Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 728/2016
PDF · 205.58 KB
No categories available
II. ÚS 728/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. septembra 2016
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť
, , zastúpeného advokátkou JUDr. Evou Pravdíkovou
Bučkovou, PhD., Advokátska kancelária, Sputnikova 18, Bratislava, vo veci namietaného
porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a porušenia čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k.
3 Sžo 71/2014-50 z 2. decembra 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. februára
2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), doplnená podaním
doručeným ústavnému súdu 25. februára 2015, ktorou namieta porušenie svojho základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a porušenie čl. 14 dohovoru
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k.
3 Sžo 71/2014-50 z 2. decembra 2014 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že najvyšší súd napadnutým uznesením
odmietol odvolanie sťažovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave (ďalej len
„krajský súd“) č. k. 9 Sp 57/2013-34 z 27. júna 2014, ktorým krajský súd zrušil podľa
§ 250j ods. 2 písm. d) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) rozhodnutie Centra
právnej pomoci č. 5517/2013 z 2. júla 2013 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší súd
v napadnutom uznesení uviedol:
„Z výroku rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 9Sp/57/2013-34 zo dňa
27.06.2014 odvolací súd zistil, že krajský súd zrušil napadnuté rozhodnutie odporcu podľa
Podľa § 246c ods. 1 veta druhá O.s.p. opravný prostriedok je prípustný, len ak je to
ustanovené v tejto časti.
Podľa § 250s veta druhá O.s.p. proti rozsudku súdu, ktorým zruší rozhodnutie
správneho orgánu, je prípustné odvolanie len z dôvodov uvedených v § 250j ods. 2 písm. a/
a b/.
Podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré smeruje
proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.
Skutočnosť, že súd prvého stupňa zrušil rozhodnutie odporcu podľa § 250j ods. 2
písm. d/ O.s.p. má za následok, že odvolanie proti takémuto rozhodnutiu súdu podľa § 250s
O.s.p. nie je prípustné - ani do merita veci, ani voči trovám konania. Na uvedený záver
nemá vplyv ani nesprávne poučenie, uvedené v písomnom vyhotovení rozsudku súdu prvého
stupňa, o prípustnosti odvolania v časti o náhrade trov konania, lebo takéto nesprávne
poučenie nezakladá právo na jeho uplatnenie.
Rovnaký názor vyjadril aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze č. k.
II. ÚS 181/2011-35 zo dňa 14.09.2011, v ktorom s odvolaním sa na § 246c ods. 1 vetu prvú
O.s.p. uviedol, že vzhľadom na toto ustanovenie je v konaní podľa piatej časti Občianskeho
súdneho poriadku akýkoľvek opravný prostriedok (teda aj odvolanie proti výroku o náhrade
trov konania) prípustný iba vtedy, keď je to v tejto časti výslovne ustanovené.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti musel Najvyšší súd Slovenskej republiky
odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 9Sp/57/2013-34
zo dňa 27.06.2014 odmietnuť podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1
veta prvá O.s.p. a § 250s veta druhá O.s.p. ako odvolanie smerujúce proti rozhodnutiu,
proti ktorému odvolanie nie je prípustné.“
3. Sťažovateľ v úvode svojej sťažnosti uviedol, že dôvody zrušenia rozhodnutia
taxatívne vymenované v § 250j ods. 2 OSP sa viažu len na rozsah a dôvody uvedené
v odvolaní. Keďže však sťažovateľ skutočnosť, na základe ktorej došlo k zrušeniu správneho
rozhodnutia, vo svojom odvolaní vôbec nenamietal, je toho názoru, že prvostupňový súd
nemohol z uvedeného dôvodu správne rozhodnutie zrušiť. K zrušeniu rozhodnutia z dôvodov
podľa § 250j ods. 2 OSP totiž nemôže podľa sťažovateľa dôjsť z vlastnej moci súdu, ale len
po preskúmaní rozhodnutia v medziach odvolania. Keďže sa sťažovateľ necítil byť
postupom správneho orgánu pri rozhodovaní o stave jeho materiálnej núdze dotknutý na
svojich právach, tieto nenamietal. Ak teda bol prvostupňový súd toho názoru, že konanie
správneho orgánu trpí vadou, ktorá by mohla mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia, mal
podľa mienky sťažovateľa povinnosť zrušiť správne rozhodnutie podľa § 250j ods. 2 písm.
e) OSP bez ohľadu na to, či sťažovateľ tento nedostatok namietal. Len takýto postup by
predstavoval podľa presvedčenia sťažovateľa výnimku zo zásady iudex ne eat
ultrapetitapartium (sudca nech nejde nad návrhy strán). Svojím nesprávnym konaním
a rozhodnutím tak prvostupňový súd odňal sťažovateľovi podľa jeho vyjadrenia možnosť
reálne konať pred súdom, keďže rozhodnutím o odvolaní nad rámec odvolacích dôvodov na
základe zákonného ustanovenia, ktoré nepripúšťa riadny opravný prostriedok, porušil
ústavný princíp dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania.
3.1 Odvolací súd sa podľa sťažovateľa vôbec nezaoberal zákonnosťou napadnutého
rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktorú sťažovateľ namietal vo svojom odvolaní a ktorú by
nepochybne bol musel zistiť, ak by o odvolaní konal v rámci sťažovateľom vznesených
odvolacích dôvodov, čo mu však citované ustanovenie § 250s druhej vety OSP neumožnilo.
3.2 Svoj názor, že rovnako zo strany odvolacieho súdu došlo k porušeniu jeho práva
na prístup k súdu, sťažovateľ opiera aj o tieto skutočnosti:
Podľa § 250ja ods. 1 a 5 OSP je proti rozsudku súdu podľa § 250j ods. 1, 2 a 6
prípustné odvolanie, pričom proti rozsudku súdu podľa § 250j ods. 5 je prípustný opravný
prostriedok podľa štvrtej časti Občianskeho súdneho poriadku. To podľa názoru
sťažovateľa znamená, že zákon nepripúšťa riadny opravný prostriedok v prípade, ak je
rozhodnutie súdu vydané na základe § 250j ods. 3 OSP. Napriek tomu existuje podľa
tvrdení sťažovateľa judikatúra najvyššieho súdu, ktorá toto prelomila, keďže existuje
uznesenie sp. zn. 3 Sžf 87/2013 z 10. októbra 2013, na základe ktorého najvyšší súd zrušil
rozsudok krajského súdu č. k. 5 S 30/2012-28 z 15. januára 2013, ktorý bol vydaný podľa §
250j ods. 3 OSP, pretože bol toho názoru, že zo strany prvostupňového súdu došlo k odňatiu
ústavného práva na prístup k súdu. Analogicky, ak Občiansky súdny poriadok vylučuje
podanie opravného prostriedku voči žalobe proti rozhodnutiu a postupu správneho orgánu
(piata časť druhá hlava Občianskeho súdneho poriadku) a napriek tomu najvyšší súd
vo veci koná a rozhodne tak, že rozhodnutie súdu prvého stupňa zruší z dôvodu porušenia
ústavného práva účastníka konania na prístup k súdu, takýto istý postup mal podľa názoru
sťažovateľa najvyšší súd aplikovať aj v prípade neprípustnosti riadneho opravného
prostriedku pri rozhodovaní o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu správneho orgánu
(piata časť tretia hlava Občianskeho súdneho poriadku), pretože rovnako v tomto prípade
došlo zo strany prvostupňového súdu k odňatiu ústavného práva na prístup súdu na strane
sťažovateľa.
4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„1. Sťažnosti sa vyhovuje.
2. Základné práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a na ochranu pred diskrimináciou podľa článku 14
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, porušené boli.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky č. k. 3Sžo/71/2014-50 zo dňa 02.12.2014 a zároveň zrušuje Rozsudok Krajského
súdu v Bratislave č. k. 9Sp/57/2013-34 zo dňa 27.06.2014 alebo (alternatívne) Ústavný súd
Slovenskej republiky zrušuje Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k.
3Sžo/71/2014-50 zo dňa 02.12.2014 a vracia mu vec na ďalšie konanie.
4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný na účet právneho zástupcu
sťažovateľa uhradiť náhradu trov konania do 15 dní od doručenia nálezu.“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo
iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto
možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po
jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09,
III.
7. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek
trestnom čine, z ktorého je obvinený.
7.1 Pri rozhodovaní orgánov verejnej moci (t. j. aj súdov) o právach a povinnostiach
fyzických osôb a právnických osôb v konkrétnom právom upravenom procese je
nevyhnutné akcentovať princípy demokratického právneho štátu formujúce každé konanie.
Tieto princípy nachádzame v ústave v čl. 46 a nasl. (právo na súdnu a inú právnu ochranu),
ako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru (právo na spravodlivý proces).
7.2 Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené
konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej
ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú
právnu ochranu zakotvených v čl. 46 až čl. 50 ústavy (porov. I. ÚS 117/05). Podľa
konštantnej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1
ústavy), ako aj práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) zaručiť každému prístup
k súdu, čomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu viazaného procesnoprávnymi
a hmotnoprávnymi predpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu,
vo veci konať a rozhodnúť (porov. II. ÚS 88/01).
7.3 Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka
konania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka
primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade
s platným procesným právom (porov. v tomto zmysle IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04,
IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07).
7.4 Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych
garancií procesnej povahy je, ako už bolo uvedené, taktiež právo na odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné
otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a z ktorého musí byť bez ohľadu na to, či sa
odvolací (prípadne dovolací) súd stotožní a inkorporuje odôvodnenie rozhodnutí inštančne
nižších súdov, zrejmé, že sa zaoberal a vyjadril k esenciálnym otázkam vzťahujúcim sa na
ním prejednávanú vec a neuspokojil sa bez ďalšieho so závermi inštančne nižších súdov
[porov. napr. Helle v. Fínsko, č. 20772/92, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva
(ďalej len „ESĽP“) z 19. 12. 1997, bod 60; Rajkovič v. Chorvátsko, č. 50943/99,
rozhodnutie ESĽP o prijateľnosti z 3. 5. 2001, bod 2].
7.5 V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na povahu a špecifiká správneho
súdnictva podľa piatej časti v tom čase platného Občianskeho súdneho poriadku, ktorého
úlohou nie je nahradzovať činnosť orgánov verejnej správy, ale len preskúmať zákonnosť
rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy, teda preskúmať to, či kompetentné orgány
pri riešení konkrétnych otázok vymedzených v návrhu rešpektovali príslušné hmotno-
právne a procesno-právne predpisy. Treba preto vziať do úvahy, že správny súd nie je
súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutých
rozhodnutí a postupu orgánov verejnej správy, teda orgánov inej ako súdnej sústavy (porov.
8. Úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti bolo posúdiť, či
vzhľadom na námietky sťažovateľa smerujúce proti napadnutému uzneseniu najvyššieho
súdu toto vykazuje známky potenciálneho porušenia ústavných práv sťažovateľa alebo
naopak, či sú námietky sťažovateľa vzhľadom na postup najvyššieho súdu a obsah
napadnutého uznesenia zjavne neopodstatnené. Z uvedeného dôvodu by nebolo ani
potenciálne možné po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vysloviť porušenie označených
ústavných práv sťažovateľa.
8.1 Posudzujúc procesný postup najvyššieho súdu v konaní o odvolaní sťažovateľa,
ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd vo veci sťažovateľovho odvolania konal zákonom
predpísaným procesným postupom. Postup najvyššieho súdu plne korešpondoval
so zákonnými požiadavkami kladenými na postup nadriadeného súdu a požiadavkami
kladenými ústavou a dohovorom na procesný postup všeobecného súdu.
8.2 Z formálneho hľadiska nemožno napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu pre
účely posudzovania dodržania dikcie čl. 46 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru nič vytknúť.
Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu spĺňa požiadavky vyplývajúce z príslušnej zákonnej
reglementácie formálnej kvality rozhodnutia nadriadeného súdu tejto procesnej formy.
8.3 Čo sa týka skutkových a právnych záverov, a teda aj interpretácie a aplikácie
ustanovení Občianskeho súdneho poriadku vo veci prípustnosti odvolania proti rozsudku
krajského súdu najvyšším súdom a aj odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho
súdu, ústavný súd uzatvára, že pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil v skutkových
a právnych záveroch napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nič ústavne nekonformné, čo
by nasvedčovalo ich arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti. Najvyšší súd nijako
nevybočil z medzí určených čl. 46 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Najvyšší súd ústavne
akceptovateľným spôsobom odôvodnil svoje zistenia a svoj právny názor, aplikoval
a interpretoval príslušné právne normy v súlade s ich znením, obsahom i duchom.
8.4 Najvyšší súd jasne vysvetlil, z akého dôvodu nie je proti rozsudku krajského
súdu, ktorý zrušil rozhodnutie správneho orgánu podľa § 250j ods. 2 písm. d) OSP,
prípustné odvolanie, pričom svoje závery oprel o v tom čase platné ustanovenie § 250s
druhej vety OSP, podľa ktorého proti rozsudku súdu, ktorým zruší rozhodnutie správneho
orgánu, je prípustné odvolanie len z dôvodov uvedených v § 250j ods. 2 písm. a) a b).
Takýmto záverom nemožno nič vytknúť, keďže plne korešpondujú s na vec aplikovateľnou
právnou normou.
8.5 Závery najvyššieho súdu a ich odôvodnenie, ako aj jeho postup v konaní je teda
nutné považovať za výraz autonómneho súdneho rozhodovania, do ktorého ústavný súd nie
je oprávnený v tomto prípade zasahovať. Z týchto dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
9. Sťažovateľ namietal taktiež porušenie zákazu diskriminácie upraveného v čl. 14
dohovoru.
9.1 Ustanovenie čl. 14 dohovoru možno označiť za vstupnú bránu do úpravy
ľudských práv a základných slobôd v zmysle dohovoru, ktorý má charakter ústavného
princípu, ktorý sú povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade
a uplatňovaní dohovoru. Toto ustanovenie dohovoru je implicitnou súčasťou rozhodovania
ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o sťažnostiach podľa čl. 127 ústavy (porov.
mutatis mutandis napr. I. ÚS 26/2010, I. ÚS 686/2013, II. ÚS 550/2013, IV. ÚS 214/2011).
9.2 Ustanovenie čl. 14 dohovoru však nemá charakter základného práva a slobody,
resp. ľudského práva a základnej slobody, ktorého ochrany by sa bolo možné samostatne
domáhať pred ústavným súdom. Jeho aplikácia sa v individuálnych sťažnostiach viaže na
porušenie individuálne určeného ústavného práva alebo slobody sťažovateľa, a preto
požiadavka na vyslovenie porušenia čl. 14 dohovoru bez vzťahu ku konkrétnemu
ústavnému právu alebo slobode sťažovateľa je zjavne neopodstatnená (porov. mutatis
mutandis I. ÚS 34/96, II. ÚS 85/01, II. ÚS 167/04, z novšej judikatúry I. ÚS 509/2012,
III. ÚS 87/2011, IV. ÚS 281/2012).
9.3 Pretože ústavný súd neprijal na ďalšie konanie sťažnosť v častiach namietajúcich
porušenie sťažovateľom označených práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, neprichádzalo by do úvahy vyslovenie porušenia čl. 14 dohovoru ani po prijatí
sťažnosti v tejto časti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto odmietol sťažnosť aj v tejto časti
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
9.4 Nad rámec ústavný súd uvádza, že klasický prístup k diskriminácii je založený na
komponentoch akcesority (porov. PL. ÚS 14/98, PL. ÚS 4/97, PL. ÚS 18/97, PL. ÚS 4/00,
PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 10/02, PL. ÚS 15/03, PL. ÚS 38/04) a kvalifikovaného kritéria –
zakázaného dôvodu (porov. PL. ÚS 8/04), a teda pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk,
náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť
k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie. V európskej konštitucionalistike
sa občas ustupuje z týchto pozícií a súdy ústavného typu preskúmavajú aj skutočnosť, či
nedošlo k porušeniu rovnosti bez vzťahu ku konkrétnemu základnému právu alebo či
nedošlo k porušeniu rovnosti na základe iného než kvalifikovaného kritéria. Súdy tak
vlastne skúmajú napadnuté rozhodnutia a postupy v kontexte rýdzeho princípu rovnosti.
Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu by však prešlo aj takýmto intenzívnym testom
rovnosti, pretože nebolo preukázané (a sťažovateľ ani nenamietal), že by všeobecné súdy
rozhodovali vo veci sťažovateľa vzhľadom na jeho pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk,
náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť
k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie (príp. vzhľadom na iné
kritérium) odlišne, ako rozhodovali o správnych žalobách proti rozhodnutiu Centra právnej
pomoci iných žalobcov, ktorí boli v identickej situácii [t. j. že by najvyšší súd rozhodujúci
o odvolaniach proti rozsudkom krajských súdov, ktorým tieto zrušili rozhodnutie Centra
právnej pomoci podľa § 250j ods. 2 písm. d) OSP, postupoval vo veciach iných žalobcov
nachádzajúcich sa v obdobnom postavení odlišne ako vo veci sťažovateľa].
10. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol o sťažnosti sťažovateľa
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto
uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. septembra 2016