Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 4 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (10)III. ÚS 149/2017
PDF · 220.87 KB
No categories available
III. ÚS 149/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. februára 2017
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
zastúpeného obchodnou spoločnosťou ČERNEJOVÁ & HRBEK, s. r. o., Kýčerského 7,
Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Milan Hrbek, pre namietané
porušenie jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského
súdu v Bratislave č. k. 9 Co 53/2015-264 z 26. mája 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť , o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 26. augusta
2016 sa , (ďalej len „sťažovateľ“), domáhal
vydania nálezu, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie svojich v záhlaví označených
základných práv a slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
č. k. 9 Co 53/2015-264 z 26. mája 2016 a ktorým by napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil
krajskému súdu na ďalšie konanie.
2. Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že na základe osvedčenia
o novoobjavenom dedičstve č. z 26. februára 2007 vydanom notárkou
sa sťažovateľ stal výlučným vlastníkom nehnuteľností – pozemkov
nachádzajúcich sa v na ktorých je vybudovaná časť
horúcovodného potrubia zabezpečujúceho dodávky tepla a teplej vody pre študentské
internáty , ktoré ako vecné bremeno nie je príslušnou správou katastra
zaevidované v katastri nehnuteľností. Horúcovodné potrubie je vo vlastníctve a v správe
obchodnej spoločnosti , (ďalej len „tepláreň“), ktorá
predmetné pozemky nielenže užíva, ale prisvojuje si aj úžitky vo forme dosahovaného zisku
z podnikateľskej činnosti. Listom z 19. decembra 2011 sťažovateľ teplárni navrhol, aby
predmetné pozemky od neho odkúpila, avšak táto na jeho návrh žiadnym spôsobom
nereagovala. Z uvedených dôvodov inicioval viacero súdnych konaní a návrhom
doručeným Okresnému súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) 19. decembra 2012 sa
od teplárne domáhal zaplatenia sumy 1 000 € z titulu nájomného za pozemky za november
2012; takéto rozhodnutie by podľa názoru sťažovateľa de facto stanovilo základ pre
vysporiadanie vzťahu za celý čas užívania pozemkov, resp. z titulu vydania bezdôvodného
obohatenia.
3. Okresný súd rozsudkom č. k. 11 C 269/2012-235 z 23. septembra 2014 návrh
sťažovateľa ako nedôvodný zamietol, keď po vykonaní dokazovania dospel k záveru,
že v danom prípade nedošlo k neoprávnenému zásahu do vlastníckeho práva sťažovateľa,
resp. jeho právnej predchodkyne, pretože práva úprava, ktorá bola účinná v čase
vybudovania a uvedenia tohto diela do trvalej prevádzky – t. j. zákon č. 79/1957 Zb.
o výrobe, rozvode a spotrebe elektriny (elektrizačný zákon) v znení neskorších predpisov
a vládne nariadenie č. 80/1957 Zb., ktorým sa vykonáva zákon č.79/1957 Zb. o výrobe,
rozvode a spotrebe elektriny (elektrizačný zákon), „dávali zákonné oprávnenie na výstavbu
teplovodných zariadení, za ktoré sa počítali aj tepelné vedenia, stavať a prevádzkovať ich
na cudzích nehnuteľnostiach a to za primeranú jednorazovú náhradu, o ktorú musel
požiadať vlastník nehnuteľnosti pod stratou nároku do 3 mesiacov odo dňa, keď sa dielo
uviedlo do prevádzky. Trojmesačná lehota plynula nezávisle od toho, kedy sa vlastník
o výstavbe diela na svojom pozemku dozvedel, lebo jej počiatok plynutia bol v zákone
určený odo dňa uvedenia diela do trvalej prevádzky.
Vzhľadom na zákonnú formuláciu pod stratou nároku túto lehotu nebolo možné
predĺžiť a jej márne uplynutie spôsobilo zánik práva na jednorazovú primeranú náhradu.
Vzhľadom na rozhodnutia citované v liste určenom právnej predchodkyni
navrhovateľa je predpoklad, že horúcovod bol vybudovaný koncom 60-tych rokov minulého
storočia a preto neuplatnením nároku na primeranú náhradu už v tomto období, došlo
k zániku tohto práva. Prekážkou nie je ani úmrtie právnej predchodkyne navrhovateľa pred
odovzdaním horúcovodu do trvalého užívania, lebo ako súd uviedol vyššie, plynutie lehoty
bolo viazané výlučne na termín odovzdania diela do trvalej prevádzky a nie na iné
subjektívne dôvody.
Súd nemohol vyhovieť návrhu ani v prípade, že dôvodom by bolo vydanie
bezdôvodného obohatenia lebo nebol naplnený ani jeden zákonný dôvod, ktorý zakladá
bezdôvodné obohatenie, keďže odporca resp. jeho právny predchodca umiestnil časť
horúcovodu na pozemky vo vlastníctve navrhovateľa v súlade s oprávnením, ktoré mu
poskytol príslušný zákon a vládne nariadenie, a navyše z elektrizačného zákona z r. 1957
nevznikla povinnosť poskytovať za vecné bremeno náhradu.“.
Okresný súd ďalej uviedol, že „pokiaľ navrhovateľ ako právny dôvod uplatnenia
nároku uvádzal alternatívne nájomné, súd nemohol akceptovať tento dôvod, lebo nárok na
nájomné vzniká iba vtedy ak medzi účastníkmi nájomného vzťahu je uzavretá nájomná
zmluva, ktorá v tomto prípade preukázateľne uzavretá nebola.
Nárok navrhovateľa, ktorý nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnostiam až v r.
2007, nebolo možné posudzovať podľa zák. č. 657/2004 Z. z., pretože došlo k vzniku
vecného bremena za účinnosti elektrizačného zákona (§ 22 ods. 1) t. j. pred účinnosťou
zákona č. 657/2004 Z. z. účinného od 01.01.2005.“.
4. Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom namietol
jeho nepreskúmateľnosť a protirečivosť, a poukázal na to, že „horúcovod... predstavuje a aj
v budúcnosti bude predstavovať vážny zásah do vlastníckych práv, nakoľko sa jedná o
trvalé obmedzenie vlastníckeho práva (a praktickú nemožnosť pozemky akýmkoľvek
spôsobom užívať). Takýto zásah do vlastníckeho práva bez poskytnutia peňažnej náhrady
za obmedzenie vlastníckeho práva, resp. plnenia zodpovedajúceho nájomnému za užívanie
pozemkom odporcom, je v rozpore nielen s Ústavou Slovenskej republiky, ale aj s ďalšími
všeobecne záväznými právnymi predpismi... Je zrejmý aj hrubý nepomer medzi
povinnosťami ako povinného z údajne vzniknutého vecného bremena a výhodou odporcu.“.
Podľa jeho názoru „v posudzovanom prípade, konkrétne v otázke vyhodnotenia vzniku
legálnej stavby horúcovodu, vzniku zákonného vecného bremena, vzniku a zániku nároku na
jednorazovú náhradu a neexistencie práva na nájomné alebo bezdôvodné obohatenie, musí
záver súdu vychádzať z nesprávneho právneho posúdenia veci alebo z nesprávnych zistení“.
5. Krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok okresného súdu ako vecne správny
podľa v tom čase účinného § 219 ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“) potvrdil. V relevantnej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia pritom uviedol:
«Pokiaľ sa navrhovateľ v súčasnosti domáha voči odporcovi náhrady
za pretrvávajúce obmedzenie jeho vlastníckeho práva, odvolací súd zhodne so záverom
súdu prvého stupňa z hľadiska právnej kvalifikácie – či už titulom náhrady za vecné
bremeno ako opakujúcej sa dávky, alebo titulom bezdôvodného obohatenia, alebo vo výške
obvyklého nájomného – považuje nároky vo forme náhrady za pretrvávajúce (pokračujúce)
obmedzovanie jeho vlastníckeho práva k spornej parcele za nároky, ktoré nemajú oporu
v zákone, keďže v skutkovom a právnom rámci charakterizujúcom prejednávanú vec sa
navrhovateľ nemôže domáhať náhrady za výkon práv, ktoré oprávneným subjektom vyplýva
z právneho vzťahu založeného § 22 Elektrizačného zákona.
Daná problematika bola už judikatúrou bohato riešená, napr. v rozsudku
Najvyššieho súdu SR zo dňa 14. apríla 2016 sp. zn. 3 Cdo 49/2014, v rozsudku z 24. marca
2015 sp. zn. 7 Cdo 26/2014, v ktorých najvyšší súd konštatoval, že vecné bremeno okrem
toho, že môže vzniknúť písomnou zmluvou, na základe závetu, rozhodnutím súdu, môže
vzniknúť aj priamo zo zákona. Zákonom zriadené vecné bremeno je vlastník povinný
rešpektovať v nevyhnutnej miere a rozsahu a za obmedzenie svojho vlastníckeho práva má
právo žiadať náhradu. V prípade vecných bremien zriaďovaných priamo zo zákona ide vo
svojej podstate o určitý druh verejnoprávneho obmedzenia vlastníka nehnuteľnosti. Toto
obmedzenie vlastníckych práv je výrazom prevahy verejného záujmu nad záujmom
jednotlivca bez toho, aby toto zasahovanie bolo podmienené súhlasom zo strany dotknutého
vlastníka. Vecné bremená zriadené ex lege majú špecifický režim, upravený
verejnoprávnymi predpismi, na základe ktorých boli zriadené. Zároveň však majú aj
súkromnoprávny prvok. Vecné bremeno totiž charakterizuje občianske právo ako právo
niekoho iného než vlastníka veci, ktorého obmedzuje tak, že je povinný niečo trpieť, niečoho
sa zdržať alebo niečo konať. Tzv. zákonné vecné bremená tento charakter majú tiež. Ich
režim nie je úplne totožný s režimom zmluvných vecných bremien, pretože sa riadia
špeciálnou úpravou právnych predpisov, avšak nejde o komplexnú úpravu, ktorá by
vylučovala použitie všeobecnej úpravy občianskeho práva o vecných bremenách. Ak tieto
špeciálne predpisy nemajú zvláštnu úpravu, riadi sa ich režim všeobecnou úpravou
občianskoprávnou.
Finančná náhrada za zriadenie vecného bremena je majetkovým právom osoby,
ktorá je povinným subjektom z vecného bremena. Predmetné vecné bremeno vzniká „in
rem“, vzťahuje sa na každého vlastníka zaťaženého pozemku bez ohľadu na spôsob zmeny
vlastníctva. Nemožno teda jeho vznik posudzovať samostatne v prípade každého nového
vlastníka zaťaženého pozemku. Finančná náhrada za vznik vecného bremena je
jednorazová; nemá charakter opakovaného plnenia. Je nelogické, aby pri každej zmene
vlastníka mal nový majiteľ zaťaženého pozemku nový nárok na finančnú náhradu za už
vzniknuté vecné bremeno. K obmedzeniu vlastníka takého pozemku došlo jednorazovo
a sledovalo cieľ predísť možnosti, že vzťah vlastníka pozemku a vlastníka stavby zostane
neupravený (v tom zmysle, že vlastník stavby nebude mať titul na užívanie pozemku).
Najvyšší súd danú problematiku uzavrel, že bez ohľadu na to, či vlastník pozemku, ktorému
vzniklo právo na jednorazovú náhradu za vecné bremeno vzniknuté ex lege túto náhradu
uplatnil alebo neuplatnil, resp. či mu náhrada bola alebo nebola vyplatená, súčasnému
vlastníkovi tohto pozemku (bez ohľadu na to, kto ním je) nepatrí právo na nejakú ďalšiu
náhradu za pretrvávajúce obmedzenie jeho vlastníckeho práva.
Podstatu predmetného názoru považoval za „ústavne udržateľný“ aj ústavný súd
v rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 227/2012. Ani ďalšie rozhodnutia ústavného súdu vydané
vo veciach, v ktorých posudzoval ústavnosť rozhodnutí založených na obdobných záveroch
(sp. zn. L ÚS 474/2013, IV. ÚS 227/2012, i ÚS 1/2012, II. ÚS 506/2011), na tom nič
nezmenili.»
6. S uvedenými závermi krajského súdu sťažovateľ nesúhlasí a opakujúc identické
argumenty, aké uplatnil v konaniach pred všeobecnými súdmi, v sťažnosti namieta,
že napriek tomu, že tepláreň neuniesla dôkazné bremeno existencie stavby realizovanej
v súlade s platným právom, prijali všeobecné súdy „ničím neodôvodnenú fikciu, že stavba
musela byť realizovaná zákonne v zmysle elektrizačného zákona a vo vzťahu k majetku
sťažovateľa (resp. v tom čase jeho právnej predchodkyne vzniklo zákonné vecné bremeno“.
Pre sťažovateľa je zarážajúce, že „za stavu dôkaznej núdze na strane žalovanej
spoločnosti... sa konajúce súdy priklonili v pochybnostiach na stranu danej spoločnosti
a nie sťažovateľa ako vlastníka pozemkov – prednosť tak konajúce súdy dali (údajnému)
právu k cudzej veci pred skutočným vlastníckym právom, a to po vykonanom dokazovaní,
ktoré tomu vôbec nenasvedčovalo“. Podľa názoru sťažovateľa rozhodnutia všeobecných
súdov v jeho veci nepredstavujú spravodlivé usporiadanie vzťahu sporových strán, pretože
prostredníctvom argumentu ad absurdum možno z napadnutého rozsudku krajského súdu
vyvodiť záver, že sťažovateľ, ako i ktorýkoľvek a každý jeho právny nástupca sú bezo
zvyšku povinní až do zániku veci, na ktorú sa viaže vecné bremeno, strpieť bez akejkoľvek
náhrady oprávnenia tretej osoby a ktorýchkoľvek a všetkých jej právnych nástupcov
bez ohľadu na to, či sa v dôsledku zmeny pomerov javí také usporiadanie právneho vzťahu
ako nespravodlivé a v rozpore s dobrými mravmi.
II.
7. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
(každý) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma,
či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd
navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
8. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb
a právnických osôb podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorými namietajú porušenie svojich
základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom
ustanoveným zákonom, je kvalifikovaná princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný
súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných
súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi nie sú
zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej
zmluve. Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04). V súvislosti s tým ústavný súd opakovane
judikuje, že pri uplatňovaní tejto právomoci nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy,
ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách
(napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne
závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného
súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním
vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
III. ÚS 180/02, II. ÚS 231/04).
9. Po oboznámení sa s odôvodnením napadnutého rozsudku krajského súdu
(v spojení s rozsudkom okresného súdu) ústavný súd dospel k názoru, že obsahuje dostatok
skutkových a právnych záverov vychádzajúcich a nadväzujúcich na prvostupňové konanie,
a nezistil, že by tieto závery krajského súdu vzhľadom na jeho právomoci (kompetencie)
v odvolacom konaní boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká
aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola
popretím ich podstaty a zmyslu. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku sa ústavný súd
presvedčil, že krajský súd sa odvolacími námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý
postačuje na konštatovanie, že dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu.
Krajský súd vo svojom rozhodnutí zohľadnil nielen relevantnú judikatúru Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, ale aj ústavného súdu. Osobitne taktiež zdôraznil, že «náhrada
za obmedzenie vlastníckeho práva v súvislosti so vznikom vecných bremien v odvetví
energetiky bola aj v nasledujúcich právnych úpravách (v zákone o energetike a v platnom
zákone o energetike) koncipovaná ako náhrada jednorazová, splatná v zákonom
stanovených lehotách tomu, kto bol vlastníkom nehnuteľnosti, na ktorej zriaďované vecné
bremeno viazne. Právne úpravy v prechodných ustanoveniach (§ 42 ods. 2 zákona
o energetike a § 69 ods. 10 zákona o energetike) deklarovali zachovanie statusu quo ante
v obmedzení užívacieho práva vlastníkov nehnuteľností dotknutých výkonom oprávnení
energetických podnikov (resp. ďalších subjektov oprávnených z vecného bremena), ktoré
vznikli pred účinnosťou týchto predpisov. Nezakladali však nárok na náhradu
za obmedzenia vzniknuté pred ich účinnosťou, teda neobnovili „zaniknuté“ nároky
na primeranú jednorazovú náhradu za obmedzenie užívacieho práva vlastníkov pozemkov.
Skutočnosť, že zákonodarca nezvolil v tejto otázke reštitučný prístup, nemala za následok
protiústavnosť týchto predpisov.».
10. V nadväznosti na uvedené ústavný súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.
Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne
konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).
11. Vo vzťahu k námietke sťažovateľa týkajúcej sa dokazovania vykonaného
všeobecnými súdmi je zasa potrebné osobitne zdôrazniť, že ústavný súd pri preskúmavaní
ústavnosti rozhodnutí vydaných vo všeobecnom súdnictve nevykonáva dokazovanie,
nepreukazuje skutkové okolnosti prípadu, tak ako všeobecný súd, lebo ústavný súd je
súdom práva, a nie faktov. Ústavnému súdu v zmysle jeho ustálenej judikatúry zásadne
neprislúcha hodnotiť ani prednesy či vyjadrenia fyzických osôb a právnických osôb ani
vykonané dôkazy výsluchy strán, výsluchy svedkov, znalecké dokazovanie, predložené
listiny a iné), resp. ich dostatočnosť pre rozhodnutie všeobecného súdu vo veci samej.
Takýto postup ústavného súdu by bol nielen v príkrom rozpore s právomocami ústavného
súdu, ale popieral by základnú zásadu ústnosti a základnú zásadu bezprostrednosti súdneho
konania, ktoré vytvárajú najlepšie predpoklady na zistenie materiálnej pravdy
(III. ÚS 507/2012, IV. ÚS 19/2012). Pokiaľ všeobecné súdy ústavné garancie vyplývajúce
najmä z čl. 46 až čl. 50 ústavy rešpektujú, ústavný súd nie je oprávnený znovu „hodnotiť“
hodnotenia dôkazov všeobecnými súdmi, a to dokonca ani vtedy, keby sa s hodnotením sám
nestotožňoval (II. ÚS 593/2011).
12. Pod právom na spravodlivý súdny proces vo vzťahu k vykonávaniu dokazovania
preto treba rozumieť, že účastníkovi konania musí byť poskytnutá možnosť podieľať sa
zákonom ustanoveným spôsobom na dokazovaní, čo znamená dôkazy navrhovať, byť
prítomný na vykonávaní dokazovania (§ 122 ods. 1 OSP) vrátane práva klásť účastníkom
otázky (§ 126 ods. 3 OSP) a k navrhovaným a už vykonávaným dôkazom sa vyjadrovať
(§ 123 a § 129 ods. OSP; m. m. III. ÚS 60/04). Do obsahu tohto práva však nepatrí právo
účastníka konania (dotknutej osoby) vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých
dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných
dôkazov (m. m. I. ÚS 97/97), ani domáhať sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa
riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník
konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Právo na súdnu ochranu nemôže byť porušené tým,
že všeobecný súd vysloví svoj právny názor, rozhodne na jeho základe a svoje rozhodnutie
náležite odôvodní (II. ÚS 77/06). Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom
všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného
súdu nahradiť právny názor všeobecného súdu svojím vlastným (I. ÚS 313/2010,
II. ÚS 134/09, III. ÚS 127/2012).
13. Na základe uvedeného dospel ústavný súd k záveru, že v danom prípade niet
žiadnej spojitosti medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením
základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) ani práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pričom
z tohto rozsudku nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by ním mohlo dôjsť
k neprípustnému zásahu do základného práva sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20
ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny, ani jeho práva na ochranu majetku podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, preto
sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
14. Na tomto závere ústavného súdu nemení nič ani jeho nález sp. zn.
PL. ÚS 42/2015 z 12. októbra 2016, ktorým bolo v bode 1 vyslovené, že «ustanovenia § 10
ods. 5 druhá, tretia a štvrtá veta, § 10 ods. 9, § 10 ods. 10 prvá a tretia veta a § 10 ods. 12
prvá, druhá a štvrtá veta zákona č. 657/2004 Z. z. o tepelnej energetike v znení neskorších
predpisov v rozsahu, v akom sa v týchto ustanoveniach používa slovo „jednorazová“
v slovnom spojení „primeraná jednorazová náhrada“ nie sú v súlade s čl. 20 ods. 4 Ústavy
Slovenskej republiky a s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd».
15. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími požiadavkami
sťažovateľa nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je podmienené vyslovením porušenia
základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. februára 2017