Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 687/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. októbra 2015

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta

a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,

ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu

Bardejov sp. zn. z 21. marca 2012 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove

sp. zn. z 8. apríla 2013, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. decembra

2014 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta

porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 21. marca 2012

(ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Prešove

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 8. apríla 2013 (ďalej aj „napadnutý

rozsudok krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom

doručeným okresnému súdu domáhal uloženia povinnosti žalovaným v 1. a 2. rade vypratať

byt č. 1 nachádzajúci sa v bytovom dome v obci . Okresný súd žalobe vyhovel

rozsudkom sp. zn. z 26. septembra 2006, ktorý bol ako vecne správny

potvrdený rozsudkom krajského súdu č. k. zo 7. mája 2007 (ďalej len

„rozsudok zo 7. mája 2007“). Na základe podnetu žalovaných v 1. a 2. rade podal proti

rozsudku krajského súdu zo 7. mája 2007 mimoriadne dovolanie generálny prokurátor

Slovenskej republiky, na podklade ktorého Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) uznesením sp. zn. z 31. marca 2009 (ďalej len „uznesenie

z 31. marca 2009“) zrušil rozhodnutia prvostupňového a druhostupňového súdu a vec vrátil

okresnému súdu na ďalšie konanie.

Okresný súd v intenciách právneho názoru prezentovaného najvyšším súdom v jeho

uznesení z 31. marca 2009 žalobu sťažovateľa zamietol rozsudkom sp. zn. z 21.

marca 2012. Napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny krajský súd

rozsudkom sp. zn. z 8. apríla 2013. Proti napadnutému rozsudku krajského

súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktoré najvyšší súd uznesením sp. zn. z 23.

septembra 2014 (ďalej len „uznesenie z 23. septembra 2014“) odmietol.

Sťažovateľ odôvodňuje namietané porušenie ním označených práv podľa

a dohovoru tým, že

„a) hoci som ako účastník konania požiadal včas o odročenie pojednávania okresný

súd vec prejednal v mojej neprítomnosti,

b) odvolací súd nevyložil z akých dôvodov nie je na mieste vyhovieť návrhom na

doplnenie dokazovania,

c) rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné“.

K prvej námietke sťažovateľ uvádza, že v konaní pred okresným súdom neboli

splnené podmienky na prejednanie veci podľa

(ďalej aj „OSP“), čím malo dôjsť k odňatiu možnosti sťažovateľa konať pred súdom, keďže

„Súd prvého stupňa v danej veci dňa 21. 3. 2012 vydal rozhodnutie napriek tomu, že

konajúcemu súdu bola už predtým doručená žiadosť právneho zástupcu navrhovateľa

o odročenie pojednávania z dôvodu jeho pracovnej nespôsobilosti. Súd napriek tomu konal

a vyniesol rozhodnutie, hoci uvedené ospravedlnenie bolo učinené riadne a včas.“.

K druhej námietke sťažovateľ uvádza, že „Ani okresný a ani odvolací súd

nereagovali na mnou podané návrhy na doplnenie dokazovania, prednesené podaním

z 5. 11. 2010, kedy bolo navrhované, aby k veci boli vypočutí svedkovia

, , , a .

Navrhovaný svedkovia pritom mali osvedčiť práve tú okolnosť, že navrhovateľovi vzniklo

členstvo v bytovom družstve. Ak práve otázka členstva navrhovateľa v družstve má byť podľa

hodnotenia aj odvolacieho súdu zásadné pre posúdenie opodstatnenosti návrhu na začatie

konania, potom je doteraz nevysvetlenou otázkou, prečo neboli vypočuté tieto osoby, ktoré

sa môžu k danej otázke vyjadriť. To, že súdy nevysvetlili prečo týchto svedkov k veci

nevypočuli za daného stavu preukazuje odňatie možnosti konať pred súdom. Ak určitá

okolnosť, ktorú je možné preukázať tak predložením listinných dôkazov ako aj inak, najmä

výsluchom svedkov, nie je objektívne možné preukázať predložením listiny, potom neexistuje

žiadny objektívne uznateľný argument pre nevykonanie výsluchu navrhovaných svedkov.“.

Vo vzťahu k námietke nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku krajského súdu

sťažovateľ uvádza, že „... rozhodnutie odvolacieho súdu je rovnako ako rozhodnutie súdu

prvého stupňa charakterizované absenciou riadneho a preskúmateľného odôvodnenia. Tu si

dovoľujem poukázať na to, že z rozhodnutia odvolacieho súdu nie je možné zistiť, ako sa

tento vysporiadal s mojimi námietkami poukazujúcimi na iné listiny preukazujúce jeho

prijatie za člena družstva než zápisnica, ktorých obsah je nesporný a dokazuje práve túto

okolnosť. Súd nevysvetlil, prečo dospel k záveru o tom, že odporcom vzniklo členstvo

v bytovom družstve a prečo je nimi predložená nájomná zmluva platnou, napriek tomu, že

v konaní boli preukázané machinácie pri vyhotovení každého z nimi predložených dokladov

pretože dátumy kedy mali byť tieto doklady vyhotovené boli prepisované, pričom nebolo

vylúčené, že sa tak stalo v úmysle prispôsobiť ich obsah potrebám tohto konania. V tomto

smere ostala nevysvetlená existencia falošnej dohody o prevode členských práv a povinností

zo žalobcu na žalovaných, ktorá nikdy nebola podpísaná navrhovateľom (Aj táto dohoda

pritom dokazuje, že navrhovateľ bol členom družstva ak mal prevádzať členské práva,

ktorými môže disponovať len člen družstva, pričom ak ide o listinu predloženú odporcami

potom je jej analýzou zistiteľné, že aj odporcovia o členstve navrhovateľa v družstve

vedeli).“.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej namieta, že existencia jeho členstva v družstve jasne

a zrozumiteľne vyplýva z:

«a) nájomnej zmluvy z 26. 6. 1986, ktorej preambula znie – „uzavretá medzi

Stavebným bytovým družstvom v Bardejove a jeho členom “,

b) zápisnice o dohode o odovzdaní a prevzatí bytu z 26. 6. 1986..., z ktorej vyplýva že

táto bola spísaná podľa stanov OSBD Bardejov a členom družstva...,

c) dohody s JRD a navrhovateľmi z 1. 6. 1986, v ktorej je

konštatované, že ide o zmluvu uzatvorenú medzi družstvom a členmi OSBD v Bardejove,

d) Dodatku k nájomnej zmluve z 5. 1. 1994, platnej od 1. 5. 1993, ktorým bol členom

družstva navrhovateľom určený nový zálohový predpis,

d) výpovede doteraz vypočutých členov predstavenstva..., ktorý potvrdil prijatie

navrhovateľa za člena družstva a aj pridelenie družstevného bytu navrhovateľovi

a prejednanie jeho žiadosti o byt.»

S poukazom na sťažovateľ argumentuje, že „závery súdu prvého stupňa

s ktorými sa stotožnil odvolací súd a na ne odkázal, že bez predloženia uvedenej listiny nie

je možné danú okolnosť preukázať, napr. ani výsluchom svedkov je v rozpore s uvedeným

ustanovením. Právne úvahy aj dovolacieho súdu ohľadne obsahu ustanovenia sú

nesprávne, a aj v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci odvolacím súdom

a nevykonaniu navrhovaných dôkazov nebol dostatočne zistený skutkový stav veci.“.

Podľa sťažovateľa „uvedené dôkazy, v kontexte s osvedčením podania prihlášky

navrhovateľa za člena z 28. 5. 1986 a zaplatenia členského vkladu ako aj platením úhrad za

byt prostredníctvom JRD , jednoznačne osvedčujú platné uzatvorenie nájomnej

zmluvy na predmetný byt navrhovateľom, ktorá nielenže nebola zrušená, ale dokonca

obnovená právnym úkonom z 1. 5. 1993 a 5. 1. 1994. Skutočnosť, že OSBD Bardejov malo

napriek platne uzatvorenej nájomnej zmluvy s navrhovateľom, uzavrieť inú nájomnú zmluvu

s odporcom je treba hodnotiť tak, že neskôr uzatvorený právny úkon je neplatný. Nikto totiž

nie je oprávnený na iného previesť viac práv než má sám. OSBD Bardejov nemohol na

odporcu previesť právo užívania daného bytu, ak toto právo predtým previedol na

navrhovateľa, ktorému toto právo platne nezaniklo. Ak odporcovia užívajú sporný byt na

základe od začiatku neplatného právneho úkonu, je daný naliehavý záujem na vyhovení

podanej žalobe, nakoľko daný byt odporcovia užívajú na úkor práv navrhovateľov a bez

právneho titulu.“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„a) Krajský súd v Prešove sp. zn. zo dňa 08. 04. 2013 a Okresný súd

Bardejov Rozsudkom sp. zn. zo dňa 21. 3. 2012, porušili právo sťažovateľa

na súdnu ochranu garantované a právo na

spravodlivý súdny proces garantované čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

b) Rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. zo dňa 08. 04. 2013,

a Rozsudok Okresného súdu Bardejov, sp. zn. zo dňa 21. 3. 2012, sa

zrušujú.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ sa sťažnosťou doručenou ústavnému

súdu 10. júla 2013 už domáhal vyslovenia porušenia ním označeného základného práva

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom č. k. z 21. marca 2012, ako aj rozsudkom krajského súdu sp.

zn. z 8. apríla 2013. Ústavný súd uznesením sp. zn.

zo 4. septembra 2013 sťažnosť v časti smerujúcej proti postupu okresného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudku z 21. marca 2012 odmietol z dôvodu

nedostatku právomoci a sťažnosť v časti smerujúcej proti napadnutému rozsudku krajského

súdu odmietol pre neprípustnosť, keďže sťažovateľ podal proti napadnutému rozsudku

krajského súdu dovolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu

V súlade s návrh nie je prípustný, ak sa týka

veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len

o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

S prihliadnutím na už uvedené zistenia ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti

napadnutému rozsudku okresného súdu odmietol pri predbežnom prerokovaní podľa § 25

ods. 2 v spojení s , keďže uznesenie sp. zn.

z 10. júla 2013, ktorým už rozhodol o namietanom porušení svojich práv

podľa a dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu, zakladá prekážku res

iudicata.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu

Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že túto časť sťažnosti môže odmietnuť

z dôvodu, že bola podaná oneskorene. V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že

sťažovateľ ňou nenamieta porušenie svojich práv uznesením najvyššieho súdu ako

dovolacieho súdu z 23. septembra 2014, čo je v súlade s ustálenou judikatúrou ústavného

súdu (napr. , ) nevyhnutným predpokladom na aplikáciu

taktiež ustálenej judikatúry ústavného súdu, v zmysle ktorej dvojmesačná lehota na podanie

sťažnosti ústavnému súdu začne plynúť dňom doručenia rozhodnutia o mimoriadnom

opravnom prostriedku (dovolaní) a je považovaná za zachovanú aj vo vzťahu

k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, v prípade sťažovateľa vo vzťahu

k napadnutému rozsudku krajského súdu (obdobne napr. , ,

). Pri posudzovaní otázky dodržania lehoty na podanie sťažnosti ústavný súd

totiž musí vychádzať z doslovného znenia a z toho, že ak

sťažovateľ uplatnil mimoriadny opravný prostriedok – dovolanie, spôsobilý zabezpečiť

ochranu jeho práv, avšak najvyšší súd ho následne odmietol ako neprípustný, mal namietať

vo svojej sťažnosti aj postup dovolacieho súdu, resp. jeho rozhodnutie, čo však neurobil. Za

splnenia tejto podmienky, aj keby došlo k situácii, že ústavný súd pochybenie v postupe

a rozhodnutí dovolacieho súdu nezistí a porušenie práv sťažovateľa nevysloví, mohol by aj

napriek tomu preskúmať súčasne aj rozhodnutie odvolacieho súdu (napadnutý rozsudok

krajského súdu).

Napriek uvedenému, so zreteľom na skutočnosť, že sťažovateľ nepriložil k svojej

sťažnosti splnomocnenie pre svoje zastupovanie v konaní pred ústavným súdom

kvalifikovaným právnym zástupcom (advokátom), ústavný súd preskúmal aj z vecného

hľadiska napadnutý rozsudok krajského súdu v spojení s uznesením najvyššieho súdu ako

dovolacieho súdu z 23. septembra 2014 na účely posúdenia, či existujú aj iné dôvody na

odmietnutie tejto časti sťažnosti.

Sťažovateľ namieta, že napadnutým rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu

jeho základného práva podľa a práva podľa dohovoru.

Podľa každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom

orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Pri výklade základného práva na súdnu ochranu podľa si ústavný

súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide

o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú

odlišnosť (napr. , ).

Zo sťažnosti vyplývajú tieto tri zásadné námietky sťažovateľa:

a) okresný súd konal v neprítomnosti právneho zástupcu sťažovateľa aj napriek

skutočnosti, že o odročenie pojednávania požiadal (ďalej len „prvá námietka“),

b) krajský súd bezdôvodne nevyhovel návrhu sťažovateľa na doplnenie dokazovania

(ďalej len „druhá námietka“),

c) napadnutý rozsudok krajského súdu je nepreskúmateľný (ďalej len „tretia

námietka“).

Ústavný súd v prvom rade poukazuje na skutočnosť, že argumentácia sťažovateľa

v dovolaní proti napadnutému rozsudku krajského súdu je totožná s argumentáciou, ktorou

sťažovateľ odôvodňuje porušenie svojich práv podľa a dohovoru napadnutým

rozsudkom krajského súdu. Uznesením najvyššieho súdu z 23. septembra 2014 bolo

dovolanie proti napadnutému rozsudku krajského súdu odmietnuté podľa § 218 ods. 1

písm. c) v spojení s .

Z uznesenia najvyššieho súdu z 23. septembra 2014 vyplýva, že najvyšší súd

nevzhliadol v postupe okresného súdu, ktorým tento vec prerokoval a rozhodol na

pojednávaní v neprítomnosti právneho zástupcu, aj napriek tomu, že o odročenie

pojednávania z dôvodu jeho pracovnej neschopnosti žiadal, dovolací dôvod vyplývajúci

z (odňatie možnosti konať pred súdom, pozn.), a to

s odôvodnením, že sťažovateľ „(jeho právny zástupca) na výzvu súdu nereagoval

a nepredložil súdu vyjadrenie ošetrujúceho lekára v zmysle ustanovenia § 119 ods. 3

, súd prvého stupňa postupoval správne, keď uznesením rozhodol, že vec prejedná

v neprítomnosti žalobcu a jeho právneho zástupcu“.

Rovnako z uznesenia najvyššieho súdu z 23. septembra 2014 vyplýva, že najvyšší

súd sa zaoberal aj námietkou sťažovateľa, že odvolací súd nevykonal všetky navrhnuté

dôkazy, pričom nevykonanie dôkazov ani neodôvodnil, pričom ani v tejto argumentácii

nevzhliadol dôvod odňatia možnosti konať pred súdom, ktorá by zároveň odôvodňovala

prípustnosť dovolania podľa .

V dovolaní proti napadnutému rozsudku krajského súdu sťažovateľ obdobne namietal

aj jeho nedostatočné odôvodnenie, a teda aj jeho nepreskúmateľnosť.

V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú a nasl. . V rámci

všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu sa

v výslovne uvádza, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady

uvedené v písmene a) až písmene g) tohto zákonného ustanovenia. Dovolanie je prípustné aj

proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípade uvedenom v .

neupravuje, aké dôsledky majú prípady porušenia práva na súdnu ochranu

a jednotlivé procesné nesprávnosti, ku ktorým dochádza v konaní pred súdmi, ani

nestanovuje predpoklady ich možnej nápravy v opravnom konaní. Bližšiu úpravu

garantovaného práva na súdnu ochranu obsahuje , ktorý

predpokladá aj možnosť vzniku procesných pochybení v občianskom súdnom konaní.

V nadväznosti na podstatu, význam a procesné dôsledky pochybení upravuje tento procesný

kódex aj podmienky, za ktorých možno procesné nesprávnosti napraviť v dovolacom

konaní. S niektorými najzávažnejšími, taxatívne vymenovanými procesnými vadami, ktoré

zakladajú zmätočnosť súdneho rozhodnutia, spája priamo

prípustnosť dovolania podľa , pričom vady tejto povahy sú zároveň aj

prípustným dovolacím dôvodom podľa . Aj niektorým ďalším

vadám inej procesnej povahy, ktoré majú za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (tzv.

iným vadám konania) pripisuje právny význam, avšak (na

rozdiel od taxatívne vymenovaných vád uvedených v ) len v tom zmysle,

že ich považuje za relevantný dovolací dôvod vtedy, ak je dovolanie procesne prípustné;

pričom vada podľa sama osebe prípustnosť dovolania nezakladá.

Vychádzajúc zo svojej doterajšej judikatúry, ústavný súd považuje za potrebné

zdôrazniť, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho

konania, patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie

do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani

mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov,

sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. , ). Zo subsidiárnej

štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne

zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd

vyplývajúcich z alebo dohovoru (), preto právomoc ústavného súdu pri

ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ), alebo všeobecné súdy neposkytnú ochranu

označeným základným právam sťažovateľa v súlade s ústavno procesnými princípmi, ktoré

upravujú výkon ich právomoci.

Keďže sťažovateľ odôvodňuje prípustnosť dovolania z dôvodu, že konanie, v ktorom

bol vydaný napadnutý rozsudok, bolo postihnuté vadou v súlade s

(účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom), bolo

povinnosťou najvyššieho súdu sa námietkami sťažovateľa, ktorými existenciu uvedenej vady

odôvodňoval, aj zaoberať. Treba uviesť, že z hľadiska posúdenia existencie niektorej

z uvedených procesných vád ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti

rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je významný subjektívny názor účastníka o tom, že

v konaní došlo k jednej z týchto vád, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce

zistenie, že konanie je skutočne postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád.

Ústavný súd už vo svojej rozhodovacej činnosti viackrát uviedol, že vada konania

podľa má spravidla za následok porušenie ,

ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru ().

Podľa dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom.

Realizáciu základného práva na súdnu ochranu podľa až (resp.

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) v dovolacom konaní

umožňuje predovšetkým . Práve preto jednotlivé dôvody prípustnosti

dovolania uvedené v treba vykladať tak, aby ich prostredníctvom bola

poskytnutá plná ochrana uvedeným článkom .

Sťažovateľom namietané procesné pochybenia okresného súdu spočívajúce

v uskutočnené pojednávania v neprítomnosti účastníka konania, ako aj procesné pochybenia

krajského súdu spočívajúce v nevyhovení návrhom na doplnenie dokazovania v zásade sú

spôsobilé na to, aby boli predmetom preskúmania dovolacieho súdu z hľadiska existencie

prípustnosti dovolania podľa . Námietka odňatia možnosti konať

pred súdom procesnými pochybeniami zo strany okresného súdu a krajského súdu je

obsahovou súčasťou základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne

konanie. Základné právo na súdnu ochranu požíva totiž ochranu v dovolacom konaní

prostredníctvom . Vzhľadom na uvedené skutočnosti mal

sťažovateľ reálnu možnosť domáhať sa ochrany označeného základného práva podľa

a práva podľa dohovoru podaním dovolania proti rozsudku krajského súdu z dôvodu

uvedeného v .

Z vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu

základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak túto ochranu

neposkytujú všeobecné súdy. V danom prípade, ako to vyplýva z už uvedených úvah, proti

rozsudku krajského súdu bolo prípustné dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok,

ktoré sťažovateľ aj využil. Právomoc poskytnúť ochranu základnému právu sťažovateľa na

súdnu ochranu podľa a právu na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru mal najvyšší súd v dovolacom konaní, čo zároveň vylučuje právomoc

ústavného súdu.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti mal sťažovateľ vo vzťahu k svojej prvej i druhej

námietke možnosť domáhať sa ochrany základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podaním dovolania proti napadnutému rozsudku krajského súdu

na základe dovolacieho dôvodu uvedeného v .

Keďže sťažovateľ porušenie svojich práv uznesením najvyššieho súdu ako

dovolacieho súdu z 23. septembra 2014 nenamietal, ústavný súd jeho sťažnosť v časti

smerujúcej proti napadnutému rozsudku krajského súdu vo vzťahu k prvej a druhej námietke

pri predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci podľa § 25 ods. 2

.

Sťažovateľ sa treťou námietkou domáha vyslovenia porušenia svojho základného

práva podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru z dôvodu nedostatočného odôvodnenia a nepreskúmateľnosti napadnutého

rozsudku krajského súdu. Ústavný súd sa treťou námietkou zaoberal z pohľadu existencie

ústavných záruk odôvodňujúcich ústavnú udržateľnosť napadnutého rozhodnutia.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. Pri

predbežnom prerokovaní časti sťažnosti sťažovateľa smerujúcej proti tretej námietke

týkajúcej sa napadnutému rozsudku krajského súdu sa ústavný súd zameral na posúdenie, či

ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú. Vychádzal pritom zo svojej konštantnej

judikatúry, v ktorej opakovane uvádza, že o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď

namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci

nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to

buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať

sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, tiež napr. , , ,

).

V napadnutom rozsudku krajského súdu sa predovšetkým uvádza:

„Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, na základe

ktorého správne zistil skutkový stav a vo veci aj správne rozhodol. Skutkové zistenia súdu

prvého stupňa zodpovedajú vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozhodnutia má

podklad v zistení skutkového stavu. Na týchto správnych skutkových zisteniach súdu prvého

stupňa nič sa nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania.

Podľa čl. 11 vzorových stanov Stavebných bytových družstiev (ďalej len SBD)

účinných ku dňu 29. 5. 1986, členstvo vzniká dňom, keď predstavenstvo rozhodne o prijatí

občana za člena na základe jeho písomnej prihlášky a zaplatením zápisného 200, Kčs.

Podľa čl. 14 písm. c) a d) cit. vzorových stanov SBD, člen družstva má právo na

pridelenie družstevného bytu a na uzavretie dohody o odovzdaní a prevzatí družstevného

bytu.

Podľa § 154 O. Z. v znení platnom do 1. 1. 1992, rozhodnutím o prideľovanie bytu

vydaným miestnym národným výborom alebo iným orgánom príslušným podľa predpisov

o hospodárení s bytmi alebo inými skutočnosťami ustanovenými týmto zákonom, vznikne

občanovi právo, aby s ním organizácia uzavrela dohodu o odovzdaní bytu.

V zmysle § 154 ods. 2 cit. O. Z., zaplatením členského podielu vznikne členovi SBD

právo, aby mu bol orgánom družstva pridelený do osobného užívania byt.

Pre rozhodnutie v predmetnej veci je jednoznačne právne významné rozhodnutie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 473 z 31. 3. 2009, ktorým boli

zrušené predchádzajúce rozhodnutia súdu prvého stupňa, ako aj odvolacieho súdu

v predmetnej veci a ktorými bolo vyhovené žalobe žalobcu o vypratanie žalovaných

z predmetného družstevného bytu nachádzajúceho sa v 9 bytovej jednotke v .

Najvyšší súd Slovenskej republiky v tomto uznesení z 31. 3. 2009 zdôraznil

predovšetkým okolnosť, že podľa predpisov, podľa ktorých je potrebné predmetnú vec

posudzovať, je rozhodujúca otázka, či žalobca bol prijatý za člena SBD, pretože prideliť byt

a uzavrieť dohodu o odovzdaní a prevzatí bytu do osobného užívania bolo možné len

vo vzťahu k členovi bytového družstva, pričom táto okolnosť z hľadiska dôkazného bremena

je pochopiteľne na žalobcovi.

V predchádzajúcich štádiách konania sa totiž súdy opierali o to, že so žalobcom bola

uzavretá dohoda o odovzdaní a prevzatí bytu do osobného užívania, aj keď tento byt bol

ponechaný pre účely kancelárií pre družstvo JRD , avšak pri

posudzovaní tohto právneho vzťahu účastníkov, predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu

prinieslo zmenu a je potrebné sa riadiť právnym názorom takto vysloveným.

Súd prvého stupňa z tejto okolnosti vychádzal a doplnil dokazovanie v naznačenom

smere, pričom kládol dôraz na to, že je úlohou žalobcu preukázať, že za člena družstva bol

prijatý, pričom tento v priebehu konania, a to aj v jeho predchádzajúcich štádiách,

poukazoval na to, že sa tak malo stať 29. 5. 1986 na zasadnutí predstavenstva OSBD

Bardejov.

V skutočnosti z dokladov a dôkazov, ktoré boli predložené zo strany žalobcu alebo

zadovážené súdom prvého stupňa, táto okolnosť nevyplýva. Zachovala sa iba členská

prihláška žalobcu, ktorú podalo JRD , avšak rozhodnutie o prijatí

žalobcu za člena OSBD Bardejov na predmetnom zasadnutí predstavenstva OSBD Bardejov

vydané nebolo a z výsluchu všetkých členov predstavenstva OSBD Bardejov táto okolnosť

pozitívne nevyplýva, pretože títo poukazovali na to, že sa na priebeh nepamätajú a nemôžu

pozitívne potvrdiť, že žalobca skutočne na tomto zasadnutí za člena družstva bol prijatý.

Tak ako sa to správne konštatuje vo vyjadrení žalovaných k odvolaniu žalobcu,

pokiaľ ide o svedka , vyplynulo, že tento sa na zasadnutí predstavenstva OSBD

Bardejov dňa 29. 5. 1986 nezúčastnil a preto je potrebné vec uzavrieť tak, že nebol

preukázaný žiadny hodnoverný dôkaz, ktorý by potvrdzoval toto prijatie žalobcu za člena

OSBD Bardejov.

Za týchto okolností potom nemožno prisudzovať právny význam ani podanej

prihláške za člena družstva, ako aj dohode o odovzdaní a prevzatí bytu vo vzťahu

k žalobcovi, pretože tu chýba základná podmienka platnosti týchto právnych úkonov a tým

je okolnosť, že žalobca bol prijatý za člena OSBD Bardejov, čo sa v predmetnej veci

nepreukázalo.

Nemožno preto poukazovať na nájomnú zmluvu z 26. 6. 1986, zápisnicu o dohode

o odovzdaní a prevzatí bytu do osobného užívania z toho istého dňa, na dohodu uzavretú

medzi žalobcom a JRD z 1. 6. 1986 a ďalšie súvisiace doklady,

pretože tieto nemožno vyhodnocovať ako platné právne úkony, ktoré by boli urobené

s členom družstva. Aj keď tieto právne úkony boli urobené, nemôžu mať právne účinný

charakter vo vzťahu k fyzickej osobe, ktorá sa členom OSBD Bardejov nestala, tak ako to

správne poukazovali žalovaní v priebehu celého konania, ako aj v samotnom vyjadrení.

To znamená, že vyhodnotenie rozhodujúcej otázky právne významnej pre toto

konanie spočívajúcej v tom, či žalobca sa mohol stať členom OSBD Bardejov a následne

subjektom ďalších právnych úkonov, ktoré boli vo veci predmetného bytu urobené,

v súčasnosti vo svetle názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo svetle doplneného

dokazovania, ako aj dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa v predchádzajúcich

štádiách konania, vyznieva tak, že žalobca členom OSBD Bardejov sa nestal napriek

podanej prihláške, pretože nebol za takéhoto člena prijatý a preto si nemôže v súčasnosti

uplatňovať nárok na predmetný byt v podobe úspešného domáhania sa žaloby o vypratanie

žalovaných z predmetného bytu.

Na tom nič nemení ani okolnosť, žeby žalovaní mali preukázať, že oni sa stali platne

členmi predmetného družstva, t. j. OSBD Bardejov, pretože táto okolnosť z pohľadu aktívnej

legitimácie žalobcu nie je právne významná. Rozhodujúcou okolnosťou je to, či žalobca je

aktívne legitimovaný na podanie žaloby o vypratanie kohokoľvek z predmetného bytu, čo by

mohlo byť len vtedy, ak by preukázal, že sa stal členom OSBD Bardejov a užívateľom

a následne nájomcom predmetného bytu, čo sa však žalobcovi nepodarilo a preto tu chýba

aktívna vecná legitimácia na strane žalobcu oprávňujúca ho na úspešné domáhanie sa

vypratania žalovaných predmetnej veci z predmetného bytu.

Správne preto súd prvého stupňa uzavrel, že žaloba žalobcu nemôže úspešne obstáť

so zreteľom na to, že žalobca nie je aktívne legitimovaný na podanie takejto žaloby a túto

bolo potrebné zamietnuť.

V ostatnom poukazuje odvolací súd na správne a výstižné dôvody súdu prvého stupňa

uvedené v odôvodnení jeho rozhodnutia.

Preto postupom podľa , odvolací súd rozsudok ako vecne správny

potvrdil.“

Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že nie je alternatívou ani mimoriadnou

opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (m. m.

, ). Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť

predmetom kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné alebo

neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, ). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí

všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi

základnými právami a slobodami, ktorých porušenie sa namieta, a napádaným rozhodnutím

všeobecného súdu, prípadne postupu, ktorý mu predchádzal.

Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva na

spravodlivé konanie podľa je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto

odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (,

). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované

so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997,

Recueil III/1997).

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa

v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom

právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad

aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany

dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná, platná

a účinná právna norma (m. m. ).

Z napadnutého rozsudku krajského súdu nevyplýva jednostrannosť, ktorá by

zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne záväzných

právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Krajský súd

dostatočne predstavil myšlienkové pochody, ktoré ho viedli k posúdeniu základnej právnej

otázky, ktorou bola aktívna vecná legitimácia sťažovateľa na podanie žaloby o vypratanie

bytu, a preto jeho závery vyslovené v danej veci nemožno kvalifikovať ako zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, ale ako také, ktoré (v posudzovanom prípade, pozn.) sú

v súlade s obsahom práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp.

základného práva na súdnu ochranu podľa ).

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti sťažovateľa nezistil takú príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom

krajského súdu vo vzťahu k námietke týkajúcej sa jeho nepreskúmateľnosti

a nedostatočného odôvodnenia a obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru, ktorých

porušenie sťažovateľ namieta, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie

konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti

odmietol ako zjavne neopodstatnenú ( ).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu, aby sa

ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. októbra 2015