Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 728/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. septembra 2016

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

, , zastúpeného advokátkou JUDr. Evou Pravdíkovou

Bučkovou, PhD., Advokátska kancelária, Sputnikova 18, Bratislava, vo veci namietaného

porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a porušenia čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k.

-50 z 2. decembra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. februára

2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), doplnená podaním

doručeným ústavnému súdu 25. februára 2015, ktorou namieta porušenie svojho základného

práva na súdnu ochranu podľa (ďalej len

„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a porušenie čl. 14 dohovoru

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k.

-50 z 2. decembra 2014 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že najvyšší súd napadnutým uznesením

odmietol odvolanie sťažovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) č. k. -34 z 27. júna 2014, ktorým krajský súd zrušil podľa

(ďalej aj „OSP“) rozhodnutie Centra

právnej pomoci č. 5517/2013 z 2. júla 2013 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší súd

v napadnutom uznesení uviedol:

„Z výroku rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. -34 zo dňa

27.06.2014 odvolací súd zistil, že krajský súd zrušil napadnuté rozhodnutie odporcu podľa

Podľa veta druhá opravný prostriedok je prípustný, len ak je to

ustanovené v tejto časti.

Podľa veta druhá proti rozsudku súdu, ktorým zruší rozhodnutie

správneho orgánu, je prípustné odvolanie len z dôvodov uvedených v § 250j ods. 2 písm. a/

a b/.

Podľa odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré smeruje

proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.

Skutočnosť, že súd prvého stupňa zrušil rozhodnutie odporcu podľa § 250j ods. 2

písm. d/ má za následok, že odvolanie proti takémuto rozhodnutiu súdu podľa

nie je prípustné - ani do merita veci, ani voči trovám konania. Na uvedený záver

nemá vplyv ani nesprávne poučenie, uvedené v písomnom vyhotovení rozsudku súdu prvého

stupňa, o prípustnosti odvolania v časti o náhrade trov konania, lebo takéto nesprávne

poučenie nezakladá právo na jeho uplatnenie.

Rovnaký názor vyjadril aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze č. k.

-35 zo dňa 14.09.2011, v ktorom s odvolaním sa na § 246c ods. 1 vetu prvú

uviedol, že vzhľadom na toto ustanovenie je v konaní podľa piatej časti Občianskeho

súdneho poriadku akýkoľvek opravný prostriedok (teda aj odvolanie proti výroku o náhrade

trov konania) prípustný iba vtedy, keď je to v tejto časti výslovne ustanovené.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti musel Najvyšší súd Slovenskej republiky

odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. -34

zo dňa 27.06.2014 odmietnuť podľa v spojení s

veta prvá a veta druhá ako odvolanie smerujúce proti rozhodnutiu,

proti ktorému odvolanie nie je prípustné.“

3. Sťažovateľ v úvode svojej sťažnosti uviedol, že dôvody zrušenia rozhodnutia

taxatívne vymenované v sa viažu len na rozsah a dôvody uvedené

v odvolaní. Keďže však sťažovateľ skutočnosť, na základe ktorej došlo k zrušeniu správneho

rozhodnutia, vo svojom odvolaní vôbec nenamietal, je toho názoru, že prvostupňový súd

nemohol z uvedeného dôvodu správne rozhodnutie zrušiť. K zrušeniu rozhodnutia z dôvodov

podľa totiž nemôže podľa sťažovateľa dôjsť z vlastnej moci súdu, ale len

po preskúmaní rozhodnutia v medziach odvolania. Keďže sa sťažovateľ necítil byť

postupom správneho orgánu pri rozhodovaní o stave jeho materiálnej núdze dotknutý na

svojich právach, tieto nenamietal. Ak teda bol prvostupňový súd toho názoru, že konanie

správneho orgánu trpí vadou, ktorá by mohla mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia, mal

podľa mienky sťažovateľa povinnosť zrušiť správne rozhodnutie podľa § 250j ods. 2 písm.

e) bez ohľadu na to, či sťažovateľ tento nedostatok namietal. Len takýto postup by

predstavoval podľa presvedčenia sťažovateľa výnimku zo zásady iudex ne eat

ultrapetitapartium (sudca nech nejde nad návrhy strán). Svojím nesprávnym konaním

a rozhodnutím tak prvostupňový súd odňal sťažovateľovi podľa jeho vyjadrenia možnosť

reálne konať pred súdom, keďže rozhodnutím o odvolaní nad rámec odvolacích dôvodov na

základe zákonného ustanovenia, ktoré nepripúšťa riadny opravný prostriedok, porušil

ústavný princíp dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania.

3.1 Odvolací súd sa podľa sťažovateľa vôbec nezaoberal zákonnosťou napadnutého

rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktorú sťažovateľ namietal vo svojom odvolaní a ktorú by

nepochybne bol musel zistiť, ak by o odvolaní konal v rámci sťažovateľom vznesených

odvolacích dôvodov, čo mu však citované ustanovenie druhej vety neumožnilo.

3.2 Svoj názor, že rovnako zo strany odvolacieho súdu došlo k porušeniu jeho práva

na prístup k súdu, sťažovateľ opiera aj o tieto skutočnosti:

Podľa a je proti rozsudku súdu podľa , a

prípustné odvolanie, pričom proti rozsudku súdu podľa § 250j ods. 5 je prípustný opravný

prostriedok podľa štvrtej časti . To podľa názoru

sťažovateľa znamená, že zákon nepripúšťa riadny opravný prostriedok v prípade, ak je

rozhodnutie súdu vydané na základe . Napriek tomu existuje podľa

tvrdení sťažovateľa judikatúra najvyššieho súdu, ktorá toto prelomila, keďže existuje

uznesenie sp. zn. z 10. októbra 2013, na základe ktorého najvyšší súd zrušil

rozsudok krajského súdu č. k. -28 z 15. januára 2013, ktorý bol vydaný podľa §

250j ods. 3 , pretože bol toho názoru, že zo strany prvostupňového súdu došlo k odňatiu

ústavného práva na prístup k súdu. Analogicky, ak vylučuje

podanie opravného prostriedku voči žalobe proti rozhodnutiu a postupu správneho orgánu

(piata časť druhá hlava ) a napriek tomu najvyšší súd

vo veci koná a rozhodne tak, že rozhodnutie súdu prvého stupňa zruší z dôvodu porušenia

ústavného práva účastníka konania na prístup k súdu, takýto istý postup mal podľa názoru

sťažovateľa najvyšší súd aplikovať aj v prípade neprípustnosti riadneho opravného

prostriedku pri rozhodovaní o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu správneho orgánu

(piata časť tretia hlava ), pretože rovnako v tomto prípade

došlo zo strany prvostupňového súdu k odňatiu ústavného práva na prístup súdu na strane

sťažovateľa.

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Sťažnosti sa vyhovuje.

2. Základné práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a na ochranu pred diskrimináciou podľa článku 14

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, porušené boli.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky č. k. -50 zo dňa 02.12.2014 a zároveň zrušuje Rozsudok Krajského

súdu v Bratislave č. k. -34 zo dňa 27.06.2014 alebo (alternatívne) Ústavný súd

Slovenskej republiky zrušuje Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k.

-50 zo dňa 02.12.2014 a vracia mu vec na ďalšie konanie.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný na účet právneho zástupcu

sťažovateľa uhradiť náhradu trov konania do 15 dní od doručenia nálezu.“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo

iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto

možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po

jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. , , ,

).

III.

7. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený.

7.1 Pri rozhodovaní orgánov verejnej moci (t. j. aj súdov) o právach a povinnostiach

fyzických osôb a právnických osôb v konkrétnom právom upravenom procese je

nevyhnutné akcentovať princípy demokratického právneho štátu formujúce každé konanie.

Tieto princípy nachádzame v ústave v čl. 46 a nasl. (právo na súdnu a inú právnu ochranu),

ako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru (právo na spravodlivý proces).

7.2 Článok 46 ods. 1 je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené

konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej

ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú

právnu ochranu zakotvených v až (porov. ). Podľa

konštantnej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1

), ako aj práva na spravodlivý proces ( dohovoru) zaručiť každému prístup

k súdu, čomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu viazaného procesnoprávnymi

a hmotnoprávnymi predpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu,

vo veci konať a rozhodnúť (porov. ).

7.3 Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka

konania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka

primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade

s platným procesným právom (porov. v tomto zmysle , ,

, ).

7.4 Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych

garancií procesnej povahy je, ako už bolo uvedené, taktiež právo na odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné

otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a z ktorého musí byť bez ohľadu na to, či sa

odvolací (prípadne dovolací) súd stotožní a inkorporuje odôvodnenie rozhodnutí inštančne

nižších súdov, zrejmé, že sa zaoberal a vyjadril k esenciálnym otázkam vzťahujúcim sa na

ním prejednávanú vec a neuspokojil sa bez ďalšieho so závermi inštančne nižších súdov

[porov. napr. Helle v. Fínsko, č. 20772/92, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva

(ďalej len „ESĽP“) z 19. 12. 1997, bod 60; Rajkovič v. Chorvátsko, č. 50943/99,

rozhodnutie ESĽP o prijateľnosti z 3. 5. 2001, bod 2].

7.5 V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na povahu a špecifiká správneho

súdnictva podľa piatej časti v tom čase platného , ktorého

úlohou nie je nahradzovať činnosť orgánov verejnej správy, ale len preskúmať zákonnosť

rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy, teda preskúmať to, či kompetentné orgány

pri riešení konkrétnych otázok vymedzených v návrhu rešpektovali príslušné hmotno-

právne a procesno-právne predpisy. Treba preto vziať do úvahy, že správny súd nie je

súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutých

rozhodnutí a postupu orgánov verejnej správy, teda orgánov inej ako súdnej sústavy (porov.

).

8. Úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti bolo posúdiť, či

vzhľadom na námietky sťažovateľa smerujúce proti napadnutému uzneseniu najvyššieho

súdu toto vykazuje známky potenciálneho porušenia ústavných práv sťažovateľa alebo

naopak, či sú námietky sťažovateľa vzhľadom na postup najvyššieho súdu a obsah

napadnutého uznesenia zjavne neopodstatnené. Z uvedeného dôvodu by nebolo ani

potenciálne možné po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vysloviť porušenie označených

ústavných práv sťažovateľa.

8.1 Posudzujúc procesný postup najvyššieho súdu v konaní o odvolaní sťažovateľa,

ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd vo veci sťažovateľovho odvolania konal zákonom

predpísaným procesným postupom. Postup najvyššieho súdu plne korešpondoval

so zákonnými požiadavkami kladenými na postup nadriadeného súdu a požiadavkami

kladenými a dohovorom na procesný postup všeobecného súdu.

8.2 Z formálneho hľadiska nemožno napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu pre

účely posudzovania dodržania dikcie , ako aj dohovoru nič vytknúť.

Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu spĺňa požiadavky vyplývajúce z príslušnej zákonnej

reglementácie formálnej kvality rozhodnutia nadriadeného súdu tejto procesnej formy.

8.3 Čo sa týka skutkových a právnych záverov, a teda aj interpretácie a aplikácie

ustanovení vo veci prípustnosti odvolania proti rozsudku

krajského súdu najvyšším súdom a aj odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho

súdu, ústavný súd uzatvára, že pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil v skutkových

a právnych záveroch napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nič ústavne nekonformné, čo

by nasvedčovalo ich arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti. Najvyšší súd nijako

nevybočil z medzí určených a dohovoru. Najvyšší súd ústavne

akceptovateľným spôsobom odôvodnil svoje zistenia a svoj právny názor, aplikoval

a interpretoval príslušné právne normy v súlade s ich znením, obsahom i duchom.

8.4 Najvyšší súd jasne vysvetlil, z akého dôvodu nie je proti rozsudku krajského

súdu, ktorý zrušil rozhodnutie správneho orgánu podľa ,

prípustné odvolanie, pričom svoje závery oprel o v tom čase platné ustanovenie § 250s

druhej vety , podľa ktorého proti rozsudku súdu, ktorým zruší rozhodnutie správneho

orgánu, je prípustné odvolanie len z dôvodov uvedených v § 250j ods. 2 písm. a) a b).

Takýmto záverom nemožno nič vytknúť, keďže plne korešpondujú s na vec aplikovateľnou

právnou normou.

8.5 Závery najvyššieho súdu a ich odôvodnenie, ako aj jeho postup v konaní je teda

nutné považovať za výraz autonómneho súdneho rozhodovania, do ktorého ústavný súd nie

je oprávnený v tomto prípade zasahovať. Z týchto dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

9. Sťažovateľ namietal taktiež porušenie zákazu diskriminácie upraveného v čl. 14

dohovoru.

9.1 Ustanovenie čl. 14 dohovoru možno označiť za vstupnú bránu do úpravy

ľudských práv a základných slobôd v zmysle dohovoru, ktorý má charakter ústavného

princípu, ktorý sú povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade

a uplatňovaní dohovoru. Toto ustanovenie dohovoru je implicitnou súčasťou rozhodovania

ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o sťažnostiach podľa (porov.

mutatis mutandis napr. , , , ).

9.2 Ustanovenie čl. 14 dohovoru však nemá charakter základného práva a slobody,

resp. ľudského práva a základnej slobody, ktorého ochrany by sa bolo možné samostatne

domáhať pred ústavným súdom. Jeho aplikácia sa v individuálnych sťažnostiach viaže na

porušenie individuálne určeného ústavného práva alebo slobody sťažovateľa, a preto

požiadavka na vyslovenie porušenia čl. 14 dohovoru bez vzťahu ku konkrétnemu

ústavnému právu alebo slobode sťažovateľa je zjavne neopodstatnená (porov. mutatis

mutandis , , , z novšej judikatúry ,

, ).

9.3 Pretože ústavný súd neprijal na ďalšie konanie sťažnosť v častiach namietajúcich

porušenie sťažovateľom označených práv podľa a podľa

dohovoru, neprichádzalo by do úvahy vyslovenie porušenia čl. 14 dohovoru ani po prijatí

sťažnosti v tejto časti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto odmietol sťažnosť aj v tejto časti

podľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

9.4 Nad rámec ústavný súd uvádza, že klasický prístup k diskriminácii je založený na

komponentoch akcesority (porov. , , , ,

, , , ) a kvalifikovaného kritéria –

zakázaného dôvodu (porov. ), a teda pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk,

náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť

k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie. V európskej konštitucionalistike

sa občas ustupuje z týchto pozícií a súdy ústavného typu preskúmavajú aj skutočnosť, či

nedošlo k porušeniu rovnosti bez vzťahu ku konkrétnemu základnému právu alebo či

nedošlo k porušeniu rovnosti na základe iného než kvalifikovaného kritéria. Súdy tak

vlastne skúmajú napadnuté rozhodnutia a postupy v kontexte rýdzeho princípu rovnosti.

Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu by však prešlo aj takýmto intenzívnym testom

rovnosti, pretože nebolo preukázané (a sťažovateľ ani nenamietal), že by všeobecné súdy

rozhodovali vo veci sťažovateľa vzhľadom na jeho pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk,

náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť

k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie (príp. vzhľadom na iné

kritérium) odlišne, ako rozhodovali o správnych žalobách proti rozhodnutiu Centra právnej

pomoci iných žalobcov, ktorí boli v identickej situácii [t. j. že by najvyšší súd rozhodujúci

o odvolaniach proti rozsudkom krajských súdov, ktorým tieto zrušili rozhodnutie Centra

právnej pomoci podľa , postupoval vo veciach iných žalobcov

nachádzajúcich sa v obdobnom postavení odlišne ako vo veci sťažovateľa].

10. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol o sťažnosti sťažovateľa

podľa tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. septembra 2016