Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 464/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. augusta 2018

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša

a sudcu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného advokátskou kanceláriou JUDr.

Róbert Fatura, advokát, s. r. o., Centrum 18/23, Považská Bystrica, v mene ktorej koná

advokát JUDr. Róbert Fatura, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl.

46 ods. 1 a práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 3

CoE 91/2015 z 28. júla 2016, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. mája 2018

doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľ“), zastúpeného advokátskou kanceláriou JUDr. Róbert Fatura, advokát, s. r. o.,

Centrum 18/23, Považská Bystrica, v mene ktorej koná advokát JUDr. Róbert Fatura, ktorou

namieta porušenie svojho základného práva podľa

(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 28. júla 2016 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je v procesnom postavení

povinného účastníkom exekučného konania vedeného Okresným súdom Považská Bystrica

(ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. , predmetom ktorého je vymoženie

sumy 22 666,89 € s príslušenstvom v prospech oprávnenej obchodnej spoločnosti MONAQ

Leasing, a. s., Panská 13, Bratislava. Okresný súd uznesením č. k. -196

z 27. februára 2015 zamietol námietky sťažovateľa proti exekúcii, ako aj jeho návrhy

na zastavenie a odklad exekúcie. Proti výroku označeného uznesenia okresného súdu

o zamietnutí návrhu na zastavenie exekúcie sťažovateľ podal odvolanie, o ktorom krajský

súd rozhodol (napadnutým) uznesením sp. zn. z 28. júla 2016 tak, že

rozhodnutie súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutej časti potvrdil. Sťažovateľ proti

napadnutému uzneseniu krajského súdu podal dovolanie, ktoré Najvyšší súd Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn. z 27. februára 2018

podľa odmietol ako procesne neprípustné.

Sťažovateľ v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa , ako aj práva spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu, pričom

svoju sťažnosť odôvodňuje najmä takto:

«Sťažovateľ v odvolaní proti rozhodnutiu okresného súdu (ide o uznesenie okresného

súdu sp. zn. z 27. februára 2015, pozn.) namietal najmä nesprávny postup

súdu, ktorý na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam,

pričom jeho rozhodnutie tiež vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Sťažovateľ predovšetkým rozporoval existenciu exekučného titulu na podklade, ktorého je

v predmetnej veci vedená exekúcia s poukazom na rozpor s dobrými mravmi a postup, ktorý

by viedol k legalizácii „bezdôvodného obohatenia na úrovni krádeže“ zo strany veriteľa

povinného (sťažovateľa), resp. nového veriteľa. Sťažovateľ tiež poukázal na existenciu

právoplatného a vykonateľného rozhodnutia Okresného súdu Považská Bystrica (sp. zn.

-63 zo dňa 13. 05. 2014), ktorým súd vyhlásil za neprípustnú exekúciu a túto

zastavil v obdobnej, takmer identickej veci z hľadiska účastníkov konania ako aj

exekučného titulu ako podkladu na výkon exekúcie, pričom opačný postup súdu sťažovateľ

považuje za nesúladný s požiadavkou právnej istoty. Dňa 23. 06. 2015 sťažovateľ doplnil

svoje odvolanie zo dňa 01. 04. 2015, v ktorom uviedol, že v rámci konania, ktoré sa viedlo

na Okresnom súde Považská Bystrica pod č. k. (právoplatne a vykonateľne

skončené dňa 11. 06. 2015) konajúci súd konštatoval, že dlh. Ktorý je predmetom

exekučného konania voči povinnému (sťažovateľovi) bol uhradený, pričom v tejto súvislosti

sťažovateľ poukázal na Uznesenie NS SR č. podľa právneho názoru

ktorého, pokiaľ už bola v občianskoprávnom konaní právoplatne vyriešená určitá otázka

hmotnoprávneho vzťahu účastníkov, je súd v inom konaní, v ktorom má tú istú otázku

posúdiť ako prejudiciálnu, viazaný jej skorším posúdením.

... Máme za to, že svojím rozhodnutím porušil Krajský súd v Trenčíne právo

sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu upravenú v čl. 46 a nasl. a práva na

spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, z dôvodu, že pri svojom rozhodovaní nereflektoval skutočnosti

uvádzané sťažovateľom, ktoré svojou povahou indikujú nevyhnutnosť konajúceho súdu

bližšie sa zaoberať preskúmaním exekučného titulu, a to nielen, ale aj z hľadiska zistenia

dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné exekučné konanie zastaviť, a ktorý postup je v súlade so

zaužívanou praxou a ustálenou judikatúrou súdov Slovenskej republiky v tejto oblasti.

Skutočnosti uvádzané sťažovateľom v celom priebehu dotknutého konania sú navyše tak

zásadné, že opačným postupom, t. j. pokračovaním vo výkone exekúcie aj napriek tvrdeným

skutočnostiam povedie k vzniku bezdôvodného obohatenia na strane oprávneného (MONAQ

Leasing, a. s.,) a k „legalizácii a legitimizácii“ tohto neprávneho stavu čo je v rozpore so

základnými princípmi právneho štátu vrátane princípu právnej istoty a v rozpore s právom

pokojného užívania majetku upraveným v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

V tejto súvislosti poukazujeme predovšetkým na skutočnosť, že Krajský súd

v Trenčíne sa pri svojom rozhodovaní nezaoberal nielen hmotnoprávnou povahou

skutkových a právnych okolností daného prípadu ale ani okolnosťami procesného práva

tvrdenými sťažovateľom už v odvolaní zo dňa 01. 04. 2015 (podané súdu dňa 02. 04. 2015),

resp. v doplnení odvolania zo dňa 23. 06. 2015, týkajúcimi sa najmä skutočnosti, že otázka

hmotného práva (existencia pohľadávky, ktorá bola podkladom pre vznik exekučného titulu)

bola vyriešená v predchádzajúcom konaní na Okresnom súde Považská Bystrica pod

č. k. a zároveň v konaní vedenom na Okresnom súde Považská Bystrica pod

č. k. , kde konajúci súd exekúciu prebiehajúcu na rovnakom základe

a s rovnakými účastníkmi konania vyhlásil za neprípustnú a konanie zastavil. Krajský súd

sa vo svojom rozhodnutí -243 z 28. 07. 2016 uvádzanými skutočnosťami

bližšie nezaoberal (aj napriek praxi súdov podľa ktorej sú tieto oprávnené, ale aj povinné

skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania

a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely

zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť)

a svoje rozhodnutie založil len na vyslovene procesnom základe dôvodiac povahou

exekučného - vykonávacieho konania...

K rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR o odmietnutí dovolania sp. zn.

269 zo dňa 27. 02. 2018 uvádzame, že predmetné rozhodnutie je založené na právnom

názore veľkého senátu NS SR o neprípustnosti kumulácie dovolacích dôvodov podľa § 420

a , pričom v dôsledku tohto právneho posúdenia ako také tiež bližšie neskúma

dôvodnosť podaného dovolania. Najvyšší súd SR teda predmetným uznesením rozhodol bez

toho, aby sa bližšie zaoberal zásadnými skutočnosťami tvrdenými dovolateľom

(sťažovateľom), pričom tak nebolo dovolateľovi (sťažovateľovi) umožnené efektívne uplatniť

a brániť svoje práva prostredníctvom mimoriadneho opravného prostriedku. Na margo

rozhodnutého a otázky princípu právnej istoty ďalej poukazujeme na Uznesenie Veľkého

senátu Najvyššieho súdu SR z 21. marca 2018. sp. zn. . ktorým tento

prelomil pôvodný právny názor uvedený v Uznesení Veľkého senátu z 19. 04. 2017, sp. zn.

1 V a určil naopak, že kumulácia dovolacích dôvodov podľa

a je prípustná. Je preto možné sa domnievať, že v prípade ak by Najvyšší súd

SR rozhodoval o sťažovateľovom dovolaní v čase nového právneho názoru veľkého senátu

a vychádzal by z prípustnosti kumulácie dovolacích dôvodov, teda by sa neobmedzil len na

skúmanie splnenia procesných podmienok podľa , bral by do úvahy aj

skutočnosti dôvodené sťažovateľom a rozhodol by inak.»

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd

nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa ... na súdnu a inú právnu ochranu

upravenú v a nasl. a práva na spravodlivý súdny proces

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd Rozsudkom Krajského súdu

v Trenčíne zo dňa 28. 07. 2016 č. k. -243 porušené bolo.

2. Ústavný súd zrušuje Uznesenie Krajského súdu Trenčín zo dňa 28. 07. 2016

č. k. -243 a vracia mu vec na nové rozhodnutie.

3. ... priznáva trovy konania a právneho zastúpenia v sume vo výške

950,28 Eur... ktoré je Krajský súd Trenčín povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu

sťažovateľa...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania preskúmal, či sťažnosť sťažovateľa

obsahuje všeobecné a osobitné náležitosti predpísané (

a § 50) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

Sťažovateľ v posudzovanej veci namieta, že k porušeniu jeho základného práva

na súdnu ochranu garantovaného prostredníctvom , resp. k porušeniu

jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo (napadnutým)

uznesením krajského súdu sp. zn. z 28. júla 2016 (ktorý rozhodoval ako

odvolací súd v exekučnej veci sťažovateľa, pozn.). Zo sťažnosti a z dokumentácie k nej

pripojenej vyplýva, že sťažovateľ proti napadnutému uzneseniu krajského súdu podal

dovolanie, ktoré najvyšší súd uznesením sp. zn. z 27. februára 2018

odmietol ako procesne neprípustné.

Zákonným predpokladom na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie je (aj) jej podanie

v lehote ustanovenej v . Táto lehota je dvojmesačná

a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia

o inom zásahu. Pri opatrení alebo inom zásahu sa lehota počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Podanie sťažnosti po uplynutí tejto lehoty je

zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako oneskorene podanej (§ 25

ods. 2 ). neumožňuje zmeškanie tejto

kogentnej lehoty odpustiť (napr. , ).

V zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu, v prípadoch, keď sťažovateľ

v konkrétnej veci uplatní mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie), dvojmesačná lehota

na podanie sťažnosti ústavnému súdu podľa začína plynúť dňom

právoplatnosti rozhodnutia najvyššieho súdu o ňom, resp. dňom doručenia tohto

rozhodnutia sťažovateľovi a je v zásade považovaná za zachovanú aj vo vzťahu

k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu vydanému príslušným (odvolacím) súdom

v danej veci, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú

(k tomu pozri napr. m. m. , , , ,

). Nevyhnutým predpokladom aplikácie uvedeného právneho názoru je

však skutočnosť, že sťažovateľ sa v petite sťažnosti adresovanej ústavnému súdu (ktorým je

ústavný súd podľa viazaný) domáha vyslovenia

porušenia v sťažnosti označených práv nielen rozhodnutím (resp. postupom) odvolacieho

súdu, ale aj rozhodnutím najvyššieho súdu o uplatnenom mimoriadnom opravnom

prostriedku (dovolaní). Pri posudzovaní otázky dodržania lehoty na podanie sťažnosti

ústavný súd totiž musí vychádzať z doslovného znenia a z toho, že

ak sťažovateľ uplatnil mimoriadny opravný prostriedok − dovolanie, spôsobilý zabezpečiť

ochranu jeho práv, avšak najvyšší súd jeho dovolanie následne odmietol, sťažovateľ môže

a musí namietať vo svojej sťažnosti (v jej petite) aj postup dovolacieho súdu, resp. jeho

rozhodnutie. Za splnenia tejto podmienky totiž, aj keby došlo k situácii, že ústavný súd

pochybenie v postupe a rozhodnutí dovolacieho súdu nezistí a porušenie práv sťažovateľa

dovolacím súdom v konkrétnom prípade nevysloví, môže napriek tomu súčasne preskúmať

aj dovolaniu procesne predchádzajúce rozhodnutie (resp. predchádzajúci postup)

odvolacieho súdu (napr. , , ,

).

V posudzovanej veci sa sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom

(advokátom), v petite svojej sťažnosti (ktorým je ústavný súd viazaný) domáha vyslovenia

porušenia jeho v sťažnosti označených práv (výlučne) napadnutým uznesením krajského

súdu, nie však už procesne nasledujúcim rozhodnutím najvyššieho súdu o sťažovateľom

podanom dovolaní (proti ktorému pritom smeruje časť sťažnostnej argumentácie

sťažovateľa, pozn.) Za daných okolností, vychádzajúc z už uvedených právnych východísk,

bolo preto potrebné počítať plynutie lehoty dvoch mesiacov podľa § 53 ods. 3 zákona

o ústavnom súde od právoplatnosti napadnutého uznesenia krajského súdu, a nie

od právoplatnosti, resp. doručenia rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní sťažovateľa

(m. m. , ).

Podľa zistení ústavného súdu pri príprave predbežného prerokovania sťažnosti

napadnuté uznesenie krajského súdu nadobudlo právoplatnosť 25. augusta 2016. Sťažovateľ

svoju sťažnosť doručenú ústavnému súdu 23. mája 2018 podal na poštovú prepravu

21. mája 2018, teda zjavne po uplynutí dvojmesačnej lehoty na podanie sťažnosti

ústavnému súdu ustanovenej v . Ústavný súd preto

sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako oneskorene podanú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími procesnými návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. augusta 2018