Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 87/09
PDF · 217.71 KB
No categories available
IV. ÚS 87/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
IV. ÚS 87/09-17
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. marca 2009
predbežne prerokoval sťažnosť H. Ť., V., zastúpenej advokátkou JUDr. V. S., P., vo veci
namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci v jej prítomnosti podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Prešov v konaní
vedenom pod sp. zn. 17 C 150/2004 a jeho rozsudkom z 29. februára 2008, ako aj
postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 100/2008 a jeho
rozsudkom z 29. októbra 2008 a takto
rozhodol:
Sťažnosť H. Ť. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej
republiky.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. januára 2009
doručená sťažnosť H. Ť. (ďalej len „sťažovateľka“), v ktorej namieta porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci v jej prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len
„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 150/2004 a jeho rozsudkom
z 29. februára 2008 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“), ako aj postupom
Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
3 Co 100/2008 a jeho rozsudkom z 29. októbra 2008 (ďalej aj „napadnutý rozsudok
krajského súdu“).
Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:
„Žalobou zo dňa 28. 06. 2004 sa žalobca/sťažovateľ domáhal určenia vlastníckeho
2
práva k pôvodnej pozemnoknižnej parcele č. 1765, ktorá mala pôvodne výmeru 4265 m
orná pôda, zapísaná na LV č. 272, k. ú. V., č. k. 17 C/150/2004.
Okresný súd v Prešove, č. k. 17 C/150/2004 rozsudkom žalobu zamietol a to tak, že
na deň 22. 2. 2008 vytýčil pojednávanie, na ktoré sa nemohla dostaviť právna zástupkyňa
z toho dôvodu, že tento deň mala dve pojednávania vo veci č. k. 28 C/300/2007
a pojednávanie vo veci č. k. 28 C/310/2007, a preto z dôvodu kolízie žiadala pojednávanie
odročiť. Súd bez neprítomnosti žalobcu a právneho zástupcu rozhodol. V danom prípade
nedal možnosť žalobcovi konať pred súdom a navrhnúť ďalšie dôkazy.
Proti tomuto rozsudku podala odvolanie žalobkyňa.
Krajský súd v Košiciach (správne má byť Krajský súd v Prešove, pozn.) rozsudkom
z 25. 10. 2008 (správne má byť z 29. 10. 2008, pozn.), č. k. 3 Co100/2008-186 potvrdil
rozsudok Okresného súdu v Prešove. Na vytýčené pojednávanie sme sa tiež ospravedlnili
ako žalobkyňu tak isto aj právnu zástupkyňu z dôvodu kolízie pojednávaní na Okresnom
súde v Prešove. Na prejednaní veci sme sa chceli zúčastniť, uvedená skutočnosť je zrejmá
aj z našich podaní v uvedenej veci. Krajský súd nariadil vo veci pojednávanie, ale bez
žalobkyne vo veci rozhodol tak, že potvrdil rozsudok Okresného súdu Prešove.
Rozsudkami bol porušený:
Čl. 48 ods. 2 Ústavy SR Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonaným
dôkazom.“
Ďalej sťažovateľka uviedla:
«Postup súdu ako štátneho orgánu pri prerokovaní a prejednaní vecí nerešpektoval
ústavné právo „na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania“ (čl. 48 ods. 2
Ústavy SR ). Právo byť prítomný na prerokovaní svojej veci aj v prípade, že konanie bolo
vyhlásené za neverejné, rovnako ako právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom,
nemôže byť obmedzené ani zákonom. Znenie ustanovenia čl. 48 ods. 2 to neumožňuje. Z
uvedeného vyplýva, že uvedené ustanovenie ústavy neposkytuje zákonodarcovi priestor na
obmedzenie v ňom obsiahnutých práv a ani čl. 51 nevyníma čl. 48 z priamej pôsobnosti, t. j.
realizovateľnosti priamo ex constitutione /PL. ÚS 14/1998 Nález z22. júna 1999, Zbierka
nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky/.
Osobná prítomnosť účastníka konania pred súdom je základným predpokladom
úspešného uplatnenia daného práva, teda úspešného poskytnutia súdnej ochrany
/PL ÚS 14/1998 Nález z 22. 06. 1999/.
Na základe konaní na Okresnom súde a Krajskom súde v Prešove došlo k porušeniu
práva a súdy konali bez účasti účastníka konania a nedali možnosť sa vyjadriť k dôkazom,
ktoré boli dané na pojednávaní a tiež účastníčka konania sa nemohla vyjadriť k tomu, že čo
chce ako dôkaz hlavne na okresnom súde vykonať.»
S poukazom na argumenty a tvrdenia uvedené v sťažnosti sťažovateľka žiada,
aby ústavný súd nálezom vyslovil, že „zo strany Okresného súdu v Prešove č. k.
17 C/150/2004 a Krajského súdu v Prešove, č. k. 3 Co 100/2008 došlo k porušeniu
ústavného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR na prerokovanie vecí v prítomnosti
účastníka konania“.
Ďalej sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd zrušil napadnutý rozsudok krajského
súdu, ďalej aby zrušil napadnutý rozsudok okresného súdu a aby prikázal okresnému súdu
v predmetnej veci konať, a napokon aby sťažovateľke priznal náhradu trov konania.
Na základe žiadosti ústavného súdu zo 16. januára 2009 okresný súd predložil
29. januára 2009 sťažnosťou napadnutý spis vedený pod sp. zn. 17 C 150/2004.
Na základe výzvy ústavného súdu zo 16. januára 2009 krajský súd zaujal stanovisko
k sťažnosti, v ktorom okrem iného uviedol:
«Predmetná vec napadla na Krajský súd v Prešove na odvolacie konanie dňa
14. 7. 2008 a bola zaradená pod vyššie uvedenú sp. zn. 3Co 100/2008.
Po naštudovaní veci a zvládnutí jej skutkovej a právnej náročnosti bolo vo veci
rozhodnuté dňa 29. 10. 2008.
Krajský súd v Prešove ako odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok i konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 212 O. s. p. (...). Viazaný
rozsahom a dôvodmi odvolania zistil, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné. Prvostupňový
súd správne zistil skutkový stav veci a vec správne aj právne zdôvodnil. Odvolací súd sa
stotožňuje v celom rozsahu s odôvodnením rozhodnutia, a preto vo veci nenariaďoval ústne
pojednávanie (§ 214 ods. 2 O. s. p.). Na úradnej tabuli oznámil miesto a čas verejného
vyhlásenia rozsudku (§ 156 ods. 3 O. s. p.).
K odvolacej námietke, že žalobkyňa, resp. jej právna zástupkyňa riadne požiadala
o odročenie pojednávania v dňoch 11. 2. 2008 a 25. 2. 2008 z dôvodu kolízie pojednávaní
s inými pojednávaniami právnej zástupkyne žalobkyne, odvolací súd poznamenáva:
Obsahom základného práva zaručujúceho právo každého, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť
ku všetkým vykonaným dôkazom, nie je povinnosť súdu vyhovieť akejkoľvek žiadosti
účastníka na odročenie pojednávania. Kolízia dvoch pojednávaní v tomto istom termíne
nie je akceptovateľným predpokladom uznania existencie „dôležitého dôvodu“ na riadne
a včas vytýčené pojednávanie. Žalobkyňa, resp. jej právna zástupkyňa sa o termíne
pojednávania nariadenom na deň 11. 2. 2008 dozvedela 19. 12. 2007 (č. 1. 131 spisu); teda
v dostatočne dlhom časovom predstihu, kedy si veci mohla zariadiť tak, aby sa
pojednávania zúčastnila. Odvolací súd podobne ako súd prvého stupňa tento dôvod (kolízia
pojednávaní) nepovažoval za dôležitý dôvod, a preto správne postupoval, ak nariadené
pojednávanie viedol. Naviac na pojednávaní nariadenom na deň 11. 2. 2008 súd len
vypočul žalobkyňou navrhovanú M. M., či súhlasí so vstupom do konania na strane
žalobcov (návrh žalobkyne sa nachádza na č. listu 133 spisu). Keďže navrhovaná
účastníčka nesúhlasila so vstupom do konania, ďalšie dôkazy na uvedenom pojednávaní sa
nevykonali. Súd na tomto pojednávaní vyhlásil uznesenie o nepripustení vstupu ďalších
účastníkov do konania na (strane žalobcu (§ 92 ods. 1 O. s. p.). Písomné vyhotovenie
uznesenia z 11. 2. 2008, č. k. 17 C 150/2004-150 bolo právnej zástupkyni žalobkyne
doručené 19. 2. 2008 (č. l. 151 spisu). Proti uzneseniu súdu o nepripustení ďalších
účastníkov na strane žalobcov nebolo podané odvolanie, a preto uznesenie nadobudlo
právoplatnosť. Zo žiadnych iných podaní v konaní nevyplýva, aby žalobkyňa žiadala
pripustiť vstup do konania na strane žalovanej M. M. a M. G. Z toho dôvodu je právne
irelevantná odvolacia námietka žalobkyne, že „omylom“ žalobkyňa navrhla M. M. a M. G.,
aby vstupovali v konaní na strane žalobcu, keďže „títo mali vystupovať na strane
žalovaných“. Na pojednávanie nariadené na deň 25. 2. 2008 bola žalobkyňa, resp. jej
právna zástupkyňa volaná tiež s časovým predstihom dňa 14. 2. 2008 (č. l. 149 spisu).
Na pojednávanie sa neustanovila, preto správne postupoval prvostupňový súd, ak vec
pojednával v neprítomnosti žalobkyne, resp. jej zástupkyne, lebo nepovažoval za „dôležitý
dôvod“ na odročenie pojednávania kolíziu dvoch pojednávaní v tom istom termíne.»
Vzhľadom na to, že citované stanovisko krajského súdu neobsahuje žiadnu novú
relevantnú argumentáciu alebo skutočnosti, ktoré by neboli známe z napadnutého rozsudku
krajského súdu a ústavným súdom vyžiadaného súvisiaceho spisového materiálu, považoval
ústavný súd za nadbytočné, aby toto stanovisko zasielal na vyjadrenie sťažovateľke.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov
konania.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Pri prerokovaní tej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie svojho
označeného základného práva postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
17 C 150/2004 a jeho rozsudkom z 29. februára 2008, ústavný súd vychádzal z princípu
subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto ustanovenie limituje hranice právomoci
ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych
a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany
základného práva na ústavnom súde iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť
všeobecné súdy.
Z obsahu sťažnosti a súvisiaceho spisového materiálu vyplýva, že v právnej veci
sťažovateľky o určenie vlastníckeho práva okresný súd zamietol jej žalobu potom, ako
na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že z jej strany splnenie zákonom
ustanovených podmienok vydržania nebolo preukázané.
Podaným odvolaním sa sťažovateľka domáhala, aby krajský súd napadnutý
prvostupňový rozsudok zrušil, argumentujúc okrem iného tým, že okresný súd uskutočnil
vo veci dve pojednávania (11. februára 2008 a 25. februára 2008) napriek tomu, že na nich
vopred ospravedlnila svoju neúčasť a žiadala o ich odročenie.
Z uvedeného vyplýva, že námietka porušenia základného práva sťažovateľky
v podobe odvolania smerujúca proti rozhodnutiu okresného súdu bola predmetom
rozhodovania krajského súdu. V rámci tohto inštančného postupu krajský súd ako súd
odvolací rozhodnutie súdu prvého stupňa preskúmal a svoj právny názor vyjadril
v potvrdzujúcom rozsudku z 29. októbra 2008.
Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127
ods. 1 ústavy nebolo v jeho právomoci preskúmanie postupu okresného súdu preto, lebo
jeho preskúmanie na základe podaného odvolania patrilo do právomoci krajského súdu.
V súvislosti s namietaným porušením označeného základného práva je z ústavného hľadiska
pre ústavný súd podstatné a určujúce len preskúmanie postupu krajského súdu (obdobne
napr. m. m. III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05). Z uvedeného dôvodu ústavný
súd sťažnosť v časti smerujúcej proti postupu okresného súdu odmietol pre nedostatok
právomoci na jej prerokovanie.
V nadväznosti na uvedené treba za podstatu sťažovateľkinej sťažnosti pred ústavným
súdom považovať tvrdenie, že k porušeniu jej základného práva na prerokovanie veci v jej
prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 ústavy malo dôjsť postupom krajského súdu v konaní
o odvolaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 100/2008. Jeho protiústavnosť spočíva podľa
sťažovateľky v nevyhovení jej žiadosti o odročenie pojednávania „z dôvodu kolízie
pojednávaní na Okresnom súde v Prešove“ a prerokovaní veci bez jej účasti (vrátane
vynesenia rozsudku z 29. októbra 2008). Aj pri prerokovaní tejto časti sťažnosti vychádzal
ústavný súd z už spomínaného princípu subsidiarity vyplývajúceho z čl. 127 ods. 1 ústavy.
Podľa § 236 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) možno
dovolaním napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Podľa § 237 písm. f) OSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak... účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom.
Podľa ustálenej judikatúry všeobecných súdov vrátane Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod odňatím možnosti konať pred súdom treba
rozumieť nesprávny procesný postup alebo nezákonné rozhodnutie súdu, ktorým sa
účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv priznaných mu v občianskom
súdnom konaní za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.
Takýmto nesprávnym procesným postupom môže byť aj prerokovanie a rozhodnutie veci
v neprítomnosti účastníka konania a jeho právneho zástupcu, ktorí požiadali zo závažného
dôvodu o odročenie pojednávania (napr. rozsudok najvyššieho súdu z 27. februára 2000
vo veci sp. zn. 3 Cdo 16/01).
Proti namietanému pochybeniu krajského súdu v odvolacom konaní vedenom
pod sp. zn. 3 Co 100/2008 spočívajúcom v prerokovaní veci bez prítomnosti sťažovateľky,
čo vo svojich dôsledkoch predstavuje odňatie možnosti konať pred súdom, disponovala
sťažovateľka dostupným a účinným právnym prostriedkom nápravy - dovolaním.
Sťažovateľka ako účastníčka konania mohla tento mimoriadny opravný prostriedok proti
rozsudku krajského súdu sp. zn. 3 Co 100/2008 z 29. októbra 2008 uplatniť na základe
zákona (Občianskeho súdneho poriadku). Ochranu sťažovateľkinmu základnému právu,
ktorého porušenie namieta, by bol v danom prípade oprávnený, ale aj povinný poskytnúť
najvyšší súd v dovolacom konaní.
Právomoc najvyššieho súdu preskúmať v danom prípade v rámci dovolacieho
konania rozsudok krajského súdu sp. zn. 3 Co 100/2008 z 29. októbra 2008 (s možnosťou
jeho zrušenia a vrátenia veci krajskému súdu na ďalšie konanie v prípade uznania
opodstatnenosti argumentácie sťažovateľky týkajúcej sa procesného pochybenia krajského
súdu) vylučuje právomoc ústavného súdu vo vzťahu ku krajskému súdu v tejto veci.
Podľa § 243b ods. 2 OSP v znení účinnom v relevantnom čase ak dovolací súd dôjde
k záveru, že v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia nebol dostatočne zistený skutkový
stav, uznesením zruší napadnuté rozhodnutie. Ak nesprávnosť dovolaním napadnutého
rozhodnutia spočíva len v nesprávnom právnom posúdení správne zisteného skutkového
stavu, dovolací súd zmení napadnuté rozhodnutie.
Podľa § 243b ods. 3 OSP v znení účinnom v relevantnom ak má aj rozhodnutie súdu
prvého stupňa vady, pre ktoré sa zrušilo rozhodnutie odvolacieho súdu, zruší dovolací súd
aj toto rozhodnutie. Ak dovolací súd zruší rozhodnutie, podľa povahy veci vráti vec súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie, zastaví konanie, prípadne postúpi vec orgánu, do ktorého
právomoci vec patrí.
V zmysle citovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku za predpokladu
uznania opodstatnenosti argumentácie sťažovateľky o procesnom pochybení najvyšší súd
v rámci dovolacieho konania súčasne so zrušením napadnutého rozsudku krajského súdu
zruší v súlade s § 243b ods. 3 OSP aj napadnutý rozsudok okresného súdu a vec mu vráti
na ďalšie konanie, alebo zruší iba napadnutý rozsudok krajského súdu, pričom však krajský
súd pri preskúmavaní postupu a rozsudku okresného súdu je viazaný právnym názorom
najvyššieho súdu. V dôsledku uvedeného by bola v prípade využitia uvedeného
mimoriadneho opravného prostriedku bez akýchkoľvek pochybností zabezpečená ochrana
označeného základného práva, k porušeniu ktorého malo dôjsť v napadnutých konaniach
pred všeobecnými súdmi.
Z uvedených dôvodov ústavný súd po predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1
zákona o ústavnom súde sťažnosť ako celok odmietol podľa § 25 ods. 2 uvedeného zákona
pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd
nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky, ktoré sú viazané na to, že sťažnosti
by bolo vyhovené.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. marca 2009