Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 479/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. júla 2016

predbežne prerokoval sťažnosť , , vo veci

namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa

Slovenskej republiky a základného práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd, základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave

č. k. -315 z 30. júna 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

19. novembra 2015 doručená sťažnosť , advokátky,

(ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „navrhovateľka“), ktorou namieta porušenie

základného práva vlastniť majetok podľa

(ďalej len „ústava“) a základného práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len ,,dodatkový

protokol“), základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -315 z 30. júna 2015.

Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa návrhom

z 11. júna 2014 a opakovane návrhom z 23. septembra 2014 na Okresnom súde Bratislava

(ďalej len „okresný súd“) domáhala vrátenia súdneho poplatku z dôvodu, že ju na jeho

úhradu okresný súd zaviazal v rozpore s ustanovením

Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“). Okresný súd o návrhu sťažovateľky

na vrátenie súdneho poplatku za návrh uznesením č. k. -295 z 8. októbra

2014 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) rozhodol tak, že sťažovateľke súdny poplatok

za návrh nevráti. Proti uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, ktorým

od odvolacieho súdu žiadala napadnuté uznesenie okresného súdu zmeniť a zaplatený súdny

poplatok jej vrátiť. Krajský súd uznesením č. k. -315 z 30. júna 2015

o odvolaní sťažovateľky rozhodol tak, že napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľka v sťažnosti doručenej ústavnému súdu namieta, že postupom

a rozhodnutím krajského súdu došlo k zásahu do jej základného práva vlastniť majetok

a základného práva na jeho ochranu, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov a základného práva na spravodlivé súdne konanie.

Podstata námietok vznesených sťažovateľkou v konaní o jej návrhu na vrátenie

súdneho poplatku vo výške 489 € pred okresným súdom a krajským súdom spočíva

v tvrdení, že sťažovateľke patrí oslobodenie od platenia súdnych poplatkov, keďže

vzhľadom na charakter zmluvy uzavretej medzi ňou ako žalobkyňou a odporcom

je spotrebiteľkou, ktorej priznáva oslobodenie od platenia

súdnych poplatkov. Krajský súd sa však s týmto tvrdením sťažovateľky rovnako

ako okresný súd nestotožnil.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v konaní pred okresným

súdom domáhala zaplatenia sumy vo výške 10 284,60 USD z titulu zmluvy o poskytovaní

služieb Full Service uzatvorenej medzi sťažovateľkou a odporcom 1. júna 2004 podľa § 269

ods. 2 v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“). Podľa sťažovateľky okresný súd z dôvodu, že k uzatvoreniu

zmluvy došlo v čase, keď v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) v ustanovení definoval

spotrebiteľské zmluvy ako kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo alebo iné odplatné zmluvy

upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluvu podľa § 55, ak zmluvnými stranami

sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne

ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy, k záveru,

že zmluvu o poskytovaní služieb uzavretú medzi sťažovateľkou a odporcom podľa § 269

ods. 2 nemožno považovať za spotrebiteľskú zmluvu, a preto ani

spor medzi sťažovateľkou a odporcom nemožno považovať za spotrebiteľský spor, ktorý by

bol podľa a) oslobodený od platenia

súdnych poplatkov.

Sťažovateľka v odvolaní proti uzneseniu okresného súdu namietala, že okresný súd

sa v rozhodnutí náležite nevysporiadal s jej námietkou týkajúcou sa aplikácie prechodného

ustanovenia k zmene zákonnej definície spotrebiteľa a spotrebiteľskej zmluvy uskutočnenej

zmena zákona

o dobrovoľných dražbách a zmena niektorých zákonov (ďalej len „“)

a účinnej od 1. januára 2008, podľa ktorej sa na rozdiel od predchádzajúcej úpravy

za spotrebiteľskú zmluvu považuje každá zmluva, bez ohľadu na právnu formu, ktorú

uzaviera dodávateľ so spotrebiteľom a aplikáciou ktorej by sa zmluva o poskytovaní služieb

uzavretá medzi sťažovateľkou a odporcom mala podľa sťažovateľky považovať

za spotrebiteľskú a sťažovateľka mať v spore s odporcom status spotrebiteľa.

Podľa prechodného ustanovenia sa ustanoveniami novej

zákonnej definície spotrebiteľskej zmluvy majú spravovať aj právne vzťahy vzniknuté

pred nadobudnutím jej účinnosti (pred 1. januárom 2008), pričom vznik týchto právnych

vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred 1. januárom 2008 sa majú posudzovať

podľa doterajších predpisov. Ustanovenie zaviedlo

tzv. nepravú spätnú pôsobnosť zákona.

Sťažovateľka v odvolaní proti uzneseniu okresného súdu namietala, že okresný súd

vo svojom rozhodnutí nezohľadnil okrem vnútroštátnej úpravy (§ 879j Občianskeho

zákonníka) aj právnu úpravu Európskej únie v oblasti ochrany spotrebiteľa.

Podľa sťažovateľky k posúdeniu jej vzťahu s odporcom za spotrebiteľský by bolo možné

dospieť aj uplatnením právnej úpravy účinnej do 1. januára 2008, a to v prípade,

ak by okresný súd ustanovenie definujúceho

spotrebiteľskú zmluvu vykladal eurokonformne, t. j. s ohľadom na ustanovenia príslušných

smerníc Európskej únie (Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a Smernice Európskeho parlamentu a Rady

2002/65/ES z 23. septembra 2002 o poskytovaní finančných služieb spotrebiteľom

na diaľku a o zmene a doplnení smernice Rady 90/619/EHS a smerníc 97/7/ES a 98/27/ES),

podľa ktorých by podľa sťažovateľky bolo možné za spotrebiteľskú zmluvu považovať

aj zmluvu o poskytovaní služieb uzavretú medzi sťažovateľkou a odporcom

podľa . Podľa sťažovateľky „... všeobecná občianskoprávna úprava

spotrebiteľských zmlúv účinná pred 1. 1. 2008 nezodpovedala príslušným ustanoveniam

práva EÚ upravujúcich postavenie spotrebiteľa a obsah spotrebiteľských zmlúv, osobitne

ustanoveniam čl. 2 a 3 Smernice o spotrebiteľských zmluvách [smernice o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, pozn.] a čl. 2 Smernice o poskytovaní

finančných služieb na diaľku, pričom Prvostupňový súd Uznesením prvostupňového súdu

odmietol na danú vec aplikovať eurokonformný výklad príslušných ustanovení Občianskeho

zákonníka v znení neskorších predpisov.“. Podľa sťažovateľky „... Prvostupňový súd bol

povinný aj vo vzťahu k ostatným vnútroštátnym právnym predpisom upravujúcim režim

ochrany spotrebiteľa aplikovať eurokonformný výklad príslušných zákonných ustanovení –

tzn. interpretovať príslušné ustanovenia vnútroštátneho zákona čo najviac v súlade

so znením a cieľmi vyššie spomínaných smerníc práva EÚ tak, aby sa dosiahol týmito

smernicami sledovaný výsledok...“.

Krajský súd odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil ako vecne

správne. S odôvodnením napadnutého uznesenia okresného súdu sa v celom rozsahu

stotožnil a podľa v znení

neskorších predpisov na zdôraznenie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia doplnil:

«Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa správne rozhodol o nepriznaní

oslobodenia od súdneho poplatku navrhovateľke. V návrhu ako i v odvolaní navrhovateľka

uviedla, že jej patrí oslobodenie od platenia súdnych poplatkov keďže vzhľadom

na charakter zmluvy uzavretej medzi ňou a odporcom je spotrebiteľkou, ktorej zákon

o súdnych poplatkoch priznáva oslobodenie od platenia súdnych poplatkov. Súd prvého

stupňa rovnako ako odvolací súd sa však s tvrdením navrhovateľky nestotožnil. Odvolací

súd je toho názoru, že nie je naplnená podmienka tkvejúca v nemožnosti individuálneho

ovplyvnenia obsahu zmluvy. Zmluva uzavretá medzi navrhovateľkou a odporcom 1. 6. 2004

sa týka obchodovania s komoditnými derivátmi, pričom ako navrhovateľka sama v návrhu

uviedla „dochádzalo k nedodržaniu dohodnutej stratégie“ zo strany odporcu, čím nepriamo

potvrdila, že obsah zmluvy bol riadne dojednaný a sama ho i z profesionálneho hľadiska

advokátky považovala za dostatočný a namietala, že až odstupom času dochádzalo k jeho

porušovaniu zo strany odporcu. Z uvedeného teda nemožno vyvodiť záver, že navrhovateľka

bola vo vzťahu k odporcovi v nerovnovážnom postavení, a že by uzavrela formulárový typ

zmluvy, a že by sa z toho dôvodu na ňu vzťahovala úprava ochrany spotrebiteľa.

Napriek tomu, že zmluva nebola navrhovateľkou uzatvorená ako to uvádza aj v návrhu

v rámci predmetu jej profesionálnej činnosti, v rámci jej povolania advokátky, je nanajvýš

nepravdepodobné, aby osoba s právnickým vzdelaním uzatvorila taký typ zmluvy bez toho,

že by nemohla individuálne ovplyvniť jej obsah.»

V sťažnosti adresovanej ústavnému súdu sťažovateľka namieta zásah do označených

základných práv z dôvodu, že ,,Súd v predmetnej právnej veci nevykonal dôslednú analýzu

zodpovedajúcich prechodných ustanovení týkajúcich sa zmeny občianskoprávnej zákonnej

definície spotrebiteľa a spotrebiteľskej zmluvy s účinnosťou od 1. 1. 2008 a všeobecnej

vnútroštátnej právnej úpravy ochrany spotrebiteľa. Súd pri právnom posúdení mojej

povinnosti zaplatiť súdny poplatok obdobne ako Prvostupňový súd prehliadol ustanovenie

v znení neskorších predpisov (tzn. princíp nepravej

retroaktivity novelizovanej právnej úpravy spotrebiteľských zmlúv podľa § 52 až 53

v znení účinnom po 1. 1. 2008)...“.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že „... na právne vzťahy, ktoré boli založené v

čase platnosti zrušenej právnej normy, bol Súd povinný použiť novú účinnú právnu úpravu,

ktorá tieto právne vzťahy odo dňa svojej účinnosti zmenila, resp. doplnila a spojila s nimi

určité práva a povinnosti“.

Podľa sťažovateľky „Súd bol povinný na právny vzťah medzi mnou a žalovanou

ako aj nároky z tohto vzťahu vzniknuté pred 1. 1. 2008 ... uplatniť nepriamu aplikáciu

Smernice o spotrebiteľských vzťahoch a Smernice o poskytovaní finančných služieb

na diaľku - tzn. eurokonformný výklad vnútroštátneho práva smerujúci k dosiahnutiu

výsledku predpokladaného oboma... smernicami“.

Z dôvodu, že krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia „... neposkytol

žiadne vysvetlenie, prečo [sťažovateľkinu] právnu argumentáciu týkajúcu sa povinnosti

rešpektovať zákonný princíp nepravej retroaktivity a v zodpovedajúcom rozsahu aplikovať

eurokonformný výklad príslušných právnych noriem vnútroštátneho práva prehliada

a prečo sa sústredil výlučne na posúdenie splnenia podmienky rovnovážneho postavenia

účastníkov posudzovanej zmluvy“, sťažovateľka namieta, že napadnuté uznesenie krajského

súdu „... trpí nedostatkom riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia zakladajúceho...

dôvod porušenia môjho práva na spravodlivé súdne konanie“.

Vychádzajúc z odôvodnenia rozsudku Súdneho dvora Európskej únie z 3. septembra

2015 vo veci C-110/14 Horațiu Ovidiu Costea v. SC Volksbank România SA

[EU:C:2015:538] sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že „... v... pozícii spotrebiteľa sa môže

ocitnúť aj advokát v súvislosti s konaniami, ktoré nespadajú do rámca výkonu advokátskeho

povolania a hoci advokát má vyššiu mieru odbornej kompetencie v porovnaní s inými

spotrebiteľmi, to je však len jeden aspekt, ktorý je potrebné zobrať do úvahy pri skúmaní,

či nie je vo vzťahu k predajcovi alebo dodávateľovi v znevýhodnenom postavení; druhým

aspektom je vyjednávacia sila spotrebiteľa vo vzťahu k podmienkam, ktoré sú predajcom

alebo spotrebiteľom vopred pripravené a na obsah ktorých nemá spotrebiteľ vplyv a práve

v súvislosti s týmto druhým aspektom sa advokát nachádza v rovnako znevýhodnenom

postavení ako ktorýkoľvek iný spotrebiteľ.“.

Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľka v petite sťažnosti navrhuje,

aby ústavný súd vydal nález, ktorým rozhodne, že krajský súd v konaní vedenom

pod sp. zn. () porušil jej základné právo na ochranu

majetku podľa a dodatkového protokolu, základné právo na verejné

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a základné právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a aby napadnuté uznesenie

krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Sťažovateľka zároveň navrhuje, aby

jej ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € a náhradu trov

konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25

ods. 2 nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavnú neopodstatnenosť

sťažnosti (návrhu) ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, , , , , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol

alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového

stavu všeobecný súd vyvodil. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách ( mutatis mutandis , , , ).

Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil,

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ) a zároveň

by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli

napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov. O arbitrárnosti (svojvôli)

pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len

v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne

poprel ich účel a význam (mutatis mutandis , , ).

Ústavný súd už takisto vyslovil právny názor, podľa ktorého ak Občiansky súdny

poriadok (a od 1. júla 2016 , pozn.) vylučuje u bagateľných vecí

prieskum rozhodnutí vydaných súdmi druhej inštancie najvyšším súdom, bolo by proti

logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva

(, ). Aj preto ústavný súd v prípadoch, keď sťažnosť

smeruje proti rozhodnutiu orgánu verejnej moci, v ktorom ide zjavne o bagateľnú sumu,

poskytuje ústavnoprávnu ochranu sťažovateľom len v celkom výnimočných prípadoch,

ak sťažnosť signalizuje, že došlo k zásahu do základných práv alebo slobôd v mimoriadne

závažnom rozsahu, resp. intenzite (napr. , ,

, ). Podľa názoru ústavného súdu v okolnostiach danej

veci o takýto výnimočný prípadne síce zjavne nejde, ide však o otázku spotrebiteľského

práva, a preto ústavný súd považoval za vhodné sa k nej vyjadriť.

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Sťažovateľka v sťažnosti namieta zásah do jej základného práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom... Článok 6 odsek 1 dohovoru upravuje právo na spravodlivý súdny

proces (spravodlivé konanie pred súdom).

Obsah práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nachádza svoje ústavné zakotvenie

aj v siedmom oddiele druhej hlavy , a to v , ktorý zakotvuje právo

na súdnu ochranu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis ), a preto ich porušenie skúma spoločne.

Formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, t. j. právo na spravodlivý proces sa

nezaručuje iba čl. 6 ods. 1 dohovoru, ale je implikované aj v siedmom oddiele druhej hlavy

, a to v (, -36).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu súčasťou obsahu základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Všeobecný súd však nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.

Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

Nespokojnosť sťažovateľky s právnym posúdením veci všeobecným súdom sama

osebe nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti ním

vydaného rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (,

, , ) rešpektuje názor, podľa ktorého právo

na spravodlivé súdne konanie nemožno stotožňovať s procesným úspechom, z čoho

vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom

účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Napadnutým uznesením krajský súd potvrdil uznesenie okresného súdu o nevrátení

sťažovateľke súdneho poplatku za návrh. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského

súdu vyplýva, že krajský súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením odvolaním

napadnutého uznesenia okresného súdu a na doplnenie správnosti dôvodov napadnutého

uznesenia okresného súdu uviedol ďalšie dôvody.

Podstata argumentácie sťažovateľky, ktorá v danej veci porušenie

ani nenamieta, spočíva v námietke nedostatočného odôvodnenia napadnutého uznesenia

krajského súdu, keď podľa jej názoru krajský súd sa náležite nevysporiadal s výkladom

a aplikáciou , prechodného ustanovenia k zmene v zákonnej

definícii spotrebiteľskej zmluvy účinnej od 1. januára 2008 a taktiež s aplikáciou príslušnej

právnej úpravy Európskej únie v oblasti ochrany spotrebiteľa, resp. výkladom príslušných

ustanovení s ohľadom na znenie a účel príslušnej právnej úpravy

Európskej únie v oblasti ochrany spotrebiteľa (eurokonformným výkladom príslušných

zákonných ustanovení).

Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu

dospel k záveru, že rozhodnutie je dostatočným spôsobom odôvodnené, krajský súd

zrozumiteľne prezentoval úvahy, ktoré zvolil pri rozhodovaní vo veci sťažovateľky,

a právne závery, na ktorých je rozhodnutie založené, nemožno hodnotiť ako arbitrárne.

Krajský súd podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil,

prečo v danom prípade sťažovateľkinmu odvolaniu proti uzneseniu okresného súdu, ktorým

okresný súd rozhodol o nevrátení sťažovateľke súdneho poplatku za návrh, nemohlo byť

vyhovené. Na tomto závere nemôže nič zmeniť okolnosť, že sťažovateľka má na celú vec

odlišný názor a s napadnutým uznesením krajského súdu sa nestotožňuje. Táto okolnosť

totiž sama osebe nemôže spôsobiť porušenie označených práv sťažovateľky.

Pri vysporiadaní sa s námietkou sťažovateľky, že zmluva o poskytovaní služieb

Full Service uzavretá medzi ňou a odporcom má byť považovaná za spotrebiteľskú zmluvu

a z toho dôvodu má sťažovateľka požívať status spotrebiteľky, krajský súd poukázal na to,

že podľa jeho názoru „... nie je naplnená podmienka tkvejúca v nemožnosti individuálneho

ovplyvnenia obsahu zmluvy“, ktorá je rozhodujúca pre určenie, či určitú zmluvu možno

alebo nemožno považovať za spotrebiteľskú. Podľa krajského súdu «Zmluva uzavretá medzi

navrhovateľkou a odporcom 1. 6. 2004 sa týka obchodovania s komoditnými derivátmi,

pričom ako navrhovateľka sama v návrhu uviedla „dochádzalo k nedodržaniu dohodnutej

stratégie“ zo strany odporcu, čím nepriamo potvrdila, že obsah zmluvy bol riadne

dojednaný a sama ho i z profesionálneho hľadiska advokátky považovala za dostatočný

a namietala, že až odstupom času dochádzalo k jeho porušovaniu zo strany odporcu.

Z uvedeného teda nemožno vyvodiť záver, že navrhovateľka bola vo vzťahu k odporcovi

v nerovnovážnom postavení, a že by uzavrela formulárový typ zmluvy, a že by sa z toho

dôvodu na ňu vzťahovala úprava ochrany spotrebiteľa.».

Na rozdiel od predchádzajúcej právnej úpravy

definujúcej spotrebiteľskú zmluvu ako kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo alebo iné odplatné

zmluvy upravené v ôsmej časti a zmluvu podľa Občianskeho

zákonníka, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane

spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného

návrhu na uzavretie zmluvy, úprava zavedená účinná

od 1. januára 2008 považuje za spotrebiteľskú zmluvu každú zmluvu bez ohľadu na jej

právnu formu, ktorú uzaviera dodávateľ so spotrebiteľom. Aj po zmene zákonnej definície

spotrebiteľskej zmluvy uskutočnenej pre označenie zmluvy

za spotrebiteľskú je rozhodujúce, či spotrebiteľ pri jej uzatváraní mohol individuálne

ovplyvniť jej obsah. Úprava obsiahnutá v a nasl. upravuje

osobitný spôsob ochrany spotrebiteľa pri uzavieraní tých zmlúv, pri ktorých sa zmluvné

podmienky pripravujú vopred a pri ktorých spotrebiteľ nemá možnosť ovplyvniť ich obsah.

Aj keď zákonodarca tieto skutočnosti (na rozdiel od predchádzajúceho znenia § 52

) výslovne neuviedol, je zrejmé, že praktická aplikácia ustanovení

a nasl. prichádza do úvahy práve pri takto vnímaných

spotrebiteľských zmluvách. Uvedenému nasvedčuje aj znenie a výklad Smernice

č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá

za spotrebiteľskú zmluvu považuje iba takú zmluvu, pri ktorej spotrebiteľ nemal možnosť

ovplyvniť jej obsah. Dôvodom zmeny zákonnej definície spotrebiteľských zmlúv

uskutočnenej nebolo vylúčiť splnenie tejto podmienky,

ale odstrániť stav zúženej aplikácie Smernice č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách, keď za spotrebiteľskú zmluvu bolo možné považovať

iba odplatné zmluvy uzavreté podľa ôsmej časti , resp. uzavreté

podľa a nasl. . Medzi spotrebiteľské zmluvy tak

podľa predchádzajúcej úpravy nebolo možné zaradiť napríklad nepomenované zmluvy

uzavierané podľa alebo zmluvy uzavierané podľa iných

zákonov, napr. o elektronických

komunikáciách v znení neskorších predpisov. Množstvo typických spotrebiteľských zmlúv

sa pritom uzaviera práve podľa týchto iných zákonov. Skutočnosti, že aj podľa úpravy

zavedenej je nutné za spotrebiteľskú zmluvu považovať takú

zmluvu, pri ktorej spotrebiteľ nemal možnosť individuálne ovplyvniť jej obsah, nasvedčuje

aj súčasné znenie poslednej vety , podľa ktorého

dojednanie neprijateľných podmienok neplatí, ak ide o podstatný predmet plnenia,

primeranú cenu plnenia alebo (a to je dôležité) ak neprijateľné podmienky boli dojednané

individuálne.

Podľa ústavného súdu sa krajský súd v napadnutom uznesení nedopustil výkladu

a aplikácie úpravy obsiahnutej v a v znení účinnom

v čase konania o návrhu sťažovateľky (t. j. v znení zavedenom )

a príslušnej právnej úpravy Európskej únie v oblasti ochrany spotrebiteľa, ktorými by sa

odchýlil od znenia ustanovení príslušnej právnej úpravy natoľko, že by tým zásadne poprel

ich účel a význam. Výklad a aplikáciu relevantnej právnej úpravy zo strany krajského súdu

preto nemožno hodnotiť ako arbitrárnu, založenú na jeho svojvôli, a z toho dôvodu

za ústavne neakceptovateľnú. Krajský súd sa v odôvodnení napadnutého uznesenia v súlade

s podmienkami posudzovania zmlúv za spotrebiteľské aj po nadobudnutí účinnosti novej

zákonnej definície spotrebiteľských zmlúv zameral na posúdenie, prečo zmluvu

o poskytovaní služieb Full Service uzavretú medzi sťažovateľkou a odporcom nemožno

považovať spotrebiteľskú, konkrétne na odôvodnenie, prečo je toho názoru, že príslušná

zmluva nespĺňa podmienku tkvejúcu v nemožnosti individuálneho ovplyvnenia obsahu

zmluvy. Ústavný súd preto dospel k záveru, že miera interpretácie a aplikácie relevantnej

právnej úpravy vo väzbe na rozhodujúce skutočnosti prípadu sťažovateľky je adekvátna

a rešpektujúca relevantnú právnu úpravu.

Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietanú skutočnosť, že v pozícii spotrebiteľa sa môže

nachádzať aj advokát, poukazujúc na príslušnú judikatúru Súdneho dvora Európskej únie,

postačí uviesť, že aj zo sťažovateľkou v sťažnosti uvedeného rozhodnutia Súdneho dvora

Európskej únie vyplýva, že pre posúdenie, či advokát sa nachádza v pozícii spotrebiteľa

alebo nie, je rovnako rozhodujúce, či mal možnosť individuálne ovplyvniť obsah zmluvy

alebo takúto možnosť nemal. Odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu nijako

nespochybňuje závery Súdneho dvora Európskej únie, keď krajský súd uvádza: ,,Napriek

tomu, že zmluva nebola navrhovateľkou uzatvorená ako to uvádza aj v návrhu v rámci

predmetu jej profesionálnej činnosti, v rámci jej povolania advokátky, je nanajvýš

nepravdepodobné, aby osoba s právnickým vzdelaním uzatvorila taký typ zmluvy bez toho,

že by nemohla individuálne ovplyvniť jej obsah.“ Rozhodujúcou skutočnosťou

pre posúdenie zmluvy uzavretej medzi sťažovateľkou a odporcom ako nespotrebiteľskej

zmluvy nebolo podľa krajského súdu povolanie sťažovateľky ako advokátky,

ale skutočnosť, že mohla individuálne ovplyvniť obsah príslušnej zmluvy. Napokon,

samotná vyššia miera odbornej kompetencie u advokáta v porovnaní s inými spotrebiteľmi

je aj v zmysle príslušnej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie jedným z aspektov, ktorý

je potrebné zvážiť pri skúmaní, či daná osoba je vo vzťahu k predajcovi alebo dodávateľovi

v znevýhodnenom postavení, a tým nemajúca možnosť individuálne ovplyvniť obsah

zmluvy.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd sa v napadnutom

uznesení ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal s odvolacími dôvodmi

sťažovateľky, ktoré boli pre rozhodnutie o odvolaní vo veci sťažovateľky právne významné

a s ktorými sa nestotožnil, a preto o jej odvolaní rozhodol tak, že odvolaním napadnuté

uznesenie okresného súdu potvrdil ako vecne správne. Podľa názoru ústavného súdu

prima facie nemožno napadnuté uznesenie krajského súdu považovať za neodôvodnené,

pričom zároveň neexistuje žiadna skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup,

resp. svojvoľné závery tohto súdu, t. j. také, ktoré by nemali oporu v zákone.

Krajský súd sa síce v napadnutom uznesení výslovne nezaoberal námietkami

sťažovateľky týkajúcimi sa výkladu a aplikácie ako ani

námietkami týkajúcimi sa aplikácie príslušnej právnej úpravy Európskej únie v oblasti

ochrany spotrebiteľa, resp. výkladu príslušných ustanovení

s ohľadom na znenie a účel príslušnej právnej úpravy Európskej únie v oblasti ochrany

spotrebiteľa (t. j. eurokonformného výkladu príslušných zákonných ustanovení), avšak

pri rozhodovaní o odvolaní sťažovateľky boli tieto v plnej miere zohľadnené. Napadnuté

uznesenie krajského súdu však v plnej miere rešpektuje právnu úpravu, na ktorú

sťažovateľka v podanom odvolaní poukázala.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že medzi

namietaným porušením základného práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a napadnutým uznesením krajského súdu neexistuje príčinná

súvislosť, ktorá by signalizovala reálnu možnosť vyslovenia porušenia uvedeného

základného práva po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto sťažnosť

sťažovateľky v tejto časti odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky vlastniť majetok

podľa a práva na ochranu majetku podľa dodatkového

protokolu a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa

Podľa názoru ústavného súdu z napadnutého uznesenia krajského súdu nemožno

vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsť zo strany krajského súdu

k neprípustnému zásahu do základného práva sťažovateľky vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 a práva na ochranu majetku podľa dodatkového protokolu, a rovnako tak

aj základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

. Napokon, sťažovateľka v sťažnosti neuvádza žiadne dôvody týkajúce sa toho,

že napadnutým uznesením krajského súdu došlo k zásahu do uvedených základných práv

(vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

možno v sťažnosti nájsť len konštatovanie, že prvostupňový súd o jej návrhu na vrátenie

súdneho poplatku za návrh v priebehu obdobia 3,5 mesiaca nerozhodol). Keďže ani v tomto

prípade neexistuje žiadna reálna možnosť vyslovenia porušenia označených práv

sťažovateľky po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti

odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu

zaoberať sa ďalšími formulovanými časťami sťažnostného petitu sťažovateľky (návrhom

na zrušenie uznesenia krajského súdu, na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia

a na priznanie náhrady trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2016