Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 695/2016
PDF · 293.95 KB
No categories available
I. ÚS 695/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. novembra 2016
predbežne prerokoval sťažnosť 1.
, zastúpenej advokátom JUDr. Danielom Futejom, Csc., Advokátska kancelária
FUTEJ & Partners, s. r. o., Radlinského 2, Bratislava, vo veci namietaného porušenia
základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.
6 Co 432/2014 z 22. septembra 2014 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 7 Cdo 32/2015 z 26. apríla 2016 (vedenej pod sp. zn. Rvp 11099/2016), ako aj
sťažnosť 2. , zastúpenej advokátom
JUDr. Danielom Futejom, Csc., Advokátska kancelária FUTEJ & Partners, s. r. o.,
Radlinského 2, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu
ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý
súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8 Co 324/2015 z 28. júla 2015
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 1291/2015 z 22. júna
2016 (vedenej pod sp. zn. Rvp 12483/2016), a napokon aj sťažnosť 3.
, zastúpenej advokátom JUDr. Danielom Futejom, Csc.,
Advokátska kancelária FUTEJ & Partners, s. r. o., Radlinského 2, Bratislava, vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 5 Co 440/2014 zo 16. decembra 2014 a uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 7 Cdo 5/2016 z 23. júna 2016 (vedenej pod sp. zn.
Rvp 13149/2016) a takto
rozhodol:
1. Sťažnosť vedenú pod sp. zn. Rvp 11099/2016, sťažnosť
vedenú pod sp. zn. Rvp 12483/2016 a sťažnosť
vedenú pod sp. zn. Rvp 13149/2016 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené
pod sp. zn. Rvp 11099/2016.
2. Sťažnosti , a
o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. augusta
2016 doručená sťažnosť 1. ,
vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny
proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 6 Co 432/2014 z 22. septembra 2014 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 Cdo 32/2015 z 26. apríla 2016 (vedená pod
sp. zn. Rvp 11099/2016), pričom vo veci namietaných identických práv bola ústavnému
súdu 19. septembra 2016 doručená aj sťažnosť 2. A
, k porušeniu ktorých malo dôjsť v príčinnej súvislosti s rozsudkom krajského súdu
sp. zn. 8 Co 324/2015 z 28. júla 2015 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
5 Cdo 1291/2015 z 22. júna 2016 (vedená pod sp. zn. Rvp 12483/2016), a napokon
4. októbra 2016 bola ústavnému súdu doručená aj sťažnosť 3.
(spolu ďalej len „sťažovateľky“), vo veci namietaného porušenia
identických práv aj v príčinnej súvislosti s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 Co 440/2014
zo 16. decembra 2014 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 7 Cdo 5/2016 z 23. júna 2016
(vedená pod sp. zn. Rvp 13149/2016).
2. Zo sťažností a z ich príloh (ktorú tvorili iba napádané uznesenia najvyššieho súdu,
pozn.) vyplýva, že v konaniach pred Okresným súdom Bratislava I (ďalej len „okresný
súd“) ako pred prvostupňovým súdom sa sťažovateľky v jednotlivých konaniach
v procesnom postavení žalobkýň domáhali proti Slovenskej republike, zastúpenej Národnou
bankou Slovenska (ďalej len „NBS“), náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov, ktorá im mala vzniknúť v príčinnej súvislosti
s nesprávnym úradným postupom NBS pri výkone bankového dohľadu podľa zákona
č. 747/2004 Z. z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov, a to jednako nad činnosťou
(ďalej len „družstvo“), ako aj nad činnosťou obchodnej spoločnosti
, ktorá na základe povolenia NBS vykonávala činnosť obchodníka
s cennými papiermi. Sťažovateľky vložili do družstva svoje finančné prostriedky pre účely
ich ďalšieho investovania a zhodnocovania a túto činnosť družstvo vykonávalo na základe
verejnej ponuky majetkových hodnôt, na základe zverejneného prospektu investície, ktorý
schválila NBS, prvýkrát rozhodnutím Úradu pre finančný trh č. UFT-002/2002/SPI
z 21. marca 2002, a to prostredníctvom obchodníka s cennými papiermi na základe zmluvy
o riadení portfólia z 2. júna 2008 uzavretej s družstvom. V dôsledku nezákonných postupov
družstva, ako aj obchodníka s cennými papiermi, ktoré mala konštatovať aj NBS, keď
v roku 2008 „... vydala právoplatné sankčné rozhodnutie voči Obchodníkovi s CP...
v ktorom konštatovala, že Obchodník s CP vo svojej činnosti, pre svojich klientov a v rámci
nich aj výslovne pre družstvo, porušil Zákon o CP ...“, NBS aj napriek tomu „...nevyužila
svoje kompetencie v zmysle Zákona o CP... a neprijala žiadne následné kontrolné alebo
významnejšie opatrenia, ktoré podľa Zákona o CP ako i zákona o dohľade... mala a stále
má, a to napr. predbežne alebo celkom zakázať činnosť Obchodníkovi s CP alebo Družstvu,
resp. zrušiť povolenie na činnosť Obchodníkovi s CP alebo napr. udeliť peňažné sankcie
priamo členom predstavenstva Družstva alebo Obchodníka s CP.“, dôsledkom čoho bolo,
že sťažovateľky prišli o svoje finančné prostriedky, ktoré nielenže neboli zhodnotené, ale im
nebola vrátená ani istina, pretože „... Obchodník s CP s Družstvom k 30. 4. 2010 skončil
činnosť... Družstvu neodovzdal žiadne portfólio ani zverené peňažné prostriedky a z tohto
dôvodu Družstvo nemá prostriedky na výplatu Žalobcom zverených prostriedkov Družstvu,
vrátane ich zhodnotenia.“.
3. Okresný súd v jednotlivých konaniach o žalobách sťažovateliek ich žaloby
zamietol dôvodiac tým, že „... nárok na náhradu škody je údajne možné uplatniť voči štátu
až vtedy, ak nemožno dosiahnuť uspokojenie pohľadávky voči dlžníkovi (Družstvu) iným
titulom. Preto kým Sťažovateľ nepreukáže bezúspešne domáhanie sa úhrady svojej
pohľadávky voči Družstvu, nie je daný predpoklad zodpovednosti štátu. Nárok Sťažovateľa
tak mal byť uplatnený predčasne, nakoľko konkurzné konanie voči Družstvu doposiaľ nie je
ukončené a vzhľadom na jeho stav nie je možné jednoznačne konštatovať vylúčenie
možnosti uspokojenia pohľadávky Sťažovateľa voči Družstvu v konkurze.
Sťažovateľ údajne nepreukázal nesprávny úradný postup NBS, keď NBS mala
vykonávať nad činnosťou Družstva dohľad iba v obmedzenom rozsahu, spočívajúcom
v kontrole povinností vyhlasovateľa ponuky majetkových hodnôt podľa zákona o CP. NBS
údajne nemala právomoc vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou Družstva. Navyše
Sťažovateľovi údajne nemohla vzniknúť škoda v príčinnej súvislosti skonaním Obchodníka
s CP, nakoľko Sťažovateľ nebol v žiadnom záväzkovom ani inom vzťahu k Obchodníkovi
s CP. Okresný súd taktiež poukázal na skutočnosť, že v prípade neprijatia dostatočných
opatrení na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení Obchodníka s CP
pri činnosti voči Družstvu taktiež chýba priama príčinná súvislosť s prípadnou škodou
Sťažovateľa.“.
4. O odvolaniach sťažovateliek proti rozsudkom okresného súdu rozhodol krajský
súd napádanými rozsudkami sp. zn. 6 Co 432/2014 z 22. septembra 2014, sp. zn.
8 Co 324/2015 z 28. júla 2015 a sp. zn. 5 Co 440/2014 zo 16. decembra 2014, ktorými
rozhodnutia okresného súdu ako vecne správne potvrdil, pričom okrem stotožnenia sa
so stanoviskom okresného súdu tiež konštatoval, že „Povinnosť aktualizovať prospekt
investície bola Družstvu uložená až od 1.1.2009 po novelizácii Zákona o CP a preto sa na
NBS nemohla vzťahovať povinnosť dohliadať na jeho aktuálnosť pred týmto dátumom...
Keďže Zákon o CP neukladal Družstvu povinnosti v oblasti skúmania rizikovosti
portfólia, ani NBS z neho nevyplývala povinnosť skúmať jej dodržiavanie.
Družstvo malo s Obchodníkom s CP uzatvorenú zmluvu, z ktorej v praxi vyplýva, že
Obchodník s CP obchodoval vo vlastnom mene na účet Družstva, čiže riziko nieslo samotné
Družstvo, ktoré dávalo pokyny na nákup či predaj toho ktorého finančného nástroja.
V danom prípade išlo o služby, ktoré Družstvo ako klient Obchodníka s CP využívalo na
vlastné riziko s vedomím, že vývoj na finančných trhoch nemožno s istotou predpovedať
a odhadnúť. Zodpovednosť štátu nemôže nahrádzať primárnu zodpovednosť Obchodníka
s CP voči Družstvu, či sekundárnu zodpovednosť Družstva voči Sťažovateľovi...
NBS svojim postupom neporušila svoje povinnosti, keďže pri výkone verejnej moci
postupovala v rozsahu svojich kompetencií daných jej zákonom, nedopustila sa pri svojom
rozhodovaní žiadneho excesu a ani nepostupovala spôsobom nezlučiteľným s ochranou
základných práv a ľudských slobôd. Postup NBS bol v súlade s Ústavou SR, podľa ktorej
štátne orgány môžu konať iba na základe Ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom
ktorý ustanoví zákon.“.
5. Dovolania sťažovateliek proti označeným rozsudkom krajského súdu najvyšší súd
uzneseniami sp. zn. 7 Cdo 32/2015 z 26. apríla 2016, sp. zn. 5 Cdo 1291/2015 z 22. júna
2016 a sp. zn. 7 Cdo 5/2016 z 23. júna 2016 ako procesne neprípustné odmietol.
6. Sťažnosťami podanými ústavnému súdu sťažovateľky namietajú arbitrárnosť
a ústavnú neudržateľnosť záverov krajského súdu, ako aj najvyššieho súdu, pričom
v sťažnostiach tiež uviedli:
«Sťažovateľ viacnásobne v priebehu súdneho konania poukazoval na to, že peňažné
prostriedky do Družstva vkladal výhradne a len z dôvodu, že sa spoľahol na to, že Družstvo
a aj Obchodník s CP sú subjekty, nad ktorými je vykonávaný dohľad NBS a tak, že bude
zabezpečené ich riadne fungovanie a tým budú nielen ochránené jeho peňažné prostriedky,
ale aj budú zhodnotené v garantovanej výške...
Nie je pravda, že neexistuje príčinná súvislosť medzi škodou Sťažovateľa
a porušením zákonných povinností NBS spočívajúce v nesprávnom výkone dohľadu, ktorým
bol porušený Zákon o CP V tomto smere je konštatovanie súdu, že Sťažovateľ sa mal viac
starať o svoje záležitosti, v rámci zásady, že „právo patrí bdelým“ za obzvlášť
nepochopiteľné, pretože ku škode došlo v rámci porušenia zákonnej povinnosti NBS
vykonávať zákonom stanovené povinnosti dohľadu a nie v dôsledku toho, že Sťažovateľ
nebol bdelý. Sťažovateľ nemal zákonom stanovené právomoci dohľadu nad činnosťou
Družstva, ani obchodníka s CP, ktorými mohol zabezpečiť dodržiavanie zákona o CP, resp.
sankciami a pod. k dodržiavaniu zákona porušujúci subjekt donútiť...
... Súd svojim výkladom umožňuje, aby došlo aj v budúcnosti k porušeniu zákona na
úkor občanov, ktorí ako vhodné a zákonom chránené zhodnotenie ich finančných
prostriedkov zvolia ich investovanie v rámci subjektov dohliadaných NBS. Takýmto
rozhodnutím sa kladie znamienko rovná sa medzi investovaním do nebankoviek
a investovaním prostredníctvom subjektov dohliadaných NBS, pretože zákon, ktorý ich mal
chrániť aj prostredníctvom NBS ich nechráni.
... podcenením situácie NBS umožnila ďalšiu činnosť Družstva aj Obchodníka s CP,
čo vyústilo roku 2010 do nedostupnosti Sťažovateľom vložených prostriedkov do Družstva,
pričom NBS svojou nečinnosťou a ľahostajným prístupom k svojim kompetenciám,
zapríčinila taktiež to, že Sťažovateľ už skôr nemohol rozpoznať riziko svojej investície, resp.
že túto investíciu mu NBS svojim zanedbaným dohľadom NBS ani v minimálnej možnej
miere neochránila.
NBS následne svojim postupom potvrdila tieto tvrdenia Sťažovateľa o tom, že
Družstvo ako aj Obchodník s CP dlhodobo porušovali Zákon o CP, keď NBS Obchodníkovi
s CP odňala licenciu na činnosť 4.3.2011 a Družstvu dokonca NBS zakázala činnosť až
v roku 2011. To znamená, že v prípade Obchodníka s CP tolerovala NBS porušovanie
právnych predpisov minimálne od roku 2008 do roku 2011 a v prípade Družstva dokonca
od roku 2007 až do roku 2011.
Zákon o zodpovednosti za škodu, o ktorý Sťažovateľ opieral svoju žalobu,
neustanovuje, nevyžaduje a dokonca, ani nepripúšťa žiadne predchádzajúce vysporiadanie
súkromnoprávnych vzťahov, ale naopak, pripúšťa regresnú náhradu...
Existujúce konkurzné konanie samo osebe nevylučuje možnosť podať veriteľom, ktorí
si prihlásili svoje pohľadávky do konkurzu, žalobu o náhradu škody proti štátu a nerobí
žalobu predčasnou, pretože súd má v konaní o náhradu škody povinnosť skúmať, či
aktuálny stav konkurzného konania objektívne vylučuje možnosť uspokojenia žalobcu ako
veriteľa v konkurznom konaní, a ak áno, v akom rozsahu, pričom pri tomto vyhodnotení súd
dokonca nemá čakať až na (konečné) rozvrhové uznesenie konkurzného súdu, ale je povinný
zohľadniť, už napr. správy ustanoveného správcu konkurznej podstaty o stave daného
konkurzu (Rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 29 Cdo 4968/2009, zo dňa
11.4.2012)...
Rozsudok Krajského súdu je postavený na právnych a skutkových záveroch, ktoré sú
podľa názoru Sťažovateľa zjavne nepodložené a arbitrárne a preto z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné a tieto je potrebné ústavným súdom preskúmať.
Nápravou uvedeného Rozsudku Krajského súdu sa Najvyšší súd odmietol zaoberať, keď
vyhodnotil dovolanie proti Rozsudku Krajského súdu ako neprijateľné. Zo strany
Najvyššieho súdu a Krajského súdu tak nebol rešpektovaný ústavný príkaz minimalizovať
formalistický výklad práva.»
7. Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľky vo svojich sťažnostiach domáhali, aby
ústavný súd prijal tieto ich sťažnosti na ďalšie konanie, aby konštatoval, že napádanými
rozsudkami krajského súdu sp. zn. 6 Co 432/2014 z 22. septembra 2014, sp. zn.
8 Co 324/2015 z 28. júla 2015 a sp. zn. 5 Co 440/2014 zo 16. decembra 2014 a uzneseniami
najvyššieho súdu sp. zn. 7 Cdo 32/2015 z 26. apríla 2016, sp. zn. 5 Cdo 1291/2015
z 22. júna 2016 a sp. zn. 7 Cdo 5/2016 z 23. júna 2016 bolo porušené ich základné právo na
súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý súdny proces
zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby ústavný súd zrušil tieto rozhodnutia a vec vrátil na
ďalšie konanie a rozhodnutie späť krajskému súdu a aby im priznal úhradu trov konania.
II.
8. Podľa § 31a ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon
neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom
primerane ustanovenia Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).
9. Podľa § 166 ods. 1 CSP v záujme hospodárnosti konania súd spojí na spoločné
konanie také konania, ktoré sa pred ním začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých strán.
10. Aj keď zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, tak
odvolávajúc sa na ustanovenie § 31a ods. 1 zákona o ústavnom súde možno aj v konaní
o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane citované
ustanovenie § 166 ods. 1 CSP.
11. S prihliadnutím na obsah sťažností sťažovateliek vedených ústavným súdom pod
sp. zn. Rvp 11099/2016, sp. zn. Rvp 12483/2016 a pod sp. zn. Rvp 13149/2016 a z ich
obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť rozhodol ústavný súd aplikujúc citované
právne normy tak, že predmetné sťažnosti spojil do jedného spoločného konania, tak ako to
je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.
III.
12. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
13. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
14. K namietaným rozsudkom krajského súdu
14.1 Pokiaľ ide o sťažovateľkami napádané rozsudky krajského súdu sp. zn.
6 Co 432/2014 z 22. septembra 2014, sp. zn. 8 Co 324/2015 z 28. júla 2015 a sp. zn.
5 Co 440/2014 zo 16. decembra 2014, ústavný súd v prvom rade podotýka, že v súlade
s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok Európskeho súdu pre
ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť
č. 46129/99, body 51, 52, 53 a 54), podľa ktorej dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti
ústavnému súdu začne plynúť dňom doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom
prostriedku (dovolaní) a je považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu
právoplatnému rozhodnutiu, ústavný súd považoval lehotu na podanie sťažností ústavnému
súdu aj v tomto prípade za zachovanú aj voči označeným rozsudkom krajského súdu (napr.
I. ÚS 169/09, I. ÚS 69/2010, II. ÚS 91/2011).
14.2 Podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde k sťažnosti sa pripojí kópia
právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.
14.3 Ústavný súd zdôrazňuje, že viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie
konania osobitne platí v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich základných
práv a slobôd sú zastúpené advokátom.
14.4 Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave a v zákone o ústavnom súde
presne definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na splnenie viacerých
formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20
a § 50 zákona o ústavnom súde).
14.5 V súvislosti s uvedeným ústavný súd konštatuje, že sťažovateľky
prostredníctvom kvalifikovaného zástupcu, ktorý koncipoval samotné návrhy ústavnému
súdu, s týmito návrhmi nedoručil aj napádané rozsudky krajského súdu, proti ktorým
sťažnosti smerujú a ktoré tak z tohto dôvodu nemohol ústavný súd podrobiť ich vecnému
prieskumu v intenciách nimi označených práv, porušenie ktorých namietajú.
14.6 V súvislosti s uvedeným nedostatkom ústavný súd pripomína, že tento nie je
povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho
zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne
vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní
účastníkov konania (napr. IV. ÚS 77/08, I. ÚS 368/2010, III. ÚS 357/2010,
II. ÚS 309/2010, I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010, III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010,
IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010). Ústavný súd v tejto súvislosti už vo svojom uznesení
sp. zn. II. ÚS 117/05 z 11. mája 2005 uviedol: „Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z.
o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní
(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať
všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto
povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je
povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen
začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom
ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti
úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom.“ Aj v tomto ohľade naďalej zostáva
v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť,
ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).
14.7 Uvedené bolo podkladom pre rozhodnutie ústavného súdu, ktorý v tejto časti
(vo vzťahu k rozsudkom krajského súdu) sťažnosti sťažovateliek odmietol pre nesplnenie
zákonom predpísaných náležitostí (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde), tak ako to je
uvedené v bode 2 výroku tohto rozhodnutia.
15. K namietaným uzneseniam najvyššieho súdu
15.1 Argumentácia sťažovateliek, ktorou odôvodňujú porušenie svojho základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými
uzneseniami najvyššieho súdu sp. zn. 7 Cdo 32/2015 z 26. apríla 2016, sp. zn.
5 Cdo 1291/2015 z 22. júna 2016 a sp. zn. 7 Cdo 5/2016 z 23. júna 2016, ktorými boli ich
dovolania odmietnuté ako neprípustné podľa § 243b ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej aj „OSP“) v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP, sa sústreďuje predovšetkým na
„nedostatočné odôvodnenie“ týchto rozhodnutí najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu.
15.2 Sťažovateľky v dovolaniach proti napadnutým rozsudkom krajského súdu
namietali, že im bola odňatá možnosti konať pred súdom podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP,
keďže tieto rozhodnutia krajského súdu sú podľa ich tvrdení založené na nesprávnych
skutkových a právnych zisteniach, pretože vychádzajú z neúplne vykonaného dokazovania
prvostupňovým súdom, preto sú podľa ich názoru rozsudky krajského súdu
nepreskúmateľné, v dôsledku čoho malo dôjsť k porušeniu ich práva na spravodlivý súdny
proces.
15.3 Vychádzajúc z obsahu sťažností ústavný súd v rámci predbežného prerokovania
podrobil napadnuté uznesenia najvyššieho súdu prieskumu z ústavne významných hľadísk,
pričom sa sústredil na posúdenie, či sa najvyšší súd ústavne akceptovateľným spôsobom
vysporiadal s dovolacími námietkami sťažovateliek, ktorými odôvodňovali prípustnosť
dovolania v súlade s § 237 ods. 1 písm. f) OSP.
15.4 V súvislosti s preskúmavaním napadnutých uznesení najvyššieho súdu ústavný
súd poukazuje v prvom rade na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje,
že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie
konanie, patrí v zásade do výlučnej právomoci najvyššieho súdu, nie do právomoci
ústavného súdu. Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej
riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (napr.
II. ÚS 324/2010, II. ÚS 410/2016).
15.5 Najvyšší súd v napadnutých uzneseniach najprv preskúmal procesnú prípustnosť
dovolaní proti napadnutým rozsudkom krajského súdu podľa § 238 ods. 1 až 3 OSP, pričom
dospel k záveru, že dovolania z týchto dôvodov nie sú procesne prípustné. Následne
preskúmal prípustnosť dovolaní aj z dôvodov uvedených v § 237 OSP, a to predovšetkým
z dôvodu existencie prípadnej vady podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP, ktorej sa sťažovateľky
dovolávali, pričom v tejto súvislosti najvyšší súd v podstatnej časti svoje uznesenia
odôvodnil takto:
«Nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv navrhovateľky nie je ani
postupom, ktorým by jej súd odňal možnosť konať pred súdom, lebo rozhodovanie o tom,
ktoré dôkazy budú vykonané, patrí výlučne súdu, a nie účastníkovi konania (§ 120 ods. 1
O.s.p.). Ak súd niektorý dôkaz nevykoná, môže to viesť nanajvýš k jeho nesprávnym
skutkovým záverom, a teda v konečnom dôsledku aj k nesprávnemu rozhodnutiu, nie však
k zmätočnosti rozhodnutia (pozri napr. aj rozhodnutia uverejnené v Zbierke rozhodnutí
a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 37/1993 a pod č. 125/1999).
K námietke žalobkyne spochybňujúcej úplnosť zistenia skutkového stavu veci, či
nesprávnosť skutkových zistení, treba uviesť, že v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p.
dôvodom dovolania nemôže byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiž
nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na
nápravu len výslovne uvedených procesných... a hmotnoprávnych..) vád. Preto sa
dovolaním nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a
druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. V prípade neúplnosti alebo
nesprávnosti skutkových zistení a skutkových záverov nejde o nedostatok, ktorý by bol
v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaný za dôvod zakladajúci procesnú vadu
konania v zmysle ustanovenia § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. (viď rozhodnutia najvyššieho súdu
napríklad sp. zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011,6 Cdo 185/2011
a 7 Cdo 38/2012).
Z obsahu dovolania žalobkyne je zrejmá aj jej námietka, že súdy nesprávne
vyhodnotili výsledky vykonaného dokazovania. Dovolací súd poukazuje na to, že nesprávne
hodnotenie vykonaných dôkazov nie je uvedené medzi prípustnými dôvodmi dovolania,
ktoré sú vymedzené v ustanovení § 241 ods. 1 písm. a/ až c/ O.s.p. Pre tento záver svedčí
i ustanovenie 243a ods. 2, veda druhá O.s.p., ktoré ustanovuje, že dovolací súd nevykonáva
dokazovanie. Dokazovanie je časťou občianskeho súdneho konania, v ktorej si súd vytvára
poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci. Z § 132 O.s.p. vyplýva, že dôkazy hodnotí súd
podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti,
pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli
účastníci. Pri uplatnení zásady voľného hodnotenia dôkazov súd v zásade nie je
obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť.
Iba výnimočne zákon súdu ukladá určité obmedzenie pri hodnotení dôkazov (napr. § 133,
§ 134, § 135 0.s.p.). Ťažisko dokazovania je v konaní na súde prvého stupňa; skutkové
závery tohto súdu je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým
účelom môže vykonávať dokazovanie (§ 213 ods. 3 až 5 O.s.p.). Súd rozhodujúci o dovolaní
nepreskúmava správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to už len z toho dôvodu. že v konaní
o tomto opravnom prostriedku nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy; na
rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu totiž nemá možnosť dôkazy sám
vykonávať (§ 243a ods. 2 veta druhá O.s.p.). Keď najvyšší súd nemôže vykonávať
dokazovanie, tak nemôže iba na základe súdnych spisov preskúmať správnosť hodnotenia
dôkazov súdom, lebo si nemôže pre svoje rozhodnutie zabezpečiť rovnaké podklady
a predpoklady doplnením alebo zopakovaním dokazovania, aké mal súd, ktorý dôkazy
hodnotil.
Dovolateľka v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 ods. 1
písm. f/ O.s.p. tiež namieta, že rozhodnutia prvostupňového a odvolacieho súdu sú
neodôvodnené, nepreskúmateľné.
Na rokovaní občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo
3. decembra 2015, bolo prijaté zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie:
„Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/
Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia
neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť
o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho
súdneho poriadku.“. Toto stanovisko bolo uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu
a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 1/2016.
Najvyšší súd, stotožňujúc sa v preskúmavanej veci so závermi, na ktorých spočíva
predmetné stanovisko, skúmal, či v danej veci ide o taký výnimočný prípad, kedy by
nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladala vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/
O.s.p. ... Dovolací súd však nezistil, že by o takýto prípad v prejednávanej veci išlo;
odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu obsahuje vysvetlenie dôvodov, na
ktorých odvolací súd založil svoje rozhodnutie. Potvrdzujúce rozhodnutie odvolacieho súdu
(v spojení s potvrdeným rozhodnutím súdu prvého stupňa) spĺňa kritériá pre odôvodňovanie
rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p., lebo obsahuje
„zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie“...
Rovnako ani judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby na každý
argument strany dal súd podrobnú odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide
o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na
tento argument (R. c. Š. z 09. decembra 1994, séria A. č. 303- A, s. 12. § 29, H. c. Š.
z 09. decembra 1994, séria A, č. 303-B, G. c. G. z 29. mája 1997, H. c. F. z 19. februára
1998).
Ako už bolo uvedené v danom prípade rozhodnutia súdov nižších stupňov
zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Z odôvodnenia rozhodnutí
súdov oboch stupňov nevyplýva taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných
právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.
Napokon žalobkyňa namietala aj nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p.).
Právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav...
Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale
prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 ods. 1 O.s.p.
a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľky boli
opodstatnené, (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľkou vytýkané
skutočnosti by mali za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladali by
ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 odst 1 O.s.p... Nesprávne právne posúdenie veci
súdmi nižších stupňov nie je ani procesnou vadou konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/
O.s.p., lebo ani (prípadným) nesprávnym právnym posúdením veci súd účastníkom konania
neznemožňuje realizáciu žiadneho jeho procesného oprávnenia (pozri napr. rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010,
3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010). Preto
dovolací súd (s ohľadom na zdôrazňovanú právnu úpravu dovolacieho konania) nemohol
preskúmavať rozhodnutia súdov nižších stupňov z hľadiska právneho posúdenia veci. To
isté sa týka aj tzv. inej vady konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), ktorú možno namietať
len v procesné prípustnom dovolaní, čo nie je daný prípad.»
15.6 Vo vzťahu k vecnému rozsahu ústavného prieskumu napadnutých uznesení
najvyššieho súdu ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd sa v napadnutých uzneseniach
ústavne konformným spôsobom zaoberal kľúčovými dovolacími námietkami, ktoré
sťažovateľky vo svojich dovolaniach uplatnili, pričom právne závery, ktoré k nim zaujal, sú
primeraným spôsobom odôvodnené a zodpovedajú obsahu a zmyslu právnych noriem, ktoré
najvyšší súd pri rozhodovaní o dovolaniach aplikoval. Napadnuté uznesenia najvyššieho
súdu sú preto podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľné
a udržateľné a nesignalizujú takú príčinnú súvislosť medzi nimi a sťažovateľkami
označenými právami, ktorá by zakladala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po
prípadnom prijatí sťažností na ďalšie konanie.
15.7 Ústavný súd poukazuje na to, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané
sťažovateľkami, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho
považovať za porušenie označeného základného práva podľa ústavy a práva podľa
dohovoru. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody
prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec boli naplnené. Takýto postup
a rozhodnutie dovolacieho súdu Občiansky súdny poriadok výslovne umožňoval, preto
použitý spôsob v konkrétnych prípadoch nemohol znamenať odoprenie prístupu
sťažovateľkám k súdnej ochrane v konaniach o mimoriadnych opravných prostriedkoch.
15.8 Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel
k záveru, že medzi napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu a obsahom základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých vyslovenia
porušenia sa sťažovateľky domáhali, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by
po prípadnom prijatí sťažností na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich
porušení. Ústavný súd preto sťažnosti aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.
16. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napádaných
rozhodnutí krajského súdu a najvyššieho súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní sťažovateľkám
úhrady trov konania je viazané na vyslovenie porušenia ich práv alebo slobôd (čl. 127 ods. 2
prvá veta ústavy), ústavný súd o tých častiach sťažností už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. novembra 2016