Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 553/2018
PDF · 150.6 KB
No categories available
IV. ÚS 553/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. októbra 2018 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa), zo sudcu
Ladislava Orosza a sudcu Miroslava Duriša predbežne prerokoval sťažnosť
, , zastúpenej advokátom JUDr. Ľubošom Petrovským,
Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Košice II sp. zn. 39 C 130/2010
z 30. mája 2013 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6 Co 495/2015
z 25. októbra 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako podanú oneskorene.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. septembra
2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta
porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný
súd“) sp. zn. 39 C 130/2010 z 30. mája 2013 (ďalej len „napadnutý rozsudok okresného
súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 6 Co 495/2015 z 25. októbra 2016 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresným súdom bolo pod
sp. zn. 39 C 130/2010 vedené súdne konanie o vyporiadanie bezpodielového
spoluvlastníctva manželov medzi sťažovateľkou a ,
(ďalej len „odporca“).
Okresný súd napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že do výlučného vlastníctva
sťažovateľky prikázal hnuteľné veci špecifikované v prvom výroku napadnutého rozsudku
a do výlučného vlastníctva odporcu prikázal hnuteľné veci špecifikované v druhom výroku
napadnutého rozsudku. Tretím výrokom zaviazal sťažovateľku zaplatiť odporcovi sumu
23 399,46 € do 3 dní od právoplatnosti napadnutého rozsudku. Štvrtým výrokom bola
sťažovateľka zaviazaná zaplatiť sumu 844,41 € a poslednými dvoma výrokmi okresný súd
rozhodol o trovách konania.
Krajský súd na základe odvolania podaného sťažovateľkou napadnutým rozsudkom
potvrdil napadnutý rozsudok okresného súdu okrem výrokov o súdnom poplatku, trovách
štátu a trovách konania sporových strán.
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 6 Cdo 41/2017 z 30. mája 2018
(ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“) dovolanie sťažovateľky odmietol.
Sťažovateľka v sťažnosti uvádza: „Rozsudok Okresného súdu Košice II,
sp. zn. 39C/130/2010 zo dňa 30. mája 2013 a rozsudok Krajského súdu v Košiciach
sp. zn. 6Co/495/2015 zo dňa 23.októbra 2016 sú prípadom arbitrárnosti pri výklade
a aplikácii zákonného predpisu obomi súdmi a ich závery sú neodôvodnené a arbitrárne.
Oba súdy sa vo svojich rozsudkoch natoľko odchýlili od znenia príslušných
ustanovení, že došlo k zásadnému popretiu ich účelu a významu a ich závery sú zjavne
neodôvodnené, čím došlo k porušeniu mojich základných práv garantovaných Ústavou SR
a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd a to práva na súdnu ochranu
podľa článku 46 odsek 1 Ústavy SR a práva na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“
Sťažovateľka poukazuje na skutočnosť, že «Účelom a zmyslom právnej úpravy
vysporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov je čo najspravodlivejšie
usporiadanie majetkových vzťahov medzi manželmi resp. bývalými manželmi.
Za spravodlivé usporiadanie vzťahov nie je možné považovať vysporiadanie tak ako
o ňom rozhodli súdy v tomto prípade, kedy ma zaviazali vyplatiť odporcovi polovicu trhovej
hodnoty bytu – 30.600 €, hoci sa odporca o jeho nadobudnutie nijak finančne nepričinil.
Ja som v dobrej viere použila svoje vlastné finančné prostriedky na kúpu členského
podielu spoločne s odporcom, hoci som si ho mohla kúpiť sama pre seba. V čase
nadobudnutia členského podielu bola suma 315.000Sk trhovou hodnotou členského podielu
k 3-izbovému bytu v Košiciach, v súčasnosti 10.456,10€, nie je ani len trhovou hodnotou
garáže v Košiciach.
Nezodpovedá preto účelu zákona a úmyslu zákonodarcu, aby som len preto,
že na zmluve bolo uvedené aj meno odporcu, tomuto vyplácala polovicu hodnoty bytu
a „dostala naspäť“ sumu, za ktorú nekúpim nieže byt, ale ani garáž.».
Podľa názoru sťažovateľky „Súdy oboch stupňov mali v danej veci aplikovať tretiu
vetu ustanovenia § 150 Občianskeho zákonníka, podľa ktorej sa pri vyporiadaní
bezpodielového spoluvlastníctva manželov prihliadne predovšetkým na potreby maloletých
detí, na to, ako sa každý z manželov staral o rodinu, a na to, ako sa zaslúžil o nadobudnutie
a udržanie spoločných vecí.
Odklon od princípu rovnosti podielov je podľa judikatúry na mieste v prípade,
ak je daná zjavná nerovnosť pričinenia medzi účastníkmi. Ja som sa pričinila
o nadobudnutie členského podielu k bytu sumou 315.000 Sk čo je 100 % nadobúdacej
hodnoty a odporca 0 Sk.
V konaní bolo totiž nesporné, že členský podiel spojený s bytom č. 3 bol nadobudnutý
za sumu 315.000 Sk, rovnako bolo nesporné, že moji rodičia výlučne mne darovali sumu
315.000 Sk. Napokon bolo nesporné aj to, že na úhradu sumy 315.000 Sk za členský podiel
spojený s bytom č. 3 boli použité len finančné prostriedky, ktoré mi darovali moji rodičia.
Nesporná a preukázaná bola tiež skutočnosť, že členský podiel sa následne transformoval
do vlastníckeho práva k bytu č. 3.
O nadobudnutie členského podielu spojeného s bytom a tým bytu som sa tak pričinila
výlučne sama.
Súdy oboch stupňov sa vyššie uvedeným postupom pri výklade a aplikácii
ustanovenia § 150 Občianskeho zákonníka sa absolútne odchýlili od znenia príslušných
ustanovení tak, že došlo k zásadnému popretiu ich účelu a významu...“.
Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom rozhodol:
„1./ Základné práva sťažovateľky, právo na súdnu ochranu a inú právnu ochranu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, boli
rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6 Co/495/2015 zo dňa 25.októbra 2016
a rozsudkom Okresného súdu Košice II sp. zn. 39 C/130/2010 zo dňa 30.mája 2013
porušené.
2./ Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6 Co/495/2015 zo dňa 25.októbra
2016 a rozsudok Okresného súdu Košice II sp. zn. 39 C/130/2010 zo dňa 30.mája 2013,
zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Košice II na ďalšie konanie.
3./ Okresný súd Košice II a Krajský súd v Košiciach sú povinní nahradiť
sťažovateľke trovy konania.“
II.
Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Zákonným predpokladom na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie
v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná
a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia
o inom zásahu. Pri opatrení alebo inom zásahu sa lehota počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom
ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej
lehoty zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr.
IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).
Ústavný súd v súvislosti so skúmaním podmienok konania o sťažnosti sťažovateľky
v rámci jej predbežného prerokovania zistil, že napadnutý rozsudok okresného súdu
v spojení s napadnutým rozsudkom krajského súdu okrem posledných dvoch výrokov
nadobudol právoplatnosť 9. novembra 2016 a napadnutý rozsudok krajského súdu
nadobudol právoplatnosť 9. novembra 2016. Sťažnosť bola sťažovateľkou podaná osobne
do podateľne ústavného súdu 21. septembra 2018, teda sťažovateľka podala sťažnosť zjavne
po uplynutí lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.
Ústavný súd pritom zohľadnil ako rozhodujúcu skutočnosť, že sťažovateľka
sťažnosťou nenamieta porušenie svojich práv uznesením najvyššieho súdu ako dovolacieho
súdu, čo je v súlade s ustálenou judikatúrou ústavného súdu (napr. III. ÚS 34/2012,
III. ÚS 543/2012) nevyhnutným predpokladom na aplikáciu taktiež ustálenej judikatúry
ústavného súdu, v zmysle ktorej dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu
začne plynúť dňom doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku
(dovolaní) sťažovateľovi a je považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu
právoplatnému rozhodnutiu (napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva
z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99,
body 51, 52, 53 a 54), v prípade sťažovateľky vo vzťahu k napadnutému rozsudku
krajského súdu ako odvolacieho súdu (obdobne napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 69/2010, IV. ÚS
58/2011). Pri posudzovaní otázky dodržania lehoty na podanie sťažnosti ústavný súd totiž
musí vychádzať z doslovného znenia zákona o ústavnom súde a z toho, že ak sťažovateľka
uplatnila mimoriadny opravný prostriedok − dovolanie, spôsobilý zabezpečiť ochranu
jej práv, avšak najvyšší súd ho následne odmietol ako neprípustný, mala namietať vo svojej
sťažnosti aj postup dovolacieho súdu, resp. jeho rozhodnutie, čo však v danej veci
sťažovateľka neurobila. Za splnenia tejto podmienky aj keby došlo k situácii, že ústavný súd
pochybenie v postupe a rozhodnutí dovolacieho súdu nezistí a porušenie práv sťažovateľky
nevysloví, mohol by aj napriek tomu súčasne preskúmať aj rozhodnutie odvolacieho súdu
(napadnutý rozsudok krajského súdu ako odvolacieho súdu).
Sťažovateľka, zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, v petite svojej
sťažnosti nenamieta porušenie ústavou a dohovorom garantovaných práv uznesením
najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu, prípadne postupom, ktorý predchádzal jeho
vydaniu. Za týchto okolností bolo potrebné počítať plynutie lehoty dvoch mesiacov podľa
§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde od právoplatnosti napadnutého rozsudku krajského
súdu (ako odvolacieho súdu), a nie od právoplatnosti uznesenia najvyššieho súdu o dovolaní
sťažovateľky (m. m. II. ÚS 509/2015, II. ÚS 687/2015, II. ÚS 170/2016, II. ÚS 365/2016),
a preto ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako
podanú oneskorene.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd
už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. októbra 2018