Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 247/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. apríla 2017

predbežne prerokoval sťažnosť Slovenského pozemkového fondu, Búdková 3555/36,

Bratislava, zastúpeného spoločnosťou Advokátska kancelária Mandzák a spol., s. r. o.,

Zámocká 5, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Michal Mandzák,

vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1

, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov zaručeného , práva na spravodlivé súdne

konanie a práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní

sp. zn. a jeho uznesením č. k. -1657 z 19. augusta 2015

a takto

rozhodol:

Sťažnosť Slovenského pozemkového fondu o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. novembra

2015 doručená sťažnosť Slovenského pozemkového fondu, Búdková 3555/36, Bratislava

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu

ochranu zaručeného (ďalej len „“),

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2

a jeho práva na spravodlivé súdne konanie a práva na prejednanie veci v primeranej

lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)

v konaní sp. zn. a jeho uznesením č. k. -1657 z 19. augusta

2015.

Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vystupoval ako žalovaný

v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

, ktorého predmetom bolo zaplatenie sumy 15 858 676,24 € z titulu náhrady

škody. Tento nárok uplatnila spoločnosť

(ďalej len „žalobca“).

Žalobca sa v označenom konaní návrhom z 8. apríla 2015 domáhal prerušenia

konania podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“). Svoj návrh odôvodnil tým, že na návrh

generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) z 9. marca

2015 prebieha na ústavnom súde konanie () o súlade § 141a v spojení

s s a .

Okresný súd uznesením č. k. -1646 zo 7. mája 2015 návrhu žalobcu

vyhovel a konanie prerušil do právoplatného skončenia konania vedeného podľa čl. 125

ods. 1 písm. a) na ústavnom súde. V odôvodnení uznesenia okresný súd

zrekapituloval skutkové fakty o návrhu generálneho prokurátora a uviedol, že „v konaní

pred tunajším súdom bude súd opätovne rozhodovať o návrhu žalovaného zo dňa 4.1.2011

na uloženie povinnosti žalobcovi zložiť preddavok na trovy konania“. Uzavrel,

že „na Ústavnom súde SR prebieha konanie o súlade právnych predpisov..., v ktorom sa

rieši otázka, ktorá bude mať podstatný význam per rozhodnutie súdu v predmetnej

prejednávanej veci...“.

Sťažovateľ podal odvolanie, ktorým navrhoval zmeniť prvostupňové uznesenie

okresného súdu tak, že návrh žalobcu na prerušenie konania sa zamietne. Zdôraznil,

že „ upravuje fakultatívne prerušenie konania, kedy súd môže

prerušiť konanie do právoplatného skončenia iného konania, v ktorom sa rieši otázka,

ktorá má pre rozhodnutie súdu význam. Takouto otázkou však nemôže byť súlad právnych

predpisov ako je tomu v prejednávanej veci. Dôvodom na prerušenie konania by mohlo byť

len to, aby súd v danej veci postupoval podľa ustanovenia

a konanie by prerušil do právoplatného skončenia konania na Ústavnom súde... o súlade

právnych predpisov na základe vlastného návrhu. Súd konajúci v danej veci však sám takýto

návrh nepodal a z tohto dôvodu konania neprerušil.“.

Krajský súd uznesením č. k. -1657 z 19. augusta 2015 uznesenie

okresného súdu o prerušení konania potvrdil. Uviedol, že „odvolanie... nie je opodstatnené,

aj keď s dôvodmi vedúcimi k inak správnemu rozhodnutiu o prerušení konania sa stotožniť

nedá“. Podľa názoru krajského súdu mal na mysli „možnosť

a nie povinnosť súdu prerušiť konanie do vyriešenia určitej otázky v inom konaní. Musí ale

ísť o otázku predbežnú, teda takú, ktorú si môže vyriešiť i sám ( ).

Vyriešenie otázky súladu právnych predpisov s ... však nie je otázkou, ktorú môže

súd vyriešiť sám. Platí totiž ustanovenie , podľa ktorého súd je viazaný

rozhodnutím Ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis je v rozpore s ,

so zákonom alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná...“.

Súčasne však podľa názoru krajského súdu „z ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b/ nevyplýva,

aby predpokladom na prerušenie konania mal byť vlastný návrh konajúceho súdu o súlade

právnych predpisov s ... Veta prvá ustanovenia totiž

ukladá povinnosť súdu prerušiť konanie tiež vtedy, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú

nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Takouto otázkou je i otázka súladu právnych

predpisov s ... To znamená, že ak konajúci súd zistí, že na Ústavnom súde

Slovenskej republiky sa vedie konanie o súlade určitého právneho predpisu s

Slovenskej republiky je jeho povinnosťou konanie prerušiť bez potreby zaslania vlastného

návrhu Ústavnému súdu Slovenskej republiky na zaujatie stanoviska.“. S poukazom na

v tom čase prebiehajúce konanie pred ústavným súdom () preto krajský súd

konštatoval, že „do vyriešenia tejto otázky ústavným súdom, súd konať vo veci nemôže“.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ zdôrazňuje ako východiskový svoj

názor, podľa ktorého v okolnostiach predmetne kauzy „dôvodom na prerušenie konania by

mohlo byť len to, ak by súd v danej veci postupoval podľa

(obligatórne prerušenie) a prerušil by konanie do právoplatného skončenia konania

na Ústavnom súde SR o súlade právnych predpisov na základe vlastného návrhu.

Všeobecný súd v danej veci však sám takýto návrh nepodal a z tohto dôvodu neprerušil

konanie. Inými slovami povedané, ak nejaký procesný inštitút sleduje určitý cieľ, tak ho nie

je možné obchádzať inými procesnými inštitútmi, ktoré primárne takýto cieľ nesledujú...

samotné konanie na ústavnom súde SR ešte totiž neznamená, že by súdy neboli povinné

aplikovať ustanovenie do doby rozhodnutia Ústavného súdu SR. Práve

naopak, sú povinné rešpektovať toto ustanovenie, pričom tomu nasvedčuje i sám návrh GP,

ktorého súčasťou nebol návrh na pozastavenie namietaných zákonných ustanovení,

ktorých súlad má byť predmetom konania na Ústavnom súde SR.“. V nadväznosti na to

sťažovateľ odkazuje na

Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení

jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) a dôvodí,

že „Ústavný súd SR... nepozastavil účinnosť namietaných zákonných ustanovení a tak

vyjadril jednoznačný postoj, že dôvody na pozastavenie účinnosti nie sú dané a všeobecné

súdy sú preto povinné aplikovať ustanovenie Za takejto procesnej situácie

nemožno obchádzať rozhodnutie Ústavného súdu SR uznesením o prerušení konania § 109

ods. 2 písm. c/ , ktoré primárne sleduje iný cieľ než akého sa dožadoval žalobca.“.

Postoj krajského súdu k aplikácii by podľa sťažovateľa

„v okolnostiach prípadu znamenal to, že sa ním nahrádza (resp. obchádza) predbežné

rozhodnutie Ústavného súdu SR o nepozastavení účinnosti namietaných právnych

predpisov. Inými slovami povedané, aj napriek tomu, že Ústavný súd SR nepozastavil

účinnosť namietaných predpisov, tak z materiálneho hľadiska by aplikáciou právneho

názoru odvolacieho súdu došlo k takémuto pozastaveniu účinnosti. Navyše tento názor

odvolacieho súdu je prekvapivý, keďže takýto právny názor netvrdil ani súd prvého stupňa,

ani žalobca v konaní pred súdom prvého stupňa (nevieme, či takýto názor uplatňoval

v konaní pred odvolacím súdom, keďže žiadne vyjadrenie žalobcu k odvolaniu sťažovateľa

nám nebolo doručené).“.

Pokiaľ ide o základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

a o právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote, podľa sťažovateľa sú

porušované, „lebo napadnutým uznesením sa právoplatne prerušilo konanie a súd vo veci

nekoná“.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie

vo veci samej nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa Slovenský pozemkový fond podľa čl. 46 ods. 1

SR a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a

ods. 2 a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd Uznesením Krajského súdu v Prešove, spis. zn. -1657

zo dňa 19.08.2015 a konaním, ktoré mu predchádzalo, porušené bolo.

2. Zrušuje sa v celom rozsahu Uznesenie Krajského súdu v Prešove, spis. zn.

-1657 zo dňa 19.08.2015 a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie

konanie, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť sťažovateľovi Slovenskému

pozemkovému fondu do 15 dní od doručenia tohto nálezu trovy konania na účet jeho

právneho zástupcu Advokátska kancelária Mandzák a spol., s. r. o.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už judikoval,

že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu

preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

Aj pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské

práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej

lehote, preto ani v obsahu týchto práv niet zásadnej odlišnosti (napr. ,

).

1. Sťažnosť sťažovateľa smeruje proti uzneseniu krajského súdu, ktorým bolo

potvrdené prerušenie konania vykonané uznesením okresného súdu. Ani jedno z uvedených

rozhodnutí všeobecných súdov nie je rozhodnutím meritórnym, čo podľa názoru ústavného

súdu významným spôsobom ovplyvňuje intenzitu ich zásahu do základného práva

sťažovateľa na súdnu ochranu i do jeho práva na spravodlivé súdne konanie. Tak základné

právo podľa , ako aj právo podľa dohovoru orientujú

prioritne svoju ústavnú silu na ochranu hmotného práva, ktoré je predmetom sporu medzi

žalobcom a žalovaným, kvôli ktorému súdne konanie prebieha a ktorému bude

prostredníctvom rozhodnutia vo veci samej poskytnutá súdna ochrana.

V čase, keď sťažovateľ ako žalovaný adresoval okresnému súdu svoj návrh

podľa , očakával, že tomuto návrhu bude vyhovené, čo nezanedbateľným

spôsobom sťaží procesnú pozíciu žalobcu (§ 141a ods. 1 prvá veta v spojení s § 141a ods. 2

), pretože nesplnenie povinnosti uloženej súdnym rozhodnutím, ktorého sa sťažovateľ

domáhal, by viedlo k obligatórnemu zastaveniu konania ( štvrtá veta ).

Prerušenie konania svojou podstatou neovplyvňuje to, aký meritórny výsledok

prinesie záver konania. V posudzovanej veci však okresný súd prerušením konania oslabil

procesnú pozíciu sťažovateľa, ktorá mu ako žalovanému po podaní návrhu na zloženie

preddavku na trovy konania prinášala vzhľadom na koncept nádej na skoré

ukončenie konania bez meritórneho rozhodnutia.

Z popísaného hľadiska ústavný súd zdôrazňuje, že sila či faktická výhodnosť

procesnej pozície sporovej strany v priebehu konania formálno-právne nemôže mať vplyv

na spravodlivosť a objektivitu rozhodnutia súdu vo veci samej. Aj v posudzovanej veci je

zjavné, že či už by okresný súd povinnosť zložiť preddavok na trovy konania žalobcovi

uložil alebo by návrh sťažovateľa podľa zamietol, nemalo by to vplyv na

podobu meritórneho rozhodnutia v dotknutom spore. Skutkové a právne posúdenie

hmotnoprávneho nároku žalobcu uplatneného v žalobe nie je po právnej stránke nijako

podmienené rozhodnutím súdu o povinnosti žalobcu zložiť preddavok na trovy konania.

Preto podľa názoru ústavného súdu ani žalované prerušenie konania, ktorým bolo

rozhodnutie o návrhu sťažovateľa oddialené, nemalo v prerokovávanej veci potenciál

ovplyvniť spravodlivosť a objektivitu rozsúdenia sporu.

Na strane druhej ústavný súd akceptuje, že kvalita poskytnutej súdnej ochrany sa

neprejavuje len v jej formálno-právnom a inter partes záväznom výsledku. I proces k tomuto

výsledku vedúci musí poskytovať záruky eliminácie ústavne škodlivých vplyvov

na základné práva sporových strán. Formulovaná požiadavka sa napĺňa prostredníctvom

zákonnej regulácie civilného sporového konania. Ňou zákonodarca určuje konajúcemu súdu

pravidlá, ktoré v konaní musia byť rešpektované na to, aby súdne konanie a jeho výsledok

boli spravodlivé a objektívne. Ak potom všeobecný súd koná v rozpore so zákonnou

reguláciou civilného sporového konania, po stránke materiálnej neumožňuje jeho

účastníkom domáhať sa ich základného práva na súdnu ochranu v medziach zákona,

ktorý vykonáva ( ). Z uvedených dôvodov nemožno

a priori vylúčiť ústavne relevantný negatívny vplyv formálne nezákonného prerušenia

civilného súdneho konania na kvalitu základného práva účastníka takého konania na súdnu

ochranu. Otázkou však zostáva, ktoré čiastkové právo tvoriace súčasť základného práva

na súdnu ochranu uvedená nezákonnosť nedovolene atakuje. Ústavný súd už mnohokrát

judikoval, že je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené

konanie súdov, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu

ochranu (napr. , , a ďalšie).

2. Sťažovateľ v sťažnostnom petite, ktorý je pre ústavný súd záväzný (§ 20 ods. 4

), označil základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov ako ten aspekt súdnej ochrany, ktorého sa podľa jeho názoru nezákonné

prerušenie konania nedovolene dotklo. Ústavný súd sa stotožňuje s existenciou priamej

funkčnej väzby medzi prerušením konania a základným právom účastníka konania

zaručeným v . Už vo veci sp. zn. ústavný súd napríklad

uviedol, že ak bolo konanie pred všeobecným súdom prerušené z obligatórnych dôvodov

vyplývajúcich z , kým tieto dôvody trvajú, nemôže dochádzať

ku zbytočným prieťahom. Také konania nie sú spôsobilým predmetom zbytočných

prieťahov podľa . Naproti tomu v prípade konaní prerušených

z fakultatívnych dôvodov vyplývajúcich z ustanovenia musí ústavný súd

skúmať, či nečinnosť všeobecného súdu je dôvodná, teda či nebolo jeho povinnosťou

pokračovať v konaní (napr. aj ). Rekapitulovaný právny názor však orientuje

pozornosť na postup súdu ako zásah, ktorým má byť základné právo podľa čl. 48 ods. 2

atakované. Avšak aj rozhodnutie o prerušení konania na základné právo na

bezprieťahové konanie vplýva, keďže sa jeho právoplatnosťou nastoľuje procesný stav

vylučujúci porušovanie základného práva podľa samotným postupom

žalovaného súdu. No zároveň rozhodnutie o prerušení konania nepochybne odďaľuje

dosiahnutie stavu právnej istoty o riešení otázky tvoriacej predmet súdneho konania, čo je

hlavný cieľ a účel základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

(, , ). Preto ak by rozhodnutie o prerušení

civilného sporového konania nebolo z hľadiska súladu so základným právo garantovaným

preskúmateľné, otvoril by sa všeobecným súdom priestor nezákonne

konanie prerušovať, a tým brániť v poskytovaní účinnej ústavno-súdnej ochrany

základnému právu účastníka konania na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov,

čo je výsledok ústavne neprípustný.

Ústavný súd čiastkovo uzatvára, že zákonnosť rozhodnutia všeobecného súdu

o prerušení konania v konečnom dôsledku nevykazuje len formálno-právnu povahu

bez akéhokoľvek materiálneho dopadu na základné právo účastníka konania na súdnu

ochranu, ale reálne ovplyvňuje základné právo účastníka konania na prerokovanie jeho veci

bez zbytočných prieťahov. Preto argumentácii použitej sťažovateľom v odôvodnení jeho

sťažnosti a založenej na nezákonnej aplikácii krajským súdom

nechýba nevyhnutná ústavno-právna dimenzia.

Ústavný súd sa aj z vecného hľadiska stotožňuje s dôvodmi sťažovateľa. Zasadenie

v aplikačných súvislostiach iných kompetenčných a procesných

noriem ( a ) vylučuje taký jeho výklad,

k akému sa krajský súd svojím potvrdzujúcim uznesením priklonil. Nie je potrebné

siahodlho vysvetľovať, že samotné podanie návrhu všeobecného súdu na začatie konania

o súlade právnych predpisov a na to nadväzujúce prebiehajúce konanie na ústavnom súde

nemôže mať za následok vznik povinnosti všetkých všeobecných súdov prerušiť všetky

konania, v ktorých sa má napadnuté ustanovenie právneho predpisu aplikovať. Právny

názor, ku ktorému dospel krajský súd, je totiž v rozpore s vnútornou koncepciou čl. 144

. Len vtedy, ak v konkrétnej veci konajúci nezávislý sudca, viazaný len ,

ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom (čl. 144

ods. 1 ), dospeje k vnútornému presvedčeniu ( – „ak sa súd

domnieva“) o rozpore právneho predpisu s právnym predpisom vyššej právnej sily, vzniká

mu jednotná povinnosť konanie prerušiť a podať návrh na začatie konania podľa čl. 125

ods. 1 . Preto aj bolo potrebné interpretovať tak, že jeho

prvá veta má vo vzťahu k zvyšnej časti aplikačnú pozíciu generality, teda uplatní sa

vo všetkých prípadoch pod ňu spadajúcich s výnimkou situácie uvedenej v druhej vete, čo je

práve posudzovaná vec sťažovateľa.

Sumarizované zistenia a závery ústavného súdu by takto svedčali v prospech prijatia

sťažnosti sťažovateľa na ďalšie konanie. Na výsledok predbežného

prerokovania predloženej sťažnosti však podľa názoru ústavného súdu vplýva ešte jeden

podstatný faktor. Je ním intenzita sťažovateľom označeného zásahu do jeho základných

práv a slobôd.

Práve v rovine základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

ústavný súd stabilne judikuje, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne

za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa (, , , ). Ojedinelá

nečinnosť súdu hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama osebe ešte nemusí zakladať

porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 (, ). V prípade, keď ústavný súd zistil, že charakter

postupu všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo

možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle , nevyslovil

porušenie základného práva zaručeného v tomto článku (napr. , ),

prípadne návrhu buď nevyhovel (napr. ), alebo ho odmietol ako zjavne

neopodstatnený (napr. , , ).

V posudzovanej veci bolo sťažnosťou napadnuté potvrdzujúce uznesenie krajského

súdu sťažovateľovi doručené 24. septembra 2015. V konaní vedenom podľa čl. 125 ods. 1

písm. a) ústavný súd nálezom č. k. -55 z 11. mája 2016 rozhodol,

že nie je v súlade s a . Na základe uverejnenia

predmetného nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky (pod č. ) stratil

účinnosť 14. júna 2016. Týmto dňom pominula prekážka ďalšieho priebehu

konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. . Možno teda konštatovať,

že v dôsledku nezákonného rozhodnutia o prerušení konania došlo k oddialeniu nastolenia

právnej istoty sťažovateľa o necelých deväť mesiacov. V zmysle judikatúry rekapitulovanej

v predchádzajúcom odseku nemožno takéto spomalenie konania považovať za zasahujúce

do základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov tak invazívne, že by

došlo k založeniu právomoci ústavného súdu podľa . Ústavný súd pri

tomto hodnotení berie do úvahy fakt, že sťažnosťou je napadnuté potvrdzujúce uznesenie

krajského súdu, nie postup okresného súdu vo veci samej. Preto ani nebolo potrebné skúmať

kvalitu priebehu konania na okresnom súde (sp. zn. ) z pohľadu

rešpektovania základného práva sťažovateľa zaručeného .

Zhrňujúco tak ústavný súd konštatuje, že sťažnosťou napadnuté potvrdzujúce

rozhodnutie krajského súdu je v rozpore so zákonom, dopad na základné právo sťažovateľa

na prerokovanie jeho veci (tvoriacej predmet konania sp. zn. )

bez zbytočných prieťahov malo, avšak intenzita konštatovaného dopadu nedosahuje úroveň

vyžadujúcu si zásah ústavného súdu. Sťažnosť je tak v časti namietaného porušenia čl. 48

ods. 2 a dohovoru v požiadavke na prerokovanie záležitosti v primeranej

lehoty uznesením krajského súdu č. k. -1657 z 19. augusta 2015 zjavne

neopodstatnená.

3. Pokiaľ ide o sťažnosťou namietaný postup krajského súdu predchádzajúci vydaniu

napadnutého potvrdzujúceho uznesenia, podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu

(napr. , , , , , )

sa ochrana základnému právu vrátane základného práva podľa poskytuje

v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie

základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade krajským súdom)

ešte trvalo. Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza k porušovaniu

označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú

( ). Vychádza pritom z toho, že účelom práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (rovnako aj práva na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote) je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba

domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci (napr. , ,

).

Sťažovateľ doručil svoju sťažnosť ústavnému súdu 19. novembra 2015, teda v čase,

keď krajský súd vo veci odvolania sťažovateľa proti prvostupňovému uzneseniu okresného

súdu o prerušení konania už nekonal. Je teda nepochybné, že k namietanému porušovaniu

sťažovateľom označených práv postupom krajského súdu už v tom čase nemohlo

dochádzať. Aj v tejto časti je preto sťažnosť zjavne neopodstatnená.

4. Sťažovateľ vo vzťahu k navrhovanému vysloveniu porušenia jeho základného

práva na súdnu ochranu i práva na spravodlivé súdne konanie napadnutému uzneseniu

krajského súdu vytkol nedostatočné odôvodnenie. Tvrdí, že „odôvodnenie napadnutého

rozhodnutia nie je náležite odôvodnené...“.

Jedným z princípov predstavujúcich súčasť práva na riadny proces (čl. 46 ods. 1

) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu svoje rozhodnutia

náležite odôvodniť (m. m. ). Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 157 ods. 2

) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov

na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej (m. m. ). Všeobecný

súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež

na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto

premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale

v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať

z toho, že práve tieto súdy majú poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnu

ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených

záujmov účastníkov (obdobne napr. , ,

a ).

Úlohou krajského súdu bolo zareagovať v odôvodnení svojho potvrdzujúceho

uznesenia na odvolacie námietky sťažovateľa. Podľa názoru ústavného súdu tejto

požiadavke krajský súd učinil zadosť, keď zrozumiteľne vysvetlil svoje úvahy, ktoré ho

viedli k potvrdzujúcemu výroku. Krajský súd dal v odôvodnení napadnutého uznesenia

zreteľné odpovede na aplikáciu oboch dotknutých ustanovení Občianskeho súdneho

poriadku, jeho závery nemožno vyhodnotiť ako nedostatočne odôvodnené napriek tomu,

že ústavný súd konštatoval ich vadnosť z pohľadu zákonnosti i účelu. Na všetky podstatné

aspekty súdnej ochrany poskytovanej krajským súdom v čiastkovom procesnom predmete

(prerušenie konania) konania ako celku sú v odôvodnení jeho uznesenia predložené reakcie

akceptovateľné v rovine požiadaviek plynúcich zo základného práva na súdnu ochranu

i práva na spravodlivé súdne konanie na kvalitu odôvodnení rozhodnutí všeobecných súdov.

Aj v tejto časti je tak sťažnosť zjavne neopodstatnená.

5. Napokon ústavný súd neopomenul ani zreteľný náznak poslednej výhrady

prednesenej sťažovateľom voči postupu krajského súdu pri rozhodovaní o jeho odvolaní.

Sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že kým okresný súd prerušil konanie na základe § 109

ods. 2 písm. c) , krajský súd správnosť prerušujúceho výroku založil na potrebe

aplikácie . Sťažovateľ k tomu kritizuje, že „tento názor

odvolacieho súdu je prekvapivý, keďže takýto právny názor netvrdil ani súd prvého stupňa,

ani žalobca v konaní pred súdom prvého stupňa (nevieme, či takýto názor uplatňoval

v konaní pred odvolacím súdom, keďže žiadne vyjadrenie žalobcu k odvolaniu sťažovateľa

nám nebolo doručené)“.

Pri predbežnom prerokovaní tejto námietky sa ústavný súd nestotožňuje s tvrdením

sťažovateľa použitým na inom mieste jeho sťažnosti, podľa ktorého „dovolanie v danej veci

nie je prípustné s poukazom na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu SR“. Sťažovateľ

neuvádza žiaden príklad rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“). Ústavný súd naopak odkazuje, že napríklad podľa uznesenia najvyššieho

súdu zo 17. septembra 2009 v konaní sp. zn. «konanie odvolacieho súdu,

z ktorého vzišlo dovolaním napadnuté rozhodnutie, neprebehlo podľa zásad spravodlivého

konania, nakoľko tým, že odvolací súd svoje rozhodnutie „nečakane“ založil na iných

právnych záveroch než súd prvého stupňa, v skutočnosti žalobcom... odňal právo namietať

správnosť jeho právneho názoru na inštančne vyššom súde; takýmto postupom žalobcom...

odňal možnosť konať pred súdom v zmysle ». Judikovaný postoj

potvrdil najvyšší súd aj v neskoršej rozhodovacej praxi (napr. uznesenie sp. zn.

z 11. júna 2015).

Ak teda sťažovateľ bol toho názoru, že mu krajský súd nedovolene zamedzil vyjadriť

sa k odlišnému právnemu hodnoteniu návrhu žalobcu na prerušenie konania, dovolanie

podľa mal podať, a tým docieliť ochranu svojho základného

práva na súdnu ochranu i práva na spravodlivé súdne konanie. V prípade odňatia možnosti

konať pred súdom bolo totiž dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho

súdu, teda aj proti potvrdzujúcemu uzneseniu o prerušení konania.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Sťažovateľ dovolanie ako opravný prostriedok z hľadiska prednesenej sťažnostnej

námietky prípustný nepodal, preto je v tejto časti jeho sťažnosť neprípustná.

6. V závere odôvodnenia svojho odmietavého uznesenia ústavný súd zhrňujúco

rekapituluje, že napadnuté potvrdzujúce uznesenie krajského súdu je nezákonné.

V rovine základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu a jeho práva na spravodlivé

súdne konanie konštatovaná nezákonnosť nemá potenciál narušiť spravodlivosť

a objektivitu rozhodnutia vo veci samej, pretože vyhovenie sťažovateľovmu návrhu

podľa nemohlo ovplyvniť podobu meritórneho rozhodnutia o žalobe

žalobcu. Napadnuté uznesenie krajského súdu bolo primerane odôvodnené, čo dokazuje už

len samotná skutočnosť, že sťažovateľ argumentoval proti právnym záverom krajského

súdu o aplikovateľnosti . Ak by uznesenie krajského súdu nebolo

dostatočne odôvodnené, sťažovateľ by predsa nemal proti čomu argumentovať.

V rovine základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote sa nezákonné uznesenie krajského súdu týchto

práv sťažovateľa dotýka, avšak vzhľadom na spôsobené predĺženie konania o približne

deväť mesiacov nejde o natoľko intenzívny zásah, že by to odôvodňovalo prijatie sťažnosti

na ďalšie konanie.

Pokiaľ ide o postup krajského súdu predchádzajúci vydaniu jeho napadnutého

uznesenia z hľadiska základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, krajský súd už v čase doručenia

sťažnosti ústavnému súdu o odvolaní sťažovateľa nekonal, preto už tieto jeho práva

porušované byť nemohli. V rovine základného práva na súdnu ochranu a práva

na spravodlivé súdne konanie mohol sťažovateľ na podklade tvrdenej vady zmätočnosti

podľa postup krajského súdu ako súdu odvolacieho atakovať

dovolaním, Keďže tak neurobil, sťažnosť je v tejto časti neprípustná.

Ústavný súd rovnako považoval za potrebné pripomenúť, že v čase rozhodovania

o sťažnosti sťažovateľa v rámci jej predbežného prerokovania už netvorí súčasť

právneho poriadku, v dôsledku čoho by ani prípadné budúce vyslovenie porušenia

označených práv sťažovateľa, zrušenie napadnutého uznesenia a vrátenie veci krajskému

súdu na ďalšie konanie nemohlo viesť k vyhoveniu návrhu sťažovateľa na uloženie

povinnosti zložiť preddavok na trovy konania.

7. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľa formulovanými v sťažnostnom petite, keďže rozhodovanie

o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta

).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. apríla 2017