Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 3 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (8)II. ÚS 170/2016
PDF · 159.97 KB
No categories available
II. ÚS 170/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. februára 2016
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta
a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej
spoločnosti , , zastúpenej advokátkou
, , ktorou namieta porušenie svojho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1
a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Obo 10/2014 z 20. marca 2014, a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti , o d m i e t a ako podanú
oneskorene.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. marca 2015
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti ,
(ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej advokátkou
, , ktorou namieta porušenie svojho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 5 Obo 10/2014 z 20. marca 2014 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka je účastníčkou
konkurzného konania vedeného Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
pod sp. zn. 6 K 234/2000 v pozícii veriteľky. Uznesením krajského súdu
sp. zn. 6 K 234/2000 z 8. marca 2001 bol vyhlásený konkurz na obchodnú spoločnosť
, (ďalej len „úpadca“), a do funkcie správcu
konkurznej podstaty úpadcu bol ustanovený (ďalej len „pôvodný
správca“). Uznesením krajského súdu sp. zn. 6 K 234/2000 z 25. februára 2009 bol
do funkcie správcu konkurznej podstaty úpadcu ustanovený (ďalej len
„nový správca konkurznej podstaty“), ktorý nahradil pôvodného správcu. Nový správca
konkurznej podstaty podal 2. apríla 2012 žalobný návrh, ktorým sa proti pôvodnému
správcovi konkurznej podstaty domáhal zaplatenia sumy 236 340,97 € z dôvodu
nehospodárneho a neefektívneho nakladania s finančnými prostriedkami získanými správou
konkurznej podstaty úpadcu. Dňa 18. septembra 2012 došlo k uzavretiu zmluvy o postúpení
pohľadávok medzi pôvodným veriteľom úpadcu (obchodná spoločnosť
) ako postupcom a postupníkom (sťažovateľka), na základe čoho sťažovateľka
nadobudla riadne prihlásenú a uznanú pohľadávku voči úpadcovi v sume 909,73 €,
čím sa zároveň stala účastníčkou konkurzného konania vedeného krajským súdom
pod sp. zn. 6 K 234/2000 v pozícii veriteľa.
Podaním z 25. októbra 2013 sťažovateľka krajskému súdu oznámila, že vstupuje
do sporového konania medzi novým a pôvodným správcom konkurznej podstaty
ako vedľajší účastník na strane navrhovateľa. Sťažovateľka odôvodnila pristúpenie
„právnym záujmom na výsledku tohto konania, pretože navrhovateľ ako aktuálny správca
konkurznej podstaty úpadcu sa v tomto súdnom konaní domáha voči odporcovi
ako bývalému správcovi konkurznej podstaty úpadcu zaplatenia sumy, ktorá bude použitá
na uspokojenie veriteľov v konkurznom konaní 6 K 234/2000 a teda aj sťažovateľa“.
Krajský súd uznesením sp. zn. 1 Cbi 3/2013 z 13. januára 2014 (ďalej len „uznesenie
z 13. januára 2014“) sťažovateľku do konania o zaplatenie sumy 236 340,97 € ako
vedľajšieho účastníka na strane navrhovateľa (nový správca konkurznej podstaty)
nepripustil.
Proti uzneseniu krajského súdu z 13. januára 2014 podala sťažovateľka odvolanie,
na základe ktorého bolo toto rozhodnutie potvrdené napadnutým uznesením najvyššieho
súdu. Dňa 5. júna 2014 sťažovateľka podala proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu
dovolanie, ktoré najvyšší súd ako dovolací súd uznesením sp. zn. 2 Obdo V 9/2014
z 28. októbra 2014 odmietol ako neprípustné.
Podľa sťažovateľky „napadnutým rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 20. 03. 2014 pod č. k. 5 Obo/10/2014-113, ktorým potvrdil napadnuté
uznesenie prvostupňového súdu, bolo nepochybne porušené jeho základné právo na súdnu
ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy, právo na spravodlivé súdne konanie zaručené
v čl. 6 ods. 1 dohovor a zákaz diskriminácie zaručený v čl. 14 dohovoru, a to z dôvodu,
že uznesenie Najvyššieho súdu zo dňa 20. 03. 2014 pod č. k. 5 Obo/10/2014-113
je rozhodnutím nezákonným a protiústavným“.
Zo sťažnosti možno vyvodiť, že za kľúčový právny problém v namietanej veci
sťažovateľka považuje otázku prípustnosti vedľajšieho účastníctva. K tomuto problému
sťažovateľka uvádza:
„Predpokladom prípustnosti vedľajšieho účastníctva v konaní je právny záujem
toho, kto chce vstúpiť do konania, na výsledku sporu, t. j. jeho právny záujem na úspechu
účastníka, na strane ktorého chce vstúpiť do konania. Takýto záujem má ten, právne
postavenie ktorého bude rozhodnutím súdu priaznivo alebo nepriaznivo ovplyvnené (porov.
Uznesenie NSSR, sp. zn. 2 Cdo 212/2012). Máme za to, že na strane sťažovateľa je daný
právny záujem na výsledku tohto konania. Tento právny záujem vyplýva zo skutočnosti,
že v prípade úspechu sťažovateľa v prebiehajúcom konaní bude vymožená suma zahrnutá
do konkurznej podstaty úpadcu a následne z tejto sumy bude uspokojená i pohľadávka
sťažovateľa ako veriteľa úpadcu. Výsledkom tohto konania teda bude ovplyvnené
postavenie sťažovateľa, a to v tom zmysle, či bude alebo nebude jeho pohľadávka v rámci
konkurzného konania uspokojená. V predmetnej veci zastávame názor, že Najvyšší súd SR
vo svojom napadnutom uznesení svojvoľne vykladal a aplikoval príslušné ust. § 93 ods. 1
zák. č. 99/1963 Zb. – Občiansky súdny poriadok, čím poprel účel a význam tohto zákonného
ustanovenia. Vzhľadom k tomu, že Najvyšší súd SR túto vec nesprávne právne posúdil,
zamedzil tým sťažovateľovi v účasti na sporovom konaní, čím porušil čl. 6 ods. 1 dohovoru,
ako aj čl. 46 ods. 1 ústavy. Predmetné rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sa preto priamo
prieči platnému zákonnému ustanoveniu, čím je založená protiprávnosť a protiústavnosť
tohto uznesenia.“.
Sťažovateľka zároveň vyslovuje nesúhlas s názorom najvyššieho súdu
prezentovaným v napadnutom uznesení, podľa ktorého vedľajšie účastníctvo v konaní
nemožno založiť proti vôli účastníka, ktorého má vedľajší účastník podporovať,
a s poukazom na konanie najvyššieho súdu vedené pod sp. zn. 3 Obo 21/1998 argumentuje
opačným názorom, podľa ktorého „... pri splnení zákonnej podmienky pre pripustenie
vedľajšieho účastníka do konania, ktorou je jeho právny záujem na výsledku konania,
rozhodne súd o pripustení vedľajšieho účastníka aj proti vôli účastníka, vedľa ktorého sa
má vedľajší účastník konania zúčastniť“.
Sťažovateľka ďalej argumentuje, že najvyšší súd vydal „dva diametrálne odlišné
rozsudky v podobných, takmer rovnakých prípadoch, čo je podľa názoru sťažovateľa
v rozpore so zásadou právnej istoty, ktorá je zakotvená tak v dohovore ako aj ústave.
Najvyšší súd SR tak svojou neurčitosťou v judikatúre pozbavil sťažovateľa možnosti
uplatňovať svoje práva na základe príslušných právnych predpisov, zatiaľ čo iným osobám
nachádzajúcim sa v obdobnej situácii boli ich práva priznané, čím došlo k porušeniu čl. 6
ods. 1 a čl. 14 dohovoru, ako aj čl. 46 ods. 1 ústavy.“.
Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy SR, na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a zákaz diskriminácie
podľa čl. 14 dohovoru uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 20. 03. 2014,
č. k. 5 Obo/10/2014-113 porušené boli.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 20. 03. 2014, č. k. 5 Obo/10/2014-113 sa
zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd SR je povinný uhradiť sťažovateľovi náhradu
trov právneho zastúpenia v sume 298,48 – EUR...“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania preskúmal, či sťažnosť sťažovateľky
obsahuje všeobecné a osobitné náležitosti predpísané zákonom o ústavnom súde (§ 20
a § 50) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
Podstatou sťažnosti (vychádzajúc z jej petitu, ktorým je ústavný súd podľa § 20
ods. 4 zákona o ústavnom súde viazaný) je preskúmanie ústavnej konformity tvrdenia
sťažovateľky, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obo 10/2014 z 20. marca 2014 došlo
k porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14
dohovoru.
Zákonným predpokladom na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie
v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná
a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia
o inom zásahu. Pri opatrení alebo inom zásahu sa lehota počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Podanie sťažnosti po uplynutí tejto lehoty je
zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako oneskorene podanej (§ 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde). Zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto
kogentnej lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03, III. ÚS 209/09).
Ústavný súd zistil, že uznesenie krajského súdu sp. zn. 1 Cbi 3/2013
z 13. januára 2014 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obo 10/2014
z 20. marca 2014 nadobudli právoplatnosť 7. mája 2014, pričom sťažnosť bola ústavnému
súdu doručená až 24. marca 2015, teda zjavne po uplynutí lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3
Ústavný súd pritom zohľadnil ako rozhodujúcu skutočnosť, že sťažovateľka
sťažnosťou nenamieta porušenie svojich práv rozhodnutím najvyššieho súdu
ako dovolacieho súdu, čo je v súlade s ustálenou judikatúrou ústavného súdu
(napr. III. ÚS 34/2012, III. ÚS 543/2012) nevyhnutným predpokladom na aplikáciu taktiež
ustálenej judikatúry ústavného súdu, v zmysle ktorej dvojmesačná lehota na podanie
sťažnosti ústavnému súdu začne plynúť dňom doručenia rozhodnutia o mimoriadnom
opravnom prostriedku (dovolaní) sťažovateľovi a je považovaná za zachovanú aj vo vzťahu
k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (napr. rozsudok Európskeho súdu
pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika,
sťažnosť č. 46129/99, body 51, 52, 53 a 54), v prípade sťažovateľky vo vzťahu
k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu (obdobne
napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 69/2010, IV. ÚS 58/2011). Pri posudzovaní otázky dodržania
lehoty na podanie sťažnosti ústavný súd totiž musí vychádzať z doslovného znenia zákona
o ústavnom súde a z toho, že ak sťažovateľ uplatnil mimoriadny opravný prostriedok −
dovolanie, spôsobilý zabezpečiť ochranu jeho práv, avšak najvyšší súd ho následne
odmietol ako neprípustný, mal namietať vo svojej sťažnosti aj postup dovolacieho súdu,
resp. jeho rozhodnutie, čo však v danej veci sťažovateľka neurobila. Za splnenia tejto
podmienky, aj keby došlo k situácii, že ústavný súd pochybenie v postupe a rozhodnutí
dovolacieho súdu nezistí a porušenie práv sťažovateľky nevysloví, mohol by aj napriek
tomu súčasne preskúmať aj rozhodnutie odvolacieho súdu (napadnuté uznesenie
najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu).
Sťažovateľka, zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, v petite svojej
sťažnosti nenamieta porušenie ústavou a dohovorom garantovaných práv rozhodnutím
najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu, prípadne postupom, ktorý predchádzal jeho
vydaniu. Za týchto okolností bolo potrebné počítať plynutie lehoty dvoch mesiacov podľa
§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde od právoplatnosti napadnutého uznesenia najvyššieho
súdu (ako odvolacieho súdu), a nie od právoplatnosti rozhodnutia najvyššieho súdu
o dovolaní sťažovateľky (m. m. II. ÚS 509/2015, II. ÚS 687/2015), a preto ústavný súd
sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľky.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. februára 2016