Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 173/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. februára 2016

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta

a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného advokátkou JUDr. Alenou Sedláčkovou,

Piaristická 46, Trenčín, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu podľa postupom Okresného súdu Žilina

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 23. mája 2014, postupom

Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 29. januára 2013, postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 10. decembra 2014 a postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 21. októbra 2015, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. januára

2016 doručená sťažnosť (ďalej len

„sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. Alenou Sedláčkovou, Piaristická 46, Trenčín,

ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej

len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 23. mája

2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“), postupom Krajského súdu

v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 29. januára 2013

(ďalej aj „napadnuté uznesenie Krajského súdu v Trenčíne“), postupom Krajského súdu

v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 10. decembra 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“)

a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 21. októbra 2015 (ďalej len

„napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou

doručenou Krajskému súdu v Trenčíne 12. decembra 2012 domáhal podľa § 250j ods. 2

písm. d) a e) (ďalej aj „OSP“) preskúmania zákonnosti

rozhodnutia Prezídia Rady Slovenského rybárskeho zväzu – (ďalej len

„Prezídium Rady SRZ“) č. OP 4/12 z 22. septembra 2012, ako aj „jemu predchádzajúceho

odvolaním napadnutého prvostupňového rozhodnutia“, na základe ktorých bol trvalo

vylúčený zo Slovenského rybárskeho zväzu.

Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na dôvody, ktoré ho viedli k podaniu „žaloby na

preskúmanie zákonnosti a postupu vydaných rozhodnutí prostredníctvom súdu“,

a s prihliadnutím na o združovaní občanov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o združovaní občanov“) zdôrazňuje, že «„Ak člen

združenia považuje rozhodnutie niektorého z jeho orgánov, proti ktorému už nemožno podľa

stanov podať opravný prostriedok, za nezákonné alebo odporujúce stanovám, môže do

30 dní odo dňa, keď sa o ňom dozvedel, najneskôr však do 6 mesiacov od rozhodnutia

požiadať okresný súd o jeho preskúmanie“. Toto ustanovenie však nič nehovorí

o preskúmaní postupu niektorého z jeho orgánov predchádzajúcemu vydaniu napadnutých

rozhodnutí tak, ako to upravuje Z tohto hľadiska preto sťažovateľ

požiadal Krajský súd v Trenčíne o preskúmanie nielen zákonnosti vydaných rozhodnutí (čo

by mohol v užšom ponímaní preskúmať okresný súd podľa

2

Zb.), ale žiadal preskúmať i postup príslušného orgánu pri ich vydaní (širšie preskúmanie,

zahŕňajúce aj postup prvostupňového orgánu Mestskej organizácie STZ Trenčín pri vydaní

rozhodnutia), čo však neupravuje. Preskúmavanie okrem vydaného

rozhodnutia aj postupu príslušného orgánu pri vydaní predmetných rozhodnutí upravuje

v ustanoveniach a nasl., z toho dôvodu mal sťažovateľ

za to, že žalobu o preskúmanie rozhodnutí a postupu príslušných orgánov

predchádzajúcemu ich vydaniu správne podal na miestne príslušný súd podľa § 246a O. s.

p., t. j. Krajský súd Trenčín, v ktorého obvode je všeobecný súd navrhovateľa. Predmetnú

žalobu opatril Krajský súd Trenčín svojou spisovou značkou „S“ ako správne konanie a

táto značka je vedená v celom ďalšom súdnom konaní na Okresnom súde v Žiline i

Krajskom súde v Žiline. Taktiež sa domnieva, že žaloba bola podaná v lehote podľa

ustanovenia § 250b, t. j. do dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia správneho orgánu v

poslednom stupni.»

Krajský súd v Trenčíne uznesením sp. zn. z 29. januára 2013

(právoplatným 11. februára 2013) postúpil vec sťažovateľa s poukazom na § 15 ods. 1

zákona o združovaní okresnému súdu, ktorý následne uznesením sp. zn.

z 23. mája 2014 konanie vo veci sťažovateľa podľa zastavil z dôvodu, že

žaloba bola podaná oneskorene. Na základe sťažovateľom podaného odvolania krajský súd

napadnuté uznesenie okresného súdu napadnutým uznesením potvrdil. Proti napadnutému

uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie; najvyšší súd konanie o dovolaní

napadnutým uznesením zastavil.

Sťažovateľ považuje „situáciu nepreskúmania zo strany najvyššieho súdu, či

napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou

z procesných vád ustanovených v a zvlášť pre to, že sťažovateľ som túto vadu

namietol ako odňatie možnosti konať pred súdom, za formalistický prístup pri rozhodovaní

Najvyššieho súdu. Najvyšší súd dovolanie odmietol a dovolacie konanie zastavil, nakoľko

dovolanie v takomto prípade podľa názoru NS SR je neprípustné... Podľa názoru

sťažovateľa sa NS SR dopustil porušenia práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46

ods. 1 SR, ako aj dohovoru (Nález ).“

Sťažovateľ sa domáha priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume

1 000 €, ktoré odôvodňuje takto: „Vydanými rozhodnutiami súdy zasiahli do môjho

osobného života a môjho práva na súkromie. Výsledkami preskúmania rozhodnutí

správnych orgánov zo strany súdov však nie je odstránenie stavu právnej neistoty mňa ako

sťažovateľa, ale naopak, jeho prehĺbenia, čo sa prejavuje v mojom súkromnom živote.

Rozhodnutiami súdov som sťažovateľ nedostal jednoznačnú odpoveď na otázku, či

rozhodnutia správnych orgánov Slovenského rybárskeho zväzu boli v súlade s právom, resp.

z akých dôvodov som sa sťažovateľ nemohol úspešne dovolať ich neplatnosti. Doživotne

som týmito rozhodnutiami vylúčený z členstva v Slovenský rybársky zväz, čo je pre mňa

obrovská trauma.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa na právnu a inú ochranu podľa

Slovenskej republiky bolo v konaní vedenom na Krajskom súde v Trenčíne a uznesením

Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 29. 1. 2013 sp. zn. -24; v konaní vedenom

na Okresnom súde Žilina a uznesením Okresného súdu Žilina zo dňa 23. 5. 2014 sp. zn.

; v konaní na Krajskom súde v Žiline a uznesením Krajského súdu v Žiline zo dňa

10. 12. 2014 sp. zn.: -87 a v konaní pred Najvyšším súdom Slovenskej

republiky a uznesením NS SR zo dňa 21. 10. 2015 sp. zn. porušené.

Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 29. 1. 2013 sp. zn. -24;

uznesenie Okresného súdu Žilina zo dňa 23. 5. 2014 sp. zn. ; uznesenie

Krajského súdu v Žiline zo dňa 10. 12. 2014 sp. zn.: -87 a Uznesenie NS SR zo

dňa 21. 10. 2015 sp. zn. sa zrušujú.

Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi ako primerané finančné zadosťučinenie

peňažnú sumu vo výške 1.000,- € slovom Jedentisíc Eur, ktorú sumu sú mu povinní zaplatiť

spoločne a nerozdielne Krajský súd v Trenčíne, Okresný súd Žilina, Krajský súd v Žiline

a Najvyšší súd Slovenskej republiky do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Krajský súd v Trenčíne, Okresný súd Žilina, Krajský súd v Žiline a Najvyšší súd

Slovenskej republiky sú povinní spoločne a nerozdielne uhradiť trovy konania spočívajúce

4

v trovách právneho zastúpenia vo výške 303,16 € k rukám právneho zástupcu sťažovateľa

JUDr. Alena Sedláčková, advokát, so sídlom Piaristická 46, Trenčín.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ zastáva názor, že napadnutými uzneseniami okresného súdu, Krajského

súdu v Trenčíne, krajského súdu a najvyššieho súdu, ako aj postupom týchto súdov

v konaniach, ktoré predchádzali vydaniu napadnutých uznesení, došlo k porušeniu jeho

základného práva na súdnu ochranu podľa .

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

uznesením Krajského súdu v Trenčíne z 29. januára 2013 a postupom, ktorý

predchádzal jeho vydaniu

V rámci predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd zisťuje, či sťažnosť

obsahuje všeobecné a osobitné náležitosti ustanovené predovšetkým v § 20 a § 50 zákona

o ústavnom súde, a preskúmava tiež ďalšie okolnosti, ktoré by mohli založiť dôvod na

odmietnutie sťažnosti. V zmysle ústavný súd

preskúmava aj to, či sťažnosť nebola podaná oneskorene.

Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Nedodržanie uvedenej lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie

sťažnosti ako podanej oneskorene podľa . V prípade

podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty

neumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť vzhľadom na kogentný charakter § 53 ods. 3

(napr. m. m. , , ).

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že napadnuté uznesenie Krajského súdu

v Trenčíne, ktorým bola vec žaloby sťažovateľa o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

Prezídia Rady SRZ č. OP 4/12 z 22. septembra 2012 postúpená okresnému súdu, nadobudlo

právoplatnosť 11. februára 2013, z čoho zároveň vyplýva, že sťažnosť bola v tejto časti

doručená ústavnému súdu zjavne po uplynutí lehoty na jej podanie (29. januára 2016,

pozn.).

6

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol podľa

z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

napadnutým uznesením okresného súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa

postupom okresného súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým uznesením, ktorým

bolo konanie vo veci jeho žaloby zastavené.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na už citovaný ,

z ktorého vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi

všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je založená

primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc

ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.

Z podstaty princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť

ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza

zo zásady, že ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na

jej prerokovanie (m. m. ).

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ využil svoje právo podať proti

napadnutému uzneseniu okresného súdu a tiež postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu,

odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd (krajský súd

o odvolaní proti napadnutému uzneseniu okresného súdu rozhodol uznesením sp. zn.

z 10. decembra 2014, pozn.). Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní

sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť

sťažnosti odmietol podľa z dôvodu nedostatku svojej

právomoci na jej prerokovanie.

II.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa

napadnutým uznesením najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

Sťažovateľ namieta, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu a postupom, ktorý

predchádzal jeho vydaniu, došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

, s argumentáciou, že najvyšší súd dospel k formalistickému záveru o „neprípustnosti

dovolania v správnom súdnictve“.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

predovšetkým vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo aj vtedy, ak v konaní pred

orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby

tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto

možnosť reálne nepripúšťajú (, , , ,

). Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri

predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného

základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie

konanie (, tiež napr. , , , ).

8

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ), a to

tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za

dodržiavanie základných práv a slobôd ( a 2 a ).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách (m. m. , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a zároveň by mali za následok porušenie

základného práva alebo slobody (m. m. , , , ).

Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že nezávislé rozhodovanie

všeobecných súdov sa má uskutočňovať v a zákonom ustanovenom

procesnoprávnom, ako aj hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec súdneho

rozhodovania tvoria predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ktoré sú

vyvoditeľné z a nasl. . Všeobecný súd by mal v argumentácii obsiahnutej

v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby

premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís

dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale

v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať

z toho, že práve on má poskytovať v trestnoprávnom, občianskoprávnom, ako aj

administratívnoprávnom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola

zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov podľa

(m. m. , , , ).

Uvedené zásady vzťahov ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane

ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, sú

relevantné aj v posudzovanej veci, pričom úlohou ústavného súdu bolo zistiť, či napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu a postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu, sú z ústavného

hľadiska akceptovateľné a udržateľné.

Z napadnutého uznesenia vyplýva, že najvyšší súd konanie o dovolaní proti

napadnutému uzneseniu krajského súdu, ktorým bolo právoplatne ukončené súdne konanie

o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného správneho orgánu podľa piatej

časti (správne súdnictvo), zastavil s odôvodnením, že

najvyšší súd nie je v správnom súdnictve dovolacím súdom, a teda ako súd dovolací nemá

právomoc konať. K tomuto právnemu záveru dospel aj s prihliadnutím na v napadnutom

uznesení citované časti rozhodnutí ústavného súdu týkajúcich sa prípustnosti dovolania

v správnom súdnictve (k tomu pozri predovšetkým uznesenie ústavného súdu sp. zn.

zo 16. februára 2010), ktoré ústavný súd nemá dôvod ani v tomto prípade

spochybňovať (m. m. , ). Najvyšší súd sa vysporiadal aj

s názorom sťažovateľa, podľa ktorého s prihliadnutím na závery ústavného súdu

prezentované vo veci sp. zn. je dovolanie prípustné aj v správnych veciach,

a to zdôraznením skutočnosti, že tento záver senátu ústavného súdu bol ojedinelým

vybočením z inak konštantnej judikatúry ústavného súdu (m. m. uznesenie ústavného súdu

sp. zn. zo 16. februára 2010).

Tento postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru,

poukazujúci na ustálenú rozhodovaciu činnosť nielen jedného senátu, ale viacerých senátov

ústavného súdu nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, a to tak

v otázke výkladu , ako aj v otázke ojedinelého odklonu ústavného súdu

10

od doterajšej judikatúry pri výklade tohto ustanovenia. Na tomto základe ústavný súd dospel

k záveru, že právny názor, na ktorom je založené napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, je

z ústavného hľadiska akceptovateľný, a v okolnostiach danej veci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa . Skutočnosť, že

sťažovateľ sa s právnymi názormi najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť

k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani

právomoc ústavného súdu nahradiť právne názory najvyššieho súdu svojimi vlastnými.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd napadnuté uznesenie najvyššieho súdu ani postup

predchádzajúci jeho vydaniu nepovažuje za formalistické, a v konečnom dôsledku také,

ktorými mohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľom označeného základného práva podľa čl. 46

ods. 1 , a preto sťažnosť v tejto časti odmietol v súlade s zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

II.4 K namietanému porušeniu základného práva podľa

napadnutým uznesením krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

Z už citovaného vyplýva, že sťažnosť možno

podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo

upovedomenia o inom zásahu, pričom nedodržanie uvedenej lehoty je zákonom

ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene podľa § 25 ods. 2

.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju ustálenú judikatúru inšpirovanú

právnymi závermi Európskeho súdu pre ľudské práva, napr. rozsudok z 12. 11. 2002 vo veci

Zvolský a Zvolská proti Českej republike, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54, podľa

ktorej v prípadoch, ak sťažovateľ uplatní mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie)

spôsobilý zabezpečiť ochranu jeho práv, avšak najvyšší súd ho následne odmietne ako

neprípustný, je lehota na podanie sťažnosti ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom

súde v zásade zachovaná aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu

všeobecného súdu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú

(m. m. napr. , , , , ),

teda v okolnostiach prerokúvaného prípadu vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského

súdu. Na prvý pohľad sa preto javí, že lehota podania sťažnosti bola dodržaná aj vo vzťahu

k rozhodnutiu krajského súdu.

Citovaná judikatúra týkajúca sa dodržania lehoty na podanie sťažnosti ústavnému

súdu je uplatniteľná v tých prípadoch, keď právomoc dovolacieho (najvyššieho) súdu

preskúmať odvolacie rozhodnutie má legálny základ v procesnom predpise. Zásadu

zachovania lehoty na podanie sťažnosti podľa proti rozhodnutiu

odvolacieho súdu z dôvodu podaného dovolania možno aplikovať teda len vtedy, ak

právomoc dovolacieho súdu posúdiť splnenie podmienok prípustnosti (ustanovených

v až ) podaného mimoriadneho opravného prostriedku má vzhľadom na

okolnosti konkrétneho prípadu zákonný základ (m. m. ).

Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ, zastúpený právnym zástupcom, zastáva

názor, že lehota podľa na podanie sťažnosti proti

napadnutému uzneseniu krajského súdu začala plynúť dňom, keď napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu o dovolaní proti napadnutému uzneseniu krajského súdu nadobudlo

právoplatnosť. Uvedený právny názor sťažovateľa je však v zjavnom rozpore s doterajšou

judikatúrou ústavného súdu, ktorej súčasťou je aj ustálený právny názor, podľa ktorého je

dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok v správnom súdnictve neprípustný, a preto

ho nemožno z hľadiska považovať za účinný a dostupný právny

prostriedok nápravy, ktorý je predpokladom (podmienkou) podania sťažnosti ústavnému

súdu podľa tohto článku , a preto na jeho podanie z hľadiska plynutia lehoty na

podanie sťažnosti ústavnému súdu (vo vzťahu k rozhodnutiu odvolacieho orgánu) nemožno

prihliadať (m. m. , , a iné).

Vychádzajúc zo svojej ustálenej judikatúry a zistených skutkových okolností,

ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ podal sťažnosť smerujúcu proti napadnutému

uzneseniu krajského súdu, ktoré nadobudlo právoplatnosť 19. januára 2015, až 29. januára

2016, t. j. zjavne po uplynutí lehoty ustanovenej v .

12

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa ako podanú

oneskorene.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. februára 2016