Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 509/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. augusta 2015

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa)

a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

, , zastúpeného advokátom JUDr. Tomášom Zbojom,

Kuzmányho 4, Martin, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV sp. zn.

z 5. decembra 2012 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 22. novembra 2013 v spojení s opravným uznesením sp. zn.

z 28. októbra 2014, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. januára 2015

doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“),

ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej

len „okresný súd“) sp. zn. z 5. decembra 2012 a rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 22. novembra 2013 v

spojení s opravným uznesením sp. zn. z 28. októbra 2014.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd napadnutým rozsudkom

z 5. decembra 2012 zvýšil vyživovaciu povinnosť pre sťažovateľa na jeho plnoletého syna

zo sumy 49,79 € na sumu 300 € mesačne od 1. augusta 2011. Dlžné

výživné za vymedzené obdobie vo výške 4 211,68 € zaviazal sťažovateľa zaplatiť do 3 dní

od právoplatnosti rozsudku plnoletému synovi. Okresný súd zamietol návrh sťažovateľa

na zníženie výživného.

Proti tomuto rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom

rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom z 22. novembra 2013 tak, že rozsudok

okresného súdu potvrdil. Krajský súd následne opravným uznesením z 28. októbra 2014

opravil označenie dátumu vydania rozsudku č. k. 391 z 22. novembra 2013

takto: „V Bratislave, dňa 22. októbra 2013.“

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza:

„Právo na spravodlivý súdny proces sťažovateľa bolo predmetnými rozhodnutiami

porušené vo viacerých aspektoch. Prvostupňový súd prijal závery a rozhodol v rozpore

s vykonanými dôkazmi, keď sťažovateľ svoje majetkové pomery a zdravotný stav preukázal

a súd i napriek tomu v odôvodnení rozhodnutia uvádza opak. Takýto postup súdu, kedy

o spornej otázke, to jest podľa § 75 ods. 1 Zákona o rodine schopností, možností

a majetkových pomerov sťažovateľa, posúdil v rozpore s preloženými dôkazmi. Takýto

postup súdu je potrebné považovať za svojvoľný, a preto porušujúci základné právo

na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie.

V ďalšom súd prvého stupňa rozhodol výrokom, ktorý nemá potrebnú oporu

v odôvodnení, čím dochádza k porušeniu potrebného vnútorného súladu rozhodnutia,

ktorým sa ukladajú povinnosti resp. priznávajú práva. Aj tu súd síce posúdil odôvodnené

2

potreby dieťaťa podľa § 75 ods. 1 Zákona o rodine avšak rozsah plne priznaného výživného

navrhovaného matkou nemá oporu v odôvodnení. Súd len vo všeobecnosti konštatuje

odôvodnenosť potrieb dieťaťa s odkazom na niekoľko príkladmo uvedených nákladov

na život a zvýšenú životnú úroveň, avšak takéto odôvodnenie nie je v priamom zdôvodnení

určeného výživného v sume 300, €. Takéto rozhodnutie je pre sťažovateľa nezrozumiteľné

a nemôže mu dať potrebné odpovede na všetky základné otázky súvisiace s poskytnutou

súdnou ochranou.

Súd v ďalšom bez zohľadnenia zlej finančnej situácie sťažovateľa a bez akceptácie

jeho zlého zdravotného stavu rozhodol aj o úhrade zameškaného výživného vo výške

4.211,68 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku v celosti bez zohľadnenia týchto

skutočností, resp. sa s týmto súd vôbec nezaoberal. I napriek ustálenej rozhodovacej súdnej

praxe, kedy sa zameškané výživné priznáva v splátkach, keďže bežné výživné má

odzrkadľovať schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného, súd bez ďalšieho

rozhodol tak, ako je uvedené vyššie.

Súd prvého stupňa sa o návrhu otca na zníženie výživného zaoberal len vo výrokovej

časti rozhodnutia, kde návrh v celom rozsahu zamietol.

Odvolací súd i napriek obsiahlejšiemu zdôvodneniu rozhodnutia, ktorým potvrdil

rozsudok súdu prvého stupňa, rozhodoval tendenčne a v jednej línii právnych názorov

prevzatej z prvostupňového rozhodnutia bez reflexie na právne argumenty odvolania.

Takýto postup má za následok nepresvedčivosť rozhodnutia. Máme za to, že aj rozhodnutie

odvolacieho súdu je v danej rovine nepreskúmateľný, čím dochádza k ďalšiemu porušeniu

základného práva na súdnu ochranu.

Rozhodnutia súdov musia byť z hľadiska právnej istoty preskúmateľné a odzrkadľovať

ustálenú rozhodovaciu prax tak, aby nedochádzalo k ľubovôli súdov často zamieňanou s

voľným hodnotením dôkazov a diskriminácii účastníkov konania vo vzťahu k obdobným

súdnym sporom kdekoľvek na území Slovenskej republiky.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom

takto rozhodol:

„Základné právo na súdnu ochranu zaručené v

Slovenskej republiky a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

391 zo dňa 22. 11. 2013, v spojení s uznesením Krajského súdu

v Bratislave, sp. zn. , zo dňa 28. 10. 2014 a rozsudkom Okresného súdu

Bratislava IV sp. zn. 308 zo dňa 05. 12. 2012, porušené bolo.

Zrušuje rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 391 zo dňa

22. 11. 2013, v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. ,

zo dňa 28. 10. 2014 a rozsudok Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 308

zo dňa 05. 12. 2012 a vec vracia Okresnému súdu Bratislava IV na ďalšie konanie.

priznáva finančné zadosťučinenie v sume 6 000 €..., ktoré

mu je Okresný súd Bratislava IV povinný vyplatiť v sume 4 000 €... a Krajský súd

v Bratislave v sume 2 000 €... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovateľ si tiež uplatnil právo na úhradu trov konania v sume 296,44 €.

Čo sa týka návrhu na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, podľa

sťažovateľa je odôvodnené „samotným rozsudkami, kedy je sťažovateľ povinný zaplatiť

neprimerane vysoké zameškané výživné vo výške 4.211,68 € a to do troch dní od

právoplatnosti rozhodnutia a výživné vo výške 300, € t. j. navýšené o 250, € mesačne...

a zodpovedá jednak nákladom spojeným s bránením si svojho práva t. j. cestovné, poštovné,

fotenie dokumentov, tlačenie dokumentov, telefonovanie a ďalšie, ale najmä na druhej

strane nemajetkovou ujmou za dehonestáciu, kriminalizáciu, urážky, šikanovanie osoby

sťažovateľa a z toho vyplývajúcu psychickú ujmu... teda, ktorú ako chorý človek v zlej

finančnej situácii musel trpieť počas 2 a 1/2 ročného súdneho konania, čo malo podľa jeho

tvrdení na jeho zdravotný stav nepriaznivé dôsledky. Predmetným rozsudkami je sťažovateľ i

napriek jeho zlej situácie vystavený prípadnému exekučnému konaniu a v konečnom

dôsledku aj trestnému stíhaniu...“.

4

Sťažovateľ tiež navrhuje, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení podľa § 52

ods. 2 o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) a odložil vykonateľnosť napadnutého

rozsudku krajského súdu z 22. novembra 2013 v spojení s uznesením krajského súdu

z 28. októbra 2014 a napadnutého rozsudku okresného súdu z 5. decembra 2012, „nakoľko

to nie je v rozpore s dôležitým verejným záujmom a výkon napadnutého rozhodnutia

by znamenal nenapraviteľné dôsledky pre sťažovateľa v podobe trestného stíhania

a finančnej existencie, keďže tento tak, ako vyplýva z odôvodnenia sťažnosti a priložených

listinných dôkazov je nemajetný, poberá invalidný dôchodok, je zdravotne ťažko postihnutý

a vlastní len byt v ktorom býva, o ktorý by mohol v prípade exekučného konania prísť, teda

je okrem života a zdravia sťažovateľa ohrozená najmä jeho bytová otázka“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje,

či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť

ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou

časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1

), čím zároveň vymedzí rozsah predmet konania pred ústavným

súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to

môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej

sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv

(m. m. , , ).

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu sp. zn.

z 5. decembra 2012

Podľa je systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd

rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov

je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“)

a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto

je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ).

6

Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého

princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.

Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť

tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten

orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu

(). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ

sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných

a účinných prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť

odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. ).

Zo sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľ v tejto časti namieta porušenie označených práv

rozsudkom okresného súdu z 5. decembra 2012. Proti napadnutému rozsudku okresného

súdu podal sťažovateľ odvolanie podľa a nasl. (ďalej

aj „OSP“), o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom z 22. novembra 2013

v spojení s opravným uznesením z 28. októbra 2014 tak, že rozsudok okresného súdu

potvrdil. Právomoc krajského súdu, ktorú uplatnil pri rozhodnutí o odvolaní sťažovateľa

proti napadnutému rozsudku okresného súdu, vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol

sťažnosť sťažovateľa v tejto časti podľa pre nedostatok

svojej právomoci.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu sp. zn.

z 22. novembra 2013 v spojení s opravným uznesením sp. zn.

z 28. októbra 2014

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie

v lehote ustanovenej v . Táto lehota je dvojmesačná

a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia

o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je dôvodom

na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene ( ).

V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon

o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. , ,

).

Ústavný súd poukazuje na to, že napadnutý rozsudok krajského súdu nadobudol

právoplatnosť 13. decembra 2013, pričom sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným právnym

zástupcom, podal sťažnosť na poštovú prepravu 8. januára 2015, t. j. zjavne po uplynutí

lehoty ustanovenej v , čo zakladá dôvod

na jej odmietnutie podľa v tejto časti z dôvodu, že bola

podaná oneskorene.

Ústavný súd poukazuje na to, že napadnutý rozsudok krajského súdu z 22. novembra

2013 bol zmenený uznesením z 28. októbra 2014 tak, že krajský súd opravil dátum vydania

rozsudku takto: „V Bratislave, dňa 22. októbra 2013“. Predmetné opravné uznesenie

krajského súdu prevzal právny zástupca sťažovateľa a nadobudlo právoplatnosť

13. novembra 2014.

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

alebo .

Podľa odvolanie sa podáva do 15 dní od doručenia rozhodnutia na

súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie

znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Napadnutým uznesením z 28. októbra 2014 krajský súd opravil dátum vydania

rozsudku, predmetná oprava sa nijakým spôsobom nedotkla výroku rozsudku. Sťažovateľ vo

8

svojej sťažnosti nenamieta, že k porušeniu označených práv podľa a dohovoru došlo

priamo opravným uznesením krajského súdu z 28. októbra 2014. Z týchto dôvodov –

vzhľadom na povahu a rozsah opravy a vzhľadom na obsah námietok sťažovateľa − ústavný

súd posudzoval splnenie podmienky podania sťažnosti v lehote podľa § 53 ods. 2 zákona

o ústavnom súde od právoplatnosti napadnutého rozsudku krajského súdu, a nie

od právoplatnosti uznesenia krajského súdu z 28. októbra 2014.

Zo zistení ústavného súdu tiež vyplýva, že sťažovateľ namietal porušenie základného

práva podľa a práva podľa dohovoru postupom okresného

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom krajského súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. už sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 13. februára

2014. Ústavný súd túto sťažnosť uznesením č. k. 18 z 24. júna 2014

odmietol. Ústavný súd v odôvodnení tohto uznesenia poukázal na tvrdenie sťažovateľa, že

proti rozsudku krajského súdu č. k. 391 z 22. novembra 2013 podal

dovolanie, o ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v tom

čase ešte nerozhodol. V predmetnom období mal právomoc poskytnúť ochranu označeným

právam sťažovateľa najvyšší súd v rámci dovolacieho konania, preto ústavný súd odmietol

sťažnosť aj v časti, ktorá smerovala proti konaniu vedenému krajským súdom pod sp. zn. 11

CoP 60/2013. Ústavný súd už vo svojej judikatúre vyslovil právny názor (napr. I. ÚS

169/09, , ), podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho

opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa

je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný súd konštatuje, že túto časť sťažnosti môže odmietnuť z dôvodu, že bola

podaná oneskorene. Ústavný súd pritom zohľadnil ako rozhodujúcu skutočnosť,

že sťažovateľ ňou nenamieta porušenie svojich práv rozhodnutím najvyššieho súdu ako

dovolacieho súdu, čo je v súlade s ustálenou judikatúrou ústavného súdu (napr.

, ) nevyhnutným predpokladom na aplikáciu taktiež

ustálenej judikatúry ústavného súdu, v zmysle ktorej dvojmesačná lehota na podanie

sťažnosti ústavnému súdu začne plynúť dňom doručenia rozhodnutia o mimoriadnom

opravnom prostriedku (dovolaní) sťažovateľovi a je považovaná za zachovanú aj vo vzťahu

k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, v prípade sťažovateľa vo vzťahu

k napadnutému rozsudku krajského súdu (obdobne napr. , ,

). Pri posudzovaní otázky dodržania lehoty na podanie sťažnosti ústavný súd

totiž musí vychádzať z doslovného znenia a z toho, že ak

sťažovateľ uplatnil mimoriadny opravný prostriedok − dovolanie, spôsobilý zabezpečiť

ochranu jeho práv, avšak najvyšší súd ho následne odmietol ako neprípustný, mal namietať

vo svojej sťažnosti aj postup dovolacieho súdu, resp. jeho rozhodnutie, čo však v danej veci

sťažovateľ neurobil. Za splnenia tejto podmienky, aj keby došlo k situácii, že ústavný súd

pochybenie v postupe a rozhodnutí dovolacieho súdu nezistí a porušenie práv sťažovateľa

nevysloví, mohol by aj napriek tomu súčasne preskúmať aj rozhodnutie odvolacieho súdu

(napadnutý rozsudok krajského súdu).

Sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, v sťažnosti neuvádza,

ako najvyšší súd rozhodol o jeho dovolaní proti napadnutému rozsudku krajského súdu.

V petite svojej sťažnosti nenamieta porušenie označených práv podľa a dohovoru

rozhodnutím najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu, prípadne postupom, ktorý

predchádzal jeho vydaniu. Za týchto okolností bolo potrebné počítať plynutie lehoty dvoch

mesiacov podľa od právoplatnosti napadnutého

rozsudku krajského súdu, a nie od právoplatnosti rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní

sťažovateľa, a preto ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako podanú oneskorene.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu zaoberať

sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. augusta 2015

10