Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 553/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. októbra 2018 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa), zo sudcu

Ladislava Orosza a sudcu Miroslava Duriša predbežne prerokoval sťažnosť

, , zastúpenej advokátom JUDr. Ľubošom Petrovským,

Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Košice II sp. zn.

z 30. mája 2013 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

z 25. októbra 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. septembra

2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta

porušenie svojho základného práva podľa (ďalej

len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný

súd“) sp. zn. z 30. mája 2013 (ďalej len „napadnutý rozsudok okresného

súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 25. októbra 2016 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresným súdom bolo pod

sp. zn. vedené súdne konanie o vyporiadanie bezpodielového

spoluvlastníctva manželov medzi sťažovateľkou a ,

(ďalej len „odporca“).

Okresný súd napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že do výlučného vlastníctva

sťažovateľky prikázal hnuteľné veci špecifikované v prvom výroku napadnutého rozsudku

a do výlučného vlastníctva odporcu prikázal hnuteľné veci špecifikované v druhom výroku

napadnutého rozsudku. Tretím výrokom zaviazal sťažovateľku zaplatiť odporcovi sumu

23 399,46 € do 3 dní od právoplatnosti napadnutého rozsudku. Štvrtým výrokom bola

sťažovateľka zaviazaná zaplatiť sumu 844,41 € a poslednými dvoma výrokmi okresný súd

rozhodol o trovách konania.

Krajský súd na základe odvolania podaného sťažovateľkou napadnutým rozsudkom

potvrdil napadnutý rozsudok okresného súdu okrem výrokov o súdnom poplatku, trovách

štátu a trovách konania sporových strán.

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. z 30. mája 2018

(ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“) dovolanie sťažovateľky odmietol.

Sťažovateľka v sťažnosti uvádza: „Rozsudok Okresného súdu Košice II,

sp. zn. zo dňa 30. mája 2013 a rozsudok Krajského súdu v Košiciach

sp. zn. zo dňa 23.októbra 2016 sú prípadom arbitrárnosti pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu obomi súdmi a ich závery sú neodôvodnené a arbitrárne.

Oba súdy sa vo svojich rozsudkoch natoľko odchýlili od znenia príslušných

ustanovení, že došlo k zásadnému popretiu ich účelu a významu a ich závery sú zjavne

neodôvodnené, čím došlo k porušeniu mojich základných práv garantovaných SR

a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd a to práva na súdnu ochranu

podľa článku 46 odsek 1 SR a práva na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“

Sťažovateľka poukazuje na skutočnosť, že «Účelom a zmyslom právnej úpravy

vysporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov je čo najspravodlivejšie

usporiadanie majetkových vzťahov medzi manželmi resp. bývalými manželmi.

Za spravodlivé usporiadanie vzťahov nie je možné považovať vysporiadanie tak ako

o ňom rozhodli súdy v tomto prípade, kedy ma zaviazali vyplatiť odporcovi polovicu trhovej

hodnoty bytu – 30.600 €, hoci sa odporca o jeho nadobudnutie nijak finančne nepričinil.

Ja som v dobrej viere použila svoje vlastné finančné prostriedky na kúpu členského

podielu spoločne s odporcom, hoci som si ho mohla kúpiť sama pre seba. V čase

nadobudnutia členského podielu bola suma 315.000Sk trhovou hodnotou členského podielu

k 3-izbovému bytu v Košiciach, v súčasnosti 10.456,10€, nie je ani len trhovou hodnotou

garáže v Košiciach.

Nezodpovedá preto účelu zákona a úmyslu zákonodarcu, aby som len preto,

že na zmluve bolo uvedené aj meno odporcu, tomuto vyplácala polovicu hodnoty bytu

a „dostala naspäť“ sumu, za ktorú nekúpim nieže byt, ale ani garáž.».

Podľa názoru sťažovateľky „Súdy oboch stupňov mali v danej veci aplikovať tretiu

vetu ustanovenia , podľa ktorej sa pri vyporiadaní

bezpodielového spoluvlastníctva manželov prihliadne predovšetkým na potreby maloletých

detí, na to, ako sa každý z manželov staral o rodinu, a na to, ako sa zaslúžil o nadobudnutie

a udržanie spoločných vecí.

Odklon od princípu rovnosti podielov je podľa judikatúry na mieste v prípade,

ak je daná zjavná nerovnosť pričinenia medzi účastníkmi. Ja som sa pričinila

o nadobudnutie členského podielu k bytu sumou 315.000 Sk čo je 100 % nadobúdacej

hodnoty a odporca 0 Sk.

V konaní bolo totiž nesporné, že členský podiel spojený s bytom č. 3 bol nadobudnutý

za sumu 315.000 Sk, rovnako bolo nesporné, že moji rodičia výlučne mne darovali sumu

315.000 Sk. Napokon bolo nesporné aj to, že na úhradu sumy 315.000 Sk za členský podiel

spojený s bytom č. 3 boli použité len finančné prostriedky, ktoré mi darovali moji rodičia.

Nesporná a preukázaná bola tiež skutočnosť, že členský podiel sa následne transformoval

do vlastníckeho práva k bytu č. 3.

O nadobudnutie členského podielu spojeného s bytom a tým bytu som sa tak pričinila

výlučne sama.

Súdy oboch stupňov sa vyššie uvedeným postupom pri výklade a aplikácii

ustanovenia sa absolútne odchýlili od znenia príslušných

ustanovení tak, že došlo k zásadnému popretiu ich účelu a významu...“.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom rozhodol:

„1./ Základné práva sťažovateľky, právo na súdnu ochranu a inú právnu ochranu

ochranu podľa , právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, boli

rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. zo dňa 25.októbra 2016

a rozsudkom Okresného súdu Košice II sp. zn. zo dňa 30.mája 2013

porušené.

2./ Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. zo dňa 25.októbra

2016 a rozsudok Okresného súdu Košice II sp. zn. zo dňa 30.mája 2013,

zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Košice II na ďalšie konanie.

3./ Okresný súd Košice II a Krajský súd v Košiciach sú povinní nahradiť

sťažovateľke trovy konania.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Zákonným predpokladom na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie

v lehote ustanovenej v . Táto lehota je dvojmesačná

a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia

o inom zásahu. Pri opatrení alebo inom zásahu sa lehota počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom

ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2

). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej

lehoty neumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr.

, , ).

Ústavný súd v súvislosti so skúmaním podmienok konania o sťažnosti sťažovateľky

v rámci jej predbežného prerokovania zistil, že napadnutý rozsudok okresného súdu

v spojení s napadnutým rozsudkom krajského súdu okrem posledných dvoch výrokov

nadobudol právoplatnosť 9. novembra 2016 a napadnutý rozsudok krajského súdu

nadobudol právoplatnosť 9. novembra 2016. Sťažnosť bola sťažovateľkou podaná osobne

do podateľne ústavného súdu 21. septembra 2018, teda sťažovateľka podala sťažnosť zjavne

po uplynutí lehoty ustanovenej v .

Ústavný súd pritom zohľadnil ako rozhodujúcu skutočnosť, že sťažovateľka

sťažnosťou nenamieta porušenie svojich práv uznesením najvyššieho súdu ako dovolacieho

súdu, čo je v súlade s ustálenou judikatúrou ústavného súdu (napr. ,

) nevyhnutným predpokladom na aplikáciu taktiež ustálenej judikatúry

ústavného súdu, v zmysle ktorej dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu

začne plynúť dňom doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku

(dovolaní) sťažovateľovi a je považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu

právoplatnému rozhodnutiu (napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva

z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99,

body 51, 52, 53 a 54), v prípade sťažovateľky vo vzťahu k napadnutému rozsudku

krajského súdu ako odvolacieho súdu (obdobne napr. , , IV. ÚS

58/2011). Pri posudzovaní otázky dodržania lehoty na podanie sťažnosti ústavný súd totiž

musí vychádzať z doslovného znenia a z toho, že ak sťažovateľka

uplatnila mimoriadny opravný prostriedok − dovolanie, spôsobilý zabezpečiť ochranu

jej práv, avšak najvyšší súd ho následne odmietol ako neprípustný, mala namietať vo svojej

sťažnosti aj postup dovolacieho súdu, resp. jeho rozhodnutie, čo však v danej veci

sťažovateľka neurobila. Za splnenia tejto podmienky aj keby došlo k situácii, že ústavný súd

pochybenie v postupe a rozhodnutí dovolacieho súdu nezistí a porušenie práv sťažovateľky

nevysloví, mohol by aj napriek tomu súčasne preskúmať aj rozhodnutie odvolacieho súdu

(napadnutý rozsudok krajského súdu ako odvolacieho súdu).

Sťažovateľka, zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, v petite svojej

sťažnosti nenamieta porušenie a dohovorom garantovaných práv uznesením

najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu, prípadne postupom, ktorý predchádzal jeho

vydaniu. Za týchto okolností bolo potrebné počítať plynutie lehoty dvoch mesiacov podľa

od právoplatnosti napadnutého rozsudku krajského

súdu (ako odvolacieho súdu), a nie od právoplatnosti uznesenia najvyššieho súdu o dovolaní

sťažovateľky (m. m. , , , ),

a preto ústavný súd sťažnosť odmietol podľa ako

podanú oneskorene.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. októbra 2018