Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Cdo/388/2014

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v právnej veci ţalobcu : S., so sídlom T.,

zastúpený JUDr. Ľ. H., advokátom v B., za účasti vedľajšieho účastníka na strane

ţalobcu : K. K., bývajúci v T., proti ţalovaným : 1/ P., so sídlom v B., 2/ D., so sídlom

v B., zastúpená S., Advokátska kancelária, V., 3/ P., so sídlom v B., zastúpený V., so

sídlom v B., o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby, vedenej na Okresnom súde Trnava

pod sp. zn. , o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trnave zo 16.

apríla 2013 sp. zn.

t a k t o :

Dovolanie o d m i e t a .

Ţalovanej 1/ náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

Ţalobca je povinný zaplatiť ţalovanej 2/ trovy právneho zastúpenia dovolacieho

konania v sume 83,89 € na účet spoločnosti S. V. do troch dní.

Ţalobca je povinný zaplatiť ţalovanej 3/ trovy právneho zastúpenia dovolacieho

konania v sume 81,46 € na účet spoločnosti V. do troch dní.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Trnava rozsudkom z 31. mája 2012 č. k. -723 zamietol

ţalobu ţalobcu, ktorou sa domáhal určenia neplatnosti dobrovoľnej draţby uskutočnenej dňa

16.12.2010, ktorej navrhovateľom bol ţalovaný 1/ ako záloţný veriteľ, draţobníkom bol

ţalovaný 2/ a vydraţiteľom sa stal ţalovaný 3/. Predmetom draţby boli nehnuteľnosti,

t. j. byty, nebytové priestory a s nimi nerozlučne spojené spoluvlastnícke podiely

na spoločných častiach a spoločných zariadeniach bytového domu súp. č. X.

a spoluvlastnícke podiely na pozemkoch parc. č. X. zapísané Správou katastra T. na LV č. X.

pre katastrálne územie T..

2

V odôvodnení rozhodnutia prvostupňový súd uviedol, ţe vzhľadom na osobitný charakter

súdneho konania o určenie neplatnosti dobrovoľnej draţby, ktorého účastníkmi musia vţdy

obligatórne byť navrhovateľ draţby, draţobník, vydraţiteľ a predchádzajúci vlastník

predmetu draţby a osoba tvrdiaca, ţe bola dotknutá na svojich právach, v prvom rade sa

zaoberal otázkou, či sú účastníkmi súdneho konania začatého na základe ţaloby ţalobcu

všetky subjekty, ktoré nimi v zmysle citovaného zákonného ustanovenia majú byť.

Po vykonanom dokazovaní zistil, ţe účastníkmi súdneho konania sú ţalobca ako bývalý

vlastník časti predmetu draţby (t. j. bývalý vlastník bytov č. X. aţ X. a X. aţ X.,

spoluvlastníckych podieloch na nebytovom priestore č. X. -garáţové státia a k nim

prislúchajúcich spoluvlastníckych podieloch na spoločných častiach a zariadeniach bytového

domu súp. č. X. a spoluvlastníckych podielov na pozemkoch), ţalovaný 1/ ako navrhovateľ

draţby, ţalovaný 2/ ako draţobník a ţalovaný 3/ ako vydraţiteľ. Dokazovaním (z notárskej

zápisnice) zistil, ţe predchádzajúcimi vlastníkmi časti predmetu draţby (t. j. bytu X., bytu X.,

nebytového priestoru č. X., spoluvlastníckych podielov na nebytovom priestore č. X. a k nim

prislúchajúcich spoluvlastníckych podieloch na spoločných častiach a zariadeniach bytového

domu súp. č. X. a spoluvlastníckych podielov na pozemkoch) boli O. R. a M. R., a ţe

prechádzajúcim vlastníkom ďalšej časti predmetu draţby (t. j. bytu č. X., spoluvlastníckeho

podielu na nebytovom priestore č. X. a k nim prislúchajúcich spoluvlastníckych podieloch na

spoločných častiach a zariadeniach bytového domu súp. č. X. a spoluvlastníckych podielov na

pozemkoch) bol J. M..

Vzhľadom na skutočnosť, ţe na strane ţalujúceho subjektu vystupoval výlučne ţalobca ako

predchádzajúci vlastník len časti predmetu draţby, ostatní prechádzajúci vlastníci predmetu

draţby, resp. jeho časti (t. j. M. R., O. R. a J. M.) mali v súdnom konaní vystupovať ako

ţalovaní. To znamená, ţe popri ţalovanom 1/, 2/ a 3/ mala ţaloba ţalobcu smerovať aj voči

M. R., O. R. a J. M.. Z dôvodu, ţe neboli zaţalované všetky subjekty, ktoré zaţalované mali

byť, ţalobu ţalobcu zamietol bez ďalšieho pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie.

Krajský súd v Trnave na odvolanie ţalobcu rozsudkom zo 16. apríla 2013

č. k. -1023 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa. Ţalovanému 1/ náhradu trov

odvolacieho konania nepriznal. Zaviazal ţalobcu zaplatiť ţalovanému 2/ a ţalovanému 3/

náhradu trov odvolacieho konania k rukám ich právnych zástupcov do troch dní.

Po preskúmaní napadnutého rozsudku a celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru,

ţe súd prvého stupňa zistil v potrebnom rozsahu skutkový stav a na základe vykonaných

dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, ako aj vec správne právne posúdil.

V zmysle , sa stotoţnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a preto

sa obmedzil len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia.

V súvislosti s odvolacími námietkami ţalobcu uviedol, ţe závery súdu prvého stupňa týkajúce

sa nedostatku pasívnej vecnej legitimácie majú plnú oporu ako v dikcii ustanovenia § 21

ods. 4 zákona o dobrovoľných draţbách, tak aj v konštantnej judikatúre. V citovanom

ustanovení zákona je jednoznačným a taxatívnym spôsobom daný okruh účastníkov draţby,

pričom je na ťarchu ţalobcu (ktorý je dominus litis a teda výlučne on určuje okruh

účastníkov) to, ţe takéto zákonné ustanovenie si vyloţil nesprávnym spôsobom napriek

existujúcej širokej judikatúre, obsahujúcej aj detailný výklad tohto ustanovenia. Je nesporné,

ţe účastníci tohto špecifického konania tvoria nerozlučné spoločenstvo a keďţe ide o závaţný

zásah do vlastníckych práv je nevyhnutné, aby boli rozhodnutím dotknuté všetky v zákone

určené strany. Nedostatok vecnej pasívnej legitimácie musí vţdy viesť k zamietnutiu návrhu

a súd prvého stupňa tak rozhodol správne a svoje rozhodnutie veľmi precízne a logicky

odôvodnil.

Tým, ţe súd prvého stupňa nevypočul svedkov navrhovaných ţalobcom, súd prvého stupňa

nepochybil. Čo sa týka napadnutého rozhodnutia v súvislosti s nevykonaním navrhovaných

dôkazov zdôraznil, ţe pokiaľ dôjde k zamietnutiu ţaloby z dôvodu nedostatku vecnej

legitimácie súd nerieši merito veci a teda nebolo potrebné ani ţiadne dokazovanie vykonávať.

Je výlučne v dispozícii súdu, ktoré dôkazy vykoná a ďalšie dokazovanie by vzhľadom

na procesné nedostatky návrhu nemalo pre závery súdu ţiaden význam.

Čo sa týka námietok ţalobcu ohľadne zanedbania manudukčnej povinnosti súdu pri

ustaľovaní okruhu účastníkov zdôraznil, ţe prípadná poučovacia povinnosť konajúceho súdu

týkajúca sa hmotného práva (o čo v prípade poučovania týkajúceho sa okruhu účastníkov

nesporne ide) by bola nad rámec jeho povinnosti a zároveň by narušila procesnú rovnováhu.

Takéto konanie by bolo v rozpore so základnými procesnými zásadami ako vyplýva

z ustálenej judikatúry (R 37/2003). Poukázal aj na ustálený názor najvyššieho súdu

(formulovaný napr. v rozhodnutí sp. zn. ), podľa ktorého nesprávne určenie

okruhu účastníkov v sporovom konaní nemôţe súd odstrániť z úradnej povinnosti a nemôţe

o tomto nedostatku ţalobcu poučiť v zmysle Takýmto postupom súd neodníme

ţalobcovi moţnosť pred súdom konať ( ), pretoţe by išlo o poučenie

o tzv. vecnej legitimácii, t. j. o tom, kto má byť podľa hmotného práva účastníkom konania,

4

a nie o poučenie o procesných právach a povinnostiach účastníkov. Poučenie ţalobcu o tom,

koho by podľa hmotného práva mal ţalovať totiţ presahuje poučovaciu povinnosť súdu podľa

a je v rozpore so zásadou rovnosti účastníkov konania.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalobca, ktorého prípustnosť

odôvodňoval ustanovením Namietal, ţe odvolací súd sa vôbec

nevysporiadal s obsahom jeho odvolania, neodôvodnil ani právne ani skutkovo obsahovú

stránku a zjavne sa stotoţnil s argumentáciou súdu prvého stupňa, ktorú povaţuje

za nesprávnu. Postup súdu povaţuje za nesprávny, nakoľko

- vec nesprávne právne posúdil tým, ţe nedostatočne zistil skutkový stav,

- vydal nesprávne rozhodnutie vo veci, nakoľko konanie má inú vadu,

- neúplne zistil skutkový stav veci, pretoţe nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na

zistenie rozhodujúcich skutočností,

- vydal rozhodnutie, ktoré vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Navrhol, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie.

Ţalovaní 2/, 3/ vo svojich vyjadreniach navrhli dovolanie ţalobcu odmietnuť a priznať

im trovy dovolacieho konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, ţe

dovolanie podal včas účastník konania ( ) zastúpený advokátom (

ods. 1 ) bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ), skúmal najskôr

to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa

( a nasl. ).

Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania

osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým moţno napadnúť (len)

právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, avšak nie v kaţdom prípade, ale iba ak ho právna

úprava pripúšťa ( ). Najvyšší súd Slovenskej republiky je v dovolacom

konaní oprávnený rozhodnutia odvolacieho súdu preskúmavať len v rozsahu, v ktorom bol

jeho výrok napadnutý, pričom je viazaný uplatneným dovolacím dôvodom vrátane toho, ako

ho dovolateľ obsahovo vymedzil ( ). Dovolací súd nie je viazaný rozsahom

dovolacích návrhov v prípadoch uvedených v ustanovení aţ d/ Ak

nejde o vady uvedené v , neprihliada na vady konania, ktoré neboli uplatnené

v dovolaní, iba ţe by tieto mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Pre účely predmetného dovolacieho konania je vhodné zdôrazniť, ţe dovolanie nie je

„ďalším odvolaním“ a nemoţno sa ním úspešne domáhať revízie skutkových zistení súdov

niţších stupňov, ani výsledkov nimi vykonaného dokazovania. Dovolací súd tu nie je treťou

inštanciou, v ktorej by bolo moţné preskúmať rozhodnutie z akýchkoľvek hľadísk. Posúdiť

správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci

nemôţe dovolací súd uţ len z toho dôvodu, ţe nie je oprávnený prehodnocovať vykonané

dôkazy. Dovolacie konanie má (a to je potrebné osobitne zdôrazniť) prieskumnú povahu; aj

so zreteľom na ňu dovolací súd – na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu –

nemá moţnosť vykonávať dokazovanie (viď veta druhá ).

Podľa dovolanie je prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,

ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2

je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil

od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa je

dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu,

vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie

po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého

stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa

§ 153 ods. 3 a 4.

V danom prípade dovolaním ţalobcu nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok

odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil,

ţe dovolanie proti nemu je prípustné, a nejde ani o potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa,

ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa

a Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani

nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd

Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie ţalobcu nie je podľa aţ 3

(procesne) prípustné.

Dovolanie ţalobcu by mohlo byť procesne prípustné, len ak by v konaní, v ktorom bol

vydaný napadnutý rozsudok, bolo postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád

uvedených v Povinnosť skúmať, či konanie nie je zaťaţené niektorou z nich

6

vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia Dovolací súd sa preto neobmedzil

len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa , ale zaoberal sa tieţ otázkou, či

konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v (tzv. vady

zmätočnosti). Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu (rozsudku aj

uzneseniu) odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci

súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom

konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej

istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa

nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa

postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol

súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Treba uviesť, ţe z hľadiska sú právne významné len tie procesné

nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách a/

aţ g/ tohto ustanovenia. Iné vady ( ) a prípadne nesprávne právne

posúdenie veci ( ) i keby k nim v konaní došlo a prípadne aj mali

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto

ustanovenia. Z hľadiska posúdenia existencie niektorých procesných vád v zmysle § 237

ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,

nie je pritom významný subjektívny názor účastníka, ţe v konaní došlo k takejto vade, ale len

jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, ţe konanie je skutočne postihnuté

niektorou z taxatívne vymenovaných vád.

Dovolateľ existenciu procesných vád konania v zmysle aţ e/ a

netvrdil a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť jeho

dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.

S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti sa dovolací súd

osobitne zaoberal otázkou, či postupom súdov nebola dovolateľovi odňatá moţnosť konať

pred súdom.

Odňatím moţnosti konať pred súdom ( ) sa rozumie taký závadný

procesný postup súdu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie tých procesných práv

účastníka konania, ktoré mu poskytuje . O procesnú vadu v zmysle

ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom,

7

prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal

účastníkovi konania jeho procesné práva.

Dovolateľ v dovolaní namietal, ţe konanie je postihnuté práve takouto vadou

zaloţenou na nedostatočnom odôvodnení (resp. nepreskúmateľnosti) rozhodnutia odvolacieho

súdu ( ), čo súčasne zakladá porušenie jeho práv na súdnu ochranu (

) a právo na spravodlivé súdne konanie ( Dohovoru) v tom, ţe rozhodnutie

odvolacieho súdu je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, neurčitosť, nezrozumiteľnosť

a nevyporiadanie sa so všetkými jeho odvolacími námietkami a námietkami uvádzanými

v konaní a preto v konaní v konečnom dôsledku vec nesprávne právne posúdil.

Pokiaľ ţalobca namieta nedostatky týkajúce sa odôvodnenia dovolaním napadnutého

rozsudku odvolacieho súdu, treba uviesť, ţe právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej

súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným

z aspektov práva na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva ako

aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky totiţ vyplýva, ţe tak základné právo

podľa ako aj právo podľa Dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo

na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia ();

právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého

súdneho procesu.

Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, ţe všeobecné súdy zistia skutkový stav

a po výklade a pouţití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, ţe ich skutkové a právne

závery nie sú svojvoľné, neudrţateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov;

ktoré by popreli zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Ústavný súd Slovenskej

republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, ţe nezávislosť rozhodovania

všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom

a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavuje predovšetkým princípy riadneho

a spravodlivého procesu, ako vyplýva i z a nasl. a Dohovoru. Jedným

z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces ( ,

čl. 6 ods. 1 Dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu,

presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náleţite odôvodniť (§ 132

a m. m. ), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo

počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia

( ) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri

hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by

mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tieţ na jeho

celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí rovnako

ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj

laickú) verejnosť prijateľné, racionálne ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé.

Všeobecný súd pritom musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby

bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov ( ;

obdobne napr. , , , , ).

Z práva na spravodlivé súdne konanie v tejto súvislosti vyplýva aj povinnosť všeobecného

súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi strán (avšak) s výhradou, ţe

majú význam pre rozhodnutie (, , obdobne Kraska c/a Švajčiarsko

z 29. apríla 1993, Séria A, č. 254-B, str. 49, § 30). Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo

upravená v Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (

). Vo svojej ustálenej judikatúre ústavný súd zdôraznil, ţe odôvodnenia rozhodnutí

prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemoţno posudzovať izolovane

(m. m. , , , ), pretoţe prvostupňové

a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok ().

Tento právny názor zahŕňa aj poţiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí

všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj

dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania

().

Za arbitrárny, resp. nedostatočne zdôvodnený treba povaţovať rozsudok všeobecného

súdu aj v situácii, keď všeobecný súd svoj právny záver nezdôvodní zo všetkých zákonných

hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 28. februára 2006).

Dovolací súd dospel k záveru, ţe rozsudok súdu prvého stupňa (v spojení

s potvrdzujúcim rozsudkom odvolacieho súdu v zmysle , ) spĺňa vyššie

uvedené kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle (,

) a preto ho nemoţno povaţovať za nepreskúmateľný, neodôvodnený, či zjavne

arbitrárny (svojvoľný). Odôvodnenie rozsudku zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre

odôvodnenia rozhodnutia, čo platí tak pre rozsudok súdu prvého stupňa ( )

ako aj rozsudok odvolacieho súdu ( ). Súslednosti jednotlivých častí

odôvodnení aj ich obsahové (materiálne) náplne, zakladajú v súhrne ich zrozumiteľnosť

i všeobecnú interpretačnú presvedčivosť; tým však nie je zodpovedaná (ani inak dotknutá)

otázka správnosti právneho posúdenia veci konajúcimi súdmi.

Súdy oboch stupňov jasne a dostatočne vysvetlili právne dôvody, pre ktoré ţalobu

zamietli. Zhodli sa na tom, ţe nedostatok pasívnej vecnej legitimácie má pevnú oporu v dikcii

ustanovenia § 21 ods. 4 zákona o dobrovoľných draţbách ako aj v konštantnej judikatúre.

Citovaným ustanovením zákona je jednoznačným a taxatívnym spôsobom daný okruh

účastníkov draţby, pričom je na ťarchu ţalobcu (ktorý je dominus litis a teda výlučne on

určuje okruh účastníkov) to, ţe takéto zákonné ustanovenie si vyloţil nesprávnym spôsobom

napriek existujúcej širokej judikatúre obsahujúcej aj detailný výklad tohto ustanovenia. Je

nesporné, ţe účastníci tohto špecifického konania tvoria nerozlučné spoločenstvo a keďţe ide

o závaţný zásah do vlastníckych práv, je nevyhnutné, aby boli rozhodnutím dotknuté všetky

v zákone určené strany. Nedostatok vecnej pasívnej legitimácie musí vţdy viesť k zamietnutiu

návrhu. Pokiaľ ţalobca v odvolacom konaní zotrval na svojej argumentácii, aj odvolací súd sa

stotoţnil s právnym záverom súdu prvého stupňa o neopodstatnenosti ţaloby z uvádzaných

dôvodov, ponúkol dostatočné vysvetlenie toho, prečo z právneho hľadiska nebolo moţné

akceptovať argumentáciu odvolateľa (ţalobcu).

Na námietku dovolateľa, spochybňujúcu správnosť zistenia skutkových záverov

niţších súdov, či nedostatočné zistenie skutkového stavu veci – moţno uviesť len to, ţe

v zmysle ustanovenia dôvodom dovolania nemôţe byť samo osebe

nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiţ nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym

opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241

ods. 2 písm.a/ a b/ ) a hmotnoprávnych ( ) vád. Preto sa

dovolaním nemoţno úspešne domáhať ako revízie skutkových zistení urobených súdmi

prvého a druhého stupňa, tak ani prieskumom nimi vykonaného dokazovania.

Ťaţisko dokazovania je totiţ v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery je

oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom môţe

vykonávať dokazovanie ( ). Dovolací súd nie je všeobecnou treťou inštanciou,

v ktorej by mohol preskúmať akékoľvek rozhodnutie súdu druhého stupňa. Preskúmavať

správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci,

nemôţe dovolací súd uţ len z toho dôvodu, ţe nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať

vykonané dôkazy, pretoţe – na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu – nemá

moţnosť podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní tieto dôkazy sám

10

vykonávať, ako je zrejmé z obmedzeného rozsahu dokazovania v dovolacom konaní podľa

ustanovenia , in fine (arg. „dokazovanie však nevykonáva“).

Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný

vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania

a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vţdy vecou súdu (viď

), a nie účastníkov konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky to vyjadril uţ

v rozhodnutí uverejnenom v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod

č. 37/1993, v ktorom zaujal názor, ţe prípadné nevykonanie určitého dôkazu môţe mať

za následok len neúplnosť skutkových zistení (vedúcu k vydaniu nesprávneho rozhodnutia),

nie však procesnú vadu v zmysle K rovnakému záveru dospel Najvyšší súd

Slovenskej republiky aj v rozhodnutí uverejnenom v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov

Slovenskej republiky pod č. 125/1999, v ktorom uviedol, ţe nevykonanie všetkých

navrhovaných dôkazov nezakladá prípustnosť dovolania podľa , lebo

samo osebe neznamená odňatie moţnosti pred súdom konať. Z uvedených dôvodov dospel

dovolací súd k záveru, ţe nevykonaním všetkých ţalobcom navrhovaných dôkazov, nebola

ţalobcovi odňatá moţnosť pred súdmi konať ( ).

Obsah dovolacích námietok smeroval tieţ k spochybneniu správnosti právneho

posúdenia veci konajúcimi súdmi ( ). Právnym posúdením je

činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu

právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie veci je omyl súdu pri

aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide

vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny

predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil

nesprávne právne závery. Súd ale právnym posúdením veci neodníma účastníkovi konania

moţnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle (viď uznesenie

Najvyššieho súdu SR sp. zn. zverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho

súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 43/2003 a uznesenia Najvyššieho súdu

SR sp. zn. uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Právne

posúdenie veci súdmi niţších stupňov je relevantným dovolacím dôvodom, ktorým moţno

odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď ). Nesprávne právne

posúdenie veci súdmi niţších stupňov však nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237

písm.f/ , lebo (ani prípadné) nesprávne právne posúdenie veci súdom účastníkovi

konania neznemoţňuje realizáciu ţiadneho jeho procesného oprávnenia (viď rozhodnutie

11

Najvyššieho súdu SR sp. zn. , , , ,

, a ).

Na základe uvedeného dospel dovolací súd k záveru, ţe ţalobca neopodstatnene

namieta, ţe v konaní mu postupom súdu bola odňatá moţnosť pred súdom konať (§ 237

písm.f/ ).

Z dôvodov vyššie uvedených dospel dovolací súd k záveru, ţe prípustnosť dovolania

ţalobcu nevyplýva z aţ 3 ani z Dovolanie preto odmietol

podľa v spojení s , bez toho, aby skúmal

opodstatnenosť dovolateľom uplatnených dovolacích dôvodov v zmysle § 241 ods. 2 písm.b/

a c/ So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím

odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

Ţalobca nebol v dovolacom konaní úspešný. Právo na náhradu trov konania vzniklo

ţalovaným 1/ aţ 3/ a neboli zistené ţiadne dôvody osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali

nepriznanie náhrady trov dovolacieho konania ( v spojení s

a a ).

V dovolacom konaní procesne úspešná ţalovaná 1/ nepodala návrh na uloţenie povinnosti

nahradiť trovy dovolacieho konania ( v spojení s

a ), preto jej dovolací súd náhradu trov dovolacieho konania nepriznal.

Ţalovaná 2/ podala návrh na rozhodnutie o priznaní náhrady trov dovolacieho konania

( v spojení s ) a tieto aj vyčíslila vo výške 6 035, €

za jeden úkon právnej sluţby písomné podanie na súd – vyjadrenie k dovolaniu + 20 % DPH

a reţijný paušál. Dovolací súd jej priznal náhradu spočívajúcu v odmene advokáta, ktorý ju

zastupoval aj pred súdmi niţších stupňov) za jeden úkon právnej sluţby poskytnutej

vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu z 13. februára 2014 [§ 14 ods. 1 písm.b/ vyhlášky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb (ďalej

len „vyhláška“)]. Základnú sadzbu tarifnej odmeny za tento úkon právnej sluţby určil podľa

§ 11 ods. 1, t. j. 1/13 výpočtového základu, kde jeden úkon právnej sluţby činí 61,87 €,

k tomu náhrada za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné (§ 16 ods. 1

vyhlášky) vo výške 8,04 € a 20 % DPH (t. j. 13,98 €), čo predstavuje spolu 83,89 €.

Ţalovaná 3/ podala návrh na rozhodnutie o priznaní náhrady trov dovolacieho konania

( s v spojení s ) a tieto aj vyčíslila za dva úkony právnej

12

sluţby po 60,07 € a to za prevzatie a prípravu právneho zastúpenia a vyjadrenie k dovolaniu,

k tomu 2 x reţijný paušál a DPH v celkovej sume 162,91 €. Dovolací súd jej priznal náhradu

spočívajúcu v odmene advokáta (ktorý ju zastupoval aj pred súdmi niţších stupňov) za jeden

úkon právnej sluţby poskytnutej vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu z 19. júla 2013 [§ 14

ods. 1 písm.b/ vyhlášky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych sluţieb (ďalej len „vyhláška“)]. Základnú sadzbu tarifnej odmeny za tento úkon

právnej sluţby určil podľa § 11 ods. 1, vychádzajúc z 1/13 výpočtového základu, kde jeden

úkon právnej sluţby činí 60,07 €, k tomu náhrada za miestne telekomunikačné výdavky

a miestne prepravné (§ 16 ods. 1 vyhlášky) vo výške 7,81 € a 20 % DPH (t. j. 13,58 €), čo

predstavuje spolu 81,46 €.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 27. januára 2015

JUDr. Jozef Kolcun, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová