Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 5 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (10)I. ÚS 74/2020
PDF · 528.68 KB
No categories available
I. ÚS 74/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. februára 2020 v senáte
zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov
Rastislava Kaššáka a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
sťažovateľky , ,
, zastúpenej advokátom Mgr. Marekom Tauberom, advokátska kancelária,
Hviezdoslavova 11, Spišská Nová Ves, vo veci namietaného porušenia základného práva
na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva
nebyť odňatý zákonnému sudcovi zaručeného v čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom
pod sp. zn. 4 To 22/2019 a jeho uznesením z 31. júla 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. októbra
2019 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľky ,
, (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala
porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi
zaručeného v čl. 48 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 4 To 22/2019 a jeho uznesením z 31. júla 2019.
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresná prokuratúra Prešov
(ďalej len „okresná prokuratúra“) podala 22. januára 2019 Okresnému súdu Prešov (ďalej
len „okresný súd“) obžalobu pod č. k. 3 Pv 735/16/7707-150 zo 17. januára 2019
na obvinenú sťažovateľku pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 158 zákona č. 300/2005
Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“).
3. Okresný súd uznesením č. k. 5 T 8/2019-622 z 15. apríla 2019 podľa § 241 ods. 1
písm. f) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Trestný poriadok“) obžalobu podanú na sťažovateľku odmietol a vrátil ju okresnej
prokuratúre, ktorá proti tomuto rozhodnutiu podala 6. mája 2019 sťažnosť s tým, že ju
odôvodní v lehote 10 dní. Odôvodnenie sťažnosti okresnej prokuratúry z 9. mája 2019 bolo
následne okresnému súdu doručené 10. mája 2019.
4. Po tom, ako sa k riadnemu opravnému prostriedku okresnej prokuratúry a jej
odôvodneniu vyjadrila sťažovateľka podaním z 24. mája 2019 doručeným okresnému súdu
29. mája 2019, bol spis doručený krajskému súdu, ktorý uznesením č. k. 4 To 22/2019-647
z 31. júla 2019 podľa § 194 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku napadnuté uznesenie
okresného súdu z 15. apríla 2019 zrušil a uložil mu, aby vo veci znova konal a rozhodol.
5. Podľa názoru sťažovateľky krajský súd označeným rozhodnutím a postupom,
ktorý predchádzal jeho vydaniu, porušil jej základné práva zaručené v čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 1 ústavy ako, aj právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru.
6. Porušenie základného práva na zákonného sudcu sťažovateľka vidí v tom, že
v súdnom spise vedenom pod sp. zn. 4 To 22/2019 „chýba evidencia prideľovania veci na
prejednanie senátu 4 To“. Podľa jej názoru sa v spise síce nachádza potvrdenie o pridelení
veci senátu 4 To zo schváleného informačného systému ministerstvom, čo považuje
za súladné s ustanovením § 51 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“), ale
krajský súd „nepreukázal NÁHODNOSŤ DANÉHO VÝBERU“, ako podmienky zákonného
pridelenia veci, ktorá je „splnená vtedy, ak sa má vec prideliť jednému z aspoň dvoch
senátov. Splnenie tejto zákonnej podmienky pre súd vyplýva z § 51 ods. 2 zákona 757/2004
Z. z.“. Súdny spis teda neobsahuje „evidenčné pomôcky, na základe ktorých je možné
preveriť... pridelenie veci zákonnému sudcovi splnením podmienky náhodného výberu
jedného z aspoň dvoch senátov“.
7. Sťažovateľka tvrdí, že krajský súd si nesplnil „povinnosť preukázať zákonnosť
konajúceho senátu v intenciách ústavného článku 48 ods. 1 Ústavy SR“ ani napriek tomu, že
sa predloženia „evidenčných pomôcok“ domáhala prostredníctvom žiadosti (26. septembra
2019), ako aj podaním sťažnosti podľa zákona č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach v znení
neskorších predpisov adresovaných predsedníčke krajského súdu (z 20. a 23. septembra
2019). Je presvedčená, že „Senát 4 To... nepreukázal odstránenie akýchkoľvek pochybností
pri ovplyvňovaní pridelenia veci, ba práve naopak to, že spis neobsahuje evidenčné
pomôcky, z ktorých by bolo zrejmé, že náhodného výberu sa zúčastnili minimálne dva senáty
čo pochybnosť pri ovplyvňovaní veci zosilil do takej miery, že sa rovná istote.“. Z tohto
dôvodu sťažovateľka považuje senát krajského súdu 4 To, ktorý konal v jej trestnej veci,
za nezákonný senát, a tým je podľa nej nezákonným aj jeho uznesenie z 31. júla 2019.
8. Vychádzajúc z uvedeného, podľa sťažovateľky je s prihliadnutím na zásadu
„nezákonnosť nemôže plodiť zákonnosť“ nezákonným aj senát 7 To, ktorý v konečnom
dôsledku o sťažnosti okresnej prokuratúry rozhodol.
9. K porušeniu základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne
konanie malo podľa sťažovateľky dôjsť „arbitrárnosťou a nepreskúmateľnosťou“
uznesenia krajského súdu č. k. 4 To 22/2019-647 z 31. júla 2019 z „dôvodu jeho
nenáležitého odôvodnenia spočívajúceho najmä v nesprávnom vyvodení záverov
z preukázaného skutkového stavu a nesprávnej interpretácie a aplikácie relevantnej právnej
úpravy“.
10. Zmätočnosť a nepreskúmateľnosť uznesenia krajského súdu z 31. júla 2019 je
podľa sťažovateľky spôsobená tým, že krajský súd o sťažnosti okresnej prokuratúry proti
uzneseniu okresného súdu č. k. 5 T 8/2019-622 z 15. apríla 2019 konal a rozhodol bez toho,
aby bola splnená Trestným poriadkom v ustanovení § 189 ods. 3 vyžadovaná povinnosť
odôvodnenia riadneho opravného prostriedku podaného okresnou prokuratúrou.
11. Sťažovateľka nesúhlasí s tvrdením krajského súdu, podľa ktorého z ustanovenia
§ 187 ods. 1 Trestného poriadku nevyplýva, že by v zákonom stanovenej lehote musela byť
sťažnosť okresnej prokuratúry aj odôvodnená, resp., že by vôbec musela obsahovať nejaké
dôvody. Podľa sťažovateľky je nesprávny aj názor súdu druhého stupňa, pokiaľ uviedol,
že § 189 Trestného poriadku nepodmieňuje odôvodnenie sťažnosti okresnej prokuratúry
v rovnakej zákonnej lehote ako jej samotné podanie a že už vôbec nehovorí o tom, že by
odôvodnenie sťažnosti nemohlo byť zaslané príslušnému orgánu (v tomto prípade
krajskému súdu) po uplynutí zákonom stanovenej lehoty na podanie sťažnosti. Podľa
krajského súdu sťažovateľka nesprávne spojila sťažnosť a zákonom stanovenú lehotu
na podanie sťažnosti uvedenú v § 187 ods. 1 Trestného poriadku s povinnosťou uviesť
dôvody sťažnosti, ktorá je upravená v § 189 Trestného poriadku. Sťažovateľka neakceptuje
záver krajského súdu, že žiadne ustanovenie Trestného poriadku nezakazuje, aby sťažovateľ
(okresná prokuratúra) podal doplnenie či odôvodnenie sťažnosti aj po uplynutí zákonom
stanovenej lehoty na podanie sťažnosti.
12. Krajským súdom prijaté závery sťažovateľka považuje za rozporné aj s čl. 2
ods. 2 ústavy.
13. Podľa sťažovateľky napadnuté rozhodnutie krajského súdu je „zmätočné
a právne nulitné“, a z toho dôvodu, že ho „označil 4 To/22/19-647 zo dňa 31. 7. 2019
a potvrdenie, ktoré aj napriek svojej nelegalite je potvrdením zo dňa 15. 7. 2019 čas
7:48:46 o pridelení na prejednanie a rozhodnutie do senátu Krajského súdu Prešov 7 To“.
14. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí ústavnej
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, podľa čl. 46 ods. 1 a podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy SR uznesením
Krajského súdu Prešov č. k. 4 To/22/19-647 zo dňa 31. 07. 2019 a konaním, ktoré
predchádzalo jeho vydaniu, porušené bolo.
Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 4 To/22/19 zo dňa 31. 7. 2019 sa zrušuje
a vec sa Krajskému súdu Prešov vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.
Krajský súd Prešov je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 346,26
do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet sťažovateľa.“
15. Sťažovateľka zároveň navrhla ústavnému súdu rozhodnúť podľa § 129 zákona
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) o odložení vykonateľnosti napadnutého
rozhodnutia krajského súdu s odôvodnením, že aktuálny právny stav po vydaní napadnutého
rozhodnutia predstavuje pre sťažovateľku „ukrátenie... práva na spravodlivý súdny proces
v spojitosti s ukrátením“ sťažovateľky na jej „práve na zákonného sudcu v konaní na
Krajskom súde Prešov“.
II.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
16. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
17. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...
18. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je
s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon o ústavnom súde.
19. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
20. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
21. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
možno preto považovať ústavnú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by
mohol posúdiť po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia
I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).
22. Podstatou ústavnej sťažnosti je namietané porušenie základného práva
sťažovateľky na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva nebyť
odňatý zákonnému sudcovi zaručeného v čl. 48 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 4 To 22/2019-
647 z 31. júla 2019 a postupom, ktorý jeho vydaniu predchádzal, ku ktorému malo dôjsť
absenciou evidenčných pomôcok v súdnom spise, na základe ktorých by bolo zrejmé, ktoré
senáty krajského súdu vstupovali do procesu pridelenia spisu veci sťažovateľky v zmysle
dodržania podmienky uvedenej v § 51 ods. 2 zákona o súdoch, ďalej tým, že krajský súd
o sťažnosti okresnej prokuratúry, proti uzneseniu okresného súdu z 15. apríla 2019 konal
a rozhodol napriek tomu, že sťažnosť bola odôvodnená až dodatočne, čo sťažovateľka
považovala za rozporné s ustanovením § 189 ods. 3 Trestného poriadku, a napokon aj tým,
že krajský súd napadnuté rozhodnutie vydal pod sp. zn. 4 To 22/2019 aj keď o veci
rozhodoval senát 7 To.
23. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
24. Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
25. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
III. 1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu
zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného
v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu a jeho uznesením č. k. 4 To 22/2019-
647 z 31. júla 2019
26. Sťažovateľka v súvislosti s označenými právami namieta nesprávnu interpretáciu
a aplikáciu relevantnej právnej úpravy, konkrétne § 189 ods. 3 Trestného poriadku,
krajským súdom, pokiaľ tento akceptoval okresnou prokuratúrou dodatočné odôvodnenie
podanej sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu č. k. 5 T 8/2019-622 z 15. apríla 2019.
27. Predmetné prvostupňové rozhodnutie bolo okresnej prokuratúre doručené 2. mája
2019, sťažnosť proti nemu podala 6. mája 2019, ktorú odôvodnila 10. mája 2019 (podaním
z 9. mája 2019).
28. Podľa § 189 ods. 3 Trestného poriadku ak podáva sťažnosť prokurátor... musí byť
sťažnosť zároveň odôvodnená, s výnimkou sťažnosti prokurátora proti uzneseniu o nevzatí
obvineného do väzby.
29. Sťažovateľka nesplnenie zákonnej povinnosti uvedenej v citovanom ustanovení
Trestného poriadku okresnou prokuratúrou predniesla aj v konaní pred krajským súdom,
ktorý na to v uznesení č. k. 4 To 22/2019-647 z 31. júla 2019 reagoval tak, že je «potrebné
rozlišovať medzi podaním „sťažnosti“ ako zákonom stanovenej „formy“ opravného
prostriedku proti uzneseniu a uvedením „dôvodov sťažnosti“ (jej odôvodnením), ktoré
procesný predpis ukladá subjektom taxatívne vymenovaným v ustanovení § 189 ods. 3 Tr.
poriadku.
Dôvody sťažnosti pritom vyslovene upravuje ustanovenie § 189 Tr. poriadku, ktoré
nepodmieňuje odôvodnenie sťažnosti v rovnakej zákonnej lehote ako podanie samotnej
sťažnosti a už vôbec nehovorí o tom, že by odôvodnenie sťažnosti nemohlo byť zaslané
oprávnenému orgánu po uplynutí zákonom stanovenej lehoty na podanie sťažnosti.
Obvinená v rámci argumentácie preto nesprávne spojila „sťažnosť“ a zákonom
stanovenú lehotu na podanie sťažnosti uvedenú v ust. § 187 ods. 1 Tr. poriadku
s povinnosťou uviesť „dôvody sťažnosti“, ktorá je upravená v ust. § 189 Tr. poriadku.
Z uvedeného potom plynie, že žiadne ustanovenie Tr. poriadku nezakazuje, aby
sťažovateľ podal „doplnenie sťažnosti“, či „odôvodnenie sťažnosti“ aj po uplynutí zákonom
stanovenej lehoty na podanie sťažnosti.».
30. V súvislosti s požadovanou ochranou základných práv sťažovateľky ústavný súd
predovšetkým považuje za potrebné zvýrazniť, že kritériom jeho rozhodovania o ústavnej
sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté
do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv
alebo slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah,
ktorý zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd
sťažovateľky (m. m. II. ÚS 193/06, II. ÚS 210/06, IV. ÚS 238/07).
31. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd nepovažoval za potrebné bližšie sa
venovať ústavnému rozboru citovanej argumentácie krajského súdu, a to s prihliadnutím
na svoju ustálenú judikatúru (napr. IV. ÚS 309/2010, III. ÚS 493/2011, III. ÚS 473/2016,
II. ÚS 721/2016), z ktorej jednoznačne rezultuje, že aj keď povinnosť príslušnej prokuratúry
(resp. prokurátora) odôvodniť sťažnosť ako riadny opravný prostriedok (v tomto prípade
proti uzneseniu okresného súdu z 15. apríla 2019) vyplýva priamo z § 189 ods. 3 Trestného
poriadku, toto ustanovenie nespája so skutočnosťou, že okresná prokuratúra (resp.
prokurátor) neodôvodní svoju sťažnosť, jej neprípustnosť, alebo oneskorenosť podania, či
nedôvodnosť, pre ktoré dôvody by táto sťažnosť mohla byť zamietnutá v zmysle ustanovení
§ 193 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného poriadku. Opačné nazeranie na zmysel a účel
ustanovenia § 189 ods. 3 Trestného poriadku by znamenalo príliš formalistickú, reštriktívnu,
ústavne neprijateľnú interpretáciu dotknutého ustanovenia. Takýto výklad nepriamo
diskvalifikuje aj ustanovenie § 192 ods. 1 Trestného poriadku a v ňom obsiahnutý tzv.
obmedzený revízny princíp, podľa ktorého nadriadený orgán na základe sťažnosti
preskúmava jednak napadnuté výroky uznesenia, a to zo všetkých hľadísk bez ohľadu na to,
či tieto hľadiská sú alebo nie sú v sťažnosti uvedené, a jednak správnosť postupu konania,
ktoré napadnutým výrokom predchádzalo, a to z hľadiska všetkých chýb, ktoré mohli
spôsobiť nesprávnosť napadnutých výrokov uznesenia (opäť bez ohľadu na to, či sú
v sťažnosti konkretizované, alebo nie). Ak v sťažnosti nie je špecifikované, ktorý konkrétny
výrok sa ňou napáda, nadriadený orgán preskúma všetky výroky napadnutého uznesenia,
proti ktorým sťažovateľ (v tomto prípade okresná prokuratúra, resp. prokurátor) mohol
sťažnosť podať, aj konanie predchádzajúce týmto výrokom.
32. Pre úplnosť je príhodné poukázať aj na okolnosť, že na ťarchu krajského súdu
nemožno pričítať pochybenie okresnej prokuratúry, ktorá svoju povinnosť odôvodniť svoju
sťažnosť splnila až s určitým časovým odstupom po podaní sťažnosti. Odôvodnenie
sťažnosti je totiž výlučne povinnosťou príslušnej prokuratúry, pričom splnenie tejto
povinnosti nemôže byť nijako sankčne vynucované zo strany súdu, a všeobecný súd
nedisponuje ani účinnými zákonnými prostriedkami, prostredníctvom ktorých by mohol vo
vzťahu k prokurátorovi ovplyvniť rýchlosť jeho konania. A keďže v Trestnom poriadku nie
je zakotvené žiadne také ustanovenie, z ktorého by explicitne vyplývalo, že sťažnosť
prokurátora musí byť v prípade jej oneskoreného odôvodnenia zamietnutá, obzvlášť v
prípade, ak prokurátor v zákonnej lehote sťažnosť proti uzneseniu podal, musel o tejto
rozhodnúť v súlade relevantnou právnou úpravou (m. m. III. ÚS 493/2011).
33. Potrebné je tiež prízvukovať, že ústavný súd je nezávislým orgánom ochrany
ústavnosti (čl. 124 ústavy), a preto mu z tohto postavenia v okolnostiach tohto prípadu
neprislúchalo posudzovať dôsledky prípadného porušenia ustanovenia § 189 ods. 3
Trestného poriadku okresnou prokuratúrou a eventuálna nezákonnosť jej postupu nie je ani
predmetom tejto ústavnej sťažnosti.
34. Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že vo vzťahu k tejto námietke
sťažovateľky neexistuje medzi namietaným rozhodnutím a postupom krajského súdu
a základným právom sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala možné porušenie týchto práv,
a preto ústavný súd v tejto časti ústavnú sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 56 ods. 2
písm. g) zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
35. V súvislosti s námietkou sťažovateľky o „zmätočnosti“ a „právnej nulite“
napadnutého rozhodnutia krajského súdu z dôvodu jeho označenia ako č. k. 4 To 22/2019-
647, ku ktorému došlo napriek tomu, že ho vydal senát 7 To (nie pôvodný senát 4 To),
ústavný súd poznamenáva, že len samotná odôvodnená a v súlade so zákonom a príslušným
rozvrhom práce všeobecného súdu vykonaná zmena zákonného sudcu (senátu) za súčasného
ponechania veci pôvodne správne pridelenej spisovej značky ako záležitosti evidenčného
charakteru nemôže spôsobiť ústavne neprípustný zásah do základného práva strany
trestného konania na súdnu ochranu a jej práva na spravodlivé súdne konanie. Napokon ani
sťažovateľka v ústavnej sťažnosti v tomto smere neuviedla žiadnu ďalšiu ústavnoprávne
relevantnú argumentáciu, na ktorú by bolo možné zo strany ústavného súdu reagovať
a ktorá sa vzhľadom na povahu námietky javí ako nevyhnutná.
36. Ústavný súd preto nemohol inak, iba ústavnú sťažnosť sťažovateľky aj v tejto
časti odmietnuť pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona
o ústavnom súde.
III. 2 K namietanému porušeniu základného práva nebyť odňatý zákonnému
sudcovi zaručeného v čl. 48 ods. 1 ústavy a práva na nezávislý a nestranný súd
zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu a jeho uznesením č. k.
4 To 22/2019-647 z 31. júla 2019
37. Podľa názoru sťažovateľky k porušeniu jej práva na zákonného sudcu došlo tým,
že v spise absentujú evidenčné pomôcky, na základe ktorých by sťažovateľka ako strana
trestného konania, a teda osoba, ktorá má na veci právny záujem, mohla preveriť zákonnosť
pridelenia veci pôvodnému zákonnému sudcovi – senátu 4 To krajského súdu. Od tejto
skutočnosti odvíja potom aj nezákonnosť senátu 7 To, ktorý v danej veci vednej pod sp. zn.
4 To 22/2019 v konečnom dôsledku rozhodol.
38. Zásada zákonného sudcu predstavuje v právnom štáte jednu zo základných
garancií nezávislého a nestranného rozhodovania súdu a sudcu. Táto zásada je ústavnou
zárukou pre každého účastníka konania, že v jeho veci bude rozhodovať súd a sudcovia,
ktorí sú na to povolaní podľa vopred známych pravidiel, ktoré sú obsahom rozvrhov práce
upravujúcich prideľovanie súdnych prípadov jednotlivým sudcom tak, aby bola zachovaná
zásada pevného prideľovania súdnej agendy a aby bol vylúčený (pre rôzne dôvody
a rozličné účely) výber súdov a sudcov „ad hoc“ (m. m. I. ÚS 239/04, IV. ÚS 257/07).
39. Rozhodovanie veci zákonným sudcom (aj súdom) je základným predpokladom
na naplnenie podmienok spravodlivého procesu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Zákonnosť
súdu musí byť okrem iného založená na jeho zložení. Súd zriadený zákonom musí byť teda
obsadený zákonným spôsobom (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci
Buscarini v. San Marino zo 4. 5. 2000).
40. V zmysle judikatúry ústavného súdu zákonným sudcom je sudca, ktorý spĺňa
zákonom ustanovené podmienky na funkciu sudcu. Okrem toho za zákonného sudcu treba
pokladať sudcu určeného v súlade s rozvrhom práce vecne a miestne príslušného súdu; ak
súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení rozvrhom práce
na konanie a rozhodovanie v senáte (napr. I. ÚS 52/97, II. ÚS 47/99, II. ÚS 87/01,
I. ÚS 115/02, III. ÚS 202/02, III. ÚS 116/06); ako aj sudcu, ktorému boli veci pridelené
z dôvodu vylúčenia iného sudcu pre zaujatosť v zmysle § 31 a nasl. Trestného poriadku
alebo pre iné ďalšie dôvody (II. ÚS 118/02, II. ÚS 119/02).
41. Podľa § 3 ods. 3 zákona o súdoch zákonný sudca je sudca, ktorý vykonáva
funkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom a s rozvrhom práce
na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci. Ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými
sudcami sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte.
Účastník konania alebo strana v konaní, v ktorom rozhoduje súd v senáte, nemá právo
na vopred určeného sudcu spravodajcu. Zákonným sudcom je aj sudca určený podľa odseku
4.
42. Podľa § 3 ods. 4 zákona o súdoch zmenu v osobe zákonného sudcu možno
vykonať len v súlade so zákonom a s rozvrhom práce.
43. Podľa § 3 ods. 10 zákona o súdoch súdy sú povinné používať pri výkone
súdnictva, najmä pri prideľovaní a prerozdeľovaní vecí, vedení súdnych registrov
a vyhotovovaní rozhodnutí a iných písomností programové a technické prostriedky
schválené Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“).
44. Podľa § 51 ods. 1 zákona o súdoch v znení účinnom v relevantnom čase ak tento
zákon neustanovuje inak, veci určené podľa predmetu konania sa v súlade s rozvrhom práce
prideľujú jednotlivým senátom alebo samosudcom náhodným výberom pomocou
technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených ministerstvom tak, aby
bola vylúčená možnosť ovplyvňovania pridelenia vecí. Súdnym úradníkom sa prideľujú
veci podľa rozvrhu práce tak, aby sa zabezpečilo ich rovnomerné zaťaženie a riadny chod
súdu.
45. Podľa § 51 ods. 2 zákona o súdoch v znení účinnom v relevantnom čase
podmienka náhodného výberu podľa odseku 1 je splnená vtedy, ak sa má vec prideliť
jednému z aspoň dvoch senátov, samosudcov alebo súdnych úradníkov.
46. Podľa § 51 ods. 4 písm. b) zákona o súdoch v znení účinnom v relevantnom čase
náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov
schválených ministerstvom sa podľa rozvrhu práce alebo jeho zmeny prerozdeľujú už
pridelené veci aj v prípade zmeny v obsadení súdu sudcami, a to vrátane zmeny v dôsledku
dočasného pridelenia sudcu; pri zmene v zložení senátu sa vec ponecháva v pôvodnom
senáte, alebo sa prerozdelí do iného senátu, kde sa zaraďuje sudca spravodajca tak, aby
prerozdelením veci bola zabezpečená rovnomerná zaťaženosť senátov na súde.
47. Podľa § 51 ods. 9 zákona o súdoch v znení účinnom v relevantnom čase súd vydá
účastníkovi konania potvrdenie o prevzatí a pridelení veci. Evidencia prideľovania vecí
na prejednanie musí zabezpečovať takú možnosť kontroly, aby si každá osoba, ktorá má
na veci právny záujem, mohla nazretím do spisu a evidenčných pomôcok preveriť pridelenie
veci zákonnému sudcovi.
48. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti tvrdí, že v jej trestnej veci rozhodujúci senát
krajského súdu nie je zákonným senátom. Tento záver odvodila zo skutočnosti, že krajský
súd „nepreukázal odstránenie akýchkoľvek pochybností pri ovplyvňovaní pridelenia veci,
ba práve naopak, to, že spis neobsahuje evidenčné pomôcky, z ktorých by bolo zrejmé, že
náhodného výberu sa zúčastnili minimálne dva senáty čo pochybnosť pri ovplyvňovaní veci
zosilil do takej miery, že sa rovná istote“.
49. S prihliadnutím na argumentáciu sťažovateľky ústavný súd po preskúmaní
ústavnej sťažnosti ustálil, že podstatu jej námietky tvorí skutočnosť spočívajúca v absencii
evidenčnej pomôcky v súdnom spise, z ktorej by bolo zrejmé, ktoré senáty krajského súdu
vstupovali do procesu pridelenia jej trestnej veci zákonnému sudcovi (senátu). Podľa jej
presvedčenia z už citovaného ustanovenia § 51 ods. 9 zákona o súdoch v znení účinnom
v relevantnom čase vyplýva, že sa takáto evidenčná pomôcka má v príslušnom súdnom
spise nachádzať.
50. Aj keď ústavný súd neposkytuje výklad zákonov, čo vo svojej judikatúre už
mnohokrát uviedol (napr. III. ÚS 461/2015, III. ÚS 637/2015, III. ÚS 65/2018), pretože sú
to práve všeobecné súdy, ktoré sú primárne povolané interpretovať a aplikovať zákony
v súvislosti s ich povolaním na rozhodovanie v občianskoprávnych a trestných veciach
(pozri čl. 142 ods. 1 ústavy), už zo samotného v tom čase účinného znenia § 51 ods. 9
zákona o súdoch je zjavné, že si toto ustanovenie sťažovateľka nevysvetľuje správne,
pretože slovné spojenie „nazretím do spisu a evidenčných pomôcok“ nepredstavuje
imperatív, aby tieto evidenčné pomôcky nevyhnutne boli súčasťou konkrétneho súdneho
spisu.
51. Pre rozhodnutie ústavného súdu o aktuálnej ústavnej sťažnosti v tejto časti je
však podstatná iná skutočnosť, a to, že od chýbajúceho údaju v súdnom spise tak, ako ho
definuje sťažovateľka, o ktorého povinnosti byť prítomným v danom spise existuje dôvodná
pochybnosť, nemožno bez ďalšieho odvodzovať porušenie základného práva na zákonného
sudcu tak, ako ho má na mysli ustanovenie čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti neuviedla žiadnu ústavnoprávne relevantnú skutočnosť
spôsobilú vzbudiť reálnu pochybnosť o zákonnosti vo veci konajúceho senátu krajského
súdu 4 To neskôr 7 To. Netvrdí, opierajúc sa o konkrétne okolnosti danej veci, že by jej
trestná vec nebola na nadriadenom súde pridelená v súlade s požiadavkami plynúcimi z § 51
ods. 1 a 2 zákona o súdoch. Tvrdí to, že o tom neexistuje v súdnom spise doklad. Akceptácii
sťažovateľkou použitej argumentácie bráni nesplnenie jej povinnosti uniesť bremeno svojho
tvrdenia vzťahujúceho sa na porušenie základného práva na zákonného sudcu v konaní
pred ústavným súdom, zvlášť v prípade, keď je zastúpená kvalifikovaným právnym
zástupcom. Inak povedané, ústavný nemohol založiť ústavnoprávny prieskum napadnutého
postupu a rozhodnutia krajského súdu na tom, že sťažovateľka sa pred krajským súdom
domáhala predloženia dokladu, ktorý by odstránil pochybnosti o zákonnosti pridelenia
spisu, o ktorých však netvrdí a adekvátne nedosvedčuje, že vôbec (tieto pochybnosti)
vznikli.
52. Ústavný súd vzhľadom na uvedené nepovažoval námietku sťažovateľky
o porušení jej základného práva na zákonného sudcu pri pridelení trestnej veci, ktorá sa jej
dotýkala, senátu krajského súdu 4 To za opodstatnenú.
53. Navyše, podľa názoru ústavného súdu prideľovanie vecí pomocou technických
prostriedkov a programových prostriedkov schválených ministerstvom, tak ako to vyžaduje
§ 51 ods. 1 zákona o súdoch, o použití ktorých vo veci sťažovateľky nie je dôvodná
pochybnosť, v spojení s rozvrhom práce krajského súdu na rok 2019 vrátane jeho dodatkov
(ktorý je verejne, preto aj sťažovateľke, dostupný a v ktorom sú pravidlá prideľovania
spisov sudcom – senátom jasne upravené, aj s uvedením označenia senátov a ich zloženia,
medzi ktoré sa jednotlivé veci prideľujú), je garanciou dodržania zákonnosti tohto procesu,
teda aj nahodilosti pridelenia veci, a tým aj zachovania základného práva strán konania
na zákonného sudcu.
54. Pokiaľ ide o námietku nezákonnosti senátu krajského súdu 7 To, ktorý
v predmetnej trestnej veci napokon rozhodol, sťažovateľka ju jednoznačne odvíja iba
od ňou tvrdenej nezákonnosti senátu 4 To, ktorú však ústavný súd nemohol konštatovať,
preto bolo bez právneho významu opakovať a dopĺňať už uvedené odôvodnenie tohto
rozhodnutia aj vo vzťahu k prideleniu veci senátu 7 To.
55. Pre úplnosť však ústavný súd poznamenáva, že sa oboznámil s rozvrhom práce
krajského súdu na rok 2019, z ktorého [najmä z dodatkov č. 5 (sp. zn. 1 SprR 10/2019
z 25. mája 2019) a č. 7 (sp. zn. 1 SprR 17/2019 z 10. júla 2019)] jasne vyplýva, prečo je
potrebné považovať senát 7 To, ktorý o veci sťažovateľky v konečnom dôsledku rozhodol,
za zákonný.
56. S prihliadnutím na uvedené ústavný súd nezistil takú príčinnú súvislosť medzi
označeným postupom krajského súdu a jeho uznesením č. k. 4 To 22/2019-647 z 31. júla
2019 a namietaným porušením základného práva sťažovateľky na zákonného sudcu
podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorá by umožňovala vyhovieť
tejto časti ústavnej sťažnosti, preto ju ústavný súd odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g)
zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
57. Nad rámec uvedeného ústavný súd poznamenáva, že z obsahu ústavnej sťažnosti
nevyplýva, že by sa sťažovateľka o druhostupňovom (sťažnostnom) konaní na krajskom
súde ako takom dozvedela až z doručeného rozhodnutia z 31. júla 2019, ktorým sa toto
konanie skončilo. Rovnako dĺžka trvania konania pred krajským súdom (máj až júl 2019)
nevzbudzuje pochybnosť, že by sťažovateľka zastúpená obhajcom pri obvyklej starostlivosti
nemala a ani nemohla mať o tomto konaní vedomosť. Preto námietku prezentovanú
v ústavnej sťažnosti mala podľa názoru ústavného súdu sťažovateľka predostrieť
v aktuálnom čase predovšetkým konajúcemu krajskému súdu, a tak využiť všetky právne
prostriedky na ochranu svojho základného práva na zákonného sudcu. V čl. 127 ods. 1
ústavy je jasne formulovaný princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu vo vzťahu
k právomoci všeobecných súdov a v rámci jeho zachovania bolo namieste, aby sťažovateľka
uplatnila ochranu základného práva na zákonného sudcu pred konajúcim senátom krajského
súdu, a tak prípadne dala priestor všeobecnému súdu túto ochranu jej poskytnúť.
58. Za týchto okolností ako dôvod odmietnutia ústavnej sťažnosti sťažovateľky
v tejto časti prichádzal do úvahy aj nedostatok právomoci ústavného súdu na jej
prerokovanie podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde.
59. Keďže ústavná sťažnosť bola ako celok odmietnutá, rozhodovanie o ďalších
návrhoch sťažovateľky vrátane jej návrhu na odklad vykonateľnosti napadnutého uznesenia
krajského súdu v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. februára 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu