Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 170/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. februára 2016

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta

a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej

spoločnosti , , zastúpenej advokátkou

, , ktorou namieta porušenie svojho

základného práva podľa a práv podľa

a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 20. marca 2014, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti , o d m i e t a ako podanú

oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. marca 2015

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti ,

(ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej advokátkou

, , ktorou namieta porušenie svojho

základného práva podľa (ďalej len „“)

a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 20. marca 2014 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka je účastníčkou

konkurzného konania vedeného Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

pod sp. zn. v pozícii veriteľky. Uznesením krajského súdu

sp. zn. z 8. marca 2001 bol vyhlásený konkurz na obchodnú spoločnosť

, (ďalej len „úpadca“), a do funkcie správcu

konkurznej podstaty úpadcu bol ustanovený (ďalej len „pôvodný

správca“). Uznesením krajského súdu sp. zn. z 25. februára 2009 bol

do funkcie správcu konkurznej podstaty úpadcu ustanovený (ďalej len

„nový správca konkurznej podstaty“), ktorý nahradil pôvodného správcu. Nový správca

konkurznej podstaty podal 2. apríla 2012 žalobný návrh, ktorým sa proti pôvodnému

správcovi konkurznej podstaty domáhal zaplatenia sumy 236 340,97 € z dôvodu

nehospodárneho a neefektívneho nakladania s finančnými prostriedkami získanými správou

konkurznej podstaty úpadcu. Dňa 18. septembra 2012 došlo k uzavretiu zmluvy o postúpení

pohľadávok medzi pôvodným veriteľom úpadcu (obchodná spoločnosť

) ako postupcom a postupníkom (sťažovateľka), na základe čoho sťažovateľka

nadobudla riadne prihlásenú a uznanú pohľadávku voči úpadcovi v sume 909,73 €,

čím sa zároveň stala účastníčkou konkurzného konania vedeného krajským súdom

pod sp. zn. v pozícii veriteľa.

Podaním z 25. októbra 2013 sťažovateľka krajskému súdu oznámila, že vstupuje

do sporového konania medzi novým a pôvodným správcom konkurznej podstaty

ako vedľajší účastník na strane navrhovateľa. Sťažovateľka odôvodnila pristúpenie

„právnym záujmom na výsledku tohto konania, pretože navrhovateľ ako aktuálny správca

konkurznej podstaty úpadcu sa v tomto súdnom konaní domáha voči odporcovi

ako bývalému správcovi konkurznej podstaty úpadcu zaplatenia sumy, ktorá bude použitá

na uspokojenie veriteľov v konkurznom konaní a teda aj sťažovateľa“.

Krajský súd uznesením sp. zn. z 13. januára 2014 (ďalej len „uznesenie

z 13. januára 2014“) sťažovateľku do konania o zaplatenie sumy 236 340,97 € ako

vedľajšieho účastníka na strane navrhovateľa (nový správca konkurznej podstaty)

nepripustil.

Proti uzneseniu krajského súdu z 13. januára 2014 podala sťažovateľka odvolanie,

na základe ktorého bolo toto rozhodnutie potvrdené napadnutým uznesením najvyššieho

súdu. Dňa 5. júna 2014 sťažovateľka podala proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu

dovolanie, ktoré najvyšší súd ako dovolací súd uznesením sp. zn. V 9/2014

z 28. októbra 2014 odmietol ako neprípustné.

Podľa sťažovateľky „napadnutým rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky zo dňa 20. 03. 2014 pod č. k. -113, ktorým potvrdil napadnuté

uznesenie prvostupňového súdu, bolo nepochybne porušené jeho základné právo na súdnu

ochranu zaručené v , právo na spravodlivé súdne konanie zaručené

v čl. 6 ods. 1 dohovor a zákaz diskriminácie zaručený v čl. 14 dohovoru, a to z dôvodu,

že uznesenie Najvyššieho súdu zo dňa 20. 03. 2014 pod č. k. -113

je rozhodnutím nezákonným a protiústavným“.

Zo sťažnosti možno vyvodiť, že za kľúčový právny problém v namietanej veci

sťažovateľka považuje otázku prípustnosti vedľajšieho účastníctva. K tomuto problému

sťažovateľka uvádza:

„Predpokladom prípustnosti vedľajšieho účastníctva v konaní je právny záujem

toho, kto chce vstúpiť do konania, na výsledku sporu, t. j. jeho právny záujem na úspechu

účastníka, na strane ktorého chce vstúpiť do konania. Takýto záujem má ten, právne

postavenie ktorého bude rozhodnutím súdu priaznivo alebo nepriaznivo ovplyvnené (porov.

Uznesenie NSSR, sp. zn. ). Máme za to, že na strane sťažovateľa je daný

právny záujem na výsledku tohto konania. Tento právny záujem vyplýva zo skutočnosti,

že v prípade úspechu sťažovateľa v prebiehajúcom konaní bude vymožená suma zahrnutá

do konkurznej podstaty úpadcu a následne z tejto sumy bude uspokojená i pohľadávka

sťažovateľa ako veriteľa úpadcu. Výsledkom tohto konania teda bude ovplyvnené

postavenie sťažovateľa, a to v tom zmysle, či bude alebo nebude jeho pohľadávka v rámci

konkurzného konania uspokojená. V predmetnej veci zastávame názor, že Najvyšší súd SR

vo svojom napadnutom uznesení svojvoľne vykladal a aplikoval príslušné ust. § 93 ods. 1

– , čím poprel účel a význam tohto zákonného

ustanovenia. Vzhľadom k tomu, že Najvyšší súd SR túto vec nesprávne právne posúdil,

zamedzil tým sťažovateľovi v účasti na sporovom konaní, čím porušil čl. 6 ods. 1 dohovoru,

ako aj . Predmetné rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sa preto priamo

prieči platnému zákonnému ustanoveniu, čím je založená protiprávnosť a protiústavnosť

tohto uznesenia.“.

Sťažovateľka zároveň vyslovuje nesúhlas s názorom najvyššieho súdu

prezentovaným v napadnutom uznesení, podľa ktorého vedľajšie účastníctvo v konaní

nemožno založiť proti vôli účastníka, ktorého má vedľajší účastník podporovať,

a s poukazom na konanie najvyššieho súdu vedené pod sp. zn. argumentuje

opačným názorom, podľa ktorého „... pri splnení zákonnej podmienky pre pripustenie

vedľajšieho účastníka do konania, ktorou je jeho právny záujem na výsledku konania,

rozhodne súd o pripustení vedľajšieho účastníka aj proti vôli účastníka, vedľa ktorého sa

má vedľajší účastník konania zúčastniť“.

Sťažovateľka ďalej argumentuje, že najvyšší súd vydal „dva diametrálne odlišné

rozsudky v podobných, takmer rovnakých prípadoch, čo je podľa názoru sťažovateľa

v rozpore so zásadou právnej istoty, ktorá je zakotvená tak v dohovore ako aj ústave.

Najvyšší súd SR tak svojou neurčitosťou v judikatúre pozbavil sťažovateľa možnosti

uplatňovať svoje práva na základe príslušných právnych predpisov, zatiaľ čo iným osobám

nachádzajúcim sa v obdobnej situácii boli ich práva priznané, čím došlo k porušeniu čl. 6

ods. 1 a dohovoru, ako aj .“.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 SR, na spravodlivý proces podľa dohovoru a zákaz diskriminácie

podľa čl. 14 dohovoru uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 20. 03. 2014,

č. k. -113 porušené boli.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 20. 03. 2014, č. k. -113 sa

zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd SR je povinný uhradiť sťažovateľovi náhradu

trov právneho zastúpenia v sume 298,48 – EUR...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania preskúmal, či sťažnosť sťažovateľky

obsahuje všeobecné a osobitné náležitosti predpísané (

a § 50) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

Podstatou sťažnosti (vychádzajúc z jej petitu, ktorým je ústavný súd podľa § 20

ods. 4 viazaný) je preskúmanie ústavnej konformity tvrdenia

sťažovateľky, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 20. marca 2014 došlo

k porušeniu jej základného práva podľa a práv podľa a

dohovoru.

Zákonným predpokladom na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie

v lehote ustanovenej v . Táto lehota je dvojmesačná

a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia

o inom zásahu. Pri opatrení alebo inom zásahu sa lehota počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Podanie sťažnosti po uplynutí tejto lehoty je

zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako oneskorene podanej (§ 25

ods. 2 ). neumožňuje zmeškanie tejto

kogentnej lehoty odpustiť (napr. , ).

Ústavný súd zistil, že uznesenie krajského súdu sp. zn.

z 13. januára 2014 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 20. marca 2014 nadobudli právoplatnosť 7. mája 2014, pričom sťažnosť bola ústavnému

súdu doručená až 24. marca 2015, teda zjavne po uplynutí lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3

.

Ústavný súd pritom zohľadnil ako rozhodujúcu skutočnosť, že sťažovateľka

sťažnosťou nenamieta porušenie svojich práv rozhodnutím najvyššieho súdu

ako dovolacieho súdu, čo je v súlade s ustálenou judikatúrou ústavného súdu

(napr. , ) nevyhnutným predpokladom na aplikáciu taktiež

ustálenej judikatúry ústavného súdu, v zmysle ktorej dvojmesačná lehota na podanie

sťažnosti ústavnému súdu začne plynúť dňom doručenia rozhodnutia o mimoriadnom

opravnom prostriedku (dovolaní) sťažovateľovi a je považovaná za zachovanú aj vo vzťahu

k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (napr. rozsudok Európskeho súdu

pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika,

sťažnosť č. 46129/99, body 51, 52, 53 a 54), v prípade sťažovateľky vo vzťahu

k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu (obdobne

napr. , , ). Pri posudzovaní otázky dodržania

lehoty na podanie sťažnosti ústavný súd totiž musí vychádzať z doslovného znenia zákona

o ústavnom súde a z toho, že ak sťažovateľ uplatnil mimoriadny opravný prostriedok −

dovolanie, spôsobilý zabezpečiť ochranu jeho práv, avšak najvyšší súd ho následne

odmietol ako neprípustný, mal namietať vo svojej sťažnosti aj postup dovolacieho súdu,

resp. jeho rozhodnutie, čo však v danej veci sťažovateľka neurobila. Za splnenia tejto

podmienky, aj keby došlo k situácii, že ústavný súd pochybenie v postupe a rozhodnutí

dovolacieho súdu nezistí a porušenie práv sťažovateľky nevysloví, mohol by aj napriek

tomu súčasne preskúmať aj rozhodnutie odvolacieho súdu (napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu).

Sťažovateľka, zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, v petite svojej

sťažnosti nenamieta porušenie a dohovorom garantovaných práv rozhodnutím

najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu, prípadne postupom, ktorý predchádzal jeho

vydaniu. Za týchto okolností bolo potrebné počítať plynutie lehoty dvoch mesiacov podľa

od právoplatnosti napadnutého uznesenia najvyššieho

súdu (ako odvolacieho súdu), a nie od právoplatnosti rozhodnutia najvyššieho súdu

o dovolaní sťažovateľky (m. m. , ), a preto ústavný súd

sťažnosť odmietol podľa ako podanú oneskorene.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. februára 2016