Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 149/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. februára 2017

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpeného obchodnou spoločnosťou ČERNEJOVÁ & HRBEK, s. r. o., Kýčerského 7,

Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Milan Hrbek, pre namietané

porušenie jeho základného práva vlastniť majetok podľa Slovenskej

republiky a čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na súdnu

ochranu podľa a Listiny základných

práv a slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského

súdu v Bratislave č. k. -264 z 26. mája 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť , o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Sťažnosťou podľa (ďalej len „“)

doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 26. augusta

2016 sa , (ďalej len „sťažovateľ“), domáhal

vydania nálezu, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie svojich v záhlaví označených

základných práv a slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -264 z 26. mája 2016 a ktorým by napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil

krajskému súdu na ďalšie konanie.

2. Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že na základe osvedčenia

o novoobjavenom dedičstve č. z 26. februára 2007 vydanom notárkou

sa sťažovateľ stal výlučným vlastníkom nehnuteľností – pozemkov

nachádzajúcich sa v na ktorých je vybudovaná časť

horúcovodného potrubia zabezpečujúceho dodávky tepla a teplej vody pre študentské

internáty , ktoré ako vecné bremeno nie je príslušnou správou katastra

zaevidované v katastri nehnuteľností. Horúcovodné potrubie je vo vlastníctve a v správe

obchodnej spoločnosti , (ďalej len „tepláreň“), ktorá

predmetné pozemky nielenže užíva, ale prisvojuje si aj úžitky vo forme dosahovaného zisku

z podnikateľskej činnosti. Listom z 19. decembra 2011 sťažovateľ teplárni navrhol, aby

predmetné pozemky od neho odkúpila, avšak táto na jeho návrh žiadnym spôsobom

nereagovala. Z uvedených dôvodov inicioval viacero súdnych konaní a návrhom

doručeným Okresnému súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) 19. decembra 2012 sa

od teplárne domáhal zaplatenia sumy 1 000 € z titulu nájomného za pozemky za november

2012; takéto rozhodnutie by podľa názoru sťažovateľa de facto stanovilo základ pre

vysporiadanie vzťahu za celý čas užívania pozemkov, resp. z titulu vydania bezdôvodného

obohatenia.

3. Okresný súd rozsudkom č. k. -235 z 23. septembra 2014 návrh

sťažovateľa ako nedôvodný zamietol, keď po vykonaní dokazovania dospel k záveru,

že v danom prípade nedošlo k neoprávnenému zásahu do vlastníckeho práva sťažovateľa,

resp. jeho právnej predchodkyne, pretože práva úprava, ktorá bola účinná v čase

vybudovania a uvedenia tohto diela do trvalej prevádzky – t. j.

o výrobe, rozvode a spotrebe elektriny (elektrizačný zákon) v znení neskorších predpisov

a vládne , ktorým sa vykonáva o výrobe,

rozvode a spotrebe elektriny (elektrizačný zákon), „dávali zákonné oprávnenie na výstavbu

teplovodných zariadení, za ktoré sa počítali aj tepelné vedenia, stavať a prevádzkovať ich

na cudzích nehnuteľnostiach a to za primeranú jednorazovú náhradu, o ktorú musel

požiadať vlastník nehnuteľnosti pod stratou nároku do 3 mesiacov odo dňa, keď sa dielo

uviedlo do prevádzky. Trojmesačná lehota plynula nezávisle od toho, kedy sa vlastník

o výstavbe diela na svojom pozemku dozvedel, lebo jej počiatok plynutia bol v zákone

určený odo dňa uvedenia diela do trvalej prevádzky.

Vzhľadom na zákonnú formuláciu pod stratou nároku túto lehotu nebolo možné

predĺžiť a jej márne uplynutie spôsobilo zánik práva na jednorazovú primeranú náhradu.

Vzhľadom na rozhodnutia citované v liste určenom právnej predchodkyni

navrhovateľa je predpoklad, že horúcovod bol vybudovaný koncom 60-tych rokov minulého

storočia a preto neuplatnením nároku na primeranú náhradu už v tomto období, došlo

k zániku tohto práva. Prekážkou nie je ani úmrtie právnej predchodkyne navrhovateľa pred

odovzdaním horúcovodu do trvalého užívania, lebo ako súd uviedol vyššie, plynutie lehoty

bolo viazané výlučne na termín odovzdania diela do trvalej prevádzky a nie na iné

subjektívne dôvody.

Súd nemohol vyhovieť návrhu ani v prípade, že dôvodom by bolo vydanie

bezdôvodného obohatenia lebo nebol naplnený ani jeden zákonný dôvod, ktorý zakladá

bezdôvodné obohatenie, keďže odporca resp. jeho právny predchodca umiestnil časť

horúcovodu na pozemky vo vlastníctve navrhovateľa v súlade s oprávnením, ktoré mu

poskytol príslušný zákon a vládne nariadenie, a navyše z elektrizačného zákona z r. 1957

nevznikla povinnosť poskytovať za vecné bremeno náhradu.“.

Okresný súd ďalej uviedol, že „pokiaľ navrhovateľ ako právny dôvod uplatnenia

nároku uvádzal alternatívne nájomné, súd nemohol akceptovať tento dôvod, lebo nárok na

nájomné vzniká iba vtedy ak medzi účastníkmi nájomného vzťahu je uzavretá nájomná

zmluva, ktorá v tomto prípade preukázateľne uzavretá nebola.

Nárok navrhovateľa, ktorý nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnostiam až v r.

2007, nebolo možné posudzovať podľa , pretože došlo k vzniku

vecného bremena za účinnosti elektrizačného zákona (§ 22 ods. 1) t. j. pred účinnosťou

účinného od 01.01.2005.“.

4. Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom namietol

jeho nepreskúmateľnosť a protirečivosť, a poukázal na to, že „horúcovod... predstavuje a aj

v budúcnosti bude predstavovať vážny zásah do vlastníckych práv, nakoľko sa jedná o

trvalé obmedzenie vlastníckeho práva (a praktickú nemožnosť pozemky akýmkoľvek

spôsobom užívať). Takýto zásah do vlastníckeho práva bez poskytnutia peňažnej náhrady

za obmedzenie vlastníckeho práva, resp. plnenia zodpovedajúceho nájomnému za užívanie

pozemkom odporcom, je v rozpore nielen s , ale aj s ďalšími

všeobecne záväznými právnymi predpismi... Je zrejmý aj hrubý nepomer medzi

povinnosťami ako povinného z údajne vzniknutého vecného bremena a výhodou odporcu.“.

Podľa jeho názoru „v posudzovanom prípade, konkrétne v otázke vyhodnotenia vzniku

legálnej stavby horúcovodu, vzniku zákonného vecného bremena, vzniku a zániku nároku na

jednorazovú náhradu a neexistencie práva na nájomné alebo bezdôvodné obohatenie, musí

záver súdu vychádzať z nesprávneho právneho posúdenia veci alebo z nesprávnych zistení“.

5. Krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok okresného súdu ako vecne správny

podľa v tom čase účinného a (ďalej len

„OSP“) potvrdil. V relevantnej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia pritom uviedol:

«Pokiaľ sa navrhovateľ v súčasnosti domáha voči odporcovi náhrady

za pretrvávajúce obmedzenie jeho vlastníckeho práva, odvolací súd zhodne so záverom

súdu prvého stupňa z hľadiska právnej kvalifikácie – či už titulom náhrady za vecné

bremeno ako opakujúcej sa dávky, alebo titulom bezdôvodného obohatenia, alebo vo výške

obvyklého nájomného – považuje nároky vo forme náhrady za pretrvávajúce (pokračujúce)

obmedzovanie jeho vlastníckeho práva k spornej parcele za nároky, ktoré nemajú oporu

v zákone, keďže v skutkovom a právnom rámci charakterizujúcom prejednávanú vec sa

navrhovateľ nemôže domáhať náhrady za výkon práv, ktoré oprávneným subjektom vyplýva

z právneho vzťahu založeného § 22 Elektrizačného zákona.

Daná problematika bola už judikatúrou bohato riešená, napr. v rozsudku

Najvyššieho súdu SR zo dňa 14. apríla 2016 sp. zn. , v rozsudku z 24. marca

2015 sp. zn. , v ktorých najvyšší súd konštatoval, že vecné bremeno okrem

toho, že môže vzniknúť písomnou zmluvou, na základe závetu, rozhodnutím súdu, môže

vzniknúť aj priamo zo zákona. Zákonom zriadené vecné bremeno je vlastník povinný

rešpektovať v nevyhnutnej miere a rozsahu a za obmedzenie svojho vlastníckeho práva má

právo žiadať náhradu. V prípade vecných bremien zriaďovaných priamo zo zákona ide vo

svojej podstate o určitý druh verejnoprávneho obmedzenia vlastníka nehnuteľnosti. Toto

obmedzenie vlastníckych práv je výrazom prevahy verejného záujmu nad záujmom

jednotlivca bez toho, aby toto zasahovanie bolo podmienené súhlasom zo strany dotknutého

vlastníka. Vecné bremená zriadené ex lege majú špecifický režim, upravený

verejnoprávnymi predpismi, na základe ktorých boli zriadené. Zároveň však majú aj

súkromnoprávny prvok. Vecné bremeno totiž charakterizuje občianske právo ako právo

niekoho iného než vlastníka veci, ktorého obmedzuje tak, že je povinný niečo trpieť, niečoho

sa zdržať alebo niečo konať. Tzv. zákonné vecné bremená tento charakter majú tiež. Ich

režim nie je úplne totožný s režimom zmluvných vecných bremien, pretože sa riadia

špeciálnou úpravou právnych predpisov, avšak nejde o komplexnú úpravu, ktorá by

vylučovala použitie všeobecnej úpravy občianskeho práva o vecných bremenách. Ak tieto

špeciálne predpisy nemajú zvláštnu úpravu, riadi sa ich režim všeobecnou úpravou

občianskoprávnou.

Finančná náhrada za zriadenie vecného bremena je majetkovým právom osoby,

ktorá je povinným subjektom z vecného bremena. Predmetné vecné bremeno vzniká „in

rem“, vzťahuje sa na každého vlastníka zaťaženého pozemku bez ohľadu na spôsob zmeny

vlastníctva. Nemožno teda jeho vznik posudzovať samostatne v prípade každého nového

vlastníka zaťaženého pozemku. Finančná náhrada za vznik vecného bremena je

jednorazová; nemá charakter opakovaného plnenia. Je nelogické, aby pri každej zmene

vlastníka mal nový majiteľ zaťaženého pozemku nový nárok na finančnú náhradu za už

vzniknuté vecné bremeno. K obmedzeniu vlastníka takého pozemku došlo jednorazovo

a sledovalo cieľ predísť možnosti, že vzťah vlastníka pozemku a vlastníka stavby zostane

neupravený (v tom zmysle, že vlastník stavby nebude mať titul na užívanie pozemku).

Najvyšší súd danú problematiku uzavrel, že bez ohľadu na to, či vlastník pozemku, ktorému

vzniklo právo na jednorazovú náhradu za vecné bremeno vzniknuté ex lege túto náhradu

uplatnil alebo neuplatnil, resp. či mu náhrada bola alebo nebola vyplatená, súčasnému

vlastníkovi tohto pozemku (bez ohľadu na to, kto ním je) nepatrí právo na nejakú ďalšiu

náhradu za pretrvávajúce obmedzenie jeho vlastníckeho práva.

Podstatu predmetného názoru považoval za „ústavne udržateľný“ aj ústavný súd

v rozhodnutí sp. zn. . Ani ďalšie rozhodnutia ústavného súdu vydané

vo veciach, v ktorých posudzoval ústavnosť rozhodnutí založených na obdobných záveroch

(sp. zn. , , , ), na tom nič

nezmenili.»

6. S uvedenými závermi krajského súdu sťažovateľ nesúhlasí a opakujúc identické

argumenty, aké uplatnil v konaniach pred všeobecnými súdmi, v sťažnosti namieta,

že napriek tomu, že tepláreň neuniesla dôkazné bremeno existencie stavby realizovanej

v súlade s platným právom, prijali všeobecné súdy „ničím neodôvodnenú fikciu, že stavba

musela byť realizovaná zákonne v zmysle elektrizačného zákona a vo vzťahu k majetku

sťažovateľa (resp. v tom čase jeho právnej predchodkyne vzniklo zákonné vecné bremeno“.

Pre sťažovateľa je zarážajúce, že „za stavu dôkaznej núdze na strane žalovanej

spoločnosti... sa konajúce súdy priklonili v pochybnostiach na stranu danej spoločnosti

a nie sťažovateľa ako vlastníka pozemkov – prednosť tak konajúce súdy dali (údajnému)

právu k cudzej veci pred skutočným vlastníckym právom, a to po vykonanom dokazovaní,

ktoré tomu vôbec nenasvedčovalo“. Podľa názoru sťažovateľa rozhodnutia všeobecných

súdov v jeho veci nepredstavujú spravodlivé usporiadanie vzťahu sporových strán, pretože

prostredníctvom argumentu ad absurdum možno z napadnutého rozsudku krajského súdu

vyvodiť záver, že sťažovateľ, ako i ktorýkoľvek a každý jeho právny nástupca sú bezo

zvyšku povinní až do zániku veci, na ktorú sa viaže vecné bremeno, strpieť bez akejkoľvek

náhrady oprávnenia tretej osoby a ktorýchkoľvek a všetkých jej právnych nástupcov

bez ohľadu na to, či sa v dôsledku zmeny pomerov javí také usporiadanie právneho vzťahu

ako nespravodlivé a v rozpore s dobrými mravmi.

II.

7. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

(každý) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd

navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

8. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb

a právnických osôb podľa , ktorými namietajú porušenie svojich

základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom, je kvalifikovaná princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný

súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných

súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi nie sú

zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej

zmluve. Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané (). V súvislosti s tým ústavný súd opakovane

judikuje, že pri uplatňovaní tejto právomoci nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách

(napr. , , ). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne

závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním

vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , , , ,

, ).

9. Po oboznámení sa s odôvodnením napadnutého rozsudku krajského súdu

(v spojení s rozsudkom okresného súdu) ústavný súd dospel k názoru, že obsahuje dostatok

skutkových a právnych záverov vychádzajúcich a nadväzujúcich na prvostupňové konanie,

a nezistil, že by tieto závery krajského súdu vzhľadom na jeho právomoci (kompetencie)

v odvolacom konaní boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká

aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola

popretím ich podstaty a zmyslu. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku sa ústavný súd

presvedčil, že krajský súd sa odvolacími námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý

postačuje na konštatovanie, že dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu.

Krajský súd vo svojom rozhodnutí zohľadnil nielen relevantnú judikatúru Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky, ale aj ústavného súdu. Osobitne taktiež zdôraznil, že «náhrada

za obmedzenie vlastníckeho práva v súvislosti so vznikom vecných bremien v odvetví

energetiky bola aj v nasledujúcich právnych úpravách (v zákone o energetike a v platnom

zákone o energetike) koncipovaná ako náhrada jednorazová, splatná v zákonom

stanovených lehotách tomu, kto bol vlastníkom nehnuteľnosti, na ktorej zriaďované vecné

bremeno viazne. Právne úpravy v prechodných ustanoveniach (§ 42 ods. 2 zákona

o energetike a § 69 ods. 10 zákona o energetike) deklarovali zachovanie statusu quo ante

v obmedzení užívacieho práva vlastníkov nehnuteľností dotknutých výkonom oprávnení

energetických podnikov (resp. ďalších subjektov oprávnených z vecného bremena), ktoré

vznikli pred účinnosťou týchto predpisov. Nezakladali však nárok na náhradu

za obmedzenia vzniknuté pred ich účinnosťou, teda neobnovili „zaniknuté“ nároky

na primeranú jednorazovú náhradu za obmedzenie užívacieho práva vlastníkov pozemkov.

Skutočnosť, že zákonodarca nezvolil v tejto otázke reštitučný prístup, nemala za následok

protiústavnosť týchto predpisov.».

10. V nadväznosti na uvedené ústavný súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.

Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne

konanie (m. m. , ).

11. Vo vzťahu k námietke sťažovateľa týkajúcej sa dokazovania vykonaného

všeobecnými súdmi je zasa potrebné osobitne zdôrazniť, že ústavný súd pri preskúmavaní

ústavnosti rozhodnutí vydaných vo všeobecnom súdnictve nevykonáva dokazovanie,

nepreukazuje skutkové okolnosti prípadu, tak ako všeobecný súd, lebo ústavný súd je

súdom práva, a nie faktov. Ústavnému súdu v zmysle jeho ustálenej judikatúry zásadne

neprislúcha hodnotiť ani prednesy či vyjadrenia fyzických osôb a právnických osôb ani

vykonané dôkazy výsluchy strán, výsluchy svedkov, znalecké dokazovanie, predložené

listiny a iné), resp. ich dostatočnosť pre rozhodnutie všeobecného súdu vo veci samej.

Takýto postup ústavného súdu by bol nielen v príkrom rozpore s právomocami ústavného

súdu, ale popieral by základnú zásadu ústnosti a základnú zásadu bezprostrednosti súdneho

konania, ktoré vytvárajú najlepšie predpoklady na zistenie materiálnej pravdy

(, ). Pokiaľ všeobecné súdy ústavné garancie vyplývajúce

najmä z až rešpektujú, ústavný súd nie je oprávnený znovu „hodnotiť“

hodnotenia dôkazov všeobecnými súdmi, a to dokonca ani vtedy, keby sa s hodnotením sám

nestotožňoval ().

12. Pod právom na spravodlivý súdny proces vo vzťahu k vykonávaniu dokazovania

preto treba rozumieť, že účastníkovi konania musí byť poskytnutá možnosť podieľať sa

zákonom ustanoveným spôsobom na dokazovaní, čo znamená dôkazy navrhovať, byť

prítomný na vykonávaní dokazovania ( ) vrátane práva klásť účastníkom

otázky ( ) a k navrhovaným a už vykonávaným dôkazom sa vyjadrovať

( a ods. ; m. m. ). Do obsahu tohto práva však nepatrí právo

účastníka konania (dotknutej osoby) vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých

dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných

dôkazov (m. m. ), ani domáhať sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa

riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník

konania (, ). Právo na súdnu ochranu nemôže byť porušené tým,

že všeobecný súd vysloví svoj právny názor, rozhodne na jeho základe a svoje rozhodnutie

náležite odôvodní (). Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom

všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného

súdu nahradiť právny názor všeobecného súdu svojím vlastným (,

, ).

13. Na základe uvedeného dospel ústavný súd k záveru, že v danom prípade niet

žiadnej spojitosti medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením

základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa a

Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) ani práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pričom

z tohto rozsudku nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by ním mohlo dôjsť

k neprípustnému zásahu do základného práva sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 a listiny, ani jeho práva na ochranu majetku podľa

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, preto

sťažnosť odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

14. Na tomto závere ústavného súdu nemení nič ani jeho nález sp. zn.

z 12. októbra 2016, ktorým bolo v bode 1 vyslovené, že «ustanovenia § 10

ods. 5 druhá, tretia a štvrtá veta, § 10 ods. 9, § 10 ods. 10 prvá a tretia veta a § 10 ods. 12

prvá, druhá a štvrtá veta o tepelnej energetike v znení neskorších

predpisov v rozsahu, v akom sa v týchto ustanoveniach používa slovo „jednorazová“

v slovnom spojení „primeraná jednorazová náhrada“ nie sú v súlade s

Slovenskej republiky a s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd».

15. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími požiadavkami

sťažovateľa nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je podmienené vyslovením porušenia

základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. februára 2017