Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 309/2010
PDF · 286.31 KB
No categories available
IV. ÚS 309/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. septembra 2010
predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. D. B., B., vo veci namietaného porušenia jeho práv
podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos 24/2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť MUDr. D. B. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. júla 2010
doručená sťažnosť MUDr. D. B., B. (ďalej len „sťažovateľ“), z obsahu ktorej vyplýva, že
sťažovateľ ňou namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
a práva na účinný právny prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru postupom Krajského
súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos 24/2010.
Sťažovateľ v sťažnosti označil za porušovateľa svojich práv krajský súd a v ďalšom
texte najmä uviedol:
„... Krajský súd má zamietnuť sťažnosť prokurátora, ktorá bola podaná po lehote
určenej súdom na 3-dni, ale sťažnosť bola podaná po 2-mesiacoch a 2 týždňoch; krajský
súd... rozhodol svojvoľne pravdepodobne na žiadosť Okresného súdu konkrétne sudkyne
JUDr. M. P., ktorá trestné konanie iniciovala.
Tiež bol porušený čl. 13 Dohovoru – právo na účinný opravný prostriedok, zjavne
Krajský súd vyhovel želaniu sudkyne P. a preto konal neverejne, hoci sťažovateľ žiadal
listom verejné prerokovanie veci na Krajskom súde...
I.A. Sudkyňa M. P. od roku 2003 provokovala sťažovateľa nečinnosťou v konaní 17
C/161/2003 a brutálne porušovala sťažovateľove práva, čo potvrdil Európsky súd pre
ľudské práva č. 26456/06 zo dňa 18. 05. 2010.
I.B. Sťažovateľ to nevydržal a P. vynadal, za čo sudkyňa spokutovala sťažovateľa,
podala naho podnet na trestné konanie 2 Nt/22/2008 a ešte aj podnet na konanie
o spôsobilosti na právne úkony na OS BA II...
I.C. Okresný súd Bratislava II vo veci 2 Nt/22/2008 dňa 19. 11. 2009, ale
rozhodnutie bolo doručené dňa 15. 01. 2010. Proti rozhodnutiu sa nikto v určenej lehote
súdom neodvolal, nikto nepodal sťažnosť, a tak si šiel sťažovateľ na súd dať vyznačiť
právoplatnosť.
I.D. Prokurátor podal sťažnosť proti uzneseniu až dňa 23. 03. 2010. Spis na KS BA
mal sp. zn.: 3 T/3/2010, keď prípisom zo dňa 17. 05. 2010 sťažovateľ žiadal verejné
prerokovanie veci. Prokurátor pritom v sťažnosti používal ohováračskú kampaň proti
sťažovateľovi – že je nebezpečný pre verejnosť, ale o tom nepredložil žiaden dôkaz –
klamal. Predkladanie klamstiev nemôže byť základom pre rozhodovanie odvolacieho súdu
a dôvodom pre zrušenie rozhodnutia prvostupňového súdu. Rovnako nemôže byť základom
pre rozhodovanie odvolacieho nepravdivý znalecký posudok súdnych znalcov, ktorí nevedeli
vysvetliť skutočnosť na základe čoho dospeli k diagnóze a nedokázali prezentovať ani jeden
blud...“
Keďže z textu sťažnosti nebolo možné zreteľne rekonštruovať skutkový a právny
stav v namietanej právnej veci sťažovateľa, ústavný súd si vyžiadal od Okresného súdu
Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) spis sp. zn. 2 Nt 22/2008 a od krajského súdu spis
sp. zn. 3 Tos 24/2010 a zistil z nich toto:
1. Uznesením Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava II, Úradu justičnej
a kriminálnej polície sp. zn. ORP/157/OVK-B2-2008 zo 7. februára 2008 bolo
sťažovateľovi vznesené obvinenie za zločin zasahovania do nezávislosti súdu podľa § 342
ods. 1 a 2 písm. c) Trestného zákona.
2. Uznesením prokurátora Okresnej prokuratúry Bratislava II (ďalej len „prokurátor
okresnej prokuratúry“) sp. zn. 1 Pv 114/08 z 21. októbra 2008 bolo podľa § 215 ods. 1
písm. e) Trestného poriadku trestné stíhanie proti obvinenému (sťažovateľovi) zastavené
z dôvodu, že sťažovateľ nebol v čase činu pre nepríčetnosť trestne zodpovedný.
Rozhodnutie o zastavení trestného stíhania sa opiera predovšetkým o závery znaleckého
posudku z odvetvia psychiatrie, v ktorom znalci konštatovali, že v čase spáchania trestného
činu sa u obvineného prejavili „symptómy trvalej poruchy s bludmi, čo malo výrazný vplyv
na jeho ovládaciu a rozpoznávaciu zložku konania“.
3. Dňa 5. novembra 2008 prokurátor okresnej prokuratúry podal v súlade s § 236
ods. 1 a § 299 ods. 1 Trestného poriadku okresnému súdu návrh na uloženie ochranného
psychiatrického liečenia ústavnou formou sťažovateľovi. Pre účely rozhodnutia o tomto
návrhu prokurátora okresnej prokuratúry sa uskutočnili na okresnom súde tri verejné
zasadnutia (5. marca 2009, 13. októbra 2009 a 19. novembra 2009). Okresný súd na
verejnom zasadnutí 19. novembra 2009 uznesením sp. zn. 2 Nt 22/2008 návrh prokurátora
okresnej prokuratúry zamietol, pričom svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že bola splnená len
jedna z podmienok, na základe ktorých môže súd rozhodnúť o uložení ochranného liečenia,
t. j. musí ísť o páchateľa činu inak trestného, ktorý nie je pre nepríčetnosť zodpovedný
a zároveň je jeho pobyt na slobode nebezpečný. Okresný súd k tomuto uviedol:
„Vychádzajúc z vykonaných dôkazov, je podľa názoru súdu v prípade MUDr. D. B.
splnený iba prvý predpoklad, ktorým je záver znalcov o tom, že ovládacie a rozpoznávacie
schopnosti obvineného boli v čase činu vymiznuté. Tento záver opierajú znalci
predovšetkým o zistenie, že menovaný trpí duševnou chorobou – trvalou poruchou s bludmi
a súčasne sú prítomné osobnostné zmeny, ktoré prináležia jeho fyzickému stavu, t. j.
cievnemu poškodeniu mozgu, ktoré prekonal v roku 2003. Ide o ľahšiu formu organického
psychosyndrómu, čo je duševná porucha a primárne vzniká v dôsledku neurologického
ochorenia. Tento súbeh diagnóz má vplyv predovšetkým na ovládaciu zložku konania,
pričom v čase konania, ktoré bolo predmetom trestného stíhania, konštatovali vymiznutie
ovládacích schopností. K trvalej poruche s bludmi prináleží oslabená až chýbajúca
kritickosť na dôsledky konania, čo bolo dôvodom, že rozpoznávacia zložka konania bola
takmer vymiznutá.
Čo sa týka splnenia podmienky, že musí ísť o spáchanie činu inak trestného a musí
byť preukázané, že pobyt páchateľa na slobode je nebezpečný, tieto podmienky splnené
neboli.
Podľa § 342 ods. 1 Tr. zákona prečinu zasahovania do nezávislosti súdu sa dopustí
ten, kto pôsobí na sudcu, aby nesplnil svoju povinnosť v konaní pred súdom, alebo kto koná
v úmysle zmariť práva účastníkov súdneho konania alebo obvineného na zákonného sudcu.
Po vyhodnotení skutkových okolností uvedených v uznesení o vznesení obvinenia, nie je
podľa názoru súdu spoľahlivo preukázané, že by MUDr. D. B. svojimi písomnými
podaniami, ktoré adresoval priamo sudkyni konajúcej v jeho veci, prípadne súdu, naplnil
skutkovú podstatu uvedeného prečinu. Menovaný nepôsobil na sudcu s cieľom dosiahnuť od
neho nesplnenie zákonnej povinnosti v konaní pred súdom, ani nekonal s úmyslom zmariť
práva účastníkov súdneho konania, pretože vo svojich nepochybne vulgárnych podaniach
iba ostro a nevhodne kritizoval sudkyňu za vydané rozhodnutia a jej postup v konaní.
Už zo samotného názvu tohto trestného činu je zrejmé, že musí ísť o vyvíjanie
nejakého tlaku na súd s cieľom dosiahnuť určité rozhodnutie nesplnením zákonných
povinností sudcu, prípadne konanie s úmyslom poškodenia práv účastníkov konania,
prípadne obvineného na zákonného sudcu. Konanie s takýmto obsahom sa však u MUDr. D.
B. nepodarilo preukázať.
Rovnako jeho konanie nemožno subsumovať pod skutkovú podstatu prečinu
pohŕdania súdom podľa § 343 Tr. zákona. Hrubo urážlivé podania, vulgárne listy
adresované sudcom nie sú síce v slušnej demokratickej spoločnosti v žiadnom prípade
akceptovateľné, avšak za súčasnej zákonnej úpravy nie je takéto konanie trestným činom.
Konanie s obdobnými prejavmi môže byť za určitých okolností posúdené ako prečin
pohŕdania súdom v zmysle § 343 Tr. zákona, za podmienky opakovaného konania a iba
v rámci pojednávania pred súdom.“
4. Proti označenému uzneseniu okresného súdu podal prokurátor okresnej
prokuratúry ústne na verejnom zasadnutí okresného súdu 19. novembra 2009 sťažnosť (do
zápisnice). Z označených spisov ďalej vyplýva, že okresný súd doručil svoje uznesenie
sp. zn. 2 Nt 22/2008 z 19. novembra 2009 Okresnej prokuratúre Bratislava II 12. januára
2010 a sťažovateľovi 18. januára 2010. Okresný súd následne predložil spis krajskému súdu
na rozhodnutie o sťažnosti prokurátora okresnej prokuratúry 8. marca 2010, spis bol však
krajským súdom vrátený okresnému súdu ako predčasne predložený z dôvodu, že sťažnosť
prokurátora okresnej prokuratúry nebola odôvodnená tak, ako to vyžaduje ustanovenie
§ 189 ods. 3 Trestného poriadku. Na základe uvedeného okresný súd vyzval prokurátora
okresnej prokuratúry, aby doručil okresnému súdu dôvody sťažnosti; odôvodnená sťažnosť
prokurátora okresnej prokuratúry bola následne doručená sťažovateľovi 23. marca 2010.
5. O sťažnosti prokurátora okresnej prokuratúry rozhodol krajský súd na neverejnom
zasadnutí uznesením sp. zn. 3 Tos 24/2010 z 25. mája 2010 tak, že sťažnosťou napadnuté
uznesenie okresného súdu zrušil podľa § 194 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku a vec vrátil
na nové konanie a rozhodnutie. Svoje rozhodnutie krajský súd odôvodnil nesprávnosťou
rozhodnutia okresného súdu, a to vo vzťahu k posúdeniu splnenia podmienky na uloženie
ochranného opatrenia, či ide o páchateľa činu inak trestného. Krajský súd v tejto súvislosti
v odôvodnení svojho uznesenia najmä uviedol:
„Objektívnou stránkou trestného činu zasahovania do nezávislosti súdu podľa § 342
ods. 1, ods. 2 Tr. zák. je pôsobenie páchateľa na sudcu so zámerom, aby tento porušil svoje
povinnosti v konaní pred súdom. Tento trestný čin je dokonaný už samým pôsobením na
sudcu bez ohľadu na to, či páchateľ dosiahne alebo nedosiahne svoj cieľ.
Okolnosť, že osočujúce vyjadrenia a urážky MUDr. D. B. adresoval sudkyni Mgr. M.
P. v dôvodoch svojho odvolania, či sťažnosti, ktorou chcel dosiahnuť zmenu jej
rozhodnutia, je dostačujúcou okolnosťou pre posúdenie jeho subjektívnej stránky, teda jeho
úmyslu, ktorým chcel docieliť porušenie povinnosti sudcu. Odvolací súd na rozdiel od súdu
I. stupňa je preto názoru, že nejde len o vulgárne podania, v ktorých iba ostro a nevhodne
kritizoval sudkyňu za vydané rozhodnutia, ale týmito urážkami chcel dosiahnuť pre seba
priaznivé rozhodnutie. Podľa názoru odvolacieho súdu tým nepochybne bola splnená jedna
z podmienok pre uloženie ochrannej liečby v zmysle § 73 ods. 1 Tr. zák., t. j. že ide
o páchateľa činu inak trestného.“
Sťažovateľ na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti žiada, aby ústavný súd
o nej nálezom takto rozhodol:
„II.A. Krajský súd v Bratislave porušil základné práva D. B. garantované čl. 6 ods. 1
a čl. 13 medzinárodného dohovoru v konaní 3 Tos/24/2010.
II.B. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie KS BA 3 Tos/24/2010 zo
dňa 25. 05. 2010 a potvrdzuje uznesenie prvostupňového súdu 2 Nt/22/2008 zo dňa 19. 11.
2009.
II.C. Krajský súd v Bratislave je povinný zaplatiť D. B. satisfakciu 50.000 Eur pre
opakované porušenie jeho práv (viď III. ÚS 241/05) a trovy advokáta v lehote 15 dní od dňa
doručenia Nálezu Ústavného súdu. Krajský súd BA je v prípade omeškania povinný zaplatiť
úroky z omeškania vo výške 17.6 % z dlžnej sumy od dňa povinnosti zaplatiť do zaplatenia.“
Súčasťou sťažnosti je aj žiadosť sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu pre
konanie pred ústavným súdom.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti
sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za
zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež
napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na
začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh
rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha (petit). Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom,
čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý
označil za porušiteľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy).
Sťažovateľ sa v petite predovšetkým domáha, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že
postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos 24/2010 došlo k porušeniu
jeho práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli
porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa
porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.
Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ uplatňuje proti postupu krajského súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos 24/2010 tieto námietky:
1. sťažnosť prokurátora okresnej prokuratúry proti uzneseniu okresného súdu sp. zn.
2 Nt 22/2008 z 19. novembra 2009 bola podaná oneskorene,
2. znalecký posudok, na podklade ktorého krajský súd uznesením sp. zn.
3 Tos 24/2010 zrušil uznesenie okresného súdu sp. zn. 2 Nt 22/2008 z 19. novembra 2009,
je „nepravdivý“,
3. krajský súd nevyhovel jeho žiadosti, aby v predmetnej veci rozhodoval na
verejnom zasadnutí.
1. Vo vzťahu k prvej námietke sťažovateľa, podľa ktorej sťažnosť prokurátora
okresnej prokuratúry proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 2 Nt 24/2010 z 19. novembra
2009 bola podaná oneskorene, ústavný súd v prvom rade poukazuje na relevantné
ustanovenia Trestného poriadku.
Podľa § 185 ods. 1 Trestného poriadku opravným prostriedkom proti uzneseniu je
sťažnosť.
Podľa § 187 ods. 1 Trestného poriadku sa sťažnosť podáva orgánu, proti ktorého
uzneseniu smeruje, a to do troch dní od oznámenia uznesenia, s výnimkou sťažnosti proti
uzneseniu o nevzatí do väzby.
Podľa § 189 ods. 3 Trestného poriadku ak podáva sťažnosť prokurátor, štátny orgán
starostlivosti o mládež alebo obhajca za obvineného alebo vo vlastnom mene, musí byť
sťažnosť zároveň odôvodnená, s výnimkou sťažnosti prokurátora proti uzneseniu o nevzatí
obvineného do väzby.
Podľa § 192 ods. 1 Trestného poriadku pri rozhodovaní o sťažnosti preskúma
nadriadený orgán
a) správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal
sťažnosť, a
b) konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia.
Podľa § 62 ods. 1 Trestného poriadku možno podanie urobiť písomne, ústne do
zápisnice, telegraficky, telefaxom, elektronickými prostriedkami podpísané so zaručeným
elektronickým podpisom podľa osobitného zákona alebo bez zaručeného elektronického
podpisu.
Zo zápisnice z verejného zasadnutia okresného súdu z 19. novembra 2009, ktorého
predmetom bolo konanie o návrhu prokurátora okresnej prokuratúry na uloženie ochranného
psychiatrického liečenia, vyplýva, že prokurátor okresnej prokuratúry podal na tomto
zasadnutí sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 2 Nt 22/2008 z 19. novembra
2008 ústne do zápisnice. Z obsahu predložených spisov možno ďalej vyvodiť, že okresný
súd doručil svoje uznesenie okresnej prokuratúre 12. januára 2010 a sťažovateľovi
18. januára 2010. Spis vedený okresným súdom pod sp. zn. 2 Nt 22/2008 bol predložený na
rozhodnutie o sťažnosti prokurátora okresnej prokuratúry krajskému súdu 12. februára
2010. Krajský súd 15. marca 2010 okresnému súdu vrátil predložený spis ako predčasne
predložený z dôvodu, že „zahlásená sťažnosť okresného prokurátora na verejnom
zasadnutí dňa 19. 11. 2009 proti uzneseniu, ktorým bol návrh na uloženie psychiatrického
liečenia zamietnutý, nebola zároveň aj odôvodnená tak, ako to vyžaduje ustanovenie § 189
ods. 3 Tr. por.“.
Na základe uvedeného okresný súd 25. februára 2010 vyzval prokurátora okresnej
prokuratúry na doručenie dôvodov sťažnosti, ktoré boli následne doručené aj sťažovateľovi
(23. marca 2010). Okresný súd opätovne predložil spis na rozhodnutie krajskému súdu
29. apríla 2010, ktorý o sťažnosti prokurátora rozhodol na neverejnom zasadnutí 25. mája
2010 tak, že uznesenie okresného súdu sp. zn. 2 Nt 22/2008 z 19. novembra 2009 zrušil
a vec vrátil okresnému súdu na opätovné konanie a rozhodnutie.
V danom prípade je podstatné, či krajský súd v rámci svojho postupu pri
preskúmavaní sťažnosti prokurátora okresnej prokuratúry ústavne konformným spôsobom
interpretoval a aplikoval § 189 ods. 3 Trestného poriadku. V tejto súvislosti ústavný súd
poukazuje na skutočnosť, že aj keď povinnosť prokurátora odôvodniť sťažnosť vyplýva
priamo z § 189 ods.3 Trestného poriadku, toto ustanovenie nespája so skutočnosťou, že
prokurátor neodôvodní svoju sťažnosť v lehote 3 dní od oznámenia uznesenia, proti
ktorému sťažnosť smeruje (lehota ustanovená v § 187 ods. 1 Trestného poriadku, pozn.),
automaticky aj jej oneskorenosť v zmysle § 193 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku.
Správnosť tohto výkladu nepriamo potvrdzuje aj § 192 ods. 1 Trestného poriadku a v ňom
obsiahnutý tzv. obmedzený revízny princíp, podľa ktorého nadriadený orgán na základe
sťažnosti preskúmava jednak napadnuté výroky uznesenia, a to zo všetkých hľadísk bez
ohľadu na to, či tieto hľadiská sú, alebo nie sú v sťažnosti uvedené, a jednak správnosť
postupu konania, ktoré napadnutým výrokom predchádzalo, a to z hľadiska všetkých chýb,
ktoré mohli spôsobiť nesprávnosť napadnutých výrokov uznesenia (opäť bez ohľadu na to,
či sú v sťažnosti konkretizované, alebo nie). Ak v sťažnosti nie je špecifikované, ktorý
konkrétny výrok sa ňou napáda, nadriadený orgán preskúma všetky výroky napadnutého
uznesenia, proti ktorým sťažovateľ (v tomto prípade prokurátor) mohol sťažnosť podať, aj
konanie predchádzajúce týmto výrokom.
Ústavný súd navyše považoval za potrebné poznamenať, že hoci sťažnosť proti
uzneseniu treba podať v lehote troch dní od oznámenia uznesenia (§ 187 ods. 1 Trestného
poriadku), zákon zároveň neukladá prvostupňovému orgánu (v danom prípade okresnému
súdu) povinnosť okamžite doručiť písomné vyhotovenie uznesenia stranám trestného
konania, pričom pre podanie kvalifikovaného, a teda odôvodneného opravného prostriedku
(sťažnosti) je nepochybne potrebné poznať odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia
v úplnosti, t. j. nielen v podobe, v akej bolo vyhlásené. Okresný súd uznesenie sp. zn.
2 Nt 22/2008 doručil okresnej prokuratúre až 12. januára 2010, teda takmer 2 mesiace po
verejnom zasadnutí okresného súdu, na ktorom bol návrh prokurátora okresnej prokuratúry
na uloženie ochranného psychiatrického liečenia ústavnou formou zamietnutý. Aj táto
skutočnosť čiastočne odôvodňuje (ospravedlňuje) neskôr predložené odôvodnenie sťažnosti
prokurátorom okresnej prokuratúry.
Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že vo vzťahu k prvej námietke
sťažovateľa neexistuje medzi namietaným postupom krajského súdu a právom sťažovateľa
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala možné porušenie
tohto práva, a preto sťažnosť v tejto časti ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
2. V súvislosti s druhou námietkou sťažovateľa založenej na jeho tvrdení, že
znalecký posudok, na podklade ktorého krajský súd uznesením sp. zn. 3 Tos 24/2010
z 25. mája 2010 zrušil uznesenie okresného súdu sp. zn. 2 Nt 22/2008 z 19. novembra 2009,
ústavný súd považoval za potrebné zdôrazniť, že jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe subsidiarity.
Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani
podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto
súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného
súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je
prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré
mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých
je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.
Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého
princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.
Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť
tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán
verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu
V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že krajský súd založil svoje uznesenie
sp. zn. 3 Tos 24/2010 z 25. mája 2010 na právnom závere, že okresný súd nesprávne posúdil
jednu z podmienok na uloženie ochranného psychiatrického liečenia, a síce že v danom
prípade ide o páchateľa činu inak trestného. Nesprávnosť posúdenia tejto podmienky
okresným súdom bola dôvodom, pre ktorý krajský súd uznesenie okresného súdu sp. zn.
2 Nt 22/2008 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Na rozdiel od okresného súdu bol krajský
súd toho názoru, že „nejde len o vulgárne podania, v ktorých iba ostro a nevhodne
kritizoval sudkyňu za vydané rozhodnutia ale týmito urážkami chcel dosiahnuť pre seba
priaznivé rozhodnutie. Podľa názoru odvolacieho súdu tým nepochybne bola splnená jedna
z podmienok pre uloženie ochrannej liečby v zmysle § 73 ods. 1 Tr. zák., t. j. že ide
o páchateľa činu inak trestného.“. Krajský súd v odôvodnení označeného uznesenia ďalej
uviedol, že „pokiaľ ide o posúdenie, či je pobyt sťažovateľa na slobode nebezpečný, okresný
súd na verejnom zasadnutí vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie
všetkých skutočností významných pre rozhodnutie. Na základe znaleckého posudku znalcov
z odboru zdravotníctva odvetvie psychiatria MUDr. M. Č. a MUDr. E. M. ako aj ich
vyjadrenia na verejnom zasadnutí bolo zodpovedané na otázky duševného stavu MUDr. D.
B. K ich znaleckým záverom bolo MUDr. D. B. umožnené aj vyjadriť sa.“.
Vo vzťahu k znaleckému posudku vypracovanému znalcami z odboru zdravotníctva
ústavný súd zdôrazňuje, že účelom znaleckého posudku je objasnenie skutkových okolností
na základe odborných znalostí v príslušnom odbore. V súlade s § 145 Trestného poriadku
znalec nie je oprávnený riešiť právne otázky ani hodnotiť vykonané dôkazy, ani robiť
právne závery; riešenie právnych otázok a hodnotenie dôkazov (nielen znaleckého posudku)
prislúcha len orgánom činným v trestnom konaní pri súčasnom uplatnení zásady voľného
hodnotenia dôkazov.
Podľa § 146 Trestného poriadku ak vzniknú pochybnosti o správnosti znaleckého
posudku alebo ak je znalecký posudok nejasný alebo neúplný, treba požiadať znalca
o vysvetlenie alebo doplnenie posudku. Ak by to neviedlo k odstráneniu pochybností alebo
nejasností znaleckého posudku alebo k úplnosti znaleckého posudku, treba pribrať iného
znalca.
Z prvej vety citovaného § 146 Trestného poriadku teda vyplýva, že ak bude mať vo
veci sťažovateľa ďalej konajúci okresný súd pochybnosti o záveroch znaleckého posudku,
ktoré sa budú zakladať na konkrétnych okolnostiach, môže uplatniť postup podľa druhej
vety citovaného ustanovenia Trestného poriadku.
Vzhľadom na skutočnosť, že krajský súd uznesením sp. zn. 3 Tos 24/2010
z 25. mája 2010 vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie, môže
sťažovateľ v ďalšom priebehu konania namietať „chyby“ znaleckého posudku v konaní pred
okresným súdom. Povinnosťou okresného súdu bude posúdiť námietky sťažovateľa a ak na
tomto základe vzniknú pochybnosti o správnosti znaleckého posudku (jeho jasnosti,
úplnosti), bude mať možnosť požiadať o doplnenie posudku, príp. rozhodnúť o pribratí
iného znalca. Navyše, vzhľadom na existenciu osobitnej skutkovej podstaty prečinu
nepravdivého znaleckého posudku, tlmočníckeho úkonu a prekladateľského úkonu podľa
§ 347 ods. 1 Trestného zákona sa sťažovateľ môže domáhať nápravy aj oznámením
skutočností, že bol spáchaný uvedený prečin.
Z uvedeného vyplýva, že vo vzťahu k druhej námietke má sťažovateľ k dispozícii aj
iné prostriedky ochrany svojich práv, ktoré musí vyčerpať pred podaním sťažnosti
ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Na tomto základe ústavný súd po predbežnom
prerokovaní podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol
sťažnosť sťažovateľa vo vzťahu k jeho druhej námietke z dôvodu neprípustnosti.
3. Vo vzťahu k tretej námietke sťažovateľa založenej na tvrdení, že krajský súd mal
rozhodovať o sťažnosti prokurátora okresnej prokuratúry proti uzneseniu okresného súdu
sp. zn. 2 Nt 22/2008 na verejnom zasadnutí, ústavný súd poukazuje na relevantné
ustanovenia Trestného poriadku.
Podľa § 291 Trestného poriadku na verejnom zasadnutí rozhoduje súd, ak to zákon
výslovne ustanovuje. Podľa § 301 Trestného poriadku na neverejnom zasadnutí rozhoduje
súd tam, kde nie je zákonom predpísané, že sa rozhoduje na hlavnom pojednávaní alebo na
verejnom zasadnutí. V § 192 ods. 3 Trestného poriadku sa ustanovuje, že „o sťažnosti podľa
§ 190 ods. 3 proti uzneseniu o nevzatí obvineného do väzby rozhodne nadriadený súd na
verejnom zasadnutí...“. Trestný poriadok nikde neustanovuje, že sa na verejnom zasadnutí
rozhoduje aj v inom prípade ako o sťažnosti podanej podľa § 190 ods. 3 Trestného
poriadku. Preto skutočnosť, že krajský súd rozhodol o sťažnosti prokurátora okresnej
prokuratúry na neverejnom zasadnutí, je podľa názoru ústavného súdu v súlade so zákonom
Aj z rozhodovacej praxe Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že ak
v trestných veciach rozhodujú postupne viaceré súdy zaradené do sústavy riadnych súdov,
požiadavka verejnosti sa vzťahuje predovšetkým na súdy prvého stupňa, ktoré zisťujú
skutkový stav a rozhodujú o všetkých otázkach významných pre rozhodnutie vo veci samej.
Nedostatok verejného prerokovania veci na druhom a treťom stupni možno ospravedlniť
povahou konania, o ktoré ide, za predpokladu, že pojednávanie na súde prvého stupňa bolo
verejné. Napríklad konanie, v ktorom sa prejednávajú výlučne právne otázky, môže
vyhovovať požiadavkám čl. 6 dohovoru, aj keď odvolací súd neposkytol obžalovanému
príležitosť, aby sa mohol pred ním osobne vyjadriť (Ekbatani c. Švédsko). V tejto súvislosti
je preto podstatné, že konanie okresného súdu vedené pod sp. zn. 2 Nt 22/2008 bolo verejné
a sťažovateľ mal možnosť vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom. Ďalej je v danom
prípade podstatné aj to, že krajský súd nevykonával v rámci rozhodovania o sťažnosti
prokurátora okresnej prokuratúry dokazovanie a vychádzal z obsahu spisu okresného súdu.
Vychádzajúc zo uvedených skutočností nemožno preto postup krajského súdu, ktorý
rozhodol o sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu o zamietnutí návrhu prokurátora
o uloženie ochranného psychiatrického liečenia na neverejnom zasadnutí, považovať za
taký, ktorý by zakladal dôvody na vyslovenie porušenia práva sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že ani vo vzťahu k tejto námietke
sťažovateľa neexistuje taká príčinná súvislosť medzi postupom krajského súdu a právom
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorá by signalizovala možnosť jeho porušenia. Ústavný súd
preto sťažnosť aj vo vzťahu k tretej námietke sťažovateľa odmietol jeho sťažnosť pri
predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
4. Sťažovateľ tiež namietal, že postupom krajského súdu v namietanom konaní došlo
aj k porušeniu jeho práva podľa čl. 13 dohovoru. Ústavný súd v tejto súvislosti poukázal na
svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej „Z citovaného ustanovenia dohovoru vyplýva pre
fyzické osoby a právnické osoby procesné právo akcesorickej povahy mať účinné právne
prostriedky nápravy pred národným orgánom v prípade porušenia ostatných ľudských práv
chránených dohovorom. Uplatňovanie práva vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru musí preto
nadväzovať na aspoň obhájiteľné tvrdenie (arguable claim) o porušení iného práva
chráneného dohovorom.“ (III. ÚS 38/05).
Keďže ústavný súd nedospel k záveru, že namietaným postupom a uznesením
krajského súdu mohlo dôjsť k porušeniu niektorého z dohovorom chránených práv
sťažovateľa, nemohlo dôjsť ani k porušeniu čl. 13 dohovoru, preto ústavný súd sťažnosť
sťažovateľa aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú v súlade s § 25 ods. 2
Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími návrhmi
sťažovateľa nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. septembra 2010