Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 74/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. februára 2020 v senáte

zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov

Rastislava Kaššáka a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

sťažovateľky , ,

, zastúpenej advokátom Mgr. Marekom Tauberom, advokátska kancelária,

Hviezdoslavova 11, Spišská Nová Ves, vo veci namietaného porušenia základného práva

na súdnu ochranu zaručeného v , základného práva

nebyť odňatý zákonnému sudcovi zaručeného v

a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 31. júla 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. októbra

2019 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľky ,

, (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala

porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi

zaručeného v a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 31. júla 2019.

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresná prokuratúra Prešov

(ďalej len „okresná prokuratúra“) podala 22. januára 2019 Okresnému súdu Prešov (ďalej

len „okresný súd“) obžalobu pod č. k. -150 zo 17. januára 2019

na obvinenú sťažovateľku pre prečin ublíženia na zdraví podľa

Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

3. Okresný súd uznesením č. k. -622 z 15. apríla 2019 podľa § 241 ods. 1

písm. f) v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“) obžalobu podanú na sťažovateľku odmietol a vrátil ju okresnej

prokuratúre, ktorá proti tomuto rozhodnutiu podala 6. mája 2019 sťažnosť s tým, že ju

odôvodní v lehote 10 dní. Odôvodnenie sťažnosti okresnej prokuratúry z 9. mája 2019 bolo

následne okresnému súdu doručené 10. mája 2019.

4. Po tom, ako sa k riadnemu opravnému prostriedku okresnej prokuratúry a jej

odôvodneniu vyjadrila sťažovateľka podaním z 24. mája 2019 doručeným okresnému súdu

29. mája 2019, bol spis doručený krajskému súdu, ktorý uznesením č. k. -647

z 31. júla 2019 podľa napadnuté uznesenie

okresného súdu z 15. apríla 2019 zrušil a uložil mu, aby vo veci znova konal a rozhodol.

5. Podľa názoru sťažovateľky krajský súd označeným rozhodnutím a postupom,

ktorý predchádzal jeho vydaniu, porušil jej základné práva zaručené v čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 1 ako, aj právo zaručené v dohovoru.

6. Porušenie základného práva na zákonného sudcu sťažovateľka vidí v tom, že

v súdnom spise vedenom pod sp. zn. „chýba evidencia prideľovania veci na

prejednanie senátu 4 To“. Podľa jej názoru sa v spise síce nachádza potvrdenie o pridelení

veci senátu 4 To zo schváleného informačného systému ministerstvom, čo považuje

za súladné s ustanovením o súdoch a o zmene a

doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“), ale

krajský súd „nepreukázal NÁHODNOSŤ DANÉHO VÝBERU“, ako podmienky zákonného

pridelenia veci, ktorá je „splnená vtedy, ak sa má vec prideliť jednému z aspoň dvoch

senátov. Splnenie tejto zákonnej podmienky pre súd vyplýva z § 51 ods.

Z. z.“. Súdny spis teda neobsahuje „evidenčné pomôcky, na základe ktorých je možné

preveriť... pridelenie veci zákonnému sudcovi splnením podmienky náhodného výberu

jedného z aspoň dvoch senátov“.

7. Sťažovateľka tvrdí, že krajský súd si nesplnil „povinnosť preukázať zákonnosť

konajúceho senátu v intenciách ústavného článku 48 ods. 1 SR“ ani napriek tomu, že

sa predloženia „evidenčných pomôcok“ domáhala prostredníctvom žiadosti (26. septembra

2019), ako aj podaním sťažnosti podľa o sťažnostiach v znení

neskorších predpisov adresovaných predsedníčke krajského súdu (z 20. a 23. septembra

2019). Je presvedčená, že „Senát 4 To... nepreukázal odstránenie akýchkoľvek pochybností

pri ovplyvňovaní pridelenia veci, ba práve naopak to, že spis neobsahuje evidenčné

pomôcky, z ktorých by bolo zrejmé, že náhodného výberu sa zúčastnili minimálne dva senáty

čo pochybnosť pri ovplyvňovaní veci zosilil do takej miery, že sa rovná istote.“. Z tohto

dôvodu sťažovateľka považuje senát krajského súdu 4 To, ktorý konal v jej trestnej veci,

za nezákonný senát, a tým je podľa nej nezákonným aj jeho uznesenie z 31. júla 2019.

8. Vychádzajúc z uvedeného, podľa sťažovateľky je s prihliadnutím na zásadu

„nezákonnosť nemôže plodiť zákonnosť“ nezákonným aj senát 7 To, ktorý v konečnom

dôsledku o sťažnosti okresnej prokuratúry rozhodol.

9. K porušeniu základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne

konanie malo podľa sťažovateľky dôjsť „arbitrárnosťou a nepreskúmateľnosťou“

uznesenia krajského súdu č. k. -647 z 31. júla 2019 z „dôvodu jeho

nenáležitého odôvodnenia spočívajúceho najmä v nesprávnom vyvodení záverov

z preukázaného skutkového stavu a nesprávnej interpretácie a aplikácie relevantnej právnej

úpravy“.

10. Zmätočnosť a nepreskúmateľnosť uznesenia krajského súdu z 31. júla 2019 je

podľa sťažovateľky spôsobená tým, že krajský súd o sťažnosti okresnej prokuratúry proti

uzneseniu okresného súdu č. k. -622 z 15. apríla 2019 konal a rozhodol bez toho,

aby bola splnená v ustanovení vyžadovaná povinnosť

odôvodnenia riadneho opravného prostriedku podaného okresnou prokuratúrou.

11. Sťažovateľka nesúhlasí s tvrdením krajského súdu, podľa ktorého z ustanovenia

nevyplýva, že by v zákonom stanovenej lehote musela byť

sťažnosť okresnej prokuratúry aj odôvodnená, resp., že by vôbec musela obsahovať nejaké

dôvody. Podľa sťažovateľky je nesprávny aj názor súdu druhého stupňa, pokiaľ uviedol,

že nepodmieňuje odôvodnenie sťažnosti okresnej prokuratúry

v rovnakej zákonnej lehote ako jej samotné podanie a že už vôbec nehovorí o tom, že by

odôvodnenie sťažnosti nemohlo byť zaslané príslušnému orgánu (v tomto prípade

krajskému súdu) po uplynutí zákonom stanovenej lehoty na podanie sťažnosti. Podľa

krajského súdu sťažovateľka nesprávne spojila sťažnosť a zákonom stanovenú lehotu

na podanie sťažnosti uvedenú v s povinnosťou uviesť

dôvody sťažnosti, ktorá je upravená v . Sťažovateľka neakceptuje

záver krajského súdu, že žiadne ustanovenie nezakazuje, aby sťažovateľ

(okresná prokuratúra) podal doplnenie či odôvodnenie sťažnosti aj po uplynutí zákonom

stanovenej lehoty na podanie sťažnosti.

12. Krajským súdom prijaté závery sťažovateľka považuje za rozporné aj s čl. 2

ods. 2 .

13. Podľa sťažovateľky napadnuté rozhodnutie krajského súdu je „zmätočné

a právne nulitné“, a z toho dôvodu, že ho „označil -647 zo dňa 31. 7. 2019

a potvrdenie, ktoré aj napriek svojej nelegalite je potvrdením zo dňa 15. 7. 2019 čas

7:48:46 o pridelení na prejednanie a rozhodnutie do senátu Krajského súdu Prešov 7 To“.

14. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí ústavnej

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, podľa a podľa SR uznesením

Krajského súdu Prešov č. k. -647 zo dňa 31. 07. 2019 a konaním, ktoré

predchádzalo jeho vydaniu, porušené bolo.

Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. zo dňa 31. 7. 2019 sa zrušuje

a vec sa Krajskému súdu Prešov vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Krajský súd Prešov je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 346,26

do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet sťažovateľa.“

15. Sťažovateľka zároveň navrhla ústavnému súdu rozhodnúť podľa § 129 zákona

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

zákonov (ďalej len „“) o odložení vykonateľnosti napadnutého

rozhodnutia krajského súdu s odôvodnením, že aktuálny právny stav po vydaní napadnutého

rozhodnutia predstavuje pre sťažovateľku „ukrátenie... práva na spravodlivý súdny proces

v spojitosti s ukrátením“ sťažovateľky na jej „práve na zákonného sudcu v konaní na

Krajskom súde Prešov“.

II.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

16. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

17. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

18. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je

s účinnosťou od 1. marca 2019 .

19. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

20. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

21. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

možno preto považovať ústavnú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia

, , , , , ).

22. Podstatou ústavnej sťažnosti je namietané porušenie základného práva

sťažovateľky na súdnu ochranu zaručeného v , základného práva nebyť

odňatý zákonnému sudcovi zaručeného v a práva na spravodlivé súdne

konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 4 To 22/2019-

647 z 31. júla 2019 a postupom, ktorý jeho vydaniu predchádzal, ku ktorému malo dôjsť

absenciou evidenčných pomôcok v súdnom spise, na základe ktorých by bolo zrejmé, ktoré

senáty krajského súdu vstupovali do procesu pridelenia spisu veci sťažovateľky v zmysle

dodržania podmienky uvedenej v § 51 ods. 2 zákona o súdoch, ďalej tým, že krajský súd

o sťažnosti okresnej prokuratúry, proti uzneseniu okresného súdu z 15. apríla 2019 konal

a rozhodol napriek tomu, že sťažnosť bola odôvodnená až dodatočne, čo sťažovateľka

považovala za rozporné s ustanovením , a napokon aj tým,

že krajský súd napadnuté rozhodnutie vydal pod sp. zn. aj keď o veci

rozhodoval senát 7 To.

23. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

24. Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

25. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

III. 1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu

zaručeného v a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu a jeho uznesením č. k. 4 To 22/2019-

647 z 31. júla 2019

26. Sťažovateľka v súvislosti s označenými právami namieta nesprávnu interpretáciu

a aplikáciu relevantnej právnej úpravy, konkrétne ,

krajským súdom, pokiaľ tento akceptoval okresnou prokuratúrou dodatočné odôvodnenie

podanej sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu č. k. -622 z 15. apríla 2019.

27. Predmetné prvostupňové rozhodnutie bolo okresnej prokuratúre doručené 2. mája

2019, sťažnosť proti nemu podala 6. mája 2019, ktorú odôvodnila 10. mája 2019 (podaním

z 9. mája 2019).

28. Podľa ak podáva sťažnosť prokurátor... musí byť

sťažnosť zároveň odôvodnená, s výnimkou sťažnosti prokurátora proti uzneseniu o nevzatí

obvineného do väzby.

29. Sťažovateľka nesplnenie zákonnej povinnosti uvedenej v citovanom ustanovení

okresnou prokuratúrou predniesla aj v konaní pred krajským súdom,

ktorý na to v uznesení č. k. -647 z 31. júla 2019 reagoval tak, že je «potrebné

rozlišovať medzi podaním „sťažnosti“ ako zákonom stanovenej „formy“ opravného

prostriedku proti uzneseniu a uvedením „dôvodov sťažnosti“ (jej odôvodnením), ktoré

procesný predpis ukladá subjektom taxatívne vymenovaným v ustanovení § 189 ods. 3 Tr.

poriadku.

Dôvody sťažnosti pritom vyslovene upravuje ustanovenie , ktoré

nepodmieňuje odôvodnenie sťažnosti v rovnakej zákonnej lehote ako podanie samotnej

sťažnosti a už vôbec nehovorí o tom, že by odôvodnenie sťažnosti nemohlo byť zaslané

oprávnenému orgánu po uplynutí zákonom stanovenej lehoty na podanie sťažnosti.

Obvinená v rámci argumentácie preto nesprávne spojila „sťažnosť“ a zákonom

stanovenú lehotu na podanie sťažnosti uvedenú v ust.

s povinnosťou uviesť „dôvody sťažnosti“, ktorá je upravená v ust. .

Z uvedeného potom plynie, že žiadne ustanovenie nezakazuje, aby

sťažovateľ podal „doplnenie sťažnosti“, či „odôvodnenie sťažnosti“ aj po uplynutí zákonom

stanovenej lehoty na podanie sťažnosti.».

30. V súvislosti s požadovanou ochranou základných práv sťažovateľky ústavný súd

predovšetkým považuje za potrebné zvýrazniť, že kritériom jeho rozhodovania o ústavnej

sťažnosti podľa musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté

do alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv

alebo slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah,

ktorý zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd

sťažovateľky (m. m. , , ).

31. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd nepovažoval za potrebné bližšie sa

venovať ústavnému rozboru citovanej argumentácie krajského súdu, a to s prihliadnutím

na svoju ustálenú judikatúru (napr. , , ,

), z ktorej jednoznačne rezultuje, že aj keď povinnosť príslušnej prokuratúry

(resp. prokurátora) odôvodniť sťažnosť ako riadny opravný prostriedok (v tomto prípade

proti uzneseniu okresného súdu z 15. apríla 2019) vyplýva priamo z § 189 ods. 3 Trestného

poriadku, toto ustanovenie nespája so skutočnosťou, že okresná prokuratúra (resp.

prokurátor) neodôvodní svoju sťažnosť, jej neprípustnosť, alebo oneskorenosť podania, či

nedôvodnosť, pre ktoré dôvody by táto sťažnosť mohla byť zamietnutá v zmysle ustanovení

, a . Opačné nazeranie na zmysel a účel

ustanovenia by znamenalo príliš formalistickú, reštriktívnu,

ústavne neprijateľnú interpretáciu dotknutého ustanovenia. Takýto výklad nepriamo

diskvalifikuje aj ustanovenie a v ňom obsiahnutý tzv.

obmedzený revízny princíp, podľa ktorého nadriadený orgán na základe sťažnosti

preskúmava jednak napadnuté výroky uznesenia, a to zo všetkých hľadísk bez ohľadu na to,

či tieto hľadiská sú alebo nie sú v sťažnosti uvedené, a jednak správnosť postupu konania,

ktoré napadnutým výrokom predchádzalo, a to z hľadiska všetkých chýb, ktoré mohli

spôsobiť nesprávnosť napadnutých výrokov uznesenia (opäť bez ohľadu na to, či sú

v sťažnosti konkretizované, alebo nie). Ak v sťažnosti nie je špecifikované, ktorý konkrétny

výrok sa ňou napáda, nadriadený orgán preskúma všetky výroky napadnutého uznesenia,

proti ktorým sťažovateľ (v tomto prípade okresná prokuratúra, resp. prokurátor) mohol

sťažnosť podať, aj konanie predchádzajúce týmto výrokom.

32. Pre úplnosť je príhodné poukázať aj na okolnosť, že na ťarchu krajského súdu

nemožno pričítať pochybenie okresnej prokuratúry, ktorá svoju povinnosť odôvodniť svoju

sťažnosť splnila až s určitým časovým odstupom po podaní sťažnosti. Odôvodnenie

sťažnosti je totiž výlučne povinnosťou príslušnej prokuratúry, pričom splnenie tejto

povinnosti nemôže byť nijako sankčne vynucované zo strany súdu, a všeobecný súd

nedisponuje ani účinnými zákonnými prostriedkami, prostredníctvom ktorých by mohol vo

vzťahu k prokurátorovi ovplyvniť rýchlosť jeho konania. A keďže v nie

je zakotvené žiadne také ustanovenie, z ktorého by explicitne vyplývalo, že sťažnosť

prokurátora musí byť v prípade jej oneskoreného odôvodnenia zamietnutá, obzvlášť v

prípade, ak prokurátor v zákonnej lehote sťažnosť proti uzneseniu podal, musel o tejto

rozhodnúť v súlade relevantnou právnou úpravou (m. m. ).

33. Potrebné je tiež prízvukovať, že ústavný súd je nezávislým orgánom ochrany

ústavnosti ( ), a preto mu z tohto postavenia v okolnostiach tohto prípadu

neprislúchalo posudzovať dôsledky prípadného porušenia ustanovenia § 189 ods. 3

okresnou prokuratúrou a eventuálna nezákonnosť jej postupu nie je ani

predmetom tejto ústavnej sťažnosti.

34. Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že vo vzťahu k tejto námietke

sťažovateľky neexistuje medzi namietaným rozhodnutím a postupom krajského súdu

a základným právom sťažovateľky podľa a právom podľa

dohovoru taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala možné porušenie týchto práv,

a preto ústavný súd v tejto časti ústavnú sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 56 ods. 2

písm. g) z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

35. V súvislosti s námietkou sťažovateľky o „zmätočnosti“ a „právnej nulite“

napadnutého rozhodnutia krajského súdu z dôvodu jeho označenia ako č. k. 4 To 22/2019-

647, ku ktorému došlo napriek tomu, že ho vydal senát 7 To (nie pôvodný senát 4 To),

ústavný súd poznamenáva, že len samotná odôvodnená a v súlade so zákonom a príslušným

rozvrhom práce všeobecného súdu vykonaná zmena zákonného sudcu (senátu) za súčasného

ponechania veci pôvodne správne pridelenej spisovej značky ako záležitosti evidenčného

charakteru nemôže spôsobiť ústavne neprípustný zásah do základného práva strany

trestného konania na súdnu ochranu a jej práva na spravodlivé súdne konanie. Napokon ani

sťažovateľka v ústavnej sťažnosti v tomto smere neuviedla žiadnu ďalšiu ústavnoprávne

relevantnú argumentáciu, na ktorú by bolo možné zo strany ústavného súdu reagovať

a ktorá sa vzhľadom na povahu námietky javí ako nevyhnutná.

36. Ústavný súd preto nemohol inak, iba ústavnú sťažnosť sťažovateľky aj v tejto

časti odmietnuť pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona

o ústavnom súde.

III. 2 K namietanému porušeniu základného práva nebyť odňatý zákonnému

sudcovi zaručeného v a práva na nezávislý a nestranný súd

zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu a jeho uznesením č. k.

-647 z 31. júla 2019

37. Podľa názoru sťažovateľky k porušeniu jej práva na zákonného sudcu došlo tým,

že v spise absentujú evidenčné pomôcky, na základe ktorých by sťažovateľka ako strana

trestného konania, a teda osoba, ktorá má na veci právny záujem, mohla preveriť zákonnosť

pridelenia veci pôvodnému zákonnému sudcovi – senátu 4 To krajského súdu. Od tejto

skutočnosti odvíja potom aj nezákonnosť senátu 7 To, ktorý v danej veci vednej pod sp. zn.

v konečnom dôsledku rozhodol.

38. Zásada zákonného sudcu predstavuje v právnom štáte jednu zo základných

garancií nezávislého a nestranného rozhodovania súdu a sudcu. Táto zásada je ústavnou

zárukou pre každého účastníka konania, že v jeho veci bude rozhodovať súd a sudcovia,

ktorí sú na to povolaní podľa vopred známych pravidiel, ktoré sú obsahom rozvrhov práce

upravujúcich prideľovanie súdnych prípadov jednotlivým sudcom tak, aby bola zachovaná

zásada pevného prideľovania súdnej agendy a aby bol vylúčený (pre rôzne dôvody

a rozličné účely) výber súdov a sudcov „ad hoc“ (m. m. , ).

39. Rozhodovanie veci zákonným sudcom (aj súdom) je základným predpokladom

na naplnenie podmienok spravodlivého procesu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Zákonnosť

súdu musí byť okrem iného založená na jeho zložení. Súd zriadený zákonom musí byť teda

obsadený zákonným spôsobom (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci

Buscarini v. San Marino zo 4. 5. 2000).

40. V zmysle judikatúry ústavného súdu zákonným sudcom je sudca, ktorý spĺňa

zákonom ustanovené podmienky na funkciu sudcu. Okrem toho za zákonného sudcu treba

pokladať sudcu určeného v súlade s rozvrhom práce vecne a miestne príslušného súdu; ak

súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení rozvrhom práce

na konanie a rozhodovanie v senáte (napr. , , ,

, , ); ako aj sudcu, ktorému boli veci pridelené

z dôvodu vylúčenia iného sudcu pre zaujatosť v zmysle a nasl.

alebo pre iné ďalšie dôvody (, ).

41. Podľa § 3 ods. 3 zákona o súdoch zákonný sudca je sudca, ktorý vykonáva

funkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom a s rozvrhom práce

na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci. Ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými

sudcami sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte.

Účastník konania alebo strana v konaní, v ktorom rozhoduje súd v senáte, nemá právo

na vopred určeného sudcu spravodajcu. Zákonným sudcom je aj sudca určený podľa odseku

4.

42. Podľa § 3 ods. 4 zákona o súdoch zmenu v osobe zákonného sudcu možno

vykonať len v súlade so zákonom a s rozvrhom práce.

43. Podľa § 3 ods. 10 zákona o súdoch súdy sú povinné používať pri výkone

súdnictva, najmä pri prideľovaní a prerozdeľovaní vecí, vedení súdnych registrov

a vyhotovovaní rozhodnutí a iných písomností programové a technické prostriedky

schválené Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“).

44. Podľa § 51 ods. 1 zákona o súdoch v znení účinnom v relevantnom čase ak tento

zákon neustanovuje inak, veci určené podľa predmetu konania sa v súlade s rozvrhom práce

prideľujú jednotlivým senátom alebo samosudcom náhodným výberom pomocou

technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených ministerstvom tak, aby

bola vylúčená možnosť ovplyvňovania pridelenia vecí. Súdnym úradníkom sa prideľujú

veci podľa rozvrhu práce tak, aby sa zabezpečilo ich rovnomerné zaťaženie a riadny chod

súdu.

45. Podľa § 51 ods. 2 zákona o súdoch v znení účinnom v relevantnom čase

podmienka náhodného výberu podľa odseku 1 je splnená vtedy, ak sa má vec prideliť

jednému z aspoň dvoch senátov, samosudcov alebo súdnych úradníkov.

46. Podľa § 51 ods. 4 písm. b) zákona o súdoch v znení účinnom v relevantnom čase

náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov

schválených ministerstvom sa podľa rozvrhu práce alebo jeho zmeny prerozdeľujú už

pridelené veci aj v prípade zmeny v obsadení súdu sudcami, a to vrátane zmeny v dôsledku

dočasného pridelenia sudcu; pri zmene v zložení senátu sa vec ponecháva v pôvodnom

senáte, alebo sa prerozdelí do iného senátu, kde sa zaraďuje sudca spravodajca tak, aby

prerozdelením veci bola zabezpečená rovnomerná zaťaženosť senátov na súde.

47. Podľa § 51 ods. 9 zákona o súdoch v znení účinnom v relevantnom čase súd vydá

účastníkovi konania potvrdenie o prevzatí a pridelení veci. Evidencia prideľovania vecí

na prejednanie musí zabezpečovať takú možnosť kontroly, aby si každá osoba, ktorá má

na veci právny záujem, mohla nazretím do spisu a evidenčných pomôcok preveriť pridelenie

veci zákonnému sudcovi.

48. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti tvrdí, že v jej trestnej veci rozhodujúci senát

krajského súdu nie je zákonným senátom. Tento záver odvodila zo skutočnosti, že krajský

súd „nepreukázal odstránenie akýchkoľvek pochybností pri ovplyvňovaní pridelenia veci,

ba práve naopak, to, že spis neobsahuje evidenčné pomôcky, z ktorých by bolo zrejmé, že

náhodného výberu sa zúčastnili minimálne dva senáty čo pochybnosť pri ovplyvňovaní veci

zosilil do takej miery, že sa rovná istote“.

49. S prihliadnutím na argumentáciu sťažovateľky ústavný súd po preskúmaní

ústavnej sťažnosti ustálil, že podstatu jej námietky tvorí skutočnosť spočívajúca v absencii

evidenčnej pomôcky v súdnom spise, z ktorej by bolo zrejmé, ktoré senáty krajského súdu

vstupovali do procesu pridelenia jej trestnej veci zákonnému sudcovi (senátu). Podľa jej

presvedčenia z už citovaného ustanovenia § 51 ods. 9 zákona o súdoch v znení účinnom

v relevantnom čase vyplýva, že sa takáto evidenčná pomôcka má v príslušnom súdnom

spise nachádzať.

50. Aj keď ústavný súd neposkytuje výklad zákonov, čo vo svojej judikatúre už

mnohokrát uviedol (napr. , , ), pretože sú

to práve všeobecné súdy, ktoré sú primárne povolané interpretovať a aplikovať zákony

v súvislosti s ich povolaním na rozhodovanie v občianskoprávnych a trestných veciach

(pozri ), už zo samotného v tom čase účinného znenia

zákona o súdoch je zjavné, že si toto ustanovenie sťažovateľka nevysvetľuje správne,

pretože slovné spojenie „nazretím do spisu a evidenčných pomôcok“ nepredstavuje

imperatív, aby tieto evidenčné pomôcky nevyhnutne boli súčasťou konkrétneho súdneho

spisu.

51. Pre rozhodnutie ústavného súdu o aktuálnej ústavnej sťažnosti v tejto časti je

však podstatná iná skutočnosť, a to, že od chýbajúceho údaju v súdnom spise tak, ako ho

definuje sťažovateľka, o ktorého povinnosti byť prítomným v danom spise existuje dôvodná

pochybnosť, nemožno bez ďalšieho odvodzovať porušenie základného práva na zákonného

sudcu tak, ako ho má na mysli ustanovenie a dohovoru.

Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti neuviedla žiadnu ústavnoprávne relevantnú skutočnosť

spôsobilú vzbudiť reálnu pochybnosť o zákonnosti vo veci konajúceho senátu krajského

súdu 4 To neskôr 7 To. Netvrdí, opierajúc sa o konkrétne okolnosti danej veci, že by jej

trestná vec nebola na nadriadenom súde pridelená v súlade s požiadavkami plynúcimi z § 51

ods. 1 a 2 zákona o súdoch. Tvrdí to, že o tom neexistuje v súdnom spise doklad. Akceptácii

sťažovateľkou použitej argumentácie bráni nesplnenie jej povinnosti uniesť bremeno svojho

tvrdenia vzťahujúceho sa na porušenie základného práva na zákonného sudcu v konaní

pred ústavným súdom, zvlášť v prípade, keď je zastúpená kvalifikovaným právnym

zástupcom. Inak povedané, ústavný nemohol založiť ústavnoprávny prieskum napadnutého

postupu a rozhodnutia krajského súdu na tom, že sťažovateľka sa pred krajským súdom

domáhala predloženia dokladu, ktorý by odstránil pochybnosti o zákonnosti pridelenia

spisu, o ktorých však netvrdí a adekvátne nedosvedčuje, že vôbec (tieto pochybnosti)

vznikli.

52. Ústavný súd vzhľadom na uvedené nepovažoval námietku sťažovateľky

o porušení jej základného práva na zákonného sudcu pri pridelení trestnej veci, ktorá sa jej

dotýkala, senátu krajského súdu 4 To za opodstatnenú.

53. Navyše, podľa názoru ústavného súdu prideľovanie vecí pomocou technických

prostriedkov a programových prostriedkov schválených ministerstvom, tak ako to vyžaduje

§ 51 ods. 1 zákona o súdoch, o použití ktorých vo veci sťažovateľky nie je dôvodná

pochybnosť, v spojení s rozvrhom práce krajského súdu na rok 2019 vrátane jeho dodatkov

(ktorý je verejne, preto aj sťažovateľke, dostupný a v ktorom sú pravidlá prideľovania

spisov sudcom – senátom jasne upravené, aj s uvedením označenia senátov a ich zloženia,

medzi ktoré sa jednotlivé veci prideľujú), je garanciou dodržania zákonnosti tohto procesu,

teda aj nahodilosti pridelenia veci, a tým aj zachovania základného práva strán konania

na zákonného sudcu.

54. Pokiaľ ide o námietku nezákonnosti senátu krajského súdu 7 To, ktorý

v predmetnej trestnej veci napokon rozhodol, sťažovateľka ju jednoznačne odvíja iba

od ňou tvrdenej nezákonnosti senátu 4 To, ktorú však ústavný súd nemohol konštatovať,

preto bolo bez právneho významu opakovať a dopĺňať už uvedené odôvodnenie tohto

rozhodnutia aj vo vzťahu k prideleniu veci senátu 7 To.

55. Pre úplnosť však ústavný súd poznamenáva, že sa oboznámil s rozvrhom práce

krajského súdu na rok 2019, z ktorého [najmä z dodatkov č. 5 (sp. zn.

z 25. mája 2019) a č. 7 (sp. zn. z 10. júla 2019)] jasne vyplýva, prečo je

potrebné považovať senát 7 To, ktorý o veci sťažovateľky v konečnom dôsledku rozhodol,

za zákonný.

56. S prihliadnutím na uvedené ústavný súd nezistil takú príčinnú súvislosť medzi

označeným postupom krajského súdu a jeho uznesením č. k. -647 z 31. júla

2019 a namietaným porušením základného práva sťažovateľky na zákonného sudcu

podľa a podľa dohovoru, ktorá by umožňovala vyhovieť

tejto časti ústavnej sťažnosti, preto ju ústavný súd odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g)

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

57. Nad rámec uvedeného ústavný súd poznamenáva, že z obsahu ústavnej sťažnosti

nevyplýva, že by sa sťažovateľka o druhostupňovom (sťažnostnom) konaní na krajskom

súde ako takom dozvedela až z doručeného rozhodnutia z 31. júla 2019, ktorým sa toto

konanie skončilo. Rovnako dĺžka trvania konania pred krajským súdom (máj až júl 2019)

nevzbudzuje pochybnosť, že by sťažovateľka zastúpená obhajcom pri obvyklej starostlivosti

nemala a ani nemohla mať o tomto konaní vedomosť. Preto námietku prezentovanú

v ústavnej sťažnosti mala podľa názoru ústavného súdu sťažovateľka predostrieť

v aktuálnom čase predovšetkým konajúcemu krajskému súdu, a tak využiť všetky právne

prostriedky na ochranu svojho základného práva na zákonného sudcu. V čl. 127 ods. 1

je jasne formulovaný princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu vo vzťahu

k právomoci všeobecných súdov a v rámci jeho zachovania bolo namieste, aby sťažovateľka

uplatnila ochranu základného práva na zákonného sudcu pred konajúcim senátom krajského

súdu, a tak prípadne dala priestor všeobecnému súdu túto ochranu jej poskytnúť.

58. Za týchto okolností ako dôvod odmietnutia ústavnej sťažnosti sťažovateľky

v tejto časti prichádzal do úvahy aj nedostatok právomoci ústavného súdu na jej

prerokovanie podľa .

59. Keďže ústavná sťažnosť bola ako celok odmietnutá, rozhodovanie o ďalších

návrhoch sťažovateľky vrátane jej návrhu na odklad vykonateľnosti napadnutého uznesenia

krajského súdu v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. februára 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu