Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 309/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. septembra 2010

predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. D. B., B., vo veci namietaného porušenia jeho práv

podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť MUDr. D. B. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. júla 2010

doručená sťažnosť MUDr. D. B., B. (ďalej len „sťažovateľ“), z obsahu ktorej vyplýva, že

sťažovateľ ňou namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

a práva na účinný právny prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru postupom Krajského

súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. .

Sťažovateľ v sťažnosti označil za porušovateľa svojich práv krajský súd a v ďalšom

texte najmä uviedol:

„... Krajský súd má zamietnuť sťažnosť prokurátora, ktorá bola podaná po lehote

určenej súdom na 3-dni, ale sťažnosť bola podaná po 2-mesiacoch a 2 týždňoch; krajský

súd... rozhodol svojvoľne pravdepodobne na žiadosť Okresného súdu konkrétne sudkyne

JUDr. M. P., ktorá trestné konanie iniciovala.

Tiež bol porušený čl. 13 Dohovoru – právo na účinný opravný prostriedok, zjavne

Krajský súd vyhovel želaniu sudkyne P. a preto konal neverejne, hoci sťažovateľ žiadal

listom verejné prerokovanie veci na Krajskom súde...

I.A. Sudkyňa M. P. od roku 2003 provokovala sťažovateľa nečinnosťou v konaní 17

a brutálne porušovala sťažovateľove práva, čo potvrdil Európsky súd pre

ľudské práva č. 26456/06 zo dňa 18. 05. 2010.

I.B. Sťažovateľ to nevydržal a P. vynadal, za čo sudkyňa spokutovala sťažovateľa,

podala naho podnet na trestné konanie 2 a ešte aj podnet na konanie

o spôsobilosti na právne úkony na OS BA II...

I.C. Okresný súd Bratislava II vo veci dňa 19. 11. 2009, ale

rozhodnutie bolo doručené dňa 15. 01. 2010. Proti rozhodnutiu sa nikto v určenej lehote

súdom neodvolal, nikto nepodal sťažnosť, a tak si šiel sťažovateľ na súd dať vyznačiť

právoplatnosť.

I.D. Prokurátor podal sťažnosť proti uzneseniu až dňa 23. 03. 2010. Spis na KS BA

mal sp. zn.: , keď prípisom zo dňa 17. 05. 2010 sťažovateľ žiadal verejné

prerokovanie veci. Prokurátor pritom v sťažnosti používal ohováračskú kampaň proti

sťažovateľovi – že je nebezpečný pre verejnosť, ale o tom nepredložil žiaden dôkaz –

klamal. Predkladanie klamstiev nemôže byť základom pre rozhodovanie odvolacieho súdu

a dôvodom pre zrušenie rozhodnutia prvostupňového súdu. Rovnako nemôže byť základom

pre rozhodovanie odvolacieho nepravdivý znalecký posudok súdnych znalcov, ktorí nevedeli

vysvetliť skutočnosť na základe čoho dospeli k diagnóze a nedokázali prezentovať ani jeden

blud...“

Keďže z textu sťažnosti nebolo možné zreteľne rekonštruovať skutkový a právny

stav v namietanej právnej veci sťažovateľa, ústavný súd si vyžiadal od Okresného súdu

Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) spis sp. zn. a od krajského súdu spis

sp. zn. a zistil z nich toto:

1. Uznesením Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava II, Úradu justičnej

a kriminálnej polície sp. zn. ORP/157/OVK-B2-2008 zo 7. februára 2008 bolo

sťažovateľovi vznesené obvinenie za zločin zasahovania do nezávislosti súdu podľa § 342

ods. 1 a 2 písm. c) .

2. Uznesením prokurátora Okresnej prokuratúry Bratislava II (ďalej len „prokurátor

okresnej prokuratúry“) sp. zn. z 21. októbra 2008 bolo podľa § 215 ods. 1

písm. e) trestné stíhanie proti obvinenému (sťažovateľovi) zastavené

z dôvodu, že sťažovateľ nebol v čase činu pre nepríčetnosť trestne zodpovedný.

Rozhodnutie o zastavení trestného stíhania sa opiera predovšetkým o závery znaleckého

posudku z odvetvia psychiatrie, v ktorom znalci konštatovali, že v čase spáchania trestného

činu sa u obvineného prejavili „symptómy trvalej poruchy s bludmi, čo malo výrazný vplyv

na jeho ovládaciu a rozpoznávaciu zložku konania“.

3. Dňa 5. novembra 2008 prokurátor okresnej prokuratúry podal v súlade s § 236

ods. 1 a okresnému súdu návrh na uloženie ochranného

psychiatrického liečenia ústavnou formou sťažovateľovi. Pre účely rozhodnutia o tomto

návrhu prokurátora okresnej prokuratúry sa uskutočnili na okresnom súde tri verejné

zasadnutia (5. marca 2009, 13. októbra 2009 a 19. novembra 2009). Okresný súd na

verejnom zasadnutí 19. novembra 2009 uznesením sp. zn. návrh prokurátora

okresnej prokuratúry zamietol, pričom svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že bola splnená len

jedna z podmienok, na základe ktorých môže súd rozhodnúť o uložení ochranného liečenia,

t. j. musí ísť o páchateľa činu inak trestného, ktorý nie je pre nepríčetnosť zodpovedný

a zároveň je jeho pobyt na slobode nebezpečný. Okresný súd k tomuto uviedol:

„Vychádzajúc z vykonaných dôkazov, je podľa názoru súdu v prípade MUDr. D. B.

splnený iba prvý predpoklad, ktorým je záver znalcov o tom, že ovládacie a rozpoznávacie

schopnosti obvineného boli v čase činu vymiznuté. Tento záver opierajú znalci

predovšetkým o zistenie, že menovaný trpí duševnou chorobou – trvalou poruchou s bludmi

a súčasne sú prítomné osobnostné zmeny, ktoré prináležia jeho fyzickému stavu, t. j.

cievnemu poškodeniu mozgu, ktoré prekonal v roku 2003. Ide o ľahšiu formu organického

psychosyndrómu, čo je duševná porucha a primárne vzniká v dôsledku neurologického

ochorenia. Tento súbeh diagnóz má vplyv predovšetkým na ovládaciu zložku konania,

pričom v čase konania, ktoré bolo predmetom trestného stíhania, konštatovali vymiznutie

ovládacích schopností. K trvalej poruche s bludmi prináleží oslabená až chýbajúca

kritickosť na dôsledky konania, čo bolo dôvodom, že rozpoznávacia zložka konania bola

takmer vymiznutá.

Čo sa týka splnenia podmienky, že musí ísť o spáchanie činu inak trestného a musí

byť preukázané, že pobyt páchateľa na slobode je nebezpečný, tieto podmienky splnené

neboli.

Podľa § 342 ods. 1 Tr. zákona prečinu zasahovania do nezávislosti súdu sa dopustí

ten, kto pôsobí na sudcu, aby nesplnil svoju povinnosť v konaní pred súdom, alebo kto koná

v úmysle zmariť práva účastníkov súdneho konania alebo obvineného na zákonného sudcu.

Po vyhodnotení skutkových okolností uvedených v uznesení o vznesení obvinenia, nie je

podľa názoru súdu spoľahlivo preukázané, že by MUDr. D. B. svojimi písomnými

podaniami, ktoré adresoval priamo sudkyni konajúcej v jeho veci, prípadne súdu, naplnil

skutkovú podstatu uvedeného prečinu. Menovaný nepôsobil na sudcu s cieľom dosiahnuť od

neho nesplnenie zákonnej povinnosti v konaní pred súdom, ani nekonal s úmyslom zmariť

práva účastníkov súdneho konania, pretože vo svojich nepochybne vulgárnych podaniach

iba ostro a nevhodne kritizoval sudkyňu za vydané rozhodnutia a jej postup v konaní.

Už zo samotného názvu tohto trestného činu je zrejmé, že musí ísť o vyvíjanie

nejakého tlaku na súd s cieľom dosiahnuť určité rozhodnutie nesplnením zákonných

povinností sudcu, prípadne konanie s úmyslom poškodenia práv účastníkov konania,

prípadne obvineného na zákonného sudcu. Konanie s takýmto obsahom sa však u MUDr. D.

B. nepodarilo preukázať.

Rovnako jeho konanie nemožno subsumovať pod skutkovú podstatu prečinu

pohŕdania súdom podľa § 343 Tr. zákona. Hrubo urážlivé podania, vulgárne listy

adresované sudcom nie sú síce v slušnej demokratickej spoločnosti v žiadnom prípade

akceptovateľné, avšak za súčasnej zákonnej úpravy nie je takéto konanie trestným činom.

Konanie s obdobnými prejavmi môže byť za určitých okolností posúdené ako prečin

pohŕdania súdom v zmysle § 343 Tr. zákona, za podmienky opakovaného konania a iba

v rámci pojednávania pred súdom.“

4. Proti označenému uzneseniu okresného súdu podal prokurátor okresnej

prokuratúry ústne na verejnom zasadnutí okresného súdu 19. novembra 2009 sťažnosť (do

zápisnice). Z označených spisov ďalej vyplýva, že okresný súd doručil svoje uznesenie

sp. zn. z 19. novembra 2009 Okresnej prokuratúre Bratislava II 12. januára

2010 a sťažovateľovi 18. januára 2010. Okresný súd následne predložil spis krajskému súdu

na rozhodnutie o sťažnosti prokurátora okresnej prokuratúry 8. marca 2010, spis bol však

krajským súdom vrátený okresnému súdu ako predčasne predložený z dôvodu, že sťažnosť

prokurátora okresnej prokuratúry nebola odôvodnená tak, ako to vyžaduje ustanovenie

. Na základe uvedeného okresný súd vyzval prokurátora

okresnej prokuratúry, aby doručil okresnému súdu dôvody sťažnosti; odôvodnená sťažnosť

prokurátora okresnej prokuratúry bola následne doručená sťažovateľovi 23. marca 2010.

5. O sťažnosti prokurátora okresnej prokuratúry rozhodol krajský súd na neverejnom

zasadnutí uznesením sp. zn. z 25. mája 2010 tak, že sťažnosťou napadnuté

uznesenie okresného súdu zrušil podľa a vec vrátil

na nové konanie a rozhodnutie. Svoje rozhodnutie krajský súd odôvodnil nesprávnosťou

rozhodnutia okresného súdu, a to vo vzťahu k posúdeniu splnenia podmienky na uloženie

ochranného opatrenia, či ide o páchateľa činu inak trestného. Krajský súd v tejto súvislosti

v odôvodnení svojho uznesenia najmä uviedol:

„Objektívnou stránkou trestného činu zasahovania do nezávislosti súdu podľa § 342

ods. 1, ods. 2 Tr. zák. je pôsobenie páchateľa na sudcu so zámerom, aby tento porušil svoje

povinnosti v konaní pred súdom. Tento trestný čin je dokonaný už samým pôsobením na

sudcu bez ohľadu na to, či páchateľ dosiahne alebo nedosiahne svoj cieľ.

Okolnosť, že osočujúce vyjadrenia a urážky MUDr. D. B. adresoval sudkyni Mgr. M.

P. v dôvodoch svojho odvolania, či sťažnosti, ktorou chcel dosiahnuť zmenu jej

rozhodnutia, je dostačujúcou okolnosťou pre posúdenie jeho subjektívnej stránky, teda jeho

úmyslu, ktorým chcel docieliť porušenie povinnosti sudcu. Odvolací súd na rozdiel od súdu

I. stupňa je preto názoru, že nejde len o vulgárne podania, v ktorých iba ostro a nevhodne

kritizoval sudkyňu za vydané rozhodnutia, ale týmito urážkami chcel dosiahnuť pre seba

priaznivé rozhodnutie. Podľa názoru odvolacieho súdu tým nepochybne bola splnená jedna

z podmienok pre uloženie ochrannej liečby v zmysle § 73 ods. 1 Tr. zák., t. j. že ide

o páchateľa činu inak trestného.“

Sťažovateľ na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti žiada, aby ústavný súd

o nej nálezom takto rozhodol:

„II.A. Krajský súd v Bratislave porušil základné práva D. B. garantované čl. 6 ods. 1

a čl. 13 medzinárodného dohovoru v konaní .

II.B. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie KS BA zo

dňa 25. 05. 2010 a potvrdzuje uznesenie prvostupňového súdu 2 Nt/22/2008 zo dňa 19. 11.

2009.

II.C. Krajský súd v Bratislave je povinný zaplatiť D. B. satisfakciu 50.000 Eur pre

opakované porušenie jeho práv (viď ) a trovy advokáta v lehote 15 dní od dňa

doručenia Nálezu Ústavného súdu. Krajský súd BA je v prípade omeškania povinný zaplatiť

úroky z omeškania vo výške 17.6 % z dlžnej sumy od dňa povinnosti zaplatiť do zaplatenia.“

Súčasťou sťažnosti je aj žiadosť sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu pre

konanie pred ústavným súdom.

II.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za

zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež

napr. , ).

Ústavný súd je podľa viazaný návrhom na

začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh

rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha (petit). Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom,

čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý

označil za porušiteľa svojich práv ( ).

Sťažovateľ sa v petite predovšetkým domáha, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že

postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. došlo k porušeniu

jeho práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli

porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa

porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ uplatňuje proti postupu krajského súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. tieto námietky:

1. sťažnosť prokurátora okresnej prokuratúry proti uzneseniu okresného súdu sp. zn.

z 19. novembra 2009 bola podaná oneskorene,

2. znalecký posudok, na podklade ktorého krajský súd uznesením sp. zn.

zrušil uznesenie okresného súdu sp. zn. z 19. novembra 2009,

je „nepravdivý“,

3. krajský súd nevyhovel jeho žiadosti, aby v predmetnej veci rozhodoval na

verejnom zasadnutí.

1. Vo vzťahu k prvej námietke sťažovateľa, podľa ktorej sťažnosť prokurátora

okresnej prokuratúry proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. z 19. novembra

2009 bola podaná oneskorene, ústavný súd v prvom rade poukazuje na relevantné

ustanovenia .

Podľa opravným prostriedkom proti uzneseniu je

sťažnosť.

Podľa sa sťažnosť podáva orgánu, proti ktorého

uzneseniu smeruje, a to do troch dní od oznámenia uznesenia, s výnimkou sťažnosti proti

uzneseniu o nevzatí do väzby.

Podľa ak podáva sťažnosť prokurátor, štátny orgán

starostlivosti o mládež alebo obhajca za obvineného alebo vo vlastnom mene, musí byť

sťažnosť zároveň odôvodnená, s výnimkou sťažnosti prokurátora proti uzneseniu o nevzatí

obvineného do väzby.

Podľa pri rozhodovaní o sťažnosti preskúma

nadriadený orgán

a) správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal

sťažnosť, a

b) konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia.

Podľa možno podanie urobiť písomne, ústne do

zápisnice, telegraficky, telefaxom, elektronickými prostriedkami podpísané so zaručeným

elektronickým podpisom podľa osobitného zákona alebo bez zaručeného elektronického

podpisu.

Zo zápisnice z verejného zasadnutia okresného súdu z 19. novembra 2009, ktorého

predmetom bolo konanie o návrhu prokurátora okresnej prokuratúry na uloženie ochranného

psychiatrického liečenia, vyplýva, že prokurátor okresnej prokuratúry podal na tomto

zasadnutí sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. z 19. novembra

2008 ústne do zápisnice. Z obsahu predložených spisov možno ďalej vyvodiť, že okresný

súd doručil svoje uznesenie okresnej prokuratúre 12. januára 2010 a sťažovateľovi

18. januára 2010. Spis vedený okresným súdom pod sp. zn. bol predložený na

rozhodnutie o sťažnosti prokurátora okresnej prokuratúry krajskému súdu 12. februára

2010. Krajský súd 15. marca 2010 okresnému súdu vrátil predložený spis ako predčasne

predložený z dôvodu, že „zahlásená sťažnosť okresného prokurátora na verejnom

zasadnutí dňa 19. 11. 2009 proti uzneseniu, ktorým bol návrh na uloženie psychiatrického

liečenia zamietnutý, nebola zároveň aj odôvodnená tak, ako to vyžaduje ustanovenie § 189

ods. 3 “.

Na základe uvedeného okresný súd 25. februára 2010 vyzval prokurátora okresnej

prokuratúry na doručenie dôvodov sťažnosti, ktoré boli následne doručené aj sťažovateľovi

(23. marca 2010). Okresný súd opätovne predložil spis na rozhodnutie krajskému súdu

29. apríla 2010, ktorý o sťažnosti prokurátora rozhodol na neverejnom zasadnutí 25. mája

2010 tak, že uznesenie okresného súdu sp. zn. z 19. novembra 2009 zrušil

a vec vrátil okresnému súdu na opätovné konanie a rozhodnutie.

V danom prípade je podstatné, či krajský súd v rámci svojho postupu pri

preskúmavaní sťažnosti prokurátora okresnej prokuratúry ústavne konformným spôsobom

interpretoval a aplikoval . V tejto súvislosti ústavný súd

poukazuje na skutočnosť, že aj keď povinnosť prokurátora odôvodniť sťažnosť vyplýva

priamo z , toto ustanovenie nespája so skutočnosťou, že

prokurátor neodôvodní svoju sťažnosť v lehote 3 dní od oznámenia uznesenia, proti

ktorému sťažnosť smeruje (lehota ustanovená v , pozn.),

automaticky aj jej oneskorenosť v zmysle .

Správnosť tohto výkladu nepriamo potvrdzuje aj a v ňom

obsiahnutý tzv. obmedzený revízny princíp, podľa ktorého nadriadený orgán na základe

sťažnosti preskúmava jednak napadnuté výroky uznesenia, a to zo všetkých hľadísk bez

ohľadu na to, či tieto hľadiská sú, alebo nie sú v sťažnosti uvedené, a jednak správnosť

postupu konania, ktoré napadnutým výrokom predchádzalo, a to z hľadiska všetkých chýb,

ktoré mohli spôsobiť nesprávnosť napadnutých výrokov uznesenia (opäť bez ohľadu na to,

či sú v sťažnosti konkretizované, alebo nie). Ak v sťažnosti nie je špecifikované, ktorý

konkrétny výrok sa ňou napáda, nadriadený orgán preskúma všetky výroky napadnutého

uznesenia, proti ktorým sťažovateľ (v tomto prípade prokurátor) mohol sťažnosť podať, aj

konanie predchádzajúce týmto výrokom.

Ústavný súd navyše považoval za potrebné poznamenať, že hoci sťažnosť proti

uzneseniu treba podať v lehote troch dní od oznámenia uznesenia (§ 187 ods. 1 Trestného

poriadku), zákon zároveň neukladá prvostupňovému orgánu (v danom prípade okresnému

súdu) povinnosť okamžite doručiť písomné vyhotovenie uznesenia stranám trestného

konania, pričom pre podanie kvalifikovaného, a teda odôvodneného opravného prostriedku

(sťažnosti) je nepochybne potrebné poznať odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia

v úplnosti, t. j. nielen v podobe, v akej bolo vyhlásené. Okresný súd uznesenie sp. zn.

doručil okresnej prokuratúre až 12. januára 2010, teda takmer 2 mesiace po

verejnom zasadnutí okresného súdu, na ktorom bol návrh prokurátora okresnej prokuratúry

na uloženie ochranného psychiatrického liečenia ústavnou formou zamietnutý. Aj táto

skutočnosť čiastočne odôvodňuje (ospravedlňuje) neskôr predložené odôvodnenie sťažnosti

prokurátorom okresnej prokuratúry.

Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že vo vzťahu k prvej námietke

sťažovateľa neexistuje medzi namietaným postupom krajského súdu a právom sťažovateľa

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala možné porušenie

tohto práva, a preto sťažnosť v tejto časti ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

2. V súvislosti s druhou námietkou sťažovateľa založenej na jeho tvrdení, že

znalecký posudok, na podklade ktorého krajský súd uznesením sp. zn.

z 25. mája 2010 zrušil uznesenie okresného súdu sp. zn. z 19. novembra 2009,

ústavný súd považoval za potrebné zdôrazniť, že jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach

podľa je založená na princípe subsidiarity.

Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani

podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto

súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu podľa zásad uvedených v ().

Podľa sťažnosť podľa nie je

prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré

mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých

je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého

princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.

Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť

tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán

verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu

().

V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že krajský súd založil svoje uznesenie

sp. zn. z 25. mája 2010 na právnom závere, že okresný súd nesprávne posúdil

jednu z podmienok na uloženie ochranného psychiatrického liečenia, a síce že v danom

prípade ide o páchateľa činu inak trestného. Nesprávnosť posúdenia tejto podmienky

okresným súdom bola dôvodom, pre ktorý krajský súd uznesenie okresného súdu sp. zn.

zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Na rozdiel od okresného súdu bol krajský

súd toho názoru, že „nejde len o vulgárne podania, v ktorých iba ostro a nevhodne

kritizoval sudkyňu za vydané rozhodnutia ale týmito urážkami chcel dosiahnuť pre seba

priaznivé rozhodnutie. Podľa názoru odvolacieho súdu tým nepochybne bola splnená jedna

z podmienok pre uloženie ochrannej liečby v zmysle § 73 ods. 1 Tr. zák., t. j. že ide

o páchateľa činu inak trestného.“. Krajský súd v odôvodnení označeného uznesenia ďalej

uviedol, že „pokiaľ ide o posúdenie, či je pobyt sťažovateľa na slobode nebezpečný, okresný

súd na verejnom zasadnutí vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie

všetkých skutočností významných pre rozhodnutie. Na základe znaleckého posudku znalcov

z odboru zdravotníctva odvetvie psychiatria MUDr. M. Č. a MUDr. E. M. ako aj ich

vyjadrenia na verejnom zasadnutí bolo zodpovedané na otázky duševného stavu MUDr. D.

B. K ich znaleckým záverom bolo MUDr. D. B. umožnené aj vyjadriť sa.“.

Vo vzťahu k znaleckému posudku vypracovanému znalcami z odboru zdravotníctva

ústavný súd zdôrazňuje, že účelom znaleckého posudku je objasnenie skutkových okolností

na základe odborných znalostí v príslušnom odbore. V súlade s

znalec nie je oprávnený riešiť právne otázky ani hodnotiť vykonané dôkazy, ani robiť

právne závery; riešenie právnych otázok a hodnotenie dôkazov (nielen znaleckého posudku)

prislúcha len orgánom činným v trestnom konaní pri súčasnom uplatnení zásady voľného

hodnotenia dôkazov.

Podľa ak vzniknú pochybnosti o správnosti znaleckého

posudku alebo ak je znalecký posudok nejasný alebo neúplný, treba požiadať znalca

o vysvetlenie alebo doplnenie posudku. Ak by to neviedlo k odstráneniu pochybností alebo

nejasností znaleckého posudku alebo k úplnosti znaleckého posudku, treba pribrať iného

znalca.

Z prvej vety citovaného teda vyplýva, že ak bude mať vo

veci sťažovateľa ďalej konajúci okresný súd pochybnosti o záveroch znaleckého posudku,

ktoré sa budú zakladať na konkrétnych okolnostiach, môže uplatniť postup podľa druhej

vety citovaného ustanovenia .

Vzhľadom na skutočnosť, že krajský súd uznesením sp. zn.

z 25. mája 2010 vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie, môže

sťažovateľ v ďalšom priebehu konania namietať „chyby“ znaleckého posudku v konaní pred

okresným súdom. Povinnosťou okresného súdu bude posúdiť námietky sťažovateľa a ak na

tomto základe vzniknú pochybnosti o správnosti znaleckého posudku (jeho jasnosti,

úplnosti), bude mať možnosť požiadať o doplnenie posudku, príp. rozhodnúť o pribratí

iného znalca. Navyše, vzhľadom na existenciu osobitnej skutkovej podstaty prečinu

nepravdivého znaleckého posudku, tlmočníckeho úkonu a prekladateľského úkonu podľa

sa sťažovateľ môže domáhať nápravy aj oznámením

skutočností, že bol spáchaný uvedený prečin.

Z uvedeného vyplýva, že vo vzťahu k druhej námietke má sťažovateľ k dispozícii aj

iné prostriedky ochrany svojich práv, ktoré musí vyčerpať pred podaním sťažnosti

ústavnému súdu podľa . Na tomto základe ústavný súd po predbežnom

prerokovaní podľa v spojení s odmietol

sťažnosť sťažovateľa vo vzťahu k jeho druhej námietke z dôvodu neprípustnosti.

3. Vo vzťahu k tretej námietke sťažovateľa založenej na tvrdení, že krajský súd mal

rozhodovať o sťažnosti prokurátora okresnej prokuratúry proti uzneseniu okresného súdu

sp. zn. na verejnom zasadnutí, ústavný súd poukazuje na relevantné

ustanovenia .

Podľa na verejnom zasadnutí rozhoduje súd, ak to zákon

výslovne ustanovuje. Podľa na neverejnom zasadnutí rozhoduje

súd tam, kde nie je zákonom predpísané, že sa rozhoduje na hlavnom pojednávaní alebo na

verejnom zasadnutí. V sa ustanovuje, že „o sťažnosti podľa

§ 190 ods. 3 proti uzneseniu o nevzatí obvineného do väzby rozhodne nadriadený súd na

verejnom zasadnutí...“. nikde neustanovuje, že sa na verejnom zasadnutí

rozhoduje aj v inom prípade ako o sťažnosti podanej podľa § 190 ods. 3 Trestného

poriadku. Preto skutočnosť, že krajský súd rozhodol o sťažnosti prokurátora okresnej

prokuratúry na neverejnom zasadnutí, je podľa názoru ústavného súdu v súlade so zákonom

().

Aj z rozhodovacej praxe Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že ak

v trestných veciach rozhodujú postupne viaceré súdy zaradené do sústavy riadnych súdov,

požiadavka verejnosti sa vzťahuje predovšetkým na súdy prvého stupňa, ktoré zisťujú

skutkový stav a rozhodujú o všetkých otázkach významných pre rozhodnutie vo veci samej.

Nedostatok verejného prerokovania veci na druhom a treťom stupni možno ospravedlniť

povahou konania, o ktoré ide, za predpokladu, že pojednávanie na súde prvého stupňa bolo

verejné. Napríklad konanie, v ktorom sa prejednávajú výlučne právne otázky, môže

vyhovovať požiadavkám čl. 6 dohovoru, aj keď odvolací súd neposkytol obžalovanému

príležitosť, aby sa mohol pred ním osobne vyjadriť (Ekbatani c. Švédsko). V tejto súvislosti

je preto podstatné, že konanie okresného súdu vedené pod sp. zn. bolo verejné

a sťažovateľ mal možnosť vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom. Ďalej je v danom

prípade podstatné aj to, že krajský súd nevykonával v rámci rozhodovania o sťažnosti

prokurátora okresnej prokuratúry dokazovanie a vychádzal z obsahu spisu okresného súdu.

Vychádzajúc zo uvedených skutočností nemožno preto postup krajského súdu, ktorý

rozhodol o sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu o zamietnutí návrhu prokurátora

o uloženie ochranného psychiatrického liečenia na neverejnom zasadnutí, považovať za

taký, ktorý by zakladal dôvody na vyslovenie porušenia práva sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že ani vo vzťahu k tejto námietke

sťažovateľa neexistuje taká príčinná súvislosť medzi postupom krajského súdu a právom

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorá by signalizovala možnosť jeho porušenia. Ústavný súd

preto sťažnosť aj vo vzťahu k tretej námietke sťažovateľa odmietol jeho sťažnosť pri

predbežnom prerokovaní podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

4. Sťažovateľ tiež namietal, že postupom krajského súdu v namietanom konaní došlo

aj k porušeniu jeho práva podľa čl. 13 dohovoru. Ústavný súd v tejto súvislosti poukázal na

svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej „Z citovaného ustanovenia dohovoru vyplýva pre

fyzické osoby a právnické osoby procesné právo akcesorickej povahy mať účinné právne

prostriedky nápravy pred národným orgánom v prípade porušenia ostatných ľudských práv

chránených dohovorom. Uplatňovanie práva vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru musí preto

nadväzovať na aspoň obhájiteľné tvrdenie (arguable claim) o porušení iného práva

chráneného dohovorom.“ ().

Keďže ústavný súd nedospel k záveru, že namietaným postupom a uznesením

krajského súdu mohlo dôjsť k porušeniu niektorého z dohovorom chránených práv

sťažovateľa, nemohlo dôjsť ani k porušeniu čl. 13 dohovoru, preto ústavný súd sťažnosť

sťažovateľa aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú v súlade s § 25 ods. 2

.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími návrhmi

sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. septembra 2010