PZ je totožné s tým,

čo sa ako dávka predáva na čiernom trhu za sumu uvedenú vo vyjadrení NPJ, čo sa na

hlavnom pojednávaní ani nedokazovalo“. Podľa názoru sťažovateľa poukazujúceho pritom

na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 27. novembra 2012 a nález

ústavného súdu sp. zn. z 22. septembra 2011 sa súd „odklonil od postupov

uplatňovaných v poslednom období v súdnej praxi od Najvyššieho súdu SR cez krajské súdy

až po okresné súdy, čo je z rozhodovacej činnosti súdov celkom jasné a Národná kriminálna

agentúra ani hodnotu dávok drogy už nevyčísľuje... Súd vychádza z pravdivosti údajov

uvedených v správe Národnej kriminálnej agentúry, sťažovateľ túto správu spochybňuje a

zdôrazňuje, že táto správa je nepreskúmateľná, polícia tam môže uviesť čokoľvek. Právna

kvalifikácia skutku podľa odseku 2 písm. e/ § 172 Tr. zák. je pritom postavená výlučne na

predpoklade pravdivosti správy Národnej kriminálnej agentúry, ktorú nie je možné žiadnym

spôsobom overiť.“. V tejto súvislosti tiež sťažovateľ spochybňuje určovanie hodnoty drogy

na čiernom trhu tiež tvrdiac, že «„čierny trh“ nie je pojem predpokladaný niektorým z

ustanovení Tr. zák... Z pohľadu práva na obhajobu sa proti určeniu hodnoty cez „čierny

trh“ nedá primeraným spôsobom brániť a každé založenie viny na dôkaze takto

deklarovanom je aj porušením ustanovení zabezpečujúcich právo obžalovaného na

obhajobu a spravodlivé súdne konanie podľa .».

Podľa názoru sťažovateľa neboli splnené ani právnymi predpismi ustanovené

podmienky pre použitie agenta. Spochybňuje pritom vykonanú aplikáciu čl. 10 ods. 7

Zmluvy medzi Slovenskou republikou a Rakúskou republikou o policajnej spolupráci,

zverejnenej pod č. (ďalej len „“), a nadväzne na to

tvrdí, že „výklad súdu vo vzťahu k použitiu agenta je nesprávny aj z pohľadu skutočnosti, že

v danej veci nešlo o pôsobenie agenta podľa , ale podľa ustanovení

, pretože polícia disponovala dostatočnými informáciami odôvodňujúcimi záver, že

trestný čin je páchaný.

Jedine ustanovenie upravuje postup upravujúci predpoklady

vyslania agenta do zahraničia a predchádzajúci súhlas príslušných orgánov štátu, ktoré by

mali podľa tohto ustanovenia rozhodovať až na základe príkazu podľa

V predmetnej veci policajné orgány takto nepostupovali a nebol dodržaný postup

podľa a ani podľa Zmluvy medzi Slovenskou republikou a Rakúskou

republikou o policajnej spolupráci ... najmä jej článku 10, a neexistuje žiadny doklad o tom,

že na našom území pôsobili rakúski agenti so súhlasom príslušného orgánu cudzieho

štátu...“.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd svojím rozhodnutím

vyslovil, že najvyšší súd „uznesením Najvyššieho súdu SR č. k. zo dňa

09.09.2015 porušil ústavné práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku

46 ods. 1 a k porušeniu ústavného práva na spravodlivé súdne

konanie (aj porušenie článku čl. 8 ods. 2 a 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd

a najmä článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vyhlásený

pod č. )“. Súčasne navrhuje napadnuté uznesenie zrušiť a najvyšší súd

zaviazať na zaplatenie náhrady trov konania v sume 355,72 € na účet jeho právneho

zástupcu.

II.

Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ustanoví podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých ústavný súd nemá právomoc,

sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti alebo

sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže

ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd

odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch

v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že

môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu

predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ,

, ).

Podľa (a obdobne aj listiny) sa každý môže domáhať

zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne... o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia

proti nemu.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa , resp. podľa

čl. 36 ods. 1 listiny a obdobne aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto

oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola

právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento

článok o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení

s ).

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa

v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom

právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon

(). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný

výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne

interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.

Do obsahu uvedených práv však nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný

súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda

za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu)

v konaní pred všeobecným súdom (napr. , , ). Právo

na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov

a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci

rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že

neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva

na spravodlivý proces. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu

všeobecným súdom je možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil

od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Z opísaných hľadísk pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu sťažovateľom namietaného

porušenia označených práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ku ktorému malo

dôjsť neprípustnou policajnou provokáciou k spáchaniu trestného činu, nesprávnou právnou

kvalifikáciou skutku a nezákonnosťou nosného dôkazu, ktorým bolo použitie agenta

v rozpore s platnou právnou úpravou.

Najvyšší súd v napadnutom uznesení uviedol, že aj keď sťažovateľ uplatnil

v dovolaní dovolací dôvod podľa , t. j. že

rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo

na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia, z obsahu dovolania vyvodil, že

sťažovateľ namietal predovšetkým použiteľnosť príslušníkov polície iného štátu

a prekročenie ich právomocí, čo podľa názoru najvyššieho súdu v skutočnosti zodpovedalo

dovolaciemu dôvodu podľa , t. j. že rozhodnutie je

založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom. S poukazom

na svoju vlastnú judikatúru (R 120/2012), podľa ktorej sa viazanosť dovolacieho súdu

dôvodmi dovolania týka vymedzenia chýb, a nie právnych dôvodov dovolania, tak najvyšší

súd skúmal sťažovateľom vytýkané vady predchádzajúceho konania z hľadiska dovolacieho

dôvodu vymedzeného v § 371 ods. 1 písm. g), a nie z hľadiska sťažovateľom označeného

.

Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia následne

pripomenul, že „námietkami obsiahnutými v dovolaní sa v priebehu konania podrobne

zaoberal tak prvostupňový, ako aj odvolací súd, ktorí legitímnosť použitia rakúskych

príslušníkov Policajného zboru podrobne odôvodnili. V tejto súvislosti dovolací súd

poukazuje predovšetkým na odôvodnenie rozsudku Okresného súdu Piešťany zo 16. októbra

2013, sp. zn. , s ktorým sa v plnom rozsahu stotožňuje a v ďalšom naň

odkazuje...

Z predloženého spisového materiálu je zrejmé, že použitie agenta sa realizovalo

na základe žiadosti vyšetrovateľa policajného zboru, a to z dôvodu, že polícia disponovala

poznatkami zo strany rakúskej polície o dodávke omamných a psychotropných látok

zo Slovenskej do Rakúskej republiky, pričom tieto dodávky mala zabezpečovať osoba

vystupujúca pod menom . Z dôvodu preukázania vyššej dôveryhodnosti agenta odbor

špecializovaných trestných služieb Prezídia Policajného zboru využil možnosť použiť

na tento účel príslušníka polície iného štátu v súlade s ustanovením § 10 ods. 20 Trestného

poriadku. Následne prokurátorka Okresnej prokuratúry Piešťany požiadala o vydanie

príkazu na použitie agenta rakúskej polície, pričom tento príkaz bol sudcom pre prípravné

konanie Okresného súdu Trnava daný.“.

Následne najvyšší súd podrobne rozvádza podstatný obsah medzinárodnej zmluvy

a dôvody, pre ktoré jej čl. 10 ods. 1 až 6 nemožno vo veci aplikovať, a uvádza, že v danej

veci «išlo o činnosť slovenskej polície, ktorá vyšetrovala trestnú činnosť páchanú

slovenskými občanmi, na území Slovenskej republiky a za účelom objasňovania tejto

trestnej činnosti len použila príslušníkov polície Rakúskej republiky ako agentov. V

posudzovanej veci aj podľa názoru najvyššieho súdu bolo možné aplikovať ustanovenie

článku 10 ods. 7 vyššie uvedenej medzinárodnej zmluvy, podľa ktorého zmluvné strany sú

oprávnené navzájom si poskytovať agentov, ktorí konajú z poverenia a pod vedením

príslušných orgánov druhej zmluvnej strany. Tento postup je zároveň v súlade aj s

ustanovením , podľa ktorého agent je príslušník

Policajného zboru alebo príslušník polície iného štátu, ktorý na základe príkazu

prokurátora alebo súdu prispieva k odhaľovaniu, zisťovaniu a usvedčovaniu páchateľov

zločinu, trestných činov uvedených v treťom diele ôsmej hlavy osobitnej časti Trestného

zákona (ďalej len „korupcia“), trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa a

trestného činu legalizácie príjmu z trestnej činnosti.». Na základe uvedeného potom

najvyšší súd konštatuje, že „použitie príslušníkov Rakúskej republiky, ako agentov bolo

vykonané v súlade s ustanoveniami medzinárodnej zmluvy a “.

K nadväzujúcej námietke sťažovateľa týkajúcej sa prekročenia právomoci agentky

najvyšší súd po uvedení obsahu a dopadajúcej judikatúry

(R 47/2012) pripomenul, že policajnou provokáciou je „zámerné, aktívne a cielené

podnecovanie alebo navádzanie, či iné vedomé iniciovanie alebo navádzanie na spáchanie

trestnej činnosti u druhej osoby, ktorá by inak protiprávne nekonala. Pokiaľ by činnosť

polície bola vedená len snahou, aby kontaktovaná osoba spáchala trestný čin bez zistenia

skutočnosti, ktoré nasvedčujú tomu, že páchateľ by spáchal trestný čin aj vtedy, ak by príkaz

na použitie agenta nebol vydaný ( ), išlo by o neprípustnú

policajnú provokáciu trestného činu.

Za kľúčovú odlišnosť skrytej aktivity polície od policajnej provokácie sa považuje

skutočnosť, že polícia neiniciuje, t. j. nevytvára u kontaktovanej osoby vôľu spáchať trestný

čin, ale vytvára pre spáchanie trestného činu vhodné podmienky. Tieto podmienky však

nesmú byť mimoriadne, ale objektívne možné v danej situácii obvyklé a musia nastať až

s časovým odstupom potom, čo páchateľ si osvojil úmysel spáchať trestný čin

a preukázateľne spravil kroky k jeho spáchaniu...

Dovolací súd má za to, že v posudzovanom prípade orgány činné v trestnom konaní

za účelom odhalenia páchateľa trestnej činnosti a zabezpečenia dôkazov o ich

trestnoprávne postihnuteľnom správaní len vytvorili podmienky, ktoré boli v danom prípade

obvyklé, pričom tieto nastali až po tom, čo si obvinený preukázateľne osvojil úmysel trestný

čin spáchať.

Agent nemôže byť osoba, ktorá len pasívne čaká v prostredí, v ktorom sa má

pohybovať. Podstatné pre použitie agenta je, že konanie agenta musí byť v súlade s účelom

a musí byť úmerné protiprávnosti konania, na odhaľovaní, zisťovaní

alebo usvedčovaní, ktorého sa zúčastňuje. Skutočnosť, že agent prejavuje záujem o kúpu

drogy, že sa s obvineným viackrát stretne, pýta určité množstvo drogy, zisťuje predajnú

cenu drogy, nie je navádzaním na spáchanie trestnej činnosti ani nezákonnou a aktívnou

provokáciou.

Najvyšší súd konštatuje, že to bol práve obvinený , ktorý bol v konaní

iniciatívny. Pri vzájomnom rozhovore s agentkou sa vyjadril, že čím bude väčšie množstvo

odberu, bude aj lepšia cena, najmä keď sa lepšie spoznajú. Pri poslednom odbere mu

agentka uviedla sumu, ktorú má k dispozícii na zakúpenie drogy, pričom práve obvinený

určoval, aké množstvo drogy jej môže za takúto sumu zabezpečiť.

S ohľadom na vyššie uvedené nemožno označiť konanie agentky za policajnú

provokáciu, ale išlo o tzv. skrytú aktivitu polície, zameranú na odhalenie páchateľov

trestných činov a zabezpečenie dôkazov o tejto trestnej činnosti.

Dovolací dôvod podľa teda naplnený

nebol.“.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia konštatuje, že

na námietky sťažovateľa spochybňujúce zákonnosť použitia agentov, ktorí ho mali priamo

usvedčovať, najvyšší súd odpovedal primerane, opierajúc sa pritom o ústavne konformný

výklad relevantných právnych noriem upravujúcich možnosť použitia agenta v rámci

trestného konania ( a a medzinárodnej

zmluvy). Najvyšší súd sa dostatočne venoval aj námietkam sťažovateľa o prekročení

právomoci agentky, keď vysvetlil rozdiel medzi policajnou provokáciou a skrytou aktivitou

polície aplikujúc výklad vyplývajúci z vlastnej ustálenej judikatúry, ktorú v napadnutom

uznesení konkretizoval (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. publikované

v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky

pod č. 47/2012).

V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že jeho ingerencia do výkonu právomoci

najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou

zákonov všeobecnými súdmi, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý

právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne

neodôvodnený, a teda ústavne nekonformný. Ústavný súd v tejto súvislosti taktiež dodáva,

že otázka posúdenia podmienok dovolacieho konania je otázkou zákonnosti a jej riešenie

samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľkou označených práv (obdobne

, , , ).

Opísaný vedený výklad právnych noriem realizovaný najvyšším súdom nevykazuje

znaky arbitrárnosti alebo jeho nezlučiteľnosti s právami zaručenými , prípadne

medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. Podľa názoru ústavného

súdu tak najvyšší súd ústavne akceptovateľným spôsobom odpovedal na ťažiskové

dovolacie argumenty sťažovateľa, o ktorých možno v zásade konštatovať, že sa zhodujú aj

s predloženou sťažnostnou argumentáciou. Skutočnosť, že sťažovateľ zastáva iný právny

názor, ako prijal v tejto veci najvyšší súd, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti

alebo arbitrárnosti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu a nezakladá ani oprávnenie

ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. O svojvôli pri

výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom, v tomto prípade najvyšším

súdom, by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. ,

). Ústavný súd navyše poukazuje na právny názor ustálený v jeho

doterajšej judikatúre, podľa ktorého právo na spravodlivý proces neznačí právo na úspech

v konaní pred všeobecným súdom (, ).

Vo vzťahu k sťažnostnej námietke o nezákonnej právnej kvalifikácii súdeného

trestného činu podľa , pri ktorom mali súdy bez

vykonaných dôkazov nesprávne ustáliť hodnotu zaistenej drogy, ústavný súd uvádza, že

z obsahu napadnutého uznesenia nevyplýva uplatnenie tejto námietky v dovolacom konaní

a ani sťažovateľ inými listinami uplatnenie tejto námietky v dovolacom konaní žiadnym

spôsobom neosvedčil. Zo sťažovateľom predloženého uznesenia krajského súdu len

vyplýva, že sa touto obdobnou námietkou zaoberal krajský súd v odvolacom konaní.

Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína svoj ustálený právny názor, podľa ktorého pokiaľ

sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní v konaní

pred ústavným súdom argumentáciu, ktorú mohol predniesť, ale nepredniesol v konaní

pred všeobecným súdom, ústavný súd na jej posúdenie nemá právomoc (,

, ). Ústavný súd preto k tejto námietke uvedenej

v sťažnosti z dôvodu nedostatku svojej právomoci nezaujíma vecné stanovisko. Ako obiter

dictum ústavný súd uvádza, že z obsahu sťažnosti sťažovateľovho spoluobžalovaného

( ) vedenej pod sp. zn. a k nej pripojeného uznesenia

najvyššieho súdu sp. zn. z 9. septembra 2015 vyplýva, že najvyšší súd

uvedenú námietku preskúmal v osobitne vedenom konaní o dovolaní už označeného

spoluobžalovaného, v ktorom okrem iného podporne poukázal aj na judikatúru najvyššieho

súdu zaoberajúcu sa načrtnutou otázkou (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky

pod č. 120/2014), pričom bez toho, aby ústavný súd týmto rozhodnutím zasahoval

do ústavného prieskumu, na ktorý je oprávnený iný senát ústavného súdu, považuje

za potrebné poznamenať, že právne závery najvyššieho súdu sa aj v tejto otázke odchyľujú

od právnej argumentácie formulovanej sťažovateľom v uvedenej námietke.

Vychádzajúc z obsahu namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu

podľa , resp. listiny a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd aj napriek sťažovateľom uplatnenej argumentácie

hodnotí napadnuté uznesenie najvyššieho súdu ako racionálne, podrobné a pritom ústavne

konformné, pričom ním uskutočnený výklad posúdenia uplatnených dovolacích dôvodov

podľa obsahu vytýkaných chýb konania, ako aj relevantnej procesnoprávnej úpravy

potvrdzujúcej zákonnosť namietaných dôkazov nepopiera účel a podstatu označených práv.

Preto v tejto časti považuje ústavný súd sťažnosť za zjavne neopodstatnenú (obdobne

).

Napokon, pokiaľ ide o namietané porušenie práva na osobnú slobodu podľa čl. 8

ods. 2 listiny, ústavný súd zistil, že z obsahu sťažnosti (okrem označenia ustanovenia listiny

v petite sťažnosti) nevyplýva žiadna relevantná argumentácia svedčiaca o porušení

označeného práva. Uvedené ústavný súd hodnotí ako nedostatok jednej zo zákonom

predpísaných náležitostí sťažnosti požadovanej ustanovením § 20 ods. 1 zákona o ústavnom

súde, ktorou je logické, kompaktné a dostatočne určité odôvodnenie návrhu vo vzťahu

k právam, vyslovenia porušenia ktorých sa sťažovateľ v petite sťažnosti domáha.

Ústavný súd pripomína, že nedostatky zákonom predpísaných náležitostí vyplývajúce

z podania sťažovateľa nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži

inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná

judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom

predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (, ).

Ústavný súd preto aj so zreteľom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľa považoval

nesplnenie tejto zákonom predpísanej náležitostí za dostatočný dôvod na odmietnutie tejto

zvyšnej časti sťažnosti pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde. Vzhľadom na uvedené bolo potom už bez právneho významu bližšie sa

zaoberať ostatnými návrhmi sťažovateľa formulovanými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. februára 2016