Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 173/2016
PDF · 241.74 KB
No categories available
II. ÚS 173/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. februára 2016
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta
a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného advokátkou JUDr. Alenou Sedláčkovou,
Piaristická 46, Trenčín, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina
v konaní vedenom pod sp. zn. 7 S 1/2013 a jeho uznesením z 23. mája 2014, postupom
Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 11 S 43/2012 a jeho uznesením
z 29. januára 2013, postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn.
21 So 2/2014 a jeho uznesením z 10. decembra 2014 a postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sdo 10/2015 a jeho uznesením
z 21. októbra 2015, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. januára
2016 doručená sťažnosť (ďalej len
„sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. Alenou Sedláčkovou, Piaristická 46, Trenčín,
ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej
len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 S 1/2013 a jeho uznesením z 23. mája
2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“), postupom Krajského súdu
v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 11 S 43/2012 a jeho uznesením z 29. januára 2013
(ďalej aj „napadnuté uznesenie Krajského súdu v Trenčíne“), postupom Krajského súdu
v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 21 So 2/2014 a jeho
uznesením z 10. decembra 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“)
a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 2 Sdo 10/2015 a jeho uznesením z 21. októbra 2015 (ďalej len
„napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou
doručenou Krajskému súdu v Trenčíne 12. decembra 2012 domáhal podľa § 250j ods. 2
písm. d) a e) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) preskúmania zákonnosti
rozhodnutia Prezídia Rady Slovenského rybárskeho zväzu – (ďalej len
„Prezídium Rady SRZ“) č. OP 4/12 z 22. septembra 2012, ako aj „jemu predchádzajúceho
odvolaním napadnutého prvostupňového rozhodnutia“, na základe ktorých bol trvalo
vylúčený zo Slovenského rybárskeho zväzu.
Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na dôvody, ktoré ho viedli k podaniu „žaloby na
preskúmanie zákonnosti a postupu vydaných rozhodnutí prostredníctvom súdu“,
a s prihliadnutím na § 15 ods. 1 zákona č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o združovaní občanov“) zdôrazňuje, že «„Ak člen
združenia považuje rozhodnutie niektorého z jeho orgánov, proti ktorému už nemožno podľa
stanov podať opravný prostriedok, za nezákonné alebo odporujúce stanovám, môže do
30 dní odo dňa, keď sa o ňom dozvedel, najneskôr však do 6 mesiacov od rozhodnutia
požiadať okresný súd o jeho preskúmanie“. Toto ustanovenie však nič nehovorí
o preskúmaní postupu niektorého z jeho orgánov predchádzajúcemu vydaniu napadnutých
rozhodnutí tak, ako to upravuje § 244 ods. 1 O. s. p. Z tohto hľadiska preto sťažovateľ
požiadal Krajský súd v Trenčíne o preskúmanie nielen zákonnosti vydaných rozhodnutí (čo
by mohol v užšom ponímaní preskúmať okresný súd podľa § 15 ods. 1 zákona č. 83/1990
2
Zb.), ale žiadal preskúmať i postup príslušného orgánu pri ich vydaní (širšie preskúmanie,
zahŕňajúce aj postup prvostupňového orgánu Mestskej organizácie STZ Trenčín pri vydaní
rozhodnutia), čo však zákon č. 83/1990 Zb. neupravuje. Preskúmavanie okrem vydaného
rozhodnutia aj postupu príslušného orgánu pri vydaní predmetných rozhodnutí upravuje
zákon č. 99/1963 Zb. O. s. p. v ustanoveniach § 244 a nasl., z toho dôvodu mal sťažovateľ
za to, že žalobu o preskúmanie rozhodnutí a postupu príslušných orgánov
predchádzajúcemu ich vydaniu správne podal na miestne príslušný súd podľa § 246a O. s.
p., t. j. Krajský súd Trenčín, v ktorého obvode je všeobecný súd navrhovateľa. Predmetnú
žalobu opatril Krajský súd Trenčín svojou spisovou značkou „S“ ako správne konanie a
táto značka je vedená v celom ďalšom súdnom konaní na Okresnom súde v Žiline i
Krajskom súde v Žiline. Taktiež sa domnieva, že žaloba bola podaná v lehote podľa
ustanovenia § 250b, t. j. do dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia správneho orgánu v
poslednom stupni.»
Krajský súd v Trenčíne uznesením sp. zn. 11 S 43/2012 z 29. januára 2013
(právoplatným 11. februára 2013) postúpil vec sťažovateľa s poukazom na § 15 ods. 1
zákona o združovaní okresnému súdu, ktorý následne uznesením sp. zn. 7 S 1/2013
z 23. mája 2014 konanie vo veci sťažovateľa podľa § 250d ods. 3 OSP zastavil z dôvodu, že
žaloba bola podaná oneskorene. Na základe sťažovateľom podaného odvolania krajský súd
napadnuté uznesenie okresného súdu napadnutým uznesením potvrdil. Proti napadnutému
uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie; najvyšší súd konanie o dovolaní
napadnutým uznesením zastavil.
Sťažovateľ považuje „situáciu nepreskúmania zo strany najvyššieho súdu, či
napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou
z procesných vád ustanovených v § 237 O. s. p. a zvlášť pre to, že sťažovateľ som túto vadu
namietol ako odňatie možnosti konať pred súdom, za formalistický prístup pri rozhodovaní
Najvyššieho súdu. Najvyšší súd dovolanie odmietol a dovolacie konanie zastavil, nakoľko
dovolanie v takomto prípade podľa názoru NS SR je neprípustné... Podľa názoru
sťažovateľa sa NS SR dopustil porušenia práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy SR, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru (Nález IV. ÚS 283/07).“
Sťažovateľ sa domáha priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume
1 000 €, ktoré odôvodňuje takto: „Vydanými rozhodnutiami súdy zasiahli do môjho
osobného života a môjho práva na súkromie. Výsledkami preskúmania rozhodnutí
správnych orgánov zo strany súdov však nie je odstránenie stavu právnej neistoty mňa ako
sťažovateľa, ale naopak, jeho prehĺbenia, čo sa prejavuje v mojom súkromnom živote.
Rozhodnutiami súdov som sťažovateľ nedostal jednoznačnú odpoveď na otázku, či
rozhodnutia správnych orgánov Slovenského rybárskeho zväzu boli v súlade s právom, resp.
z akých dôvodov som sa sťažovateľ nemohol úspešne dovolať ich neplatnosti. Doživotne
som týmito rozhodnutiami vylúčený z členstva v OZ Slovenský rybársky zväz, čo je pre mňa
obrovská trauma.“
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľa na právnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky bolo v konaní vedenom na Krajskom súde v Trenčíne a uznesením
Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 29. 1. 2013 sp. zn. 11 S/43/2012-24; v konaní vedenom
na Okresnom súde Žilina a uznesením Okresného súdu Žilina zo dňa 23. 5. 2014 sp. zn.
7 S/1/2013; v konaní na Krajskom súde v Žiline a uznesením Krajského súdu v Žiline zo dňa
10. 12. 2014 sp. zn.: 21 So/2/2014-87 a v konaní pred Najvyšším súdom Slovenskej
republiky a uznesením NS SR zo dňa 21. 10. 2015 sp. zn. 2 Sdo/10/2015 porušené.
Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 29. 1. 2013 sp. zn. 11 S/43/2012-24;
uznesenie Okresného súdu Žilina zo dňa 23. 5. 2014 sp. zn. 7 S/1/2013; uznesenie
Krajského súdu v Žiline zo dňa 10. 12. 2014 sp. zn.: 21 So/2/2014-87 a Uznesenie NS SR zo
dňa 21. 10. 2015 sp. zn. 2 Sdo/10/2015 sa zrušujú.
Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi ako primerané finančné zadosťučinenie
peňažnú sumu vo výške 1.000,- € slovom Jedentisíc Eur, ktorú sumu sú mu povinní zaplatiť
spoločne a nerozdielne Krajský súd v Trenčíne, Okresný súd Žilina, Krajský súd v Žiline
a Najvyšší súd Slovenskej republiky do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
Krajský súd v Trenčíne, Okresný súd Žilina, Krajský súd v Žiline a Najvyšší súd
Slovenskej republiky sú povinní spoločne a nerozdielne uhradiť trovy konania spočívajúce
4
v trovách právneho zastúpenia vo výške 303,16 € k rukám právneho zástupcu sťažovateľa
JUDr. Alena Sedláčková, advokát, so sídlom Piaristická 46, Trenčín.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Sťažovateľ zastáva názor, že napadnutými uzneseniami okresného súdu, Krajského
súdu v Trenčíne, krajského súdu a najvyššieho súdu, ako aj postupom týchto súdov
v konaniach, ktoré predchádzali vydaniu napadnutých uznesení, došlo k porušeniu jeho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
uznesením Krajského súdu v Trenčíne z 29. januára 2013 a postupom, ktorý
predchádzal jeho vydaniu
V rámci predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd zisťuje, či sťažnosť
obsahuje všeobecné a osobitné náležitosti ustanovené predovšetkým v § 20 a § 50 zákona
o ústavnom súde, a preskúmava tiež ďalšie okolnosti, ktoré by mohli založiť dôvod na
odmietnutie sťažnosti. V zmysle § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd
preskúmava aj to, či sťažnosť nebola podaná oneskorene.
Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
Nedodržanie uvedenej lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie
sťažnosti ako podanej oneskorene podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. V prípade
podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty zákon o ústavnom súde
neumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť vzhľadom na kogentný charakter § 53 ods. 3
zákona o ústavnom súde (napr. m. m. III. ÚS 124/04, IV. ÚS 14/03, III. ÚS 14/03).
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že napadnuté uznesenie Krajského súdu
v Trenčíne, ktorým bola vec žaloby sťažovateľa o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
Prezídia Rady SRZ č. OP 4/12 z 22. septembra 2012 postúpená okresnému súdu, nadobudlo
právoplatnosť 11. februára 2013, z čoho zároveň vyplýva, že sťažnosť bola v tejto časti
doručená ústavnému súdu zjavne po uplynutí lehoty na jej podanie (29. januára 2016,
pozn.).
6
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
napadnutým uznesením okresného súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu
Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
postupom okresného súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým uznesením, ktorým
bolo konanie vo veci jeho žaloby zastavené.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na už citovaný čl. 127 ods. 1 ústavy,
z ktorého vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi
všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená
primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc
ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.
Z podstaty princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť
ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza
zo zásady, že ústava ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd
môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným
(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na
jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ využil svoje právo podať proti
napadnutému uzneseniu okresného súdu a tiež postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu,
odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd (krajský súd
o odvolaní proti napadnutému uzneseniu okresného súdu rozhodol uznesením sp. zn.
21 So 2/2014 z 10. decembra 2014, pozn.). Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní
sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.
Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť
sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej
právomoci na jej prerokovanie.
II.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
napadnutým uznesením najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu
Sťažovateľ namieta, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu a postupom, ktorý
predchádzal jeho vydaniu, došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, s argumentáciou, že najvyšší súd dospel k formalistickému záveru o „neprípustnosti
dovolania v správnom súdnictve“.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
predovšetkým vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo aj vtedy, ak v konaní pred
orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby
tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto
možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05,
IV. ÚS 288/05). Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri
predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného
základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie
konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
8
Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi
všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,
ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným
právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to
tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za
dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy).
Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného
súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a zároveň by mali za následok porušenie
základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01).
Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že nezávislé rozhodovanie
všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavou a zákonom ustanovenom
procesnoprávnom, ako aj hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec súdneho
rozhodovania tvoria predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ktoré sú
vyvoditeľné z čl. 46 a nasl. ústavy. Všeobecný súd by mal v argumentácii obsiahnutej
v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby
premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís
dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale
v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať
z toho, že práve on má poskytovať v trestnoprávnom, občianskoprávnom, ako aj
administratívnoprávnom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola
zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov podľa § 1 OSP
(m. m. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09).
Uvedené zásady vzťahov ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane
ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, sú
relevantné aj v posudzovanej veci, pričom úlohou ústavného súdu bolo zistiť, či napadnuté
uznesenie najvyššieho súdu a postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu, sú z ústavného
hľadiska akceptovateľné a udržateľné.
Z napadnutého uznesenia vyplýva, že najvyšší súd konanie o dovolaní proti
napadnutému uzneseniu krajského súdu, ktorým bolo právoplatne ukončené súdne konanie
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného správneho orgánu podľa piatej
časti Občianskeho súdneho poriadku (správne súdnictvo), zastavil s odôvodnením, že
najvyšší súd nie je v správnom súdnictve dovolacím súdom, a teda ako súd dovolací nemá
právomoc konať. K tomuto právnemu záveru dospel aj s prihliadnutím na v napadnutom
uznesení citované časti rozhodnutí ústavného súdu týkajúcich sa prípustnosti dovolania
v správnom súdnictve (k tomu pozri predovšetkým uznesenie ústavného súdu sp. zn.
II. ÚS 65/2010 zo 16. februára 2010), ktoré ústavný súd nemá dôvod ani v tomto prípade
spochybňovať (m. m. IV. ÚS 87/09, IV. ÚS 208/08). Najvyšší súd sa vysporiadal aj
s názorom sťažovateľa, podľa ktorého s prihliadnutím na závery ústavného súdu
prezentované vo veci sp. zn. IV. ÚS 283/07 je dovolanie prípustné aj v správnych veciach,
a to zdôraznením skutočnosti, že tento záver senátu ústavného súdu bol ojedinelým
vybočením z inak konštantnej judikatúry ústavného súdu (m. m. uznesenie ústavného súdu
sp. zn. II. ÚS 65/2010 zo 16. februára 2010).
Tento postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru,
poukazujúci na ustálenú rozhodovaciu činnosť nielen jedného senátu, ale viacerých senátov
ústavného súdu nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, a to tak
v otázke výkladu § 237 písm. f) OSP, ako aj v otázke ojedinelého odklonu ústavného súdu
10
od doterajšej judikatúry pri výklade tohto ustanovenia. Na tomto základe ústavný súd dospel
k záveru, že právny názor, na ktorom je založené napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, je
z ústavného hľadiska akceptovateľný, a v okolnostiach danej veci nemohlo dôjsť
k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Skutočnosť, že
sťažovateľ sa s právnymi názormi najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť
k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani
právomoc ústavného súdu nahradiť právne názory najvyššieho súdu svojimi vlastnými.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd napadnuté uznesenie najvyššieho súdu ani postup
predchádzajúci jeho vydaniu nepovažuje za formalistické, a v konečnom dôsledku také,
ktorými mohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľom označeného základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol v súlade s § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
II.4 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
napadnutým uznesením krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu
Z už citovaného § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde vyplýva, že sťažnosť možno
podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo
upovedomenia o inom zásahu, pričom nedodržanie uvedenej lehoty je zákonom
ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene podľa § 25 ods. 2
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju ustálenú judikatúru inšpirovanú
právnymi závermi Európskeho súdu pre ľudské práva, napr. rozsudok z 12. 11. 2002 vo veci
Zvolský a Zvolská proti Českej republike, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54, podľa
ktorej v prípadoch, ak sťažovateľ uplatní mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie)
spôsobilý zabezpečiť ochranu jeho práv, avšak najvyšší súd ho následne odmietne ako
neprípustný, je lehota na podanie sťažnosti ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom
súde v zásade zachovaná aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu
všeobecného súdu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú
(m. m. napr. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 453/2010),
teda v okolnostiach prerokúvaného prípadu vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského
súdu. Na prvý pohľad sa preto javí, že lehota podania sťažnosti bola dodržaná aj vo vzťahu
k rozhodnutiu krajského súdu.
Citovaná judikatúra týkajúca sa dodržania lehoty na podanie sťažnosti ústavnému
súdu je uplatniteľná v tých prípadoch, keď právomoc dovolacieho (najvyššieho) súdu
preskúmať odvolacie rozhodnutie má legálny základ v procesnom predpise. Zásadu
zachovania lehoty na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu z dôvodu podaného dovolania možno aplikovať teda len vtedy, ak
právomoc dovolacieho súdu posúdiť splnenie podmienok prípustnosti (ustanovených
v § 237 až § 239 OSP) podaného mimoriadneho opravného prostriedku má vzhľadom na
okolnosti konkrétneho prípadu zákonný základ (m. m. IV. ÚS 481/2011).
Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ, zastúpený právnym zástupcom, zastáva
názor, že lehota podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde na podanie sťažnosti proti
napadnutému uzneseniu krajského súdu začala plynúť dňom, keď napadnuté uznesenie
najvyššieho súdu o dovolaní proti napadnutému uzneseniu krajského súdu nadobudlo
právoplatnosť. Uvedený právny názor sťažovateľa je však v zjavnom rozpore s doterajšou
judikatúrou ústavného súdu, ktorej súčasťou je aj ustálený právny názor, podľa ktorého je
dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok v správnom súdnictve neprípustný, a preto
ho nemožno z hľadiska čl. 127 ods. 1 ústavy považovať za účinný a dostupný právny
prostriedok nápravy, ktorý je predpokladom (podmienkou) podania sťažnosti ústavnému
súdu podľa tohto článku ústavy, a preto na jeho podanie z hľadiska plynutia lehoty na
podanie sťažnosti ústavnému súdu (vo vzťahu k rozhodnutiu odvolacieho orgánu) nemožno
prihliadať (m. m. I. ÚS 49/02, I. ÚS 134/03, IV. ÚS 200/05 a iné).
Vychádzajúc zo svojej ustálenej judikatúry a zistených skutkových okolností,
ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ podal sťažnosť smerujúcu proti napadnutému
uzneseniu krajského súdu, ktoré nadobudlo právoplatnosť 19. januára 2015, až 29. januára
2016, t. j. zjavne po uplynutí lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.
12
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť
sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú
oneskorene.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. februára 2016