Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 695/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. novembra 2016

predbežne prerokoval sťažnosť 1.

, zastúpenej advokátom JUDr. Danielom Futejom, Csc., Advokátska kancelária

FUTEJ & Partners, s. r. o., Radlinského 2, Bratislava, vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu zaručeného v

a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 22. septembra 2014 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 26. apríla 2016 (vedenej pod sp. zn. ), ako aj

sťažnosť 2. , zastúpenej advokátom

JUDr. Danielom Futejom, Csc., Advokátska kancelária FUTEJ & Partners, s. r. o.,

Radlinského 2, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu

ochranu zaručeného v a práva na spravodlivý

súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 28. júla 2015

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 22. júna

2016 (vedenej pod sp. zn. ), a napokon aj sťažnosť 3.

, zastúpenej advokátom JUDr. Danielom Futejom, Csc.,

Advokátska kancelária FUTEJ & Partners, s. r. o., Radlinského 2, Bratislava, vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. zo 16. decembra 2014 a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 23. júna 2016 (vedenej pod sp. zn.

) a takto

rozhodol:

1. Sťažnosť vedenú pod sp. zn. , sťažnosť

vedenú pod sp. zn. a sťažnosť

vedenú pod sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené

pod sp. zn. .

2. Sťažnosti , a

o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. augusta

2016 doručená sťažnosť 1. ,

vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a práva na spravodlivý súdny

proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 22. septembra 2014 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 26. apríla 2016 (vedená pod

sp. zn. ), pričom vo veci namietaných identických práv bola ústavnému

súdu 19. septembra 2016 doručená aj sťažnosť 2. A

, k porušeniu ktorých malo dôjsť v príčinnej súvislosti s rozsudkom krajského súdu

sp. zn. z 28. júla 2015 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 22. júna 2016 (vedená pod sp. zn. ), a napokon

4. októbra 2016 bola ústavnému súdu doručená aj sťažnosť 3.

(spolu ďalej len „sťažovateľky“), vo veci namietaného porušenia

identických práv aj v príčinnej súvislosti s rozsudkom krajského súdu sp. zn.

zo 16. decembra 2014 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 23. júna 2016

(vedená pod sp. zn. ).

2. Zo sťažností a z ich príloh (ktorú tvorili iba napádané uznesenia najvyššieho súdu,

pozn.) vyplýva, že v konaniach pred Okresným súdom Bratislava I (ďalej len „okresný

súd“) ako pred prvostupňovým súdom sa sťažovateľky v jednotlivých konaniach

v procesnom postavení žalobkýň domáhali proti Slovenskej republike, zastúpenej Národnou

bankou Slovenska (ďalej len „NBS“), náhrady škody podľa

o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov, ktorá im mala vzniknúť v príčinnej súvislosti

s nesprávnym úradným postupom NBS pri výkone bankového dohľadu podľa zákona

č. o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov, a to jednako nad činnosťou

(ďalej len „družstvo“), ako aj nad činnosťou obchodnej spoločnosti

, ktorá na základe povolenia NBS vykonávala činnosť obchodníka

s cennými papiermi. Sťažovateľky vložili do družstva svoje finančné prostriedky pre účely

ich ďalšieho investovania a zhodnocovania a túto činnosť družstvo vykonávalo na základe

verejnej ponuky majetkových hodnôt, na základe zverejneného prospektu investície, ktorý

schválila NBS, prvýkrát rozhodnutím Úradu pre finančný trh č. /SPI

z 21. marca 2002, a to prostredníctvom obchodníka s cennými papiermi na základe zmluvy

o riadení portfólia z 2. júna 2008 uzavretej s družstvom. V dôsledku nezákonných postupov

družstva, ako aj obchodníka s cennými papiermi, ktoré mala konštatovať aj NBS, keď

v roku 2008 „... vydala právoplatné sankčné rozhodnutie voči Obchodníkovi s CP...

v ktorom konštatovala, že Obchodník s CP vo svojej činnosti, pre svojich klientov a v rámci

nich aj výslovne pre družstvo, porušil Zákon o CP ...“, NBS aj napriek tomu „...nevyužila

svoje kompetencie v zmysle Zákona o CP... a neprijala žiadne následné kontrolné alebo

významnejšie opatrenia, ktoré podľa Zákona o CP ako i zákona o dohľade... mala a stále

má, a to napr. predbežne alebo celkom zakázať činnosť Obchodníkovi s CP alebo Družstvu,

resp. zrušiť povolenie na činnosť Obchodníkovi s CP alebo napr. udeliť peňažné sankcie

priamo členom predstavenstva Družstva alebo Obchodníka s CP.“, dôsledkom čoho bolo,

že sťažovateľky prišli o svoje finančné prostriedky, ktoré nielenže neboli zhodnotené, ale im

nebola vrátená ani istina, pretože „... Obchodník s CP s Družstvom k 30. 4. 2010 skončil

činnosť... Družstvu neodovzdal žiadne portfólio ani zverené peňažné prostriedky a z tohto

dôvodu Družstvo nemá prostriedky na výplatu Žalobcom zverených prostriedkov Družstvu,

vrátane ich zhodnotenia.“.

3. Okresný súd v jednotlivých konaniach o žalobách sťažovateliek ich žaloby

zamietol dôvodiac tým, že „... nárok na náhradu škody je údajne možné uplatniť voči štátu

až vtedy, ak nemožno dosiahnuť uspokojenie pohľadávky voči dlžníkovi (Družstvu) iným

titulom. Preto kým Sťažovateľ nepreukáže bezúspešne domáhanie sa úhrady svojej

pohľadávky voči Družstvu, nie je daný predpoklad zodpovednosti štátu. Nárok Sťažovateľa

tak mal byť uplatnený predčasne, nakoľko konkurzné konanie voči Družstvu doposiaľ nie je

ukončené a vzhľadom na jeho stav nie je možné jednoznačne konštatovať vylúčenie

možnosti uspokojenia pohľadávky Sťažovateľa voči Družstvu v konkurze.

Sťažovateľ údajne nepreukázal nesprávny úradný postup NBS, keď NBS mala

vykonávať nad činnosťou Družstva dohľad iba v obmedzenom rozsahu, spočívajúcom

v kontrole povinností vyhlasovateľa ponuky majetkových hodnôt podľa zákona o CP. NBS

údajne nemala právomoc vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou Družstva. Navyše

Sťažovateľovi údajne nemohla vzniknúť škoda v príčinnej súvislosti skonaním Obchodníka

s CP, nakoľko Sťažovateľ nebol v žiadnom záväzkovom ani inom vzťahu k Obchodníkovi

s CP. Okresný súd taktiež poukázal na skutočnosť, že v prípade neprijatia dostatočných

opatrení na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení Obchodníka s CP

pri činnosti voči Družstvu taktiež chýba priama príčinná súvislosť s prípadnou škodou

Sťažovateľa.“.

4. O odvolaniach sťažovateliek proti rozsudkom okresného súdu rozhodol krajský

súd napádanými rozsudkami sp. zn. z 22. septembra 2014, sp. zn.

z 28. júla 2015 a sp. zn. zo 16. decembra 2014, ktorými

rozhodnutia okresného súdu ako vecne správne potvrdil, pričom okrem stotožnenia sa

so stanoviskom okresného súdu tiež konštatoval, že „Povinnosť aktualizovať prospekt

investície bola Družstvu uložená až od 1.1.2009 po novelizácii Zákona o CP a preto sa na

NBS nemohla vzťahovať povinnosť dohliadať na jeho aktuálnosť pred týmto dátumom...

Keďže Zákon o CP neukladal Družstvu povinnosti v oblasti skúmania rizikovosti

portfólia, ani NBS z neho nevyplývala povinnosť skúmať jej dodržiavanie.

Družstvo malo s Obchodníkom s CP uzatvorenú zmluvu, z ktorej v praxi vyplýva, že

Obchodník s CP obchodoval vo vlastnom mene na účet Družstva, čiže riziko nieslo samotné

Družstvo, ktoré dávalo pokyny na nákup či predaj toho ktorého finančného nástroja.

V danom prípade išlo o služby, ktoré Družstvo ako klient Obchodníka s CP využívalo na

vlastné riziko s vedomím, že vývoj na finančných trhoch nemožno s istotou predpovedať

a odhadnúť. Zodpovednosť štátu nemôže nahrádzať primárnu zodpovednosť Obchodníka

s CP voči Družstvu, či sekundárnu zodpovednosť Družstva voči Sťažovateľovi...

NBS svojim postupom neporušila svoje povinnosti, keďže pri výkone verejnej moci

postupovala v rozsahu svojich kompetencií daných jej zákonom, nedopustila sa pri svojom

rozhodovaní žiadneho excesu a ani nepostupovala spôsobom nezlučiteľným s ochranou

základných práv a ľudských slobôd. Postup NBS bol v súlade s SR, podľa ktorej

štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej medziach, v rozsahu a spôsobom

ktorý ustanoví zákon.“.

5. Dovolania sťažovateliek proti označeným rozsudkom krajského súdu najvyšší súd

uzneseniami sp. zn. z 26. apríla 2016, sp. zn. z 22. júna

2016 a sp. zn. z 23. júna 2016 ako procesne neprípustné odmietol.

6. Sťažnosťami podanými ústavnému súdu sťažovateľky namietajú arbitrárnosť

a ústavnú neudržateľnosť záverov krajského súdu, ako aj najvyššieho súdu, pričom

v sťažnostiach tiež uviedli:

«Sťažovateľ viacnásobne v priebehu súdneho konania poukazoval na to, že peňažné

prostriedky do Družstva vkladal výhradne a len z dôvodu, že sa spoľahol na to, že Družstvo

a aj Obchodník s CP sú subjekty, nad ktorými je vykonávaný dohľad NBS a tak, že bude

zabezpečené ich riadne fungovanie a tým budú nielen ochránené jeho peňažné prostriedky,

ale aj budú zhodnotené v garantovanej výške...

Nie je pravda, že neexistuje príčinná súvislosť medzi škodou Sťažovateľa

a porušením zákonných povinností NBS spočívajúce v nesprávnom výkone dohľadu, ktorým

bol porušený Zákon o CP V tomto smere je konštatovanie súdu, že Sťažovateľ sa mal viac

starať o svoje záležitosti, v rámci zásady, že „právo patrí bdelým“ za obzvlášť

nepochopiteľné, pretože ku škode došlo v rámci porušenia zákonnej povinnosti NBS

vykonávať zákonom stanovené povinnosti dohľadu a nie v dôsledku toho, že Sťažovateľ

nebol bdelý. Sťažovateľ nemal zákonom stanovené právomoci dohľadu nad činnosťou

Družstva, ani obchodníka s CP, ktorými mohol zabezpečiť dodržiavanie zákona o CP, resp.

sankciami a pod. k dodržiavaniu zákona porušujúci subjekt donútiť...

... Súd svojim výkladom umožňuje, aby došlo aj v budúcnosti k porušeniu zákona na

úkor občanov, ktorí ako vhodné a zákonom chránené zhodnotenie ich finančných

prostriedkov zvolia ich investovanie v rámci subjektov dohliadaných NBS. Takýmto

rozhodnutím sa kladie znamienko rovná sa medzi investovaním do nebankoviek

a investovaním prostredníctvom subjektov dohliadaných NBS, pretože zákon, ktorý ich mal

chrániť aj prostredníctvom NBS ich nechráni.

... podcenením situácie NBS umožnila ďalšiu činnosť Družstva aj Obchodníka s CP,

čo vyústilo roku 2010 do nedostupnosti Sťažovateľom vložených prostriedkov do Družstva,

pričom NBS svojou nečinnosťou a ľahostajným prístupom k svojim kompetenciám,

zapríčinila taktiež to, že Sťažovateľ už skôr nemohol rozpoznať riziko svojej investície, resp.

že túto investíciu mu NBS svojim zanedbaným dohľadom NBS ani v minimálnej možnej

miere neochránila.

NBS následne svojim postupom potvrdila tieto tvrdenia Sťažovateľa o tom, že

Družstvo ako aj Obchodník s CP dlhodobo porušovali Zákon o CP, keď NBS Obchodníkovi

s CP odňala licenciu na činnosť 4.3.2011 a Družstvu dokonca NBS zakázala činnosť až

v roku 2011. To znamená, že v prípade Obchodníka s CP tolerovala NBS porušovanie

právnych predpisov minimálne od roku 2008 do roku 2011 a v prípade Družstva dokonca

od roku 2007 až do roku 2011.

Zákon o zodpovednosti za škodu, o ktorý Sťažovateľ opieral svoju žalobu,

neustanovuje, nevyžaduje a dokonca, ani nepripúšťa žiadne predchádzajúce vysporiadanie

súkromnoprávnych vzťahov, ale naopak, pripúšťa regresnú náhradu...

Existujúce konkurzné konanie samo osebe nevylučuje možnosť podať veriteľom, ktorí

si prihlásili svoje pohľadávky do konkurzu, žalobu o náhradu škody proti štátu a nerobí

žalobu predčasnou, pretože súd má v konaní o náhradu škody povinnosť skúmať, či

aktuálny stav konkurzného konania objektívne vylučuje možnosť uspokojenia žalobcu ako

veriteľa v konkurznom konaní, a ak áno, v akom rozsahu, pričom pri tomto vyhodnotení súd

dokonca nemá čakať až na (konečné) rozvrhové uznesenie konkurzného súdu, ale je povinný

zohľadniť, už napr. správy ustanoveného správcu konkurznej podstaty o stave daného

konkurzu (Rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. , zo dňa

11.4.2012)...

Rozsudok Krajského súdu je postavený na právnych a skutkových záveroch, ktoré sú

podľa názoru Sťažovateľa zjavne nepodložené a arbitrárne a preto z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné a tieto je potrebné ústavným súdom preskúmať.

Nápravou uvedeného Rozsudku Krajského súdu sa Najvyšší súd odmietol zaoberať, keď

vyhodnotil dovolanie proti Rozsudku Krajského súdu ako neprijateľné. Zo strany

Najvyššieho súdu a Krajského súdu tak nebol rešpektovaný ústavný príkaz minimalizovať

formalistický výklad práva.»

7. Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľky vo svojich sťažnostiach domáhali, aby

ústavný súd prijal tieto ich sťažnosti na ďalšie konanie, aby konštatoval, že napádanými

rozsudkami krajského súdu sp. zn. z 22. septembra 2014, sp. zn.

z 28. júla 2015 a sp. zn. zo 16. decembra 2014 a uzneseniami

najvyššieho súdu sp. zn. z 26. apríla 2016, sp. zn.

z 22. júna 2016 a sp. zn. z 23. júna 2016 bolo porušené ich základné právo na

súdnu ochranu zaručené v a právo na spravodlivý súdny proces

zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby ústavný súd zrušil tieto rozhodnutia a vec vrátil na

ďalšie konanie a rozhodnutie späť krajskému súdu a aby im priznal úhradu trov konania.

II.

8. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ak tento zákon

neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom

primerane ustanovenia (ďalej len „“).

9. Podľa v záujme hospodárnosti konania súd spojí na spoločné

konanie také konania, ktoré sa pred ním začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých strán.

10. Aj keď nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, tak

odvolávajúc sa na ustanovenie možno aj v konaní

o sťažnosti podľa použiť na prípadné spojenie vecí primerane citované

ustanovenie .

11. S prihliadnutím na obsah sťažností sťažovateliek vedených ústavným súdom pod

sp. zn. , sp. zn. a pod sp. zn. a z ich

obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť rozhodol ústavný súd aplikujúc citované

právne normy tak, že predmetné sťažnosti spojil do jedného spoločného konania, tak ako to

je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

III.

12. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

13. Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či

dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

14. K namietaným rozsudkom krajského súdu

14.1 Pokiaľ ide o sťažovateľkami napádané rozsudky krajského súdu sp. zn.

z 22. septembra 2014, sp. zn. z 28. júla 2015 a sp. zn.

zo 16. decembra 2014, ústavný súd v prvom rade podotýka, že v súlade

s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok Európskeho súdu pre

ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť

č. 46129/99, body 51, 52, 53 a 54), podľa ktorej dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti

ústavnému súdu začne plynúť dňom doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom

prostriedku (dovolaní) a je považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu

právoplatnému rozhodnutiu, ústavný súd považoval lehotu na podanie sťažností ústavnému

súdu aj v tomto prípade za zachovanú aj voči označeným rozsudkom krajského súdu (napr.

, , ).

14.2 Podľa k sťažnosti sa pripojí kópia

právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.

14.3 Ústavný súd zdôrazňuje, že viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie

konania osobitne platí v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich základných

práv a slobôd sú zastúpené advokátom.

14.4 Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave a v

presne definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na splnenie viacerých

formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania ( ,

a ).

14.5 V súvislosti s uvedeným ústavný súd konštatuje, že sťažovateľky

prostredníctvom kvalifikovaného zástupcu, ktorý koncipoval samotné návrhy ústavnému

súdu, s týmito návrhmi nedoručil aj napádané rozsudky krajského súdu, proti ktorým

sťažnosti smerujú a ktoré tak z tohto dôvodu nemohol ústavný súd podrobiť ich vecnému

prieskumu v intenciách nimi označených práv, porušenie ktorých namietajú.

14.6 V súvislosti s uvedeným nedostatkom ústavný súd pripomína, že tento nie je

povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho

zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne

vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní

účastníkov konania (napr. , , ,

, , , , ,

, ). Ústavný súd v tejto súvislosti už vo svojom uznesení

sp. zn. z 11. mája 2005 uviedol: „Podľa

o advokácii a o zmene a doplnení o živnostenskom podnikaní

(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať

všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto

povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je

povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen

začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom

ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti

úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom.“ Aj v tomto ohľade naďalej zostáva

v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť,

ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).

14.7 Uvedené bolo podkladom pre rozhodnutie ústavného súdu, ktorý v tejto časti

(vo vzťahu k rozsudkom krajského súdu) sťažnosti sťažovateliek odmietol pre nesplnenie

zákonom predpísaných náležitostí ( ), tak ako to je

uvedené v bode 2 výroku tohto rozhodnutia.

15. K namietaným uzneseniam najvyššieho súdu

15.1 Argumentácia sťažovateliek, ktorou odôvodňujú porušenie svojho základného

práva podľa a práva podľa dohovoru napadnutými

uzneseniami najvyššieho súdu sp. zn. z 26. apríla 2016, sp. zn.

z 22. júna 2016 a sp. zn. z 23. júna 2016, ktorými boli ich

dovolania odmietnuté ako neprípustné podľa

(ďalej aj „OSP“) v spojení s , sa sústreďuje predovšetkým na

„nedostatočné odôvodnenie“ týchto rozhodnutí najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu.

15.2 Sťažovateľky v dovolaniach proti napadnutým rozsudkom krajského súdu

namietali, že im bola odňatá možnosti konať pred súdom podľa ,

keďže tieto rozhodnutia krajského súdu sú podľa ich tvrdení založené na nesprávnych

skutkových a právnych zisteniach, pretože vychádzajú z neúplne vykonaného dokazovania

prvostupňovým súdom, preto sú podľa ich názoru rozsudky krajského súdu

nepreskúmateľné, v dôsledku čoho malo dôjsť k porušeniu ich práva na spravodlivý súdny

proces.

15.3 Vychádzajúc z obsahu sťažností ústavný súd v rámci predbežného prerokovania

podrobil napadnuté uznesenia najvyššieho súdu prieskumu z ústavne významných hľadísk,

pričom sa sústredil na posúdenie, či sa najvyšší súd ústavne akceptovateľným spôsobom

vysporiadal s dovolacími námietkami sťažovateliek, ktorými odôvodňovali prípustnosť

dovolania v súlade s .

15.4 V súvislosti s preskúmavaním napadnutých uznesení najvyššieho súdu ústavný

súd poukazuje v prvom rade na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje,

že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie

konanie, patrí v zásade do výlučnej právomoci najvyššieho súdu, nie do právomoci

ústavného súdu. Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej

riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (napr.

, ).

15.5 Najvyšší súd v napadnutých uzneseniach najprv preskúmal procesnú prípustnosť

dovolaní proti napadnutým rozsudkom krajského súdu podľa až 3 , pričom

dospel k záveru, že dovolania z týchto dôvodov nie sú procesne prípustné. Následne

preskúmal prípustnosť dovolaní aj z dôvodov uvedených v , a to predovšetkým

z dôvodu existencie prípadnej vady podľa , ktorej sa sťažovateľky

dovolávali, pričom v tejto súvislosti najvyšší súd v podstatnej časti svoje uznesenia

odôvodnil takto:

«Nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv navrhovateľky nie je ani

postupom, ktorým by jej súd odňal možnosť konať pred súdom, lebo rozhodovanie o tom,

ktoré dôkazy budú vykonané, patrí výlučne súdu, a nie účastníkovi konania (§ 120 ods. 1

). Ak súd niektorý dôkaz nevykoná, môže to viesť nanajvýš k jeho nesprávnym

skutkovým záverom, a teda v konečnom dôsledku aj k nesprávnemu rozhodnutiu, nie však

k zmätočnosti rozhodnutia (pozri napr. aj rozhodnutia uverejnené v Zbierke rozhodnutí

a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 37/1993 a pod č. 125/1999).

K námietke žalobkyne spochybňujúcej úplnosť zistenia skutkového stavu veci, či

nesprávnosť skutkových zistení, treba uviesť, že v zmysle ustanovenia

dôvodom dovolania nemôže byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiž

nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na

nápravu len výslovne uvedených procesných... a hmotnoprávnych..) vád. Preto sa

dovolaním nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a

druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. V prípade neúplnosti alebo

nesprávnosti skutkových zistení a skutkových záverov nejde o nedostatok, ktorý by bol

v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaný za dôvod zakladajúci procesnú vadu

konania v zmysle ustanovenia (viď rozhodnutia najvyššieho súdu

napríklad sp. zn. , , 5 Cdo 244/2011,6 Cdo 185/2011

a ).

Z obsahu dovolania žalobkyne je zrejmá aj jej námietka, že súdy nesprávne

vyhodnotili výsledky vykonaného dokazovania. Dovolací súd poukazuje na to, že nesprávne

hodnotenie vykonaných dôkazov nie je uvedené medzi prípustnými dôvodmi dovolania,

ktoré sú vymedzené v ustanovení až c/ Pre tento záver svedčí

i ustanovenie 243a ods. 2, veda druhá , ktoré ustanovuje, že dovolací súd nevykonáva

dokazovanie. Dokazovanie je časťou občianskeho súdneho konania, v ktorej si súd vytvára

poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci. Z vyplýva, že dôkazy hodnotí súd

podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti,

pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli

účastníci. Pri uplatnení zásady voľného hodnotenia dôkazov súd v zásade nie je

obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť.

Iba výnimočne zákon súdu ukladá určité obmedzenie pri hodnotení dôkazov (napr. § 133,

§ 134, § 135 0.s.p.). Ťažisko dokazovania je v konaní na súde prvého stupňa; skutkové

závery tohto súdu je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým

účelom môže vykonávať dokazovanie ( až 5 ). Súd rozhodujúci o dovolaní

nepreskúmava správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to už len z toho dôvodu. že v konaní

o tomto opravnom prostriedku nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy; na

rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu totiž nemá možnosť dôkazy sám

vykonávať ( veta druhá ). Keď najvyšší súd nemôže vykonávať

dokazovanie, tak nemôže iba na základe súdnych spisov preskúmať správnosť hodnotenia

dôkazov súdom, lebo si nemôže pre svoje rozhodnutie zabezpečiť rovnaké podklady

a predpoklady doplnením alebo zopakovaním dokazovania, aké mal súd, ktorý dôkazy

hodnotil.

Dovolateľka v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 ods. 1

písm. f/ tiež namieta, že rozhodnutia prvostupňového a odvolacieho súdu sú

neodôvodnené, nepreskúmateľné.

Na rokovaní občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo

3. decembra 2015, bolo prijaté zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie:

„Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/

. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia

neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť

o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho

súdneho poriadku.“. Toto stanovisko bolo uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu

a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 1/2016.

Najvyšší súd, stotožňujúc sa v preskúmavanej veci so závermi, na ktorých spočíva

predmetné stanovisko, skúmal, či v danej veci ide o taký výnimočný prípad, kedy by

nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladala vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/

... Dovolací súd však nezistil, že by o takýto prípad v prejednávanej veci išlo;

odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu obsahuje vysvetlenie dôvodov, na

ktorých odvolací súd založil svoje rozhodnutie. Potvrdzujúce rozhodnutie odvolacieho súdu

(v spojení s potvrdeným rozhodnutím súdu prvého stupňa) spĺňa kritériá pre odôvodňovanie

rozhodnutí v zmysle v spojení s , lebo obsahuje

„zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie“...

Rovnako ani judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby na každý

argument strany dal súd podrobnú odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide

o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na

tento argument (R. c. Š. z 09. decembra 1994, séria A. č. 303- A, s. 12. § 29, H. c. Š.

z 09. decembra 1994, séria A, č. 303-B, G. c. G. z 29. mája 1997, H. c. F. z 19. februára

1998).

Ako už bolo uvedené v danom prípade rozhodnutia súdov nižších stupňov

zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Z odôvodnenia rozhodnutí

súdov oboch stupňov nevyplýva taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných

právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.

Napokon žalobkyňa namietala aj nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2

písm. c/ ).

Právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav...

Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale

prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle

a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľky boli

opodstatnené, (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľkou vytýkané

skutočnosti by mali za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladali by

ale prípustnosť dovolania v zmysle odst 1 .. Nesprávne právne posúdenie veci

súdmi nižších stupňov nie je ani procesnou vadou konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/

, lebo ani (prípadným) nesprávnym právnym posúdením veci súd účastníkom konania

neznemožňuje realizáciu žiadneho jeho procesného oprávnenia (pozri napr. rozhodnutia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. , ,

, , , , ). Preto

dovolací súd (s ohľadom na zdôrazňovanú právnu úpravu dovolacieho konania) nemohol

preskúmavať rozhodnutia súdov nižších stupňov z hľadiska právneho posúdenia veci. To

isté sa týka aj tzv. inej vady konania ( ), ktorú možno namietať

len v procesné prípustnom dovolaní, čo nie je daný prípad.»

15.6 Vo vzťahu k vecnému rozsahu ústavného prieskumu napadnutých uznesení

najvyššieho súdu ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd sa v napadnutých uzneseniach

ústavne konformným spôsobom zaoberal kľúčovými dovolacími námietkami, ktoré

sťažovateľky vo svojich dovolaniach uplatnili, pričom právne závery, ktoré k nim zaujal, sú

primeraným spôsobom odôvodnené a zodpovedajú obsahu a zmyslu právnych noriem, ktoré

najvyšší súd pri rozhodovaní o dovolaniach aplikoval. Napadnuté uznesenia najvyššieho

súdu sú preto podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľné

a udržateľné a nesignalizujú takú príčinnú súvislosť medzi nimi a sťažovateľkami

označenými právami, ktorá by zakladala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po

prípadnom prijatí sťažností na ďalšie konanie.

15.7 Ústavný súd poukazuje na to, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané

sťažovateľkami, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho

považovať za porušenie označeného základného práva podľa a práva podľa

dohovoru. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody

prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec boli naplnené. Takýto postup

a rozhodnutie dovolacieho súdu výslovne umožňoval, preto

použitý spôsob v konkrétnych prípadoch nemohol znamenať odoprenie prístupu

sťažovateľkám k súdnej ochrane v konaniach o mimoriadnych opravných prostriedkoch.

15.8 Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel

k záveru, že medzi napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu a obsahom základného

práva podľa a práva podľa dohovoru, ktorých vyslovenia

porušenia sa sťažovateľky domáhali, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by

po prípadnom prijatí sťažností na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich

porušení. Ústavný súd preto sťažnosti aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.

16. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napádaných

rozhodnutí krajského súdu a najvyššieho súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní sťažovateľkám

úhrady trov konania je viazané na vyslovenie porušenia ich práv alebo slobôd (čl. 127 ods. 2

prvá veta ), ústavný súd o tých častiach sťažností už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. novembra 2016