Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 444/2020
PDF · 475.24 KB
No categories available
IV. ÚS 444/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. septembra 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a Ladislava
Duditša (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti
, zastúpenej advokátskou
kanceláriou BURDA LEGAL s. r. o., Rudnícka 8, Bratislava, v mene ktorej koná advokát
a konateľ JUDr. Dominik Burda, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na ústavne konformný výklad
podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 2 Obdo 46/2017 z 30. mája 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti , o d m i e t a ako
zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Obsah ústavnej sťažnosti, sťažnostná argumentácia a návrh rozhodnutia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. októbra
2019 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti ,
(ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného
práva na ústavne konformný výklad podľa čl. 152 ods. 4 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Obdo 46/2017
z 30. mája 2019 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).
2. Ústavná sťažnosť po jej doručení nebola pridelená sudcovi spravodajcovi v súlade
s Dodatkom č. 1 k Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie
od 1. marca 2018 do 28. februára 2019 a čl. X bodom 2 Rozvrhu práce Ústavného súdu
Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 (ďalej len
„rozvrh práce“). Plénum ústavného súdu prijalo 16. októbra 2019 dodatok č. 1 k rozvrhu
práce. Podľa čl. X bodu 5 písm. c) rozvrhu práce bola vec sťažovateľa 17. októbra 2019
prerozdelená a náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov
pridelená sudcovi spravodajcovi Ladislavovi Duditšovi, ktorý je v zmysle čl. II bodu 3
rozvrhu práce členom štvrtého senátu ústavného súdu pracujúceho v zložení Miroslav Duriš
(predseda senátu), Libor Duľa a Ladislav Duditš (členovia senátu).
3. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Krajský súd v Bratislave
(ďalej len „prvoinštančný súd“) ako súd prvej inštancie uznesením č. k. 1 Cbi 3/2013-174
z 25. apríla 2017 nepripustil vstup sťažovateľa ako intervenienta (na strane žalobcu
, správcu konkurznej podstaty úpadcu ) do konania
o zaplatenie sumy 236 340,97 eur s príslušenstvom. Sťažovateľ podľa prvoinštančného súdu
nepreukázal existenciu svojho právneho záujmu na výsledku konania, inými slovami, to,
že jeho právne postavenie bude rozhodnutím súdu vo veci samej dotknuté. V tejto súvislosti
prvoinštančný súd konštatoval: „Skutočnosť, že aj v prípade, že úpadca je dlžníkom
spoločnosti, ktorá chce vstúpiť do konania ako intervenient na strane žalobcu nepreukazuje,
že rozhodnutím súdu v tejto veci budú dotknuté jej práva.“
4. Proti uzneseniu prvoinštančného súdu podal sťažovateľ dovolanie, v ktorom
poukazoval na nejednoznačnosť právnej úpravy prípustnosti dovolania podľa § 420 zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“).
Sťažovateľ v dovolaní prezentoval názor, že gramatickým výkladom možno dospieť
k záveru o prípustnosti dovolania aj proti rozhodnutiu súdu inej inštancie než odvolacej
inštancie, a to za predpokladu, že sa takýmto rozhodnutím konanie končí. V nadväznosti
na to sťažovateľ dôvodil, že uznesenie súdu prvej inštancie je rozhodnutím, ktorým sa
preňho končí konanie, v ktorom bol oprávnený vykonávať procesné práva. Odvolávajúc sa
na uvedený výhradne gramatický výklad § 420 CSP, sťažovateľ argumentoval, že proti
uzneseniu prvoinštančného súdu je dovolanie prípustné napriek tomu, že bolo súdom
vydané nie v odvolacej, ale v prvej inštancii. V rámci odôvodnenia dovolania sťažovateľ
opodstatňoval svoj právny záujem na výsledku konania (do ktorého oznámil vstup ako
intervenient na strane žalobcu) tým, že v prípade úspechu žalobcu v tomto konaní bude
z vymoženej sumy uspokojená aj jeho pohľadávka proti úpadcovi. V dôsledku toho
sťažovateľ konkludoval, že súd prvej inštancie mu nesprávnym procesným postupom
znemožnil uskutočňovať jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces.
5. Napadnutým rozhodnutím najvyšší súd rozhodol tak, že dovolacie konanie zastavil
pre neodstrániteľnú vadu jednej z procesných podmienok konania, a to nedostatok funkčnej
príslušnosti súdu na prejednanie veci. Najvyšší súd sa nestotožnil s argumentáciou
sťažovateľa týkajúcou sa gramatického výkladu § 420 CSP, ktorý by pripúšťal možnosť
podania dovolania aj proti rozhodnutiu prvoinštančného súdu. V tejto súvislosti najvyšší súd
uviedol: „V prípade, že dovolateľ vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania z ustanovenia
§ 420 C. s. p., dovolací súd skúma primárne, či ide o rozhodnutie v ňom uvedené;
k preskúmaniu opodstatnenosti argumentácie dovolateľa o existencii procesnej vady
konania v zmysle § 420 písm. f/ C. s. p. pristupuje dovolací súd len vtedy, ak dovolanie
smeruje proti rozhodnutiu uvedenému v tomto ustanovení. Ak dovolaním napadnuté
rozhodnutie súdu nespĺňa základné predpoklady ustanovenia § 420 C. s. p., je z hľadiska
prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm. a/ až f/ C. s. p. irelevantné, či k dovolateľom
namietanej procesnej vade došlo, alebo nedošlo.“ Z uvedených dôvodov sa najvyšší súd
v napadnutom rozhodnutí sťažovateľom tvrdenou procesnou vadou konania podľa § 420
písm. f) CSP ani len nezaoberal.
6. Svoju ústavnú sťažnosť sťažovateľ opodstatňuje tým, že „... Najvyšší súd
v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nielenže nepristúpil k vecnému prieskumu
argumentácie Sťažovateľa o existencii procesnej vady konania v zmysle ustanovenia § 420
písm. f) CSP a nevysporiadal sa s námietkou Sťažovateľa o existencii zákonných dôvodov
pre pripustenie Sťažovateľa ako intervenienta na strane žalobcu v konaní pod sp. zn.
1Cbi/3/2013, ale opomenul sa relevantne a dostatočne zrozumiteľným zdôvodnením vlastnej
úvahy vysporiadať aj s argumentáciou Sťažovateľa o prípustnosti výkladu ustanovenia
§ 420 CSP, v zmysle ktorého možno považovať rozhodnutie súdu o nepripustení vstupu
intervenienta do konania za rozhodnutie, ktorým sa konanie pre takýto subjekt končí a proti
ktorému rozhodnutiu je prípustné dovolanie.“. Extenzívne pritom odkazuje na judikatúru
ústavného súdu zaoberajúcu sa povinnosťou ústavne konformného výkladu aplikovanej
právnej normy, povinnosťou všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné
dôvody, na ktorých toto rozhodnutie založil, ako aj povinnosťou jasného, zrozumiteľného
a presvedčivého odôvodnenia súdneho rozhodnutia (okrem iného IV. ÚS 77/02,
III. ÚS 175/17, III. ÚS 311/07, III. ÚS 107/07 a ďalšie), resp. nevyhnutnosťou poskytnutia
špecifickej odpovede na argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci (III. ÚS 410/06).
7. Z argumentácie obsiahnutej v ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa
domnieva, že v rámci interpretácie § 420 CSP je možné rozdeliť toto ustanovenie na dve
časti, a to časť prvú: „Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu
vo veci samej“ a časť druhú, nasledujúcu za spojkou: „ktorým sa konanie končí, ak...“
Pokiaľ ide o druhú časť, sťažovateľ je presvedčený „o pochybnosti, či mal zákonodarca na
mysli rozhodnutie, ktorým sa konanie končí vydané odvolacím súdom alebo prípadne
i súdom inej inštancie.“. Podľa sťažovateľa „gramatickým výkladom doslovného znenia
ustanovenia § 420 CSP nemožno bez akejkoľvek pochybnosti ustáliť, že v prípade
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, je prípustné dovolanie iba proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu, pričom nemožno ani explicitne vylúčiť jeho prípustnosť aj proti
rozhodnutiu súdu inej inštancie, ktorým sa konanie pre stranu (dotknutý subjekt) končí.“.
Sťažovateľ následne predpokladá, že ak by mal zákonodarca v úmysle uzákoniť prípustnosť
dovolania proti rozhodnutiu, ktorým sa konanie končí, vydanému výlučne odvolacím
súdom, bol by býval naformuloval znenie § 420 CSP napríklad tak, že „Dovolanie je
prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej a proti každému
rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa konanie končí, ak...“.
8. Odvolávajúc sa na spomínanú judikatúru ústavného súdu, sa sťažovateľ domnieva,
že najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí nenáležite a nedostatočne odôvodnil svoj záver
o nesprávnosti výkladu sťažovateľa týkajúceho sa prípustnosti dovolania proti rozhodnutiu
prvoinštančného súdu. Najvyšší súd bol podľa sťažovateľovho názoru povinný „poskytnúť
Sťažovateľovi dostatočne odôvodnenú odpoveď v osobitnej logickej väzbe na konkrétne
tvrdenia Sťažovateľa o prípustnosti dovolania, a všeobecne akceptovateľným a bežnej
verejnosti pochopiteľným spôsobom vysvetliť tvrdenú nesprávnosť právneho názoru
(výkladu ustanovenia § 420 CSP) Sťažovateľa.“. Najvyšší súd sa podľa sťažovateľa mal
„Dovolaním riadne zaoberať, svoj právny názor riadne odôvodniť a umožniť Sťažovateľovi
neiluzórne právo na prístup k súdu.“. Sťažovateľ však uvádza, že najvyšší súd tak neurobil
a namiesto toho „iba konštatoval, že nie sú splnené procesné podmienky (funkčná
príslušnosť súdu), a preto vec meritórne nepreskúma a dovolacie konanie zastavil.“.
Sťažovateľ uvedenou argumentáciou dôvodí, že najvyšší súd svojím postupom porušil jeho
právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to za súčasného porušenia ústavou stanoveného zákazu
odmietnutia spravodlivosti (denegatio iustitiae). Okrem toho najvyšší súd podľa sťažovateľa
rozhodol zákonom nepredpokladaným spôsobom, keďže podľa jeho názoru „Zo systematiky
CSP upravujúcej zákonné spôsoby rozhodnutia dovolacieho súdu o dovolaní v ustanovenia
§ 446 až § 450 jednoznačne vyplýva, že dovolací súd môže dovolacie konanie zastaviť iba
v prípade späťvzatia dovolania (ustanovenia § 446 CSP). Ak by teda Najvyšší súd aj dospel
k záveru, že Dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné,
v zmysle príslušných ustanovení CSP nebol oprávnený dovolacie konanie zastaviť, ale
v zmysle ust. § 447 písm. c) CSP mohol Dovolanie odmietnuť.“.
9. Vo vzťahu k porušeniu povinnosti najvyššieho súdu podľa čl. 152 ods. 4 ústavy
vykladať zákony ústavne konformne sťažovateľ opätovným odkazovaním na judikatúru
ústavného súdu a najvyššieho súdu dôvodí, že najvyšší súd mal sťažovateľom tvrdenú
prípustnosť rozličných výkladov § 420 CSP (a z nej sťažovateľom odvodzovanú otázku
prípustnosti dovolania proti rozhodnutiu prvoinštančného súdu) interpretovať „v súlade
s Ústavou SR garantovanými práva Sťažovateľa tak, aby nedošlo k porušeniu žiadneho
z nich, ergo v zásade v prospech Sťažovateľa.“.
10. Navyše, sťažovateľ považuje absenciu riadneho odôvodnenia v napadnutom
rozhodnutí najvyššieho súdu týkajúceho sa sťažovateľom predostretej argumentácie
možného rôzneho výkladu § 420 CSP za nesúladnú so zásadou legitímnych očakávaní
a právnej istoty. V dôsledku toho podľa sťažovateľa napadnuté rozhodnutie najvyššieho
súdu neposilňuje dôveru v spravodlivé súdnictvo.
11. Vzhľadom na uvedené dôvody sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
ústavnej sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa
, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, právo na
ústavne konformný výklad podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy SR, právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, boli
porušené.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.05.2019, sp. zn.
2Obdo/46/2017, sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie
konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi
, trovy právneho
zastúpenia vo výške 415,51 EUR (trovy právneho zastúpenia: prevzatie a príprava
zastúpenia; ústavná sťažnosť – 2 úkony právnej služby á 163,33 EUR, 2x paušál á 9,80 EUR
+ DPH k rukám) jeho právneho zástupcu, t. j. na účet BURDA LEGAL s.r.o., vedený
v Slovenskej sporiteľni, a.s., , do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava
12. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
13. Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
14. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
15. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
16. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
17. Podľa čl. 152 ods. 4 ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov
a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.
18. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
19. Podľa čl. 16 ods. 1 CSP súd postupuje a rozhoduje v súlade s platnými
a účinnými právnymi predpismi pri zohľadnení ich vzájomného vzťahu a v súlade
so základnými princípmi tohto zákona.
20. Podľa § 35 CSP o dovolaní rozhoduje najvyšší súd.
21. Podľa § 40 CSP súd aj bez námietky skúma vecnú príslušnosť, kauzálnu
príslušnosť a funkčnú príslušnosť počas celého konania.
22. Podľa § 161 ods. 1 CSP ak tento zákon neustanovuje inak, súd kedykoľvek počas
konania prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť
(ďalej len „procesné podmienky“).
Podľa § 161 ods. 2 CSP ak ide o nedostatok procesnej podmienky, ktorý nemožno
odstrániť, súd konanie zastaví.
23. Podľa § 355 ods. 2 CSP proti uzneseniu súdu prvej inštancie je prípustné
odvolanie, ak to zákon pripúšťa.
24. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie,
ak to zákon pripúšťa.
25. Podľa § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho
súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú
subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu
a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom
znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces.
26. Podľa § 438 ods. 1 CSP na konanie na dovolacom súde sa primerane použijú
ustanovenia o konaní pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
27. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom ústavnej sťažnosti a jej prílohami
vrátane napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu dospel k záveru, že hoci sú splnené
ostatné formálne podmienky pre jej prijatie v rámci predbežného prerokovania, z vecného
hľadiska je ústavná sťažnosť zjavne neopodstatnená.
28. Na prvom mieste musí ústavný súd zdôrazniť, že východisková téza sťažovateľa
o prípustnosti dovolania proti rozhodnutiu prvoinštančného (teda nie odvolacieho) súdu je
úplne mylná. Podľa názoru sťažovateľa prichádza do úvahy možnosť výkladu § 420 CSP
„striktne gramatickým“ spôsobom, z ktorého by vyplývalo, že dovolanie je prípustné nielen
proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ale aj proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie
(za predpokladu, že takýmto rozhodnutím sa končí konanie).
29. Ústavný súd uvádza, že tvrdená nejasnosť možnosti rôznej interpretácie § 420
CSP je vyvolaná sťažovateľom veľmi subjektívne zvolenou výkladovou metódou, ktorú
navyše aplikoval nesprávne a izolovane od ostatných výkladových postupov, a to napríklad
historického a teleologického, ale najmä logického. Ústavný súd zastáva názor, že § 420
CSP („Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak...“) nie je za náležitého použitia jazykového výkladu ani
len možné substantívne rozdeliť na dve časti, jednu pred spojkou „alebo“ a druhú po nej
(prinajmenšom nie spôsobom, akým sa to snaží urobiť sťažovateľ, ignorujúc prvú časť
hypotézy tejto normy „proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu“, za ktorou nasleduje
alternatívna časť vyžadujúca, aby šlo o rozhodnutie buď vo veci samej, alebo ktorým sa
konanie končí).
30. Okrem toho všetkým interpretačným dohadom mohlo byť predídené, pokiaľ by
sťažovateľ mal snahu k interpretácii pristupovať v celkovom kontexte právnej úpravy
inštitútu dovolania a zohľadnil systematický výklad, čo by znamenalo, že by neignoroval
§ 419 CSP, podľa ktorého je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné dovolanie, ak to
zákon pripúšťa. Štrukturálne je toto ustanovenie tvorené primárnou hypotézou „Proti
rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie“ a sekundárnou hypotézou „ak to
zákon pripúšťa“. Bez väčších ťažkostí je potrebné výkladom dospieť ku kategorickému
záveru, že dovolanie je prípustné len proti rozhodnutiu odvolacieho súdu. Sťažovateľ
zastúpený advokátom si mal byť vedomý, že § 420 CSP, ktorého výklad považuje
za nejednoznačný, je právnou normou priamo nadväzujúcou na sekundárnu hypotézu § 419
CSP (je jej pokračovaním tak, ako aj § 421 CSP). Na § 420 CSP preto nie je možné
nahliadať bez toho, aby bola pozornosť pri jeho interpretácii venovaná aj § 419 procesného
kódexu.
31. K rovnakým záverom by sťažovateľ musel dospieť, ak by vzal do úvahy odbornú
literatúru z oblasti civilného procesu (za všetku ústavný súd spomenie publikáciu
ŠTEVČEK, M., FICOVÁ, S., BARICOVÁ, J., MESIARKINOVÁ, S., BAJÁNKOVÁ, J.,
TOMAŠOVIČ, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016,
123
s. 172, 1346, 1349.), z ktorej vyplýva, že o neprípustnosti dovolania proti rozhodnutiu
súdu prvej inštancie neexistuje žiaden odborný diškurz a naprieč právnickou obcou je
konštantne akceptovaný záver, že dovolanie je bezvýnimočne prípustné iba proti
rozhodnutiu odvolacieho súdu. To vyplýva aj zo samotnej podstaty tohto mimoriadneho
opravného prostriedku. Ústavnému súdu sa žiada poznamenať, že dovolacie konanie ani
konanie o ústavnej sťažnosti, pri ktorých je v obidvoch prípadoch zákonom predpísané
zastúpenie advokátom, by sa nemali stať prostriedkom na testovanie „alternatívnych
právnych názorov“, pri ktorých je evidentné, že hrubo odporujú dlhodobo ustáleným
a teoreticky, ale aj právnou úpravou jasne zakotveným koncepciám.
32. Rovnako nesprávne sú sťažovateľove závery o porušení jeho práv zakotvených
v ústave a dohovore tým, že v napadnutom rozhodnutí bol najvyšší súd povinný náležite
vysvetliť dôvody, kvôli ktorým sa nestotožnil so sťažovateľovou argumentáciou vo vzťahu
k výkladu § 420 CSP, resp. že najvyšší súd pochybil, keď rozhodol tak, že konanie zastavil.
33. Ústavný súd nepochybuje o tom, že najvyšší súd v súlade s § 40 a § 161 ods. 1
CSP správne skúmal a následne správne vyhodnotil absenciu svojej funkčnej príslušnosti
v zmysle § 35 CSP na prejednanie veci. Ak by najvyšší súd vo veci konal napriek
nedostatku funkčnej príslušnosti, porušil by tým jednak zákon, ale aj princíp spravodlivého
procesu (II. ÚS 172/03). Vzhľadom na to, že funkčná príslušnosť je jednou z procesných
podmienok, ktorej nedostatok nie je možné odstrániť, najvyšší súd rovnako správne
rozhodol o zastavení konania podľa § 161 ods. 2 CSP. Aj v tomto prípade sťažovateľom
predostreté tvrdenie, že najvyšší súd nebol oprávnený konanie zastaviť, ale mal dovolanie
odmietnuť podľa § 447 CSP, nie je správne. Najvyšší súd rozhodol jediným možným
a správnym spôsobom, keď dovolacie konanie zastavil; takýto spôsob rozhodovania
1 „Dovolanie je teda mimoriadnym opravným prostriedkom, ktorý je prípustný len proti zákonom výslovne určeným právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu.“ 2 „Prípustnosť je vymedzená v § 420 a § 421 a upravuje dve skupiny rozhodnutí, proti ktorým je dovolanie prípustné. Pri obidvoch skupinách platí, že dovolanie je prípustné len proti rozhodnutiu odvolacieho súdu. Nikdy teda nie je dovolaním možné napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa, ako to je pri dovolaní generálneho prokurátora (§ 458 CSP).“ 3 „Dovolaním preto nemožno napadnúť: a) žiadne rozhodnutie súdu prvej inštancie...“
v prípadoch neexistencie príslušnosti jasne vyplýva z právnej úpravy (§ 161 ods. 2 CSP).
Ústavný súd z uvedených dôvodov konštatuje, že napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu
nevykazuje žiadne znaky arbitrárnosti, a preto nijako neporušuje základné práva
sťažovateľa, o ktorých tvrdí, že porušené boli.
34. Podobne nie je možné napadnutému rozhodnutiu najvyššieho súdu z hľadiska
ústavnoprávnych kritérií vytýkať jeho nedostatočné odôvodnenie. Vysvetlenie funkčnej
nepríslušnosti spôsobom, ako to najvyšší súd v odôvodnení urobil (s poukazom na to,
že dovolanie nesmeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu), je vzhľadom na skutočnosť,
že išlo len o rýdzo procesné rozhodnutie (nedostatok podmienky konania) v situácii, keď
dovolateľ argumentoval svojou zjavne nesprávnou interpretáciou právnej normy, nemožno
vnímať ako porušenie ústavou alebo dohovorom garantovaných práv.
IV.
35. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
ústavnú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať takú ústavnú sťažnosť, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(z novších rozhodnutí napr. I. ÚS 418/2019, ktoré zároveň odkazuje na staršie rozhodnutia
I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
36. K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti
ústavnej sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita
namietaných pochybení či nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu
verejnej moci posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (m. m.
IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
37. Ústavný súd z uvedených dôvodov, odvolávajúc sa na odôvodnenie v časti
III tohto rozhodnutia, uzatvára, že napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu nebolo
porušené sťažovateľovo právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, ako ani základné právo na ústavne konformný výklad podľa čl. 152 ods. 4
ústavy, a preto ústavnú sťažnosť odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom
súde ako zjavne neopodstatnenú.
38. Na záver ústavný súd uvádza, že má vedomosť o skoršej ústavnej sťažnosti
sťažovateľa podanej v podstate v právne a skutkovo prakticky totožnej veci, ktorá bola
odmietnutá ako oneskorene podaná (č. k. II. ÚS 170/2016-10); iba pre úplnosť ústavný súd
konštatuje, že toto rozhodnutie nemá k skoršiemu rozhodnutiu žiadnu nadväznosť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. septembra 2020
Miroslav DURIŠ predseda senátu