Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 721/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. septembra 2016

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpenej Advokátskou kanceláriou Mgr. Jozef

Vida, s. r. o., Turecká 36, Nové Zámky, v mene ktorej koná advokát Mgr. Jozef Vida,

vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa Slovenskej

republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením č. k. -2410 zo 17. septembra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. decembra

2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta

porušenie svojho základného práva podľa (ďalej

len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len

„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej len „konanie krajského

súdu“) a jeho uznesením č. k. -2410 zo 17. septembra 2015 (ďalej len

„uznesenie krajského súdu“).

Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že 13. marca 2013 Krajská prokuratúra v Trnave

(ďalej len „krajská prokuratúra“) požiadala príslušný kompetentný úrad Nemeckej

spolkovej republiky o poskytnutie právnej pomoci vo veci obzvlášť závažného zločinu

podvodu podľa a . Krajská prokuratúra

s odvolaním sa na čl. 1 ods. 1 Európskeho dohovoru o vzájomnej pomoci v trestných

veciach podpísaného 20. apríla 1959 v Štrasburgu, čl. 4 ods. 1 Dohovoru o vzájomnej

pomoci v trestných veciach medzi členskými štátmi Európskej únie vypracovaného Radou

v súlade s čl. 34 Zmluvy o Európskej únii, podpísaného 29. mája 2000 v Bruseli, čl. 2

Protokolu k Dohovoru o vzájomnej pomoci v trestných veciach medzi členskými štátmi

Európskej únie vypracovaného Radou v súlade s čl. 34 Zmluvy o Európskej únii

zo 16. októbra 2001 v Luxemburgu, ako aj na čl. 15 ods. 1 a čl. 16 Dohovoru o praní

špinavých peňazí, vyhľadávaní, zaistení a konfiškácii ziskov z trestnej činnosti

a o financovaní terorizmu prijatého 16. mája 2005 vo Varšave žiadala v rámci právnej

pomoci okrem iného aj zaistenie peňažných prostriedkov, ktoré sa v tom čase mali

nachádzať na účte

(ďalej len „banka

“), a to pre účely trestného konania, pretože zistené skutočnosti nasvedčovali tomu, že

pochádzajú z trestnej činnosti. Po poskytnutí informácie o zaistení týchto peňažných

prostriedkov mal byť dodatočne dohodnutý ďalší postup nakladania s uvedenými

financiami. Zároveň krajská prokuratúra žiadala zadovážiť výpisy z ďalších peňažných

ústavov Spolkovej republiky Nemecko, a to na účely ustálenia, kde sa nachádza suma

319 000 €.

Sťažovateľka ďalej uvádza, že zo záverečnej správy z vyšetrovania riaditeľa polície

Krajinského kriminálneho úradu v Berlíne z 18. novembra 2013 vyplýva, že krajská

prokuratúra bola informovaná, že na žiadosť nemeckej prokuratúry Okresný súd Tiergarten

v Berlíne sp. zn. (353 Gs) (4970/13) uznesením z 25. októbra 2013 nariadil

2

zhabanie pohľadávky v sume 282 000 € z účtu , ktorý

patrí sťažovateľke na účel pomoci, t. j. vrátenia týchto finančných prostriedkov

poškodeným. Toto uznesenie bolo vykonateľné v ten istý deň prostredníctvom zhabania

pohľadávky. Okresný súd Tiergarten v Berlíne v predmetnom uznesení uviedol, že

vo vyhlásení poddlžníka banka uviedla, že zhabanie bolo uznané, avšak nie je k dispozícii

dostačujúci zostatok na uspokojenie celej pohľadávky. Podľa telefonickej informácie banky

bolo zaistených 252 000,88 €. Po oznámení o zhabaní bol zostatok 29. októbra 2013

z technických dôvodov interne v rámci banky odoslaný na účet sťažovateľky.

Sťažovateľka proti už uvedenému uzneseniu Okresného súdu Tiergarten v Berlíne

podala sťažnosť. Krajinský súd v Berlíne uznesením sp. zn. z 11. februára 2014

zamietol jej sťažnosť z 25. októbra 2013. Sťažovateľka uvádza, že „v predmetnom uznesení

bolo vyzdvihnuté, že sťažovateľka nie je postavená mimo právnu ochranu. Krajinský súd

v Berlíne konštatoval, že viac-menej záleží na sťažovateľke, aby predkladala písomnosti

vo svojej záležitosti príslušným miestam v Slovenskej republike a tieto podnietila

k opätovnému prehodnoteniu dôkazov a stiahnutiu žiadosti o právnu pomoc. V závere

uznesenia Krajinský súd v Berlíne poukázal na skutočnosť, že napadnutie rozhodnutia

o zaistení, pričom aj urýchlenie vybavovania, je potrebné vykonať súdmi štátu, ktorý

rozhoduje pričom sa odvolal na článok 11 ods. 2 Rámcového rozhodnutia Rady 2003/577 JI

zo dňa 22. 07. 2003 o vykonávaní príkazu na zaistenie majetku alebo dôkazov v Európskej

únii (v Slovenskej republike známe pod číslom 2003/577/SVV).“.

Prípisom sp. zn. z 18. júna 2014 najvyšší prokurátor v Berlíne

informoval krajskú prokuratúru o vybavení žiadosti o právnu pomoc (-4)

a zároveň uviedol, že „zhabanie vkladov na účte sťažovateľky je v súlade s nemeckým

právom. Záverom konajúci nemecký prokurátor požiadal Krajskú prokuratúru Trnava, aby

bez meškania oznámila, ak by z jej strany nebol záujem o zaistenie a zhabaná pohľadávka

môže byť opäť uvoľnená. V opačnom prípade žiadal konajúci nemecký prokurátor, aby im

Krajská prokuratúra v Trnave tak ako jej to okolnosti dovolia, doručila právoplatné

rozhodnutie o zhabaní, konfiškácii alebo prepadnutí zaisteného majetku.“.

Sťažovateľka uvádza, že prípis Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Trnave,

odboru kriminálnej polície sp. zn. KRP-122/1-VYS-TT-2014 z 9. septembra 2014, v ktorom

bola upovedomená o tom, že jej boli zaistené peniaze nemeckými orgánmi pre účely

trestného konania, prevzala až 20. októbra 2014.

Sťažovateľka prostredníctvom splnomocneného zástupcu podala 24. marca 2015

krajskej prokuratúre žiadosť o zrušenie zaistenia peňažných prostriedkov podľa § 95 ods. 8

, v ktorej poukázala predovšetkým na absenciu zákonného postupu pri

zaisťovaní jej peňažných prostriedkov, teda na absenciu príkazu na zaistenie peňažných

prostriedkov podľa , ako aj na vedomosť orgánov činných

v trestnom konaní o zaistení peňažných prostriedkov sťažovateľky.

Krajská prokuratúra jej na uvedenú žiadosť odpovedala prípisom z 30. marca 2015,

v ktorom vo veci konajúci prokurátor uviedol, že k zaisteniu peňažných prostriedkov

sťažovateľky nedošlo podľa , ale na základe výsledku právnej

pomoci dožiadaného štátu, t. j. medzinárodného práva a práva Spolkovej republiky

Nemecko, ktorého kompetentné orgány už dôvodnosť a zákonnosť daného postupu posúdili

a v celom rozsahu odobrili. „Zároveň uviedol, že nie je v kompetencii tunajších orgánov

činných v trestnom konaní v zmysle bezprostredne rozhodnúť o zrušení

zaistenia takýchto finančných prostriedkov, ale pre naplnenie zákonného postupu bude

nevyhnutné, aby došlo primárne k vyhodnoteniu legálnosti týchto prostriedkov v príslušnom

konaní, čím je ich ďalší osud bezprostredne spätý s ukončením trestnej veci obvineného.

Ďalej upriamil pozornosť na ustanovenie , podľa ktorého orgány

činné v trestnom konaní ale aj súd posudzujú samostatne predbežné otázky. Konajúci

prokurátor v predmetnom upovedomení zdôraznil, že až po obdržaní výsledkov právnej

pomoci zo SRN dňa 14. 08. 2014 tunajšie orgány zistili všetky rozhodné skutočnosti

týkajúce sa účtov (majiteľ, stav a pod.) a preto iba potom mohli dotknutú osobu −

sťažovateľku s daným stavom oboznámiť. Zároveň uviedol, že forma upovedomenia o

zaistení predmetných peňažných prostriedkov vyšetrovateľkou nevykazuje žiadne znaky

nezákonnosti.“

4

Sťažovateľka ďalej uvádza, že keďže jej splnomocnený zástupca nemohol

akceptovať argumentáciu konajúceho prokurátora krajskej prokuratúry uvedenú v prípise

z 30. marca 2015, podal 5. mája 2015 žiadosť o zrušenie zaistenia peňažných prostriedkov

sťažovateľky na Okresnom súde Galanta (ďalej len „okresný súd“). Konanie bolo v tom

čase na okresnom súde vedené pod sp. zn. , pretože 1. apríla 2015 podal

konajúci prokurátor v tejto trestnej veci na okresnom súde obžalobu. V predmetnej žiadosti

mal splnomocnený zástupca okrem iného poukázať na to, že «v podaní Najvyššieho

prokurátora v Berlíne spis. zn. z 18. 06. 2014 adresovanom Krajskej

prokuratúre Trnava k spis. zn. -4 dozorujúci prokurátor apeloval, aby Krajská

prokuratúra Trnava tak ako jej to okolnosti dovolia doručila na úrad Najvyššieho

prokurátora v Berlíne právoplatné rozhodnutie o zhabaní, konfiškácii alebo prepadnutí

zaisteného majetku a teda príkaz na zaistenie v zmysle článku 4 ods. 1 Rámcového

rozhodnutia rady č. 2003/577/SVV resp. resp.

“. Splnomocnený zástupca mal tiež poukázať na

«paradoxnú situáciu kedy Krajinský súd v Berlíne odkazoval sťažovateľku na napádanie

neexistujúceho rozhodnutia t. j. príkazu na zaistenie. V žiadosti ďalej splnomocnený

zástupca uviedol, že práve s prihliadnutím na podanie Najvyššieho prokurátora v Berlíne

spis. zn. z 18.06.2014 adresovanom Krajskej Prokuratúre Trnava k spis. zn.

-4 a na Uznesenie Krajinského súdu v Berlíne číslo spisu zo dňa

11. 02. 2014 je zrejmá opodstatnenosť námietok ohľadom absencie Príkazu na zaistenie

v zmysle článku 4 ods. 1 Rámcového rozhodnutia Rady 2003/577/SSV, resp. v zmysle § 7

ods. 1 resp.

a dôvodnosť pochybností o správnom procesnom postupe zaistenia peňažných prostriedkov

zo strany orgánov činných v trestnom konaní v prípravnom konaní. Splnomocnený zástupca

poukázal, že sú hrubým spôsobom porušované majetkové a občianske práva sťažovateľky

garantované SR ako aj Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, Rím, 04.11.1950 (ďalej len „EDĽP“) t. j. predpis č. a to

najmä právo na pokojné užívanie majetku − článok 1 Dodatkového protokolu EDĽP, Paríž,

20. 03. 1952...». V závere žiadosti splnomocnený zástupca žiadal „per analogiam § 95

ods. 8 , aby Okresný súd Galanta bezodkladne rozhodol o predloženej

žiadosti a nakoľko žiaden príkaz na zaistenie peňažných prostriedkov neexistuje upovedomil

o tejto skutočnosti kompetentné nemecké orgány aj spolu so žiadosťou o zrušenie zaistenia

peňažných prostriedkov“.

Okresný súd uznesením č. k. -2308 z 8. júla 2015 (ďalej len „uznesenie

okresného súdu“) zrušil zaistenie finančných prostriedkov nachádzajúcich sa na účtoch

sťažovateľky. Sťažovateľka uvádza, že v odôvodnení uznesenia okresný súd poukázal

na v tejto sťažnosti už spomenuté skutočnosti a zároveň uviedol, že základným

predpokladom zákonnosti a použiteľnosti dôkazu je spôsob vykonania procesného úkonu,

ktorým sa získava a musí byť vykonaný v súlade s právom dožiadaného i dožadujúceho

štátu. Okresný súd podľa sťažovateľky správne vyhodnotil, že k zaisteniu peňažných

prostriedkov v Nemeckej spolkovej republike došlo na základe dožiadania krajskej

prokuratúry, na základe ktorého Okresný súd Tiergarten v Berlíne nariadil zhabanie

pohľadávky v sume 282 000 € sťažovateľke v nemeckej úverovej banke pričom

nemecký súd pri tomto zaistení postupoval podľa svojho vnútroštátneho práva. Okresný súd

tiež skonštatoval, že k zaisteniu peňažných prostriedkov v cudzine v danom prípade došlo

v rozpore s právom dožadujúceho štátu, a teda v rozpore s a v rozpore

so o vykonaní príkazu na zaistenie majetku alebo dôkazov

v Európskej únii a o zmene a doplnení , zákona

č. a

o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vykonaní príkazu

na zaistenie majetku alebo dôkazu v Európskej únii“), a z toho dôvodu žiadosti

sťažovateľky vyhovel. V závere uznesenia okresný súd ozrejmil, že po právoplatnosti

uvedeného uznesenia budú justičné orgány dožiadaného štátu o zrušení zaistenia

upovedomené.

Proti uzneseniu okresného súdu 22. júla 2015 podal vo veci konajúci prokurátor

krajskej prokuratúry sťažnosť. Podľa sťažovateľky táto sťažnosť v rozpore s § 189 ods. 3

neobsahovala odôvodnenie, resp. v odôvodnení si konajúci prokurátor

svojvoľne určil lehotu 10 pracovných dní na doručenie podrobného odôvodnenia sťažnosti.

Predmetnú sťažnosť prokurátor krajskej prokuratúry odôvodnil podaním z 30. júla 2015.

Sťažovateľka uvádza, že v odôvodnení konajúci prokurátor namietal, že okresný súd

6

pri svojom rozhodovaní zjavne nevyhodnotil skutočnosť, že dožiadanie o právnu pomoc

konajúcej krajskej prokuratúry z 13. marca 2013 sa opiera o už citované články

medzinárodných dohovorov a zmlúv. Sťažovateľka uvádza, že vo veci konajúci prokurátor

vyjadril názor, že uvedené ratifikované medzinárodné zmluvy sú legitímnym rámcom pre

zabezpečenie stavu a dôkazov vyžadovaných tuzemským právnym poriadkom; v čase

dožiadania o právnu pomoc konajúca prokuratúra nemala ani možnosť identifikovať

konkrétny účet, na ktorom sa predmetné finančné prostriedky v tom čase nachádzali;

v uvedenom prípade došlo iba k vykonaniu priameho zaisťovacieho úkonu slúžiacemu

k zamedzeniu prevedenia podozrivých finančných prostriedkov na ďalšie neznáme účty,

čo prirovnal k väzobnému stíhaniu. S poukazom na § 23 zákona o vykonaní príkazu

na zaistenie majetku alebo dôkazov v Európskej únii konajúci prokurátor konštatoval,

že postup orgánov činných v trestnom konaní bol v predmetnej veci zákonný a vecne

správny a že až po právoplatnom rozhodnutí v trestnej veci obvineného bude môcť byť

reálne rozhodnuté o osude zaistených finančných prostriedkov. V závere konajúci

prokurátor poukázal na „procesný nedostatok prvostupňového rozhodnutia, keď z pohľadu

medzinárodného práva je neprípustné direktívne v zmysle práva SR nariaďovať subjektom

nachádzajúcich sa mimo územnej pôsobnosti právneho poriadku SR, rešpektovanie súdnej

inštitúcie SR“.

Krajský súd napadnutým uznesením podľa zrušil

uznesenie okresného súdu. Sťažovateľka uvádza, že krajský súd v odôvodnení napadnutého

uznesenia deklaroval, že sťažnosť prokurátora krajskej prokuratúry bola podaná riadne

a včas a z toho dôvodu sa oboznámil s argumentmi v nej obsiahnutými a následne

skonštatoval, že okresný súd nepostupoval zákonným spôsobom, keď na základe

opakovaných žiadostí sťažovateľky rozhodol o zrušení zaistených finančných prostriedkov;

na takýto postup podľa názoru konajúceho prokurátora krajskej prokuratúry nemal žiadny

dôvod. Podľa krajského súdu boli v plnej miere akceptovateľné argumenty krajskej

prokuratúry v podanej sťažnosti, ako aj argumenty obsiahnuté vo vyjadrení vypracovanom

poškodenou stranou. Krajský súd si tieto argumenty v plnej miere osvojil, pretože ich

považoval za priliehavé a súladné so skutočným stavom v danej veci tak, ako sa táto vec

chronologicky vyvíjala v prípravnom konaní, a nepovažoval za potrebné tieto argumenty

podrobne opakovať. Sťažovateľka ďalej uvádza, že krajský súd „podotkol, že okresný súd

nebol oprávnený postupovať v danom prípade podľa ,

pretože tento postup sa viaže na postup uvedený v a nasl. ,

ktorý postup však v danom prípade nebol zvolený, ale bolo postupované podľa

medzinárodných zmlúv, ktoré boli citované jednak v sťažnosti krajského prokurátora, ale

hlavne vo vyjadrení poškodenej strany. Krajský súd v Trnave vyjadril názor, že uznesením

Okresného súdu Galanta je dotknutá kontinuita v právnych prameňoch pri rozhodovaní

o predmetných finančných prostriedkoch, pretože Okresný súd Galanta si zamenil práva

a povinnosti stanovené s právami a povinnosťami uvedenými

v spomínaných medzinárodných zmluvách. Krajský súd v Trnave sa obmedzil na to, že zrušil

napadnuté uznesenie Okresného súdu Galanta s tým, že úlohou okresného súdu

je postupovať v štandardnom súdnom konaní a rozhodovať hlavne o vine a treste

obžalovaného, resp. o jeho nevine a vo vykonávaní dôkazov za týmto účelom.“.

Sťažovateľka je toho názoru, že už uvedeným postupom krajskej prokuratúry,

ako aj postupom krajského súdu a jeho uznesením došlo k porušeniu jej základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu podľa , práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13

dohovoru.

Za porušenie označeného základného práva podľa a práv podľa dohovoru

sťažovateľka považuje v prvom rade skutočnosť, že sťažnosť prokurátora krajskej

prokuratúry neobsahovala riadne odôvodnenie. Podľa sťažovateľky svojvoľné určenie

lehoty na podanie podrobného odôvodnenia nemožno akceptovať. Sťažovateľke ani nie je

zrejmé, aké podrobné odôvodnenie mal prokurátor krajskej prokuratúry na mysli, keďže

v sťažnosti neuviedol jediný dôvod jej podania. Zastáva názor, že sťažnosť síce bola podaná

včas, no nebola riadne odôvodnená, a preto ju mal krajský súd vyhodnotiť ako neprípustnú.

Zároveň k porušeniu označených práv podľa sťažovateľky došlo aj tým,

že odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu je neprijateľné, absurdné, arbitrárne

a nezákonné. Uvedené sťažovateľka odôvodňuje takto:

8

- postup pri zaisťovaní predmetných finančných prostriedkov v zmysle

medzinárodných dohovorov, resp. zmlúv citovaných v sťažnosti prokurátora krajskej

prokuratúry a vo vyjadrení poškodenej strany nebol krajskou prokuratúrou v prípravnom

konaní dodržaný, preto je neakceptovateľný argument konajúceho prokurátora krajskej

prokuratúry, že vytvoril legitímny rámec pre zabezpečenie stavu a dôkazov vyžadovaný

vnútroštátnym právnym poriadkom;

- z dohovorov, na ktoré sa odvoláva krajská prokuratúra vo svoje žiadosti z 13. marca

2013, je otázka zaistenia peňažných prostriedkov pochádzajúcich z trestnej činnosti

osobitne riešená len v Dohovore o praní špinavých peňazí, vyhľadávaní, zaistení

a konfiškácii ziskov z trestnej činnosti a o financovaní terorizmu, pričom krajská

prokuratúra podľa sťažovateľky z uvedeného dohovoru použila v procese zaisťovania len tie

ustanovenia, ktoré považovala pri zaistení za vhodné, bez posudzovania dohovoru ako celku

a povinnosti uložené dohovorom odignorovala, v opačnom prípade by bola príslušná na

začatie konania o „konfiškácií“ podľa vnútroštátneho poriadku, a teda na postup podľa § 95

a nasl. ;

- neobstojí argument krajskej prokuratúry, že v čase dožiadania nemali tunajšie

orgány možnosť ani identifikovať konkrétny účet, na ktorom sa údajne vylákané finančné

prostriedky mali nachádzať, pretože po vybavení právnej pomoci nemeckou stranou krajskej

prokuratúre nič nebránilo postupovať v zmysle spomenutého dohovoru, resp. vydať príkaz

na zaistenie podľa alebo postupovať podľa zákona

o vykonaní príkazu na zaistenie majetku alebo dôkazu v Európskej únii;

- krajská prokuratúra neposkytla sťažovateľke v prípravnom konaní žiadne inštrukcie

o možnosti podania opravného prostriedku proti zaisteniu predmetných finančných

prostriedkov;

- krajský súd podľa sťažovateľky prehliadol, že v spomenutom dohovore je „v

článku 8 ustanovená povinnosť strán dohovoru prijať potrebné legislatívne a iné opatrenia,

aby strany dotknuté opatreniami podľa článkov 3, 4 a 5 Dohovoru a inými príslušnými

ustanoveniami 1. oddielu III. kapitoly Dohovoru mali účinné opravné prostriedky

na ochranu svojich práv“, prehliadol aj to, že Krajinský súd v Berlíne vo svojom uznesení

odkázal sťažovateľku na napádanie neexistujúceho rozhodnutia o zaistení a predkladanie

písomností v jej záležitosti príslušným orgánom na Slovensku, preto zastáva názor, že jej

žiadosť o zrušenie zaistenia bola opodstatnená a uznesenie okresného súdu správne

a zákonné;

- tvrdenie krajského súdu o stotožnení sa s argumentmi krajskej prokuratúry je podľa

sťažovateľky zarážajúce a jeho akceptovanie argumentov poškodenej strany zase zmätočné.

Podľa sťažovateľky akceptovaním argumentov konajúceho prokurátora krajskej prokuratúry

v plnej miere ju krajský súd postavil mimo akúkoľvek právnu alebo súdnu ochranu.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd prijal tento nález:

„1. Základné právo , bytom ,

, na súdnu a inú právnu ochranu upravené v a nasl.

Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na účinný opravný prostriedok podľa

čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozhodnutím

Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod spis. zn. -2410 porušené

bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu v Trnave spis. zn. -2410 z 28. 02. 2012

(správne má byť 17. 9. 2015, pozn.) sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. , bytom , ,

sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume vo výške 7000,00 EUR (slovom sedem tisíc

eur), ktoré je Krajský súd v Trnave povinný vyplatiť do 15 dní

od právoplatnosti tohto rozhodnutia (nálezu).

4. , bytom , ,

sa priznávajú trovy konania a právneho zastúpenia v sume vo výške 296,44 €, a to za dva

úkony právnej služby − prevzatie veci a príprava a spísanie sťažnosti na Ústavný súd, 2 x

139,83 € + paušál 2 x 8,39 €, ktoré je Krajský súd v Trnave povinný zaplatiť na účet

právneho zástupcu sťažovateľky vedený v banke

, a to do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia (nálezu).“

Požadovanú sumu finančného zadosťučinenia sťažovateľka odôvodňuje jednak tým,

že jej bola spôsobená materiálna ujma spočívajúca vo vzniknutých trovách,

ako aj v súvislosti s ďalšími prostriedkami právnej ochrany, ktoré využila, a tiež

10

aj nemateriálna ujma vo forme výrazného zhoršenia jej zdravotného stavu, ktoré podľa nej

priamo súviselo s nezákonným postupom krajskej prokuratúry a krajského súdu.

Sťažovateľka poukazuje na to, že len úroky z omeškania zo zaistenej sumy prevyšujú

požadovanú čiastku primeraného finančného zadosťučinenia, a tiež na to, že je osobou

vyššieho veku „a prináleží jej osobitná ochrana práv a právom chránených záujmov nielen

v zmysle a preto formou primeraného finančného zadosťučinenia

požaduje vyšší stupeň ochrany porušených základných práv“.

Dňa 30. júna 2016 sťažovateľka doručila ústavnému súdu ďalšie podanie, ktorým

ústavný súd žiada vzhľadom na jej rýchlo sa zhoršujúci zdravotný stav o konanie vo veci

jej sťažnosti.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

Podľa judikatúry ústavného súdu je sťažnosť zjavne neopodstatnená predovšetkým vtedy,

keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej

moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,

a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno

považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, ).

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu

a inú právnu ochranu podľa , práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 dohovoru

postupom krajského súdu a jeho uznesením. Podľa názoru sťažovateľky porušenie

označených práv spočíva jednak v tom, že sťažnosť prokurátora krajskej prokuratúry

neobsahovala riadne odôvodnenie, a preto ju mal krajský súd vyhodnotiť ako neprípustnú,

a tiež v tom, že napadnuté uznesenie krajského súdu je neprijateľné, absurdné, arbitrárne

a nezákonné.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

12

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek obvinenie proti nemu...

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom

boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom,

aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Vo vzťahu k základnému právu podľa a právu podľa

dohovoru ústavný súd uvádza, že z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom

základného práva podľa a obsahom práva podľa dohovoru

nemožno vidieť zásadnú odlišnosť a prípadné porušenie týchto práv je potrebné posudzovať

spoločne (, , , ).

Prostredníctvom sa môže každý domáhať ochrany svojich práv

na súde. Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (, ). Súčasťou obsahu základného práva

podľa je aj právo účastníka konania na dostatočné odôvodnenie súdneho

rozhodnutia (napr. , , ), t. j. na také odôvodnenie,

ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

Ústavný súd vo svojej judikatúre už viackrát zdôraznil, že vo veciach, ktoré patria do

právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou

(, , ). Ústavný súd je oprávnený preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Ústavný súd nie je súdom

vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných

súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré

ho pri výklade a aplikácii právnych predpisov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu,

ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav

a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (,

).

Ústavný súd pri uplatňovaní právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany

ústavnosti ( ) nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým

prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. ,

, ). Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, ).

O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným súdom by bolo

možné zase uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení tohto právneho predpisu, že by zásadne poprel ich účel a význam

(napr. , , ).

Vo vzťahu k námietke sťažovateľky, ktorá spočívala v tom, že keďže krajská

prokuratúra v lehote na podanie sťažnosti predložila neodôvodnenú sťažnosť, mal krajský

súd jej sťažnosť odmietnuť ako neprípustnú, ústavný súd uvádza:

Okresný súd uznesením zrušil zaistenie finančných prostriedkov nachádzajúcich sa

na účtoch sťažovateľky. Predmetné uznesenie bolo krajskej prokuratúre doručené 20. júla

2015, ktorá proti nemu 22. júla 2015 podala sťažnosť, v ktorej uviedla, že podrobné

odôvodnenie sťažnosti doručí v lehote desiatich pracovných dní. Následne krajská

prokuratúra doručila okresnému súdu podrobné odôvodnenie sťažnosti prípisom

č. k. -136 z 30. júla 2015. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu

vyplýva, že toto odôvodnenie sťažnosti bolo okresnému súdu doručené 3. augusta 2015.

14

Podľa opravným prostriedkom proti uzneseniu

je sťažnosť.

Podľa ... Uznesenie súdu alebo prokurátora možno

sťažnosťou napadnúť len v tých prípadoch, v ktorých to zákon výslovne pripúšťa,

a ak rozhoduje vo veci v prvom stupni.

Podľa sa sťažnosť podáva orgánu, proti ktorého

uzneseniu smeruje, a to do troch dní od oznámenia uznesenia, s výnimkou sťažnosti proti

uzneseniu o nevzatí do väzby.

Podľa ak podáva sťažnosť prokurátor, štátny orgán

starostlivosti o mládež alebo obhajca za obvineného alebo vo vlastnom mene, musí byť

sťažnosť zároveň odôvodnená, s výnimkou sťažnosti prokurátora proti uzneseniu o nevzatí

obvineného do väzby.

Podľa pri rozhodovaní o sťažnosti preskúma

nadriadený orgán

a) správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal

sťažnosť, a

b) konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia.

Podľa nadriadený orgán zamietne sťažnosť, ak

a) nie je prípustná,

b) bola podaná oneskorene, neoprávnenou osobou, osobou, ktorá sa jej výslovne

vzdala alebo ktorá znovu podala sťažnosť, ktorú už predtým výslovne vzala späť, alebo

c) nie je dôvodná.

Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že sťažnosť bola prípustná proti

uzneseniu okresného súdu, ktorým zrušil zaistenie finančných prostriedkov na účtoch

sťažovateľky. Prokurátor krajskej prokuratúry predmetnú sťažnosť zahlásil v zákonnej

lehote a následne 3. augusta 2015 doručil okresnému súdu aj jej odôvodnenie.

V tejto súvislosti ústavný súd považuje za potrebné poukázať na to, že aj keď

povinnosť prokurátora odôvodniť sťažnosť vyplýva priamo z § 189 ods. 3 Trestného

poriadku, toto ustanovenie nespája so skutočnosťou, že prokurátor neodôvodní svoju

sťažnosť v lehote 3 dní od oznámenia uznesenia, proti ktorému sťažnosť smeruje (lehota

ustanovená v , pozn.), jej neprípustnosť v zmysle

ods. 1 písm. a) . Správnosť tohto výkladu nepriamo potvrdzuje aj

ods. 1 a v ňom obsiahnutý tzv. obmedzený revízny princíp, podľa

ktorého nadriadený orgán na základe sťažnosti preskúmava jednak napadnuté výroky

uznesenia, a to zo všetkých hľadísk bez ohľadu na to, či tieto hľadiská sú alebo nie sú

v sťažnosti uvedené, a jednak správnosť postupu konania, ktoré napadnutým výrokom

predchádzalo, a to z hľadiska všetkých chýb, ktoré mohli spôsobiť nesprávnosť

napadnutých výrokov uznesenia (opäť bez ohľadu na to, či sú v sťažnosti konkretizované,

alebo nie). Ak v sťažnosti nie je špecifikované, ktorý konkrétny výrok sa ňou napáda,

nadriadený orgán preskúma všetky výroky napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ

(v tomto prípade prokurátor, pozn.) mohol sťažnosť podať, aj konanie predchádzajúce týmto

výrokom.

Navyše z judikatúry všeobecných súdov vyplýva, že všeobecný súd zamietne

sťažnosť ako neprípustnú vtedy, ak je podaná proti uzneseniu, proti ktorému Trestný

poriadok sťažnosť nepripúšťa. však nevylučuje, aby včas podanú sťažnosť

proti uzneseniu, ktorému je sťažnosť prípustná, vzhľadom na krátku zákonnú lehotu na jej

podanie oprávnená osoba nemohla odôvodniť aj dodatočne, teda po uplynutí zákonom

stanovenej lehoty na jej podanie. K takémuto postupu dochádza najčastejšie v tých

prípadoch, ak si odôvodnenie sťažnosti vyžaduje dlhší čas ako tri dni.

Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že vo vzťahu k tejto námietke

sťažovateľky neexistuje medzi namietaným postupom krajského súdu a základným právom

sťažovateľky podľa a právom podľa dohovoru taká príčinná

16

súvislosť, ktorá by signalizovala možné porušenie týchto práv, a preto ústavný súd v tejto

časti sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa z dôvodu

zjavnej neopodstatnenosti.

Vo vzťahu k námietke sťažovateľky, že napadnuté uznesenie krajského súdu je

neprijateľné, absurdné, arbitrárne a nezákonné, pretože krajský súd zrušil uznesenie

okresného súdu, ktoré podľa sťažovateľky bolo správne, ústavný súd najskôr poukazuje

na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie

v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní

(, , , ). Do práva na spravodlivý

proces nepatrí ani právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi

názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov.

Krajský súd podľa zrušil napadnuté uznesenie

okresného súdu, pričom svoje rozhodnutie odôvodnil takto: «... Na základe sťažnosti

krajského prokurátora, ktorá bola riadne a včas podaná sa oboznámil krajský súd

s argumentmi krajského prokurátora, a to v nasledovnom znení:

Podľa názoru krajského prokurátora okresný súd pri svojom rozhodovaní zjavne

nevyhodnotil skutočnosť, že dožiadanie o právnu pomoc krajskej prokuratúry zo dňa

13.03.2013 do Spolkovej republiky Nemecko sa opiera o článok 1 ods. 1 Európskeho

dohovoru o vzájomnej pomoci v trestných veciach, konkrétne o článok 4 ods. 1 Dohovoru

vypracovaného v súlade s článkom 34 Zmluvy o Európskej únii. Uvedené ratifikované

medzinárodné zmluvy sú legitímnym rámcom pre zabezpečenie stavu a dôkazov

vyžadovaných tuzemským právnym poriadkom (§ 531 a nasl. v spojení s § 119 ods. 2

k vyššie naznačenému postupu orgánov činných v trestnom konaní).

Naopak právnu normu označenú Okresným súdom v Galante podľa § 3 ods. 1

je možné aplikovať a príkaz na zaistenie vydať iba na účely

zaistenia majetku, ak má byť predmetom prepadnutia majetku, alebo zaistenia dôkazov.

Žiadna z týchto zákonných podmienok však splnená v predmetnej veci nie je. Orgány

činné v trestnom konaní nemali dokonca možnosť ani identifikovať konkrétny účet,

na ktorom sa vylákané finančné prostriedky v tom čase nachádzali a nemali ani ďalšie

údaje spôsobilé k postupu podľa daného zákona. K zaisteniu finančných prostriedkov tak

v tomto prípade nedošlo ani z dôvodu, že by mali byť prostriedky predmetom prepadnutia,

ani z dôvodu zaistenia dôkazov. Došlo iba k vykonaniu priameho zaisťovacieho úkonu

slúžiacieho k zamedzeniu prevedenia podozrivých finančných prostriedkov na ďalšie

neznáme účty. V tomto prípade sú dôkazmi nie samotné finančné prostriedky na účte, ale

listinné materiály banky, takže žiadne zaistenie prostriedkov cez

možné nebolo.

Aj s poukazom na o vykonaní príkazu na zaistenie

majetku, alebo dôkazov v Európskej únii, podľa ktorého týmto zákonom nie je dotknutý

postup justičných orgánov Slovenskej republiky podľa medzinárodných zmlúv, ktorými

je Slovenská republika viazaná, krajský prokurátor má za to, že postup orgánov činných

v trestnom konaní bol v predmetnej veci zákonný a vecne správny.

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti prokurátor je toho názoru, že až po

právoplatnom rozhodnutí trestnej veci obvineného bude môcť byť reálne

rozhodnuté o osude zaistených finančných prostriedkov a následne na základe tohto

rozhodnutia požiadaná nemecká strana o konkrétne naloženie s danými finančnými

prostriedkami. V závere sťažnosti krajský prokurátor tiež poukazuje na procesný nedostatok

I. stupňového rozhodnutia v tom smere, že z pohľadu medzinárodného práva bez odkazu na

konkrétne ustanovenie medzinárodnej zmluvy je neprípustné direktívne v zmysle práva

Slovenskej republiky nariadiť subjektom nachádzajúcim sa mimo územnej pôsobnosti

právneho poriadku SR rešpektovanie rozhodnutia súdnej inštancie SR.

S prihliadnutím na tieto skutočnosti, krajský súd (správne má byť krajský prokurátor,

pozn.) navrhol, aby II. stupňový súd podľa písmeno b/

zrušil napadnuté uznesenie a uložil I. stupňovému súdu, aby o veci znovu konal a rozhodol.

Krajský súd dňa 28. augusta doručenú sťažnosť krajskej prokuratúry zaslal

na vyjadrenie obhajkyni obžalovaného, samotnému obžalovanému, ako aj poškodenej

strane.

Obhajkyňa obžalovaného sa vyjadrila tak, že sťažnosť krajského prokurátora

neobsahovala odôvodnenie, krajský prokurátor si svojvoľne určil lehotu na podanie

odôvodnenia sťažnosti, a preto považuje túto sťažnosť za nedôvodnú a odôvodnenie

18

sťažnosti zo dňa 30.07.2015 nebral do úvahy. Okrem toho však vyjadruje aj nesúhlas

s odôvodnením sťažnosti krajskej prokuratúry, pričom poukazuje na svoju žiadosť

o zrušenie zaistenia peňažných prostriedkov zo dňa 05.05.2015. Tejto žiadosti Okresný súd

v Galante napadnutým uznesením vyhovel. Preto rozhodnutie okresného súdu považuje

za vecne správne.

Podrobnejšie sa k predmetnej sťažnosti krajského prokurátora vyjadril aj zástupca

poškodenej strany .

Podľa názoru poškodenej strany je uznesenie Okresného súdu v Galante nesprávne

a nezákonné. V odôvodnení okresného súdu sa uvádza, že krajská prokuratúra žiadala

zaistiť peňažné prostriedky ako dôkaz, ktorý má byť použiteľný v trestnom konaní vedenom

v SR proti obvinenému .

Slovenské orgány podľa názoru okresného súdu nepostupovali v súlade

so Slovenským právnym poriadkom, a to v tom smere, že v prípravnom konaní nebol vydaný

príkaz na zaistenie majetku v zmysle (pravdepodobne

) a Takýto úsudok Okresného súdu

v Galante je nesprávny. Krajská prokuratúra nežiadala zaistiť predmetné peňažné

prostriedky ako dôkaz, ako sa to mylne domnieva okresný súd a nežiadal ich zaistiť ani

za účelom zaistenia nároku poškodeného podľa .

Podľa názoru poškodenej strany Krajská prokuratúra v Trnave žiadala zaistiť

predmetné peňažné prostriedky za účelom zabezpečenia nároku poškodeného na náhradu

škody v zmysle v spojení s ods. 9 , a to prostredníctvom

žiadosti o právnu pomoc v súlade s Európskym dohovorom o vzájomnej pomoci v trestných

veciach, Európskym dohovorom o vzájomnej pomoci v trestných veciach medzi členskými

štátmi Európskej únie; Protokolom k dohovoru o vzájomnej pomoci v trestných veciach

medzi členskými štátmi Európskej únie a Dohovorom o praní špinavých peňazí,

vyhľadávaní, zaistení a konfiškácii ziskov z trestnej činnosti a o financovaní terorizmu.

Uvedené skutočnosti o zaisťovaní finančných prostriedkov za účelom zabezpečenia

nároku poškodeného znamenajú, že krajská prokuratúra nemohla postupovať podľa zákona

č. , a to najmä z dôvodu, že tento zákon v výslovne a taxatívne

vymenúva účely, na ktoré je možné vydať príkaz na zaistenie, a to konkrétne len na účel

zaistenia majetku, ak má byť predmetom prepadnutia majetku, alebo na účel zaistenia

dôkazov. Aj podľa názoru poškodenej strany účelom zaistenia nebolo zaistenie k budúcemu

prepadnutiu majetku, ani k zaisteniu dôkazov. Väčšina uvedených skutočností je uvedená

už v námietkach krajskej prokuratúry voči uzneseniu Okresného súdu v Galante, ako aj

v samotnom uznesení Okresného súdu Tiergarten Berlín zo dňa 25. 10. 2013. Okresný súd

Tiergarten Berlín udáva, že zhabanie pohľadávky nariaďuje „na zaistenie

občianskoprávnych nárokov poškodených“, teda nie za účelom zabezpečenia dôkazov, ako

to nesprávne vyhodnotil okresný súd. Okresný súd Tiergarten riadne vyhodnotil prípustnosť

žiadosti o právnu pomoc a jasne dospel k záveru o prípustnosti Krajskou prokuratúrou

v Trnave žiadanej právnej pomoci. Okresný súd postupoval v súlade s článkom 1 ods. 1

a článkom 3 ods. 1, ako aj článkom 14 Európskeho dohovoru o vzájomnej pomoci

v trestných veciach zo dňa 20. 4. 1959, rovnako tak v súlade s článkom 1, článkom 3 ods. 2,

článkom 4, článkom 6 Európskeho dohovoru o vzájomnej pomoci v trestných veciach medzi

členskými štátmi Európskej únie zo dňa 29.05.2000, článkom 1, článkom 2, článkom 4,

článkom 7 Protokolu zo dňa 16.10.2001 k Dohovoru o vzájomnej pomoci v trestných

veciach medzi členskými štátmi Európskej únie zo dňa 29. 05. 2000 a tiež v súlade

s článkom 15 odsek 1, článkom 16 Dohovoru o praní špinavých peňazí, vyhľadávaní,

zhabaní a konfiškácii ziskov z trestnej činnosti a terorizmu zo dňa 16. 05. 2015.

Krajská prokuratúra v Trnave, Okresný súd Tiergarten, ako aj Krajinský súd

v Berlíne vychádzali z toho, že zaistenie predmetných finančných prostriedkov na základe

žiadosti o právnu pomoc je potrebné, správne a zákonné. Jediným orgánom, ktorý túto

skutočnosť popiera je Okresný súd v Galante, ktorého krokmi môže byť zmarená práca

uvedených orgánov s tým výsledkom, že nárok poškodeného na náhradu škody a vrátenie

podvodne získaných peňazí bude postupom tohto súdu navždy zmarený.

Poškodená strana aj poukazuje na to, že slovenský súd nemá žiadne oprávnenie

zrušiť zaistenie, ktoré nariadil nemecký súdny orgán, ktorá možnosť mu nevyplýva

zo žiadneho právneho predpisu.

Krajský súd podľa na základe sťažnosti krajského

prokurátora a oboznámiac sa s vyjadreniami obhajkyne obvineného, ako aj s vyjadrením

poškodenej strany preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého uznesenia, ako

aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že sťažnosť krajského prokurátora je

plne dôvodná.

20

Krajský súd preskúmajúc právne aspekty celého prípadu konštatuje, že okresný súd

nepostupoval zákonným spôsobom, keď na základe opakovaných žiadostí obhajkyne

obvineného rozhodol o zrušení zaistených finančných prostriedkov, na ktorý postup podľa

názoru sťažnostného nemal žiadny dôvod.

Krajský súd mal k dispozícii pri posudzovaní sťažnosti krajského prokurátora jednak

právne úvahy vyslovené súdom I. stupňa v odôvodnení napadnutého uznesenia, jednak mal

k dispozícii právne úvahy a argumenty obsiahnuté v sťažnosti krajského prokurátora,

obhajkyne obvineného, ako aj poškodenej strany, pričom dospel k záveru, že v plnej miere

sú akceptovateľné argumenty krajského prokurátora v podanej sťažnosti, ako aj argumenty

obsiahnuté vo vyjadrení vypracovanom poškodenou stranou. Krajský súd tieto argumenty

v plnej miere si osvojuje, pretože sú priliehavé a súladné so skutočným stavom v danej veci

tak, ako táto chronologicky sa vyvíjala v prípravnom konaní, pričom nepovažuje za

potrebné tieto argumenty, (keďže boli v dostatočnej miere reprodukované) podrobne

opakovať. Len nad rámec týchto argumentov krajský súd podotýka, že okresný súd nebol

oprávnený postupovať v danom prípade podľa , pretože

tento postup sa viaže na postup uvedený v § 95 ods. 1 a nasl., ktorý postup však v danom

prípade nebol zvolený, ale bolo postupované podľa medzinárodných zmlúv, ktoré boli

vycitované jednak v sťažnosti krajského prokurátora, ale hlavne vo vyjadrení poškodenej

strany.

Teda nie je tu kontinuita v právnych prameňoch pri rozhodovaní o týchto finančných

prostriedkoch, pretože okresný súd si zamenil práva a povinnosti stanovené Trestným

poriadkom s právami a povinnosťami uvedenými v spomínaných medzinárodných zmluvách.

Z týchto dôvodov krajský súd sa obmedzil na to, že zrušil napadnuté uznesenie s tým,

že úlohou okresného súdu je postupovať v štandardnom súdnom konaní a rozhodovať

hlavne o vine a treste obžalovaného, resp. jeho nevine a vo vykonávaní dôkazov za týmto

účelom.»

Podľa názoru ústavného súdu z citovaného odôvodnenia uznesenia krajského súdu

nevyplýva, že by toto rozhodnutie bolo ústavne neakceptovateľné. Krajský súd relevantným

a zákonne prípustným spôsobom vysvetlil, prečo zrušil uznesenie okresného súdu,

odkazujúc na príslušné medzinárodné zmluvy, na základe ktorých došlo k uskutočneniu

vzájomnej pomoci medzi príslušnými orgánmi. Krajská prokuratúra na základe žiadosti

o vzájomnú pomoc podľa už uvedených ustanovení medzinárodných zmlúv žiadala

príslušné nemecké orgány zadovážiť výpis účtu v žiadosti označenej banky nachádzajúcej

sa v Nemeckej spolkovej republike, zistiť majiteľa tohto účtu a ďalších disponentov, kedy

bol predmetný bankový účet založený, kto ho založil, a tiež zaistiť peňažné prostriedky pre

účely trestného konania, ktoré sa na účte v tom čase nachádzali. Ústavný súd v tejto

súvislosti poukazuje na to, že tak ako orgány Slovenskej republiky môžu vykonať

požadovanú právnu pomoc spôsobom upraveným v , v medzinárodnej

zmluve, či spôsobom upraveným v právnom predpise dožadujúceho štátu, môžu si aj zvoliť,

akým spôsobom budú žiadať o poskytnutie právnej pomoci. totiž

nevylučuje, aby orgány Slovenskej republiky žiadali o pomoc do cudziny aj na základe

príslušných medzinárodných zmlúv. Na druhej strane neumožňuje, aby

orgány Slovenskej republiky zasahovali do právomoci orgánov iného štátu, a preto ani

okresný súd nebol oprávnený zrušiť príkaz na zaistenie finančných prostriedkov, ktorý

vydali nemecké orgány.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti aj v tomto

prípade dospel k záveru, že medzi napadnutým uznesením krajského súdu a obsahom

sťažovateľkou označeného základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom

prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o jeho porušení,

preto sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva sťažovateľky na účinný opravný

prostriedok podľa čl. 13 dohovoru ústavný súd odkazuje na judikatúru Európskeho súdu pre

ľudské práva, podľa ktorej uplatňovanie práva vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru musí

nadväzovať na aspoň obhájiteľné tvrdenie (arguable claim) o porušení iného práva

chráneného dohovorom (napr. rozhodnutie vo veci Silver a ostatní proti Spojenému

kráľovstvu z 25. 3. 1983). Článok 13 dohovoru sa tak vzťahuje iba na prípady, v ktorých sa

jednotlivcovi podarí preukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou

22

porušenia práv garantovaných dohovorom (Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu,

rozsudok z 27. 4. 1988, séria A, č. 131, nálezy ústavného súdu ,

, ).

Z citovanej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva zrejmá súvislosť

práva zaručeného čl. 13 dohovoru s ostatnými právami, ktoré dohovor garantuje. Vzhľadom

na to, že ústavný súd nedospel k záveru o možnom porušení iného práva sťažovateľky

zaručeného ustanoveniami dohovoru (čl. 6 ods. 1, pozn.), nemohol dospieť k záveru, že by

krajský súd porušil jej právo zaručené čl. 13 dohovoru.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo už bez právneho významu zaoberať

sa ďalšími návrhmi sťažovateľky obsiahnutými v petite jej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. septembra 2016