Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 365/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. apríla 2016

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

obchodnej spoločnosti SV – Centrum, s. r. o., Drobného 2/1900, Bratislava, zastúpenej

JUDr. Ľubomírom Hnátom, Guothova 20, Bratislava, vo veci namietaného porušenia

jej základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom zo 16. apríla 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti SV – Centrum, s. r. o., o d m i e t a ako oneskorene

podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. apríla 2015

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti SV – Centrum, s. r. o., Drobného 2/1900,

Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského

súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom zo 16. apríla 2013.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka bola žalobkyňou v súdnom konaní

vedenom Okresným súdom Trnava (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. ,

v ktorom sa domáhala určenia neplatnosti dobrovoľnej dražby uskutočnenej

16. decembra 2010.

Okresný súd rozsudkom č. k. -723 z 31. mája 2012 (ďalej aj „rozsudok

okresného súdu“) rozhodol tak, žalobu sťažovateľky zamietol.

Proti tomuto rozsudku podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd

rozsudkom č. k. -1023 zo 16. apríla 2013 (ďalej len „rozsudok krajského

súdu“ alebo „napadnuté rozhodnutie“) tak, že rozsudok okresného súdu ako vecne správny

potvrdil.

Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie, v ktorom namietala

vady konania spočívajúce v odňatí jej možnosti konať pred súdom podľa § 237 ods. 1

písm. f) , ako aj na porušenie svojho práva na spravodlivé

súdne konanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením

sp. zn. z 27. januára 2015 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“)

dovolanie sťažovateľky odmietol.

Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka podľa

sťažnosť, v ktorej po rekapitulácii priebehu konania pred všeobecnými súdmi v súvislosti

s namietaným porušením označených práv podľa a dohovoru konštatuje,

že „[d]ostatočné a presvedčivé odôvodnenie je v demokratickom právnom štáte základnou

podmienkou legitimity každého rozhodnutia súdu... Ak súd takto nedokáže odôvodniť svoje

rozhodnutie, jeho rozhodnutie sa javí ako svojvoľné – teda neobhájiteľné, prijaté bez opory

v práve a nelegitímne.“.

2

Sťažovateľka v súvislosti s namietaným porušením jej základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru uvádza, že krajský súd sa v jej veci

neriadil relevantnou právnou úpravou ( ) a túto

aplikoval „v rozpore s SR , ako aj medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská

republika viazaná, čím došlo k porušeniu... [jej] ústavných práv“.

Sťažovateľka na základe už uvedenej argumentácie navrhuje, aby ústavný súd

rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

rozsudkom krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, napadnutý

rozsudok krajského súdu zrušil, vec mu vrátil na ďalšie konanie, sťažovateľke priznal

finančné zadosťučinenie v sume 3 000 €, a zároveň jej priznal úhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,

ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý

je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,

uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky o porušení ňou označených práv

zaručených a dohovorom napadnutým rozsudkom krajského súdu.

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania preskúmal, či sťažnosť sťažovateľky

obsahuje všeobecné a osobitné náležitosti predpísané (

a § 50) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

Zákonným predpokladom na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie

v lehote ustanovenej v . Táto lehota je dvojmesačná

a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia

o inom zásahu. Pri opatrení alebo inom zásahu sa lehota počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Podanie sťažnosti po uplynutí tejto lehoty

je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako oneskorene podanej (§ 25

ods. 2 ). neumožňuje zmeškanie tejto

kogentnej lehoty odpustiť (napr. , ).

Ústavný súd zistil, že rozsudok okresného súdu v spojení s rozsudkom krajského

súdu nadobudli právoplatnosť 28. mája 2013, pričom sťažnosť bola sťažovateľkou odoslaná

na poštovú prepravu 24. apríla 2015 a ústavnému súdu doručená 28. apríla 2015,

teda sťažovateľka podala sťažnosť zjavne po uplynutí lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3

.

4

Ústavný súd pritom zohľadnil ako rozhodujúcu skutočnosť, že sťažovateľka

sťažnosťou nenamieta porušenie svojich práv uznesením najvyššieho súdu ako dovolacieho

súdu, čo je v súlade s ustálenou judikatúrou ústavného súdu (napr. ,

) nevyhnutným predpokladom na aplikáciu taktiež ustálenej judikatúry

ústavného súdu, v zmysle ktorej dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu

začne plynúť dňom doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku

(dovolaní) sťažovateľovi a je považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu

právoplatnému rozhodnutiu (napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva

z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č.46129/99,

body 51, 52, 53 a54), v prípade sťažovateľky vo vzťahu k napadnutému uzneseniu

najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu (obdobne napr. , ,

). Pri posudzovaní otázky dodržania lehoty na podanie sťažnosti ústavný súd

totiž musí vychádzať z doslovného znenia a z toho, že ak

sťažovateľ uplatnil mimoriadny opravný prostriedok − dovolanie, spôsobilý zabezpečiť

ochranu jeho práv, avšak najvyšší súd ho následne odmietol ako neprípustný, mal namietať

vo svojej sťažnosti aj postup dovolacieho súdu, resp. jeho rozhodnutie, čo však v danej veci

sťažovateľka neurobila. Za splnenia tejto podmienky, aj keby došlo k situácii, že ústavný

súd pochybenie v postupe a rozhodnutí dovolacieho súdu nezistí a porušenie práv

sťažovateľky nevysloví, mohol by aj napriek tomu súčasne preskúmať aj rozhodnutie

odvolacieho súdu (napadnutý rozsudok krajského súdu ako odvolacieho súdu).

Sťažovateľka, zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, v petite svojej

sťažnosti nenamieta porušenie a dohovorom garantovaných práv uznesením

najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu, prípadne postupom, ktorý predchádzal jeho

vydaniu. Za týchto okolností bolo potrebné počítať plynutie lehoty dvoch mesiacov podľa

od právoplatnosti napadnutého rozsudku krajského

súdu (ako odvolacieho súdu), a nie od právoplatnosti uznesenia najvyššieho súdu o dovolaní

sťažovateľky (m. m. , ), a preto ústavný súd sťažnosť

odmietol podľa s. 2 ako podanú oneskorene.

Nad rámec už uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažnosť v predloženej podobe

nespĺňa ani náležitosti kvalifikovaného návrhu na začatie konania pred ústavným súdom

ustanovené v a .

Podľa návrh na začatie konania sa ústavnému

súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne

proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu

a navrhované dôkazy.

Podľa k sťažnosti sa pripojí kópia právoplatného

rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.

Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave a v

presne definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na splnenie viacerých

náležitostí návrhu na začatie konania ( , a zákona o ústavnom

súde).

Ústavný súd zistil, že sťažovateľka, zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom,

spolu so sťažnosťou nedoručila kópiu napadnutého rozsudku krajského súdu, proti ktorému

sťažnosť smeruje, a svoju sťažnosť v súvislosti s namietaným porušením označených práv

podľa a dohovoru v tomto smere bližšie nekonkretizovala.

Keďže k predmetnej sťažnosti nebola pripojená kópia právoplatného rozhodnutia

a neobsahuje ani riadne odôvodnenie, nespĺňa ani podstatné zákonom predpísané náležitosti

ustanovené v a , čo samo osebe zakladá

dôvod na jej odmietnutie podľa aj pre nesplnenie

zákonom predpísaných náležitostí.

V súvislosti s uvedenými nedostatkami ústavný súd pripomína, že tieto

nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na takýto postup slúži inštitút

povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra,

z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom

6

predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (napr. , ,

, , , , ,

, , ).

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. apríla 2016