Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 52/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. februára 2016

predbežne prerokoval sťažnosť ,

zastúpeného advokátom JUDr. Pavlom Malichom, advokátska kancelária, Dunajská 25,

Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

v spojení s , Listiny základných práv

a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. -483 z 23. apríla 2013

v spojení s rozsudkom Okresného súdu Bratislava III č. k. -377

z 18. mája 2010 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 18. júna 2015, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. novembra

2015 doručená sťažnosť, v ktorej (ďalej aj „sťažovateľ“) namieta

porušenie svojho základného práva podľa v spojení s

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd

(ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 18. júna 2015 (ďalej aj

,,napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“), ako aj rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

(ďalej len „krajský súd“) č. k. -483 z 23. apríla 2013 (ďalej aj „napadnutý

rozsudok krajského súdu“) v spojení s rozsudkom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len

„okresný súd“) č. k. -377 z 18. mája 2010 (ďalej aj „rozsudok okresného

súdu“).

Podrobne popisujúc skutkový stav veci sťažovateľ namieta, že uznesenie najvyššieho

súdu sp. zn. z 18. júna 2015, ako aj rozsudok krajského súdu č. k.

-483 z 23. apríla 2013 v spojení s rozsudkom okresného súdu č. k.

-377 z 18. mája 2010: „odporujú SR, Listiny,

ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru z dôvodu, že:

sa nimi potvrdilo rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorým sa vyhovelo žalobe

navrhovateľa v celom rozsahu, za situácie, kedy odvolací súd jasne a zrozumiteľne

neodôvodnil, z akého dôvodu potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa, hoci sťažovateľ

namietal voči viacerým nedostatkom tohto rozhodnutia, pričom namietaný nesprávny

procesný postup odvolacieho súdu nebol riešení ani v konaní o Dovolaní (bod IV.

sťažnosti);

sa sťažovateľovi odoprelo právo na dovolanie, keď Najvyšší súd odmietol Dovolanie

so záverom, že nebol splnený dôvod podľa ust. , pričom tento záver nebol

Najvyšším súdom riadne odôvodnený a podložený, nakoľko Najvyšší súd sa nevyjadril

vôbec k dôvodom sťažovateľa pre podanie Dovolania (bod V. sťažnosti);

napadnuté rozhodnutia súdov sú arbitrárne, nakoľko súdy v nich neskúmali

a nedávali ústavne konformné odpovede na právne a skutkovo relevantné námietky

sťažovateľa vznesené v prvostupňovom súdnom konaní, v Odvolaní a v Dovolaní, pričom

v odôvodnení napadnutých rozhodnutiach ani neuviedli, prečo tak neurobili, čo než

znamená, že súdy jasne a zrozumiteľne neodôvodnili svoje rozhodnutia (bod VI. sťažnosti).“

Sťažovateľ v sťažnosti bližšie konkretizoval dôvody, preto je toho názoru,

že napadnutým uznesením najvyššieho súdu a rozsudkom krajského súdu v spojení

s rozsudkom okresného súdu došlo k zásahu do jeho práv garantovaných , listinou

a dohovorom a navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„Základné právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces ...,

garantované , Listiny základných práv

a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s

, uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

zo dňa 18.06.2015, sp. zn. , ako aj rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

zo dňa 23.04.2013, sp. zn. -483, v spojení s rozsudkom Okresného súdu

Bratislava III zo dňa 18.05.2010, sp. zn. -377, porušené bolo.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 18.06.2015, sp. zn.

, ako aj rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 23.04.2013, sp. zn.

-483, a rozsudok Okresného súdu Bratislava III zo dňa 18.05.2010, sp. zn.

-377, sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava III na ďalšie

konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť ako

sťažovateľovi trovy konania vo výške 867,94 EUR do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu

na účet jeho právneho zástupcu.“

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej navrhuje, „... aby Ústavný súd Slovenskej republiky

dočasným opatrením: odložil vykonateľnosť rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa

23.04.2013, sp. zn. -483 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Bratislava

III zo dňa 18.05.2010, sp. zn. -377“.

Návrh na odklad vykonateľnosti napadnutých rozhodnutí sťažovateľ odôvodňuje

takto: „Keďže na základe vyššie uvedených dôvodov uplatnených sťažovateľom v ústavnej

sťažnosti je možnosť, že napadnutý Rozsudok Krajského súdu, ako aj Rozsudok Okresného

súdu budú, spoločne s Uznesením vydaným Najvyšším súdom, zrušené, a že výkonom

Rozsudku Krajského súdu v spojení s Rozsudkom Okresného súdu by mohlo súčasne prísť

k neodstrániteľnému zásahu do práv sťažovateľa, navrhujeme, aby Ústavný súd SR

rozhodol o dočasnom opatrení a odložil vykonateľnosť napadnutých právoplatných

rozhodnutí. Tento návrh odôvodňujeme tým, že výkon právoplatného Rozsudku Krajského

súdu v spojení s Rozsudkom Okresného súdu by znamenal pre sťažovateľa ujmu spočívajúcu

v úkonoch navrhovateľa smerujúcich k vymoženiu pohľadávky navrhovateľa aj v takom

prípade, ak by Rozsudok Krajského súdu v spojení s Rozsudkom Okresného súdu bol

Ústavným súdom SR zrušený a následne by bolo právoplatne rozhodnuté o vrátení veci na

ďalšie konanie na Okresnom súde Bratislava III.

...

Ujma, ktorá by mohla takýmto postupom navrhovateľa, resp. súdneho exekútora

sťažovateľovi vzniknúť, je väčšia ako ujma, ktorá by mohla vzniknúť tretím osobám

v prípade odkladu vykonateľnosti Rozsudku Krajského súdu v spojení s Rozsudkom

Okresného súdu, pričom takýto odklad vykonateľnosti nie je v rozpore s dôležitým verejným

záujmom.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti

návrhu (sťažnosti) podľa ustanovení , a vrátane

okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možno

považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú preto treba považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný

súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej

by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, ).

Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie svojho základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu podľa a listiny a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s porušením princípu právneho štátu

podľa uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 18. júna

2015, ako aj rozsudkom krajského súdu č. k. -483 z 23. apríla 2013

v spojení s rozsudkom okresného súdu č. k. -377 z 18. mája 2010, ktorým bolo

vyhovené žalobe navrhovateľa proti sťažovateľovi ako odporcovi

a sťažovateľ bol zaviazaný na zaplatenie sumy 19 032,38 € s úrokom z omeškania

vo výške 13 % od 25. februára 2003 do zaplatenia, ako aj dohodnutého úroku vo výške

2 503,49 € a zároveň na náhradu trov konania vo výške 100 %.

Podľa každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Uplatnenie toho práva je podmienené

splnením príslušných zákonných podmienok podľa a .

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Text ústavnoprávnej úpravy práva na súdnu a inú právnu ochranu obsiahnutý v

listine je identický s textom ústavnoprávnej úpravy práva na súdnu a inú právnu ochranu

obsiahnutom v II. hlave . Preto výklad a aplikácia listiny je identická ako

výklad a aplikácia .

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch... Článok

6 ods. 1 dohovoru upravuje právo na spravodlivý súdny proces (spravodlivé konanie

pred súdom).

Ústavný súd už konštatoval, že formuláciou uvedenou v

ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov

vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru, t. j. právo na spravodlivý proces sa nezaručuje iba čl. 6 ods. 1 dohovoru,

ale je implikované aj v siedmom oddiele druhej hlavy , a to v

(, -36). Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu medzi

základným právom podľa a právom podľa dohovoru nie je zásadná

odlišnosť (m. m. ), a preto ich porušenie skúma spoločne.

Článok 46 ods. 1 zakotvuje právo na súdnu a inú právnu ochranu. Právo

na súdnu ochranu ako zásada výkonu súdnictva znamená, že každý, koho právo je ohrozené,

dotknuté či porušené, môže sa obrátiť so žiadosťou o nápravu na nestranný a nezávislý súd.

V v spojení s sa expressis verbis zakotvuje právo

na súdnu ochranu s tým, že „podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane

ustanoví zákon“. Zákonmi upravujúcimi podrobnosti o súdnej ochrane sú jednak zákon

č. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) a jednak procesné predpisy, ako napr.

(ďalej aj „OSP“), (). Reálne uplatnenie základného

práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces predpokladá, že účastníkovi súdneho

konania sa táto ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad

a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať základné

právo účastníkov na súdnu ochranu podľa a listiny a právo

na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Účelom je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, k súdu

alebo inému orgánu právnej ochrany. Právo zaručené umožňuje

každému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených zákonom účastníkom súdneho

konania. Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní

(mal by umožniť) stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj

povinnosťami, ktoré z tohto postavenia plynú (). Právo na súdnu ochranu

v zmysle dohovoru a judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)

chápané ako právo na spravodlivý proces je vykladané od prípadu Golder v. Spojené

kráľovstvo (rozhodnutie z 21. 2. 1975) ako právo na prístup k súdu, právo na súd určitej

kvality so zárukami jeho nezávislosti a nestrannosti a právo na spravodlivé súdne konanie.

Podstatou základného práva zaručeného je podľa ústavného súdu

poskytnutie ochrany procesnému, ako aj hmotnému právu účastníka súdneho konania.

Rešpektujúc túto podstatu z uvedeného ústavného článku ústavný súd vyvodzuje prísny

zákaz odmietnutia spravodlivosti (denegationis iustitiae). Zákaz odmietnutia spravodlivosti

v podobe príkazu rozhodnúť o uplatnenom hmotnom práve účastníka súdneho konania má

svoj základ v požiadavke na poskytnutie účinnej ochrany uplatnenému právu. Povinnosť

„rozhodnúť“ znamená vo väčšine prípadov formulovať autoritatívnym spôsobom záväzný

názor konajúceho súdu o predmete konkrétneho konania, čo sa prejavuje vo výroku súdneho

rozhodnutia ako individuálneho právneho aktu. Podľa konštantnej judikatúry ústavného

súdu k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru dochádza vtedy, ak by komukoľvek bola

odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, ak by súd

odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu (žalobe) fyzickej osoby alebo právnickej

osoby (m. m. , , -36). Základné právo na súdnu

ochranu a spravodlivý proces podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd

nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi

postupy v konaní. Takýmto predpisom je aj .

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu súčasťou procesných záruk

spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych garancií procesnej povahy je právo

na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Podľa súd v odôvodnení rozsudku

uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril

odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré

skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými

úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie dôkazy a ako vec právne

posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a ústavne

akceptovateľné.

V súlade s uvedeným ustanovením je teda

povinnosťou všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody,

na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí

týkať skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej

odôvodnenia rozhodnutí súdov, na ktorých konanie predchádzalo konaniu na súde, ktorého

rozhodnutie sťažovateľ napáda, nemožno posudzovať izolovane (,

, ), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska

predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku

komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,

ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania

().

Ústavný súd pripomína, že rozdeľuje ochranu základných práv a slobôd medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ), a to

tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj

za dodržiavanie základných práv a slobôd ( a 2 a ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu (, ) ústavný

súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,

ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa je

nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že

úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne s medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách ( mutatis mutandis

, , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by

vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (, mutatis mutandis , , ,

) a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého

procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Uvedené zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane

ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli

relevantné aj v prejednanej veci.

Zásadná námietka sťažovateľa sa odvíja od tvrdenia, že „Sťažovateľ v rámci konania

na prvostupňovom aj odvolacom súde namietal viacero porušení procesných pravidiel

zo strany tak Okresného súdu Bratislava III aj Krajského súdu v Bratislave, pričom tieto

vyjadril v písomných vyjadreniach adresovaných Okresnému súdu Bratislava III, a najmä

v Odvolaní podanom Krajskému súdu v Bratislave. Napriek početným námietkam

sťažovateľa, ktoré smerovali tak voči nedostatočne vykonanému dokazovaniu či neúplne

zistenému skutkového stavu, ako aj voči nesprávnemu právnemu posúdeniu veci zo strany

Okresného súdu Bratislava III, Krajský súd v Bratislave vo svojom rozhodnutí o Odvolaní

uviedol, že k vypracovaniu písomného vyhotovenia Rozsudku Krajského súdu pristúpil

na základe ust. , pričom zároveň na prejednanie danej veci nenariadil

pojednávanie... podľa ust. .“. Krajský súd v Bratislave ďalej

výslovne v rámci odôvodnenia rozsudku krajského súdu uviedol, že „sa v plnom rozsahu

stotožnil s právnym posúdení veci súdom prvého stupňa, ako aj s jeho vyhodnotením

dôkazov vo veci“ Krajský súd v Bratislave takýmto postupom zvýhodnil navrhovateľa...“.

Podľa sťažovateľa „... odvolací súd sa vo svojom rozhodnutí riadne nevysporiadal

s dôvodmi, pre ktoré sa stotožnil s rozhodnutím prvostupňového súdu (ktorý svoje rozhodnutie

taktiež riadne neodôvodnil), a tým odňal sťažovateľovi právo na dostatočné a zrozumiteľné

odôvodnenie rozhodnutia súdu v zmysle SR“.

Vo vzťahu k namietanému zásahu do v sťažnosti označených ustanovení ,

listiny a dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu sťažovateľ uviedol, že

„namietal v Dovolaní najmä tú skutočnosť, že v rámci konania, ktoré predchádzalo vydaniu

Rozsudku Krajského súdu, Krajský súd v Bratislave porušil procesné práva sťažovateľa ako

účastníka konania, keď doplnil vykonané a ukončené dokazovanie Prvostupňového súdu

v rámci odvolacieho konania v zmysle ust. , pričom ale zároveň

na prejednanie danej veci nenariadil pojednávanie podľa ust. ,

čím došlo k porušeniu procesných prác účastníka v zmysle ust. “.

Podľa sťažovateľa „V prípade, ak by aj Najvyšší súd považoval námietky sťažovateľa

týkajúce sa porušenia jeho procesných práv v zmysle ust. a 214 za irelevantné,

mal svoje závery náležité odôvodniť...“.

Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ zastáva názor, že uvedené všeobecné

súdy porušili jeho základné právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces.

Ústavný súd po preskúmaní skutkových a právnych záverov vyslovených

v napadnutom uznesení najvyššieho súdu a napadnutom rozsudku krajského súdu v spojení

s napadnutým rozsudkom okresného súdu dospel k záveru, že tieto sú ústavne konformné.

Ústavný súd považuje za potrebné na tomto mieste pripomenúť, že vo vzťahu

k splneniu procesných podmienok prípustnosti sťažnosti smerujúcej proti napadnutému

rozhodnutiu krajského súdu nepovažoval v súlade s judikatúrou ESĽP sťažnosť v tejto časti

za oneskorenú, pretože lehota na podanie sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku

krajského súdu je v prípadoch odmietnutia dovolania dovolacím súdom považovaná

za zachovanú (pozri rozsudok ESĽP z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus

Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54 a tiež napr. ,

).

Z napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že tento súd sa v celom rozsahu

stotožnil so závermi, ku ktorým dospel okresný súd, a s jeho odôvodnením. V napadnutom

rozsudku krajský súd uvádza: „Súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav veci potrebný

na rozhodnutie ( ), vec posúdil správne po právnej stránke a svoje rozhodnutie i

patričným spôsobom odôvodnil ( ). S odôvodnením napadnutého rozsudku sa odvolací

súd v celom rozsahu stotožňuje. Rozhodnutie prvostupňového súdu dáva odpovede na všetky otázky

dôležité pre rozhodnutie, a preto ho nemožno považovať za nepreskúmateľné.“

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku ďalej uvádza: „Námietky odporcu uvedené

v jeho odvolaní neobstoja. Je možné konštatovať, že s ich prevažnou väčšinou sa už dostatočne

vysporiadal súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť,

že v sporovom konaní musia účastníci v zmysle pre úspech v spore predovšetkým tvrdiť

relevantné a konkrétne skutočnosti a dostatočne ich preukázať. Navrhovateľ, ktorého v prvom rade

zaťažuje dôkazné bremeno, v konaní dostatočne preukázal rozhodujúce skutočnosti. Teda, že

v januári a februári 2001 požičal odporcovi čiastky 300 000,- Kč a 10 000,- DM, a že sa dňa

24.2.2001 písomne dohodli na ročnom úroku vo výške 60.000,- Kč, ako aj na termíne vrátenia

pôžičky dňa 24.2.2003. Zo všetkých dôkazov vyplynulo, že peniaze boli poskytnuté ako

pôžička. Obaja účastníci podpísali listinu nazvanú ako zmluva o pôžičke, pričom je v nej

odkaz na . Z toho zároveň vyplýva, že požičané peniaze treba aj

vrátiť.

...

K argumentácii a námietkam odporcu o dvoch samostatných pôžičkách, o nesprávnom

právnom posúdení písomnosti označenej ako Zmluva o pôžičke II, odvolací súd dopĺňa, že odporca

neuviedol, aké dôsledky by mali z týchto jeho tvrdení vyplynúť. Aj podľa názoru odvolacieho súdu ide

len o účelové tvrdenia odporcu. Odvolací súd má rovnako za to, že v danom prípade došlo

k reálnemu odovzdaniu konkrétnej sumy peňazí, k dohode o úroku, a k dohode o termíne vrátenia

pôžičky. Boli tak preukázané a splnené všetky podstatné náležitosti zmluvy o pôžičke v zmysle § 657

.

Odvolací súd nemohol súhlasiť ani s argumentáciou odporcu v odvolaní, že preukázal, že

pôžička bola simulovaným úkonom. Všetky dôkazy svedčili o opaku. Odporca nepredložil, ani

nenavrhol súdu žiadny presvedčivý dôkaz o simulácii. Odporca sa nezúčastnil ani jedného

pojednávania, hoci jeho právny zástupca opakovanie navrhol jeho výsluch ako účastníka konania,

keďže si bol zrejme vedomý významu tohto dôkazu. Odporca sa tak vlastnou vinou sám zbavil

možnosti ponúknuť súdu aspoň jeden priamy dôkaz o tvrdenej simulácii...

Ani z predloženej písomnej výpovede účastníka konania - odporcu vôbec nevyplýva, že

v danom prípade išlo o simuláciu. Odporca v nej len inak než navrhovateľ interpretuje ich

podnikanie, a kladie si otázky o výhodnosti uzatvorených zmlúv. Pritom chýba jeho jasné a priame

stanovisko, skutkový popis, a najmä chýba uvedenie podstatného faktu, aký úkon sa zakrýval.

Odporca len uviedol, že suma mu bola poskytnutá ako súkromná, a že nebolo predmetom ich dohody

jej použitie ani na jeho vtedajšie podnikanie, ani ako investícia. Tieto všetky skutočnosti potvrdzujú

správnosť záverov súdu prvého stupňa, že nešlo o simuláciu. Ostatnými nepriamymi listinnými

dôkazmi odporca simuláciu nepreukázal, a k opačnému záveru sa nedalo dospieť ani v ich vzájomnej

súvislosti. Úmysel spoločne podnikať, resp. zúčastniť sa na podnikaní inej osoby, nevylučuje sám

osebe poskytnutie pôžičky.

...

Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok v priznávajúcej časti podľa § 219

ods. 1, 2 ako vecne správny potvrdil.“

Podľa ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len

na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Sťažovateľ proti napadnutému rozsudku krajského súdu podal dovolanie. Najvyšší

súd v napadnutom uznesení, ktorým dovolanie v priznávajúcej časti odmietol, uvádza,

že „dovolanie odporcu smeruje jednak proti potvrdzujúcej časti rozsudku odvolacieho súdu

(priznávajúcej istinu vo výške 19 032, 38 € s úrokom z omeškania vo výške 13 %

od 25. februára 2003 do zaplatenia, dohodnutý úrok vo výške 2 503, 49 € v spojení

s trovami konania), prípustnosť ktorého z ustanovenia vyvodiť nemožno.

Dovolací súd v tejto časti dosiaľ nezaujal záväzný právny názor ( )

a napadnutá potvrdzujúca časť rozsudku odvolacieho súdu nevykazuje ani znaky rozsudku

odvolacieho súdu uvedeného v So zreteľom na to, by dovolanie

odporcu v tejto časti bolo procesné prípustné, len ak v konaní došlo k niektorej z

procesných vád, ktoré sú taxatívne vymenované v V prípade výskytu týchto

vád je totiž dovolanie účastníka prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, bez

ohľadu na formu a spôsob jeho rozhodnutia (pozri napr. R 34/1995, R 117/1999,

rozhodnutia uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č.23/1998,38/1998).“.

...

Najvyšší súd náležite sa vyporiadajúc s námietkami sťažovateľa uvedenými

v dovolaní v napadnutom uznesení ďalej uviedol, že „Z obsahu spisu vyplýva, že odvolací

súd vyhlásil rozsudok 23. apríla 2013 bez nariadenia ústneho pojednávania (§ 214 ods. 2

), pričom oznámenie o mieste a čase vyhlásenia rozsudku bez nariadenia

pojednávania ( ) bolo vyvesené na úradnej tabuli súdu 28. marca 2013

(čl. 480 spisu).

V danej veci nešlo o žiaden z prípadov uvedených v citovanom ,

kedy by bolo treba na prejednanie odvolania nariadiť pojednávanie.

Teda tým, že odvolací sud rozhodol o odvolaniach účastníkov konania bez

nariadenia pojednávania ( ), neodňal odporcovi možnosť konať pred

súdom ( ).“.

Vo vzťahu k povinnosti náležitého odôvodnenia súdneho rozhodnutia najvyšší súd

v napadnutom uznesení uviedol, že «zákonné požiadavky na odôvodnenie rozsudkov

vyplývajú z Jeho účelom je predovšetkým doložiť správnosť rozsudku,

zároveň je aj prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia.

Ustanovenie dáva súdom dostatočný návod na to, aké má byť

odôvodnenie rozsudku. Z hľadiska úplnosti odôvodnenia rozsudku sa žiada, aby

odôvodnenie obsahovalo najmä stručné a výstižné prednesy účastníkov a ich konečné

návrhy, dôkazy, o ktoré súd oprel svoje skutkové zistenia, úvahy, ktorými sa spravoval

pri hodnotení dôkazov a skutočnosti, ktoré mal preukázané a právne posúdenie zisteného

skutkového stavu podľa príslušných zákonných ustanovení.

Ustanovením je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania

tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je

podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu

prvého stupňa a to po skutkovej, ako aj právnej stránke.

V prejednávanej veci sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil so skutkovými

a právnymi závermi súdu prvého stupňa vo vzťahu k priznaným nárokom v spojení s trovami

konania. Odvolací súd sa stotožnil aj s odôvodnením rozhodnutia prvostupňového súdu

v tejto časti a súhlasil s argumentáciou ním použitou („súd prvého stupňa dostatočne zistil

skutkový stav veci potrebný na rozhodnutie, vec posúdil správne po právnej stránke,

rozhodnutie prvostupňového súdu dáva odpovede na všetky otázky dôležité

pre rozhodnutie“). Vysporiadal sa aj s jednotlivými odvolacími námietkami odporcu, ktoré

vyhodnotil za nedôvodné. Vzhľadom na to sa v dôvodoch svojho rozhodnutia obmedzil

na konštatovanie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa v tejto časti a jeho

odôvodnenia, s ktorým sa v celom rozsahu stotožnil. Na zdôraznenie správnosti

a presvedčivosti odôvodnenia v tejto časti napadnutého rozsudku vo vzťahu k námietkam

odporcu doplnil aj ďalšie dôvody, čo mu ustanovenie tiež umožňuje.

Zo spisu pritom vyplýva, že prvostupňový súd v uvedenej (vyhovujúcej) častí

odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol stanoviská procesných strán a ich argumentáciu,

rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vychádzal, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval

a z ktorých vyvodil jasný, jednoznačný a presvedčivý právny záver o dôvodnosti návrhu

v uvedenej časti. Teda odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa vo vyhovujúcej časti

zrozumiteľne a podrobne objasňujúce ( ) skutkový a právny základ

rozhodnutia, a tým aj odvolacieho súdu v uvedenom rozsahu, nie je nepreskúmateľné a plne

rešpektuje základné právo účastníkov na spravodlivý súdny proces (pozri ).

Pokiaľ ide o námietku odporcu spochybňujúcu úplnosť zistenia skutkového stavu

veci, či nesprávnosť skutkových zistení, treba uviesť, že v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2

dôvodom dovolania nemôže byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie

totiž nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným

na nápravu len výslovne uvedených procesných ( a )

a hmotnoprávnych ( ) vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne

domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani

prieskumu nimi vykonaného dokazovania.».

Najvyšší súd v napadnutom uznesení napokon konštatoval, že odporca namietal aj

inú vadu konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a nesprávne právne

posúdenie veci [ a ]. Vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľa

najvyšší súd uvádza: „Právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových

zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový

stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený

skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil

správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale

interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale

prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle

a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľa boli

opodstatnené, (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkané

skutočnosti by mali za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladali by

ale prípustnosť dovolania v zmysle V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací

súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či

zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy

až vtedy, keby dovolanie bolo procesné prípustné (o taký prípad v danej veci nešlo).

Nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov nie je ani procesnou vadou

konania v zmysle , lebo ani (prípadným) nesprávnym právnym

posúdením veci súd účastníkom konania neznemožňuje realizáciu žiadneho jeho procesného

oprávnenia (pozri napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo

62/2010, , , , , ,

). Preto dovolací súd (s ohľadom na zdôrazňovanú právnu úpravu

dovolacieho konania) nemohol preskúmavať rozhodnutia súdov nižších stupňov vo vzťahu

k námietkam odporcu z hľadiska správnosti ich právnych záverov v uvedenej časti . To isté

sa týka aj tzv. inej vady konania, majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241

ods. 2 písm. b/ ), ktorú možno namietať len v procesné prípustnom dovolaní, o taký

prípad v potvrdzujúcej časti rozsudku odvolacieho súdu nešlo.“

Ústavný súd po preskúmaní námietok uvedených v sťažnosti dospel k záveru, že

najvyšší súd a krajský súd spolu s okresným súdom dali jasnú a zrozumiteľnú odpoveď

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré

sťažovateľ v konaní pred príslušnými všeobecnými súdmi nastolil. Tak najvyšší súd

v napadnutom uznesení, ktorým odmietol v priznávajúcej časti dovolanie sťažovateľa, ako

aj krajský súd spolu s okresným súdom v konaní vo veci sťažovateľa neponechali

bez povšimnutia argumenty sťažovateľa, ktoré majú pre vec podstatný význam, a napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu a rozsudok krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného

súdu spĺňajú všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu

podľa a listiny a práva na spravodlivý proces podľa

ods. 1 dohovoru vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia a jeho prípadnej

arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti.

Ústavný súd rovnako považuje za potrebné na tomto mieste pripomenúť, že podľa

judikatúry ESĽP čl. 6 ods. 1 dohovoru síce ukladá súdom povinnosť odôvodniť svoje

rozhodnutia, túto požiadavku však nemožno chápať tak, že súdy majú povinnosť dať

podrobnú odpoveď na každý argument (napr.: rozsudok ESĽP vo veci Van Hurk

v. Holandsko z 19. 4. 1994, č. 16034/90, bod 61). Rozsah, na ktorý sa povinnosť súdov

odôvodniť svoje rozhodnutia vzťahuje, môže byť podľa povahy rozhodnutia rôzny. Okrem

iného je potrebné zohľadniť aj rôznorodosť návrhov, ktoré účastník konania môže podať

na súdy, ako aj rozdiely existujúce v zmluvných štátoch v súvislosti s právnou úpravou,

zvyklosťami, právnymi názormi a vynášaním a vyhotovovaním rozhodnutí (napr. rozsudok

ESĽP vo veci Ruiz Torija a Hiro Balani v. Španielsko z 9. 12. 1994, č. 18390/91).

Skutočnosť, že súd neprerokuje každú podrobnosť tvrdenú účastníkom konania, nie je sama

osebe v rozpore s požiadavkou spravodlivého prerokovania veci. Podstatné však je, aby sa

neprehliadlo právo účastníka konania byť vypočutý a aby súd posúdil tvrdenia účastníka

konania, hoci sa to explicitne neodrazí v konečnom rozhodnutí (rozhodnutie č. 10153/82

z 13. 10. 1986, D. R. 49, str. 67, 74). Odvolací súd sa tiež pri zamietnutí odvolania v zásade

môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu (rozsudok ESĽP vo veci Helle

v. Fínsko z 19. 12. 1997, č. 20772/92).

Ako už bolo uvedené, skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody a zároveň by mali za následok

porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené

v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov. O zjavnú neodôvodnenosť alebo

arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu

a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej

právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú,

sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú

tieto dôvody zjavne jednostranné a sú v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti

(, , ).

Ústavný súd je toho názoru, že najvyšší súd a krajský súd spolu s okresným súdom sa

dostatočne vyrovnali s námietkami sťažovateľa týkajúcimi sa náležitého zistenia

skutkového stavu a právneho posúdenia veci. Podľa ústavného súdu nemožno dospieť

k názoru, že by napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a rozsudok krajského súdu v spojení

s rozsudkom okresného súdu bolo potrebné považovať za zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne vo vzťahu k predostretým námietkam sťažovateľa. Bolo nepochybne v právomoci

najvyššieho súdu a krajského súdu v spojení s okresným súdom vykladať a aplikovať

príslušné zákonné ustanovenia spôsobom, akým sa to vo veci sťažovateľa stalo. Skutkové

a právne posúdenie sťažovateľovej veci zo strany najvyššieho súdu a krajského súdu

v spojení s okresným súdom sú ústavne akceptovateľné a nemajú znaky svojvôle alebo

arbitrárnosti.

Ústavný súd považuje na tomto mieste za potrebné opätovne zdôrazniť, že ústavný

súd nie je ďalšou inštanciou v sústave všeobecného súdnictva, ale nezávislým orgánom

ochrany ústavnosti pôsobiacim mimo tejto sústavy, pričom vo svojej judikatúre sa riadi

zásadou minimalizácie zásahov do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, rozhodnutia

ktorých sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (napr. , ).

Z tohto postavenia mu preto neprislúcha posudzovať vecnú správnosť právneho záveru,

ku ktorému krajský súd pri interpretácii a aplikácii zákona dospel. Ústavný súd však musel

zaujať stanovisko k tomu, či napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a rozsudok krajského

súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu spĺňajú požiadavku ústavnosti (odôvodnenie

majúce požadovanú kvalitu v zmysle , listiny a

dohovoru), rešpektujúc pritom svoj ustálený právny názor, v zmysle ktorého postup

všeobecného súdu v súlade s platným a účinným zákonom (procesnými a hmotnoprávnymi

predpismi konania v predmetnej veci) nemožno hodnotiť ako porušovanie základných

ľudských práv (napr. , , ).

Skutočnosť, že najvyšší súd a krajský súd v spojení s okresným súdom

v napadnutých rozhodnutiach zaujali právny názor, s ktorým sa sťažovateľ nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti ich názoru

a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť ich právny názor svojím vlastným.

O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné

uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,

že by zásadne poprel ich účel a význam (-106). Podľa názoru ústavného súdu

sa najvyšší súd svojím uznesením sp. zn. z 18. júna 2015 a krajský súd

svojím rozsudkom č. k. -483 z 23. apríla 2013 v spojení s rozsudkom

okresného súdu č. k. -377 z 18. mája 2010 takéhoto výkladu či aplikácie

zákonného predpisu nedopustili.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že nie je daná možnosť, aby najvyšší

súd svojím uznesením sp. zn. z 18. júna 2015 a krajský súd svojím

rozsudkom č. k. -483 z 23. apríla 2013 v spojení s rozsudkom okresného

súdu č. k. -377 z 18. mája 2010 porušili sťažovateľovo právo na súdnu

ochranu podľa a listiny a jeho právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, reálnosť ktorej by ústavný súd mohol posúdiť

po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto sťažnosť sťažovateľa v celej časti odmietol

ako zjavne neopodstatnenú podľa .

Pokiaľ sťažovateľ v sťažnosti namietal aj porušenie princípu právneho štátu podľa

, treba pripomenúť, že ustanovenia tohto článku sú súčasťou

základných princípov a vzhľadom na to nemôžu plniť poslanie priamo

aplikovateľných ustanovení v individuálnych konaniach () o porušení

základných práv a slobôd uvedených v druhej hlave (m. m. ,

). Ústavný súd z rovnakého dôvodu odmietol aj túto časť sťažnosti

sťažovateľa.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v petite sťažnosti.

Odmietnutím je sťažnosť sťažovateľa vybavená v celom rozsahu vrátane jeho návrhu

na vydanie dočasného opatrenia, ktorého vydanie prichádza do úvahy len v prípade

sťažnosti prijatej na ďalšie konanie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. februára 2016