Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 87/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. marca 2009

predbežne prerokoval sťažnosť H. Ť., V., zastúpenej advokátkou JUDr. V. S., P., vo veci

namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci v jej prítomnosti podľa

postupom Okresného súdu Prešov v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 29. februára 2008, ako aj

postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 29. októbra 2008 a takto

rozhodol:

Sťažnosť H. Ť. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej

republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. januára 2009

doručená sťažnosť H. Ť. (ďalej len „sťažovateľka“), v ktorej namieta porušenie svojho

základného práva na prerokovanie veci v jej prítomnosti podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len

„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 29. februára 2008 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“), ako aj postupom

Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 29. októbra 2008 (ďalej aj „napadnutý rozsudok

krajského súdu“).

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:

„Žalobou zo dňa 28. 06. 2004 sa žalobca/sťažovateľ domáhal určenia vlastníckeho

2

práva k pôvodnej pozemnoknižnej parcele č. 1765, ktorá mala pôvodne výmeru 4265 m

orná pôda, zapísaná na LV č. 272, k. ú. V., č. k. .

Okresný súd v Prešove, č. k. rozsudkom žalobu zamietol a to tak, že

na deň 22. 2. 2008 vytýčil pojednávanie, na ktoré sa nemohla dostaviť právna zástupkyňa

z toho dôvodu, že tento deň mala dve pojednávania vo veci č. k.

a pojednávanie vo veci č. k. , a preto z dôvodu kolízie žiadala pojednávanie

odročiť. Súd bez neprítomnosti žalobcu a právneho zástupcu rozhodol. V danom prípade

nedal možnosť žalobcovi konať pred súdom a navrhnúť ďalšie dôkazy.

Proti tomuto rozsudku podala odvolanie žalobkyňa.

Krajský súd v Košiciach (správne má byť Krajský súd v Prešove, pozn.) rozsudkom

z 25. 10. 2008 (správne má byť z 29. 10. 2008, pozn.), č. k. -186 potvrdil

rozsudok Okresného súdu v Prešove. Na vytýčené pojednávanie sme sa tiež ospravedlnili

ako žalobkyňu tak isto aj právnu zástupkyňu z dôvodu kolízie pojednávaní na Okresnom

súde v Prešove. Na prejednaní veci sme sa chceli zúčastniť, uvedená skutočnosť je zrejmá

aj z našich podaní v uvedenej veci. Krajský súd nariadil vo veci pojednávanie, ale bez

žalobkyne vo veci rozhodol tak, že potvrdil rozsudok Okresného súdu Prešove.

Rozsudkami bol porušený:

Čl. 48 ods. 2 SR Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonaným

dôkazom.“

Ďalej sťažovateľka uviedla:

«Postup súdu ako štátneho orgánu pri prerokovaní a prejednaní vecí nerešpektoval

ústavné právo „na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania“ (čl. 48 ods. 2

SR ). Právo byť prítomný na prerokovaní svojej veci aj v prípade, že konanie bolo

vyhlásené za neverejné, rovnako ako právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom,

nemôže byť obmedzené ani zákonom. Znenie ustanovenia čl. 48 ods. 2 to neumožňuje. Z

uvedeného vyplýva, že uvedené ustanovenie neposkytuje zákonodarcovi priestor na

obmedzenie v ňom obsiahnutých práv a ani čl. 51 nevyníma čl. 48 z priamej pôsobnosti, t. j.

realizovateľnosti priamo ex constitutione Nález z22. júna 1999, Zbierka

nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky/.

Osobná prítomnosť účastníka konania pred súdom je základným predpokladom

úspešného uplatnenia daného práva, teda úspešného poskytnutia súdnej ochrany

/PL ÚS 14/1998 Nález z 22. 06. 1999/.

Na základe konaní na Okresnom súde a Krajskom súde v Prešove došlo k porušeniu

práva a súdy konali bez účasti účastníka konania a nedali možnosť sa vyjadriť k dôkazom,

ktoré boli dané na pojednávaní a tiež účastníčka konania sa nemohla vyjadriť k tomu, že čo

chce ako dôkaz hlavne na okresnom súde vykonať.»

S poukazom na argumenty a tvrdenia uvedené v sťažnosti sťažovateľka žiada,

aby ústavný súd nálezom vyslovil, že „zo strany Okresného súdu v Prešove č. k.

a Krajského súdu v Prešove, č. k. došlo k porušeniu

ústavného práva podľa SR na prerokovanie vecí v prítomnosti

účastníka konania“.

Ďalej sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd zrušil napadnutý rozsudok krajského

súdu, ďalej aby zrušil napadnutý rozsudok okresného súdu a aby prikázal okresnému súdu

v predmetnej veci konať, a napokon aby sťažovateľke priznal náhradu trov konania.

Na základe žiadosti ústavného súdu zo 16. januára 2009 okresný súd predložil

29. januára 2009 sťažnosťou napadnutý spis vedený pod sp. zn. .

Na základe výzvy ústavného súdu zo 16. januára 2009 krajský súd zaujal stanovisko

k sťažnosti, v ktorom okrem iného uviedol:

«Predmetná vec napadla na Krajský súd v Prešove na odvolacie konanie dňa

14. 7. 2008 a bola zaradená pod vyššie uvedenú sp. zn. .

Po naštudovaní veci a zvládnutí jej skutkovej a právnej náročnosti bolo vo veci

rozhodnuté dňa 29. 10. 2008.

Krajský súd v Prešove ako odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok i konanie mu

predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia (...). Viazaný

rozsahom a dôvodmi odvolania zistil, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné. Prvostupňový

súd správne zistil skutkový stav veci a vec správne aj právne zdôvodnil. Odvolací súd sa

stotožňuje v celom rozsahu s odôvodnením rozhodnutia, a preto vo veci nenariaďoval ústne

pojednávanie ( ). Na úradnej tabuli oznámil miesto a čas verejného

vyhlásenia rozsudku ( ).

K odvolacej námietke, že žalobkyňa, resp. jej právna zástupkyňa riadne požiadala

o odročenie pojednávania v dňoch 11. 2. 2008 a 25. 2. 2008 z dôvodu kolízie pojednávaní

s inými pojednávaniami právnej zástupkyne žalobkyne, odvolací súd poznamenáva:

Obsahom základného práva zaručujúceho právo každého, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť

ku všetkým vykonaným dôkazom, nie je povinnosť súdu vyhovieť akejkoľvek žiadosti

účastníka na odročenie pojednávania. Kolízia dvoch pojednávaní v tomto istom termíne

nie je akceptovateľným predpokladom uznania existencie „dôležitého dôvodu“ na riadne

a včas vytýčené pojednávanie. Žalobkyňa, resp. jej právna zástupkyňa sa o termíne

pojednávania nariadenom na deň 11. 2. 2008 dozvedela 19. 12. 2007 (č. 1. 131 spisu); teda

v dostatočne dlhom časovom predstihu, kedy si veci mohla zariadiť tak, aby sa

pojednávania zúčastnila. Odvolací súd podobne ako súd prvého stupňa tento dôvod (kolízia

pojednávaní) nepovažoval za dôležitý dôvod, a preto správne postupoval, ak nariadené

pojednávanie viedol. Naviac na pojednávaní nariadenom na deň 11. 2. 2008 súd len

vypočul žalobkyňou navrhovanú M. M., či súhlasí so vstupom do konania na strane

žalobcov (návrh žalobkyne sa nachádza na č. listu 133 spisu). Keďže navrhovaná

účastníčka nesúhlasila so vstupom do konania, ďalšie dôkazy na uvedenom pojednávaní sa

nevykonali. Súd na tomto pojednávaní vyhlásil uznesenie o nepripustení vstupu ďalších

účastníkov do konania na (strane žalobcu ( ). Písomné vyhotovenie

uznesenia z 11. 2. 2008, č. k. -150 bolo právnej zástupkyni žalobkyne

doručené 19. 2. 2008 (č. l. 151 spisu). Proti uzneseniu súdu o nepripustení ďalších

účastníkov na strane žalobcov nebolo podané odvolanie, a preto uznesenie nadobudlo

právoplatnosť. Zo žiadnych iných podaní v konaní nevyplýva, aby žalobkyňa žiadala

pripustiť vstup do konania na strane žalovanej M. M. a M. G. Z toho dôvodu je právne

irelevantná odvolacia námietka žalobkyne, že „omylom“ žalobkyňa navrhla M. M. a M. G.,

aby vstupovali v konaní na strane žalobcu, keďže „títo mali vystupovať na strane

žalovaných“. Na pojednávanie nariadené na deň 25. 2. 2008 bola žalobkyňa, resp. jej

právna zástupkyňa volaná tiež s časovým predstihom dňa 14. 2. 2008 (č. l. 149 spisu).

Na pojednávanie sa neustanovila, preto správne postupoval prvostupňový súd, ak vec

pojednával v neprítomnosti žalobkyne, resp. jej zástupkyne, lebo nepovažoval za „dôležitý

dôvod“ na odročenie pojednávania kolíziu dvoch pojednávaní v tom istom termíne.»

Vzhľadom na to, že citované stanovisko krajského súdu neobsahuje žiadnu novú

relevantnú argumentáciu alebo skutočnosti, ktoré by neboli známe z napadnutého rozsudku

krajského súdu a ústavným súdom vyžiadaného súvisiaceho spisového materiálu, považoval

ústavný súd za nadbytočné, aby toto stanovisko zasielal na vyjadrenie sťažovateľke.

II.

Podľa rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov

konania.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Pri prerokovaní tej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie svojho

označeného základného práva postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 29. februára 2008, ústavný súd vychádzal z princípu

subsidiarity podľa . Toto ustanovenie limituje hranice právomoci

ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych

a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany

základného práva na ústavnom súde iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť

všeobecné súdy.

Z obsahu sťažnosti a súvisiaceho spisového materiálu vyplýva, že v právnej veci

sťažovateľky o určenie vlastníckeho práva okresný súd zamietol jej žalobu potom, ako

na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že z jej strany splnenie zákonom

ustanovených podmienok vydržania nebolo preukázané.

Podaným odvolaním sa sťažovateľka domáhala, aby krajský súd napadnutý

prvostupňový rozsudok zrušil, argumentujúc okrem iného tým, že okresný súd uskutočnil

vo veci dve pojednávania (11. februára 2008 a 25. februára 2008) napriek tomu, že na nich

vopred ospravedlnila svoju neúčasť a žiadala o ich odročenie.

Z uvedeného vyplýva, že námietka porušenia základného práva sťažovateľky

v podobe odvolania smerujúca proti rozhodnutiu okresného súdu bola predmetom

rozhodovania krajského súdu. V rámci tohto inštančného postupu krajský súd ako súd

odvolací rozhodnutie súdu prvého stupňa preskúmal a svoj právny názor vyjadril

v potvrdzujúcom rozsudku z 29. októbra 2008.

Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127

ods. 1 nebolo v jeho právomoci preskúmanie postupu okresného súdu preto, lebo

jeho preskúmanie na základe podaného odvolania patrilo do právomoci krajského súdu.

V súvislosti s namietaným porušením označeného základného práva je z ústavného hľadiska

pre ústavný súd podstatné a určujúce len preskúmanie postupu krajského súdu (obdobne

napr. m. m. , , ). Z uvedeného dôvodu ústavný

súd sťažnosť v časti smerujúcej proti postupu okresného súdu odmietol pre nedostatok

právomoci na jej prerokovanie.

V nadväznosti na uvedené treba za podstatu sťažovateľkinej sťažnosti pred ústavným

súdom považovať tvrdenie, že k porušeniu jej základného práva na prerokovanie veci v jej

prítomnosti podľa malo dôjsť postupom krajského súdu v konaní

o odvolaní vedenom pod sp. zn. . Jeho protiústavnosť spočíva podľa

sťažovateľky v nevyhovení jej žiadosti o odročenie pojednávania „z dôvodu kolízie

pojednávaní na Okresnom súde v Prešove“ a prerokovaní veci bez jej účasti (vrátane

vynesenia rozsudku z 29. októbra 2008). Aj pri prerokovaní tejto časti sťažnosti vychádzal

ústavný súd z už spomínaného princípu subsidiarity vyplývajúceho z .

Podľa (ďalej aj „OSP“) možno

dovolaním napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Podľa dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak... účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom.

Podľa ustálenej judikatúry všeobecných súdov vrátane Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod odňatím možnosti konať pred súdom treba

rozumieť nesprávny procesný postup alebo nezákonné rozhodnutie súdu, ktorým sa

účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv priznaných mu v občianskom

súdnom konaní za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

Takýmto nesprávnym procesným postupom môže byť aj prerokovanie a rozhodnutie veci

v neprítomnosti účastníka konania a jeho právneho zástupcu, ktorí požiadali zo závažného

dôvodu o odročenie pojednávania (napr. rozsudok najvyššieho súdu z 27. februára 2000

vo veci sp. zn. ).

Proti namietanému pochybeniu krajského súdu v odvolacom konaní vedenom

pod sp. zn. spočívajúcom v prerokovaní veci bez prítomnosti sťažovateľky,

čo vo svojich dôsledkoch predstavuje odňatie možnosti konať pred súdom, disponovala

sťažovateľka dostupným a účinným právnym prostriedkom nápravy - dovolaním.

Sťažovateľka ako účastníčka konania mohla tento mimoriadny opravný prostriedok proti

rozsudku krajského súdu sp. zn. z 29. októbra 2008 uplatniť na základe

zákona (). Ochranu sťažovateľkinmu základnému právu,

ktorého porušenie namieta, by bol v danom prípade oprávnený, ale aj povinný poskytnúť

najvyšší súd v dovolacom konaní.

Právomoc najvyššieho súdu preskúmať v danom prípade v rámci dovolacieho

konania rozsudok krajského súdu sp. zn. z 29. októbra 2008 (s možnosťou

jeho zrušenia a vrátenia veci krajskému súdu na ďalšie konanie v prípade uznania

opodstatnenosti argumentácie sťažovateľky týkajúcej sa procesného pochybenia krajského

súdu) vylučuje právomoc ústavného súdu vo vzťahu ku krajskému súdu v tejto veci.

Podľa v znení účinnom v relevantnom čase ak dovolací súd dôjde

k záveru, že v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia nebol dostatočne zistený skutkový

stav, uznesením zruší napadnuté rozhodnutie. Ak nesprávnosť dovolaním napadnutého

rozhodnutia spočíva len v nesprávnom právnom posúdení správne zisteného skutkového

stavu, dovolací súd zmení napadnuté rozhodnutie.

Podľa v znení účinnom v relevantnom ak má aj rozhodnutie súdu

prvého stupňa vady, pre ktoré sa zrušilo rozhodnutie odvolacieho súdu, zruší dovolací súd

aj toto rozhodnutie. Ak dovolací súd zruší rozhodnutie, podľa povahy veci vráti vec súdu

prvého stupňa na ďalšie konanie, zastaví konanie, prípadne postúpi vec orgánu, do ktorého

právomoci vec patrí.

V zmysle citovaných ustanovení za predpokladu

uznania opodstatnenosti argumentácie sťažovateľky o procesnom pochybení najvyšší súd

v rámci dovolacieho konania súčasne so zrušením napadnutého rozsudku krajského súdu

zruší v súlade s aj napadnutý rozsudok okresného súdu a vec mu vráti

na ďalšie konanie, alebo zruší iba napadnutý rozsudok krajského súdu, pričom však krajský

súd pri preskúmavaní postupu a rozsudku okresného súdu je viazaný právnym názorom

najvyššieho súdu. V dôsledku uvedeného by bola v prípade využitia uvedeného

mimoriadneho opravného prostriedku bez akýchkoľvek pochybností zabezpečená ochrana

označeného základného práva, k porušeniu ktorého malo dôjsť v napadnutých konaniach

pred všeobecnými súdmi.

Z uvedených dôvodov ústavný súd po predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1

sťažnosť ako celok odmietol podľa uvedeného zákona

pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd

nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky, ktoré sú viazané na to, že sťažnosti

by bolo vyhovené.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. marca 2009