Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 473/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. júla 2016

predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného advokátom JUDr. Vladimírom Fraňom, advokátska kancelária,

J. Hašku 18, Nové Mesto nad Váhom, vo veci namietaného porušenia základného práva

na osobnú slobodu podľa a základného práva

na súdnu ochranu podľa a

a namietaného porušenia uznesením Krajského

súdu v Trenčíne č. k. z 21. mája 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. februára

2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

základného práva na osobnú slobodu podľa (ďalej

len „ústava“) a základného práva na súdnu ochranu podľa a

a porušenie uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský

súd“) č. k. z 21. mája 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Bánovce

nad Bebravou (ďalej len „okresný súd“) č. k. z 5. októbra 2009 (ďalej aj

„rozsudok okresného súdu“) odsúdený pre trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 221 ods. 1

účinného do 31. decembra 2005 a iné na trest odňatia slobody vo výmere

2 rokov s podmienečným odkladom výkonu trestu na skúšobnú dobu 5 rokov. Po uplynutí

uvedenej skúšobnej doby okresný súd uznesením č. k. z 10. marca 2015

(ďalej len „uznesenie okresného súdu“) podľa a

vyslovil, že sťažovateľ sa v skúšobnej dobe osvedčil. Na základe

sťažnosti prokurátora Okresnej prokuratúry Bánovce nad Bebravou (ďalej len ,,okresná

prokuratúra“) však krajský súd napadnutým uznesením uznesenie okresného súdu zrušil

a podľa vyslovil, že sťažovateľ sa v skúšobnej dobe

podmienečného odsúdenia neosvedčil, a preto trest odňatia slobody vo výmere 2 rokov

uložený mu rozsudkom okresného súdu vykoná. Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného

zákona bol pre výkon trestu odňatia slobody zaradený do ústavu pre výkon trestu

s minimálnym stupňom stráženia.

Porušenie označených práv sťažovateľ namieta z dôvodu, že napadnuté uznesenie

o výkone trestu odňatia slobody vydal senát krajského súdu na neverejnom zasadnutí, a nie

na verejnom zasadnutí, ktorého vykonanie podľa neho prikazuje § 419 ods. 1 Trestného

poriadku. Krajský súd sa teda pri svojom rozhodovaní neriadil platným procesnoprávnym

ustanovením, a sťažovateľovi tak uprel „uplatnenie zásady verejnosti... konania“. Namieta

tiež, že s osobou sťažovateľa sa krajský súd „neoboznámil, neumožnil mu svojou osobnou

účasťou na konaní prezentovať svoj život počas skúšobnej doby a vysvetliť všetky okolnosti

aj tých dôkazov, ktoré nie sú vykladané v jeho prospech. Vo vykonanom konaní

pred krajským súdom možno preto postrehnúť značnú diskrepanciu medzi dôkazmi,

svedčiacimi v jeho prospech, ktorým sa krajský súd venoval iba minimálne a medzi

dôkazmi, ktoré svedčia v jeho neprospech, ktorým sa súd aj napriek tomu, že ide iba o jeden

dôkaz správa o priestupkoch na úseku dopravy, venoval v prevažnej časti odôvodnenia

napadnutého uznesenia.“.

Ďalej sťažovateľ namieta, že prokurátor okresnej prokuratúry svoju sťažnosť proti

uzneseniu okresného súdu podanú priamo na verejnom zasadnutí odôvodnil dávno po lehote

na podanie sťažnosti, ktorá je ustanovená v . Sťažnosť

podanú proti uzneseniu okresného súdu teda nebolo možné považovať za kvalifikovanú

a krajský súd ju mal podľa zamietnuť ako „podanú

oneskorene“.

Sťažovateľ rovnako tvrdí, že na jeho prípad mala byť aplikovaná amnestia prezidenta

republiky č. z 2. januára 2013, v zmysle ktorej mu mal byť uložený trest

odpustený, a nie uložený jeho výkon. Rozhodnutie prezidenta republiky „o amnestii,

ktorým sa tresty podmienečne odložené odpúšťajú s účinkom, že sa dňom tohto rozhodnutia

na odsúdeného hľadí, akoby nebol odsúdený, bráni súdu, aby až po uplynutí skúšobnej

doby, ku ktorému by došlo po vyhlásení amnestie, rozhodoval o tom, či sa podmienečne

odsúdený v skúšobnej dobe osvedčil“.

Napokon podľa názoru sťažovateľa právnemu posúdeniu všetkých skutkových

zistení relevantných pre posúdenie jeho prípadu chýba komplexnosť, pritom sťažovateľ bol

počas celej skúšobnej doby riadne zamestnaný, nedopustil sa žiadneho trestného činu ani

iného deliktuálneho konania majúceho obdobný charakter ako jeho trestná činnosť, nahradil

spôsobenú škodu, vedie riadny rodinný život, stará sa o dve maloleté deti, z miesta bydliska

neboli na neho evidované žiadne sťažnosti a zo svojej trestnej činnosti sa dostatočne

ponaučil. Na druhej strane, v neprospech sťažovateľa bola zistená jediná negatívna

skutočnosť, a teda to, že sa počas skúšobnej doby dopustil viacerých, konkrétne jedenástich

priestupkov na úseku dopravy, pričom väčšina z nich je hodnotená ako menej závažné

priestupky. Jediný z priestupkov hodnotiteľný ako závažnejší „spočívajúci vo vedení

motorového vozidla pod vplyvom alkoholu“ možno podľa sťažovateľa hodnotiť ako

„ojedinelé vybočenie“. Sťažovateľ ďalej poukazuje na skutočnosť, že nariadenie výkonu

trestu v jeho prípade nenaplní účel trestu a bude mať negatívny dopad na rodinu a blízke

osoby sťažovateľa, čo je v rozpore so zásadami ukladania trestu podľa § 34 ods. 3 Trestného

zákona.

Na základe uvedeného sťažovateľ ústavnému súdu navrhuje vo veci vydať takéto

rozhodnutie: „1. Krajský súd v Trenčíne uznesením č. k. zo dňa

21.05.2015, právoplatným a vykonateľným dňa 21.05.2015 porušil sťažovateľovo základné

právo podľa , , a Slovenskej

republiky. 2. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne, č. k. zo dňa

21.05.2015, ktoré nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 21.05.2015 sa zrušuje

a vec sa vracia Krajskému súdu v Trenčíne na ďalšie konanie.“

Sťažovateľ podľa

Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení

jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) požiadal

o odklad vykonateľnosti napadnutého uznesenia.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či

dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd v súvislosti so skúmaním podmienok konania o podanej sťažnosti

v rámci jej predbežného prerokovania zistil, že sťažovateľ podal obsahovo totožnú sťažnosť

ústavnému súdu už 14. augusta 2015, pričom o tejto jeho sťažnosti ústavný súd rozhodol

uznesením č. k. -20 zo 6. októbra 2015 tak, že sťažnosť odmietol

pre neprípustnosť. Dôvodom odmietnutia prvej sťažnosti sťažovateľa bola skutočnosť, že

sťažovateľ súbežne so svojou sťažnosťou podal proti napadnutému uzneseniu dovolanie

doručené okresnému súdu 13. augusta 2015, teda ešte pred doručením sťažnosti ústavnému

súdu. Ústavný súd poukázal na stabilne judikovaný názor, podľa ktorého by za daných

okolností prijatie sťažnosti na ďalšie konanie vznikol z ústavného hľadiska neprípustný

stav, keď by o rovnakej veci rozhodovali paralelne dva orgány súdneho typu

().

O dovolaní sťažovateľa rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) uznesením sp. zn. z 21. decembra 2015 tak, že jeho

dovolanie odmietol z dôvodu, že bolo podané proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie

nie je prípustné ( a ).

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju ustálenú judikatúru inšpirovanú

právnymi závermi Európskeho súdu pre ľudské práva, napr. rozsudok z 12. novembra 2002

vo veci Zvolský a Zvolská proti Českej republike, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54,

podľa ktorej v prípadoch, ak sťažovateľ uplatní mimoriadny opravný prostriedok

(dovolanie) spôsobilý zabezpečiť ochranu jeho práv, avšak najvyšší súd ho následne

odmietne ako neprípustný, je lehota na podanie sťažnosti ustanovená v § 53 ods. 3 zákona

o ústavnom súde v zásade zachovaná aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému

rozhodnutiu všeobecného súdu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci

zjavne vylučujú (m. m. napr. , , , ,

), preto v okolnostiach prerokúvaného prípadu vo vzťahu k napadnutému

uzneseniu krajského súdu považoval lehotu na podanie sťažnosti za zachovanú.

Sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46

ods. 1 a a porušenie uznesením krajského súdu č. k.

z 21. mája 2015.

K porušeniu označených práv podľa sťažovateľa malo dôjsť tým, že:

- krajský súd rozhodol o sťažnosti sťažovateľa proti rozhodnutiu okresného súdu

na neverejnom zasadnutí, čo bolo v rozpore s ,

- krajský súd dospel k nesprávnemu záveru o neosvedčení sa sťažovateľa v skúšobnej

dobe podmienečného odsúdenia na tom základe, že sťažovateľ sa dopustil viacerých

priestupkov na úseku dopravy,

- krajský súd rozhodol na základe sťažnosti prokurátora podanej proti uzneseniu

okresného súdu, ktorá bola odôvodnená až dlhší čas po uplynutí zákonnej lehoty na podanie

sťažnosti,

- krajský súd nevzal do úvahy skutočnosť, že na sťažovateľa sa vzťahuje

Rozhodnutie prezidenta Slovenskej republiky z 2. januára 2013 o amnestii publikované pod

č. 1/2013 (ďalej len ,,rozhodnutie prezidenta o amnestii“).

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

K námietke týkajúcej sa rozhodovania krajského súdu na neverejnom zasadnutí

ústavný súd v prvom rade poukazuje na znenie , podľa ktorého

na neverejnom zasadnutí rozhoduje senát tam, kde nie je zákonom predpísané, že sa

rozhoduje na hlavnom pojednávaní alebo na verejnom zasadnutí.

Z obsahu sťažnosti, ako aj obsahu uznesenia okresného súdu z 10. marca 2015 je

zrejmé, že okresný súd v súlade s rozhodoval o osvedčení

sťažovateľa v skúšobnej dobe na verejnom zasadnutí. Krajský súd následne rozhodoval

o sťažnosti okresného prokurátora proti uzneseniu okresného súdu, a teda na jeho postup sa

vzťahuje primárne , ktorý v odsekoch 3 až 5 ustanovuje, v ktorých

prípadoch nadriadený súd rozhoduje o sťažnosti na verejnom zasadnutí. Rozhodovanie

o sťažnosti proti uzneseniu o osvedčení sa v skúšobnej lehote podmienečného odsúdenia

však medzi týmito prípadmi uvedené nie je. S poukazom na citované znenie § 301

preto nie je možné rozhodnutie krajského súdu na neverejnom zasadnutí

považovať za porušenie ustanovení , a týmto postupom nemohlo dôjsť

ani k porušeniu sťažovateľom označených základných práv.

Pokiaľ sťažovateľ tvrdí, že na jeho prípad sa malo vzťahovať rozhodnutie prezidenta

o amnestii, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ bol (ako to vyplýva aj z odôvodnenia

uznesenia okresného súdu z 10. marca 2015) odsúdený za viacero trestných činov, okrem

iného aj za trestný čin ublíženia na zdraví podľa účinného

do 31. decembra 2005.

Podľa účinného do 31. decembra 2005 kto inému

úmyselne spôsobí ťažkú ujmu na zdraví, potresce sa odňatím slobody na dva roky až osem

rokov.

Podľa článku V písm. a) rozhodnutia prezidenta o amnestii sa toto rozhodnutie

nevzťahuje na tresty právoplatne uložené za trestné činy s následkom smrti, ťažkej ujmy

na zdraví alebo škody veľkého rozsahu.

Keďže sťažovateľ bol v bode 5 výroku odsudzujúceho rozsudku okresného súdu

č. k. -236 z 5. októbra 2009 uznaný vinným pre trestný čin ublíženia na zdraví,

ktorým spôsobil poškodenému ťažkú ujmu na zdraví, nevzťahuje sa naň rozhodnutie

prezidenta o amnestii, preto ani tejto jeho sťažnostnej námietke nebolo možné prisvedčiť.

Sťažovateľ namietal skutočnosť, že prokurátor svoju sťažnosť proti uzneseniu

okresného súdu o osvedčení sa sťažovateľa v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia

odôvodnil až s výrazným časovým odstupom po uplynutí lehoty na podanie sťažnosti podľa

. Podľa názoru sťažovateľa mala byť takáto sťažnosť

považovaná za nekvalifikovanú, keďže bola podaná v rozpore s § 189 ods. 3 Trestného

poriadku, a teda mala byť krajským súdom zamietnutá.

Podľa ak podáva sťažnosť prokurátor, orgán

sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately alebo obhajca za obvineného alebo

vo vlastnom mene, musí byť sťažnosť zároveň odôvodnená, s výnimkou sťažnosti

prokurátora proti uzneseniu o nevzatí obvineného do väzby.

Ústavný súd po preskúmaní dôvodov tejto časti sťažnosti sťažovateľa konštatuje, že

aj keď sa jeho námietka ukázala ako pravdivá a prokurátor okresnej prokuratúry naozaj

odôvodnil svoju sťažnosť proti rozhodnutiu okresného súdu v zmysle

až 30. marca 2015 (teda 20 dní po jej zahlásení

na verejnom zasadnutí), táto okolnosť sama osebe ešte neznamená, že v konečnom dôsledku

samotný krajský súd mal alebo mohol porušiť označené základné práva sťažovateľa podľa

.

Tu treba zdôrazniť, že ústavný súd je nezávislým orgánom ochrany

ústavnosti ( ), a preto mu z tohto postavenia v okolnostiach tohto prípadu

neprislúchalo posudzovať dôsledky porušenia ustanovenia

okresnou prokuratúrou a nezákonnosť jej postupu nie je ani predmetom tejto sťažnosti.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť, že v nie

je zakotvené žiadne také ustanovenie, z ktorého by explicitne vyplývalo, že sťažnosť

prokurátora musí byť v prípade jej oneskoreného odôvodnenia zamietnutá, obzvlášť

v prípade, ak prokurátor v zákonnej lehote sťažnosť proti uzneseniu podal. Na ťarchu

krajského súdu teda nemožno pričítať pochybenie prokuratúry, ktorá svoju povinnosť

odôvodniť svoju sťažnosť splnila až s určitým časovým odstupom po podaní sťažnosti.

Odôvodnenie sťažnosti je totiž výlučne povinnosťou prokuratúry, pričom splnenie tejto

povinnosti nemôže byť nijako sankčne vynucované zo strany súdu, a všeobecný súd

nedisponuje ani účinnými zákonnými prostriedkami, prostredníctvom ktorých by mohol

vo vzťahu k prokurátorovi ovplyvniť rýchlosť jeho konania (m. m. ).

Napokon sťažovateľ namietal nedôvodnosť rozhodnutia krajského súdu o jeho

neosvedčení. Krajský súd k dôvodom svojho rozhodnutia uviedol:

«Okresný súd správne zistil, že odsúdený počas skúšobnej doby

podmienečného odkladu výkonu trestu odňatia slobody stanovenej mu na 5 rokov

rozsudkom Okresného súdu Bánovce nad Bebravou, č. k. -236 zo dňa

05.10.2009 sa preukázateľne v období od 18.07.2011 do 25.04.2013 dopustil priestupkov

na úseku bezpečnosti cestnej dopravy v 11 prípadoch (z toho v 8 prípadoch na území

Slovenskej republiky a v 3 prípadoch na území Rakúskej republiky), ktoré spočívali

predovšetkým v mnohopočetnom prekročení maximálnej povolenej rýchlosti,

v nerešpektovaní príkazovej dopravnej značky a taktiež sa dopustil dňa 20.03.2012

priestupku, kedy viedol motorové vozidlo pod vplyvom alkoholu, za ktorý mu bola uložená

pokuta vo výmere 700 € a sankcia zákazu viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu

v cestnej premávke vo výmere 6 mesiacov. Odsúdený tieto skutočnosti ani nepopieral.

Pri výsluchu uviedol, že je si vedomý toho, že spáchal uvedené priestupky na úseku dopravy

v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia v predmetnej trestnej veci a tieto na verejnom

zasadnutí i v stručnosti opísal. Spáchané priestupky súviseli s činnosťou - vedením

motorového vozidla, vykonávanie ktorej bolo odsúdenému umožnené práve v dôsledku

podmienečného odsúdenia a svedčia o tom, že ani podmienečné odsúdenie neprinieslo

u odsúdeného očakávaný pozitívny efekt. Na skutočnosť, že odsúdený

spáchal priestupky v cestnej premávke, mal preto okresný súd prihliadať pri hodnotení jeho

osoby a vyvodiť z toho príslušné závery z hľadiska sklonu páchateľa k nedisciplinovanosti,

nespoľahlivosti a jeho ľahostajnému vzťahu k spoločenským hodnotám chráneným právnym

poriadkom. Záver okresného súdu, že odsúdený viedol riadny život a vyhovel podmienkam

podmienečného odsúdenia, je preto v rozpore s ustanovením § 50 ods. 4 Tr. zák. Odsúdený

, hoci dostal od súdu vo forme „podmienečného odsúdenia“ možnosť

preukázať, že dokáže viesť v skúšobnej dobe riadny život, že dokáže rešpektovať pravidlá

a plniť uložené obmedzenia a povinnosti, spáchaním predmetných priestupkov v skúšobnej

dobe ignoroval túto možnosť a šancu.

Za takejto situácie nemožno vysloviť iné, len že odsúdený neviedol v skúšobnej dobe

podmienečného odsúdenia riadny život, nevyhovel podmienkam podmienečného odsúdenia

a preto okresný súd pri správnom postupe mal rozhodnúť o jeho neosvedčení sa v skúšobnej

dobe podmienečného odsúdenia a nariadiť nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere

2 roky, uložený mu rozsudkom Okresného súdu Bánovce nad Bebravou, sp. zn.

zo dňa 05.10.2009. Uvedený postup bol navyše odôvodnený aj skutočnosťou, že

odsúdenému nebolo možné predĺžiť skúšobnú dobu v zmysle § 50 ods. 4 písm. b/ Tr. zák. a

ponechať výnimočne podmienečné odsúdenie u neho v platnosti, nakoľko skúšobná doba

odsúdenému nielenže bola už stanovená v maximálnej možnej zákonnej výmere 5 rokov, ale

navyše aj uplynula už dňa 05.10.2014, pričom v zmysle ustálenej judikatúry nemožno

predĺžiť skúšobnú dobu po tom, čo uplynula (viď. stanovisko 44/2013 trestnoprávneho

kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky). Sťažnostné námietky prokurátora v

uvedených smeroch boli dôvodné a krajský súd ich preto akceptoval.»

Ústavný súd už opakovane judikoval, že pokiaľ ide o posudzovanie skutkových

a právnych záverov všeobecného súdu obsiahnutých v jeho rozhodnutí, tieto môžu byť

predmetom kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(mutatis mutandis , , ).

Vo vzťahu k namietanému uzneseniu krajského súdu ústavný súd dospel k záveru, že

z obsahu jeho odôvodnenia nevyplýva jednostrannosť ani interpretácia skutkových

okolností a relevantných právnych noriem odporujúca zásadám formálnej logiky, resp. taká

aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola

popretím ich podstaty a zmyslu. Krajský súd zrozumiteľne a v dostatočnej miere vysvetlil,

na základe akých skutočností dospel k záveru o tom, že sťažovateľ neviedol počas doby

podmienečného odsúdenia riadny život, ako aj to, prečo nebolo možné v prípade

sťažovateľa predĺžiť jeho skúšobnú dobu. Jeho rozhodnutie sa preto nejaví ako arbitrárne

alebo svojvoľné, teda také, ktoré by mohlo mať za následok porušenie sťažovateľom

označených základných práv.

S odvolaním sa na dosiaľ uvedené ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi

napadnutým uznesením krajského súdu a namietaným porušením označených základných

práv, a preto sťažnosť sťažovateľa odmietol pri predbežnom prerokovaní ako zjavne

neopodstatnenú ( ).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľa obsiahnutými v sťažnostnom petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2016