Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 319/2016
PDF · 504.16 KB
No categories available
II. ÚS 319/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. apríla 2016 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpenej advokátom Mgr. Dávidom
Štefankom, Kutlíkova 17, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základných práv
podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 48 ods. 1 a 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv
podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Nitra sp. zn. 33 Tk 2/2015
z 24. novembra 2015, uzneseniami Špecializovaného trestného súdu v Pezinku
č. k. PK-1 T 39/2015-11248 zo 17. decembra 2015 a č. k. PK-1 T 39/2015-11294
zo 17. decembra 2015 a uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
2 Tost 45/2015 zo 7. januára 2016 a sp. zn. 2 Ndt 27/2015 z 11. januára 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. marca 2016
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta
porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 48 ods. 1 a 2 a čl. 50 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3
a 4 a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.
33 Tk 2/2015 z 24. novembra 2015 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“), uzneseniami
Špecializovaného trestného súdu v Pezinku (ďalej len „špecializovaný trestný súd“) č. k.
PK-1 T 39/2015-11248 zo 17. decembra 2015 a č. k. PK-1 T 39/2015-11294
zo 17. decembra 2015, uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 2 Ndt 27/2015 z 11. januára 2016, ako aj porušenie svojich
základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1
písm. c), ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
2 Tost 45/2015 zo 7. januára 2016 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“;
spolu aj „napadnuté rozhodnutia“).
Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že napadnutými rozhodnutiami boli porušené jej
základné práva, a to „právo na zákonného sudcu uvedené v čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 48 ods. 1
Ústavy a čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3, ods. 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru, právo na osobnú
slobodu uvedené v čl. 17 ods. 2 Ústavy SR a čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 Dohovoru, právo
byť vzatý do väzby iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia
súdu uvedeného v čl. 17 ods. 5 Ústavy SR a čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a ods. 4 Dohovoru,
právo na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov a zásada rovnosti zbraní podľa čl. 48
ods. 2 a čl. 6 ods. 1 Dohovor a tiež právo na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy SR a čl. 6
ods. 3 písm. b) Dohovoru“.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že voči sťažovateľke a ďalším obvineným je
okresným súdom vedené trestné konanie pre obzvlášť závažný zločin poisťovacieho
podvodu podľa § 223 ods. 1, 3 písm. c) a ods. 5 písm. a) Trestného zákona s poukazom na
§ 138 písm. b) a i) Trestného zákona v časti dokonaný a v časti v štádiu pokusu podľa § 14
ods. 1 Trestného zákona.
Okresný súd 24. novembra 2015 uznesením podľa § 244 ods. 1 písm. a) Trestného
poriadku postúpil predmetnú trestnú vec špecializovanému trestnému súdu, pretože dospel
k záveru, že na prerokovanie veci nie je príslušný, lebo podľa jeho názoru ide o trestnú vec
spáchanú zločineckou skupinou podľa § 129 ods. 4 Trestného zákona, a nie organizovanou
skupinou podľa § 129 ods. 2 Trestného zákona, ako to je uvedené v obžalobe.
Sťažovateľka následne podala prostredníctvom svojho obhajcu okresnému súdu
žiadosť o prepustenie z väzby zo 4. decembra 2015. Okresný súd jej žiadosť o prepustenie
z väzby postúpil špecializovanému trestnému súdu.
Dňa 17. decembra 2015 špecializovaný trestný súd uznesením č. k. PK-1 T 39/2015-
11248 podľa § 244 ods. 1 písm. a) Trestného zákona per analogiam vyslovil svoju vecnú
nepríslušnosť, čím vyvolal spor o príslušnosť. Následne uznesením č. k. PK-1 T 39/2015-
11294 (ďalej len „rozhodnutie o väzbe“) rozhodol, že podľa § 72 ods. 1 písm. b) a § 79
ods. 3 Trestného poriadku žiadosť sťažovateľky o prepustenie z väzby zo 4. decembra 2015
zamieta. Zároveň podľa § 72 ods. 1 písm. b) a § 80 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku
neprijal jej písomný sľub, podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol jej návrh
na nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka a podľa § 81 ods. 1 a 2
písm. b) Trestného poriadku neprijal ani ponúknutú peňažnú záruku. Proti rozhodnutiu
špecializovaného trestného súdu o väzbe podala sťažovateľka sťažnosť.
Najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Tost 45/2015 zo 7. januára 2016 podľa § 193 ods. 1
písm. c) Trestného poriadku zamietol sťažnosť sťažovateľky proti rozhodnutiu o väzbe
špecializovaného trestného súdu ako nedôvodnú.
Dňa 11. januára 2016 najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Ndt 27/2015 rozhodol, že
príslušným súdom na konanie v prvom stupni v trestnej veci sťažovateľky je okresný súd.
Vo vzťahu k príslušnosti okresného súdu na konanie sťažovateľka uvádza, že
okresný súd v priebehu prípravného konania vychádzal z toho, že skutok bol spáchaný
organizovanou skupinou, avšak po podaní obžaloby zaujal stanovisko, že skutok mal byť
spáchaný zločineckou skupinou. Domnieva sa, že taká významná okolnosť, akou je
posúdenie právnej kvalifikácie foriem trestnej súčinnosti a v dôsledku toho aj príslušnosti
súdu, musela byť okresnému súdu známa už skôr, pričom k zmene právneho posúdenia
(po podaní obžaloby) došlo bez toho, aby sa zistili nové okolnosti, na základe ktorých by
bolo možné zmeniť právnu kvalifikáciu. Podľa sťažovateľky zodpovednosť za vyvolanie
sporu o príslušnosť medzi porušovateľmi okresným súdom a špecializovaným trestným
súdom nesie sudkyňa okresného súdu, ktorá je v predmetnej trestnej veci predsedníčkou
senátu. Podľa sťažovateľky si táto sudkyňa zrejme vôbec neuvedomila, „akých vážnych
pochybnosti vo vzťahu k legálnosti jej doterajšieho rozhodovania sa dopustila a rovnako
nezvážila vážnosť, ako aj dopad právnych dôsledkov v podobe porušenia práva
sťažovateľky na spravodlivý proces“.
Sťažovateľka ďalej poukazuje na to, že voči tejto sudkyni bolo podaných viacero
podnetov a výhrad, pretože existujú dôvodné a oprávnené pochybnosti o jej objektívnom
a nestrannom rozhodovaní v predmetnej trestnej veci, čo podľa nej odporuje zásadám
spravodlivého súdneho konania. Jej zotrvaním ako zákonného sudcu došlo podľa
sťažovateľky k porušeniu jej základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, ako aj základného práva podľa čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy.
Sťažovateľka zastáva názor, že v predmetnej veci išlo o nesprávne posúdenie právnej
povahy skutku, ktoré malo zároveň dopad na nesprávne ustálenie osoby zákonného sudcu,
ako aj na samotné vzatie do väzby a jej ďalšie trvanie, čo podľa nej dostatočne odôvodňuje
záver o nezákonnosti jej väzby.
Sťažovateľka zastáva názor, že okresný súd nie je príslušný na prerokovanie jej
trestnej veci, no nie z dôvodu vecnej, ale miestnej nepríslušnosti. Uvádza, že „je
obžalovaná z trestného činu poisťovacieho podvodu podľa § 223 Tr. zák. Nakoľko sa podľa
ustálenej súdnej praxe za miesto spáchania trestného činu podvodu, považuje jednak
miesto, kde páchateľ uviedol niekoho do omylu, alebo využil niečí omyl, či zamlčal
podstatné okolnosti, ďalej miesto, kde poškodenému vznikla škoda, a tiež miesto, kde sa
páchateľ obohatil (viď. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. 1. 2012,
sp. zn. 5 Ndt 17/2012), pričom ani jedna z týchto okolnosti sa neuskutočnila v obvode
Okresného súdu Nitra, nemožno Okresný súd Nitra považovať za miestne príslušný, a teda
ani za zákonný.“. Vzhľadom na uvedené sa domnieva, že „nesprávne ustálenie príslušnosti
(vecnej, resp. miestnej) súdu, a tým aj osoby zákonného sudcu pri rozhodovaní o vzatí do
väzby, resp. jej ďalšom trvaní v prípravnom konaní, vyplývajúce zo skutočnosti, že pôvodne
pri vzatí do väzby ustálená príslušnosť súdu je po podaní obžaloby zmenená bez existencie
a uvedenia relevantných dôvodov na takúto zmenu, môže za určitých konkrétnych okolností
spôsobiť neprípustný zásah do práva na zákonného sudcu v konaní o väzbe, ktoré je
vyvoditeľné tak z čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, ako aj z čl. 5 ods. 4 dohovoru...“. Podľa
sťažovateľky nemal okresný súd predmetnú trestnú vec postúpiť špecializovanému
trestnému súdu, ale buď Okresnému súdu Banská Bystrica, pretože v jeho obvode
dochádzalo podľa obžaloby k uvedeniu poškodeného do omylu, prípadne Okresnému súdu
Bratislava (sťažovateľka neoznačila konkrétny okresný súd v Bratislave, pozn.), pretože
v jeho obvode došlo ku škode poškodeného aj k obohateniu obvinených. K správnemu
ustáleniu vecnej a miestnej príslušnosti nakoniec nedošlo ani zo strany najvyššieho súdu.
Vo vzťahu k rozhodovaniu o jej žiadosti o prepustenie z väzby sťažovateľka uvádza,
že okresnému súdu podala prostredníctvom svojho obhajcu žiadosť o prepustenie z väzby,
okresný súd však o nej nerozhodol napriek tomu, že ju mal k dispozícii takmer desať dní,
ale postúpil ju špecializovanému trestnému súdu, ktorý o nej rozhodol 17. decembra 2015,
potom, čo najskôr vyslovil svoju nepríslušnosť vo veci. Uvedeným postupom
špecializovaný trestný súd podľa sťažovateľky porušil jej právo na zákonného sudcu,
osobnú slobodu, byť vzatý do väzby iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na
základe rozhodnutia súdu a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov vyjadrené
v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 48 ods. 1 ústavy a v čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1
dohovoru. Podľa jej názoru špecializovaný trestný súd po vyslovení svojej nepríslušnosti už
nemal o jej žiadosti o prepustenie z väzby rozhodovať, ale mal predmetnú trestnú vec
postúpiť na najvyšší súd, pričom o jej žiadosti sa malo rozhodnúť až po rozhodnutí sporu
o príslušnosť. Sťažovateľka podala proti rozhodnutiu špecializovaného trestného súdu
sťažnosť, ktorú najvyšší súd ako nedôvodnú zamietol.
Sťažovateľka ďalej namieta, že rozhodnutím špecializovaného trestného súdu
o väzbe a následne uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tost 45/2015 došlo aj k zásahu do
jej základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 1
písm. c) a ods. 3 dohovoru, tiež do základného práva byť vzatý do väzby iba z dôvodov a na
čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu uvedeného v čl. 17 ods. 5 ústavy
a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 dohovoru z dôvodu, že podľa nej by pri
rozhodovaní o väzbe po podaní obžaloby mali byť dôvody väzby zosilnené oproti
predchádzajúcemu štádiu trestného konania. Sťažovateľka po poukázaní na príslušnú
judikatúru ústavného súdu, ako aj Európskeho súde pre ľudské práva zastáva názor, že v jej
prípade neexistovala žiadna dôvodná obava, že by v prípade prepustenia z väzby na slobodu
mohla pokračovať v páchaní trestnej činnosti, pričom špecializovaný trestný súd ani
najvyšší súd nepodložili túto obavu žiadnymi relevantnými dôkazmi, na základe ktorých by
mala byť väzba opodstatnená.
Sťažovateľka v sťažnosti tiež namieta, že zo strany okresného súdu, špecializovaného
trestného súdu, ako aj najvyššieho súdu bolo porušené jej právo na obhajobu podľa čl. 50
ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru a zásada rovnosti zbraní vyjadrená v čl. 48
ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu, že nebola upozornená na zmenu právnej
kvalifikácie skutku, ktorý je predmetom obžaloby, v súlade s § 244 ods. 2 Trestného
poriadku. Za zmenu právnej kvalifikácii sťažovateľka považuje to, že okresný súd pri
predbežnom prerokovaní obžaloby na neverejnom zasadnutí dospel k záveru, že skutok,
ktorý je predmetom obžaloby, bol spáchaný zločineckou skupinou, a nie organizovanou
skupinou.
Sťažovateľka tiež namieta, že konaním okresného súdu, špecializovaného trestného
súdu, ale aj najvyššieho súdu bolo porušené aj jej základné právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1
dohovoru, pretože od podania obžaloby okresnému súdu po podanie sťažnosti ústavnému
súdu uplynuli viac ako 4 mesiace a vec je stále v rovnakom štádiu konania, ako bola pri
podaní obžaloby, pričom od jej vzatia do väzby už uplynulo 21 mesiacov, čo podľa
sťažovateľky nemožno považovať za konanie bez zbytočných prieťahov.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť na
ďalšie konanie a následne rozhodol vo veci samej týmto nálezom:
„1. Základné právo sťažovateľky na zákonného sudcu
uvedené v čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 48 ods. 1 Ústavy a čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3, ods. 4
a čl. 6 ods. 1 Dohovoru Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 2 Ndt 27/2015
zo dňa 11.01.2016 porušené bolo.
2. ... na osobnú slobodu uvedené v čl. 17 ods. 2 Ústavy SR a čl. 5 ods. 1 písm. c)
a ods. 3 Dohovoru Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 2 Tost 45/2015 zo dňa
07.01.2016 porušené bolo.
3. ... byť vzatý do väzby iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe
rozhodnutia súdu uvedeného v čl. 17 ods. 5 Ústavy SR a čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a ods. 4
Dohovoru Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 2 Tost 45/2015 zo dňa
07.01.2016 porušené bolo.
4. ... na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 a čl. 6 ods. 1
Dohovoru Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 2 Tost 45/2015 zo dňa
07.01.2016 porušené bolo.
5. ... na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 a čl. 6 ods. 1
Dohovoru Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 2 Ndt 27/2015 zo dňa
11.01.2016 porušené bolo.
6. ... na obhajobu uvedené v čl. 50 ods. 3 Ústavy a čl. 6 ods. 3 písm. b) Dohovoru
Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 2 Ndt 27/2015 zo dňa 11.01.2016
porušené bolo.
7. ... na zásadu rovnosti zbraní podľa čl. 48 ods. 2 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru
Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 2 Ndt 27/2015 zo dňa 11.01.2016
porušené bolo.
8. ... na zákonného sudcu uvedené v čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 48 ods. 1 Ústavy a čl. 5
ods. 1 písm. c), ods. 3, ods. 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru Uznesením Špecializovaného
trestného súdu v Pezinku zo dňa 17.12.2015, č. k. PK-1T/39/2015-11248 porušené bolo.
9. ... na osobnú slobodu uvedené v čl. 17 ods. 2 Ústavy SR a čl. 5 ods. 1 písm. c)
a ods. 3 Dohovoru Uznesením Špecializovaného trestného súdu v Pezinku zo dňa
17.12.2015, č. k. PK-1 T/39/2015-11294 porušené bolo.
10. ... byť vzatý do väzby iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe
rozhodnutia súdu uvedeného v čl. 17 ods. 5 Ústavy SR a čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a ods. 4
Dohovoru Uznesením Špecializovaného trestného súdu v Pezinku zo dňa 17.12.2015, č. k.
PK-1 T/39/2015-11294 porušené bolo.
11. ... na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 a čl. 6 ods. 1
Dohovoru Uznesením Špecializovaného trestného súdu v Pezinku zo dňa 17.12.2015, č. k.
PK-1 T/39/2015-11248 porušené bolo.
12. ... na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 a čl. 6 ods. 1
Dohovoru Uznesením Špecializovaného trestného súdu v Pezinku zo dňa 17.12.2015, č. k.
PK-1 T/39/2015-11294 porušené bolo.
13. ... na obhajobu uvedené v čl. 50 ods. 3 Ústavy a čl. 6 ods. 3 písm. b) Dohovoru
Uznesením Špecializovaného trestného súdu v Pezinku zo dňa 17.12.2015, č. k.
PK-1T/39/2015-11294 porušené bolo.
14. ... na zásadu rovnosti zbraní podľa čl. 48 ods. 2 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru
Uznesením Špecializovaného trestného súdu v Pezinku zo dňa 17.12.2015, č. k. PK-1
T/39/2015-11294 porušené bolo.
15. ... na zákonného sudcu uvedené v čl. 17 ods. 1, 2a 5, čl. 48 ods. 1 Ústavy a čl. 5
ods. 1 písm. c), ods. 3, ods. 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru Uznesením Okresného súdu v Nitre
sp. zn. 33Tk/2/2015 zo dňa 24.11.2015 porušené bolo.
16. ... na osobnú slobodu uvedené v čl. 17 ods. 2 Ústavy SR a čl. 5 ods. 1 písm. c)
a ods. 3 Dohovoru Uznesením Okresného súdu v Nitre sp. zn. 33 Tk/2/2015 zo dňa
24.11.2015 porušené bolo.
17. ... byť vzatý do väzby iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe
rozhodnutia súdu uvedeného v čl. 17 ods. 5 Ústavy SR a čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a ods. 4
Dohovoru Uznesením Okresného súdu v Nitre sp. zn. 33Tk/2/2015 zo dňa 24.11.2015
porušené bolo.
18. ... na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 a čl. 6 ods. 1
Dohovoru Uznesením Okresného súdu v Nitre sp. zn. 33Tk/2/2015 zo dňa 24.11.2015
porušené bolo.
19. ... na obhajobu uvedené v čl. 50 ods. 3 Ústavy a čl. 6 ods. 3 písm. b) Dohovoru
Uznesením Okresného súdu v Nitre sp. zn. 33Tk/2/2015 zo dňa 24.11.2015 porušené bolo.
20. ... na zásadu rovnosti zbrani podľa čl. 48 ods. 2 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru
Uznesením Okresného súdu v Nitre sp. zn. 33Tk/2/2015 zo dňa 24.11.2015 porušené bolo.
21. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 2 Ndt 27/2015 zo dňa
11.01.2016 sa zrušuje.
22. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 2 Tost 45/2015 zo dňa
07.01.2016 sa zrušuje.
23. Uznesenie Špecializovaného trestného sudu v Pezinku zo dňa 17.12.2015, č. k.
PK-1T/39/2015-11294 sa zrušuje.
24. Uznesenie Špecializovaného trestného súdu v Pezinku zo dňa 17.12.2015, č. k.
PK-1T/39/2015-11248 sa zrušuje.
25. Uznesenie Okresného súdu Nitra zo dňa 24.11.2015, sp. zn. 33Tk/2/2015 sa
zrušuje.
26. Okresnému súdu v Nitre sa prikazuje, aby sťažovateľku
prepustil neodkladne z väzby na slobodu.
27. Sťažovateľke Ústavný súd SR priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume
363,79 EUR, ktoré je Okresný súd Nitra povinný vyplatiť na účet Advokátskej kancelárie
Dávida Štefanku, so sídlom Kutlíkova 17, 851 02 Bratislava číslo účtu
v bankovom ústave do jedného
mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na
začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného
súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou
sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona
o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmetu konania pred ústavným súdom
z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd
rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu
k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým
v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05,
III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).
Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon...
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov...
Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť
na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.
Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.
Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane
v súlade s konaním ustanoveným zákonom: c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie
slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie
zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné
zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.
Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody
v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred
sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má
právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže
podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným
spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...
Podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto
minimálne práva: b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby...
Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania preskúmal sťažnosť, ktorou
sťažovateľka namieta porušenie už označených základných práv podľa ústavy a práv podľa
dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. 33 Tk 2/2015 z 24. novembra 2015,
uzneseniami špecializovaného trestného súdu č. k. PK-1 T 39/2015-11248 zo 17. decembra
2015 a č. k. PK-1 T 39/2015-11294 zo 17. decembra 2015 a uzneseniami najvyššieho súdu
sp. zn. 2 Tost 45/2015 zo 7. januára 2016 a sp. zn. 2 Ndt 27/2015 z 11. januára 2016,
a dospel k týmto záverom:
1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 48
ods. 1 a 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1
a 3 písm. b) dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. 33 Tk 2/2015 z 24. novembra
2015
Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že uznesením okresného súdu sp. zn. 33 Tk
2/2015 z 24. novembra 2015, ktorým bola vec postúpená špecializovanému súdu, boli
porušené jej základné práva na zákonného sudcu, na osobnú slobodu, byť vzatý do väzby
iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu, na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, na obhajobu a zásadu rovnosti zbraní.
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich
sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhoduje iný súd. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej
osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody,
porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ mohol domôcť využitím jemu dostupných a aj
účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť
odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02,
Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha
právomoc ústavnému súdu zaoberať sa porušením základného práva alebo slobody za
predpokladu, že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis
mutandis I. ÚS 78/99). Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd občana je
okrem iného aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba
k dispozícii vo vzťahu k tomu základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa
namieta, a ktorý jej umožňuje odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného
práva alebo slobody (I. ÚS 36/96).
Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú
ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného
súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m.
Proti uzneseniu okresného súdu bol prípustný riadny opravný prostriedok (sťažnosť).
Príslušným súdom na poskytnutie ochrany proti namietanému porušeniu sťažovateľkou
označených práv bol preto Krajský súd v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v rámci konania
o sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu. Ústavný súd vlastnou činnosťou zistil, že proti
uzneseniu okresného súdu bola podaná sťažnosť, o ktorej krajský súd rozhodol
11. novembra 2015. Vzhľadom na uvedené ústavný súd nemá právomoc na prerokovanie
sťažnosti v časti, ktorá smeruje proti uzneseniu okresného súdu, a preto sťažnosť v tejto
časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru v súlade s § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde poukazuje ústavný súd na
to, že je pri prerokovaní sťažnosti viazaný petitom, a preto môže rozhodnúť len o tom, čoho
sa sťažovateľka domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého
označila za porušovateľa svojich práv. Sťažovateľka žiada vysloviť porušenie svojich práv
uznesením okresného súdu.
V súvislosti s touto časťou sťažnosti smerujúcou podľa petitu proti uzneseniu
okresného súdu ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej
k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (ako aj práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote) nemôže dôjsť samotným rozhodnutím
konkrétneho orgánu verejnej moci, ale len jeho postupom (nečinnosťou, nesprávnym
postupom a podobne). Z uvedeného vyplýva, že v prípadoch, ak sťažovateľ namieta
porušenie tohto práva konkrétnym rozhodnutím orgánu verejnej moci, nie jeho postupom,
ústavný súd takú sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (m. m. III. ÚS 258/05,
III. ÚS 337/08, IV. ÚS 724/2014). Ústavný súd preto rozhodol o odmietnutí tejto časti
sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenej.
2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 48
ods. 1 a 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1
a 3 písm. b) dohovoru uznesením špecializovaného trestného súdu č. k. PK-1 T
39/2015-11248 zo 17. decembra 2015 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
2 Ndt 27/2015 z 11. januára 2016
2.1 Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že špecializovaný trestný súd uznesením č. k.
PK-1 T 39/2015-11248 zo 17. decembra 2015 porušil jej základné právo na zákonného
sudcu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 48 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 5 ods. 1 písm. c),
ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základné právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Špecializovaný trestný súd už uvedeným uznesením vyslovil podľa § 244 ods. 1
písm. a) Trestného poriadku svoju vecnú nepríslušnosť vo veci, pretože dospel k záveru, že
v tomto prípade nejde o trestný čin vymedzený v písmene a) až l) Trestného poriadku, nejde
o spoločné konanie v zmysle § 14 písm. m) Trestného poriadku a spôsobená škoda
nedosahuje výšku uvedenú v § 14 písm. k) Trestného poriadku, a zároveň uviedol, že podľa
jeho názoru bol trestný čin spáchaný organizovanou skupinou. Z uvedeného dôvodu
špecializovaný trestný súd v predmetnej veci vyvolal spor o príslušnosť, a preto predmetnú
vec postúpil najvyššiemu súdu.
Podľa § 22 ods. 1 Trestného poriadku spory o príslušnosť medzi súdmi rozhoduje
súd im najbližšie spoločne nadriadený.
Podľa § 22 ods. 2 Trestného zákona najbližšie spoločne nadriadený súd okresného
súdu alebo krajského súdu na jednej strane a Špecializovaného trestného súdu na druhej
strane je najvyšší súd.
Spor o príslušnosť vznikne vtedy, ak súd, ktorý vo veci koná, dospeje k záveru, že
nie je príslušný na prerokovanie veci, a preto vec postúpi inému súdu. V prípade, že súd,
ktorému bola vec takto postúpená, svoju príslušnosť neuzná, musí svoju nepríslušnosť
vysloviť uznesením a následne predložiť vec najbližšie spoločnému nadriadenému súdu.
V tomto konkrétnom prípade bol príslušný na konanie v spore o príslušnosť najvyšší
súd, ktorý o ňom konal a aj rozhodol.
Ústavný súd sa preto aj v tejto časti sťažnosti obdobne ako v bode 1 časti II
odôvodnenia riadil svojou doterajšou judikatúrou, podľa ktorej právomoc ústavného súdu je
subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov, a preto
sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok
svojej právomoci.
2.2 Podľa sťažovateľky uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Ndt 27/2015
z 11. januára 2016 bolo porušené jej základné právo na zákonného sudcu podľa čl. 17
ods. 1, 2 a 5 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1
dohovoru, základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a „rovnosť
zbraní“ podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj právo na
obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru.
Porušenie práva na zákonného sudcu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 48 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľka zakladá
na tom dôvode, že podľa jej názoru nebola v konaní správne ustálená príslušnosť (vecná,
resp. miestna) súdu, a tým aj osoby zákonného sudcu pri rozhodovaní o vzatí do väzby,
resp. jej ďalšom trvaní v prípravnom konaní. Zastáva názor, že na konanie a rozhodovanie
o skutku, pre ktorý proti nej bola podaná obžaloba, nie je príslušný okresný súd.
K porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočný prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru malo dôjsť podľa sťažovateľky z dôvodu, že od
podania obžaloby na okresnom súde po podanie sťažnosti ústavnému súdu uplynuli viac ako
4 mesiace a vec je stále v rovnakom štádiu konania, ako bola pri podaní obžaloby, pričom
od jej vzatia do väzby už uplynulo 21 mesiacov, čo podľa nej nemožno považovať za
konanie bez zbytočných prieťahov.
K porušeniu základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru a „rovnosti zbraní“ podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo podľa sťažovateľky preto, že nebola upozornená na zmenu
právnej kvalifikácie skutku, ktorý je predmetom obžaloby, v súlade s § 244 ods. 2 Trestného
poriadku.
Najvyšší súd napadnutým uznesením ako najbližšie spoločne nadriadený súd
okresnému súdu a špecializovanému trestného súdu, medzi ktorými vznikol spor
o príslušnosť, na podklade návrhu senátu špecializovaného trestného súdu preskúmal
predložený spisový materiál a rozhodol, že príslušným na vykonanie konania v prvom
stupni v trestnej veci sťažovateľky je okresný súd. Najvyšší súd ustálil, že skutok, ktorý je
predmetom obžaloby, bol spáchaný organizovanou skupinou, pričom svoje rozhodnutie aj
náležite odôvodnil. To, že sťažovateľka nesúhlasí s názorom najvyššieho súdu týkajúcim sa
ustálenia vecnej príslušnosti na konanie, nezakladá dôvod na vyslovenie porušenia jej
základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru. Posúdenie príslušnosti súdu bolo
v právomoci najvyššieho súdu, jeho závery nevykazujú známky svojvôle a sú primeraným
spôsobom aj odôvodnené. Ústavný súd preto nevidí dôvod zasahovať do jeho rozhodnutia
a považuje túto časť sťažnosti za zjavne neopodstatnenú.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Ndt 27/2015 z 11. januára 2016
ústavný súd v súlade s § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde poukazuje na to, že je pri
prerokovaní sťažnosti viazaný petitom, a preto môže rozhodnúť len o tom, čoho sa
sťažovateľka domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého
označila za porušovateľa svojich práv. Sťažovateľka žiada vysloviť porušenie svojich práv
uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Ndt 27/2015 z 11. januára 2016. Ústavný súd
rozhodol o odmietnutí tejto časti sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako
zjavne neopodstatnenej, odkazujúc na dôvody odmietnutia obdobnej časti sťažnosti
tykajúcej sa však uznesenia okresného súdu sp. zn. 33 Tk 2/2015 z 24. novembra 2015
(s. 14).
Zjavne neopodstatnená je aj sťažnosť sťažovateľky v časti, v ktorej namieta
porušenie základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 3 písm. b) dohovoru a „rovnosti zbraní“ podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru. V tejto súvislosti ústavný súd nad rámec poznamenáva, že § 244 ods. 2
Trestného poriadku určuje povinnosť súdu oboznámiť osoby, ktorým sa doručuje rovnopis
obžaloby, a prokurátora so zmenou právnej kvalifikácie v tých prípadoch, keď posúdenie
skutku nemá dopad na vecnú príslušnosť súdu.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky v časti, v ktorej
namieta porušenie základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 48 ods. 1 a 2 a čl. 50 ods. 3
ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) dohovoru
uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Ndt 27/2015 z 11. januára 2016, z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti pre neexistenciu vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označenými
právami a namietaným uznesením najvyššieho súdu (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
3. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5, čl. 48
ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 a 3
písm. b) dohovoru uznesením špecializovaného trestného súdu č. k. PK-1 T 39/2015-
11294 zo 17. decembra 2015 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tost 45/2015
zo 7. januára 2016
3.1 Vo vzťahu k sťažovateľkou namietanému porušeniu označených základných práv
podľa ústavy a práv podľa dohovoru uznesením špecializovaného trestného súdu ústavný
súd obdobne, ako to je už uvedené, poukazuje na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva
z čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi
zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Každá fyzická osoba alebo právnická
osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, preto musí rešpektovať
postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorý je
kompetenčne predsunutý pred uplatnenie právomoci ústavného súdu (napr. II. ÚS 148/02,
IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04, II. ÚS 372/08).
Keďže proti napadnutému uzneseniu špecializovaného trestného súdu bol prípustný
riadny opravný prostriedok (sťažnosť), právomoc poskytnúť ochranu označeným právam
sťažovateľky vo vzťahu k špecializovanému trestnému súdu mal najvyšší súd v rámci
opravného konania (konania o sťažnosti). Týmto je vylúčená právomoc ústavného súdu.
Sťažovateľka právo podať sťažnosť proti napadnutému uzneseniu špecializovaného
trestného súdu využila a najvyšší súd o nej riadne rozhodol.
Ústavný súd preto nemá právomoc na prerokovanie sťažnosti v časti, ktorá smeruje
proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.
Ústavný súd preto posudzoval sťažnosť sťažovateľky len v tej časti, v ktorej
sťažovateľka namieta porušenie označených základných práv uznesením najvyššieho súdu
sp. zn. 2 Tost 45/2015 zo 7. januára 2016.
3.2 Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu
bolo porušené jej právo na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a podľa čl. 5 ods. 1
písm. c) a ods. 3 dohovoru, právo byť vzatý do väzby iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu podľa čl. 17 ods. 5 ústavy a podľa čl. 5 ods. 1
písm. c), ods. 3 a 4 dohovoru a právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Sťažovateľka zastáva názor, že v tomto štádiu konania (po podaní obžaloby, pozn.)
mali byť dôvody väzby zosilnené oproti predchádzajúcemu štádiu trestného konania. Podľa
jej tvrdenia v jej prípade neexistovala žiadna dôvodná obava, že by v prípade prepustenia
z väzby na slobodu mohla pokračovať v páchaní trestnej činnosti, pričom špecializovaný
trestný súd ani najvyšší súd nepodložili túto obavu žiadnymi relevantnými dôkazmi, na
základe ktorých by mala byť väzba opodstatnená. Podľa sťažovateľky postupom
najvyššieho súdu bolo tiež porušené jej základné právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov, pretože od podania obžaloby okresnému súdu po podanie sťažnosti
ústavnému súdu uplynuli viac ako štyri mesiace a vec je stále v rovnakom štádiu konania,
ako bola pri podaní obžaloby, pričom od jej vzatia do väzby už uplynulo 21 mesiacov, čo
podľa nej nemožno považovať za konanie bez zbytočných prieťahov.
Základné právo zaručené v čl. 17 ods. 2 ústavy vo svojom znení odkazuje na zákon,
a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí ústavný súd brať
do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom verejnej moci, pričom v
prípade zistenia závažného porušenia zákonnosti ide aj o porušenie ústavnosti (III. ÚS
48/00, II. ÚS 466/2013). Rovnako aj z čl. 17 ods. 5 ústavy vyplýva, že do väzby možno
vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom. Príslušná zákonná úprava obsiahnutá
predovšetkým v Trestnom poriadku je tak integrálnou súčasťou ústavného rámca zaručenej
osobnej slobody (II. ÚS 55/98). Obdobne aj čl. 5 ods. 1 dohovoru vyžaduje, aby
k pozbaveniu osobnej slobody došlo „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a každé
dohovorom prípustné pozbavenie osobnej slobody [čl. 5 ods. 1 písm. a) až f)] musí byť
„zákonné“. Dohovor tu teda priamo odkazuje na vnútroštátne právo, a preto rešpektovanie
tohto práva je integrálnou súčasťou záväzkov zmluvných štátov (Lukanov v. Bulharsko
z 20. 3. 1997, bod 43). Z už vyslovených právnych názorov ústavného súdu možno vyvodiť,
že z hľadiska rozsahu práv garantovaných prostredníctvom čl. 17 ústavy a práv
vyplývajúcich z čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru neexistujú medzi týmito právami zásadné
rozdiely, keďže ustanovenia čl. 17 ústavy zahŕňajú aj práva vyplývajúce z čl. 5 ods. 3 a 4
dohovoru (napr. III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05, IV. ÚS 181/07).
Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že každé pozbavenie slobody musí byť
„zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem
toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, musí byť zlučiteľné
s účelom čl. 17 ústavy, ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli (m. m. II. ÚS 55/98,
I. ÚS 177/03, III. ÚS 7/00). Požiadavku obsiahnutú v tomto článku nemožno definovať in
abstracto, ale musí sa posúdiť podľa okolností každej veci vrátane toho, čo v sťažnosti
uviedol sťažovateľ (I. ÚS 109/03). Ústavný súd preto v prípade čl. 17 ústavy môže a musí
uplatniť určitú revíznu právomoc, avšak bez toho, aby sám hodnotil skutočnosti, ktoré viedli
všeobecný súd k tomu, že uprednostnil určité rozhodnutie pred iným. Jeho úlohou ako
nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) je preskúmať zlučiteľnosť
opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s ústavou alebo príslušnou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách, nie však konať ako
všeobecný súd tretej alebo štvrtej inštancie; takéto konanie by bolo porušením obmedzenia,
ktoré vyplýva z rozdelenia ústavnej ochrany základných práv alebo slobôd medzi všeobecné
súdy a ústavný súd v čl. 127 ods. 1 ústavy (I. ÚS 165/02).
Do obsahu právomoci ústavného súdu nepatrí preskúmať postup, resp. správnosť
skutkových a právnych záverov všeobecných súdov, ktorý ich viedol k záveru o existencii
zákonného dôvodu na vzatie do väzby. Tento postup skúma opravný súd v riadnom
inštančnom postupe, ktorý je funkčne uspôsobený na preskúmanie obsahu trestného spisu,
súvisiacich listín, podaní obvineného a prípadne aj ďalších dôkazov osvedčujúcich použitie
takéhoto zabezpečovacieho prostriedku, akým je väzba v trestnom konaní (II. ÚS 76/02,
Vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov vo väzobných veciach je daná
právomoc ústavného súdu len na preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej
slobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa berie do väzby (alebo je vo väzbe), bolo vznesené
obvinenie, rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými okolnosťami, o väzbe
rozhodoval súd, obvinený bol do väzby vzatý pre konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú
obavu vyjadrenú v § 71 ods. 1 písm. a) až c) Trestného poriadku alebo okolnosti uvedené
v odseku 2 tohto ustanovenia, a osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený
zákonom, resp. konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení väzby (II. ÚS 76/02).
Úlohou ústavného súdu je tiež sledovať, či všeobecné súdy v namietaných rozhodnutiach
správne aplikujú právo, či dané rozhodnutia sú odôvodnené a či nenesú znaky arbitrárnosti
vyúsťujúce do porušenia niektorého zo základných práv a slobôd (III. ÚS 271/07,
II. ÚS 465/2011). Ústavný súd preto nemôže zasahovať do skutkových a právnych záverov
všeobecných súdov, ak ich z danej perspektívy možno pokladať za udržateľné.
Napadnutým uznesením najvyšší súd podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku
zamietol sťažnosť sťažovateľky proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu, ktorý
zamietol jej žiadosť o prepustenie z väzby.
Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva: „Vo všetkých
sťažnostiach je dominantný dôvod - nepríslušnosť ŠTS na rozhodovanie o ich žiadostiach
o prepustenie z väzby na slobodu po tom, čo mu bola vec postúpená a pred tým než by
vyslovil svoju príslušnosť (pričom zároveň vyvolal spor o príslušnosť, tvrdí teda svoju
nepríslušnosť). Z rovnakého dôvodu (rozhodovanie o väzbe pred vyslovením nepríslušnosti)
poukazovali na nezákonnosť rozhodovania Okresného súdu Nitra, resp. Krajského súdu
v Nitre. Poukazovali na nález Ústavného súdu II. ÚS 483/2015-47 zo dňa 11. novembra
2015, v ktorom bolo vyslovené porušenie práv obvinenej na urýchlené
rozhodnutie o jej žiadosti o prepustenie z väzby v tejto trestnej veci Okresným súdom Nitra
a Krajským súdom v Nitre. Ústavný súd Slovenskej republiky však napádané väzobné
rozhodnutia nezrušil, ako bolo požadované v sťažnosti. ...
Obvinená uviedla, že sa nestotožňuje s názorom
Špecializovaného trestného súdu ohľadne dôvodov väzby a ich pretrvávania. Z doposiaľ
vykonaných dôkazov nevyplýva, že by sa mala alebo mohla dopúšťať ďalšej trestnej
činnosti, alebo že by pokračovala v jej páchaní. V zmysle vykonaného dokazovania takáto
obava nemôže existovať ani hypoteticky, nakoľko spôsob realizácie trestnej činnosti ktorá
sa jej kladie za vinu tkvie v kooperácii so zamestnancami poisťovní a používaní poisteného
majetku. Toho času nedisponuje ani uvedeným majetkom, a ani spoluobvinené osoby
v poisťovni už nepracujú. Postupom a úkonmi OČTK bola akákoľvek hypotetická možnosť
páchania trestnej činnosti zmarená aj do budúcna.
Ďalej uviedla, že nesúhlasí s názorom ŠTS týkajúcim sa vecnej príslušnosti
Okresného súdu Nitra a Krajského súdu Nitra pred právoplatnosťou uznesenia Okresného
súdu Nitra, sp. zn. 33Tk/2/2015 zo dňa 24. novembra 2015. Uvedeným uznesením bola
podľa § 244 ods. 1 písm. a) Tr. por. predmetná trestná vec, v ktorej je ona v procesnom
postavení obvinenej, postúpená na prejednanie vecne príslušnému Špecializovanému
trestnému súdu, pretože Okresný súd Nitra nebol na jej prejednanie vecne príslušný.
Poukázala však na to, že dôvody pre ktoré Okresný súd Nitra konštatoval svoju
nepríslušnosť boli prítomné už od počiatku prípravného konania, ako to uvádza aj okresný
súd na str. 59 odôvodnenia zmieneného uznesenia. Vzhľadom na uvedené je toho názoru, že
prokurátor a Okresný súd Nitra mohli mať vedomosť o vecnej nepríslušnosti už počas
prípravného konania, a preto nemožno pokladať doterajšiu väzbu za zákonnú z dôvodov
ako uviedla vo svojej žiadosti o prepustenie.
Nestotožnila sa ďalej ani s posúdením existencie výnimočných okolností v zmysle
§ 80 ods. 2 Tr. por. odôvodňujúcich prijatie jej sľubu resp. nahradením väzby inými
vhodným, zákonnými inštitútmi. Za naozaj výnimočnú okolnosť považuje potrebu
starostlivosti o jej neplnoleté dieťa, ktoré je toho času bez starostlivosti otca a matky.
Z uvedeného dôvodu týmto v prvom rade ako matka apeluje na súd a zdvorilo žiada
o starostlivé uváženie tejto výnimočnej okolnosti a nahradenie väzby (ak ju súd bude
považovať za zákonnú) inými inštitútmi.
Podľa názoru obvinenej jej väzba nie je zákonná, taktiež sa domnieva, že dôvody
väzby vzhľadom na vykonané dokazovanie, ako aj na jej správanie už ani netrvajú, a preto
vzhľadom na vyššie uvedené navrhla, aby druhostupňový súd podľa § 194 ods. 1 písm. a)
Tr. por. napadnuté uznesenie zrušil, a sám vo veci rozhodol tak, že ju prepustí na slobodu.
Alternatívne navrhla, aby súd prijal jej návrh na nahradenie väzby písomným
sľubom, uložil jej dohľad probačného a mediačného úradníka a zároveň jej uložil splnenie
primeraných povinností a dodržanie obmedzení a zároveň prijal podľa § 81 Tr. por.
peňažnú záruku v sume stanovenej súdom. ...
Obvinení vo svojich podaniach upozorňujú i na ďalšie nimi tvrdené chyby
prípravného konania...
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len najvyšší súd) preskúmal napadnuté
rozhodnutia a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu podľa § 192 ods. 1 Tr. por. a
zistil, že ŠTS rozhodol v súlade so zákonom a stavom veci. Podané sťažnosti sú preto v
celom rozsahu nedôvodné.
Základným argumentom všetkých obvinených je nezákonnosť rozhodovania
Okresného i Krajského súdu v Nitre o ich väzbe, hoci od počiatku mali vedieť, že nie sú na
také rozhodovanie príslušní, čo nakoniec potvrdilo samotné rozhodnutie o postúpení veci
ŠTS. Rovnako namietajú nezákonnosť rozhodovania ŠTS o ich väzbe v súvislosti
s vyslovením svojej nepríslušnosti na konanie v prerokúvanej veci.
Za takýchto okolností základnou otázkou, ktorú je nevyhnutné vyriešiť pri
rozhodovaní o sťažnostiach obvinených proti napadnutému uzneseniu, je otázka, ktorý, súd
a v ktorom štádiu konania mohol rozhodnúť o väzbe obvinených − kto bol zákonný sudca
a zákonný súd (aj keď najvyšší súd rozhodnutie okresného a krajského súdu o väzbe priamo
nepreskúmava).
K tomu je potrebné uviesť:
Súd, ktorému bola podaná obžaloba, je príslušný na rozhodovanie v dotknutom
trestnom konaní o všetkých otázkach (i o väzbe) aj v prípade následného postúpenia vecí
inému súdu pri predbežnom prerokovaní obžaloby senátom (preskúmaní obžaloby
samosudcom), ak ide o otázku konania, ktorú je potrebné vyriešiť pred právoplatnosťou
rozhodnutia o postúpení veci. To platí aj pre súd, ktorému bola vec postúpená a ktorý mieni
vyvolať spor o príslušnosť (§ 22 Trestného poriadku), ak je potrebné rozhodnúť (napr.
o väzbe) pred predložením veci najbližšie spoločne nadriadenému súdu.
Po podaní obžaloby je súd, ktorému bola podaná, povinný prednostne a urýchlene
rozhodnúť o väzbe tak, aby k právoplatnému rozhodnutiu o väzbe došlo do uplynutia lehoty
uvedenej súbežne v § 76 ods. 3 a § 238 ods. 3 Trestného poriadku (lehoty, ktorá by bola
základnou alebo predĺženou lehotou väzby v prípravnom konaní, ak by nedošlo k podaniu
obžaloby). Takto postupuje súd aj v prípade, ak zároveň s rozhodnutím o väzbe alebo
následne rozhodne o postúpení veci inému súdu ako súdu príslušnému v zmysle § 244 ods. 1
písm. h) alebo § 241 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku.
Iný výklad (a ponechanie rozhodovania o väzbe na súd, ktorému bola vec postúpená)
by znamenal, že v mnohých prípadoch by nebolo možné zabezpečiť právoplatné rozhodnutie
o väzbe (čo v prípade podania sťažnosti proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa predpokladá
aj rozhodnutie nadriadeného súdu) mechanizmom paralelne ustanoveným v § 76 ods. 3,
resp. 4 a v § 238 ods. 3 Trestného poriadku a obvinený by musel byť prepustený z väzby aj
v prípade danosti väzobných dôvodov.
Správne preto postupoval Okresný súd Nitra, keď po podaní obžaloby 12. októbra
2015 rozhodol o ďalšom trvaní väzby prednostne 30. októbra 2015 a umožnil tak
rozhodnutie Krajského súdu v Nitre v konaní o sťažnosti proti jeho rozhodnutiu
11. novembra 2015, teda krátko pred uplynutím lehoty na ktorú bola väzba naposledy
predĺžená v prípravnom konaní (do 13. novembra 2015). Inak by musel byť použitý postup
uvedený na konci prvej vety ustanovenia § 76 ods. 3 Trestného poriadku, teda prepustenie
obvinených z väzby bez prieskumu danosti väzobných dôvodov: a to i v prípade existencie
väzobných dôvodov.
Navyše, ak by Okresný súd Nitra rozhodoval o väzbe popri rozhodovaní o postúpení
veci, teda pri predbežnom prejednaní obžaloby (s čím ustanovenie § 238 ods. 3 Trestného
poriadku výslovne počíta), rovnako by rozhodoval ako príslušný súd, hoci vec ešte nebola
právoplatne postúpená (a Krajský súd v Nitre by bol inštančne príslušný na rozhodnutie
o sťažnosti proti obom dotknutým rozhodnutiam, a to aj v prípade odobrenia postúpenia
veci svojím rozhodnutím). Podľa § 238 ods. 3 Trestného poriadku sa teda o väzbe po
podaní obžaloby rozhodne, ak to okolnosti prípadu umožňujú, súčasne s rozhodnutím podľa
§ 244 Trestného poriadku, alebo, na účel dodržania v ustanovení § 238 ods. 3 Trestného
poriadku zadefinovanej lehoty, ešte skôr. V preskúmavanej veci ide o druhý z vyššie
popísaných prípadov.
V konečnom dôsledku, na základe Špecializovaným trestným súdom vyvolaného
sporu o príslušnosť môže dôjsť rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
k situácii, že predmetná vec bude prejednávaná pred pôvodne vec postupujúcim súdom,
teda Okresným súdom Nitra. Špecializovaný trestný súd však rovnako správne rozhodnutie
o žiadostiach obvinených o prepustenie z väzby neodkladal, aj keď sa necítil byť príslušným
súdom, nakoľko rozhodovanie až po vyriešení sporu o príslušnosť by nebolo dostatočne
včasné (bezodkladné). Okresný súd Nitra už o týchto žiadostiach po 15. decembri 2015,
(kedy nadobudlo právoplatnosť uznesenie o postúpení veci Špecializovanému trestnému
súdu), rozhodnúť nemohol.
Okresný súd Nitra, ako to vyplýva z uznesenia o postúpení veci ŠTS z 24. novembra
2015, odôvodnil postúpenie veci tým, že podľa jeho názoru po skončení vyšetrovania, resp.
po podaní obžaloby vykonané a ním komplexne vyhodnotené dokazovanie preukazuje, že ide
o trestnú činnosť spáchanú zločineckou skupinou podľa § 129 ods. 4 Tr. zák. a nie
organizovanou skupinou podľa § 129 ods. 2 Tr. zák., ako je to uvedené v obžalobe.
Skutočnosť, že ŠTS tomuto názoru protirečí, vyslovuje svoju nepríslušnosť a vyvoláva
tým spor o príslušnosť v zmysle § 22 ods. 2 Tr. por., o ktorom rozhodne najvyšší súd, nie je
skutočnosťou, ktorou by sa automaticky zo všetkých rozhodnutí Okresného súdu Nitra
vydaných do 15. decembra 2015 (napríklad i o väzbe obvinených) stávali paakty a taktiež
v prípade neuznania príslušnosti ŠTS, by napadnuté rozhodnutie bolo rozhodnutím
nezákonného súdu.
Ako už bolo uvedené, každý súd, ktorému napadne v konkrétnej veci obžaloba je
povinný samostatne rozhodovať o všetkých otázkach spojených s touto trestnou vecou až
pokiaľ sa v predpísanom konaní právoplatne rozhodne o tom, že nie je príslušný ďalej
konať. V prerokúvanej veci Okresný súd Nitra prestal byť príslušným na ďalšie konanie
15. decembra 2015, avšak všetky dovtedy vykonané úkony a vydané rozhodnutia sú
z hľadiska pôsobnosti a príslušnosti zákonné.
Napadnuté rozhodnutie ŠTS je teda (aj) v tomto smere zákonné a ŠTS môže v tejto
veci konať (napr. i o väzbe obvinených) až do momentu, keď (ak) sa v predpísanom konaní
právoplatne rozhodne, že na ďalšie konanie v tejto trestnej veci nie je príslušný.
Čo sa týka podozrenia zo spáchania žalovaného činu, je dané na základe vykonaných
dôkazov v rovine rozumnej pravdepodobnosti, resp. podozrenie zo spáchania činu
nepominulo - to je potrebné konštatovať len rámcovo vo vzťahu ku väzobnému stíhaniu,
nakoľko z hľadiska dokazovania viny v súdnom konaní nemôže súd participovať na unesení
dôkazného bremena prokurátorom a po podaní obžaloby ide o kardinálnu otázku.
Pokiaľ ide o dôvody väzby tieto sú i naďalej dané tak, ako to podrobne konštatoval
ŠTS v napadnutom uznesení, a citoval už v tomto odôvodnení najvyšší súd.
Niet pochybností o tom, že dôvody väzby podľa § 71 ods. 1. písm. a) Tr. por.
u obvineného i dôvody väzby podľa § 71 ods. 1. písm. c) Tr. por.
u všetkých štyroch obvinených sú naďalej dané a to i napriek uplynutiu 18 mesiacov odkedy
boli obvinení vzatí do väzby a napriek podanej obžalobe (zákon umožňuje v tomto prípade
väzobné stíhanie v prípravnom konaní až po dobu 24 mesiacov). Napriek tomu, že väzba nie
je obligatórnym, ale subsidiárnym inštitútom zabezpečujúcim osoby obvinených v trestnom
konaní a je potrebné skúmať vždy prednostne, či účel väzby nie je možné zabezpečiť inak
než jej výkonom - náhradou väzby zákonnými prostriedkami, v tejto trestnej veci nie sú dané
výnimočné okolnosti prípadu, ktoré by v prípade podozrenia z obzvlášť závažného zločinu
umožňovali nahradiť väzbu zárukou, písomným sľubom, či dohľadom probačného
a mediačného úradníka, a to u žiadneho z obvinených − rozsiahla trestná činnosť,
predpokladaná obžalobou nie je výnimočnou okolnosťou, ktorú by bolo možné zohľadniť
v ich prospech.
Potreba starostlivosti o maloleté dieťa u obvinenej takou
výnimočnou okolnosťou nie je, nakoľko obvinení v prípade mnohých trestných stíhaní sú
rodičmi a napriek tomu sú stíhaní väzobné. Práve aj na taký účel sú zákonom kreované
alternatívy výkonu starostlivosti o dieťa, čo je v konečnom dôsledku povinnosťou zabezpečiť
príslušných špecializovaných orgánov štátnej správy so sociálnoprávnou pôsobnosťou
(podľa prezentovaných údajov sa má rozhodovať o zverení do ústavnej starostlivosti).
U obvinených nejde o jedinú trestnú činnosť, pre ktorú sú trestne stíhaní. ŠTS
poukázal na ďalšie trestné veci, o ktorých sa koná pred inými súdmi a ich páchateľmi majú
byť práve všetci štyria obvinení. Rovnako tak je nutné prihliadnuť i na 94 skutkov trestného
činu poisťovacieho podvodu uvedených v obžalobe - nejde o jediný akt, ale rozsiahlu trestnú
činnosť, ktorá je obvineným kladená za vinu. A napokon, ako správne konštatoval ŠTS
v napadnutom uznesení, možnosť aplikovať náhradné inštitúty väzby (treba dodať − ak by
boli dané výnimočné okolnosti prípadu), u obvinených zoslabuje aj obžalobou tvrdené
páchanie trestnej činnosti uvedenej vzápätí po tom, čo boli prepustení v roku 2012 z väzby
v trestnej veci vedenej Prezídiom PZ - NAKA, NJFP pod ČVS:PPZ-71 1/NKA-FP-ZA-2012.
Prezumpcia neviny síce v trestnom konaní platí, paralelne vedené trestné stíhania (navyše
pre druhovo rovnakú trestnú činnosť) však je nutné z hľadiska posúdenia dôvodu
preventívnej väzby (§ 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku) zohľadniť, inak by vzatie do
väzby vôbec nebolo možne.
Z uvedeného je zrejmé a tým aj umocnené, že v prípade obvinených už orgány činné
v trestnom konaní a súdy už využili možnosť nahradiť väzbu iným inštitútom, čomu však
nezodpovedá následné obvinenie z inej trestnej činnosti, tiež ekonomického charakteru,
z ktorej sú v prerokúvanej veci obžalovaní...
V ostatnom nie sú uplatnené sťažnostné námietky takého charakteru, aby sa bolo
s nimi treba zaoberať nad rámec tohto odôvodnenia (v podstatných relevantných bodoch sú
nim pokryté).
Formálne podmienky väzby sú pritom splnené aj podanou obžalobou voči všetkých
štyrom obvineným, väzobné dôvody sú dané tak, ako je uvedené vyššie a rovnako je vyššie
uvedené, prečo nemožno väzbu nahradiť zákonom ustanovenou garanciou...
V konečnom dôsledku, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, prezentovaný
obhajobou, sa týka porušenia práv pri nezabezpečení bezodkladného rozhodnutia o väzbe,
najmä pri predkladaní veci nadriadenému súdu (čo v tomto prípade nie je aktuálne).
Ústavný súd však ani v tomto prípade nevyhovel sťažovateľke z hľadiska jej návrhu na
prepustenie z väzby.“
Opierajúc sa o svoj ustálený právny názor, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí
prvostupňového súdu a odvolacieho, resp. sťažnostného súdu, nemožno posudzovať
izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 8/2014), pretože
prvostupňové a odvolacie (resp. sťažnostné) konanie z hľadiska predmetu konania tvoria
jeden celok, ústavný súd prihliadal aj na uznesenie špecializovaného trestného súdu, ktorým
bola zamietnutá žiadosť sťažovateľky o prepustenie z väzby.
Špecializovaný trestný súd si pri rozhodovaní o žiadosti sťažovateľky o prepustenie
z väzby osvojil dôvod väzby tak, ako ho špecifikoval okresný súd vo svojom uznesení č. k.
33 Tk 2/2015-10874 z 30. októbra 2015, na ktoré poukázal, pričom uvádza, že „Okresný
súd Nitra pri posudzovaní a hodnotení bral do úvahy predovšetkým rozsiahlosť a množstvo
obzvlášť závažného zločinu poisťovacieho podvodu spáchaného 94. dielčími skutkami
(každý obvinený svojou mierou zavinenia), dobu, po ktorú mal byť skutok obvinenými
páchaný, spôsob, akým mal byť trestný čin vykonaný a prihliadol aj na to, že obvinení sa
mali skutku dopúšťať ako členovia organizovanej skupiny. Okrem toho súd prihliadol aj na
jednotlivé osoby obvinených v tom. že obvinení sú trestne stíhaní aj pre iné trestné činy
kvalifikované ako obzvlášť závažné zločiny, páchaním ktorých si zadovažovali finančné
prostriedky v neštandardne veľkom rozsahu. Z týchto skutočností súd ustálil, že obvinení
mali disponovať finančnými prostriedkami vo veľkom rozsahu a z ich ďalším rozširovaním
mali pokračovať až do zadržania v tejto trestnej veci, pretože súd zistil, že až obmedzenie
ich osobnej slobody prerušilo trestnú činnosť obvinených, ktorej sa mali v zmysle podanej
obžaloby dopúšťať. Pri posudzovaní postoja obvinených žalovanej trestnej činnosti vzal súd
do úvahy, že títo sú aktuálne stíhaní vo veciach vedených na Okresnom súde Nitra pod...,
sp. zn. 6T/120/2014, 5T/72/2014 a 5T/1672014 (obv. )... Treba
poukázať aj na to, že rozsiahlu daňovú trestnú činnosť menovaných obvinených vyšetruje
Prezídium PZ – NAKA, NJFP pod ČVS: PPZ-711/NKA-FP-ZA-2012, pričom všetci
obvinení boli v tej trestnej veci vo väzbe, ktorá bola u nich nahradená inštitútmi v zmysle §
80 ods. 1 Trestného poriadku a boli prepustení na slobodu v priebehu roku 2012. Začatie
obdobia páchania trestnej činnosti je v tejto obžalobe datované dňom 05.11.2012 do apríla
2014, teda v období, keď boli na slobode, pričom aj tým súd dôvod väzby podľa § 71 ods. 1
písm. c) Trestného poriadku u obvinených , ,
a považoval za náležíte preukázaný. S poukazom na
uvedené skutočnosti súd vyvodil dôvodnú obavu, že všetci štyria obvinení by v prípade
prepustenia z väzby na slobodu mohli v páchaní trestnej činnosti pokračovať.“
Vo vzťahu k inštitútom nahrádzajúcim väzbu špecializovaný trestný súd uviedol, že
tieto s ohľadom na osoby obvinených a povahu prerokúvaného prípadu páchaného
organizovanou skupinou po dlhší čas nemožno účel väzby a nahradenie dôvodov väzby
dosiahnuť písomným sľubom, dohľadom probačného a mediačného úradníka či zložením
peňažnej záruky, pretože ich nepovažoval za dostatočné. Keďže sa obvineným v tomto
konaní kladie za vinu spáchanie obzvlášť závažného zločinu a keďže v tomto štádiu konania
okolnosti uvádzané obvinenými v žiadostiach o prepustenie z väzby na slobodu
nevyhodnotil ako výnimočné okolnosti prípadu, ich ponuku na prijatie písomných sľubov,
uloženie dohľadu probačným a mediačným úradníkom a ponuku na zloženie peňažných
záruk na nahradenie väzby neprijal. Špecializovaný trestný súd bol tiež toho názoru, že
obava, že obvinení budú pokračovať v páchaní trestnej činnosti, je stále aktuálna
a spoločnosť je potrebné pred touto hrozbou náležite chrániť väzobným stíhaním všetkých
štyroch obvinených, pretože ju nemožno eliminovať ani prostriedkami uvedenými v § 80
Z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu (v spojení s uznesením špecializovaného
trestného súdu) vyplýva, že sťažovateľka sa nachádza vo väzbe z dôvodu podľa § 71 ods. 1
písm. c) Trestného poriadku. Zmyslom tzv. preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku je zaistiť osobu obvineného, u ktorej existuje dôvodná obava
vyplývajúca z konkrétnych skutočností, že bude opakovať trestný čin, pre ktorý je stíhaný,
dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval, alebo
ktorým hrozil. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že pri rozhodovaní o väzbe
postačuje reálna hrozba, že obvinený bude konať tak, ako predpokladá už uvedený dôvod
väzby, ak nebude vzatý do väzby. Zákon teda nevyžaduje absolútnu istotu o naplnení
dôvodu tzv. preventívnej väzby. Najvyšší súd (v spojení so špecializovaným trestným
súdom) túto hrozbu vyvodil zo správania sťažovateľky, ktorá sa mala predmetnej trestnej
činnosti spolu s ďalšími obvinenými dopustiť krátko po tom, čo bola v roku 2012
prepustená z väzby v inej trestnej veci, a ktorej páchanie bolo prerušené až obmedzením ich
osobnej slobody. Zároveň všeobecné súdy prihliadali aj na to, že ide o rozsiahlu trestnú
činnosť, keďže obzvlášť závažný zločin poisťovacieho podvodu, ktorý je predmetom
obžaloby, bol spáchaný 94 čiastkovými skutkami a bol páchaný dlhšiu dobu.
Z citovaného odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ako aj
špecializovaného trestného súdu je zrejmé, že všeobecné súdy sa adekvátne
a preskúmateľným spôsobom vysporiadali s právne relevantnými argumentmi v súvislosti
s rozhodovaním o väzbe sťažovateľky. Tieto odôvodnenia sú podľa názoru ústavného súdu
ústavnoprávne akceptovateľné. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia jasne
uviedol, v čom vidí danosť väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného
poriadku. Z jeho rozhodnutia vyplýva, že konal v medziach svojej právomoci a v súlade
s príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych
faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. Ústavný súd preto
nevidí ani dôvod, aby zasahoval do skutkových a právnych záverov najvyššieho súdu.
Podľa § 25 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní
odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnený návrh
(sťažnosť) ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. K iným
dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, patrí aj
ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp.
nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná
v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, IV. ÚS 62/08).
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým
uznesením najvyššieho súdu a sťažovateľkou označenými základnými právami podľa čl. 17
ods. 2 a 5 ústavy a právami podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 a 4 dohovoru neexistuje taká
príčinná súvislosť, ktorá by naznačovala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po
prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie.
Na základe uvedeného ústavný súd odmietol v tejto časti sťažnosť sťažovateľky
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Rovnako zjavne neopodstatnená je sťažnosť sťažovateľky aj v tej časti, v ktorej
namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho
súdu. Dôvodom pre takéto rozhodnutie je podľa ústavného súdu tá skutočnosť, že označené
články sa vzťahujú spravidla na súdne konanie vo veci samej, a nie na rozhodovanie
o väzbe, ktoré nie je rozhodovaním vo veci samej. Princípy spravodlivého súdneho konania
pri rozhodovaní o väzbe sú súčasťou čl. 17 ods. 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru.
Sťažovateľka v odôvodnení sťažnosti namieta porušenie základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov z dôvodu, že od podania obžaloby na okresnom súde po
podanie sťažnosti ústavnému súdu uplynuli viac ako 4 mesiace a vec je stále v rovnakom
štádiu konania, ako bola pri podaní obžaloby, pričom od jej vzatia do väzby už uplynulo 21
mesiacov, čo podľa nej nemožno považovať za konanie bez zbytočných prieťahov.
Uvedenou formuláciou námietky mala sťažovateľka zrejme na mysli rýchlosť konania
vo veci samej. Ústavný súd s poukazom na § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde a svoju
judikatúru (IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05 IV. ÚS 2014)
pripomína, že je pri prerokovaní sťažnosti viazaný petitom, v ktorom sťažovateľka žiadala
vysloviť porušenie svojich práv uznesením najvyššieho súdu zo 7. januára 2016, a nie aj
postupom najvyššieho súdu pri rozhodovaní o jej žiadosti o väzbe. Ústavný súd preto podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti ako
zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol, neprichádzalo už
do úvahy rozhodovať o ďalších návrhoch uplatnených sťažovateľkou v petite jej sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. apríla 2016