Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 247/2017
PDF · 280.47 KB
No categories available
III. ÚS 247/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. apríla 2017
predbežne prerokoval sťažnosť Slovenského pozemkového fondu, Búdková 3555/36,
Bratislava, zastúpeného spoločnosťou Advokátska kancelária Mandzák a spol., s. r. o.,
Zámocká 5, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Michal Mandzák,
vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne
konanie a práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní
sp. zn. 7 Co 225/2015 a jeho uznesením č. k. 7 Co 225/2015-1657 z 19. augusta 2015
a takto
rozhodol:
Sťažnosť Slovenského pozemkového fondu o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. novembra
2015 doručená sťažnosť Slovenského pozemkového fondu, Búdková 3555/36, Bratislava
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu
ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2
ústavy a jeho práva na spravodlivé súdne konanie a práva na prejednanie veci v primeranej
lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)
v konaní sp. zn. 7 Co 225/2015 a jeho uznesením č. k. 7 Co 225/2015-1657 z 19. augusta
2015.
Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vystupoval ako žalovaný
v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.
17 C 225/2014, ktorého predmetom bolo zaplatenie sumy 15 858 676,24 € z titulu náhrady
škody. Tento nárok uplatnila spoločnosť
(ďalej len „žalobca“).
Žalobca sa v označenom konaní návrhom z 8. apríla 2015 domáhal prerušenia
konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok
v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“). Svoj návrh odôvodnil tým, že na návrh
generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) z 9. marca
2015 prebieha na ústavnom súde konanie (PL. ÚS 30/2015) o súlade § 141a v spojení
s § 372 OSP s čl. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy.
Okresný súd uznesením č. k. 17 C 225/2014-1646 zo 7. mája 2015 návrhu žalobcu
vyhovel a konanie prerušil do právoplatného skončenia konania vedeného podľa čl. 125
ods. 1 písm. a) ústavy na ústavnom súde. V odôvodnení uznesenia okresný súd
zrekapituloval skutkové fakty o návrhu generálneho prokurátora a uviedol, že „v konaní
pred tunajším súdom bude súd opätovne rozhodovať o návrhu žalovaného zo dňa 4.1.2011
na uloženie povinnosti žalobcovi zložiť preddavok na trovy konania“. Uzavrel,
že „na Ústavnom súde SR prebieha konanie o súlade právnych predpisov..., v ktorom sa
rieši otázka, ktorá bude mať podstatný význam per rozhodnutie súdu v predmetnej
prejednávanej veci...“.
Sťažovateľ podal odvolanie, ktorým navrhoval zmeniť prvostupňové uznesenie
okresného súdu tak, že návrh žalobcu na prerušenie konania sa zamietne. Zdôraznil,
že „§ 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p. upravuje fakultatívne prerušenie konania, kedy súd môže
prerušiť konanie do právoplatného skončenia iného konania, v ktorom sa rieši otázka,
ktorá má pre rozhodnutie súdu význam. Takouto otázkou však nemôže byť súlad právnych
predpisov ako je tomu v prejednávanej veci. Dôvodom na prerušenie konania by mohlo byť
len to, aby súd v danej veci postupoval podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p.
a konanie by prerušil do právoplatného skončenia konania na Ústavnom súde... o súlade
právnych predpisov na základe vlastného návrhu. Súd konajúci v danej veci však sám takýto
návrh nepodal a z tohto dôvodu konania neprerušil.“.
Krajský súd uznesením č. k. 7 Co 225/2015-1657 z 19. augusta 2015 uznesenie
okresného súdu o prerušení konania potvrdil. Uviedol, že „odvolanie... nie je opodstatnené,
aj keď s dôvodmi vedúcimi k inak správnemu rozhodnutiu o prerušení konania sa stotožniť
nedá“. Podľa názoru krajského súdu mal § 109 ods. 2 písm. c) OSP na mysli „možnosť
a nie povinnosť súdu prerušiť konanie do vyriešenia určitej otázky v inom konaní. Musí ale
ísť o otázku predbežnú, teda takú, ktorú si môže vyriešiť i sám (§ 135 ods. 2 O. s. p.).
Vyriešenie otázky súladu právnych predpisov s Ústavou... však nie je otázkou, ktorú môže
súd vyriešiť sám. Platí totiž ustanovenie § 135 ods. 1 O. s. p., podľa ktorého súd je viazaný
rozhodnutím Ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis je v rozpore s ústavou,
so zákonom alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná...“.
Súčasne však podľa názoru krajského súdu „z ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b/ nevyplýva,
aby predpokladom na prerušenie konania mal byť vlastný návrh konajúceho súdu o súlade
právnych predpisov s Ústavou... Veta prvá ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. totiž
ukladá povinnosť súdu prerušiť konanie tiež vtedy, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú
nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Takouto otázkou je i otázka súladu právnych
predpisov s Ústavou... To znamená, že ak konajúci súd zistí, že na Ústavnom súde
Slovenskej republiky sa vedie konanie o súlade určitého právneho predpisu s Ústavou
Slovenskej republiky je jeho povinnosťou konanie prerušiť bez potreby zaslania vlastného
návrhu Ústavnému súdu Slovenskej republiky na zaujatie stanoviska.“. S poukazom na
v tom čase prebiehajúce konanie pred ústavným súdom (PL. ÚS 30/2015) preto krajský súd
konštatoval, že „do vyriešenia tejto otázky ústavným súdom, súd konať vo veci nemôže“.
V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ zdôrazňuje ako východiskový svoj
názor, podľa ktorého v okolnostiach predmetne kauzy „dôvodom na prerušenie konania by
mohlo byť len to, ak by súd v danej veci postupoval podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p.
(obligatórne prerušenie) a prerušil by konanie do právoplatného skončenia konania
na Ústavnom súde SR o súlade právnych predpisov na základe vlastného návrhu.
Všeobecný súd v danej veci však sám takýto návrh nepodal a z tohto dôvodu neprerušil
konanie. Inými slovami povedané, ak nejaký procesný inštitút sleduje určitý cieľ, tak ho nie
je možné obchádzať inými procesnými inštitútmi, ktoré primárne takýto cieľ nesledujú...
samotné konanie na ústavnom súde SR ešte totiž neznamená, že by súdy neboli povinné
aplikovať ustanovenie § 141a O. s. p. do doby rozhodnutia Ústavného súdu SR. Práve
naopak, sú povinné rešpektovať toto ustanovenie, pričom tomu nasvedčuje i sám návrh GP,
ktorého súčasťou nebol návrh na pozastavenie namietaných zákonných ustanovení,
ktorých súlad má byť predmetom konania na Ústavnom súde SR.“. V nadväznosti na to
sťažovateľ odkazuje na § 38 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993
Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení
jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a dôvodí,
že „Ústavný súd SR... nepozastavil účinnosť namietaných zákonných ustanovení a tak
vyjadril jednoznačný postoj, že dôvody na pozastavenie účinnosti nie sú dané a všeobecné
súdy sú preto povinné aplikovať ustanovenie § 141a O. s. p. Za takejto procesnej situácie
nemožno obchádzať rozhodnutie Ústavného súdu SR uznesením o prerušení konania § 109
ods. 2 písm. c/ O. s. p., ktoré primárne sleduje iný cieľ než akého sa dožadoval žalobca.“.
Postoj krajského súdu k aplikácii § 109 ods. 1 písm. b) OSP by podľa sťažovateľa
„v okolnostiach prípadu znamenal to, že sa ním nahrádza (resp. obchádza) predbežné
rozhodnutie Ústavného súdu SR o nepozastavení účinnosti namietaných právnych
predpisov. Inými slovami povedané, aj napriek tomu, že Ústavný súd SR nepozastavil
účinnosť namietaných predpisov, tak z materiálneho hľadiska by aplikáciou právneho
názoru odvolacieho súdu došlo k takémuto pozastaveniu účinnosti. Navyše tento názor
odvolacieho súdu je prekvapivý, keďže takýto právny názor netvrdil ani súd prvého stupňa,
ani žalobca v konaní pred súdom prvého stupňa (nevieme, či takýto názor uplatňoval
v konaní pred odvolacím súdom, keďže žiadne vyjadrenie žalobcu k odvolaniu sťažovateľa
nám nebolo doručené).“.
Pokiaľ ide o základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
a o právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote, podľa sťažovateľa sú
porušované, „lebo napadnutým uznesením sa právoplatne prerušilo konanie a súd vo veci
nekoná“.
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie
vo veci samej nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa Slovenský pozemkový fond podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd Uznesením Krajského súdu v Prešove, spis. zn. 7Co/225/2015-1657
zo dňa 19.08.2015 a konaním, ktoré mu predchádzalo, porušené bolo.
2. Zrušuje sa v celom rozsahu Uznesenie Krajského súdu v Prešove, spis. zn.
7Co/225/2015-1657 zo dňa 19.08.2015 a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie
konanie, aby v nej znovu konal a rozhodol.
3. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť sťažovateľovi Slovenskému
pozemkovému fondu do 15 dní od doručenia tohto nálezu trovy konania na účet jeho
právneho zástupcu Advokátska kancelária Mandzák a spol., s. r. o.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...
Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už judikoval,
že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu
preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
Aj pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské
práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej
lehote, preto ani v obsahu týchto práv niet zásadnej odlišnosti (napr. I. ÚS 55/98,
1. Sťažnosť sťažovateľa smeruje proti uzneseniu krajského súdu, ktorým bolo
potvrdené prerušenie konania vykonané uznesením okresného súdu. Ani jedno z uvedených
rozhodnutí všeobecných súdov nie je rozhodnutím meritórnym, čo podľa názoru ústavného
súdu významným spôsobom ovplyvňuje intenzitu ich zásahu do základného práva
sťažovateľa na súdnu ochranu i do jeho práva na spravodlivé súdne konanie. Tak základné
právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru orientujú
prioritne svoju ústavnú silu na ochranu hmotného práva, ktoré je predmetom sporu medzi
žalobcom a žalovaným, kvôli ktorému súdne konanie prebieha a ktorému bude
prostredníctvom rozhodnutia vo veci samej poskytnutá súdna ochrana.
V čase, keď sťažovateľ ako žalovaný adresoval okresnému súdu svoj návrh
podľa § 141a ods. 1 OSP, očakával, že tomuto návrhu bude vyhovené, čo nezanedbateľným
spôsobom sťaží procesnú pozíciu žalobcu (§ 141a ods. 1 prvá veta v spojení s § 141a ods. 2
OSP), pretože nesplnenie povinnosti uloženej súdnym rozhodnutím, ktorého sa sťažovateľ
domáhal, by viedlo k obligatórnemu zastaveniu konania (§ 141a ods. 1 štvrtá veta OSP).
Prerušenie konania svojou podstatou neovplyvňuje to, aký meritórny výsledok
prinesie záver konania. V posudzovanej veci však okresný súd prerušením konania oslabil
procesnú pozíciu sťažovateľa, ktorá mu ako žalovanému po podaní návrhu na zloženie
preddavku na trovy konania prinášala vzhľadom na koncept § 141a OSP nádej na skoré
ukončenie konania bez meritórneho rozhodnutia.
Z popísaného hľadiska ústavný súd zdôrazňuje, že sila či faktická výhodnosť
procesnej pozície sporovej strany v priebehu konania formálno-právne nemôže mať vplyv
na spravodlivosť a objektivitu rozhodnutia súdu vo veci samej. Aj v posudzovanej veci je
zjavné, že či už by okresný súd povinnosť zložiť preddavok na trovy konania žalobcovi
uložil alebo by návrh sťažovateľa podľa § 141a ods. 1 OSP zamietol, nemalo by to vplyv na
podobu meritórneho rozhodnutia v dotknutom spore. Skutkové a právne posúdenie
hmotnoprávneho nároku žalobcu uplatneného v žalobe nie je po právnej stránke nijako
podmienené rozhodnutím súdu o povinnosti žalobcu zložiť preddavok na trovy konania.
Preto podľa názoru ústavného súdu ani žalované prerušenie konania, ktorým bolo
rozhodnutie o návrhu sťažovateľa oddialené, nemalo v prerokovávanej veci potenciál
ovplyvniť spravodlivosť a objektivitu rozsúdenia sporu.
Na strane druhej ústavný súd akceptuje, že kvalita poskytnutej súdnej ochrany sa
neprejavuje len v jej formálno-právnom a inter partes záväznom výsledku. I proces k tomuto
výsledku vedúci musí poskytovať záruky eliminácie ústavne škodlivých vplyvov
na základné práva sporových strán. Formulovaná požiadavka sa napĺňa prostredníctvom
zákonnej regulácie civilného sporového konania. Ňou zákonodarca určuje konajúcemu súdu
pravidlá, ktoré v konaní musia byť rešpektované na to, aby súdne konanie a jeho výsledok
boli spravodlivé a objektívne. Ak potom všeobecný súd koná v rozpore so zákonnou
reguláciou civilného sporového konania, po stránke materiálnej neumožňuje jeho
účastníkom domáhať sa ich základného práva na súdnu ochranu v medziach zákona,
ktorý čl. 46 ods. 1 ústavy vykonáva (čl. 51 ods. 1 ústavy). Z uvedených dôvodov nemožno
a priori vylúčiť ústavne relevantný negatívny vplyv formálne nezákonného prerušenia
civilného súdneho konania na kvalitu základného práva účastníka takého konania na súdnu
ochranu. Otázkou však zostáva, ktoré čiastkové právo tvoriace súčasť základného práva
na súdnu ochranu uvedená nezákonnosť nedovolene atakuje. Ústavný súd už mnohokrát
judikoval, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené
konanie súdov, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu
ochranu (napr. III. ÚS 333/08, III. ÚS 563/2012, II. ÚS 55/2017 a ďalšie).
2. Sťažovateľ v sťažnostnom petite, ktorý je pre ústavný súd záväzný (§ 20 ods. 4
zákona o ústavnom súde), označil základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov ako ten aspekt súdnej ochrany, ktorého sa podľa jeho názoru nezákonné
prerušenie konania nedovolene dotklo. Ústavný súd sa stotožňuje s existenciou priamej
funkčnej väzby medzi prerušením konania a základným právom účastníka konania
zaručeným v čl. 48 ods. 2 ústavy. Už vo veci sp. zn. I. ÚS 142/04 ústavný súd napríklad
uviedol, že ak bolo konanie pred všeobecným súdom prerušené z obligatórnych dôvodov
vyplývajúcich z § 109 ods. 1 OSP, kým tieto dôvody trvajú, nemôže dochádzať
ku zbytočným prieťahom. Také konania nie sú spôsobilým predmetom zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Naproti tomu v prípade konaní prerušených
z fakultatívnych dôvodov vyplývajúcich z ustanovenia § 109 ods. 2 OSP musí ústavný súd
skúmať, či nečinnosť všeobecného súdu je dôvodná, teda či nebolo jeho povinnosťou
pokračovať v konaní (napr. aj III. ÚS 136/09). Rekapitulovaný právny názor však orientuje
pozornosť na postup súdu ako zásah, ktorým má byť základné právo podľa čl. 48 ods. 2
ústavy atakované. Avšak aj rozhodnutie o prerušení konania na základné právo na
bezprieťahové konanie vplýva, keďže sa jeho právoplatnosťou nastoľuje procesný stav
vylučujúci porušovanie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy samotným postupom
žalovaného súdu. No zároveň rozhodnutie o prerušení konania nepochybne odďaľuje
dosiahnutie stavu právnej istoty o riešení otázky tvoriacej predmet súdneho konania, čo je
hlavný cieľ a účel základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
(I. ÚS 76/03, III. ÚS 154/06, III. ÚS 411/2015). Preto ak by rozhodnutie o prerušení
civilného sporového konania nebolo z hľadiska súladu so základným právo garantovaným
čl. 48 ods. 2 ústavy preskúmateľné, otvoril by sa všeobecným súdom priestor nezákonne
konanie prerušovať, a tým brániť v poskytovaní účinnej ústavno-súdnej ochrany
základnému právu účastníka konania na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov,
čo je výsledok ústavne neprípustný.
Ústavný súd čiastkovo uzatvára, že zákonnosť rozhodnutia všeobecného súdu
o prerušení konania v konečnom dôsledku nevykazuje len formálno-právnu povahu
bez akéhokoľvek materiálneho dopadu na základné právo účastníka konania na súdnu
ochranu, ale reálne ovplyvňuje základné právo účastníka konania na prerokovanie jeho veci
bez zbytočných prieťahov. Preto argumentácii použitej sťažovateľom v odôvodnení jeho
sťažnosti a založenej na nezákonnej aplikácii § 109 ods. 1 písm. b) OSP krajským súdom
nechýba nevyhnutná ústavno-právna dimenzia.
Ústavný súd sa aj z vecného hľadiska stotožňuje s dôvodmi sťažovateľa. Zasadenie
§ 109 ods. 1 písm. b) OSP v aplikačných súvislostiach iných kompetenčných a procesných
noriem (čl. 125 ods. 2 ústavy a § 38 zákona o ústavnom súde) vylučuje taký jeho výklad,
k akému sa krajský súd svojím potvrdzujúcim uznesením priklonil. Nie je potrebné
siahodlho vysvetľovať, že samotné podanie návrhu všeobecného súdu na začatie konania
o súlade právnych predpisov a na to nadväzujúce prebiehajúce konanie na ústavnom súde
nemôže mať za následok vznik povinnosti všetkých všeobecných súdov prerušiť všetky
konania, v ktorých sa má napadnuté ustanovenie právneho predpisu aplikovať. Právny
názor, ku ktorému dospel krajský súd, je totiž v rozpore s vnútornou koncepciou čl. 144
ústavy. Len vtedy, ak v konkrétnej veci konajúci nezávislý sudca, viazaný len ústavou,
ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom (čl. 144
ods. 1 ústavy), dospeje k vnútornému presvedčeniu (čl. 144 ods. 2 ústavy – „ak sa súd
domnieva“) o rozpore právneho predpisu s právnym predpisom vyššej právnej sily, vzniká
mu jednotná povinnosť konanie prerušiť a podať návrh na začatie konania podľa čl. 125
ods. 1 ústavy. Preto aj § 109 ods. 1 písm. b) OSP bolo potrebné interpretovať tak, že jeho
prvá veta má vo vzťahu k zvyšnej časti aplikačnú pozíciu generality, teda uplatní sa
vo všetkých prípadoch pod ňu spadajúcich s výnimkou situácie uvedenej v druhej vete, čo je
práve posudzovaná vec sťažovateľa.
Sumarizované zistenia a závery ústavného súdu by takto svedčali v prospech prijatia
sťažnosti sťažovateľa na ďalšie konanie. Na výsledok predbežného
prerokovania predloženej sťažnosti však podľa názoru ústavného súdu vplýva ešte jeden
podstatný faktor. Je ním intenzita sťažovateľom označeného zásahu do jeho základných
práv a slobôd.
Práve v rovine základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
ústavný súd stabilne judikuje, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne
za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, I. ÚS 61/03, III. ÚS 372/09). Ojedinelá
nečinnosť súdu hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama osebe ešte nemusí zakladať
porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy (I. ÚS 35/01, III. ÚS 103/05). V prípade, keď ústavný súd zistil, že charakter
postupu všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo
možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevyslovil
porušenie základného práva zaručeného v tomto článku (napr. II. ÚS 57/01, IV. ÚS 110/04),
prípadne návrhu buď nevyhovel (napr. I. ÚS 11/00), alebo ho odmietol ako zjavne
neopodstatnený (napr. IV. ÚS 221/05, III. ÚS 126/2010, I. ÚS 96/2011).
V posudzovanej veci bolo sťažnosťou napadnuté potvrdzujúce uznesenie krajského
súdu sťažovateľovi doručené 24. septembra 2015. V konaní vedenom podľa čl. 125 ods. 1
písm. a) ústavy ústavný súd nálezom č. k. PL. ÚS 30/2015-55 z 11. mája 2016 rozhodol,
že § 141a OSP nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy. Na základe uverejnenia
predmetného nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky (pod č. 194/2016 Z. z.) stratil
§ 141a OSP účinnosť 14. júna 2016. Týmto dňom pominula prekážka ďalšieho priebehu
konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 17 C 225/2014. Možno teda konštatovať,
že v dôsledku nezákonného rozhodnutia o prerušení konania došlo k oddialeniu nastolenia
právnej istoty sťažovateľa o necelých deväť mesiacov. V zmysle judikatúry rekapitulovanej
v predchádzajúcom odseku nemožno takéto spomalenie konania považovať za zasahujúce
do základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov tak invazívne, že by
došlo k založeniu právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy. Ústavný súd pri
tomto hodnotení berie do úvahy fakt, že sťažnosťou je napadnuté potvrdzujúce uznesenie
krajského súdu, nie postup okresného súdu vo veci samej. Preto ani nebolo potrebné skúmať
kvalitu priebehu konania na okresnom súde (sp. zn. 17 C 225/2014) z pohľadu
rešpektovania základného práva sťažovateľa zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy.
Zhrňujúco tak ústavný súd konštatuje, že sťažnosťou napadnuté potvrdzujúce
rozhodnutie krajského súdu je v rozpore so zákonom, dopad na základné právo sťažovateľa
na prerokovanie jeho veci (tvoriacej predmet konania sp. zn. 17 C 225/2014)
bez zbytočných prieťahov malo, avšak intenzita konštatovaného dopadu nedosahuje úroveň
vyžadujúcu si zásah ústavného súdu. Sťažnosť je tak v časti namietaného porušenia čl. 48
ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru v požiadavke na prerokovanie záležitosti v primeranej
lehoty uznesením krajského súdu č. k. 7 Co 255/2015-1657 z 19. augusta 2015 zjavne
neopodstatnená.
3. Pokiaľ ide o sťažnosťou namietaný postup krajského súdu predchádzajúci vydaniu
napadnutého potvrdzujúceho uznesenia, podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu
(napr. I. ÚS 34/99, II. ÚS 32/00, III. ÚS 20/00, II. ÚS 12/01, IV. ÚS 37/02, III. ÚS 109/03)
sa ochrana základnému právu vrátane základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje
v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie
základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade krajským súdom)
ešte trvalo. Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza k porušovaniu
označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú
(§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Vychádza pritom z toho, že účelom práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (rovnako aj práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote) je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba
domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 142/03,
Sťažovateľ doručil svoju sťažnosť ústavnému súdu 19. novembra 2015, teda v čase,
keď krajský súd vo veci odvolania sťažovateľa proti prvostupňovému uzneseniu okresného
súdu o prerušení konania už nekonal. Je teda nepochybné, že k namietanému porušovaniu
sťažovateľom označených práv postupom krajského súdu už v tom čase nemohlo
dochádzať. Aj v tejto časti je preto sťažnosť zjavne neopodstatnená.
4. Sťažovateľ vo vzťahu k navrhovanému vysloveniu porušenia jeho základného
práva na súdnu ochranu i práva na spravodlivé súdne konanie napadnutému uzneseniu
krajského súdu vytkol nedostatočné odôvodnenie. Tvrdí, že „odôvodnenie napadnutého
rozhodnutia nie je náležite odôvodnené...“.
Jedným z princípov predstavujúcich súčasť práva na riadny proces (čl. 46 ods. 1
ústavy) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu svoje rozhodnutia
náležite odôvodniť (m. m. I. ÚS 243/07). Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 157 ods. 2
OSP) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov
na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej (m. m. III. ÚS 36/2010). Všeobecný
súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež
na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto
premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale
v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať
z toho, že práve tieto súdy majú poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnu
ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených
záujmov účastníkov (obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07
a III. ÚS 332/09).
Úlohou krajského súdu bolo zareagovať v odôvodnení svojho potvrdzujúceho
uznesenia na odvolacie námietky sťažovateľa. Podľa názoru ústavného súdu tejto
požiadavke krajský súd učinil zadosť, keď zrozumiteľne vysvetlil svoje úvahy, ktoré ho
viedli k potvrdzujúcemu výroku. Krajský súd dal v odôvodnení napadnutého uznesenia
zreteľné odpovede na aplikáciu oboch dotknutých ustanovení Občianskeho súdneho
poriadku, jeho závery nemožno vyhodnotiť ako nedostatočne odôvodnené napriek tomu,
že ústavný súd konštatoval ich vadnosť z pohľadu zákonnosti i účelu. Na všetky podstatné
aspekty súdnej ochrany poskytovanej krajským súdom v čiastkovom procesnom predmete
(prerušenie konania) konania ako celku sú v odôvodnení jeho uznesenia predložené reakcie
akceptovateľné v rovine požiadaviek plynúcich zo základného práva na súdnu ochranu
i práva na spravodlivé súdne konanie na kvalitu odôvodnení rozhodnutí všeobecných súdov.
Aj v tejto časti je tak sťažnosť zjavne neopodstatnená.
5. Napokon ústavný súd neopomenul ani zreteľný náznak poslednej výhrady
prednesenej sťažovateľom voči postupu krajského súdu pri rozhodovaní o jeho odvolaní.
Sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že kým okresný súd prerušil konanie na základe § 109
ods. 2 písm. c) OSP, krajský súd správnosť prerušujúceho výroku založil na potrebe
aplikácie § 109 ods. 1 písm. b) OSP. Sťažovateľ k tomu kritizuje, že „tento názor
odvolacieho súdu je prekvapivý, keďže takýto právny názor netvrdil ani súd prvého stupňa,
ani žalobca v konaní pred súdom prvého stupňa (nevieme, či takýto názor uplatňoval
v konaní pred odvolacím súdom, keďže žiadne vyjadrenie žalobcu k odvolaniu sťažovateľa
nám nebolo doručené)“.
Pri predbežnom prerokovaní tejto námietky sa ústavný súd nestotožňuje s tvrdením
sťažovateľa použitým na inom mieste jeho sťažnosti, podľa ktorého „dovolanie v danej veci
nie je prípustné s poukazom na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu SR“. Sťažovateľ
neuvádza žiaden príklad rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“). Ústavný súd naopak odkazuje, že napríklad podľa uznesenia najvyššieho
súdu zo 17. septembra 2009 v konaní sp. zn. 3 Cdo 102/2008 «konanie odvolacieho súdu,
z ktorého vzišlo dovolaním napadnuté rozhodnutie, neprebehlo podľa zásad spravodlivého
konania, nakoľko tým, že odvolací súd svoje rozhodnutie „nečakane“ založil na iných
právnych záveroch než súd prvého stupňa, v skutočnosti žalobcom... odňal právo namietať
správnosť jeho právneho názoru na inštančne vyššom súde; takýmto postupom žalobcom...
odňal možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.». Judikovaný postoj
potvrdil najvyšší súd aj v neskoršej rozhodovacej praxi (napr. uznesenie sp. zn.
3 Cdo 76/2014 z 11. júna 2015).
Ak teda sťažovateľ bol toho názoru, že mu krajský súd nedovolene zamedzil vyjadriť
sa k odlišnému právnemu hodnoteniu návrhu žalobcu na prerušenie konania, dovolanie
podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP mal podať, a tým docieliť ochranu svojho základného
práva na súdnu ochranu i práva na spravodlivé súdne konanie. V prípade odňatia možnosti
konať pred súdom bolo totiž dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho
súdu, teda aj proti potvrdzujúcemu uzneseniu o prerušení konania.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Sťažovateľ dovolanie ako opravný prostriedok z hľadiska prednesenej sťažnostnej
námietky prípustný nepodal, preto je v tejto časti jeho sťažnosť neprípustná.
6. V závere odôvodnenia svojho odmietavého uznesenia ústavný súd zhrňujúco
rekapituluje, že napadnuté potvrdzujúce uznesenie krajského súdu je nezákonné.
V rovine základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu a jeho práva na spravodlivé
súdne konanie konštatovaná nezákonnosť nemá potenciál narušiť spravodlivosť
a objektivitu rozhodnutia vo veci samej, pretože vyhovenie sťažovateľovmu návrhu
podľa § 141a ods. 1 OSP nemohlo ovplyvniť podobu meritórneho rozhodnutia o žalobe
žalobcu. Napadnuté uznesenie krajského súdu bolo primerane odôvodnené, čo dokazuje už
len samotná skutočnosť, že sťažovateľ argumentoval proti právnym záverom krajského
súdu o aplikovateľnosti § 109 ods. 1 písm. b) OSP. Ak by uznesenie krajského súdu nebolo
dostatočne odôvodnené, sťažovateľ by predsa nemal proti čomu argumentovať.
V rovine základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote sa nezákonné uznesenie krajského súdu týchto
práv sťažovateľa dotýka, avšak vzhľadom na spôsobené predĺženie konania o približne
deväť mesiacov nejde o natoľko intenzívny zásah, že by to odôvodňovalo prijatie sťažnosti
na ďalšie konanie.
Pokiaľ ide o postup krajského súdu predchádzajúci vydaniu jeho napadnutého
uznesenia z hľadiska základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, krajský súd už v čase doručenia
sťažnosti ústavnému súdu o odvolaní sťažovateľa nekonal, preto už tieto jeho práva
porušované byť nemohli. V rovine základného práva na súdnu ochranu a práva
na spravodlivé súdne konanie mohol sťažovateľ na podklade tvrdenej vady zmätočnosti
podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP postup krajského súdu ako súdu odvolacieho atakovať
dovolaním, Keďže tak neurobil, sťažnosť je v tejto časti neprípustná.
Ústavný súd rovnako považoval za potrebné pripomenúť, že v čase rozhodovania
o sťažnosti sťažovateľa v rámci jej predbežného prerokovania už § 141a OSP netvorí súčasť
právneho poriadku, v dôsledku čoho by ani prípadné budúce vyslovenie porušenia
označených práv sťažovateľa, zrušenie napadnutého uznesenia a vrátenie veci krajskému
súdu na ďalšie konanie nemohlo viesť k vyhoveniu návrhu sťažovateľa na uloženie
povinnosti zložiť preddavok na trovy konania.
7. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľa formulovanými v sťažnostnom petite, keďže rozhodovanie
o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta
ústavy).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. apríla 2017