Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 479/2016
PDF · 296.15 KB
No categories available
III. ÚS 479/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. júla 2016
predbežne prerokoval sťažnosť , , vo veci
namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a základného práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd, základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave
č. k. 3 Cob 341/2014-315 z 30. júna 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
19. novembra 2015 doručená sťažnosť , advokátky,
(ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „navrhovateľka“), ktorou namieta porušenie
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a základného práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len ,,dodatkový
protokol“), základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 Cob 341/2014-315 z 30. júna 2015.
Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa návrhom
z 11. júna 2014 a opakovane návrhom z 23. septembra 2014 na Okresnom súde Bratislava
(ďalej len „okresný súd“) domáhala vrátenia súdneho poplatku z dôvodu, že ju na jeho
úhradu okresný súd zaviazal v rozpore s ustanovením § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 71/1992
Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“). Okresný súd o návrhu sťažovateľky
na vrátenie súdneho poplatku za návrh uznesením č. k. 29 Cb 306/2010-295 z 8. októbra
2014 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) rozhodol tak, že sťažovateľke súdny poplatok
za návrh nevráti. Proti uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, ktorým
od odvolacieho súdu žiadala napadnuté uznesenie okresného súdu zmeniť a zaplatený súdny
poplatok jej vrátiť. Krajský súd uznesením č. k. 3 Cob 341/2014-315 z 30. júna 2015
o odvolaní sťažovateľky rozhodol tak, že napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil.
Sťažovateľka v sťažnosti doručenej ústavnému súdu namieta, že postupom
a rozhodnutím krajského súdu došlo k zásahu do jej základného práva vlastniť majetok
a základného práva na jeho ochranu, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov a základného práva na spravodlivé súdne konanie.
Podstata námietok vznesených sťažovateľkou v konaní o jej návrhu na vrátenie
súdneho poplatku vo výške 489 € pred okresným súdom a krajským súdom spočíva
v tvrdení, že sťažovateľke patrí oslobodenie od platenia súdnych poplatkov, keďže
vzhľadom na charakter zmluvy uzavretej medzi ňou ako žalobkyňou a odporcom
je spotrebiteľkou, ktorej zákon o súdnych poplatkoch priznáva oslobodenie od platenia
súdnych poplatkov. Krajský súd sa však s týmto tvrdením sťažovateľky rovnako
ako okresný súd nestotožnil.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v konaní pred okresným
súdom domáhala zaplatenia sumy vo výške 10 284,60 USD z titulu zmluvy o poskytovaní
služieb Full Service uzatvorenej medzi sťažovateľkou a odporcom 1. júna 2004 podľa § 269
ods. 2 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Obchodný zákonník“). Podľa sťažovateľky okresný súd z dôvodu, že k uzatvoreniu
zmluvy došlo v čase, keď zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“) v ustanovení § 52 ods. 1 definoval
spotrebiteľské zmluvy ako kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo alebo iné odplatné zmluvy
upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluvu podľa § 55, ak zmluvnými stranami
sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne
ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy, k záveru,
že zmluvu o poskytovaní služieb uzavretú medzi sťažovateľkou a odporcom podľa § 269
ods. 2 Obchodného zákonníka nemožno považovať za spotrebiteľskú zmluvu, a preto ani
spor medzi sťažovateľkou a odporcom nemožno považovať za spotrebiteľský spor, ktorý by
bol podľa § 4 ods. 2 písm. za) zákona o súdnych poplatkoch oslobodený od platenia
súdnych poplatkov.
Sťažovateľka v odvolaní proti uzneseniu okresného súdu namietala, že okresný súd
sa v rozhodnutí náležite nevysporiadal s jej námietkou týkajúcou sa aplikácie prechodného
ustanovenia k zmene zákonnej definície spotrebiteľa a spotrebiteľskej zmluvy uskutočnenej
zákonom Národnej rady Slovenskej republiky č. 568/2007 Z. z. zmena zákona
o dobrovoľných dražbách a zmena niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 568/2007 Z. z.“)
a účinnej od 1. januára 2008, podľa ktorej sa na rozdiel od predchádzajúcej úpravy
za spotrebiteľskú zmluvu považuje každá zmluva, bez ohľadu na právnu formu, ktorú
uzaviera dodávateľ so spotrebiteľom a aplikáciou ktorej by sa zmluva o poskytovaní služieb
uzavretá medzi sťažovateľkou a odporcom mala podľa sťažovateľky považovať
za spotrebiteľskú a sťažovateľka mať v spore s odporcom status spotrebiteľa.
Podľa prechodného ustanovenia § 879j Občianskeho zákonníka sa ustanoveniami novej
zákonnej definície spotrebiteľskej zmluvy majú spravovať aj právne vzťahy vzniknuté
pred nadobudnutím jej účinnosti (pred 1. januárom 2008), pričom vznik týchto právnych
vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred 1. januárom 2008 sa majú posudzovať
podľa doterajších predpisov. Ustanovenie § 879j Občianskeho zákonníka zaviedlo
tzv. nepravú spätnú pôsobnosť zákona.
Sťažovateľka v odvolaní proti uzneseniu okresného súdu namietala, že okresný súd
vo svojom rozhodnutí nezohľadnil okrem vnútroštátnej úpravy (§ 879j Občianskeho
zákonníka) aj právnu úpravu Európskej únie v oblasti ochrany spotrebiteľa.
Podľa sťažovateľky k posúdeniu jej vzťahu s odporcom za spotrebiteľský by bolo možné
dospieť aj uplatnením právnej úpravy účinnej do 1. januára 2008, a to v prípade,
ak by okresný súd ustanovenie § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka definujúceho
spotrebiteľskú zmluvu vykladal eurokonformne, t. j. s ohľadom na ustanovenia príslušných
smerníc Európskej únie (Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a Smernice Európskeho parlamentu a Rady
2002/65/ES z 23. septembra 2002 o poskytovaní finančných služieb spotrebiteľom
na diaľku a o zmene a doplnení smernice Rady 90/619/EHS a smerníc 97/7/ES a 98/27/ES),
podľa ktorých by podľa sťažovateľky bolo možné za spotrebiteľskú zmluvu považovať
aj zmluvu o poskytovaní služieb uzavretú medzi sťažovateľkou a odporcom
podľa Obchodného zákonníka. Podľa sťažovateľky „... všeobecná občianskoprávna úprava
spotrebiteľských zmlúv účinná pred 1. 1. 2008 nezodpovedala príslušným ustanoveniam
práva EÚ upravujúcich postavenie spotrebiteľa a obsah spotrebiteľských zmlúv, osobitne
ustanoveniam čl. 2 a 3 Smernice o spotrebiteľských zmluvách [smernice o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, pozn.] a čl. 2 Smernice o poskytovaní
finančných služieb na diaľku, pričom Prvostupňový súd Uznesením prvostupňového súdu
odmietol na danú vec aplikovať eurokonformný výklad príslušných ustanovení Občianskeho
zákonníka v znení neskorších predpisov.“. Podľa sťažovateľky „... Prvostupňový súd bol
povinný aj vo vzťahu k ostatným vnútroštátnym právnym predpisom upravujúcim režim
ochrany spotrebiteľa aplikovať eurokonformný výklad príslušných zákonných ustanovení –
tzn. interpretovať príslušné ustanovenia vnútroštátneho zákona čo najviac v súlade
so znením a cieľmi vyššie spomínaných smerníc práva EÚ tak, aby sa dosiahol týmito
smernicami sledovaný výsledok...“.
Krajský súd odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil ako vecne
správne. S odôvodnením napadnutého uznesenia okresného súdu sa v celom rozsahu
stotožnil a podľa § 219 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení
neskorších predpisov na zdôraznenie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia doplnil:
«Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa správne rozhodol o nepriznaní
oslobodenia od súdneho poplatku navrhovateľke. V návrhu ako i v odvolaní navrhovateľka
uviedla, že jej patrí oslobodenie od platenia súdnych poplatkov keďže vzhľadom
na charakter zmluvy uzavretej medzi ňou a odporcom je spotrebiteľkou, ktorej zákon
o súdnych poplatkoch priznáva oslobodenie od platenia súdnych poplatkov. Súd prvého
stupňa rovnako ako odvolací súd sa však s tvrdením navrhovateľky nestotožnil. Odvolací
súd je toho názoru, že nie je naplnená podmienka tkvejúca v nemožnosti individuálneho
ovplyvnenia obsahu zmluvy. Zmluva uzavretá medzi navrhovateľkou a odporcom 1. 6. 2004
sa týka obchodovania s komoditnými derivátmi, pričom ako navrhovateľka sama v návrhu
uviedla „dochádzalo k nedodržaniu dohodnutej stratégie“ zo strany odporcu, čím nepriamo
potvrdila, že obsah zmluvy bol riadne dojednaný a sama ho i z profesionálneho hľadiska
advokátky považovala za dostatočný a namietala, že až odstupom času dochádzalo k jeho
porušovaniu zo strany odporcu. Z uvedeného teda nemožno vyvodiť záver, že navrhovateľka
bola vo vzťahu k odporcovi v nerovnovážnom postavení, a že by uzavrela formulárový typ
zmluvy, a že by sa z toho dôvodu na ňu vzťahovala úprava ochrany spotrebiteľa.
Napriek tomu, že zmluva nebola navrhovateľkou uzatvorená ako to uvádza aj v návrhu
v rámci predmetu jej profesionálnej činnosti, v rámci jej povolania advokátky, je nanajvýš
nepravdepodobné, aby osoba s právnickým vzdelaním uzatvorila taký typ zmluvy bez toho,
že by nemohla individuálne ovplyvniť jej obsah.»
V sťažnosti adresovanej ústavnému súdu sťažovateľka namieta zásah do označených
základných práv z dôvodu, že ,,Súd v predmetnej právnej veci nevykonal dôslednú analýzu
zodpovedajúcich prechodných ustanovení týkajúcich sa zmeny občianskoprávnej zákonnej
definície spotrebiteľa a spotrebiteľskej zmluvy s účinnosťou od 1. 1. 2008 a všeobecnej
vnútroštátnej právnej úpravy ochrany spotrebiteľa. Súd pri právnom posúdení mojej
povinnosti zaplatiť súdny poplatok obdobne ako Prvostupňový súd prehliadol ustanovenie
§ 879j Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov (tzn. princíp nepravej
retroaktivity novelizovanej právnej úpravy spotrebiteľských zmlúv podľa § 52 až 53
Občianskeho zákonníka v znení účinnom po 1. 1. 2008)...“.
Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že „... na právne vzťahy, ktoré boli založené v
čase platnosti zrušenej právnej normy, bol Súd povinný použiť novú účinnú právnu úpravu,
ktorá tieto právne vzťahy odo dňa svojej účinnosti zmenila, resp. doplnila a spojila s nimi
určité práva a povinnosti“.
Podľa sťažovateľky „Súd bol povinný na právny vzťah medzi mnou a žalovanou
ako aj nároky z tohto vzťahu vzniknuté pred 1. 1. 2008 ... uplatniť nepriamu aplikáciu
Smernice o spotrebiteľských vzťahoch a Smernice o poskytovaní finančných služieb
na diaľku - tzn. eurokonformný výklad vnútroštátneho práva smerujúci k dosiahnutiu
výsledku predpokladaného oboma... smernicami“.
Z dôvodu, že krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia „... neposkytol
žiadne vysvetlenie, prečo [sťažovateľkinu] právnu argumentáciu týkajúcu sa povinnosti
rešpektovať zákonný princíp nepravej retroaktivity a v zodpovedajúcom rozsahu aplikovať
eurokonformný výklad príslušných právnych noriem vnútroštátneho práva prehliada
a prečo sa sústredil výlučne na posúdenie splnenia podmienky rovnovážneho postavenia
účastníkov posudzovanej zmluvy“, sťažovateľka namieta, že napadnuté uznesenie krajského
súdu „... trpí nedostatkom riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia zakladajúceho...
dôvod porušenia môjho práva na spravodlivé súdne konanie“.
Vychádzajúc z odôvodnenia rozsudku Súdneho dvora Európskej únie z 3. septembra
2015 vo veci C-110/14 Horațiu Ovidiu Costea v. SC Volksbank România SA
[EU:C:2015:538] sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že „... v... pozícii spotrebiteľa sa môže
ocitnúť aj advokát v súvislosti s konaniami, ktoré nespadajú do rámca výkonu advokátskeho
povolania a hoci advokát má vyššiu mieru odbornej kompetencie v porovnaní s inými
spotrebiteľmi, to je však len jeden aspekt, ktorý je potrebné zobrať do úvahy pri skúmaní,
či nie je vo vzťahu k predajcovi alebo dodávateľovi v znevýhodnenom postavení; druhým
aspektom je vyjednávacia sila spotrebiteľa vo vzťahu k podmienkam, ktoré sú predajcom
alebo spotrebiteľom vopred pripravené a na obsah ktorých nemá spotrebiteľ vplyv a práve
v súvislosti s týmto druhým aspektom sa advokát nachádza v rovnako znevýhodnenom
postavení ako ktorýkoľvek iný spotrebiteľ.“.
Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľka v petite sťažnosti navrhuje,
aby ústavný súd vydal nález, ktorým rozhodne, že krajský súd v konaní vedenom
pod sp. zn. 29 Cb 306/2010 (3 Cob 341/2014) porušil jej základné právo na ochranu
majetku podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu, základné právo na verejné
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a základné právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a aby napadnuté uznesenie
krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Sťažovateľka zároveň navrhuje, aby
jej ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € a náhradu trov
konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavnú neopodstatnenosť
sťažnosti (návrhu) ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07, I. ÚS 453/2011).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli
k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol
alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového
stavu všeobecný súd vyvodil. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie
s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných
slobodách (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil,
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01) a zároveň
by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli
napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov. O arbitrárnosti (svojvôli)
pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len
v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne
poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Ústavný súd už takisto vyslovil právny názor, podľa ktorého ak Občiansky súdny
poriadok (a od 1. júla 2016 Civilný sporový poriadok, pozn.) vylučuje u bagateľných vecí
prieskum rozhodnutí vydaných súdmi druhej inštancie najvyšším súdom, bolo by proti
logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva
(IV. ÚS 431/2012, IV. ÚS 94/2014). Aj preto ústavný súd v prípadoch, keď sťažnosť
smeruje proti rozhodnutiu orgánu verejnej moci, v ktorom ide zjavne o bagateľnú sumu,
poskytuje ústavnoprávnu ochranu sťažovateľom len v celkom výnimočných prípadoch,
ak sťažnosť signalizuje, že došlo k zásahu do základných práv alebo slobôd v mimoriadne
závažnom rozsahu, resp. intenzite (napr. IV. ÚS 414/2010, IV. ÚS 79/2011,
IV. ÚS 251/2011, IV. ÚS 717/2013). Podľa názoru ústavného súdu v okolnostiach danej
veci o takýto výnimočný prípadne síce zjavne nejde, ide však o otázku spotrebiteľského
práva, a preto ústavný súd považoval za vhodné sa k nej vyjadriť.
K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
Sťažovateľka v sťažnosti namieta zásah do jej základného práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom... Článok 6 odsek 1 dohovoru upravuje právo na spravodlivý súdny
proces (spravodlivé konanie pred súdom).
Obsah práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nachádza svoje ústavné zakotvenie
aj v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy, a to v čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorý zakotvuje právo
na súdnu ochranu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne.
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97), a preto ich porušenie skúma spoločne.
Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, t. j. právo na spravodlivý proces sa
nezaručuje iba čl. 6 ods. 1 dohovoru, ale je implikované aj v siedmom oddiele druhej hlavy
ústavy, a to v čl. 46 ods. 1 ústavy (II. ÚS 71/97, III. ÚS 53/09-36).
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu súčasťou obsahu základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Všeobecný súd však nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia
bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.
Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Nespokojnosť sťažovateľky s právnym posúdením veci všeobecným súdom sama
osebe nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti ním
vydaného rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 3/97,
I. ÚS 225/05, II. ÚS 56/07, I. ÚS 232/08) rešpektuje názor, podľa ktorého právo
na spravodlivé súdne konanie nemožno stotožňovať s procesným úspechom, z čoho
vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom
účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
Napadnutým uznesením krajský súd potvrdil uznesenie okresného súdu o nevrátení
sťažovateľke súdneho poplatku za návrh. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského
súdu vyplýva, že krajský súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením odvolaním
napadnutého uznesenia okresného súdu a na doplnenie správnosti dôvodov napadnutého
uznesenia okresného súdu uviedol ďalšie dôvody.
Podstata argumentácie sťažovateľky, ktorá v danej veci porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy
ani nenamieta, spočíva v námietke nedostatočného odôvodnenia napadnutého uznesenia
krajského súdu, keď podľa jej názoru krajský súd sa náležite nevysporiadal s výkladom
a aplikáciou § 879j Občianskeho zákonníka, prechodného ustanovenia k zmene v zákonnej
definícii spotrebiteľskej zmluvy účinnej od 1. januára 2008 a taktiež s aplikáciou príslušnej
právnej úpravy Európskej únie v oblasti ochrany spotrebiteľa, resp. výkladom príslušných
ustanovení Občianskeho zákonníka s ohľadom na znenie a účel príslušnej právnej úpravy
Európskej únie v oblasti ochrany spotrebiteľa (eurokonformným výkladom príslušných
zákonných ustanovení).
Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu
dospel k záveru, že rozhodnutie je dostatočným spôsobom odôvodnené, krajský súd
zrozumiteľne prezentoval úvahy, ktoré zvolil pri rozhodovaní vo veci sťažovateľky,
a právne závery, na ktorých je rozhodnutie založené, nemožno hodnotiť ako arbitrárne.
Krajský súd podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil,
prečo v danom prípade sťažovateľkinmu odvolaniu proti uzneseniu okresného súdu, ktorým
okresný súd rozhodol o nevrátení sťažovateľke súdneho poplatku za návrh, nemohlo byť
vyhovené. Na tomto závere nemôže nič zmeniť okolnosť, že sťažovateľka má na celú vec
odlišný názor a s napadnutým uznesením krajského súdu sa nestotožňuje. Táto okolnosť
totiž sama osebe nemôže spôsobiť porušenie označených práv sťažovateľky.
Pri vysporiadaní sa s námietkou sťažovateľky, že zmluva o poskytovaní služieb
Full Service uzavretá medzi ňou a odporcom má byť považovaná za spotrebiteľskú zmluvu
a z toho dôvodu má sťažovateľka požívať status spotrebiteľky, krajský súd poukázal na to,
že podľa jeho názoru „... nie je naplnená podmienka tkvejúca v nemožnosti individuálneho
ovplyvnenia obsahu zmluvy“, ktorá je rozhodujúca pre určenie, či určitú zmluvu možno
alebo nemožno považovať za spotrebiteľskú. Podľa krajského súdu «Zmluva uzavretá medzi
navrhovateľkou a odporcom 1. 6. 2004 sa týka obchodovania s komoditnými derivátmi,
pričom ako navrhovateľka sama v návrhu uviedla „dochádzalo k nedodržaniu dohodnutej
stratégie“ zo strany odporcu, čím nepriamo potvrdila, že obsah zmluvy bol riadne
dojednaný a sama ho i z profesionálneho hľadiska advokátky považovala za dostatočný
a namietala, že až odstupom času dochádzalo k jeho porušovaniu zo strany odporcu.
Z uvedeného teda nemožno vyvodiť záver, že navrhovateľka bola vo vzťahu k odporcovi
v nerovnovážnom postavení, a že by uzavrela formulárový typ zmluvy, a že by sa z toho
dôvodu na ňu vzťahovala úprava ochrany spotrebiteľa.».
Na rozdiel od predchádzajúcej právnej úpravy § 52 Občianskeho zákonníka
definujúcej spotrebiteľskú zmluvu ako kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo alebo iné odplatné
zmluvy upravené v ôsmej časti Občianskeho zákonníka a zmluvu podľa § 55 Občianskeho
zákonníka, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane
spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného
návrhu na uzavretie zmluvy, úprava zavedená zákonom č. 568/2007 Z. z. účinná
od 1. januára 2008 považuje za spotrebiteľskú zmluvu každú zmluvu bez ohľadu na jej
právnu formu, ktorú uzaviera dodávateľ so spotrebiteľom. Aj po zmene zákonnej definície
spotrebiteľskej zmluvy uskutočnenej zákonom č. 568/2007 Z. z. pre označenie zmluvy
za spotrebiteľskú je rozhodujúce, či spotrebiteľ pri jej uzatváraní mohol individuálne
ovplyvniť jej obsah. Úprava obsiahnutá v § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka upravuje
osobitný spôsob ochrany spotrebiteľa pri uzavieraní tých zmlúv, pri ktorých sa zmluvné
podmienky pripravujú vopred a pri ktorých spotrebiteľ nemá možnosť ovplyvniť ich obsah.
Aj keď zákonodarca tieto skutočnosti (na rozdiel od predchádzajúceho znenia § 52
Občianskeho zákonníka) výslovne neuviedol, je zrejmé, že praktická aplikácia ustanovení
§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka prichádza do úvahy práve pri takto vnímaných
spotrebiteľských zmluvách. Uvedenému nasvedčuje aj znenie a výklad Smernice
č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá
za spotrebiteľskú zmluvu považuje iba takú zmluvu, pri ktorej spotrebiteľ nemal možnosť
ovplyvniť jej obsah. Dôvodom zmeny zákonnej definície spotrebiteľských zmlúv
uskutočnenej zákonom č. 568/2007 Z. z. nebolo vylúčiť splnenie tejto podmienky,
ale odstrániť stav zúženej aplikácie Smernice č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách, keď za spotrebiteľskú zmluvu bolo možné považovať
iba odplatné zmluvy uzavreté podľa ôsmej časti Občianskeho zákonníka, resp. uzavreté
podľa § 55 a nasl. Občianskeho zákonníka. Medzi spotrebiteľské zmluvy tak
podľa predchádzajúcej úpravy nebolo možné zaradiť napríklad nepomenované zmluvy
uzavierané podľa § 51 Občianskeho zákonníka alebo zmluvy uzavierané podľa iných
zákonov, napr. Obchodného zákonníka alebo zákona č. 351/2011 Z. z. o elektronických
komunikáciách v znení neskorších predpisov. Množstvo typických spotrebiteľských zmlúv
sa pritom uzaviera práve podľa týchto iných zákonov. Skutočnosti, že aj podľa úpravy
zavedenej zákonom č. 568/2007 Z. z. je nutné za spotrebiteľskú zmluvu považovať takú
zmluvu, pri ktorej spotrebiteľ nemal možnosť individuálne ovplyvniť jej obsah, nasvedčuje
aj súčasné znenie § 53 ods. 1 poslednej vety Občianskeho zákonníka, podľa ktorého
dojednanie neprijateľných podmienok neplatí, ak ide o podstatný predmet plnenia,
primeranú cenu plnenia alebo (a to je dôležité) ak neprijateľné podmienky boli dojednané
individuálne.
Podľa ústavného súdu sa krajský súd v napadnutom uznesení nedopustil výkladu
a aplikácie úpravy obsiahnutej v § 52 a § 879j Občianskeho zákonníka v znení účinnom
v čase konania o návrhu sťažovateľky (t. j. v znení zavedenom zákonom č. 568/2007 Z. z.)
a príslušnej právnej úpravy Európskej únie v oblasti ochrany spotrebiteľa, ktorými by sa
odchýlil od znenia ustanovení príslušnej právnej úpravy natoľko, že by tým zásadne poprel
ich účel a význam. Výklad a aplikáciu relevantnej právnej úpravy zo strany krajského súdu
preto nemožno hodnotiť ako arbitrárnu, založenú na jeho svojvôli, a z toho dôvodu
za ústavne neakceptovateľnú. Krajský súd sa v odôvodnení napadnutého uznesenia v súlade
s podmienkami posudzovania zmlúv za spotrebiteľské aj po nadobudnutí účinnosti novej
zákonnej definície spotrebiteľských zmlúv zameral na posúdenie, prečo zmluvu
o poskytovaní služieb Full Service uzavretú medzi sťažovateľkou a odporcom nemožno
považovať spotrebiteľskú, konkrétne na odôvodnenie, prečo je toho názoru, že príslušná
zmluva nespĺňa podmienku tkvejúcu v nemožnosti individuálneho ovplyvnenia obsahu
zmluvy. Ústavný súd preto dospel k záveru, že miera interpretácie a aplikácie relevantnej
právnej úpravy vo väzbe na rozhodujúce skutočnosti prípadu sťažovateľky je adekvátna
a rešpektujúca relevantnú právnu úpravu.
Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietanú skutočnosť, že v pozícii spotrebiteľa sa môže
nachádzať aj advokát, poukazujúc na príslušnú judikatúru Súdneho dvora Európskej únie,
postačí uviesť, že aj zo sťažovateľkou v sťažnosti uvedeného rozhodnutia Súdneho dvora
Európskej únie vyplýva, že pre posúdenie, či advokát sa nachádza v pozícii spotrebiteľa
alebo nie, je rovnako rozhodujúce, či mal možnosť individuálne ovplyvniť obsah zmluvy
alebo takúto možnosť nemal. Odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu nijako
nespochybňuje závery Súdneho dvora Európskej únie, keď krajský súd uvádza: ,,Napriek
tomu, že zmluva nebola navrhovateľkou uzatvorená ako to uvádza aj v návrhu v rámci
predmetu jej profesionálnej činnosti, v rámci jej povolania advokátky, je nanajvýš
nepravdepodobné, aby osoba s právnickým vzdelaním uzatvorila taký typ zmluvy bez toho,
že by nemohla individuálne ovplyvniť jej obsah.“ Rozhodujúcou skutočnosťou
pre posúdenie zmluvy uzavretej medzi sťažovateľkou a odporcom ako nespotrebiteľskej
zmluvy nebolo podľa krajského súdu povolanie sťažovateľky ako advokátky,
ale skutočnosť, že mohla individuálne ovplyvniť obsah príslušnej zmluvy. Napokon,
samotná vyššia miera odbornej kompetencie u advokáta v porovnaní s inými spotrebiteľmi
je aj v zmysle príslušnej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie jedným z aspektov, ktorý
je potrebné zvážiť pri skúmaní, či daná osoba je vo vzťahu k predajcovi alebo dodávateľovi
v znevýhodnenom postavení, a tým nemajúca možnosť individuálne ovplyvniť obsah
zmluvy.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd sa v napadnutom
uznesení ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal s odvolacími dôvodmi
sťažovateľky, ktoré boli pre rozhodnutie o odvolaní vo veci sťažovateľky právne významné
a s ktorými sa nestotožnil, a preto o jej odvolaní rozhodol tak, že odvolaním napadnuté
uznesenie okresného súdu potvrdil ako vecne správne. Podľa názoru ústavného súdu
prima facie nemožno napadnuté uznesenie krajského súdu považovať za neodôvodnené,
pričom zároveň neexistuje žiadna skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup,
resp. svojvoľné závery tohto súdu, t. j. také, ktoré by nemali oporu v zákone.
Krajský súd sa síce v napadnutom uznesení výslovne nezaoberal námietkami
sťažovateľky týkajúcimi sa výkladu a aplikácie § 879j Občianskeho zákonníka ako ani
námietkami týkajúcimi sa aplikácie príslušnej právnej úpravy Európskej únie v oblasti
ochrany spotrebiteľa, resp. výkladu príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka
s ohľadom na znenie a účel príslušnej právnej úpravy Európskej únie v oblasti ochrany
spotrebiteľa (t. j. eurokonformného výkladu príslušných zákonných ustanovení), avšak
pri rozhodovaní o odvolaní sťažovateľky boli tieto v plnej miere zohľadnené. Napadnuté
uznesenie krajského súdu však v plnej miere rešpektuje právnu úpravu, na ktorú
sťažovateľka v podanom odvolaní poukázala.
Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že medzi
namietaným porušením základného práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a napadnutým uznesením krajského súdu neexistuje príčinná
súvislosť, ktorá by signalizovala reálnu možnosť vyslovenia porušenia uvedeného
základného práva po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto sťažnosť
sťažovateľky v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky vlastniť majetok
podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového
protokolu a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
Podľa názoru ústavného súdu z napadnutého uznesenia krajského súdu nemožno
vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsť zo strany krajského súdu
k neprípustnému zásahu do základného práva sťažovateľky vlastniť majetok podľa čl. 20
ods. 1 ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, a rovnako tak
aj základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy. Napokon, sťažovateľka v sťažnosti neuvádza žiadne dôvody týkajúce sa toho,
že napadnutým uznesením krajského súdu došlo k zásahu do uvedených základných práv
(vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
možno v sťažnosti nájsť len konštatovanie, že prvostupňový súd o jej návrhu na vrátenie
súdneho poplatku za návrh v priebehu obdobia 3,5 mesiaca nerozhodol). Keďže ani v tomto
prípade neexistuje žiadna reálna možnosť vyslovenia porušenia označených práv
sťažovateľky po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu
zaoberať sa ďalšími formulovanými časťami sťažnostného petitu sťažovateľky (návrhom
na zrušenie uznesenia krajského súdu, na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
a na priznanie náhrady trov konania).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. júla 2016