Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 52/2016
PDF · 345.26 KB
No categories available
III. ÚS 52/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. februára 2016
predbežne prerokoval sťažnosť ,
zastúpeného advokátom JUDr. Pavlom Malichom, advokátska kancelária, Dunajská 25,
Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 14 Co 405/2010-483 z 23. apríla 2013
v spojení s rozsudkom Okresného súdu Bratislava III č. k. 11 C 13/2009-377
z 18. mája 2010 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
8 Cdo 180/2015 z 18. júna 2015, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. novembra
2015 doručená sťažnosť, v ktorej (ďalej aj „sťažovateľ“) namieta
porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
(ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 8 Cdo 180/2015 z 18. júna 2015 (ďalej aj
,,napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“), ako aj rozsudkom Krajského súdu v Bratislave
(ďalej len „krajský súd“) č. k. 14 Co 405/2010-483 z 23. apríla 2013 (ďalej aj „napadnutý
rozsudok krajského súdu“) v spojení s rozsudkom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len
„okresný súd“) č. k. 11 C 13/2009-377 z 18. mája 2010 (ďalej aj „rozsudok okresného
súdu“).
Podrobne popisujúc skutkový stav veci sťažovateľ namieta, že uznesenie najvyššieho
súdu sp. zn. 8 Cdo 180/2015 z 18. júna 2015, ako aj rozsudok krajského súdu č. k.
14 Co 405/2010-483 z 23. apríla 2013 v spojení s rozsudkom okresného súdu č. k.
11 C 13/2009-377 z 18. mája 2010: „odporujú čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 36 ods. 1 Listiny,
ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru z dôvodu, že:
sa nimi potvrdilo rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorým sa vyhovelo žalobe
navrhovateľa v celom rozsahu, za situácie, kedy odvolací súd jasne a zrozumiteľne
neodôvodnil, z akého dôvodu potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa, hoci sťažovateľ
namietal voči viacerým nedostatkom tohto rozhodnutia, pričom namietaný nesprávny
procesný postup odvolacieho súdu nebol riešení ani v konaní o Dovolaní (bod IV.
sťažnosti);
sa sťažovateľovi odoprelo právo na dovolanie, keď Najvyšší súd odmietol Dovolanie
so záverom, že nebol splnený dôvod podľa ust. § 237 písm. f) OSP, pričom tento záver nebol
Najvyšším súdom riadne odôvodnený a podložený, nakoľko Najvyšší súd sa nevyjadril
vôbec k dôvodom sťažovateľa pre podanie Dovolania (bod V. sťažnosti);
napadnuté rozhodnutia súdov sú arbitrárne, nakoľko súdy v nich neskúmali
a nedávali ústavne konformné odpovede na právne a skutkovo relevantné námietky
sťažovateľa vznesené v prvostupňovom súdnom konaní, v Odvolaní a v Dovolaní, pričom
v odôvodnení napadnutých rozhodnutiach ani neuviedli, prečo tak neurobili, čo než
znamená, že súdy jasne a zrozumiteľne neodôvodnili svoje rozhodnutia (bod VI. sťažnosti).“
Sťažovateľ v sťažnosti bližšie konkretizoval dôvody, preto je toho názoru,
že napadnutým uznesením najvyššieho súdu a rozsudkom krajského súdu v spojení
s rozsudkom okresného súdu došlo k zásahu do jeho práv garantovaných ústavou, listinou
a dohovorom a navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:
„Základné právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces ...,
garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s
čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
zo dňa 18.06.2015, sp. zn. 8Cdo/180/2015, ako aj rozsudkom Krajského súdu v Bratislave
zo dňa 23.04.2013, sp. zn. 14Co/405/2010-483, v spojení s rozsudkom Okresného súdu
Bratislava III zo dňa 18.05.2010, sp. zn. 11C/13/2009-377, porušené bolo.
Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 18.06.2015, sp. zn.
8Cdo/180/2015, ako aj rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 23.04.2013, sp. zn.
14Co/405/2010-483, a rozsudok Okresného súdu Bratislava III zo dňa 18.05.2010, sp. zn.
11C/13/2009-377, sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava III na ďalšie
konanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť ako
sťažovateľovi trovy konania vo výške 867,94 EUR do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu
na účet jeho právneho zástupcu.“
Sťažovateľ v sťažnosti ďalej navrhuje, „... aby Ústavný súd Slovenskej republiky
dočasným opatrením: odložil vykonateľnosť rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa
23.04.2013, sp. zn. 14Co/405/2010-483 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Bratislava
III zo dňa 18.05.2010, sp. zn. 11C/13/2009-377“.
Návrh na odklad vykonateľnosti napadnutých rozhodnutí sťažovateľ odôvodňuje
takto: „Keďže na základe vyššie uvedených dôvodov uplatnených sťažovateľom v ústavnej
sťažnosti je možnosť, že napadnutý Rozsudok Krajského súdu, ako aj Rozsudok Okresného
súdu budú, spoločne s Uznesením vydaným Najvyšším súdom, zrušené, a že výkonom
Rozsudku Krajského súdu v spojení s Rozsudkom Okresného súdu by mohlo súčasne prísť
k neodstrániteľnému zásahu do práv sťažovateľa, navrhujeme, aby Ústavný súd SR
rozhodol o dočasnom opatrení a odložil vykonateľnosť napadnutých právoplatných
rozhodnutí. Tento návrh odôvodňujeme tým, že výkon právoplatného Rozsudku Krajského
súdu v spojení s Rozsudkom Okresného súdu by znamenal pre sťažovateľa ujmu spočívajúcu
v úkonoch navrhovateľa smerujúcich k vymoženiu pohľadávky navrhovateľa aj v takom
prípade, ak by Rozsudok Krajského súdu v spojení s Rozsudkom Okresného súdu bol
Ústavným súdom SR zrušený a následne by bolo právoplatne rozhodnuté o vrátení veci na
ďalšie konanie na Okresnom súde Bratislava III.
...
Ujma, ktorá by mohla takýmto postupom navrhovateľa, resp. súdneho exekútora
sťažovateľovi vzniknúť, je väčšia ako ujma, ktorá by mohla vzniknúť tretím osobám
v prípade odkladu vykonateľnosti Rozsudku Krajského súdu v spojení s Rozsudkom
Okresného súdu, pričom takýto odklad vykonateľnosti nie je v rozpore s dôležitým verejným
záujmom.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti
návrhu (sťažnosti) podľa ustanovení § 20, § 50 a § 53 zákona o ústavnom súde vrátane
okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možno
považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú preto treba považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný
súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej
by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie svojho základného práva na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s porušením princípu právneho štátu
podľa čl. 1 ods. 1 ústavy uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 8 Cdo 180/2015 z 18. júna
2015, ako aj rozsudkom krajského súdu č. k. 14 Co 405/2010-483 z 23. apríla 2013
v spojení s rozsudkom okresného súdu č. k. 11 C 13/2009-377 z 18. mája 2010, ktorým bolo
vyhovené žalobe navrhovateľa proti sťažovateľovi ako odporcovi
a sťažovateľ bol zaviazaný na zaplatenie sumy 19 032,38 € s úrokom z omeškania
vo výške 13 % od 25. februára 2003 do zaplatenia, ako aj dohodnutého úroku vo výške
2 503,49 € a zároveň na náhradu trov konania vo výške 100 %.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Uplatnenie toho práva je podmienené
splnením príslušných zákonných podmienok podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 51 ods. 1 ústavy.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Text ústavnoprávnej úpravy práva na súdnu a inú právnu ochranu obsiahnutý v
listine je identický s textom ústavnoprávnej úpravy práva na súdnu a inú právnu ochranu
obsiahnutom v II. hlave ústavy. Preto výklad a aplikácia čl. 36 ods. 1 listiny je identická ako
výklad a aplikácia čl. 46 ods. 1 ústavy.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch... Článok
6 ods. 1 dohovoru upravuje právo na spravodlivý súdny proces (spravodlivé konanie
pred súdom).
Ústavný súd už konštatoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy
ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov
vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, t. j. právo na spravodlivý proces sa nezaručuje iba čl. 6 ods. 1 dohovoru,
ale je implikované aj v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy, a to v čl. 46 ods. 1 ústavy
(II. ÚS 71/97, III. ÚS 53/09-36). Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu medzi
základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 dohovoru nie je zásadná
odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97), a preto ich porušenie skúma spoločne.
Článok 46 ods. 1 ústavy zakotvuje právo na súdnu a inú právnu ochranu. Právo
na súdnu ochranu ako zásada výkonu súdnictva znamená, že každý, koho právo je ohrozené,
dotknuté či porušené, môže sa obrátiť so žiadosťou o nápravu na nestranný a nezávislý súd.
V čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy sa expressis verbis zakotvuje právo
na súdnu ochranu s tým, že „podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane
ustanoví zákon“. Zákonmi upravujúcimi podrobnosti o súdnej ochrane sú jednak zákon
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) a jednak procesné predpisy, ako napr.
Občiansky súdny poriadok (ďalej aj „OSP“), (PL. ÚS 38/99). Reálne uplatnenie základného
práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces predpokladá, že účastníkovi súdneho
konania sa táto ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad
a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať základné
právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a právo
na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Účelom čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, k súdu
alebo inému orgánu právnej ochrany. Právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje
každému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených zákonom účastníkom súdneho
konania. Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní
(mal by umožniť) stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj
povinnosťami, ktoré z tohto postavenia plynú (PL. ÚS 21/00). Právo na súdnu ochranu
v zmysle dohovoru a judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)
chápané ako právo na spravodlivý proces je vykladané od prípadu Golder v. Spojené
kráľovstvo (rozhodnutie z 21. 2. 1975) ako právo na prístup k súdu, právo na súd určitej
kvality so zárukami jeho nezávislosti a nestrannosti a právo na spravodlivé súdne konanie.
Podstatou základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy je podľa ústavného súdu
poskytnutie ochrany procesnému, ako aj hmotnému právu účastníka súdneho konania.
Rešpektujúc túto podstatu z uvedeného ústavného článku ústavný súd vyvodzuje prísny
zákaz odmietnutia spravodlivosti (denegationis iustitiae). Zákaz odmietnutia spravodlivosti
v podobe príkazu rozhodnúť o uplatnenom hmotnom práve účastníka súdneho konania má
svoj základ v požiadavke na poskytnutie účinnej ochrany uplatnenému právu. Povinnosť
„rozhodnúť“ znamená vo väčšine prípadov formulovať autoritatívnym spôsobom záväzný
názor konajúceho súdu o predmete konkrétneho konania, čo sa prejavuje vo výroku súdneho
rozhodnutia ako individuálneho právneho aktu. Podľa konštantnej judikatúry ústavného
súdu k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru dochádza vtedy, ak by komukoľvek bola
odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, ak by súd
odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu (žalobe) fyzickej osoby alebo právnickej
osoby (m. m. I. ÚS 35/98, II. ÚS 81/01, III. ÚS 53/09-36). Základné právo na súdnu
ochranu a spravodlivý proces podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd
nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi
postupy v konaní. Takýmto predpisom je aj Občiansky súdny poriadok.
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu súčasťou procesných záruk
spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych garancií procesnej povahy je právo
na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Podľa § 157 ods. 2 OSP súd v odôvodnení rozsudku
uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril
odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré
skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými
úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie dôkazy a ako vec právne
posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a ústavne
akceptovateľné.
V súlade s uvedeným ustanovením Občianskeho súdneho poriadku je teda
povinnosťou všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody,
na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí
týkať skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej
odôvodnenia rozhodnutí súdov, na ktorých konanie predchádzalo konaniu na súde, ktorého
rozhodnutie sťažovateľ napáda, nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05,
III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska
predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku
komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,
ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania
Ústavný súd pripomína, že ústava rozdeľuje ochranu základných práv a slobôd medzi
všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,
ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným
právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to
tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj
za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy).
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu (II. ÚS 122/05, III. ÚS 53/09) ústavný
súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,
ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je
nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že
úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne s medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis
II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by
vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00,
I. ÚS 17/01) a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého
procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
Uvedené zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane
ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli
relevantné aj v prejednanej veci.
Zásadná námietka sťažovateľa sa odvíja od tvrdenia, že „Sťažovateľ v rámci konania
na prvostupňovom aj odvolacom súde namietal viacero porušení procesných pravidiel
zo strany tak Okresného súdu Bratislava III aj Krajského súdu v Bratislave, pričom tieto
vyjadril v písomných vyjadreniach adresovaných Okresnému súdu Bratislava III, a najmä
v Odvolaní podanom Krajskému súdu v Bratislave. Napriek početným námietkam
sťažovateľa, ktoré smerovali tak voči nedostatočne vykonanému dokazovaniu či neúplne
zistenému skutkového stavu, ako aj voči nesprávnemu právnemu posúdeniu veci zo strany
Okresného súdu Bratislava III, Krajský súd v Bratislave vo svojom rozhodnutí o Odvolaní
uviedol, že k vypracovaniu písomného vyhotovenia Rozsudku Krajského súdu pristúpil
na základe ust. § 213 ods. 1 OSP, pričom zároveň na prejednanie danej veci nenariadil
pojednávanie... podľa ust. § 214 ods. 1 písm. a) OSP.“. Krajský súd v Bratislave ďalej
výslovne v rámci odôvodnenia rozsudku krajského súdu uviedol, že „sa v plnom rozsahu
stotožnil s právnym posúdení veci súdom prvého stupňa, ako aj s jeho vyhodnotením
dôkazov vo veci“ Krajský súd v Bratislave takýmto postupom zvýhodnil navrhovateľa...“.
Podľa sťažovateľa „... odvolací súd sa vo svojom rozhodnutí riadne nevysporiadal
s dôvodmi, pre ktoré sa stotožnil s rozhodnutím prvostupňového súdu (ktorý svoje rozhodnutie
taktiež riadne neodôvodnil), a tým odňal sťažovateľovi právo na dostatočné a zrozumiteľné
odôvodnenie rozhodnutia súdu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR“.
Vo vzťahu k namietanému zásahu do v sťažnosti označených ustanovení ústavy,
listiny a dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu sťažovateľ uviedol, že
„namietal v Dovolaní najmä tú skutočnosť, že v rámci konania, ktoré predchádzalo vydaniu
Rozsudku Krajského súdu, Krajský súd v Bratislave porušil procesné práva sťažovateľa ako
účastníka konania, keď doplnil vykonané a ukončené dokazovanie Prvostupňového súdu
v rámci odvolacieho konania v zmysle ust. § 213 ods. 4 OSP, pričom ale zároveň
na prejednanie danej veci nenariadil pojednávanie podľa ust. § 214 ods. 1 písm. a) OSP,
čím došlo k porušeniu procesných prác účastníka v zmysle ust. § 237 písm. f) OSP“.
Podľa sťažovateľa „V prípade, ak by aj Najvyšší súd považoval námietky sťažovateľa
týkajúce sa porušenia jeho procesných práv v zmysle ust. § 213 a 214 OSP za irelevantné,
mal svoje závery náležité odôvodniť...“.
Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ zastáva názor, že uvedené všeobecné
súdy porušili jeho základné právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces.
Ústavný súd po preskúmaní skutkových a právnych záverov vyslovených
v napadnutom uznesení najvyššieho súdu a napadnutom rozsudku krajského súdu v spojení
s napadnutým rozsudkom okresného súdu dospel k záveru, že tieto sú ústavne konformné.
Ústavný súd považuje za potrebné na tomto mieste pripomenúť, že vo vzťahu
k splneniu procesných podmienok prípustnosti sťažnosti smerujúcej proti napadnutému
rozhodnutiu krajského súdu nepovažoval v súlade s judikatúrou ESĽP sťažnosť v tejto časti
za oneskorenú, pretože lehota na podanie sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku
krajského súdu je v prípadoch odmietnutia dovolania dovolacím súdom považovaná
za zachovanú (pozri rozsudok ESĽP z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus
Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54 a tiež napr. I. ÚS 611/2014,
Z napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že tento súd sa v celom rozsahu
stotožnil so závermi, ku ktorým dospel okresný súd, a s jeho odôvodnením. V napadnutom
rozsudku krajský súd uvádza: „Súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav veci potrebný
na rozhodnutie (§ 120 O.s.p.), vec posúdil správne po právnej stránke a svoje rozhodnutie i
patričným spôsobom odôvodnil (§ 157 O.s.p.). S odôvodnením napadnutého rozsudku sa odvolací
súd v celom rozsahu stotožňuje. Rozhodnutie prvostupňového súdu dáva odpovede na všetky otázky
dôležité pre rozhodnutie, a preto ho nemožno považovať za nepreskúmateľné.“
Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku ďalej uvádza: „Námietky odporcu uvedené
v jeho odvolaní neobstoja. Je možné konštatovať, že s ich prevažnou väčšinou sa už dostatočne
vysporiadal súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť,
že v sporovom konaní musia účastníci v zmysle § 120 O.s.p. pre úspech v spore predovšetkým tvrdiť
relevantné a konkrétne skutočnosti a dostatočne ich preukázať. Navrhovateľ, ktorého v prvom rade
zaťažuje dôkazné bremeno, v konaní dostatočne preukázal rozhodujúce skutočnosti. Teda, že
v januári a februári 2001 požičal odporcovi čiastky 300 000,- Kč a 10 000,- DM, a že sa dňa
24.2.2001 písomne dohodli na ročnom úroku vo výške 60.000,- Kč, ako aj na termíne vrátenia
pôžičky dňa 24.2.2003. Zo všetkých dôkazov vyplynulo, že peniaze boli poskytnuté ako
pôžička. Obaja účastníci podpísali listinu nazvanú ako zmluva o pôžičke, pričom je v nej
odkaz na § 657 Občianskeho zákonníka. Z toho zároveň vyplýva, že požičané peniaze treba aj
vrátiť.
...
K argumentácii a námietkam odporcu o dvoch samostatných pôžičkách, o nesprávnom
právnom posúdení písomnosti označenej ako Zmluva o pôžičke II, odvolací súd dopĺňa, že odporca
neuviedol, aké dôsledky by mali z týchto jeho tvrdení vyplynúť. Aj podľa názoru odvolacieho súdu ide
len o účelové tvrdenia odporcu. Odvolací súd má rovnako za to, že v danom prípade došlo
k reálnemu odovzdaniu konkrétnej sumy peňazí, k dohode o úroku, a k dohode o termíne vrátenia
pôžičky. Boli tak preukázané a splnené všetky podstatné náležitosti zmluvy o pôžičke v zmysle § 657
Odvolací súd nemohol súhlasiť ani s argumentáciou odporcu v odvolaní, že preukázal, že
pôžička bola simulovaným úkonom. Všetky dôkazy svedčili o opaku. Odporca nepredložil, ani
nenavrhol súdu žiadny presvedčivý dôkaz o simulácii. Odporca sa nezúčastnil ani jedného
pojednávania, hoci jeho právny zástupca opakovanie navrhol jeho výsluch ako účastníka konania,
keďže si bol zrejme vedomý významu tohto dôkazu. Odporca sa tak vlastnou vinou sám zbavil
možnosti ponúknuť súdu aspoň jeden priamy dôkaz o tvrdenej simulácii...
Ani z predloženej písomnej výpovede účastníka konania - odporcu vôbec nevyplýva, že
v danom prípade išlo o simuláciu. Odporca v nej len inak než navrhovateľ interpretuje ich
podnikanie, a kladie si otázky o výhodnosti uzatvorených zmlúv. Pritom chýba jeho jasné a priame
stanovisko, skutkový popis, a najmä chýba uvedenie podstatného faktu, aký úkon sa zakrýval.
Odporca len uviedol, že suma mu bola poskytnutá ako súkromná, a že nebolo predmetom ich dohody
jej použitie ani na jeho vtedajšie podnikanie, ani ako investícia. Tieto všetky skutočnosti potvrdzujú
správnosť záverov súdu prvého stupňa, že nešlo o simuláciu. Ostatnými nepriamymi listinnými
dôkazmi odporca simuláciu nepreukázal, a k opačnému záveru sa nedalo dospieť ani v ich vzájomnej
súvislosti. Úmysel spoločne podnikať, resp. zúčastniť sa na podnikaní inej osoby, nevylučuje sám
osebe poskytnutie pôžičky.
...
Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok v priznávajúcej časti podľa § 219
ods. 1, 2 O. s. p. ako vecne správny potvrdil.“
Podľa § 219 ods. 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Sťažovateľ proti napadnutému rozsudku krajského súdu podal dovolanie. Najvyšší
súd v napadnutom uznesení, ktorým dovolanie v priznávajúcej časti odmietol, uvádza,
že „dovolanie odporcu smeruje jednak proti potvrdzujúcej časti rozsudku odvolacieho súdu
(priznávajúcej istinu vo výške 19 032, 38 € s úrokom z omeškania vo výške 13 %
od 25. februára 2003 do zaplatenia, dohodnutý úrok vo výške 2 503, 49 € v spojení
s trovami konania), prípustnosť ktorého z ustanovenia § 238 O. s. p. vyvodiť nemožno.
Dovolací súd v tejto časti dosiaľ nezaujal záväzný právny názor (§ 238 ods. 2 O. s. p.)
a napadnutá potvrdzujúca časť rozsudku odvolacieho súdu nevykazuje ani znaky rozsudku
odvolacieho súdu uvedeného v § 238 ods. 3 O. s. p. So zreteľom na to, by dovolanie
odporcu v tejto časti bolo procesné prípustné, len ak v konaní došlo k niektorej z
procesných vád, ktoré sú taxatívne vymenované v § 237 O. s. p. V prípade výskytu týchto
vád je totiž dovolanie účastníka prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, bez
ohľadu na formu a spôsob jeho rozhodnutia (pozri napr. R 34/1995, R 117/1999,
rozhodnutia uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č.23/1998,38/1998).“.
...
Najvyšší súd náležite sa vyporiadajúc s námietkami sťažovateľa uvedenými
v dovolaní v napadnutom uznesení ďalej uviedol, že „Z obsahu spisu vyplýva, že odvolací
súd vyhlásil rozsudok 23. apríla 2013 bez nariadenia ústneho pojednávania (§ 214 ods. 2
O. s. p.), pričom oznámenie o mieste a čase vyhlásenia rozsudku bez nariadenia
pojednávania (§ 156 ods. 3 O. s. p.) bolo vyvesené na úradnej tabuli súdu 28. marca 2013
(čl. 480 spisu).
V danej veci nešlo o žiaden z prípadov uvedených v citovanom § 214 ods. 1 O. s. p.,
kedy by bolo treba na prejednanie odvolania nariadiť pojednávanie.
Teda tým, že odvolací sud rozhodol o odvolaniach účastníkov konania bez
nariadenia pojednávania ( § 214 ods. 2 O. s. p.), neodňal odporcovi možnosť konať pred
súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.).“.
Vo vzťahu k povinnosti náležitého odôvodnenia súdneho rozhodnutia najvyšší súd
v napadnutom uznesení uviedol, že «zákonné požiadavky na odôvodnenie rozsudkov
vyplývajú z § 157 ods. 2 O. s. p. Jeho účelom je predovšetkým doložiť správnosť rozsudku,
zároveň je aj prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia.
Ustanovenie § 157 ods. 2 O. s. p. dáva súdom dostatočný návod na to, aké má byť
odôvodnenie rozsudku. Z hľadiska úplnosti odôvodnenia rozsudku sa žiada, aby
odôvodnenie obsahovalo najmä stručné a výstižné prednesy účastníkov a ich konečné
návrhy, dôkazy, o ktoré súd oprel svoje skutkové zistenia, úvahy, ktorými sa spravoval
pri hodnotení dôkazov a skutočnosti, ktoré mal preukázané a právne posúdenie zisteného
skutkového stavu podľa príslušných zákonných ustanovení.
Ustanovením § 219 ods. 2 O. s. p. je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania
tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je
podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu
prvého stupňa a to po skutkovej, ako aj právnej stránke.
V prejednávanej veci sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil so skutkovými
a právnymi závermi súdu prvého stupňa vo vzťahu k priznaným nárokom v spojení s trovami
konania. Odvolací súd sa stotožnil aj s odôvodnením rozhodnutia prvostupňového súdu
v tejto časti a súhlasil s argumentáciou ním použitou („súd prvého stupňa dostatočne zistil
skutkový stav veci potrebný na rozhodnutie, vec posúdil správne po právnej stránke,
rozhodnutie prvostupňového súdu dáva odpovede na všetky otázky dôležité
pre rozhodnutie“). Vysporiadal sa aj s jednotlivými odvolacími námietkami odporcu, ktoré
vyhodnotil za nedôvodné. Vzhľadom na to sa v dôvodoch svojho rozhodnutia obmedzil
na konštatovanie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa v tejto časti a jeho
odôvodnenia, s ktorým sa v celom rozsahu stotožnil. Na zdôraznenie správnosti
a presvedčivosti odôvodnenia v tejto časti napadnutého rozsudku vo vzťahu k námietkam
odporcu doplnil aj ďalšie dôvody, čo mu ustanovenie § 219 ods. 2 O. s. p. tiež umožňuje.
Zo spisu pritom vyplýva, že prvostupňový súd v uvedenej (vyhovujúcej) častí
odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol stanoviská procesných strán a ich argumentáciu,
rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vychádzal, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval
a z ktorých vyvodil jasný, jednoznačný a presvedčivý právny záver o dôvodnosti návrhu
v uvedenej časti. Teda odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa vo vyhovujúcej časti
zrozumiteľne a podrobne objasňujúce (§ 157 ods. 2 O. s. p.) skutkový a právny základ
rozhodnutia, a tým aj odvolacieho súdu v uvedenom rozsahu, nie je nepreskúmateľné a plne
rešpektuje základné právo účastníkov na spravodlivý súdny proces (pozri III. ÚS 115/2003).
Pokiaľ ide o námietku odporcu spochybňujúcu úplnosť zistenia skutkového stavu
veci, či nesprávnosť skutkových zistení, treba uviesť, že v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2
O.s.p. dôvodom dovolania nemôže byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie
totiž nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným
na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.)
a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne
domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani
prieskumu nimi vykonaného dokazovania.».
Najvyšší súd v napadnutom uznesení napokon konštatoval, že odporca namietal aj
inú vadu konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a nesprávne právne
posúdenie veci [§ 241 ods. 2 písm. b) a c) OSP]. Vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľa
najvyšší súd uvádza: „Právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových
zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový
stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený
skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil
správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale
interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale
prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p.
a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľa boli
opodstatnené, (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkané
skutočnosti by mali za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladali by
ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací
súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či
zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy
až vtedy, keby dovolanie bolo procesné prípustné (o taký prípad v danej veci nešlo).
Nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov nie je ani procesnou vadou
konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., lebo ani (prípadným) nesprávnym právnym
posúdením veci súd účastníkom konania neznemožňuje realizáciu žiadneho jeho procesného
oprávnenia (pozri napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo
62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011,
7 Cdo 26/2010 ). Preto dovolací súd (s ohľadom na zdôrazňovanú právnu úpravu
dovolacieho konania) nemohol preskúmavať rozhodnutia súdov nižších stupňov vo vzťahu
k námietkam odporcu z hľadiska správnosti ich právnych záverov v uvedenej časti . To isté
sa týka aj tzv. inej vady konania, majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241
ods. 2 písm. b/ O. s. p.), ktorú možno namietať len v procesné prípustnom dovolaní, o taký
prípad v potvrdzujúcej časti rozsudku odvolacieho súdu nešlo.“
Ústavný súd po preskúmaní námietok uvedených v sťažnosti dospel k záveru, že
najvyšší súd a krajský súd spolu s okresným súdom dali jasnú a zrozumiteľnú odpoveď
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré
sťažovateľ v konaní pred príslušnými všeobecnými súdmi nastolil. Tak najvyšší súd
v napadnutom uznesení, ktorým odmietol v priznávajúcej časti dovolanie sťažovateľa, ako
aj krajský súd spolu s okresným súdom v konaní vo veci sťažovateľa neponechali
bez povšimnutia argumenty sťažovateľa, ktoré majú pre vec podstatný význam, a napadnuté
uznesenie najvyššieho súdu a rozsudok krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného
súdu spĺňajú všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia a jeho prípadnej
arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti.
Ústavný súd rovnako považuje za potrebné na tomto mieste pripomenúť, že podľa
judikatúry ESĽP čl. 6 ods. 1 dohovoru síce ukladá súdom povinnosť odôvodniť svoje
rozhodnutia, túto požiadavku však nemožno chápať tak, že súdy majú povinnosť dať
podrobnú odpoveď na každý argument (napr.: rozsudok ESĽP vo veci Van Hurk
v. Holandsko z 19. 4. 1994, č. 16034/90, bod 61). Rozsah, na ktorý sa povinnosť súdov
odôvodniť svoje rozhodnutia vzťahuje, môže byť podľa povahy rozhodnutia rôzny. Okrem
iného je potrebné zohľadniť aj rôznorodosť návrhov, ktoré účastník konania môže podať
na súdy, ako aj rozdiely existujúce v zmluvných štátoch v súvislosti s právnou úpravou,
zvyklosťami, právnymi názormi a vynášaním a vyhotovovaním rozhodnutí (napr. rozsudok
ESĽP vo veci Ruiz Torija a Hiro Balani v. Španielsko z 9. 12. 1994, č. 18390/91).
Skutočnosť, že súd neprerokuje každú podrobnosť tvrdenú účastníkom konania, nie je sama
osebe v rozpore s požiadavkou spravodlivého prerokovania veci. Podstatné však je, aby sa
neprehliadlo právo účastníka konania byť vypočutý a aby súd posúdil tvrdenia účastníka
konania, hoci sa to explicitne neodrazí v konečnom rozhodnutí (rozhodnutie č. 10153/82
z 13. 10. 1986, D. R. 49, str. 67, 74). Odvolací súd sa tiež pri zamietnutí odvolania v zásade
môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu (rozsudok ESĽP vo veci Helle
v. Fínsko z 19. 12. 1997, č. 20772/92).
Ako už bolo uvedené, skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody a zároveň by mali za následok
porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené
v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov. O zjavnú neodôvodnenosť alebo
arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu
a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej
právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú,
sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú
tieto dôvody zjavne jednostranné a sú v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti
(III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
Ústavný súd je toho názoru, že najvyšší súd a krajský súd spolu s okresným súdom sa
dostatočne vyrovnali s námietkami sťažovateľa týkajúcimi sa náležitého zistenia
skutkového stavu a právneho posúdenia veci. Podľa ústavného súdu nemožno dospieť
k názoru, že by napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a rozsudok krajského súdu v spojení
s rozsudkom okresného súdu bolo potrebné považovať za zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne vo vzťahu k predostretým námietkam sťažovateľa. Bolo nepochybne v právomoci
najvyššieho súdu a krajského súdu v spojení s okresným súdom vykladať a aplikovať
príslušné zákonné ustanovenia spôsobom, akým sa to vo veci sťažovateľa stalo. Skutkové
a právne posúdenie sťažovateľovej veci zo strany najvyššieho súdu a krajského súdu
v spojení s okresným súdom sú ústavne akceptovateľné a nemajú znaky svojvôle alebo
arbitrárnosti.
Ústavný súd považuje na tomto mieste za potrebné opätovne zdôrazniť, že ústavný
súd nie je ďalšou inštanciou v sústave všeobecného súdnictva, ale nezávislým orgánom
ochrany ústavnosti pôsobiacim mimo tejto sústavy, pričom vo svojej judikatúre sa riadi
zásadou minimalizácie zásahov do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, rozhodnutia
ktorých sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (napr. IV. ÚS 303/04, IV. ÚS 64/2010).
Z tohto postavenia mu preto neprislúcha posudzovať vecnú správnosť právneho záveru,
ku ktorému krajský súd pri interpretácii a aplikácii zákona dospel. Ústavný súd však musel
zaujať stanovisko k tomu, či napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a rozsudok krajského
súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu spĺňajú požiadavku ústavnosti (odôvodnenie
majúce požadovanú kvalitu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1
dohovoru), rešpektujúc pritom svoj ustálený právny názor, v zmysle ktorého postup
všeobecného súdu v súlade s platným a účinným zákonom (procesnými a hmotnoprávnymi
predpismi konania v predmetnej veci) nemožno hodnotiť ako porušovanie základných
ľudských práv (napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, II. ÚS 81/00).
Skutočnosť, že najvyšší súd a krajský súd v spojení s okresným súdom
v napadnutých rozhodnutiach zaujali právny názor, s ktorým sa sťažovateľ nestotožňuje,
nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti ich názoru
a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť ich právny názor svojím vlastným.
O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné
uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,
že by zásadne poprel ich účel a význam (II. ÚS 122/05-106). Podľa názoru ústavného súdu
sa najvyšší súd svojím uznesením sp. zn. 8 Cdo 180/2015 z 18. júna 2015 a krajský súd
svojím rozsudkom č. k. 14 Co 405/2010-483 z 23. apríla 2013 v spojení s rozsudkom
okresného súdu č. k. 11 C 13/2009-377 z 18. mája 2010 takéhoto výkladu či aplikácie
zákonného predpisu nedopustili.
Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že nie je daná možnosť, aby najvyšší
súd svojím uznesením sp. zn. 8 Cdo 180/2015 z 18. júna 2015 a krajský súd svojím
rozsudkom č. k. 14 Co 405/2010-483 z 23. apríla 2013 v spojení s rozsudkom okresného
súdu č. k. 11 C 13/2009-377 z 18. mája 2010 porušili sťažovateľovo právo na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a jeho právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, reálnosť ktorej by ústavný súd mohol posúdiť
po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto sťažnosť sťažovateľa v celej časti odmietol
ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pokiaľ sťažovateľ v sťažnosti namietal aj porušenie princípu právneho štátu podľa
čl. 1 ods. 1 ústavy, treba pripomenúť, že ustanovenia tohto článku ústavy sú súčasťou
základných princípov ústavy a vzhľadom na to nemôžu plniť poslanie priamo
aplikovateľných ustanovení v individuálnych konaniach (I. ÚS 176/07) o porušení
základných práv a slobôd uvedených v druhej hlave ústavy (m. m. II. ÚS 821/00,
I. ÚS 485/2010). Ústavný súd z rovnakého dôvodu odmietol aj túto časť sťažnosti
sťažovateľa.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v petite sťažnosti.
Odmietnutím je sťažnosť sťažovateľa vybavená v celom rozsahu vrátane jeho návrhu
na vydanie dočasného opatrenia, ktorého vydanie prichádza do úvahy len v prípade
sťažnosti prijatej na ďalšie konanie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. februára 2016