Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 319/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. apríla 2016 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpenej advokátom Mgr. Dávidom

Štefankom, Kutlíkova 17, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základných práv

podľa , 2 a 5, a 2 a a práv

podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Nitra sp. zn.

z 24. novembra 2015, uzneseniami Špecializovaného trestného súdu v Pezinku

č. k. -11248 zo 17. decembra 2015 a č. k. -11294

zo 17. decembra 2015 a uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 7. januára 2016 a sp. zn. z 11. januára 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. marca 2016

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta

porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 48 ods. 1 a 2 a čl. 50 ods. 3

(ďalej len „“) a práv podľa , ods. 3

a 4 a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 24. novembra 2015 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“), uzneseniami

Špecializovaného trestného súdu v Pezinku (ďalej len „špecializovaný trestný súd“) č. k.

-11248 zo 17. decembra 2015 a č. k. -11294

zo 17. decembra 2015, uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 11. januára 2016, ako aj porušenie svojich

základných práv podľa , 2 a 5 a a 2 a práv podľa

písm. c), ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

zo 7. januára 2016 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“;

spolu aj „napadnuté rozhodnutia“).

Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že napadnutými rozhodnutiami boli porušené jej

základné práva, a to „právo na zákonného sudcu uvedené v čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 48 ods. 1

a , ods. 3, ods. 4 a Dohovoru, právo na osobnú

slobodu uvedené v SR a a ods. 3 Dohovoru, právo

byť vzatý do väzby iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia

súdu uvedeného v SR a , ods. 3 a ods. 4 Dohovoru,

právo na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov a zásada rovnosti zbraní podľa čl. 48

ods. 2 a Dohovor a tiež právo na obhajobu podľa SR a

ods. 3 písm. b) Dohovoru“.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že voči sťažovateľke a ďalším obvineným je

okresným súdom vedené trestné konanie pre obzvlášť závažný zločin poisťovacieho

podvodu podľa , a s poukazom na

a v časti dokonaný a v časti v štádiu pokusu podľa

ods. 1 .

Okresný súd 24. novembra 2015 uznesením podľa § 244 ods. 1 písm. a) Trestného

poriadku postúpil predmetnú trestnú vec špecializovanému trestnému súdu, pretože dospel

k záveru, že na prerokovanie veci nie je príslušný, lebo podľa jeho názoru ide o trestnú vec

spáchanú zločineckou skupinou podľa , a nie organizovanou

skupinou podľa , ako to je uvedené v obžalobe.

Sťažovateľka následne podala prostredníctvom svojho obhajcu okresnému súdu

žiadosť o prepustenie z väzby zo 4. decembra 2015. Okresný súd jej žiadosť o prepustenie

z väzby postúpil špecializovanému trestnému súdu.

Dňa 17. decembra 2015 špecializovaný trestný súd uznesením č. k. PK-1 T 39/2015-

11248 podľa per analogiam vyslovil svoju vecnú

nepríslušnosť, čím vyvolal spor o príslušnosť. Následne uznesením č. k. PK-1 T 39/2015-

11294 (ďalej len „rozhodnutie o väzbe“) rozhodol, že podľa § 72 ods. 1 písm. b) a § 79

ods. 3 žiadosť sťažovateľky o prepustenie z väzby zo 4. decembra 2015

zamieta. Zároveň podľa a

neprijal jej písomný sľub, podľa zamietol jej návrh

na nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka a podľa § 81 ods. 1 a 2

písm. b) neprijal ani ponúknutú peňažnú záruku. Proti rozhodnutiu

špecializovaného trestného súdu o väzbe podala sťažovateľka sťažnosť.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. zo 7. januára 2016 podľa § 193 ods. 1

písm. c) zamietol sťažnosť sťažovateľky proti rozhodnutiu o väzbe

špecializovaného trestného súdu ako nedôvodnú.

Dňa 11. januára 2016 najvyšší súd uznesením sp. zn. rozhodol, že

príslušným súdom na konanie v prvom stupni v trestnej veci sťažovateľky je okresný súd.

Vo vzťahu k príslušnosti okresného súdu na konanie sťažovateľka uvádza, že

okresný súd v priebehu prípravného konania vychádzal z toho, že skutok bol spáchaný

organizovanou skupinou, avšak po podaní obžaloby zaujal stanovisko, že skutok mal byť

spáchaný zločineckou skupinou. Domnieva sa, že taká významná okolnosť, akou je

posúdenie právnej kvalifikácie foriem trestnej súčinnosti a v dôsledku toho aj príslušnosti

súdu, musela byť okresnému súdu známa už skôr, pričom k zmene právneho posúdenia

(po podaní obžaloby) došlo bez toho, aby sa zistili nové okolnosti, na základe ktorých by

bolo možné zmeniť právnu kvalifikáciu. Podľa sťažovateľky zodpovednosť za vyvolanie

sporu o príslušnosť medzi porušovateľmi okresným súdom a špecializovaným trestným

súdom nesie sudkyňa okresného súdu, ktorá je v predmetnej trestnej veci predsedníčkou

senátu. Podľa sťažovateľky si táto sudkyňa zrejme vôbec neuvedomila, „akých vážnych

pochybnosti vo vzťahu k legálnosti jej doterajšieho rozhodovania sa dopustila a rovnako

nezvážila vážnosť, ako aj dopad právnych dôsledkov v podobe porušenia práva

sťažovateľky na spravodlivý proces“.

Sťažovateľka ďalej poukazuje na to, že voči tejto sudkyni bolo podaných viacero

podnetov a výhrad, pretože existujú dôvodné a oprávnené pochybnosti o jej objektívnom

a nestrannom rozhodovaní v predmetnej trestnej veci, čo podľa nej odporuje zásadám

spravodlivého súdneho konania. Jej zotrvaním ako zákonného sudcu došlo podľa

sťažovateľky k porušeniu jej základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46

ods. 1 , ako aj základného práva podľa a 2 .

Sťažovateľka zastáva názor, že v predmetnej veci išlo o nesprávne posúdenie právnej

povahy skutku, ktoré malo zároveň dopad na nesprávne ustálenie osoby zákonného sudcu,

ako aj na samotné vzatie do väzby a jej ďalšie trvanie, čo podľa nej dostatočne odôvodňuje

záver o nezákonnosti jej väzby.

Sťažovateľka zastáva názor, že okresný súd nie je príslušný na prerokovanie jej

trestnej veci, no nie z dôvodu vecnej, ale miestnej nepríslušnosti. Uvádza, že „je

obžalovaná z trestného činu poisťovacieho podvodu podľa § 223 Tr. zák. Nakoľko sa podľa

ustálenej súdnej praxe za miesto spáchania trestného činu podvodu, považuje jednak

miesto, kde páchateľ uviedol niekoho do omylu, alebo využil niečí omyl, či zamlčal

podstatné okolnosti, ďalej miesto, kde poškodenému vznikla škoda, a tiež miesto, kde sa

páchateľ obohatil (viď. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. 1. 2012,

sp. zn. ), pričom ani jedna z týchto okolnosti sa neuskutočnila v obvode

Okresného súdu Nitra, nemožno Okresný súd Nitra považovať za miestne príslušný, a teda

ani za zákonný.“. Vzhľadom na uvedené sa domnieva, že „nesprávne ustálenie príslušnosti

(vecnej, resp. miestnej) súdu, a tým aj osoby zákonného sudcu pri rozhodovaní o vzatí do

väzby, resp. jej ďalšom trvaní v prípravnom konaní, vyplývajúce zo skutočnosti, že pôvodne

pri vzatí do väzby ustálená príslušnosť súdu je po podaní obžaloby zmenená bez existencie

a uvedenia relevantných dôvodov na takúto zmenu, môže za určitých konkrétnych okolností

spôsobiť neprípustný zásah do práva na zákonného sudcu v konaní o väzbe, ktoré je

vyvoditeľné tak z , 2 a 5 , ako aj z dohovoru...“. Podľa

sťažovateľky nemal okresný súd predmetnú trestnú vec postúpiť špecializovanému

trestnému súdu, ale buď Okresnému súdu Banská Bystrica, pretože v jeho obvode

dochádzalo podľa obžaloby k uvedeniu poškodeného do omylu, prípadne Okresnému súdu

Bratislava (sťažovateľka neoznačila konkrétny okresný súd v Bratislave, pozn.), pretože

v jeho obvode došlo ku škode poškodeného aj k obohateniu obvinených. K správnemu

ustáleniu vecnej a miestnej príslušnosti nakoniec nedošlo ani zo strany najvyššieho súdu.

Vo vzťahu k rozhodovaniu o jej žiadosti o prepustenie z väzby sťažovateľka uvádza,

že okresnému súdu podala prostredníctvom svojho obhajcu žiadosť o prepustenie z väzby,

okresný súd však o nej nerozhodol napriek tomu, že ju mal k dispozícii takmer desať dní,

ale postúpil ju špecializovanému trestnému súdu, ktorý o nej rozhodol 17. decembra 2015,

potom, čo najskôr vyslovil svoju nepríslušnosť vo veci. Uvedeným postupom

špecializovaný trestný súd podľa sťažovateľky porušil jej právo na zákonného sudcu,

osobnú slobodu, byť vzatý do väzby iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na

základe rozhodnutia súdu a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov vyjadrené

v , 2 a 5 a a v , ods. 3 a 4 a

dohovoru. Podľa jej názoru špecializovaný trestný súd po vyslovení svojej nepríslušnosti už

nemal o jej žiadosti o prepustenie z väzby rozhodovať, ale mal predmetnú trestnú vec

postúpiť na najvyšší súd, pričom o jej žiadosti sa malo rozhodnúť až po rozhodnutí sporu

o príslušnosť. Sťažovateľka podala proti rozhodnutiu špecializovaného trestného súdu

sťažnosť, ktorú najvyšší súd ako nedôvodnú zamietol.

Sťažovateľka ďalej namieta, že rozhodnutím špecializovaného trestného súdu

o väzbe a následne uznesením najvyššieho súdu sp. zn. došlo aj k zásahu do

jej základného práva na osobnú slobodu podľa a práva podľa

písm. c) a ods. 3 dohovoru, tiež do základného práva byť vzatý do väzby iba z dôvodov a na

čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu uvedeného v

a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 dohovoru z dôvodu, že podľa nej by pri

rozhodovaní o väzbe po podaní obžaloby mali byť dôvody väzby zosilnené oproti

predchádzajúcemu štádiu trestného konania. Sťažovateľka po poukázaní na príslušnú

judikatúru ústavného súdu, ako aj Európskeho súde pre ľudské práva zastáva názor, že v jej

prípade neexistovala žiadna dôvodná obava, že by v prípade prepustenia z väzby na slobodu

mohla pokračovať v páchaní trestnej činnosti, pričom špecializovaný trestný súd ani

najvyšší súd nepodložili túto obavu žiadnymi relevantnými dôkazmi, na základe ktorých by

mala byť väzba opodstatnená.

Sťažovateľka v sťažnosti tiež namieta, že zo strany okresného súdu, špecializovaného

trestného súdu, ako aj najvyššieho súdu bolo porušené jej právo na obhajobu podľa čl. 50

ods. 3 a dohovoru a zásada rovnosti zbraní vyjadrená v

ods. 2 a dohovoru z dôvodu, že nebola upozornená na zmenu právnej

kvalifikácie skutku, ktorý je predmetom obžaloby, v súlade s § 244 ods. 2 Trestného

poriadku. Za zmenu právnej kvalifikácii sťažovateľka považuje to, že okresný súd pri

predbežnom prerokovaní obžaloby na neverejnom zasadnutí dospel k záveru, že skutok,

ktorý je predmetom obžaloby, bol spáchaný zločineckou skupinou, a nie organizovanou

skupinou.

Sťažovateľka tiež namieta, že konaním okresného súdu, špecializovaného trestného

súdu, ale aj najvyššieho súdu bolo porušené aj jej základné právo na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a práva podľa a

dohovoru, pretože od podania obžaloby okresnému súdu po podanie sťažnosti ústavnému

súdu uplynuli viac ako 4 mesiace a vec je stále v rovnakom štádiu konania, ako bola pri

podaní obžaloby, pričom od jej vzatia do väzby už uplynulo 21 mesiacov, čo podľa

sťažovateľky nemožno považovať za konanie bez zbytočných prieťahov.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť na

ďalšie konanie a následne rozhodol vo veci samej týmto nálezom:

„1. Základné právo sťažovateľky na zákonného sudcu

uvedené v , 2 a 5, a , ods. 3, ods. 4

a čl. 6 ods. 1 Dohovoru Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

zo dňa 11.01.2016 porušené bolo.

2. ... na osobnú slobodu uvedené v SR a

a ods. 3 Dohovoru Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa

07.01.2016 porušené bolo.

3. ... byť vzatý do väzby iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe

rozhodnutia súdu uvedeného v SR a , ods. 3 a ods. 4

Dohovoru Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa

07.01.2016 porušené bolo.

4. ... na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 a čl. 6 ods. 1

Dohovoru Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa

07.01.2016 porušené bolo.

5. ... na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 a čl. 6 ods. 1

Dohovoru Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa

11.01.2016 porušené bolo.

6. ... na obhajobu uvedené v a Dohovoru

Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 11.01.2016

porušené bolo.

7. ... na zásadu rovnosti zbraní podľa čl. 48 ods. 2 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru

Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 11.01.2016

porušené bolo.

8. ... na zákonného sudcu uvedené v , 2 a 5, a

ods. 1 písm. c), ods. 3, ods. 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru Uznesením Špecializovaného

trestného súdu v Pezinku zo dňa 17.12.2015, č. k. -11248 porušené bolo.

9. ... na osobnú slobodu uvedené v SR a

a ods. 3 Dohovoru Uznesením Špecializovaného trestného súdu v Pezinku zo dňa

17.12.2015, č. k. PK-1 -11294 porušené bolo.

10. ... byť vzatý do väzby iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe

rozhodnutia súdu uvedeného v SR a , ods. 3 a ods. 4

Dohovoru Uznesením Špecializovaného trestného súdu v Pezinku zo dňa 17.12.2015, č. k.

PK-1 -11294 porušené bolo.

11. ... na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 a čl. 6 ods. 1

Dohovoru Uznesením Špecializovaného trestného súdu v Pezinku zo dňa 17.12.2015, č. k.

PK-1 -11248 porušené bolo.

12. ... na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 a čl. 6 ods. 1

Dohovoru Uznesením Špecializovaného trestného súdu v Pezinku zo dňa 17.12.2015, č. k.

PK-1 -11294 porušené bolo.

13. ... na obhajobu uvedené v a Dohovoru

Uznesením Špecializovaného trestného súdu v Pezinku zo dňa 17.12.2015, č. k.

-11294 porušené bolo.

14. ... na zásadu rovnosti zbraní podľa čl. 48 ods. 2 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru

Uznesením Špecializovaného trestného súdu v Pezinku zo dňa 17.12.2015, č. k. PK-1

-11294 porušené bolo.

15. ... na zákonného sudcu uvedené v , 2a 5, a

ods. 1 písm. c), ods. 3, ods. 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru Uznesením Okresného súdu v Nitre

sp. zn. zo dňa 24.11.2015 porušené bolo.

16. ... na osobnú slobodu uvedené v SR a

a ods. 3 Dohovoru Uznesením Okresného súdu v Nitre sp. zn. zo dňa

24.11.2015 porušené bolo.

17. ... byť vzatý do väzby iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe

rozhodnutia súdu uvedeného v SR a , ods. 3 a ods. 4

Dohovoru Uznesením Okresného súdu v Nitre sp. zn. zo dňa 24.11.2015

porušené bolo.

18. ... na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 a čl. 6 ods. 1

Dohovoru Uznesením Okresného súdu v Nitre sp. zn. zo dňa 24.11.2015

porušené bolo.

19. ... na obhajobu uvedené v a Dohovoru

Uznesením Okresného súdu v Nitre sp. zn. zo dňa 24.11.2015 porušené bolo.

20. ... na zásadu rovnosti zbrani podľa čl. 48 ods. 2 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru

Uznesením Okresného súdu v Nitre sp. zn. zo dňa 24.11.2015 porušené bolo.

21. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa

11.01.2016 sa zrušuje.

22. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa

07.01.2016 sa zrušuje.

23. Uznesenie Špecializovaného trestného sudu v Pezinku zo dňa 17.12.2015, č. k.

-11294 sa zrušuje.

24. Uznesenie Špecializovaného trestného súdu v Pezinku zo dňa 17.12.2015, č. k.

-11248 sa zrušuje.

25. Uznesenie Okresného súdu Nitra zo dňa 24.11.2015, sp. zn. sa

zrušuje.

26. Okresnému súdu v Nitre sa prikazuje, aby sťažovateľku

prepustil neodkladne z väzby na slobodu.

27. Sťažovateľke Ústavný súd SR priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume

363,79 EUR, ktoré je Okresný súd Nitra povinný vyplatiť na účet Advokátskej kancelárie

Dávida Štefanku, so sídlom Kutlíkova 17, 851 02 Bratislava číslo účtu

v bankovom ústave do jedného

mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom na

začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného

súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou

sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona

o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmetu konania pred ústavným súdom

z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd

rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu

k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým

v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. ,

, ).

Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon...

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov...

Podľa obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť

na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.

Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane

v súlade s konaním ustanoveným zákonom: c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie

slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie

zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné

zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody

v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred

sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má

právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže

podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto

minimálne práva: b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby...

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania preskúmal sťažnosť, ktorou

sťažovateľka namieta porušenie už označených základných práv podľa a práv podľa

dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. z 24. novembra 2015,

uzneseniami špecializovaného trestného súdu č. k. -11248 zo 17. decembra

2015 a č. k. -11294 zo 17. decembra 2015 a uzneseniami najvyššieho súdu

sp. zn. zo 7. januára 2016 a sp. zn. z 11. januára 2016,

a dospel k týmto záverom:

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 48

ods. 1 a 2 a a práv podľa , ods. 3 a 4 a

a 3 písm. b) dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. z 24. novembra

2015

Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že uznesením okresného súdu sp. zn. 33 Tk

2/2015 z 24. novembra 2015, ktorým bola vec postúpená špecializovanému súdu, boli

porušené jej základné práva na zákonného sudcu, na osobnú slobodu, byť vzatý do väzby

iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu, na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, na obhajobu a zásadu rovnosti zbraní.

Z vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich

sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej

osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody,

porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ mohol domôcť využitím jemu dostupných a aj

účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť

odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. ,

).

Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa prislúcha

právomoc ústavnému súdu zaoberať sa porušením základného práva alebo slobody za

predpokladu, že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis

mutandis ). Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd občana je

okrem iného aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba

k dispozícii vo vzťahu k tomu základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa

namieta, a ktorý jej umožňuje odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného

práva alebo slobody ().

Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú

povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného

súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m.

).

Proti uzneseniu okresného súdu bol prípustný riadny opravný prostriedok (sťažnosť).

Príslušným súdom na poskytnutie ochrany proti namietanému porušeniu sťažovateľkou

označených práv bol preto Krajský súd v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v rámci konania

o sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu. Ústavný súd vlastnou činnosťou zistil, že proti

uzneseniu okresného súdu bola podaná sťažnosť, o ktorej krajský súd rozhodol

11. novembra 2015. Vzhľadom na uvedené ústavný súd nemá právomoc na prerokovanie

sťažnosti v časti, ktorá smeruje proti uzneseniu okresného súdu, a preto sťažnosť v tejto

časti odmietol podľa pre nedostatok svojej právomoci.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru v súlade s poukazuje ústavný súd na

to, že je pri prerokovaní sťažnosti viazaný petitom, a preto môže rozhodnúť len o tom, čoho

sa sťažovateľka domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého

označila za porušovateľa svojich práv. Sťažovateľka žiada vysloviť porušenie svojich práv

uznesením okresného súdu.

V súvislosti s touto časťou sťažnosti smerujúcou podľa petitu proti uzneseniu

okresného súdu ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej

k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (ako aj práva

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote) nemôže dôjsť samotným rozhodnutím

konkrétneho orgánu verejnej moci, ale len jeho postupom (nečinnosťou, nesprávnym

postupom a podobne). Z uvedeného vyplýva, že v prípadoch, ak sťažovateľ namieta

porušenie tohto práva konkrétnym rozhodnutím orgánu verejnej moci, nie jeho postupom,

ústavný súd takú sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (m. m. ,

, ). Ústavný súd preto rozhodol o odmietnutí tejto časti

sťažnosti podľa ako zjavne neopodstatnenej.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 48

ods. 1 a 2 a a práv podľa , ods. 3 a 4 a

a 3 písm. b) dohovoru uznesením špecializovaného trestného súdu č. k. PK-1 T

39/2015-11248 zo 17. decembra 2015 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 11. januára 2016

2.1 Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že špecializovaný trestný súd uznesením č. k.

-11248 zo 17. decembra 2015 porušil jej základné právo na zákonného

sudcu podľa , 2 a 5 a a právo podľa ,

ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základné právo na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a právo podľa dohovoru.

Špecializovaný trestný súd už uvedeným uznesením vyslovil podľa § 244 ods. 1

písm. a) svoju vecnú nepríslušnosť vo veci, pretože dospel k záveru, že

v tomto prípade nejde o trestný čin vymedzený v písmene a) až l) , nejde

o spoločné konanie v zmysle a spôsobená škoda

nedosahuje výšku uvedenú v , a zároveň uviedol, že podľa

jeho názoru bol trestný čin spáchaný organizovanou skupinou. Z uvedeného dôvodu

špecializovaný trestný súd v predmetnej veci vyvolal spor o príslušnosť, a preto predmetnú

vec postúpil najvyššiemu súdu.

Podľa spory o príslušnosť medzi súdmi rozhoduje

súd im najbližšie spoločne nadriadený.

Podľa najbližšie spoločne nadriadený súd okresného

súdu alebo krajského súdu na jednej strane a Špecializovaného trestného súdu na druhej

strane je najvyšší súd.

Spor o príslušnosť vznikne vtedy, ak súd, ktorý vo veci koná, dospeje k záveru, že

nie je príslušný na prerokovanie veci, a preto vec postúpi inému súdu. V prípade, že súd,

ktorému bola vec takto postúpená, svoju príslušnosť neuzná, musí svoju nepríslušnosť

vysloviť uznesením a následne predložiť vec najbližšie spoločnému nadriadenému súdu.

V tomto konkrétnom prípade bol príslušný na konanie v spore o príslušnosť najvyšší

súd, ktorý o ňom konal a aj rozhodol.

Ústavný súd sa preto aj v tejto časti sťažnosti obdobne ako v bode 1 časti II

odôvodnenia riadil svojou doterajšou judikatúrou, podľa ktorej právomoc ústavného súdu je

subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov, a preto

sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa pre nedostatok

svojej právomoci.

2.2 Podľa sťažovateľky uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 11. januára 2016 bolo porušené jej základné právo na zákonného sudcu podľa čl. 17

ods. 1, 2 a 5 a a práva podľa , ods. 3 a 4 a

dohovoru, základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a „rovnosť

zbraní“ podľa a právo podľa dohovoru, ako aj právo na

obhajobu podľa a podľa dohovoru.

Porušenie práva na zákonného sudcu podľa , 2 a 5 a

a práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľka zakladá

na tom dôvode, že podľa jej názoru nebola v konaní správne ustálená príslušnosť (vecná,

resp. miestna) súdu, a tým aj osoby zákonného sudcu pri rozhodovaní o vzatí do väzby,

resp. jej ďalšom trvaní v prípravnom konaní. Zastáva názor, že na konanie a rozhodovanie

o skutku, pre ktorý proti nej bola podaná obžaloba, nie je príslušný okresný súd.

K porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočný prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

a práva podľa dohovoru malo dôjsť podľa sťažovateľky z dôvodu, že od

podania obžaloby na okresnom súde po podanie sťažnosti ústavnému súdu uplynuli viac ako

4 mesiace a vec je stále v rovnakom štádiu konania, ako bola pri podaní obžaloby, pričom

od jej vzatia do väzby už uplynulo 21 mesiacov, čo podľa nej nemožno považovať za

konanie bez zbytočných prieťahov.

K porušeniu základného práva na obhajobu podľa a práva podľa

dohovoru a „rovnosti zbraní“ podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo podľa sťažovateľky preto, že nebola upozornená na zmenu

právnej kvalifikácie skutku, ktorý je predmetom obžaloby, v súlade s § 244 ods. 2 Trestného

poriadku.

Najvyšší súd napadnutým uznesením ako najbližšie spoločne nadriadený súd

okresnému súdu a špecializovanému trestného súdu, medzi ktorými vznikol spor

o príslušnosť, na podklade návrhu senátu špecializovaného trestného súdu preskúmal

predložený spisový materiál a rozhodol, že príslušným na vykonanie konania v prvom

stupni v trestnej veci sťažovateľky je okresný súd. Najvyšší súd ustálil, že skutok, ktorý je

predmetom obžaloby, bol spáchaný organizovanou skupinou, pričom svoje rozhodnutie aj

náležite odôvodnil. To, že sťažovateľka nesúhlasí s názorom najvyššieho súdu týkajúcim sa

ustálenia vecnej príslušnosti na konanie, nezakladá dôvod na vyslovenie porušenia jej

základných práv podľa a práv podľa dohovoru. Posúdenie príslušnosti súdu bolo

v právomoci najvyššieho súdu, jeho závery nevykazujú známky svojvôle a sú primeraným

spôsobom aj odôvodnené. Ústavný súd preto nevidí dôvod zasahovať do jeho rozhodnutia

a považuje túto časť sťažnosti za zjavne neopodstatnenú.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 11. januára 2016

ústavný súd v súlade s poukazuje na to, že je pri

prerokovaní sťažnosti viazaný petitom, a preto môže rozhodnúť len o tom, čoho sa

sťažovateľka domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého

označila za porušovateľa svojich práv. Sťažovateľka žiada vysloviť porušenie svojich práv

uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 11. januára 2016. Ústavný súd

rozhodol o odmietnutí tejto časti sťažnosti podľa ako

zjavne neopodstatnenej, odkazujúc na dôvody odmietnutia obdobnej časti sťažnosti

tykajúcej sa však uznesenia okresného súdu sp. zn. z 24. novembra 2015

(s. 14).

Zjavne neopodstatnená je aj sťažnosť sťažovateľky v časti, v ktorej namieta

porušenie základného práva na obhajobu podľa a práva podľa

ods. 3 písm. b) dohovoru a „rovnosti zbraní“ podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru. V tejto súvislosti ústavný súd nad rámec poznamenáva, že § 244 ods. 2

určuje povinnosť súdu oboznámiť osoby, ktorým sa doručuje rovnopis

obžaloby, a prokurátora so zmenou právnej kvalifikácie v tých prípadoch, keď posúdenie

skutku nemá dopad na vecnú príslušnosť súdu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky v časti, v ktorej

namieta porušenie základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 48 ods. 1 a 2 a čl. 50 ods. 3

a práv podľa , ods. 3 a 4 a a 3 písm. b) dohovoru

uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 11. januára 2016, z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti pre neexistenciu vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označenými

právami a namietaným uznesením najvyššieho súdu ( ).

3. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5, čl. 48

ods. 2 a a práv podľa , ods. 3 a 4 a a 3

písm. b) dohovoru uznesením špecializovaného trestného súdu č. k. PK-1 T 39/2015-

11294 zo 17. decembra 2015 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

zo 7. januára 2016

3.1 Vo vzťahu k sťažovateľkou namietanému porušeniu označených základných práv

podľa a práv podľa dohovoru uznesením špecializovaného trestného súdu ústavný

súd obdobne, ako to je už uvedené, poukazuje na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva

z , podľa ktorého právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Každá fyzická osoba alebo právnická

osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, preto musí rešpektovať

postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorý je

kompetenčne predsunutý pred uplatnenie právomoci ústavného súdu (napr. ,

, , , ).

Keďže proti napadnutému uzneseniu špecializovaného trestného súdu bol prípustný

riadny opravný prostriedok (sťažnosť), právomoc poskytnúť ochranu označeným právam

sťažovateľky vo vzťahu k špecializovanému trestnému súdu mal najvyšší súd v rámci

opravného konania (konania o sťažnosti). Týmto je vylúčená právomoc ústavného súdu.

Sťažovateľka právo podať sťažnosť proti napadnutému uzneseniu špecializovaného

trestného súdu využila a najvyšší súd o nej riadne rozhodol.

Ústavný súd preto nemá právomoc na prerokovanie sťažnosti v časti, ktorá smeruje

proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol

podľa pre nedostatok svojej právomoci.

Ústavný súd preto posudzoval sťažnosť sťažovateľky len v tej časti, v ktorej

sťažovateľka namieta porušenie označených základných práv uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. zo 7. januára 2016.

3.2 Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu

bolo porušené jej právo na osobnú slobodu podľa a podľa

písm. c) a ods. 3 dohovoru, právo byť vzatý do väzby iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu podľa a podľa

písm. c), ods. 3 a 4 dohovoru a právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a podľa dohovoru.

Sťažovateľka zastáva názor, že v tomto štádiu konania (po podaní obžaloby, pozn.)

mali byť dôvody väzby zosilnené oproti predchádzajúcemu štádiu trestného konania. Podľa

jej tvrdenia v jej prípade neexistovala žiadna dôvodná obava, že by v prípade prepustenia

z väzby na slobodu mohla pokračovať v páchaní trestnej činnosti, pričom špecializovaný

trestný súd ani najvyšší súd nepodložili túto obavu žiadnymi relevantnými dôkazmi, na

základe ktorých by mala byť väzba opodstatnená. Podľa sťažovateľky postupom

najvyššieho súdu bolo tiež porušené jej základné právo na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov, pretože od podania obžaloby okresnému súdu po podanie sťažnosti

ústavnému súdu uplynuli viac ako štyri mesiace a vec je stále v rovnakom štádiu konania,

ako bola pri podaní obžaloby, pričom od jej vzatia do väzby už uplynulo 21 mesiacov, čo

podľa nej nemožno považovať za konanie bez zbytočných prieťahov.

Základné právo zaručené v vo svojom znení odkazuje na zákon,

a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí ústavný súd brať

do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom verejnej moci, pričom v

prípade zistenia závažného porušenia zákonnosti ide aj o porušenie ústavnosti (III. ÚS

48/00, ). Rovnako aj z vyplýva, že do väzby možno

vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom. Príslušná zákonná úprava obsiahnutá

predovšetkým v je tak integrálnou súčasťou ústavného rámca zaručenej

osobnej slobody (). Obdobne aj čl. 5 ods. 1 dohovoru vyžaduje, aby

k pozbaveniu osobnej slobody došlo „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a každé

dohovorom prípustné pozbavenie osobnej slobody [čl. 5 ods. 1 písm. a) až f)] musí byť

„zákonné“. Dohovor tu teda priamo odkazuje na vnútroštátne právo, a preto rešpektovanie

tohto práva je integrálnou súčasťou záväzkov zmluvných štátov (Lukanov v. Bulharsko

z 20. 3. 1997, bod 43). Z už vyslovených právnych názorov ústavného súdu možno vyvodiť,

že z hľadiska rozsahu práv garantovaných prostredníctvom a práv

vyplývajúcich z čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru neexistujú medzi týmito právami zásadné

rozdiely, keďže ustanovenia zahŕňajú aj práva vyplývajúce z a 4

dohovoru (napr. , , ).

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že každé pozbavenie slobody musí byť

„zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem

toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, musí byť zlučiteľné

s účelom , ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli (m. m. ,

, ). Požiadavku obsiahnutú v tomto článku nemožno definovať in

abstracto, ale musí sa posúdiť podľa okolností každej veci vrátane toho, čo v sťažnosti

uviedol sťažovateľ (). Ústavný súd preto v prípade môže a musí

uplatniť určitú revíznu právomoc, avšak bez toho, aby sám hodnotil skutočnosti, ktoré viedli

všeobecný súd k tomu, že uprednostnil určité rozhodnutie pred iným. Jeho úlohou ako

nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ( ) je preskúmať zlučiteľnosť

opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s alebo príslušnou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách, nie však konať ako

všeobecný súd tretej alebo štvrtej inštancie; takéto konanie by bolo porušením obmedzenia,

ktoré vyplýva z rozdelenia ústavnej ochrany základných práv alebo slobôd medzi všeobecné

súdy a ústavný súd v ().

Do obsahu právomoci ústavného súdu nepatrí preskúmať postup, resp. správnosť

skutkových a právnych záverov všeobecných súdov, ktorý ich viedol k záveru o existencii

zákonného dôvodu na vzatie do väzby. Tento postup skúma opravný súd v riadnom

inštančnom postupe, ktorý je funkčne uspôsobený na preskúmanie obsahu trestného spisu,

súvisiacich listín, podaní obvineného a prípadne aj ďalších dôkazov osvedčujúcich použitie

takéhoto zabezpečovacieho prostriedku, akým je väzba v trestnom konaní (,

).

Vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov vo väzobných veciach je daná

právomoc ústavného súdu len na preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej

slobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa berie do väzby (alebo je vo väzbe), bolo vznesené

obvinenie, rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými okolnosťami, o väzbe

rozhodoval súd, obvinený bol do väzby vzatý pre konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú

obavu vyjadrenú v až c) alebo okolnosti uvedené

v odseku 2 tohto ustanovenia, a osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený

zákonom, resp. konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení väzby ().

Úlohou ústavného súdu je tiež sledovať, či všeobecné súdy v namietaných rozhodnutiach

správne aplikujú právo, či dané rozhodnutia sú odôvodnené a či nenesú znaky arbitrárnosti

vyúsťujúce do porušenia niektorého zo základných práv a slobôd (,

). Ústavný súd preto nemôže zasahovať do skutkových a právnych záverov

všeobecných súdov, ak ich z danej perspektívy možno pokladať za udržateľné.

Napadnutým uznesením najvyšší súd podľa

zamietol sťažnosť sťažovateľky proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu, ktorý

zamietol jej žiadosť o prepustenie z väzby.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva: „Vo všetkých

sťažnostiach je dominantný dôvod - nepríslušnosť ŠTS na rozhodovanie o ich žiadostiach

o prepustenie z väzby na slobodu po tom, čo mu bola vec postúpená a pred tým než by

vyslovil svoju príslušnosť (pričom zároveň vyvolal spor o príslušnosť, tvrdí teda svoju

nepríslušnosť). Z rovnakého dôvodu (rozhodovanie o väzbe pred vyslovením nepríslušnosti)

poukazovali na nezákonnosť rozhodovania Okresného súdu Nitra, resp. Krajského súdu

v Nitre. Poukazovali na nález Ústavného súdu -47 zo dňa 11. novembra

2015, v ktorom bolo vyslovené porušenie práv obvinenej na urýchlené

rozhodnutie o jej žiadosti o prepustenie z väzby v tejto trestnej veci Okresným súdom Nitra

a Krajským súdom v Nitre. Ústavný súd Slovenskej republiky však napádané väzobné

rozhodnutia nezrušil, ako bolo požadované v sťažnosti. ...

Obvinená uviedla, že sa nestotožňuje s názorom

Špecializovaného trestného súdu ohľadne dôvodov väzby a ich pretrvávania. Z doposiaľ

vykonaných dôkazov nevyplýva, že by sa mala alebo mohla dopúšťať ďalšej trestnej

činnosti, alebo že by pokračovala v jej páchaní. V zmysle vykonaného dokazovania takáto

obava nemôže existovať ani hypoteticky, nakoľko spôsob realizácie trestnej činnosti ktorá

sa jej kladie za vinu tkvie v kooperácii so zamestnancami poisťovní a používaní poisteného

majetku. Toho času nedisponuje ani uvedeným majetkom, a ani spoluobvinené osoby

v poisťovni už nepracujú. Postupom a úkonmi OČTK bola akákoľvek hypotetická možnosť

páchania trestnej činnosti zmarená aj do budúcna.

Ďalej uviedla, že nesúhlasí s názorom ŠTS týkajúcim sa vecnej príslušnosti

Okresného súdu Nitra a Krajského súdu Nitra pred právoplatnosťou uznesenia Okresného

súdu Nitra, sp. zn. zo dňa 24. novembra 2015. Uvedeným uznesením bola

podľa predmetná trestná vec, v ktorej je ona v procesnom

postavení obvinenej, postúpená na prejednanie vecne príslušnému Špecializovanému

trestnému súdu, pretože Okresný súd Nitra nebol na jej prejednanie vecne príslušný.

Poukázala však na to, že dôvody pre ktoré Okresný súd Nitra konštatoval svoju

nepríslušnosť boli prítomné už od počiatku prípravného konania, ako to uvádza aj okresný

súd na str. 59 odôvodnenia zmieneného uznesenia. Vzhľadom na uvedené je toho názoru, že

prokurátor a Okresný súd Nitra mohli mať vedomosť o vecnej nepríslušnosti už počas

prípravného konania, a preto nemožno pokladať doterajšiu väzbu za zákonnú z dôvodov

ako uviedla vo svojej žiadosti o prepustenie.

Nestotožnila sa ďalej ani s posúdením existencie výnimočných okolností v zmysle

odôvodňujúcich prijatie jej sľubu resp. nahradením väzby inými

vhodným, zákonnými inštitútmi. Za naozaj výnimočnú okolnosť považuje potrebu

starostlivosti o jej neplnoleté dieťa, ktoré je toho času bez starostlivosti otca a matky.

Z uvedeného dôvodu týmto v prvom rade ako matka apeluje na súd a zdvorilo žiada

o starostlivé uváženie tejto výnimočnej okolnosti a nahradenie väzby (ak ju súd bude

považovať za zákonnú) inými inštitútmi.

Podľa názoru obvinenej jej väzba nie je zákonná, taktiež sa domnieva, že dôvody

väzby vzhľadom na vykonané dokazovanie, ako aj na jej správanie už ani netrvajú, a preto

vzhľadom na vyššie uvedené navrhla, aby druhostupňový súd podľa § 194 ods. 1 písm. a)

napadnuté uznesenie zrušil, a sám vo veci rozhodol tak, že ju prepustí na slobodu.

Alternatívne navrhla, aby súd prijal jej návrh na nahradenie väzby písomným

sľubom, uložil jej dohľad probačného a mediačného úradníka a zároveň jej uložil splnenie

primeraných povinností a dodržanie obmedzení a zároveň prijal podľa

peňažnú záruku v sume stanovenej súdom. ...

Obvinení vo svojich podaniach upozorňujú i na ďalšie nimi tvrdené chyby

prípravného konania...

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len najvyšší súd) preskúmal napadnuté

rozhodnutia a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu podľa a

zistil, že ŠTS rozhodol v súlade so zákonom a stavom veci. Podané sťažnosti sú preto v

celom rozsahu nedôvodné.

Základným argumentom všetkých obvinených je nezákonnosť rozhodovania

Okresného i Krajského súdu v Nitre o ich väzbe, hoci od počiatku mali vedieť, že nie sú na

také rozhodovanie príslušní, čo nakoniec potvrdilo samotné rozhodnutie o postúpení veci

ŠTS. Rovnako namietajú nezákonnosť rozhodovania ŠTS o ich väzbe v súvislosti

s vyslovením svojej nepríslušnosti na konanie v prerokúvanej veci.

Za takýchto okolností základnou otázkou, ktorú je nevyhnutné vyriešiť pri

rozhodovaní o sťažnostiach obvinených proti napadnutému uzneseniu, je otázka, ktorý, súd

a v ktorom štádiu konania mohol rozhodnúť o väzbe obvinených − kto bol zákonný sudca

a zákonný súd (aj keď najvyšší súd rozhodnutie okresného a krajského súdu o väzbe priamo

nepreskúmava).

K tomu je potrebné uviesť:

Súd, ktorému bola podaná obžaloba, je príslušný na rozhodovanie v dotknutom

trestnom konaní o všetkých otázkach (i o väzbe) aj v prípade následného postúpenia vecí

inému súdu pri predbežnom prerokovaní obžaloby senátom (preskúmaní obžaloby

samosudcom), ak ide o otázku konania, ktorú je potrebné vyriešiť pred právoplatnosťou

rozhodnutia o postúpení veci. To platí aj pre súd, ktorému bola vec postúpená a ktorý mieni

vyvolať spor o príslušnosť ( ), ak je potrebné rozhodnúť (napr.

o väzbe) pred predložením veci najbližšie spoločne nadriadenému súdu.

Po podaní obžaloby je súd, ktorému bola podaná, povinný prednostne a urýchlene

rozhodnúť o väzbe tak, aby k právoplatnému rozhodnutiu o väzbe došlo do uplynutia lehoty

uvedenej súbežne v a (lehoty, ktorá by bola

základnou alebo predĺženou lehotou väzby v prípravnom konaní, ak by nedošlo k podaniu

obžaloby). Takto postupuje súd aj v prípade, ak zároveň s rozhodnutím o väzbe alebo

následne rozhodne o postúpení veci inému súdu ako súdu príslušnému v zmysle § 244 ods. 1

písm. h) alebo .

Iný výklad (a ponechanie rozhodovania o väzbe na súd, ktorému bola vec postúpená)

by znamenal, že v mnohých prípadoch by nebolo možné zabezpečiť právoplatné rozhodnutie

o väzbe (čo v prípade podania sťažnosti proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa predpokladá

aj rozhodnutie nadriadeného súdu) mechanizmom paralelne ustanoveným v § 76 ods. 3,

resp. 4 a v a obvinený by musel byť prepustený z väzby aj

v prípade danosti väzobných dôvodov.

Správne preto postupoval Okresný súd Nitra, keď po podaní obžaloby 12. októbra

2015 rozhodol o ďalšom trvaní väzby prednostne 30. októbra 2015 a umožnil tak

rozhodnutie Krajského súdu v Nitre v konaní o sťažnosti proti jeho rozhodnutiu

11. novembra 2015, teda krátko pred uplynutím lehoty na ktorú bola väzba naposledy

predĺžená v prípravnom konaní (do 13. novembra 2015). Inak by musel byť použitý postup

uvedený na konci prvej vety ustanovenia , teda prepustenie

obvinených z väzby bez prieskumu danosti väzobných dôvodov: a to i v prípade existencie

väzobných dôvodov.

Navyše, ak by Okresný súd Nitra rozhodoval o väzbe popri rozhodovaní o postúpení

veci, teda pri predbežnom prejednaní obžaloby (s čím ustanovenie § 238 ods. 3 Trestného

poriadku výslovne počíta), rovnako by rozhodoval ako príslušný súd, hoci vec ešte nebola

právoplatne postúpená (a Krajský súd v Nitre by bol inštančne príslušný na rozhodnutie

o sťažnosti proti obom dotknutým rozhodnutiam, a to aj v prípade odobrenia postúpenia

veci svojím rozhodnutím). Podľa sa teda o väzbe po

podaní obžaloby rozhodne, ak to okolnosti prípadu umožňujú, súčasne s rozhodnutím podľa

, alebo, na účel dodržania v ustanovení Trestného

poriadku zadefinovanej lehoty, ešte skôr. V preskúmavanej veci ide o druhý z vyššie

popísaných prípadov.

V konečnom dôsledku, na základe Špecializovaným trestným súdom vyvolaného

sporu o príslušnosť môže dôjsť rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

k situácii, že predmetná vec bude prejednávaná pred pôvodne vec postupujúcim súdom,

teda Okresným súdom Nitra. Špecializovaný trestný súd však rovnako správne rozhodnutie

o žiadostiach obvinených o prepustenie z väzby neodkladal, aj keď sa necítil byť príslušným

súdom, nakoľko rozhodovanie až po vyriešení sporu o príslušnosť by nebolo dostatočne

včasné (bezodkladné). Okresný súd Nitra už o týchto žiadostiach po 15. decembri 2015,

(kedy nadobudlo právoplatnosť uznesenie o postúpení veci Špecializovanému trestnému

súdu), rozhodnúť nemohol.

Okresný súd Nitra, ako to vyplýva z uznesenia o postúpení veci ŠTS z 24. novembra

2015, odôvodnil postúpenie veci tým, že podľa jeho názoru po skončení vyšetrovania, resp.

po podaní obžaloby vykonané a ním komplexne vyhodnotené dokazovanie preukazuje, že ide

o trestnú činnosť spáchanú zločineckou skupinou podľa § 129 ods. 4 Tr. zák. a nie

organizovanou skupinou podľa § 129 ods. 2 Tr. zák., ako je to uvedené v obžalobe.

Skutočnosť, že ŠTS tomuto názoru protirečí, vyslovuje svoju nepríslušnosť a vyvoláva

tým spor o príslušnosť v zmysle , o ktorom rozhodne najvyšší súd, nie je

skutočnosťou, ktorou by sa automaticky zo všetkých rozhodnutí Okresného súdu Nitra

vydaných do 15. decembra 2015 (napríklad i o väzbe obvinených) stávali paakty a taktiež

v prípade neuznania príslušnosti ŠTS, by napadnuté rozhodnutie bolo rozhodnutím

nezákonného súdu.

Ako už bolo uvedené, každý súd, ktorému napadne v konkrétnej veci obžaloba je

povinný samostatne rozhodovať o všetkých otázkach spojených s touto trestnou vecou až

pokiaľ sa v predpísanom konaní právoplatne rozhodne o tom, že nie je príslušný ďalej

konať. V prerokúvanej veci Okresný súd Nitra prestal byť príslušným na ďalšie konanie

15. decembra 2015, avšak všetky dovtedy vykonané úkony a vydané rozhodnutia sú

z hľadiska pôsobnosti a príslušnosti zákonné.

Napadnuté rozhodnutie ŠTS je teda (aj) v tomto smere zákonné a ŠTS môže v tejto

veci konať (napr. i o väzbe obvinených) až do momentu, keď (ak) sa v predpísanom konaní

právoplatne rozhodne, že na ďalšie konanie v tejto trestnej veci nie je príslušný.

Čo sa týka podozrenia zo spáchania žalovaného činu, je dané na základe vykonaných

dôkazov v rovine rozumnej pravdepodobnosti, resp. podozrenie zo spáchania činu

nepominulo - to je potrebné konštatovať len rámcovo vo vzťahu ku väzobnému stíhaniu,

nakoľko z hľadiska dokazovania viny v súdnom konaní nemôže súd participovať na unesení

dôkazného bremena prokurátorom a po podaní obžaloby ide o kardinálnu otázku.

Pokiaľ ide o dôvody väzby tieto sú i naďalej dané tak, ako to podrobne konštatoval

ŠTS v napadnutom uznesení, a citoval už v tomto odôvodnení najvyšší súd.

Niet pochybností o tom, že dôvody väzby podľa . písm. a)

u obvineného i dôvody väzby podľa . písm. c)

u všetkých štyroch obvinených sú naďalej dané a to i napriek uplynutiu 18 mesiacov odkedy

boli obvinení vzatí do väzby a napriek podanej obžalobe (zákon umožňuje v tomto prípade

väzobné stíhanie v prípravnom konaní až po dobu 24 mesiacov). Napriek tomu, že väzba nie

je obligatórnym, ale subsidiárnym inštitútom zabezpečujúcim osoby obvinených v trestnom

konaní a je potrebné skúmať vždy prednostne, či účel väzby nie je možné zabezpečiť inak

než jej výkonom - náhradou väzby zákonnými prostriedkami, v tejto trestnej veci nie sú dané

výnimočné okolnosti prípadu, ktoré by v prípade podozrenia z obzvlášť závažného zločinu

umožňovali nahradiť väzbu zárukou, písomným sľubom, či dohľadom probačného

a mediačného úradníka, a to u žiadneho z obvinených − rozsiahla trestná činnosť,

predpokladaná obžalobou nie je výnimočnou okolnosťou, ktorú by bolo možné zohľadniť

v ich prospech.

Potreba starostlivosti o maloleté dieťa u obvinenej takou

výnimočnou okolnosťou nie je, nakoľko obvinení v prípade mnohých trestných stíhaní sú

rodičmi a napriek tomu sú stíhaní väzobné. Práve aj na taký účel sú zákonom kreované

alternatívy výkonu starostlivosti o dieťa, čo je v konečnom dôsledku povinnosťou zabezpečiť

príslušných špecializovaných orgánov štátnej správy so sociálnoprávnou pôsobnosťou

(podľa prezentovaných údajov sa má rozhodovať o zverení do ústavnej starostlivosti).

U obvinených nejde o jedinú trestnú činnosť, pre ktorú sú trestne stíhaní. ŠTS

poukázal na ďalšie trestné veci, o ktorých sa koná pred inými súdmi a ich páchateľmi majú

byť práve všetci štyria obvinení. Rovnako tak je nutné prihliadnuť i na 94 skutkov trestného

činu poisťovacieho podvodu uvedených v obžalobe - nejde o jediný akt, ale rozsiahlu trestnú

činnosť, ktorá je obvineným kladená za vinu. A napokon, ako správne konštatoval ŠTS

v napadnutom uznesení, možnosť aplikovať náhradné inštitúty väzby (treba dodať − ak by

boli dané výnimočné okolnosti prípadu), u obvinených zoslabuje aj obžalobou tvrdené

páchanie trestnej činnosti uvedenej vzápätí po tom, čo boli prepustení v roku 2012 z väzby

v trestnej veci vedenej Prezídiom PZ - NAKA, NJFP pod ČVS:PPZ-71 1/NKA-FP-ZA-2012.

Prezumpcia neviny síce v trestnom konaní platí, paralelne vedené trestné stíhania (navyše

pre druhovo rovnakú trestnú činnosť) však je nutné z hľadiska posúdenia dôvodu

preventívnej väzby ( ) zohľadniť, inak by vzatie do

väzby vôbec nebolo možne.

Z uvedeného je zrejmé a tým aj umocnené, že v prípade obvinených už orgány činné

v trestnom konaní a súdy už využili možnosť nahradiť väzbu iným inštitútom, čomu však

nezodpovedá následné obvinenie z inej trestnej činnosti, tiež ekonomického charakteru,

z ktorej sú v prerokúvanej veci obžalovaní...

V ostatnom nie sú uplatnené sťažnostné námietky takého charakteru, aby sa bolo

s nimi treba zaoberať nad rámec tohto odôvodnenia (v podstatných relevantných bodoch sú

nim pokryté).

Formálne podmienky väzby sú pritom splnené aj podanou obžalobou voči všetkých

štyrom obvineným, väzobné dôvody sú dané tak, ako je uvedené vyššie a rovnako je vyššie

uvedené, prečo nemožno väzbu nahradiť zákonom ustanovenou garanciou...

V konečnom dôsledku, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, prezentovaný

obhajobou, sa týka porušenia práv pri nezabezpečení bezodkladného rozhodnutia o väzbe,

najmä pri predkladaní veci nadriadenému súdu (čo v tomto prípade nie je aktuálne).

Ústavný súd však ani v tomto prípade nevyhovel sťažovateľke z hľadiska jej návrhu na

prepustenie z väzby.“

Opierajúc sa o svoj ustálený právny názor, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí

prvostupňového súdu a odvolacieho, resp. sťažnostného súdu, nemožno posudzovať

izolovane (, , , ), pretože

prvostupňové a odvolacie (resp. sťažnostné) konanie z hľadiska predmetu konania tvoria

jeden celok, ústavný súd prihliadal aj na uznesenie špecializovaného trestného súdu, ktorým

bola zamietnutá žiadosť sťažovateľky o prepustenie z väzby.

Špecializovaný trestný súd si pri rozhodovaní o žiadosti sťažovateľky o prepustenie

z väzby osvojil dôvod väzby tak, ako ho špecifikoval okresný súd vo svojom uznesení č. k.

-10874 z 30. októbra 2015, na ktoré poukázal, pričom uvádza, že „Okresný

súd Nitra pri posudzovaní a hodnotení bral do úvahy predovšetkým rozsiahlosť a množstvo

obzvlášť závažného zločinu poisťovacieho podvodu spáchaného 94. dielčími skutkami

(každý obvinený svojou mierou zavinenia), dobu, po ktorú mal byť skutok obvinenými

páchaný, spôsob, akým mal byť trestný čin vykonaný a prihliadol aj na to, že obvinení sa

mali skutku dopúšťať ako členovia organizovanej skupiny. Okrem toho súd prihliadol aj na

jednotlivé osoby obvinených v tom. že obvinení sú trestne stíhaní aj pre iné trestné činy

kvalifikované ako obzvlášť závažné zločiny, páchaním ktorých si zadovažovali finančné

prostriedky v neštandardne veľkom rozsahu. Z týchto skutočností súd ustálil, že obvinení

mali disponovať finančnými prostriedkami vo veľkom rozsahu a z ich ďalším rozširovaním

mali pokračovať až do zadržania v tejto trestnej veci, pretože súd zistil, že až obmedzenie

ich osobnej slobody prerušilo trestnú činnosť obvinených, ktorej sa mali v zmysle podanej

obžaloby dopúšťať. Pri posudzovaní postoja obvinených žalovanej trestnej činnosti vzal súd

do úvahy, že títo sú aktuálne stíhaní vo veciach vedených na Okresnom súde Nitra pod...,

sp. zn. , a (obv. )... Treba

poukázať aj na to, že rozsiahlu daňovú trestnú činnosť menovaných obvinených vyšetruje

Prezídium PZ – NAKA, NJFP pod ČVS: PPZ-711/NKA-FP-ZA-2012, pričom všetci

obvinení boli v tej trestnej veci vo väzbe, ktorá bola u nich nahradená inštitútmi v zmysle §

80 ods. 1 a boli prepustení na slobodu v priebehu roku 2012. Začatie

obdobia páchania trestnej činnosti je v tejto obžalobe datované dňom 05.11.2012 do apríla

2014, teda v období, keď boli na slobode, pričom aj tým súd dôvod väzby podľa § 71 ods. 1

písm. c) u obvinených , ,

a považoval za náležíte preukázaný. S poukazom na

uvedené skutočnosti súd vyvodil dôvodnú obavu, že všetci štyria obvinení by v prípade

prepustenia z väzby na slobodu mohli v páchaní trestnej činnosti pokračovať.“

Vo vzťahu k inštitútom nahrádzajúcim väzbu špecializovaný trestný súd uviedol, že

tieto s ohľadom na osoby obvinených a povahu prerokúvaného prípadu páchaného

organizovanou skupinou po dlhší čas nemožno účel väzby a nahradenie dôvodov väzby

dosiahnuť písomným sľubom, dohľadom probačného a mediačného úradníka či zložením

peňažnej záruky, pretože ich nepovažoval za dostatočné. Keďže sa obvineným v tomto

konaní kladie za vinu spáchanie obzvlášť závažného zločinu a keďže v tomto štádiu konania

okolnosti uvádzané obvinenými v žiadostiach o prepustenie z väzby na slobodu

nevyhodnotil ako výnimočné okolnosti prípadu, ich ponuku na prijatie písomných sľubov,

uloženie dohľadu probačným a mediačným úradníkom a ponuku na zloženie peňažných

záruk na nahradenie väzby neprijal. Špecializovaný trestný súd bol tiež toho názoru, že

obava, že obvinení budú pokračovať v páchaní trestnej činnosti, je stále aktuálna

a spoločnosť je potrebné pred touto hrozbou náležite chrániť väzobným stíhaním všetkých

štyroch obvinených, pretože ju nemožno eliminovať ani prostriedkami uvedenými v § 80

a .

Z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu (v spojení s uznesením špecializovaného

trestného súdu) vyplýva, že sťažovateľka sa nachádza vo väzbe z dôvodu podľa § 71 ods. 1

písm. c) . Zmyslom tzv. preventívnej väzby podľa

je zaistiť osobu obvineného, u ktorej existuje dôvodná obava

vyplývajúca z konkrétnych skutočností, že bude opakovať trestný čin, pre ktorý je stíhaný,

dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval, alebo

ktorým hrozil. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že pri rozhodovaní o väzbe

postačuje reálna hrozba, že obvinený bude konať tak, ako predpokladá už uvedený dôvod

väzby, ak nebude vzatý do väzby. Zákon teda nevyžaduje absolútnu istotu o naplnení

dôvodu tzv. preventívnej väzby. Najvyšší súd (v spojení so špecializovaným trestným

súdom) túto hrozbu vyvodil zo správania sťažovateľky, ktorá sa mala predmetnej trestnej

činnosti spolu s ďalšími obvinenými dopustiť krátko po tom, čo bola v roku 2012

prepustená z väzby v inej trestnej veci, a ktorej páchanie bolo prerušené až obmedzením ich

osobnej slobody. Zároveň všeobecné súdy prihliadali aj na to, že ide o rozsiahlu trestnú

činnosť, keďže obzvlášť závažný zločin poisťovacieho podvodu, ktorý je predmetom

obžaloby, bol spáchaný 94 čiastkovými skutkami a bol páchaný dlhšiu dobu.

Z citovaného odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ako aj

špecializovaného trestného súdu je zrejmé, že všeobecné súdy sa adekvátne

a preskúmateľným spôsobom vysporiadali s právne relevantnými argumentmi v súvislosti

s rozhodovaním o väzbe sťažovateľky. Tieto odôvodnenia sú podľa názoru ústavného súdu

ústavnoprávne akceptovateľné. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia jasne

uviedol, v čom vidí danosť väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku. Z jeho rozhodnutia vyplýva, že konal v medziach svojej právomoci a v súlade

s príslušnými ustanoveniami , jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych

faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. Ústavný súd preto

nevidí ani dôvod, aby zasahoval do skutkových a právnych záverov najvyššieho súdu.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní

odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnený návrh

(sťažnosť) ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. K iným

dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, patrí aj

ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp.

nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná

v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (, ).

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým

uznesením najvyššieho súdu a sťažovateľkou označenými základnými právami podľa čl. 17

ods. 2 a 5 a právami podľa a ods. 3 a 4 dohovoru neexistuje taká

príčinná súvislosť, ktorá by naznačovala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po

prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie.

Na základe uvedeného ústavný súd odmietol v tejto časti sťažnosť sťažovateľky

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Rovnako zjavne neopodstatnená je sťažnosť sťažovateľky aj v tej časti, v ktorej

namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho

súdu. Dôvodom pre takéto rozhodnutie je podľa ústavného súdu tá skutočnosť, že označené

články sa vzťahujú spravidla na súdne konanie vo veci samej, a nie na rozhodovanie

o väzbe, ktoré nie je rozhodovaním vo veci samej. Princípy spravodlivého súdneho konania

pri rozhodovaní o väzbe sú súčasťou a dohovoru.

Sťažovateľka v odôvodnení sťažnosti namieta porušenie základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov z dôvodu, že od podania obžaloby na okresnom súde po

podanie sťažnosti ústavnému súdu uplynuli viac ako 4 mesiace a vec je stále v rovnakom

štádiu konania, ako bola pri podaní obžaloby, pričom od jej vzatia do väzby už uplynulo 21

mesiacov, čo podľa nej nemožno považovať za konanie bez zbytočných prieťahov.

Uvedenou formuláciou námietky mala sťažovateľka zrejme na mysli rýchlosť konania

vo veci samej. Ústavný súd s poukazom na a svoju

judikatúru (, , , )

pripomína, že je pri prerokovaní sťažnosti viazaný petitom, v ktorom sťažovateľka žiadala

vysloviť porušenie svojich práv uznesením najvyššieho súdu zo 7. januára 2016, a nie aj

postupom najvyššieho súdu pri rozhodovaní o jej žiadosti o väzbe. Ústavný súd preto podľa

odmietol sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti ako

zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol, neprichádzalo už

do úvahy rozhodovať o ďalších návrhoch uplatnených sťažovateľkou v petite jej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. apríla 2016