Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
1cf/393998.01b1a6.pdf
PDF · 184.08 KB
No categories available
2Cdo/388/2014
Najvyšší súd 2 Cdo 388/2014
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v právnej veci ţalobcu : S., so sídlom T.,
zastúpený JUDr. Ľ. H., advokátom v B., za účasti vedľajšieho účastníka na strane
ţalobcu : K. K., bývajúci v T., proti ţalovaným : 1/ P., so sídlom v B., 2/ D., so sídlom
v B., zastúpená S., Advokátska kancelária, V., 3/ P., so sídlom v B., zastúpený V., so
sídlom v B., o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby, vedenej na Okresnom súde Trnava
pod sp. zn. 15 Cb 50/2011, o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trnave zo 16.
apríla 2013 sp. zn. 9 Co 332/2012
t a k t o :
Dovolanie o d m i e t a .
Ţalovanej 1/ náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
Ţalobca je povinný zaplatiť ţalovanej 2/ trovy právneho zastúpenia dovolacieho
konania v sume 83,89 € na účet spoločnosti S. V. do troch dní.
Ţalobca je povinný zaplatiť ţalovanej 3/ trovy právneho zastúpenia dovolacieho
konania v sume 81,46 € na účet spoločnosti V. do troch dní.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Trnava rozsudkom z 31. mája 2012 č. k. 15 Cb 50/2011-723 zamietol
ţalobu ţalobcu, ktorou sa domáhal určenia neplatnosti dobrovoľnej draţby uskutočnenej dňa
16.12.2010, ktorej navrhovateľom bol ţalovaný 1/ ako záloţný veriteľ, draţobníkom bol
ţalovaný 2/ a vydraţiteľom sa stal ţalovaný 3/. Predmetom draţby boli nehnuteľnosti,
t. j. byty, nebytové priestory a s nimi nerozlučne spojené spoluvlastnícke podiely
na spoločných častiach a spoločných zariadeniach bytového domu súp. č. X.
a spoluvlastnícke podiely na pozemkoch parc. č. X. zapísané Správou katastra T. na LV č. X.
pre katastrálne územie T..
V odôvodnení rozhodnutia prvostupňový súd uviedol, ţe vzhľadom na osobitný charakter
súdneho konania o určenie neplatnosti dobrovoľnej draţby, ktorého účastníkmi musia vţdy
obligatórne byť navrhovateľ draţby, draţobník, vydraţiteľ a predchádzajúci vlastník
predmetu draţby a osoba tvrdiaca, ţe bola dotknutá na svojich právach, v prvom rade sa
zaoberal otázkou, či sú účastníkmi súdneho konania začatého na základe ţaloby ţalobcu
všetky subjekty, ktoré nimi v zmysle citovaného zákonného ustanovenia majú byť.
Po vykonanom dokazovaní zistil, ţe účastníkmi súdneho konania sú ţalobca ako bývalý
vlastník časti predmetu draţby (t. j. bývalý vlastník bytov č. X. aţ X. a X. aţ X.,
spoluvlastníckych podieloch na nebytovom priestore č. X. -garáţové státia a k nim
prislúchajúcich spoluvlastníckych podieloch na spoločných častiach a zariadeniach bytového
domu súp. č. X. a spoluvlastníckych podielov na pozemkoch), ţalovaný 1/ ako navrhovateľ
draţby, ţalovaný 2/ ako draţobník a ţalovaný 3/ ako vydraţiteľ. Dokazovaním (z notárskej
zápisnice) zistil, ţe predchádzajúcimi vlastníkmi časti predmetu draţby (t. j. bytu X., bytu X.,
nebytového priestoru č. X., spoluvlastníckych podielov na nebytovom priestore č. X. a k nim
prislúchajúcich spoluvlastníckych podieloch na spoločných častiach a zariadeniach bytového
domu súp. č. X. a spoluvlastníckych podielov na pozemkoch) boli O. R. a M. R., a ţe
prechádzajúcim vlastníkom ďalšej časti predmetu draţby (t. j. bytu č. X., spoluvlastníckeho
podielu na nebytovom priestore č. X. a k nim prislúchajúcich spoluvlastníckych podieloch na
spoločných častiach a zariadeniach bytového domu súp. č. X. a spoluvlastníckych podielov na
pozemkoch) bol J. M..
Vzhľadom na skutočnosť, ţe na strane ţalujúceho subjektu vystupoval výlučne ţalobca ako
predchádzajúci vlastník len časti predmetu draţby, ostatní prechádzajúci vlastníci predmetu
draţby, resp. jeho časti (t. j. M. R., O. R. a J. M.) mali v súdnom konaní vystupovať ako
ţalovaní. To znamená, ţe popri ţalovanom 1/, 2/ a 3/ mala ţaloba ţalobcu smerovať aj voči
M. R., O. R. a J. M.. Z dôvodu, ţe neboli zaţalované všetky subjekty, ktoré zaţalované mali
byť, ţalobu ţalobcu zamietol bez ďalšieho pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie.
Krajský súd v Trnave na odvolanie ţalobcu rozsudkom zo 16. apríla 2013
č. k. 9 Co 332/2012-1023 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa. Ţalovanému 1/ náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal. Zaviazal ţalobcu zaplatiť ţalovanému 2/ a ţalovanému 3/
náhradu trov odvolacieho konania k rukám ich právnych zástupcov do troch dní.
Po preskúmaní napadnutého rozsudku a celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru,
ţe súd prvého stupňa zistil v potrebnom rozsahu skutkový stav a na základe vykonaných
dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, ako aj vec správne právne posúdil.
V zmysle § 219 ods. 1, 2 O.s.p. sa stotoţnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a preto
sa obmedzil len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia.
V súvislosti s odvolacími námietkami ţalobcu uviedol, ţe závery súdu prvého stupňa týkajúce
sa nedostatku pasívnej vecnej legitimácie majú plnú oporu ako v dikcii ustanovenia § 21
ods. 4 zákona o dobrovoľných draţbách, tak aj v konštantnej judikatúre. V citovanom
ustanovení zákona je jednoznačným a taxatívnym spôsobom daný okruh účastníkov draţby,
pričom je na ťarchu ţalobcu (ktorý je dominus litis a teda výlučne on určuje okruh
účastníkov) to, ţe takéto zákonné ustanovenie si vyloţil nesprávnym spôsobom napriek
existujúcej širokej judikatúre, obsahujúcej aj detailný výklad tohto ustanovenia. Je nesporné,
ţe účastníci tohto špecifického konania tvoria nerozlučné spoločenstvo a keďţe ide o závaţný
zásah do vlastníckych práv je nevyhnutné, aby boli rozhodnutím dotknuté všetky v zákone
určené strany. Nedostatok vecnej pasívnej legitimácie musí vţdy viesť k zamietnutiu návrhu
a súd prvého stupňa tak rozhodol správne a svoje rozhodnutie veľmi precízne a logicky
odôvodnil.
Tým, ţe súd prvého stupňa nevypočul svedkov navrhovaných ţalobcom, súd prvého stupňa
nepochybil. Čo sa týka napadnutého rozhodnutia v súvislosti s nevykonaním navrhovaných
dôkazov zdôraznil, ţe pokiaľ dôjde k zamietnutiu ţaloby z dôvodu nedostatku vecnej
legitimácie súd nerieši merito veci a teda nebolo potrebné ani ţiadne dokazovanie vykonávať.
Je výlučne v dispozícii súdu, ktoré dôkazy vykoná a ďalšie dokazovanie by vzhľadom
na procesné nedostatky návrhu nemalo pre závery súdu ţiaden význam.
Čo sa týka námietok ţalobcu ohľadne zanedbania manudukčnej povinnosti súdu pri
ustaľovaní okruhu účastníkov zdôraznil, ţe prípadná poučovacia povinnosť konajúceho súdu
týkajúca sa hmotného práva (o čo v prípade poučovania týkajúceho sa okruhu účastníkov
nesporne ide) by bola nad rámec jeho povinnosti a zároveň by narušila procesnú rovnováhu.
Takéto konanie by bolo v rozpore so základnými procesnými zásadami ako vyplýva
z ustálenej judikatúry (R 37/2003). Poukázal aj na ustálený názor najvyššieho súdu
(formulovaný napr. v rozhodnutí sp. zn. 4 Cdo 120/2009), podľa ktorého nesprávne určenie
okruhu účastníkov v sporovom konaní nemôţe súd odstrániť z úradnej povinnosti a nemôţe
o tomto nedostatku ţalobcu poučiť v zmysle § 5 O.s.p. Takýmto postupom súd neodníme
ţalobcovi moţnosť pred súdom konať (§ 237 písm.f/ O.s.p.), pretoţe by išlo o poučenie
o tzv. vecnej legitimácii, t. j. o tom, kto má byť podľa hmotného práva účastníkom konania,
a nie o poučenie o procesných právach a povinnostiach účastníkov. Poučenie ţalobcu o tom,
koho by podľa hmotného práva mal ţalovať totiţ presahuje poučovaciu povinnosť súdu podľa
§ 5 O.s.p. a je v rozpore so zásadou rovnosti účastníkov konania.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalobca, ktorého prípustnosť
odôvodňoval ustanovením § 237 písm.f/ O.s.p. Namietal, ţe odvolací súd sa vôbec
nevysporiadal s obsahom jeho odvolania, neodôvodnil ani právne ani skutkovo obsahovú
stránku a zjavne sa stotoţnil s argumentáciou súdu prvého stupňa, ktorú povaţuje
za nesprávnu. Postup súdu povaţuje za nesprávny, nakoľko
- vec nesprávne právne posúdil tým, ţe nedostatočne zistil skutkový stav,
- vydal nesprávne rozhodnutie vo veci, nakoľko konanie má inú vadu,
- neúplne zistil skutkový stav veci, pretoţe nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na
zistenie rozhodujúcich skutočností,
- vydal rozhodnutie, ktoré vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Navrhol, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie.
Ţalovaní 2/, 3/ vo svojich vyjadreniach navrhli dovolanie ţalobcu odmietnuť a priznať
im trovy dovolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.) bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr
to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa
Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania
osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým moţno napadnúť (len)
právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, avšak nie v kaţdom prípade, ale iba ak ho právna
úprava pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky je v dovolacom
konaní oprávnený rozhodnutia odvolacieho súdu preskúmavať len v rozsahu, v ktorom bol
jeho výrok napadnutý, pričom je viazaný uplatneným dovolacím dôvodom vrátane toho, ako
ho dovolateľ obsahovo vymedzil (§ 242 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nie je viazaný rozsahom
dovolacích návrhov v prípadoch uvedených v ustanovení § 242 ods. 2 písm.a/ aţ d/ O.s.p. Ak
nejde o vady uvedené v § 237 O.s.p., neprihliada na vady konania, ktoré neboli uplatnené
v dovolaní, iba ţe by tieto mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Pre účely predmetného dovolacieho konania je vhodné zdôrazniť, ţe dovolanie nie je
„ďalším odvolaním“ a nemoţno sa ním úspešne domáhať revízie skutkových zistení súdov
niţších stupňov, ani výsledkov nimi vykonaného dokazovania. Dovolací súd tu nie je treťou
inštanciou, v ktorej by bolo moţné preskúmať rozhodnutie z akýchkoľvek hľadísk. Posúdiť
správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci
nemôţe dovolací súd uţ len z toho dôvodu, ţe nie je oprávnený prehodnocovať vykonané
dôkazy. Dovolacie konanie má (a to je potrebné osobitne zdôrazniť) prieskumnú povahu; aj
so zreteľom na ňu dovolací súd – na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu –
nemá moţnosť vykonávať dokazovanie (viď § 243a ods. 2 veta druhá O.s.p.).
Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. dovolanie je prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2
O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil
od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je
dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu,
vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého
stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa
§ 153 ods. 3 a 4.
V danom prípade dovolaním ţalobcu nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok
odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil,
ţe dovolanie proti nemu je prípustné, a nejde ani o potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa,
ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa
§ 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani
nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd
Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie ţalobcu nie je podľa § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p.
(procesne) prípustné.
Dovolanie ţalobcu by mohlo byť procesne prípustné, len ak by v konaní, v ktorom bol
vydaný napadnutý rozsudok, bolo postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád
uvedených v § 237 O.s.p. Povinnosť skúmať, či konanie nie je zaťaţené niektorou z nich
vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. Dovolací súd sa preto neobmedzil
len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale zaoberal sa tieţ otázkou, či
konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p. (tzv. vady
zmätočnosti). Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu (rozsudku aj
uzneseniu) odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci
súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom
konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej
istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa
nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa
postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol
súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Treba uviesť, ţe z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne významné len tie procesné
nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách a/
aţ g/ tohto ustanovenia. Iné vady (§ 241 ods. 2 písm.b/ O.s.p.) a prípadne nesprávne právne
posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.) i keby k nim v konaní došlo a prípadne aj mali
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto
ustanovenia. Z hľadiska posúdenia existencie niektorých procesných vád v zmysle § 237
O.s.p. ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,
nie je pritom významný subjektívny názor účastníka, ţe v konaní došlo k takejto vade, ale len
jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, ţe konanie je skutočne postihnuté
niektorou z taxatívne vymenovaných vád.
Dovolateľ existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm.a/ aţ e/ a g/ O.s.p.
netvrdil a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť jeho
dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti sa dovolací súd
osobitne zaoberal otázkou, či postupom súdov nebola dovolateľovi odňatá moţnosť konať
pred súdom.
Odňatím moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm.f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný
procesný postup súdu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie tých procesných práv
účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle
§ 237 písm.f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom,
prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal
účastníkovi konania jeho procesné práva.
Dovolateľ v dovolaní namietal, ţe konanie je postihnuté práve takouto vadou
zaloţenou na nedostatočnom odôvodnení (resp. nepreskúmateľnosti) rozhodnutia odvolacieho
súdu (§ 157 ods. 2 O.s.p.), čo súčasne zakladá porušenie jeho práv na súdnu ochranu (čl. 46
ústavy) a právo na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 Dohovoru) v tom, ţe rozhodnutie
odvolacieho súdu je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, neurčitosť, nezrozumiteľnosť
a nevyporiadanie sa so všetkými jeho odvolacími námietkami a námietkami uvádzanými
v konaní a preto v konaní v konečnom dôsledku vec nesprávne právne posúdil.
Pokiaľ ţalobca namieta nedostatky týkajúce sa odôvodnenia dovolaním napadnutého
rozsudku odvolacieho súdu, treba uviesť, ţe právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej
súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným
z aspektov práva na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva ako
aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky totiţ vyplýva, ţe tak základné právo
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo
na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/2006);
právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého
súdneho procesu.
Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, ţe všeobecné súdy zistia skutkový stav
a po výklade a pouţití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, ţe ich skutkové a právne
závery nie sú svojvoľné, neudrţateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov;
ktoré by popreli zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Ústavný súd Slovenskej
republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, ţe nezávislosť rozhodovania
všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom
a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavuje predovšetkým princípy riadneho
a spravodlivého procesu, ako vyplýva i z čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Jedným
z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 ústavy,
čl. 6 ods. 1 Dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu,
presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náleţite odôvodniť (§ 132
a § 157 ods. 1 O.s.p. m. m. I. ÚS 243/2007), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo
počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia
(§ 157 ods. 2 O.s.p.) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri
hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by
mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tieţ na jeho
celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí rovnako
ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj
laickú) verejnosť prijateľné, racionálne ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé.
Všeobecný súd pritom musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby
bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 O.s.p.;
obdobne napr. IV. ÚS 1/2002, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09, I. ÚS 501/11).
Z práva na spravodlivé súdne konanie v tejto súvislosti vyplýva aj povinnosť všeobecného
súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi strán (avšak) s výhradou, ţe
majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07, obdobne Kraska c/a Švajčiarsko
z 29. apríla 1993, Séria A, č. 254-B, str. 49, § 30). Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo
upravená v § 157 ods. 2 O.s.p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 ods. 2
O.s.p.). Vo svojej ustálenej judikatúre ústavný súd zdôraznil, ţe odôvodnenia rozhodnutí
prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemoţno posudzovať izolovane
(m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretoţe prvostupňové
a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (IV. ÚS 489/2011).
Tento právny názor zahŕňa aj poţiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí
všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj
dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania
Za arbitrárny, resp. nedostatočne zdôvodnený treba povaţovať rozsudok všeobecného
súdu aj v situácii, keď všeobecný súd svoj právny záver nezdôvodní zo všetkých zákonných
hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. I. ÚS 154/2005 z 28. februára 2006).
Dovolací súd dospel k záveru, ţe rozsudok súdu prvého stupňa (v spojení
s potvrdzujúcim rozsudkom odvolacieho súdu v zmysle § 219 ods. 1, 2 O.s.p.) spĺňa vyššie
uvedené kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. (§ 219 ods. 1, 2
O.s.p.) a preto ho nemoţno povaţovať za nepreskúmateľný, neodôvodnený, či zjavne
arbitrárny (svojvoľný). Odôvodnenie rozsudku zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre
odôvodnenia rozhodnutia, čo platí tak pre rozsudok súdu prvého stupňa (§ 157 ods. 2 O.s.p.)
ako aj rozsudok odvolacieho súdu (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Súslednosti jednotlivých častí
odôvodnení aj ich obsahové (materiálne) náplne, zakladajú v súhrne ich zrozumiteľnosť
i všeobecnú interpretačnú presvedčivosť; tým však nie je zodpovedaná (ani inak dotknutá)
otázka správnosti právneho posúdenia veci konajúcimi súdmi.
Súdy oboch stupňov jasne a dostatočne vysvetlili právne dôvody, pre ktoré ţalobu
zamietli. Zhodli sa na tom, ţe nedostatok pasívnej vecnej legitimácie má pevnú oporu v dikcii
ustanovenia § 21 ods. 4 zákona o dobrovoľných draţbách ako aj v konštantnej judikatúre.
Citovaným ustanovením zákona je jednoznačným a taxatívnym spôsobom daný okruh
účastníkov draţby, pričom je na ťarchu ţalobcu (ktorý je dominus litis a teda výlučne on
určuje okruh účastníkov) to, ţe takéto zákonné ustanovenie si vyloţil nesprávnym spôsobom
napriek existujúcej širokej judikatúre obsahujúcej aj detailný výklad tohto ustanovenia. Je
nesporné, ţe účastníci tohto špecifického konania tvoria nerozlučné spoločenstvo a keďţe ide
o závaţný zásah do vlastníckych práv, je nevyhnutné, aby boli rozhodnutím dotknuté všetky
v zákone určené strany. Nedostatok vecnej pasívnej legitimácie musí vţdy viesť k zamietnutiu
návrhu. Pokiaľ ţalobca v odvolacom konaní zotrval na svojej argumentácii, aj odvolací súd sa
stotoţnil s právnym záverom súdu prvého stupňa o neopodstatnenosti ţaloby z uvádzaných
dôvodov, ponúkol dostatočné vysvetlenie toho, prečo z právneho hľadiska nebolo moţné
akceptovať argumentáciu odvolateľa (ţalobcu).
Na námietku dovolateľa, spochybňujúcu správnosť zistenia skutkových záverov
niţších súdov, či nedostatočné zistenie skutkového stavu veci – moţno uviesť len to, ţe
v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dôvodom dovolania nemôţe byť samo osebe
nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiţ nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym
opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241
ods. 2 písm.a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.) vád. Preto sa
dovolaním nemoţno úspešne domáhať ako revízie skutkových zistení urobených súdmi
prvého a druhého stupňa, tak ani prieskumom nimi vykonaného dokazovania.
Ťaţisko dokazovania je totiţ v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery je
oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom môţe
vykonávať dokazovanie (§ 213 O.s.p.). Dovolací súd nie je všeobecnou treťou inštanciou,
v ktorej by mohol preskúmať akékoľvek rozhodnutie súdu druhého stupňa. Preskúmavať
správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci,
nemôţe dovolací súd uţ len z toho dôvodu, ţe nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať
vykonané dôkazy, pretoţe – na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu – nemá
moţnosť podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní tieto dôkazy sám
vykonávať, ako je zrejmé z obmedzeného rozsahu dokazovania v dovolacom konaní podľa
ustanovenia § 243a ods. 2, in fine O.s.p. (arg. „dokazovanie však nevykonáva“).
Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný
vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania
a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vţdy vecou súdu (viď
§ 120 O.s.p.), a nie účastníkov konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky to vyjadril uţ
v rozhodnutí uverejnenom v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod
č. 37/1993, v ktorom zaujal názor, ţe prípadné nevykonanie určitého dôkazu môţe mať
za následok len neúplnosť skutkových zistení (vedúcu k vydaniu nesprávneho rozhodnutia),
nie však procesnú vadu v zmysle § 237 O.s.p. K rovnakému záveru dospel Najvyšší súd
Slovenskej republiky aj v rozhodnutí uverejnenom v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov
Slovenskej republiky pod č. 125/1999, v ktorom uviedol, ţe nevykonanie všetkých
navrhovaných dôkazov nezakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm.f/ O.s.p., lebo
samo osebe neznamená odňatie moţnosti pred súdom konať. Z uvedených dôvodov dospel
dovolací súd k záveru, ţe nevykonaním všetkých ţalobcom navrhovaných dôkazov, nebola
ţalobcovi odňatá moţnosť pred súdmi konať (§ 237 písm.f/ O.s.p.).
Obsah dovolacích námietok smeroval tieţ k spochybneniu správnosti právneho
posúdenia veci konajúcimi súdmi (§ 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.). Právnym posúdením je
činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie veci je omyl súdu pri
aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide
vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny
predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil
nesprávne právne závery. Súd ale právnym posúdením veci neodníma účastníkovi konania
moţnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237 písm.f/ O.s.p. (viď uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo 112/2001 zverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho
súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 43/2003 a uznesenia Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 2 Cdo 50/2002 uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Právne
posúdenie veci súdmi niţších stupňov je relevantným dovolacím dôvodom, ktorým moţno
odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.). Nesprávne právne
posúdenie veci súdmi niţších stupňov však nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237
písm.f/ O.s.p., lebo (ani prípadné) nesprávne právne posúdenie veci súdom účastníkovi
konania neznemoţňuje realizáciu ţiadneho jeho procesného oprávnenia (viď rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011,
5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011 a 7 Cdo 26/2010).
Na základe uvedeného dospel dovolací súd k záveru, ţe ţalobca neopodstatnene
namieta, ţe v konaní mu postupom súdu bola odňatá moţnosť pred súdom konať (§ 237
písm.f/ O.s.p.).
Z dôvodov vyššie uvedených dospel dovolací súd k záveru, ţe prípustnosť dovolania
ţalobcu nevyplýva z § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. ani z § 237 O.s.p. Dovolanie preto odmietol
podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm.c/ O.s.p., bez toho, aby skúmal
opodstatnenosť dovolateľom uplatnených dovolacích dôvodov v zmysle § 241 ods. 2 písm.b/
a c/ O.s.p. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím
odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
Ţalobca nebol v dovolacom konaní úspešný. Právo na náhradu trov konania vzniklo
ţalovaným 1/ aţ 3/ a neboli zistené ţiadne dôvody osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali
nepriznanie náhrady trov dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p. a § 150 O.s.p.).
V dovolacom konaní procesne úspešná ţalovaná 1/ nepodala návrh na uloţenie povinnosti
nahradiť trovy dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.
a § 151 O.s.p.), preto jej dovolací súd náhradu trov dovolacieho konania nepriznal.
Ţalovaná 2/ podala návrh na rozhodnutie o priznaní náhrady trov dovolacieho konania
(§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p.) a tieto aj vyčíslila vo výške 6 035,34 €
za jeden úkon právnej sluţby písomné podanie na súd – vyjadrenie k dovolaniu + 20 % DPH
a reţijný paušál. Dovolací súd jej priznal náhradu spočívajúcu v odmene advokáta, ktorý ju
zastupoval aj pred súdmi niţších stupňov) za jeden úkon právnej sluţby poskytnutej
vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu z 13. februára 2014 [§ 14 ods. 1 písm.b/ vyhlášky
č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb (ďalej
len „vyhláška“)]. Základnú sadzbu tarifnej odmeny za tento úkon právnej sluţby určil podľa
§ 11 ods. 1, t. j. 1/13 výpočtového základu, kde jeden úkon právnej sluţby činí 61,87 €,
k tomu náhrada za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné (§ 16 ods. 1
vyhlášky) vo výške 8,04 € a 20 % DPH (t. j. 13,98 €), čo predstavuje spolu 83,89 €.
Ţalovaná 3/ podala návrh na rozhodnutie o priznaní náhrady trov dovolacieho konania
(§ 243b ods. 5 O.s.p. s v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p.) a tieto aj vyčíslila za dva úkony právnej
sluţby po 60,07 € a to za prevzatie a prípravu právneho zastúpenia a vyjadrenie k dovolaniu,
k tomu 2 x reţijný paušál a DPH v celkovej sume 162,91 €. Dovolací súd jej priznal náhradu
spočívajúcu v odmene advokáta (ktorý ju zastupoval aj pred súdmi niţších stupňov) za jeden
úkon právnej sluţby poskytnutej vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu z 19. júla 2013 [§ 14
ods. 1 písm.b/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych sluţieb (ďalej len „vyhláška“)]. Základnú sadzbu tarifnej odmeny za tento úkon
právnej sluţby určil podľa § 11 ods. 1, vychádzajúc z 1/13 výpočtového základu, kde jeden
úkon právnej sluţby činí 60,07 €, k tomu náhrada za miestne telekomunikačné výdavky
a miestne prepravné (§ 16 ods. 1 vyhlášky) vo výške 7,81 € a 20 % DPH (t. j. 13,58 €), čo
predstavuje spolu 81,46 €.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 27. januára 2015
JUDr. Jozef Kolcun, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová