Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 6 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (11)II. ÚS 687/2015
PDF · 522.78 KB
No categories available
II. ÚS 687/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. októbra 2015
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta
a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,
ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu
Bardejov sp. zn. 6 C 93/2009 z 21. marca 2012 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove
sp. zn. 20 Co 118/2012 z 8. apríla 2013, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. decembra
2014 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta
porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom
Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 6 C 93/2009 z 21. marca 2012
(ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Prešove
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 20 Co 118/2012 z 8. apríla 2013 (ďalej aj „napadnutý
rozsudok krajského súdu“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom
doručeným okresnému súdu domáhal uloženia povinnosti žalovaným v 1. a 2. rade vypratať
byt č. 1 nachádzajúci sa v bytovom dome v obci . Okresný súd žalobe vyhovel
rozsudkom sp. zn. 8 C 196/1997 z 26. septembra 2006, ktorý bol ako vecne správny
potvrdený rozsudkom krajského súdu č. k. 1 Co 302/2006 350 zo 7. mája 2007 (ďalej len
„rozsudok zo 7. mája 2007“). Na základe podnetu žalovaných v 1. a 2. rade podal proti
rozsudku krajského súdu zo 7. mája 2007 mimoriadne dovolanie generálny prokurátor
Slovenskej republiky, na podklade ktorého Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) uznesením sp. zn. 2 MCdo 10/2008 z 31. marca 2009 (ďalej len „uznesenie
z 31. marca 2009“) zrušil rozhodnutia prvostupňového a druhostupňového súdu a vec vrátil
okresnému súdu na ďalšie konanie.
Okresný súd v intenciách právneho názoru prezentovaného najvyšším súdom v jeho
uznesení z 31. marca 2009 žalobu sťažovateľa zamietol rozsudkom sp. zn. 6 C 93/2009 z 21.
marca 2012. Napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny krajský súd
rozsudkom sp. zn. 20 Co 118/2012 z 8. apríla 2013. Proti napadnutému rozsudku krajského
súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktoré najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 Cdo 314/2013 z 23.
septembra 2014 (ďalej len „uznesenie z 23. septembra 2014“) odmietol.
Sťažovateľ odôvodňuje namietané porušenie ním označených práv podľa ústavy
a dohovoru tým, že
„a) hoci som ako účastník konania požiadal včas o odročenie pojednávania okresný
súd vec prejednal v mojej neprítomnosti,
b) odvolací súd nevyložil z akých dôvodov nie je na mieste vyhovieť návrhom na
doplnenie dokazovania,
c) rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné“.
K prvej námietke sťažovateľ uvádza, že v konaní pred okresným súdom neboli
splnené podmienky na prejednanie veci podľa § 101 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej aj „OSP“), čím malo dôjsť k odňatiu možnosti sťažovateľa konať pred súdom, keďže
„Súd prvého stupňa v danej veci dňa 21. 3. 2012 vydal rozhodnutie napriek tomu, že
konajúcemu súdu bola už predtým doručená žiadosť právneho zástupcu navrhovateľa
o odročenie pojednávania z dôvodu jeho pracovnej nespôsobilosti. Súd napriek tomu konal
a vyniesol rozhodnutie, hoci uvedené ospravedlnenie bolo učinené riadne a včas.“.
K druhej námietke sťažovateľ uvádza, že „Ani okresný a ani odvolací súd
nereagovali na mnou podané návrhy na doplnenie dokazovania, prednesené podaním
z 5. 11. 2010, kedy bolo navrhované, aby k veci boli vypočutí svedkovia
, , , a .
Navrhovaný svedkovia pritom mali osvedčiť práve tú okolnosť, že navrhovateľovi vzniklo
členstvo v bytovom družstve. Ak práve otázka členstva navrhovateľa v družstve má byť podľa
hodnotenia aj odvolacieho súdu zásadné pre posúdenie opodstatnenosti návrhu na začatie
konania, potom je doteraz nevysvetlenou otázkou, prečo neboli vypočuté tieto osoby, ktoré
sa môžu k danej otázke vyjadriť. To, že súdy nevysvetlili prečo týchto svedkov k veci
nevypočuli za daného stavu preukazuje odňatie možnosti konať pred súdom. Ak určitá
okolnosť, ktorú je možné preukázať tak predložením listinných dôkazov ako aj inak, najmä
výsluchom svedkov, nie je objektívne možné preukázať predložením listiny, potom neexistuje
žiadny objektívne uznateľný argument pre nevykonanie výsluchu navrhovaných svedkov.“.
Vo vzťahu k námietke nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku krajského súdu
sťažovateľ uvádza, že „... rozhodnutie odvolacieho súdu je rovnako ako rozhodnutie súdu
prvého stupňa charakterizované absenciou riadneho a preskúmateľného odôvodnenia. Tu si
dovoľujem poukázať na to, že z rozhodnutia odvolacieho súdu nie je možné zistiť, ako sa
tento vysporiadal s mojimi námietkami poukazujúcimi na iné listiny preukazujúce jeho
prijatie za člena družstva než zápisnica, ktorých obsah je nesporný a dokazuje práve túto
okolnosť. Súd nevysvetlil, prečo dospel k záveru o tom, že odporcom vzniklo členstvo
v bytovom družstve a prečo je nimi predložená nájomná zmluva platnou, napriek tomu, že
v konaní boli preukázané machinácie pri vyhotovení každého z nimi predložených dokladov
pretože dátumy kedy mali byť tieto doklady vyhotovené boli prepisované, pričom nebolo
vylúčené, že sa tak stalo v úmysle prispôsobiť ich obsah potrebám tohto konania. V tomto
smere ostala nevysvetlená existencia falošnej dohody o prevode členských práv a povinností
zo žalobcu na žalovaných, ktorá nikdy nebola podpísaná navrhovateľom (Aj táto dohoda
pritom dokazuje, že navrhovateľ bol členom družstva ak mal prevádzať členské práva,
ktorými môže disponovať len člen družstva, pričom ak ide o listinu predloženú odporcami
potom je jej analýzou zistiteľné, že aj odporcovia o členstve navrhovateľa v družstve
vedeli).“.
Sťažovateľ v sťažnosti ďalej namieta, že existencia jeho členstva v družstve jasne
a zrozumiteľne vyplýva z:
«a) nájomnej zmluvy z 26. 6. 1986, ktorej preambula znie – „uzavretá medzi
Stavebným bytovým družstvom v Bardejove a jeho členom “,
b) zápisnice o dohode o odovzdaní a prevzatí bytu z 26. 6. 1986..., z ktorej vyplýva že
táto bola spísaná podľa stanov OSBD Bardejov a členom družstva...,
c) dohody s JRD a navrhovateľmi z 1. 6. 1986, v ktorej je
konštatované, že ide o zmluvu uzatvorenú medzi družstvom a členmi OSBD v Bardejove,
d) Dodatku k nájomnej zmluve z 5. 1. 1994, platnej od 1. 5. 1993, ktorým bol členom
družstva navrhovateľom určený nový zálohový predpis,
d) výpovede doteraz vypočutých členov predstavenstva..., ktorý potvrdil prijatie
navrhovateľa za člena družstva a aj pridelenie družstevného bytu navrhovateľovi
a prejednanie jeho žiadosti o byt.»
S poukazom na § 125 OSP sťažovateľ argumentuje, že „závery súdu prvého stupňa
s ktorými sa stotožnil odvolací súd a na ne odkázal, že bez predloženia uvedenej listiny nie
je možné danú okolnosť preukázať, napr. ani výsluchom svedkov je v rozpore s uvedeným
ustanovením. Právne úvahy aj dovolacieho súdu ohľadne obsahu ustanovenia § 155 OSP sú
nesprávne, a aj v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci odvolacím súdom
a nevykonaniu navrhovaných dôkazov nebol dostatočne zistený skutkový stav veci.“.
Podľa sťažovateľa „uvedené dôkazy, v kontexte s osvedčením podania prihlášky
navrhovateľa za člena z 28. 5. 1986 a zaplatenia členského vkladu ako aj platením úhrad za
byt prostredníctvom JRD , jednoznačne osvedčujú platné uzatvorenie nájomnej
zmluvy na predmetný byt navrhovateľom, ktorá nielenže nebola zrušená, ale dokonca
obnovená právnym úkonom z 1. 5. 1993 a 5. 1. 1994. Skutočnosť, že OSBD Bardejov malo
napriek platne uzatvorenej nájomnej zmluvy s navrhovateľom, uzavrieť inú nájomnú zmluvu
s odporcom je treba hodnotiť tak, že neskôr uzatvorený právny úkon je neplatný. Nikto totiž
nie je oprávnený na iného previesť viac práv než má sám. OSBD Bardejov nemohol na
odporcu previesť právo užívania daného bytu, ak toto právo predtým previedol na
navrhovateľa, ktorému toto právo platne nezaniklo. Ak odporcovia užívajú sporný byt na
základe od začiatku neplatného právneho úkonu, je daný naliehavý záujem na vyhovení
podanej žalobe, nakoľko daný byt odporcovia užívajú na úkor práv navrhovateľov a bez
právneho titulu.“.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„a) Krajský súd v Prešove sp. zn. 20 Co 118/2012 zo dňa 08. 04. 2013 a Okresný súd
Bardejov Rozsudkom sp. zn. 6 C 93/2009 543 zo dňa 21. 3. 2012, porušili právo sťažovateľa
na súdnu ochranu garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na
spravodlivý súdny proces garantované čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.
b) Rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 20 Co 118/2012 zo dňa 08. 04. 2013,
a Rozsudok Okresného súdu Bardejov, sp. zn. 6 C 93/2009 543 zo dňa 21. 3. 2012, sa
zrušujú.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ sa sťažnosťou doručenou ústavnému
súdu 10. júla 2013 už domáhal vyslovenia porušenia ním označeného základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1
dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 93/2009 a jeho
rozsudkom č. k. 6 C 93/2009 543 z 21. marca 2012, ako aj rozsudkom krajského súdu sp.
zn. 20 Co 118/2012 z 8. apríla 2013. Ústavný súd uznesením sp. zn. II. ÚS 418/2013
zo 4. septembra 2013 sťažnosť v časti smerujúcej proti postupu okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 6 C 93/2009 a jeho rozsudku z 21. marca 2012 odmietol z dôvodu
nedostatku právomoci a sťažnosť v časti smerujúcej proti napadnutému rozsudku krajského
súdu odmietol pre neprípustnosť, keďže sťažovateľ podal proti napadnutému rozsudku
krajského súdu dovolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd.
II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu
V súlade s § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka
veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len
o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.
S prihliadnutím na už uvedené zistenia ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti
napadnutému rozsudku okresného súdu odmietol pri predbežnom prerokovaní podľa § 25
ods. 2 v spojení s § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, keďže uznesenie sp. zn.
II. ÚS 418/2013 z 10. júla 2013, ktorým už rozhodol o namietanom porušení svojich práv
podľa ústavy a dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu, zakladá prekážku res
iudicata.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu
Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že túto časť sťažnosti môže odmietnuť
z dôvodu, že bola podaná oneskorene. V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že
sťažovateľ ňou nenamieta porušenie svojich práv uznesením najvyššieho súdu ako
dovolacieho súdu z 23. septembra 2014, čo je v súlade s ustálenou judikatúrou ústavného
súdu (napr. III. ÚS 34/2012, III. ÚS 543/2012) nevyhnutným predpokladom na aplikáciu
taktiež ustálenej judikatúry ústavného súdu, v zmysle ktorej dvojmesačná lehota na podanie
sťažnosti ústavnému súdu začne plynúť dňom doručenia rozhodnutia o mimoriadnom
opravnom prostriedku (dovolaní) a je považovaná za zachovanú aj vo vzťahu
k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, v prípade sťažovateľa vo vzťahu
k napadnutému rozsudku krajského súdu (obdobne napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 69/2010,
IV. ÚS 58/2011). Pri posudzovaní otázky dodržania lehoty na podanie sťažnosti ústavný súd
totiž musí vychádzať z doslovného znenia zákona o ústavnom súde a z toho, že ak
sťažovateľ uplatnil mimoriadny opravný prostriedok – dovolanie, spôsobilý zabezpečiť
ochranu jeho práv, avšak najvyšší súd ho následne odmietol ako neprípustný, mal namietať
vo svojej sťažnosti aj postup dovolacieho súdu, resp. jeho rozhodnutie, čo však neurobil. Za
splnenia tejto podmienky, aj keby došlo k situácii, že ústavný súd pochybenie v postupe
a rozhodnutí dovolacieho súdu nezistí a porušenie práv sťažovateľa nevysloví, mohol by aj
napriek tomu preskúmať súčasne aj rozhodnutie odvolacieho súdu (napadnutý rozsudok
krajského súdu).
Napriek uvedenému, so zreteľom na skutočnosť, že sťažovateľ nepriložil k svojej
sťažnosti splnomocnenie pre svoje zastupovanie v konaní pred ústavným súdom
kvalifikovaným právnym zástupcom (advokátom), ústavný súd preskúmal aj z vecného
hľadiska napadnutý rozsudok krajského súdu v spojení s uznesením najvyššieho súdu ako
dovolacieho súdu z 23. septembra 2014 na účely posúdenia, či existujú aj iné dôvody na
odmietnutie tejto časti sťažnosti.
Sťažovateľ namieta, že napadnutým rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu
jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom
orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Pri výklade základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy si ústavný
súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide
o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú
odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 280/08).
Zo sťažnosti vyplývajú tieto tri zásadné námietky sťažovateľa:
a) okresný súd konal v neprítomnosti právneho zástupcu sťažovateľa aj napriek
skutočnosti, že o odročenie pojednávania požiadal (ďalej len „prvá námietka“),
b) krajský súd bezdôvodne nevyhovel návrhu sťažovateľa na doplnenie dokazovania
(ďalej len „druhá námietka“),
c) napadnutý rozsudok krajského súdu je nepreskúmateľný (ďalej len „tretia
námietka“).
Ústavný súd v prvom rade poukazuje na skutočnosť, že argumentácia sťažovateľa
v dovolaní proti napadnutému rozsudku krajského súdu je totožná s argumentáciou, ktorou
sťažovateľ odôvodňuje porušenie svojich práv podľa ústavy a dohovoru napadnutým
rozsudkom krajského súdu. Uznesením najvyššieho súdu z 23. septembra 2014 bolo
dovolanie proti napadnutému rozsudku krajského súdu odmietnuté podľa § 218 ods. 1
písm. c) OSP v spojení s § 243b ods. 5 OSP.
Z uznesenia najvyššieho súdu z 23. septembra 2014 vyplýva, že najvyšší súd
nevzhliadol v postupe okresného súdu, ktorým tento vec prerokoval a rozhodol na
pojednávaní v neprítomnosti právneho zástupcu, aj napriek tomu, že o odročenie
pojednávania z dôvodu jeho pracovnej neschopnosti žiadal, dovolací dôvod vyplývajúci
z § 237 ods. 1 písm. f) OSP (odňatie možnosti konať pred súdom, pozn.), a to
s odôvodnením, že sťažovateľ „(jeho právny zástupca) na výzvu súdu nereagoval
a nepredložil súdu vyjadrenie ošetrujúceho lekára v zmysle ustanovenia § 119 ods. 3
O. s. p., súd prvého stupňa postupoval správne, keď uznesením rozhodol, že vec prejedná
v neprítomnosti žalobcu a jeho právneho zástupcu“.
Rovnako z uznesenia najvyššieho súdu z 23. septembra 2014 vyplýva, že najvyšší
súd sa zaoberal aj námietkou sťažovateľa, že odvolací súd nevykonal všetky navrhnuté
dôkazy, pričom nevykonanie dôkazov ani neodôvodnil, pričom ani v tejto argumentácii
nevzhliadol dôvod odňatia možnosti konať pred súdom, ktorá by zároveň odôvodňovala
prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP.
V dovolaní proti napadnutému rozsudku krajského súdu sťažovateľ obdobne namietal
aj jeho nedostatočné odôvodnenie, a teda aj jeho nepreskúmateľnosť.
V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú § 236 a nasl. OSP. V rámci
všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu sa
v § 237 ods. 1 OSP výslovne uvádza, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady
uvedené v písmene a) až písmene g) tohto zákonného ustanovenia. Dovolanie je prípustné aj
proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípade uvedenom v § 238 ods. 2 OSP.
Ústava neupravuje, aké dôsledky majú prípady porušenia práva na súdnu ochranu
a jednotlivé procesné nesprávnosti, ku ktorým dochádza v konaní pred súdmi, ani
nestanovuje predpoklady ich možnej nápravy v opravnom konaní. Bližšiu úpravu ústavou
garantovaného práva na súdnu ochranu obsahuje Občiansky súdny poriadok, ktorý
predpokladá aj možnosť vzniku procesných pochybení v občianskom súdnom konaní.
V nadväznosti na podstatu, význam a procesné dôsledky pochybení upravuje tento procesný
kódex aj podmienky, za ktorých možno procesné nesprávnosti napraviť v dovolacom
konaní. S niektorými najzávažnejšími, taxatívne vymenovanými procesnými vadami, ktoré
zakladajú zmätočnosť súdneho rozhodnutia, spája Občiansky súdny poriadok priamo
prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 OSP, pričom vady tejto povahy sú zároveň aj
prípustným dovolacím dôvodom podľa § 241 ods. 2 písm. a) OSP. Aj niektorým ďalším
vadám inej procesnej povahy, ktoré majú za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (tzv.
iným vadám konania) pripisuje Občiansky súdny poriadok právny význam, avšak (na
rozdiel od taxatívne vymenovaných vád uvedených v § 237 ods. 1 OSP) len v tom zmysle,
že ich považuje za relevantný dovolací dôvod vtedy, ak je dovolanie procesne prípustné;
pričom vada podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP sama osebe prípustnosť dovolania nezakladá.
Vychádzajúc zo svojej doterajšej judikatúry, ústavný súd považuje za potrebné
zdôrazniť, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho
konania, patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie
do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani
mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov,
sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej
štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne
zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd
vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00), preto právomoc ústavného súdu pri
ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 13/01), alebo všeobecné súdy neposkytnú ochranu
označeným základným právam sťažovateľa v súlade s ústavno procesnými princípmi, ktoré
upravujú výkon ich právomoci.
Keďže sťažovateľ odôvodňuje prípustnosť dovolania z dôvodu, že konanie, v ktorom
bol vydaný napadnutý rozsudok, bolo postihnuté vadou v súlade s § 237 ods. 1 písm. f) OSP
(účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom), bolo
povinnosťou najvyššieho súdu sa námietkami sťažovateľa, ktorými existenciu uvedenej vady
odôvodňoval, aj zaoberať. Treba uviesť, že z hľadiska posúdenia existencie niektorej
z uvedených procesných vád ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti
rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je významný subjektívny názor účastníka o tom, že
v konaní došlo k jednej z týchto vád, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce
zistenie, že konanie je skutočne postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád.
Ústavný súd už vo svojej rozhodovacej činnosti viackrát uviedol, že vada konania
podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP má spravidla za následok porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy,
ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru (II. ÚS 261/06).
Podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom.
Realizáciu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 až čl. 50 ústavy (resp.
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) v dovolacom konaní
umožňuje predovšetkým § 237 ods. 1 OSP. Práve preto jednotlivé dôvody prípustnosti
dovolania uvedené v § 237 ods. 1 OSP treba vykladať tak, aby ich prostredníctvom bola
poskytnutá plná ochrana uvedeným článkom ústavy.
Sťažovateľom namietané procesné pochybenia okresného súdu spočívajúce
v uskutočnené pojednávania v neprítomnosti účastníka konania, ako aj procesné pochybenia
krajského súdu spočívajúce v nevyhovení návrhom na doplnenie dokazovania v zásade sú
spôsobilé na to, aby boli predmetom preskúmania dovolacieho súdu z hľadiska existencie
prípustnosti dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP. Námietka odňatia možnosti konať
pred súdom procesnými pochybeniami zo strany okresného súdu a krajského súdu je
obsahovou súčasťou základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne
konanie. Základné právo na súdnu ochranu požíva totiž ochranu v dovolacom konaní
prostredníctvom § 237 ods. 1 písm. f) OSP. Vzhľadom na uvedené skutočnosti mal
sťažovateľ reálnu možnosť domáhať sa ochrany označeného základného práva podľa ústavy
a práva podľa dohovoru podaním dovolania proti rozsudku krajského súdu z dôvodu
uvedeného v § 237 ods. 1 písm. f) OSP.
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu
základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak túto ochranu
neposkytujú všeobecné súdy. V danom prípade, ako to vyplýva z už uvedených úvah, proti
rozsudku krajského súdu bolo prípustné dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok,
ktoré sťažovateľ aj využil. Právomoc poskytnúť ochranu základnému právu sťažovateľa na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právu na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru mal najvyšší súd v dovolacom konaní, čo zároveň vylučuje právomoc
ústavného súdu.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti mal sťažovateľ vo vzťahu k svojej prvej i druhej
námietke možnosť domáhať sa ochrany základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podaním dovolania proti napadnutému rozsudku krajského súdu
na základe dovolacieho dôvodu uvedeného v § 237 ods. 1 písm. f) OSP.
Keďže sťažovateľ porušenie svojich práv uznesením najvyššieho súdu ako
dovolacieho súdu z 23. septembra 2014 nenamietal, ústavný súd jeho sťažnosť v časti
smerujúcej proti napadnutému rozsudku krajského súdu vo vzťahu k prvej a druhej námietke
pri predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci podľa § 25 ods. 2
Sťažovateľ sa treťou námietkou domáha vyslovenia porušenia svojho základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru z dôvodu nedostatočného odôvodnenia a nepreskúmateľnosti napadnutého
rozsudku krajského súdu. Ústavný súd sa treťou námietkou zaoberal z pohľadu existencie
ústavných záruk odôvodňujúcich ústavnú udržateľnosť napadnutého rozhodnutia.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. Pri
predbežnom prerokovaní časti sťažnosti sťažovateľa smerujúcej proti tretej námietke
týkajúcej sa napadnutému rozsudku krajského súdu sa ústavný súd zameral na posúdenie, či
ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú. Vychádzal pritom zo svojej konštantnej
judikatúry, v ktorej opakovane uvádza, že o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď
namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci
nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to
buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať
sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05,
V napadnutom rozsudku krajského súdu sa predovšetkým uvádza:
„Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, na základe
ktorého správne zistil skutkový stav a vo veci aj správne rozhodol. Skutkové zistenia súdu
prvého stupňa zodpovedajú vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozhodnutia má
podklad v zistení skutkového stavu. Na týchto správnych skutkových zisteniach súdu prvého
stupňa nič sa nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania.
Podľa čl. 11 vzorových stanov Stavebných bytových družstiev (ďalej len SBD)
účinných ku dňu 29. 5. 1986, členstvo vzniká dňom, keď predstavenstvo rozhodne o prijatí
občana za člena na základe jeho písomnej prihlášky a zaplatením zápisného 200, Kčs.
Podľa čl. 14 písm. c) a d) cit. vzorových stanov SBD, člen družstva má právo na
pridelenie družstevného bytu a na uzavretie dohody o odovzdaní a prevzatí družstevného
bytu.
Podľa § 154 O. Z. v znení platnom do 1. 1. 1992, rozhodnutím o prideľovanie bytu
vydaným miestnym národným výborom alebo iným orgánom príslušným podľa predpisov
o hospodárení s bytmi alebo inými skutočnosťami ustanovenými týmto zákonom, vznikne
občanovi právo, aby s ním organizácia uzavrela dohodu o odovzdaní bytu.
V zmysle § 154 ods. 2 cit. O. Z., zaplatením členského podielu vznikne členovi SBD
právo, aby mu bol orgánom družstva pridelený do osobného užívania byt.
Pre rozhodnutie v predmetnej veci je jednoznačne právne významné rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 2 MCdo 10/2008 473 z 31. 3. 2009, ktorým boli
zrušené predchádzajúce rozhodnutia súdu prvého stupňa, ako aj odvolacieho súdu
v predmetnej veci a ktorými bolo vyhovené žalobe žalobcu o vypratanie žalovaných
z predmetného družstevného bytu nachádzajúceho sa v 9 bytovej jednotke v .
Najvyšší súd Slovenskej republiky v tomto uznesení z 31. 3. 2009 zdôraznil
predovšetkým okolnosť, že podľa predpisov, podľa ktorých je potrebné predmetnú vec
posudzovať, je rozhodujúca otázka, či žalobca bol prijatý za člena SBD, pretože prideliť byt
a uzavrieť dohodu o odovzdaní a prevzatí bytu do osobného užívania bolo možné len
vo vzťahu k členovi bytového družstva, pričom táto okolnosť z hľadiska dôkazného bremena
je pochopiteľne na žalobcovi.
V predchádzajúcich štádiách konania sa totiž súdy opierali o to, že so žalobcom bola
uzavretá dohoda o odovzdaní a prevzatí bytu do osobného užívania, aj keď tento byt bol
ponechaný pre účely kancelárií pre družstvo JRD , avšak pri
posudzovaní tohto právneho vzťahu účastníkov, predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu
prinieslo zmenu a je potrebné sa riadiť právnym názorom takto vysloveným.
Súd prvého stupňa z tejto okolnosti vychádzal a doplnil dokazovanie v naznačenom
smere, pričom kládol dôraz na to, že je úlohou žalobcu preukázať, že za člena družstva bol
prijatý, pričom tento v priebehu konania, a to aj v jeho predchádzajúcich štádiách,
poukazoval na to, že sa tak malo stať 29. 5. 1986 na zasadnutí predstavenstva OSBD
Bardejov.
V skutočnosti z dokladov a dôkazov, ktoré boli predložené zo strany žalobcu alebo
zadovážené súdom prvého stupňa, táto okolnosť nevyplýva. Zachovala sa iba členská
prihláška žalobcu, ktorú podalo JRD , avšak rozhodnutie o prijatí
žalobcu za člena OSBD Bardejov na predmetnom zasadnutí predstavenstva OSBD Bardejov
vydané nebolo a z výsluchu všetkých členov predstavenstva OSBD Bardejov táto okolnosť
pozitívne nevyplýva, pretože títo poukazovali na to, že sa na priebeh nepamätajú a nemôžu
pozitívne potvrdiť, že žalobca skutočne na tomto zasadnutí za člena družstva bol prijatý.
Tak ako sa to správne konštatuje vo vyjadrení žalovaných k odvolaniu žalobcu,
pokiaľ ide o svedka , vyplynulo, že tento sa na zasadnutí predstavenstva OSBD
Bardejov dňa 29. 5. 1986 nezúčastnil a preto je potrebné vec uzavrieť tak, že nebol
preukázaný žiadny hodnoverný dôkaz, ktorý by potvrdzoval toto prijatie žalobcu za člena
OSBD Bardejov.
Za týchto okolností potom nemožno prisudzovať právny význam ani podanej
prihláške za člena družstva, ako aj dohode o odovzdaní a prevzatí bytu vo vzťahu
k žalobcovi, pretože tu chýba základná podmienka platnosti týchto právnych úkonov a tým
je okolnosť, že žalobca bol prijatý za člena OSBD Bardejov, čo sa v predmetnej veci
nepreukázalo.
Nemožno preto poukazovať na nájomnú zmluvu z 26. 6. 1986, zápisnicu o dohode
o odovzdaní a prevzatí bytu do osobného užívania z toho istého dňa, na dohodu uzavretú
medzi žalobcom a JRD z 1. 6. 1986 a ďalšie súvisiace doklady,
pretože tieto nemožno vyhodnocovať ako platné právne úkony, ktoré by boli urobené
s členom družstva. Aj keď tieto právne úkony boli urobené, nemôžu mať právne účinný
charakter vo vzťahu k fyzickej osobe, ktorá sa členom OSBD Bardejov nestala, tak ako to
správne poukazovali žalovaní v priebehu celého konania, ako aj v samotnom vyjadrení.
To znamená, že vyhodnotenie rozhodujúcej otázky právne významnej pre toto
konanie spočívajúcej v tom, či žalobca sa mohol stať členom OSBD Bardejov a následne
subjektom ďalších právnych úkonov, ktoré boli vo veci predmetného bytu urobené,
v súčasnosti vo svetle názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo svetle doplneného
dokazovania, ako aj dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa v predchádzajúcich
štádiách konania, vyznieva tak, že žalobca členom OSBD Bardejov sa nestal napriek
podanej prihláške, pretože nebol za takéhoto člena prijatý a preto si nemôže v súčasnosti
uplatňovať nárok na predmetný byt v podobe úspešného domáhania sa žaloby o vypratanie
žalovaných z predmetného bytu.
Na tom nič nemení ani okolnosť, žeby žalovaní mali preukázať, že oni sa stali platne
členmi predmetného družstva, t. j. OSBD Bardejov, pretože táto okolnosť z pohľadu aktívnej
legitimácie žalobcu nie je právne významná. Rozhodujúcou okolnosťou je to, či žalobca je
aktívne legitimovaný na podanie žaloby o vypratanie kohokoľvek z predmetného bytu, čo by
mohlo byť len vtedy, ak by preukázal, že sa stal členom OSBD Bardejov a užívateľom
a následne nájomcom predmetného bytu, čo sa však žalobcovi nepodarilo a preto tu chýba
aktívna vecná legitimácia na strane žalobcu oprávňujúca ho na úspešné domáhanie sa
vypratania žalovaných predmetnej veci z predmetného bytu.
Správne preto súd prvého stupňa uzavrel, že žaloba žalobcu nemôže úspešne obstáť
so zreteľom na to, že žalobca nie je aktívne legitimovaný na podanie takejto žaloby a túto
bolo potrebné zamietnuť.
V ostatnom poukazuje odvolací súd na správne a výstižné dôvody súdu prvého stupňa
uvedené v odôvodnení jeho rozhodnutia.
Preto postupom podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozsudok ako vecne správny
potvrdil.“
Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že nie je alternatívou ani mimoriadnou
opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (m. m.
II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť
predmetom kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné alebo
neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí
všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi
základnými právami a slobodami, ktorých porušenie sa namieta, a napádaným rozhodnutím
všeobecného súdu, prípadne postupu, ktorý mu predchádzal.
Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva na
spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia
bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto
odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03,
III. ÚS 209/04). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované
so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997,
Recueil III/1997).
Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa
v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom
právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré
Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.
Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad
aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany
dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná, platná
a účinná právna norma (m. m. IV. ÚS 77/02).
Z napadnutého rozsudku krajského súdu nevyplýva jednostrannosť, ktorá by
zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne záväzných
právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Krajský súd
dostatočne predstavil myšlienkové pochody, ktoré ho viedli k posúdeniu základnej právnej
otázky, ktorou bola aktívna vecná legitimácia sťažovateľa na podanie žaloby o vypratanie
bytu, a preto jeho závery vyslovené v danej veci nemožno kvalifikovať ako zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, ale ako také, ktoré (v posudzovanom prípade, pozn.) sú
v súlade s obsahom práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp.
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy).
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti sťažovateľa nezistil takú príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom
krajského súdu vo vzťahu k námietke týkajúcej sa jeho nepreskúmateľnosti
a nedostatočného odôvodnenia a obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých
porušenie sťažovateľ namieta, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie
konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti
odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu, aby sa
ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. októbra 2015