Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 365/2016
PDF · 140.93 KB
No categories available
II. ÚS 365/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. apríla 2016
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej
(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť
obchodnej spoločnosti SV – Centrum, s. r. o., Drobného 2/1900, Bratislava, zastúpenej
JUDr. Ľubomírom Hnátom, Guothova 20, Bratislava, vo veci namietaného porušenia
jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn.
9 Co 332/2012 a jeho rozsudkom zo 16. apríla 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti SV – Centrum, s. r. o., o d m i e t a ako oneskorene
podanú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. apríla 2015
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti SV – Centrum, s. r. o., Drobného 2/1900,
Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského
súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 332/2012 a jeho
rozsudkom zo 16. apríla 2013.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka bola žalobkyňou v súdnom konaní
vedenom Okresným súdom Trnava (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 15 Cb 50/2011,
v ktorom sa domáhala určenia neplatnosti dobrovoľnej dražby uskutočnenej
16. decembra 2010.
Okresný súd rozsudkom č. k. 15 Cb 50/2011-723 z 31. mája 2012 (ďalej aj „rozsudok
okresného súdu“) rozhodol tak, žalobu sťažovateľky zamietol.
Proti tomuto rozsudku podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd
rozsudkom č. k. 9 Co 332/2012-1023 zo 16. apríla 2013 (ďalej len „rozsudok krajského
súdu“ alebo „napadnuté rozhodnutie“) tak, že rozsudok okresného súdu ako vecne správny
potvrdil.
Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie, v ktorom namietala
vady konania spočívajúce v odňatí jej možnosti konať pred súdom podľa § 237 ods. 1
písm. f) Občianskeho súdneho poriadku, ako aj na porušenie svojho práva na spravodlivé
súdne konanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením
sp. zn. 2 Cdo 388/2014 z 27. januára 2015 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“)
dovolanie sťažovateľky odmietol.
Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
sťažnosť, v ktorej po rekapitulácii priebehu konania pred všeobecnými súdmi v súvislosti
s namietaným porušením označených práv podľa ústavy a dohovoru konštatuje,
že „[d]ostatočné a presvedčivé odôvodnenie je v demokratickom právnom štáte základnou
podmienkou legitimity každého rozhodnutia súdu... Ak súd takto nedokáže odôvodniť svoje
rozhodnutie, jeho rozhodnutie sa javí ako svojvoľné – teda neobhájiteľné, prijaté bez opory
v práve a nelegitímne.“.
2
Sťažovateľka v súvislosti s namietaným porušením jej základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uvádza, že krajský súd sa v jej veci
neriadil relevantnou právnou úpravou (§ 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku) a túto
aplikoval „v rozpore s Ústavou SR , ako aj medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská
republika viazaná, čím došlo k porušeniu... [jej] ústavných práv“.
Sťažovateľka na základe už uvedenej argumentácie navrhuje, aby ústavný súd
rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
rozsudkom krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, napadnutý
rozsudok krajského súdu zrušil, vec mu vrátil na ďalšie konanie, sťažovateľke priznal
finančné zadosťučinenie v sume 3 000 €, a zároveň jej priznal úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,
ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý
je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,
uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky o porušení ňou označených práv
zaručených ústavou a dohovorom napadnutým rozsudkom krajského súdu.
Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania preskúmal, či sťažnosť sťažovateľky
obsahuje všeobecné a osobitné náležitosti predpísané zákonom o ústavnom súde (§ 20
a § 50) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
Zákonným predpokladom na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie
v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná
a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia
o inom zásahu. Pri opatrení alebo inom zásahu sa lehota počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Podanie sťažnosti po uplynutí tejto lehoty
je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako oneskorene podanej (§ 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde). Zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto
kogentnej lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03, III. ÚS 209/09).
Ústavný súd zistil, že rozsudok okresného súdu v spojení s rozsudkom krajského
súdu nadobudli právoplatnosť 28. mája 2013, pričom sťažnosť bola sťažovateľkou odoslaná
na poštovú prepravu 24. apríla 2015 a ústavnému súdu doručená 28. apríla 2015,
teda sťažovateľka podala sťažnosť zjavne po uplynutí lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3
4
Ústavný súd pritom zohľadnil ako rozhodujúcu skutočnosť, že sťažovateľka
sťažnosťou nenamieta porušenie svojich práv uznesením najvyššieho súdu ako dovolacieho
súdu, čo je v súlade s ustálenou judikatúrou ústavného súdu (napr. III. ÚS 34/2012,
III. ÚS 543/2012) nevyhnutným predpokladom na aplikáciu taktiež ustálenej judikatúry
ústavného súdu, v zmysle ktorej dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu
začne plynúť dňom doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku
(dovolaní) sťažovateľovi a je považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu
právoplatnému rozhodnutiu (napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva
z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č.46129/99,
body 51, 52, 53 a54), v prípade sťažovateľky vo vzťahu k napadnutému uzneseniu
najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu (obdobne napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 69/2010,
IV. ÚS 58/2011). Pri posudzovaní otázky dodržania lehoty na podanie sťažnosti ústavný súd
totiž musí vychádzať z doslovného znenia zákona o ústavnom súde a z toho, že ak
sťažovateľ uplatnil mimoriadny opravný prostriedok − dovolanie, spôsobilý zabezpečiť
ochranu jeho práv, avšak najvyšší súd ho následne odmietol ako neprípustný, mal namietať
vo svojej sťažnosti aj postup dovolacieho súdu, resp. jeho rozhodnutie, čo však v danej veci
sťažovateľka neurobila. Za splnenia tejto podmienky, aj keby došlo k situácii, že ústavný
súd pochybenie v postupe a rozhodnutí dovolacieho súdu nezistí a porušenie práv
sťažovateľky nevysloví, mohol by aj napriek tomu súčasne preskúmať aj rozhodnutie
odvolacieho súdu (napadnutý rozsudok krajského súdu ako odvolacieho súdu).
Sťažovateľka, zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, v petite svojej
sťažnosti nenamieta porušenie ústavou a dohovorom garantovaných práv uznesením
najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu, prípadne postupom, ktorý predchádzal jeho
vydaniu. Za týchto okolností bolo potrebné počítať plynutie lehoty dvoch mesiacov podľa
§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde od právoplatnosti napadnutého rozsudku krajského
súdu (ako odvolacieho súdu), a nie od právoplatnosti uznesenia najvyššieho súdu o dovolaní
sťažovateľky (m. m. II. ÚS 509/2015, II. ÚS 687/2015), a preto ústavný súd sťažnosť
odmietol podľa § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene.
Nad rámec už uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažnosť v predloženej podobe
nespĺňa ani náležitosti kvalifikovaného návrhu na začatie konania pred ústavným súdom
ustanovené v § 20 ods. 1 a § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému
súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne
proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu
a navrhované dôkazy.
Podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde k sťažnosti sa pripojí kópia právoplatného
rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.
Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave a v zákone o ústavnom súde
presne definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na splnenie viacerých
náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods.1 ústavy, § 20 a § 50 zákona o ústavnom
súde).
Ústavný súd zistil, že sťažovateľka, zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom,
spolu so sťažnosťou nedoručila kópiu napadnutého rozsudku krajského súdu, proti ktorému
sťažnosť smeruje, a svoju sťažnosť v súvislosti s namietaným porušením označených práv
podľa ústavy a dohovoru v tomto smere bližšie nekonkretizovala.
Keďže k predmetnej sťažnosti nebola pripojená kópia právoplatného rozhodnutia
a neobsahuje ani riadne odôvodnenie, nespĺňa ani podstatné zákonom predpísané náležitosti
ustanovené v § 20 ods. 1 a § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde, čo samo osebe zakladá
dôvod na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj pre nesplnenie
zákonom predpísaných náležitostí.
V súvislosti s uvedenými nedostatkami ústavný súd pripomína, že tieto
nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na takýto postup slúži inštitút
povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra,
z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom
6
predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (napr. IV. ÚS 77/08, I. ÚS 368/2010,
III. ÚS 357/2010, II. ÚS 309/2010, I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010, III. ÚS 206/2010,
IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010).
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd
už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. apríla 2016