Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 224/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. apríla 2017

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti

, zastúpenej

advokátom JUDr. Zoroslavom Kollárom, Vajnorská 8/A, Bratislava, pre namietané

porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky, základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo 7. septembra 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Sťažnosťou podľa (ďalej len „“)

doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)

16. decembra 2016 a doplnenou podaniami z 10. februára 2017 a zo 6. marca 2017

sa obchodná spoločnosť

(ďalej len „sťažovateľka“), domáhala vydania

nálezu, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie jej v záhlaví označených základných práv

a slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. zo 7. septembra 2016 a ktorým by napadnutý rozsudok zrušil

a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.

2. Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že na základe zmluvy

o postúpení pohľadávky uzavretej 18. marca 2010 medzi obchodnou spoločnosťou

(ďalej len „postupca“),

a sťažovateľkou bola na sťažovateľku (ako postupníka) postúpená pohľadávka postupcu

voči dlžníkovi – obchodnej spoločnosti ,

(ďalej len „odporkyňa“), v sume 529 482,84 € s príslušenstvom, ktorej zaplatenie

bolo predmetom konania vedeného Okresným súdom Bratislava I (ďalej len „okresný súd“)

pod sp. zn. „v stave pred prvým pojednávaním“ a ktorá vyplývala

zo „Zmluvy o ďalšom postupe akcionárov v znení

zo dňa 12. 11. 2004, ktorú spolu dňa 12. 11. 2004 uzatvorili Dlžník ako akcionár č. 1

a Postupca ako akcionár č. 2 a predstavuje právny nárok z titulu náhrady škody

spočívajúcej v ušlom zisku, o ktorý sa majetok Postupcu nezväčšil a ktorý bolo možné

pri normálnom priebehu obchodných vzťahov očakávať“.

3. Rozsudok okresného súdu č. k. -297 z 20. januára 2011, ktorým

zaviazal odporkyňu zaplatiť sťažovateľke dlžnú sumu s príslušenstvom a trovy konania,

na základe odvolania odporkyne Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

rozsudkom č. k. -455 z 29. mája 2012 zmenil tak, že žalobu zamietol

a sťažovateľku zaviazal uhradiť odporkyni trovy prvostupňového aj odvolacieho konania.

V relevantnej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia krajský súd uviedol, že „prvostupňový

súd síce vykonal dostatočné dokazovanie, avšak z vykonaných dôkazov vyvodil nesprávny

právny záver, predovšetkým poukázal na to, že v danom spore stoja proti sebe

dva podnikateľské subjekty a ich právny vzťah je potrebné posudzovať podľa Obchodného

zákonníka. Za základné doklady pre posúdenie uplatneného nároku označil Zmluvu

o ďalšom postupe akcionárov uzavretú dňa 12. 11. 2004 a dohodu o urovnaní zo dňa

13. 06. 2006, ktoré právne úkony označil za platne uzavreté. Skutočnosť, či by

navrhovateľovi vznikol nárok alebo nevznikol na vyplatenie zisku, resp. náhrady škody

od odporcu a v akej výške podľa odvolacieho súdu je potrebné posudzovať v kontexte

s dohodou o urovnaní zo dňa 13. 06. 2006 a v nej vyjadreného prejavu účastníkov tejto

dohody. S poukazom na znenie Čl. IV. ods. 6 Dohody o urovnaní zo dňa 13. 06. 2006

medzi účastníkmi, medzi ktorými bol aj pôvodný navrhovateľ a odporca, sa stotožnil

s obranou odporcu, ktorý poukázal na časovú následnosť, predovšetkým na skutočnosť, že

už vo výpovedi navrhovateľa zo Zmluvy o ďalšom postupe akcionárov dňa 23. 01. 2006

požadoval vyplatiť zisk za rok 2004 a 2005, čo je aj predmetom tohto sporu a čo aj uviedol

ako dôvod výpovede, pričom k Dohode o urovnaní došlo až dňa 13. 06. 2006, a teda v tomto

čase bol nárok v čase uzavretia Dohody o urovnaní známy. Dohoda o urovnaní bola

podľa odvolacieho súdu koncipovaná s náležitou starostlivosťou a s právnym vedomím

na stranách všetkých účastníkov a z ničoho z nej nevyplýva, že by účastníci pri jej

uzatváraní neboli dobromyseľní a že by konali pod akýmkoľvek nátlakom alebo, že dohoda

odporovala zákonu alebo ho obchádzala, alebo sa priečila dobrým mravom. Formulácia

obsiahnutá v Čl. IV. ods. 6 Dohody o urovnaní, že jej účastníci si nečinia a nebudú ďalej

nárokovať voči sebe žiadne finančné a iné nároky, podľa odvolacieho súdu predstavuje

generálne urovnania, ktoré znamená, že Dohoda o urovnaní obsahuje všetky dovtedy známe

finančné nároky účastníkov dohody medzi sebou navzájom. Odvolací súd dospel

z uvedených dôvodov k záveru, že nárok navrhovateľa z Dohody o ďalšom postupe

akcionárov podpísaním Dohody o urovnaní dňa 13. 06. 2006 zanikol. Vzhľadom na uvedené

sa s ostatnými námietkami ohľadne splatnosti, ako aj výškou, odvolací súd nezaoberal.

Námietku premlčania označil za právne nedôvodnú.“.

4. Proti uvedenému rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie, ktorého

prípustnosť odôvodňovala odňatím jej možnosti konať pred súdom podľa v tom čase

účinného (ďalej len „OSP“); rozsudok

krajského súdu považovala za nedostatočne a nepresvedčivo odôvodnený, keďže v dohode

o urovnaní „je vyjadrené len vyhlásenie jej účastníkov, nie však vzdanie sa akéhokoľvek

nároku, ani dohoda o vzdaní sa akéhokoľvek nároku, resp. jeho nahradenia“, preto

vyslovila názor, že „toto vyhlásenie v žiadnom prípade nevedie k zániku nároku, ktorý

je predmetom konania“.

5. Najvyšší súd napadnutým rozsudkom dovolanie sťažovateľky zamietol

ako nedôvodné podľa , pričom jej dovolacie námietky

považoval „iba za nelogickú obštrukciu popierajúcu jednoznačné vyhlásenie účastníkov

Dohody o urovnaní zo dňa 13. 06. 2006, cieľom ktorej nebolo akési vyhlásenie, ale

vzájomné urovnanie“. Podľa názoru najvyššieho súdu „konštatovanie navrhovateľa

v dovolaní, že sa nemohol vzdať práv a povinností, je taktiež iba jednostranným tvrdením

v dovolaní, ktoré sa neopiera o žiadne príslušného právneho ustanovenia. Dohoda

o urovnaní uzatvorená účastníkmi dňa 13. 06. 2006 je riadny právny platný úkon, ktorého

jednoznačným, ako aj jediným cieľom, bolo urovnať vzájomné finančné vzťahy medzi

účastníkmi tejto dohody, čo v žiadnom prípade nemožno kvalifikovať ako vzdanie sa nároku,

ktoré by bolo v rozpore s platnými právnymi predpismi.“.

6. S takýmto rozhodnutím najvyššieho súdu sťažovateľka nesúhlasí a v sťažnosti mu

vytýka, že «svoje rezultáty... nijako nezdôvodnil a ani neozrejmil, prečo sa jedná

o „nelogickú obštrukciu popierajúcu jednoznačné vyhlásenie účastníkov Dohody“,

neobjasnil ani to, z akého zákonného dôvodu ustanovenie Dohody v žiadnom prípade

nemožno kvalifikovať ako vzdanie sa nároku». Sťažovateľka tvrdí, že najvyšší súd

„absolútne ignoroval právnu argumentáciu sťažovateľa predloženú jednak v žalobnom

návrhu a jednak v ďalších podaniach“, čo v spojení s nedostatočným odôvodnením

napadnutého rozsudku zakladá porušenie jej základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1

a práva zaručeného Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“). Sťažovateľka zároveň považuje za potrebné poukázať

na skutočnosť, ktorá sa jej „stala známa až po rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky, a to že predsedníčka senátu mala dňa 07. 09. 2016

nahlásenú dovolenku na zotavenie, ktorú čerpala a napriek tomu prejavila mimoriadny

záujem a bez prerušenia dovolenky na zotavenie sa dostavila na súd, aby dňa 07. 09. 2016

vyhlásila rozsudok. Toto konanie predsedníčky senátu Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sa Sťažovateľovi nejaví ako nestranné“, ale z dôvodu, že „o dovolaní Sťažovateľa

nerozhodoval senát v zákonnom zložení“, ako porušujúce základné právo zaručené čl. 48

ods. 1 .

II.

7. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

(každý) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd

navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

8. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb

a právnických osôb podľa , ktorými namietajú porušenie svojich

základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom, je kvalifikovaná princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný

súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných

súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi nie sú

zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej

zmluve. Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané (). V súvislosti s tým ústavný súd opakovane

judikuje, že pri uplatňovaní tejto právomoci nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách

(napr. , , ). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by

ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , , , ,

, ).

9. V rámci predbežného prerokovania sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala

porušenie označených práv napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, ústavný súd

so zreteľom na ňou uplatnenú argumentáciu dospel k názoru, že nie je opodstatnená.

10. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej praxi vo vzťahu k porušeniu základných

práv a slobôd jasne preferuje materiálne hľadisko ochrany základných práv, a teda

interpretuje právne predpisy z hľadiska ich účelu a zmyslu (, ,

, , , ). V tejto súvislosti ústavný súd

stabilne judikuje, že prvoradou úlohou všeobecných súdov a zmyslom občianskeho súdneho

konania je nachádzanie (hľadanie) hmotného práva a spravodlivé riešenie sporov medzi

účastníkmi, resp. stranami sporu. S touto požiadavkou sa žalobca obracia na všeobecný súd

s návrhom na začatie konania (žalobou), a to isté od neho očakáva aj strana žalovaná

[porovnaj a , a 2 účinného od 1. júla 2017

a ].

11. Žaloba je procesný úkon, ktorým sa žalobca obracia na súd s návrhom, aby o jeho

určitom práve proti určitému žalovanému autoritatívne rozhodol; predmetom žaloby je tzv.

žalobný nárok, ktorého formulácia musí vyplývať z jej obsahu a musí sa opierať o určitý

právny dôvod vyplývajúci zo súhrnu tvrdených skutočností. Nepochybne presný, určitý

a zrozumiteľný petit nie je vyjadrením iba formálnych náležitostí návrhu na začatie konania,

ale je aj nevyhnutným predpokladom toho, aby súdne rozhodnutie bolo (z materiálneho

hľadiska) vykonateľné a aby nastali právne účinky, ktoré navrhovateľ sledoval podaním

návrhu na začatie konania, a motívy, dosiahnutie ktorých navrhovateľ vyjadril a zdôvodnil

aj v odôvodnení svojho návrhu. V zmysle v spojení s

obligatórnou náležitosťou návrhu na začatie konania je okrem iných nielen presné, určité

a zrozumiteľné označenie, čoho sa navrhovateľ v konaní domáha (petit), ale aj opísanie,

akej veci sa návrh týka, resp. opísanie rozhodujúcich skutočností, o ktoré sa tento návrh

na rozhodnutie opiera (odôvodnenie petitu), ktorých opísanie je prejavom tzv. povinnosti

tvrdenia, teda povinnosti substancovať (vytvoriť materiálny základ) svoje skutkové tvrdenia

tak, aby na ich základe mohol súd rozhodnúť. Inými slovami, tak ako všeobecný súd nie je

spôsobilý konať a rozhodnúť o podaní, z ktorého nevyplýva návrh na rozhodnutie (absencia

petitu), rovnako nie je spôsobilý rozhodovať ani o navrhovanom petite, ak nie je náležite

odôvodnený (absencia odôvodnenia), ktoré zložky návrhu, t. j. petit aj jeho odôvodnenie,

je nevyhnutné vnímať a posudzovať v ich vzájomnom súzvuku a jednote ako zložky

jednoliateho celku (návrhu na začatie konania) (m. m. ).

12. Po oboznámení sa s odôvodnením napadnutého rozsudku najvyššieho súdu

(bod 5) ústavný súd dospel k názoru, že obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov

vychádzajúcich a nadväzujúcich na odvolacie konanie, a nezistil, že by tieto závery

najvyššieho súdu boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká

aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola

popretím ich podstaty a zmyslu. Najvyšší súd pri rozhodovaní o dovolaní sťažovateľky

konal v medziach svojej právomoci, pričom v odôvodnení napadnutého rozsudku

jednoznačne konštatoval, že „základnou otázkou pre posúdenie dôvodnosti dovolania

je posúdenie správnosti výkladu odvolacím súdom Zmluvy o ďalšom postupe akcionárov,

jej výpovedi a obsahu Dohody o urovnaní a jej odstúpenie v podstate, či odvolací súd

dospel k správnemu právnemu záveru, že nárok navrhovateľa z Dohody o ďalšom postupe

akcionárov podpísaním Dohody o urovnaní zo dňa 13. 06. 2006 zanikol uvedeným

postupom“. V tejto súvislosti najvyšší súd po preskúmaní dokumentu nachádzajúceho

na č. l. 154 spisu dospel k záveru, že „účastníci tejto dohody záväzne a neodvolateľne

prehlásili, že vyššie uvedené sporné veci všetky, o ktoré sa vedie súdny spor, sa podpísaním

tejto Dohody o urovnaní týchto nárokov považujú za vzájomné nároky voči sebe

vysporiadané a účastníci tejto dohody si nečinia a nebudú si ďalej prípadne nároky

uplatňovať voči fyzickým osobám, členom štatutárnych orgánov účastníkov dohody, pokiaľ

sa týkajú predmetu tejto dohody. Fakt, že uplatnený nárok sa týka aj nároku, ktorý si

navrhovateľ ako sporný nárok uplatnil s odkazom na Zmluvu o ďalšom postupe akcionárov

, s poukazom na čl. 7 bodu IV. Zmluvy o rozdelenie

zisku v spoločnostiach a v spoločnosti

sporný nie je, čo v podstate vyplýva z návrhu na začatie konania... Napadnuté

rozhodnutie odvolacieho súdu bolo dostatočne, riadne odôvodnené a vychádza z jasných

právnych úvah zakotvených zákonom. V dovolacom konaní sa nepotvrdila ani existencia

procesnej vady konania tvrdenej dovolateľom, nevyšli najavo ani vady, ktoré by prípustnosť

dovolania, v zmysle ustanovenia založiť mohli.“.

13. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní

skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne

konanie (m. m. , ); všeobecný súd preto nemusí dať odpoveď

na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.

14. Ústavnému súdu zásadne neprislúcha hodnotiť vykonané dôkazy (vyjadrenia

fyzických osôb a právnických osôb, listiny, výsluchy svedkov, znalecké dokazovanie a iné),

resp. ich dostatočnosť pre rozhodnutie všeobecného súdu vo veci samej. Takýto postup

ústavného súdu by bol nielen v príkrom rozpore s právomocami ústavného súdu, ale

popieral by základnú zásadu ústnosti a základnú zásadu bezprostrednosti súdneho konania,

ktoré vytvárajú najlepšie predpoklady na zistenie materiálnej pravdy (,

). Pokiaľ všeobecné súdy ústavné garancie vyplývajúce najmä z čl. 46

až rešpektujú, ústavný súd nie je oprávnený znovu „hodnotiť“ hodnotenia

dôkazov všeobecnými súdmi, a to dokonca ani vtedy, keby sa s hodnotením sám

nestotožňoval ().

15. Pod právom na spravodlivý súdny proces vo vzťahu k vykonávaniu dokazovania

totiž treba rozumieť, že účastníkovi konania musí byť poskytnutá možnosť podieľať sa

zákonom ustanoveným spôsobom na dokazovaní, čo znamená dôkazy navrhovať,

byť prítomný na vykonávaní dokazovania [

(ďalej len „OSP“)] vrátane práva klásť účastníkom otázky ( )

a k navrhovaným a už vykonávaným dôkazom sa vyjadrovať ( a ods. ;

m. m. ). Do obsahu tohto práva však nepatrí právo účastníka konania

(dotknutej osoby) vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom,

prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov

(m. m. ), ani domáhať sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili

výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania

(, ). Právo na súdnu ochranu nemôže byť porušené tým,

že všeobecný súd vysloví svoj právny názor, rozhodne na jeho základe a svoje rozhodnutie

náležite odôvodní (). Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom

všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného

súdu nahradiť právny názor všeobecného súdu svojím vlastným (,

, ).

16. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že z ústavnoprávneho

hľadiska niet žiadneho dôvodu, aby sa závery napadnutého rozsudku najvyššieho súdu

spochybňovali, a keďže medzi týmto rozsudkom a namietaným porušením základného

práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa ani práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nezistil žiadnu spojitosť, sťažnosť v tejto časti

odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti

(podobne , , , , ,

a iné).

17. Námietku sťažovateľky o porušení jej základného práva nebyť odňatý

zákonnému sudcovi podľa , v súvislosti s ktorou uviedla len to, že „až

po rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky“ sa mala dozvedieť, že „predsedníčka

senátu mala dňa 07. 09. 2016 nahlásenú dovolenku

na zotavenie, ktorú čerpala a napriek tomu prejavila mimoriadny záujem a bez prerušenia

dovolenky na zotavenie sa dostavila na súd, aby dňa 07. 09. 2016 vyhlásila rozsudok“,

považoval ústavný súd iba za súčasť sťažnostnej argumentácie, ktorá sama osebe

nepredstavuje dôvod ústavného prieskumu, keďže v súvislosti s ňou neuviedla žiadne

bližšie právne relevantné okolnosti, nepredložila žiadne dôkazy, ktoré by pravdivosť

jej tvrdenia preukazovali, ani nenavrhla žiadne dôkazy vykonať (§ 20 ods. 1 zákona

o ústavnom súde).

18. Ústavný súd už vo svojom uznesení sp. zn. z 11. mája 2005

judikoval, že: „Podľa o advokácii a o zmene a doplnení

o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení

neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky,

a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú,

aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak,

aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie

sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady.

Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína

konanie pred ústavným súdom.“

19. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25

ods. 2 z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti, ako aj

pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

20. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľky nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je podmienené

vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. apríla 2017