Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 283/2016
PDF · 192.89 KB
No categories available
III. ÚS 283/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. mája 2016
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej
advokátom JUDr. Petrom Tóthom, advokátska kancelária, Bartoškova 7, Bratislava,
pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 2 Cdo 229/2014 z 30. júna 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
15. októbra 2015 doručená sťažnosť , (ďalej
len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 229/2014 z 30. júna 2015
(ďalej aj „napadnutý rozsudok “).
Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že návrhom doručeným
Okresnému súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) 21. júla 2000 sa sťažovateľka ako
navrhovateľka domáhala proti obchodnej spoločnosti ,
(ďalej len „odporkyňa“), zaplatenia sumy 18 216,46 € s príslušenstvom
predstavujúcej doplatok poistného plnenia v zmysle zmeny poistnej zmluvy č. 71076441
z 26. októbra 1998, ku ktorej malo dôjsť 11. októbra 1999 a mala sa týkať toho, že v prípade
poistnej udalosti, t. j. smrti , bude sťažovateľke (manželke )
ako oprávnenej osobe vyplatené poistené plnenie v rozsahu 100 %. Uvedený návrh
sťažovateľka odôvodnila tým, že zmenu poistnej zmluvy odporkyňa nerešpektovala a po
ukončení poistného vyšetrovania 1. marca 2000 sťažovateľke vyplatila len 50 % poistného
plnenia a zvyšných 50 % vyplatila (otcovi ). Okresný
súd (v poradí tretím) rozsudkom č. k. 9 C/102/2000-109 z 19. februára 2009 uložil
odporkyni povinnosť zaplatiť sťažovateľke sumu 18 216,46 € s príslušenstvom a náhradu
trov konania v sume 2 121,40 €. Proti tomuto rozsudku podala odporkyňa odvolanie,
na základe ktorého Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom
sp. zn. 4 Co/545/2011 z 13. novembra 2013 zmenil prvý výrok rozsudku okresného súdu
týkajúci sa merita veci tak, že návrh zamietol, pretože „v rámci zopakovania dokazovania
mal z predloženého poistného spisu za preukázané, že tento obsahuje zmenu poistného
plnenia zo sumy 1 000 000 Sk na 1 500 000 Sk, zmenu poisteného o 1 000 Sk na 5 000 Sk
a odmietnutie ponúknutého zvýšenia poisteného v súvislosti s infláciou, ktoré mal vykonať
na stretnutí 11. októbra 1999, avšak písomné oznámenie o zmene oprávnenej
osoby sa v ňom nenachádza“. Druhý výrok rozsudku okresného súdu týkajúci sa náhrady
trov konania krajský súd zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Sťažovateľka následne podala proti rozsudku krajského súdu dovolanie podľa § 238
ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“),
ktoré odôvodnila tým, že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení
veci [(§ 241 ods. 2 písm. c) OSP], pretože „ani opakovaním dokazovania na odvolacom
súde nedošlo k žiadnej zmene vo výpovediach svedkov, tieto sú totožné, z prejednania veci
nevyplynula skutočnosť, ktorá by mohla mať za následok zmenu rozhodnutia vo veci samej
odvolacím súdom. Má za to, že žalobkyňa v konaní uniesla dôkazné bremeno a v konaní
jednoznačne preukázala, že k zmene poistenej zmluvy – zmene oprávnenej osoby – došlo.“.
Najvyšší súd napadnutým rozsudkom dovolanie sťažovateľky podľa § 243b
ods. 1 OSP zamietol, pretože zistil, že uplatnený dovolací dôvod nie daný a nezistil ani iné
dôvody vyplývajúce z § 241 ods. 2 OSP a ani vady konania vyplývajúce z § 237 OSP.
S takýmto záverom najvyššieho súdu sa sťažovateľka nestotožňuje a opakujúc svoje
dovolacie námietky aj v sťažnosti predloženej ústavnému súdu vyjadruje presvedčenie, že
„NS SR odmietol poskytnúť občanovi SR základné právo na riadny a hlavne objektívny
a predvídateľný súdny proces a ochranu jeho práva. Vyhovením návrhu na dovolanie
za situácie, keď svojvoľne vyššie uvedeným spôsobom došlo k procesnému zabráneniu
realizácie práv zo strany súdu, ktorý mal poskytnúť ochranu práv sťažovateľky a jej
postavenie do úlohy prihliadajúceho štatistu je porušením jej ústavnou zaručených práv...
Žalobkyňa pred súdmi preukázala spôsobom, ktorý v právne záväznom názore v zrušujúcich
rozhodnutiach požadoval KS Bratislava, že oznamovaciu povinnosť riadne splnil svedok
ktorý mal zmenu poistenej zmluvy hodiť do poštového priečinka žalovanej...
Je preto nepredstaviteľné, že po splnení toho, čo od nej požadovali súdy náhle dochádza
k právne filozofickému odôvodneniu rozhodnutia KS Bratislava za následného odobrenia
NS SR, a to že nepostupovala v súlade so zásadou, že právo patrí bdelým... NS SR podľa
sťažovateľky mal rozhodnúť v súlade s jej návrhom o dovolaní.“.
Na základe uvedeného sťažovateľka v petite žiada, aby ústavný súd nálezom
vyslovil, že rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 229/2014 z 30. júna 2015 bolo
porušené jej základné právo „na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1, 2 a 47 ods. 3
Ústavy SR“, a aby napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil (bližšie neoznačenému
všeobecnému súdu, pozn.) na ďalšie konanie.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 20 ods. 4 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd je
viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.
Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom
prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa
na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) pritom možno hovoriť vtedy,
ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konania (napr.
I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 453/2011).
Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že napriek tomu, že sťažovateľka je v konaní
pred ním zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, ktorý koncipoval aj predmetnú
sťažnosť, petit v spojení s odôvodnením sťažnosti nie je vymedzený jasne, určito
a zrozumiteľne, teda takým spôsobom, aby bolo možné jednoznačne určiť východisko
pre rozhodnutie ústavného súdu o jeho veci.
Zo vzájomnej väzby medzi relevantnými ustanoveniami zákona o ústavnom súde
[§ 20 ods. 1 a § 50 ods. 1 písm. a)] pritom vyplýva, že sťažovateľ musí označiť základné
práva a slobody, vyslovenia porušenia ktorých sa v petite domáha, nielen uvedením
príslušných článkov ústavy, ale musí ich konkretizovať aj skutkovo (m. m. IV. ÚS 124/08,
IV. ÚS 146/08), t. j. musí uviesť, z akých dôvodov malo dôjsť k ich porušeniu, a navrhnúť
v tejto súvislosti dôkazy.
Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona
č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších
predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne
prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti
advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný
vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie
konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené
predpoklady (II. ÚS 117/05).
Nedostatky zákonom predpísaných náležitostí vyplývajúce z podaní sťažovateľov
ústavný súd nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút
povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra,
z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom
predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05,
III. ÚS 789/09, III. ÚS 206/2010, III. ÚS 357/2010, III. ÚS 131/2012, III. ÚS 26/2016
a iné).
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd ustálil, že predmetom sťažnosti je námietka
porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 229/2014 z 30. júna 2015 o zamietnutí jej
dovolania.
Tvrdenie sťažovateľky o porušení jej „základného práva na súdnu a inú ochranu
podľa čl. 46 ods. 2 a 47 ods. 3 Ústavy SR“, ktoré právne relevantným spôsobom
nezdôvodnila, považoval ústavný súd iba za súčasť sťažnostnej argumentácie, ktorá sama
osebe nezakladá dôvod ústavného prieskumu.
Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd zásadne nie je
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri
výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či
v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké
skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie
s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto
postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných
súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu
základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu
byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis
I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
Je nepochybné, že do obsahu práva na súdnu ochranu patrí aj ochrana, ktorá sa
účastníkovi konania poskytuje v dovolacom konaní, t. j. v konaní, v ktorom sa na základe
mimoriadneho opravného prostriedku domáha ochrany pred dovolacím súdom z dôvodov,
ktoré výslovne upravuje procesné právo. Ak účastník konania splní predpoklady
vyžadované zákonom na poskytnutie ochrany v mimoriadnom opravnom konaní, všeobecný
súd mu túto ochranu musí poskytnúť v rozsahu, v akom sa preukáže existencia dôvodu
na poskytnutie súdnej ochrany v takom konaní (II. ÚS 249/05, III. ÚS 171/06
III. ÚS 307/07, III. ÚS 240/09).
Právo na súdnu ochranu sa však v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len
vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd
môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred
občianskoprávnym súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné
podmienky upravujú ustanovenia § 236 a nasl. OSP. V rámci všeobecnej úpravy
prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z ustanovenia § 237
OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené
pod písm. a) až g) tohto zákonného ustanovenia. Dovolanie proti rozsudku odvolacieho
súdu je prípustné v prípadoch uvedených v § 238 ods. 1, 2 a 3 OSP.
Všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom
účastníka konania. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho
dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné
úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však
povinný na tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným
spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní
druhu civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni
proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (IV. ÚS 329/04, II. ÚS 106/05,
III. ÚS 32/07, III. ÚS 302/09, III. ÚS 75/2010).
Z uvedených hľadísk ústavný súd preskúmal aj napadnutý rozsudok najvyššieho
súdu, s ktorým sťažovateľka nesúhlasí, avšak nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by
signalizovala svojvoľný postup tohto súdu, ktorý by nemal oporu v zákone.
V relevantnej časti napadnutého rozsudku totiž najvyšší súd uviedol:
„Dovolanie žalobkyne proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým zmenil rozsudok
súdu prvého stupňa, pre procesne prípustné (§ 238 ods. 1 O. s. p.)...
Žiadnu z procesných vád uvedených v § 237 O. s. p. žalobkyňa nenamietala a ani
dovolacím súdom zistená nebola.
Dovolateľka namietala, že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci... Otázku splnenia povinnosti tvrdiť určité skutkové okolnosti a povinnosti
preukázať pravdivosť tvrdení musí súd vždy riešiť so zreteľom na individuálne okolnosti
prejednávanej veci. V preskúmavanej veci nebolo sporné, že bola uzavretá poistná zmluva
a čo bolo jej predmetom. Rovnako nebolo sporné, že žalovanej vznikla v dôsledku poistnej
udalosti povinnosť vyplatiť poistné plnenie. Taktiež nebolo sporné, že žalovaná v súlade
so zmluvou krátila poistné plnenie, vychádzajúc už zo zmenenej výšky poistného, dohodnutej
na stretnutí 11. októbra 1999... Zo strany žalovanej teda bola splnená tak procesná
povinnosť tvrdenia, ako aj preukázania tvrdení.
Podľa § 817 ods. 1 Občianskeho zákonníka ak je dohodnuté, že poistnou udalosťou
je smrť poisteného, môže ten, kto poistnú zmluvu s poistiteľom uzavrel, určiť osobu, ktorej
má poistnou udalosťou vzniknúť právo na plnenie, a to menom alebo vzťahom k poistenému.
Až do vzniku poistnej udalosti môže určenie osoby zmeniť; ak nie je ten, kto zmluvu uzavrel,
sám poisteným, môže tak urobiť len so súhlasom poisteného. Zmena určenia osoby je
účinná doručením oznámenia poistiteľovi.
Žalobkyňa sa pred súdmi bránila argumentáciou, že oznamovaciu povinnosť riadne
splnil svedok , ktorý mal zmenu poistenej zmluvy hodiť do poštového priečinka
žalovanej. Toto svoje tvrdenie, ale v priebehu celého konania nevedel preukázať žiadnym
relevantným spôsobom (dôkazom). Podľa právneho názoru najvyššieho súdu je v dôsledku
toho správny záver odvolacieho súdu, že svedok ničím nepreukázal, že žalovanej
zmenu poistnej zmluvy doručil... K tvrdeniu svedkyne dovolací súd
poznamenáva, že svedkyňa vo svojej výpovedi nepotvrdila doručenie zmeny poistnej zmluvy,
ale svojou výpoveďou iba potvrdila svoju prítomnosť pri spisovaní zmeny poistnej zmluvy
(č. l. 28 spisu)...
Najvyšší súd preto dospel k záveru, že posúdenie veci odvolacím súdom je vecne
správne...
Z uvedeného vyplýva, že dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. c) O. s. p. nie je
daný a keďže neboli zistené ani ďalšie dôvody uvedené v § 241 ods. 2 O. s. p., ktoré by mali
za následok nesprávnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, Najvyšší
súd Slovenskej republiky dovolanie žalobkyne podľa § 243b ods. 1 zamietol.“
Ako z uvedeného vyplýva, najvyšší súd sa neodmietol zaoberať mimoriadnym
opravným prostriedkom sťažovateľky, ktorým napadla rozsudok odvolacieho súdu, jej
dovolanie riadne preskúmal, a to nielen so zreteľom na uplatnený dovolací dôvod, ale aj
na prípadné vady konania podľa § 237 OSP, ktoré sú v zmysle § 241 ods. 2 písm. a) OSP
prípustným dovolacím dôvodom, tieto však nezistil, preto následne sformuloval svoj právny
záver o zamietnutí dovolania, tak ako mu to ukladalo ustanovenie § 243b ods. 1 OSP.
Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu preto nemožno považovať za svojvoľný alebo zjavne
neodôvodnený, resp. za taký, ktorý by popieral zmysel práva na súdnu ochranu. Podľa
názoru ústavného súdu najvyšší súd v napadnutom rozsudku zrozumiteľne a presvedčivo
vysvetlil právne závery, ku ktorým dospel, a tie sú z ústavnoprávneho hľadiska udržateľné.
Keďže napadnutý rozsudok najvyššieho súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti
a zjavnej nezlučiteľnosti jeho účinkov s obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, a teda v danom prípade neexistuje žiadna príčinná súvislosť medzi
námietkou porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, ústavný súd predloženú sťažosť
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími požiadavkami
sťažovateľky nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je podmienené vyslovením porušenia
základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. mája 2016