Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 444/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. septembra 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a Ladislava

Duditša (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti

, zastúpenej advokátskou

kanceláriou BURDA LEGAL s. r. o., Rudnícka 8, Bratislava, v mene ktorej koná advokát

a konateľ JUDr. Dominik Burda, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa

, základného práva na ústavne konformný výklad

podľa a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 30. mája 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti , o d m i e t a ako

zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Obsah ústavnej sťažnosti, sťažnostná argumentácia a návrh rozhodnutia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. októbra

2019 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti ,

(ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie základného

práva podľa (ďalej len „“), základného

práva na ústavne konformný výklad podľa a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 30. mája 2019 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

2. Ústavná sťažnosť po jej doručení nebola pridelená sudcovi spravodajcovi v súlade

s Dodatkom č. 1 k Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie

od 1. marca 2018 do 28. februára 2019 a čl. X bodom 2 Rozvrhu práce Ústavného súdu

Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 (ďalej len

„rozvrh práce“). Plénum ústavného súdu prijalo 16. októbra 2019 dodatok č. 1 k rozvrhu

práce. Podľa čl. X bodu 5 písm. c) rozvrhu práce bola vec sťažovateľa 17. októbra 2019

prerozdelená a náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov

pridelená sudcovi spravodajcovi Ladislavovi Duditšovi, ktorý je v zmysle čl. II bodu 3

rozvrhu práce členom štvrtého senátu ústavného súdu pracujúceho v zložení Miroslav Duriš

(predseda senátu), Libor Duľa a Ladislav Duditš (členovia senátu).

3. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Krajský súd v Bratislave

(ďalej len „prvoinštančný súd“) ako súd prvej inštancie uznesením č. k. -174

z 25. apríla 2017 nepripustil vstup sťažovateľa ako intervenienta (na strane žalobcu

, správcu konkurznej podstaty úpadcu ) do konania

o zaplatenie sumy 236 340,97 eur s príslušenstvom. Sťažovateľ podľa prvoinštančného súdu

nepreukázal existenciu svojho právneho záujmu na výsledku konania, inými slovami, to,

že jeho právne postavenie bude rozhodnutím súdu vo veci samej dotknuté. V tejto súvislosti

prvoinštančný súd konštatoval: „Skutočnosť, že aj v prípade, že úpadca je dlžníkom

spoločnosti, ktorá chce vstúpiť do konania ako intervenient na strane žalobcu nepreukazuje,

že rozhodnutím súdu v tejto veci budú dotknuté jej práva.“

4. Proti uzneseniu prvoinštančného súdu podal sťažovateľ dovolanie, v ktorom

poukazoval na nejednoznačnosť právnej úpravy prípustnosti dovolania podľa § 420 zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

Sťažovateľ v dovolaní prezentoval názor, že gramatickým výkladom možno dospieť

k záveru o prípustnosti dovolania aj proti rozhodnutiu súdu inej inštancie než odvolacej

inštancie, a to za predpokladu, že sa takýmto rozhodnutím konanie končí. V nadväznosti

na to sťažovateľ dôvodil, že uznesenie súdu prvej inštancie je rozhodnutím, ktorým sa

preňho končí konanie, v ktorom bol oprávnený vykonávať procesné práva. Odvolávajúc sa

na uvedený výhradne gramatický výklad , sťažovateľ argumentoval, že proti

uzneseniu prvoinštančného súdu je dovolanie prípustné napriek tomu, že bolo súdom

vydané nie v odvolacej, ale v prvej inštancii. V rámci odôvodnenia dovolania sťažovateľ

opodstatňoval svoj právny záujem na výsledku konania (do ktorého oznámil vstup ako

intervenient na strane žalobcu) tým, že v prípade úspechu žalobcu v tomto konaní bude

z vymoženej sumy uspokojená aj jeho pohľadávka proti úpadcovi. V dôsledku toho

sťažovateľ konkludoval, že súd prvej inštancie mu nesprávnym procesným postupom

znemožnil uskutočňovať jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu

práva na spravodlivý proces.

5. Napadnutým rozhodnutím najvyšší súd rozhodol tak, že dovolacie konanie zastavil

pre neodstrániteľnú vadu jednej z procesných podmienok konania, a to nedostatok funkčnej

príslušnosti súdu na prejednanie veci. Najvyšší súd sa nestotožnil s argumentáciou

sťažovateľa týkajúcou sa gramatického výkladu , ktorý by pripúšťal možnosť

podania dovolania aj proti rozhodnutiu prvoinštančného súdu. V tejto súvislosti najvyšší súd

uviedol: „V prípade, že dovolateľ vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania z ustanovenia

, dovolací súd skúma primárne, či ide o rozhodnutie v ňom uvedené;

k preskúmaniu opodstatnenosti argumentácie dovolateľa o existencii procesnej vady

konania v zmysle pristupuje dovolací súd len vtedy, ak dovolanie

smeruje proti rozhodnutiu uvedenému v tomto ustanovení. Ak dovolaním napadnuté

rozhodnutie súdu nespĺňa základné predpoklady ustanovenia , je z hľadiska

prípustnosti dovolania v zmysle až f/ irelevantné, či k dovolateľom

namietanej procesnej vade došlo, alebo nedošlo.“ Z uvedených dôvodov sa najvyšší súd

v napadnutom rozhodnutí sťažovateľom tvrdenou procesnou vadou konania podľa § 420

písm. f) ani len nezaoberal.

6. Svoju ústavnú sťažnosť sťažovateľ opodstatňuje tým, že „... Najvyšší súd

v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nielenže nepristúpil k vecnému prieskumu

argumentácie Sťažovateľa o existencii procesnej vady konania v zmysle ustanovenia § 420

písm. f) a nevysporiadal sa s námietkou Sťažovateľa o existencii zákonných dôvodov

pre pripustenie Sťažovateľa ako intervenienta na strane žalobcu v konaní pod sp. zn.

, ale opomenul sa relevantne a dostatočne zrozumiteľným zdôvodnením vlastnej

úvahy vysporiadať aj s argumentáciou Sťažovateľa o prípustnosti výkladu ustanovenia

, v zmysle ktorého možno považovať rozhodnutie súdu o nepripustení vstupu

intervenienta do konania za rozhodnutie, ktorým sa konanie pre takýto subjekt končí a proti

ktorému rozhodnutiu je prípustné dovolanie.“. Extenzívne pritom odkazuje na judikatúru

ústavného súdu zaoberajúcu sa povinnosťou ústavne konformného výkladu aplikovanej

právnej normy, povinnosťou všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné

dôvody, na ktorých toto rozhodnutie založil, ako aj povinnosťou jasného, zrozumiteľného

a presvedčivého odôvodnenia súdneho rozhodnutia (okrem iného ,

, , a ďalšie), resp. nevyhnutnosťou poskytnutia

špecifickej odpovede na argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci ().

7. Z argumentácie obsiahnutej v ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa

domnieva, že v rámci interpretácie je možné rozdeliť toto ustanovenie na dve

časti, a to časť prvú: „Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu

vo veci samej“ a časť druhú, nasledujúcu za spojkou: „ktorým sa konanie končí, ak...“

Pokiaľ ide o druhú časť, sťažovateľ je presvedčený „o pochybnosti, či mal zákonodarca na

mysli rozhodnutie, ktorým sa konanie končí vydané odvolacím súdom alebo prípadne

i súdom inej inštancie.“. Podľa sťažovateľa „gramatickým výkladom doslovného znenia

ustanovenia nemožno bez akejkoľvek pochybnosti ustáliť, že v prípade

rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, je prípustné dovolanie iba proti rozhodnutiu

odvolacieho súdu, pričom nemožno ani explicitne vylúčiť jeho prípustnosť aj proti

rozhodnutiu súdu inej inštancie, ktorým sa konanie pre stranu (dotknutý subjekt) končí.“.

Sťažovateľ následne predpokladá, že ak by mal zákonodarca v úmysle uzákoniť prípustnosť

dovolania proti rozhodnutiu, ktorým sa konanie končí, vydanému výlučne odvolacím

súdom, bol by býval naformuloval znenie napríklad tak, že „Dovolanie je

prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej a proti každému

rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa konanie končí, ak...“.

8. Odvolávajúc sa na spomínanú judikatúru ústavného súdu, sa sťažovateľ domnieva,

že najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí nenáležite a nedostatočne odôvodnil svoj záver

o nesprávnosti výkladu sťažovateľa týkajúceho sa prípustnosti dovolania proti rozhodnutiu

prvoinštančného súdu. Najvyšší súd bol podľa sťažovateľovho názoru povinný „poskytnúť

Sťažovateľovi dostatočne odôvodnenú odpoveď v osobitnej logickej väzbe na konkrétne

tvrdenia Sťažovateľa o prípustnosti dovolania, a všeobecne akceptovateľným a bežnej

verejnosti pochopiteľným spôsobom vysvetliť tvrdenú nesprávnosť právneho názoru

(výkladu ustanovenia ) Sťažovateľa.“. Najvyšší súd sa podľa sťažovateľa mal

„Dovolaním riadne zaoberať, svoj právny názor riadne odôvodniť a umožniť Sťažovateľovi

neiluzórne právo na prístup k súdu.“. Sťažovateľ však uvádza, že najvyšší súd tak neurobil

a namiesto toho „iba konštatoval, že nie sú splnené procesné podmienky (funkčná

príslušnosť súdu), a preto vec meritórne nepreskúma a dovolacie konanie zastavil.“.

Sťažovateľ uvedenou argumentáciou dôvodí, že najvyšší súd svojím postupom porušil jeho

právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

a dohovoru, a to za súčasného porušenia stanoveného zákazu

odmietnutia spravodlivosti (denegatio iustitiae). Okrem toho najvyšší súd podľa sťažovateľa

rozhodol zákonom nepredpokladaným spôsobom, keďže podľa jeho názoru „Zo systematiky

upravujúcej zákonné spôsoby rozhodnutia dovolacieho súdu o dovolaní v ustanovenia

§ 446 až § 450 jednoznačne vyplýva, že dovolací súd môže dovolacie konanie zastaviť iba

v prípade späťvzatia dovolania (ustanovenia ). Ak by teda Najvyšší súd aj dospel

k záveru, že Dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné,

v zmysle príslušných ustanovení nebol oprávnený dovolacie konanie zastaviť, ale

v zmysle ust. mohol Dovolanie odmietnuť.“.

9. Vo vzťahu k porušeniu povinnosti najvyššieho súdu podľa

vykladať zákony ústavne konformne sťažovateľ opätovným odkazovaním na judikatúru

ústavného súdu a najvyššieho súdu dôvodí, že najvyšší súd mal sťažovateľom tvrdenú

prípustnosť rozličných výkladov (a z nej sťažovateľom odvodzovanú otázku

prípustnosti dovolania proti rozhodnutiu prvoinštančného súdu) interpretovať „v súlade

s SR garantovanými práva Sťažovateľa tak, aby nedošlo k porušeniu žiadneho

z nich, ergo v zásade v prospech Sťažovateľa.“.

10. Navyše, sťažovateľ považuje absenciu riadneho odôvodnenia v napadnutom

rozhodnutí najvyššieho súdu týkajúceho sa sťažovateľom predostretej argumentácie

možného rôzneho výkladu za nesúladnú so zásadou legitímnych očakávaní

a právnej istoty. V dôsledku toho podľa sťažovateľa napadnuté rozhodnutie najvyššieho

súdu neposilňuje dôveru v spravodlivé súdnictvo.

11. Vzhľadom na uvedené dôvody sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

ústavnej sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa

, na súdnu ochranu podľa SR, právo na

ústavne konformný výklad podľa SR, právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, boli

porušené.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.05.2019, sp. zn.

, sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie

konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi

, trovy právneho

zastúpenia vo výške 415,51 EUR (trovy právneho zastúpenia: prevzatie a príprava

zastúpenia; ústavná sťažnosť – 2 úkony právnej služby á 163,33 EUR, 2x paušál á 9,80 EUR

+ DPH k rukám) jeho právneho zástupcu, t. j. na účet BURDA LEGAL s.r.o., vedený

v Slovenskej sporiteľni, a.s., , do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava

12. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

13. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

14. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

(ďalej len „“).

15. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

16. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

17. Podľa výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov

a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto .

18. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

19. Podľa súd postupuje a rozhoduje v súlade s platnými

a účinnými právnymi predpismi pri zohľadnení ich vzájomného vzťahu a v súlade

so základnými princípmi tohto zákona.

20. Podľa o dovolaní rozhoduje najvyšší súd.

21. Podľa súd aj bez námietky skúma vecnú príslušnosť, kauzálnu

príslušnosť a funkčnú príslušnosť počas celého konania.

22. Podľa ak tento zákon neustanovuje inak, súd kedykoľvek počas

konania prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť

(ďalej len „procesné podmienky“).

Podľa ak ide o nedostatok procesnej podmienky, ktorý nemožno

odstrániť, súd konanie zastaví.

23. Podľa proti uzneseniu súdu prvej inštancie je prípustné

odvolanie, ak to zákon pripúšťa.

24. Podľa proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie,

ak to zákon pripúšťa.

25. Podľa dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho

súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí

do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú

subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu

a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv

právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený

sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom

znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo

k porušeniu práva na spravodlivý proces.

26. Podľa na konanie na dovolacom súde sa primerane použijú

ustanovenia o konaní pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

27. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom ústavnej sťažnosti a jej prílohami

vrátane napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu dospel k záveru, že hoci sú splnené

ostatné formálne podmienky pre jej prijatie v rámci predbežného prerokovania, z vecného

hľadiska je ústavná sťažnosť zjavne neopodstatnená.

28. Na prvom mieste musí ústavný súd zdôrazniť, že východisková téza sťažovateľa

o prípustnosti dovolania proti rozhodnutiu prvoinštančného (teda nie odvolacieho) súdu je

úplne mylná. Podľa názoru sťažovateľa prichádza do úvahy možnosť výkladu

„striktne gramatickým“ spôsobom, z ktorého by vyplývalo, že dovolanie je prípustné nielen

proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ale aj proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie

(za predpokladu, že takýmto rozhodnutím sa končí konanie).

29. Ústavný súd uvádza, že tvrdená nejasnosť možnosti rôznej interpretácie § 420

je vyvolaná sťažovateľom veľmi subjektívne zvolenou výkladovou metódou, ktorú

navyše aplikoval nesprávne a izolovane od ostatných výkladových postupov, a to napríklad

historického a teleologického, ale najmä logického. Ústavný súd zastáva názor, že § 420

(„Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej

alebo ktorým sa konanie končí, ak...“) nie je za náležitého použitia jazykového výkladu ani

len možné substantívne rozdeliť na dve časti, jednu pred spojkou „alebo“ a druhú po nej

(prinajmenšom nie spôsobom, akým sa to snaží urobiť sťažovateľ, ignorujúc prvú časť

hypotézy tejto normy „proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu“, za ktorou nasleduje

alternatívna časť vyžadujúca, aby šlo o rozhodnutie buď vo veci samej, alebo ktorým sa

konanie končí).

30. Okrem toho všetkým interpretačným dohadom mohlo byť predídené, pokiaľ by

sťažovateľ mal snahu k interpretácii pristupovať v celkovom kontexte právnej úpravy

inštitútu dovolania a zohľadnil systematický výklad, čo by znamenalo, že by neignoroval

, podľa ktorého je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné dovolanie, ak to

zákon pripúšťa. Štrukturálne je toto ustanovenie tvorené primárnou hypotézou „Proti

rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie“ a sekundárnou hypotézou „ak to

zákon pripúšťa“. Bez väčších ťažkostí je potrebné výkladom dospieť ku kategorickému

záveru, že dovolanie je prípustné len proti rozhodnutiu odvolacieho súdu. Sťažovateľ

zastúpený advokátom si mal byť vedomý, že , ktorého výklad považuje

za nejednoznačný, je právnou normou priamo nadväzujúcou na sekundárnu hypotézu § 419

(je jej pokračovaním tak, ako aj ). Na preto nie je možné

nahliadať bez toho, aby bola pozornosť pri jeho interpretácii venovaná aj § 419 procesného

kódexu.

31. K rovnakým záverom by sťažovateľ musel dospieť, ak by vzal do úvahy odbornú

literatúru z oblasti civilného procesu (za všetku ústavný súd spomenie publikáciu

ŠTEVČEK, M., FICOVÁ, S., BARICOVÁ, J., MESIARKINOVÁ, S., BAJÁNKOVÁ, J.,

TOMAŠOVIČ, M. a kol. . Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016,

123

s. 172, 1346, 1349.), z ktorej vyplýva, že o neprípustnosti dovolania proti rozhodnutiu

súdu prvej inštancie neexistuje žiaden odborný diškurz a naprieč právnickou obcou je

konštantne akceptovaný záver, že dovolanie je bezvýnimočne prípustné iba proti

rozhodnutiu odvolacieho súdu. To vyplýva aj zo samotnej podstaty tohto mimoriadneho

opravného prostriedku. Ústavnému súdu sa žiada poznamenať, že dovolacie konanie ani

konanie o ústavnej sťažnosti, pri ktorých je v obidvoch prípadoch zákonom predpísané

zastúpenie advokátom, by sa nemali stať prostriedkom na testovanie „alternatívnych

právnych názorov“, pri ktorých je evidentné, že hrubo odporujú dlhodobo ustáleným

a teoreticky, ale aj právnou úpravou jasne zakotveným koncepciám.

32. Rovnako nesprávne sú sťažovateľove závery o porušení jeho práv zakotvených

v ústave a dohovore tým, že v napadnutom rozhodnutí bol najvyšší súd povinný náležite

vysvetliť dôvody, kvôli ktorým sa nestotožnil so sťažovateľovou argumentáciou vo vzťahu

k výkladu , resp. že najvyšší súd pochybil, keď rozhodol tak, že konanie zastavil.

33. Ústavný súd nepochybuje o tom, že najvyšší súd v súlade s § 40 a § 161 ods. 1

správne skúmal a následne správne vyhodnotil absenciu svojej funkčnej príslušnosti

v zmysle na prejednanie veci. Ak by najvyšší súd vo veci konal napriek

nedostatku funkčnej príslušnosti, porušil by tým jednak zákon, ale aj princíp spravodlivého

procesu (). Vzhľadom na to, že funkčná príslušnosť je jednou z procesných

podmienok, ktorej nedostatok nie je možné odstrániť, najvyšší súd rovnako správne

rozhodol o zastavení konania podľa . Aj v tomto prípade sťažovateľom

predostreté tvrdenie, že najvyšší súd nebol oprávnený konanie zastaviť, ale mal dovolanie

odmietnuť podľa , nie je správne. Najvyšší súd rozhodol jediným možným

a správnym spôsobom, keď dovolacie konanie zastavil; takýto spôsob rozhodovania

1 „Dovolanie je teda mimoriadnym opravným prostriedkom, ktorý je prípustný len proti zákonom výslovne určeným právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu.“ 2 „Prípustnosť je vymedzená v § 420 a § 421 a upravuje dve skupiny rozhodnutí, proti ktorým je dovolanie prípustné. Pri obidvoch skupinách platí, že dovolanie je prípustné len proti rozhodnutiu odvolacieho súdu. Nikdy teda nie je dovolaním možné napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa, ako to je pri dovolaní generálneho prokurátora ( ).“ 3 „Dovolaním preto nemožno napadnúť: a) žiadne rozhodnutie súdu prvej inštancie...“

v prípadoch neexistencie príslušnosti jasne vyplýva z právnej úpravy ( ).

Ústavný súd z uvedených dôvodov konštatuje, že napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu

nevykazuje žiadne znaky arbitrárnosti, a preto nijako neporušuje základné práva

sťažovateľa, o ktorých tvrdí, že porušené boli.

34. Podobne nie je možné napadnutému rozhodnutiu najvyššieho súdu z hľadiska

ústavnoprávnych kritérií vytýkať jeho nedostatočné odôvodnenie. Vysvetlenie funkčnej

nepríslušnosti spôsobom, ako to najvyšší súd v odôvodnení urobil (s poukazom na to,

že dovolanie nesmeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu), je vzhľadom na skutočnosť,

že išlo len o rýdzo procesné rozhodnutie (nedostatok podmienky konania) v situácii, keď

dovolateľ argumentoval svojou zjavne nesprávnou interpretáciou právnej normy, nemožno

vnímať ako porušenie alebo dohovorom garantovaných práv.

IV.

35. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

ústavnú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať takú ústavnú sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(z novších rozhodnutí napr. , ktoré zároveň odkazuje na staršie rozhodnutia

, tiež napr. , , , ).

36. K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti

ústavnej sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita

namietaných pochybení či nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu

verejnej moci posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (m. m.

, m. m. ).

37. Ústavný súd z uvedených dôvodov, odvolávajúc sa na odôvodnenie v časti

III tohto rozhodnutia, uzatvára, že napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu nebolo

porušené sťažovateľovo právo na súdnu ochranu podľa ani podľa

ods. 1 dohovoru, ako ani základné právo na ústavne konformný výklad podľa čl. 152 ods. 4

, a preto ústavnú sťažnosť odmietol podľa zákona o ústavnom

súde ako zjavne neopodstatnenú.

38. Na záver ústavný súd uvádza, že má vedomosť o skoršej ústavnej sťažnosti

sťažovateľa podanej v podstate v právne a skutkovo prakticky totožnej veci, ktorá bola

odmietnutá ako oneskorene podaná (č. k. -10); iba pre úplnosť ústavný súd

konštatuje, že toto rozhodnutie nemá k skoršiemu rozhodnutiu žiadnu nadväznosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. septembra 2020

Miroslav DURIŠ predseda senátu