Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 411/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. februára 2016 v senáte

zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Ľubomíra

Dobríka prerokoval sťažnosť , zastúpeného

advokátom Mgr. Petrom Volochom, advokátska kancelária, Čáčovská 305, Senica, vo veci

namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov zaručeného a práva na prejednanie

záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Malacky v konaní vedenom

pod sp. zn. a takto

rozhodol:

1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a jeho právo na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Malacky v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š e n é b o l i .

2. Okresnému súdu Malacky p r i k a z u j e v konaní vedenom pod sp. zn.

konať bez zbytočných prieťahov.

3. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 500 €

(slovom dvetisícpäťsto eur), ktoré j e Okresný súd Malacky p o v i n n ý vyplatiť mu

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Malacky j e p o v i n n ý uhradiť trovy konania

v sume 296,44 € (slovom dvestodeväťdesiatšesť eur a štyridsaťštyri centov) na účet

Mgr. Petra Volocha, Čáčovská 305, Senica, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. marca 2015

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“), jeho základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov zaručeného a práva na prejednanie jeho

záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Malacky (ďalej len

„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. .

1. Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ doručil okresnému súdu

5. septembra 2008 žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia výboru Poľovníckeho

združenia (ďalej len „odporca“) č. 2/5/2008 zo 14. júna 2008,

ktorým mu bolo uložené disciplinárne opatrenie (vylúčenie zo združenia),

ako aj rozhodnutia členskej schôdze odporcu z 11. augusta 2008, ktorým bolo odvolanie

sťažovateľa zamietnuté.

Sťažovateľ predložil chronologický sumár priebehu žalovaného konania,

z ktorého okrem iného vyplýva, že okresný súd vo veci samej rozhodol rozsudkom

č. k. -60 zo 7. januára 2011 tak, že návrh sťažovateľa zamietol. Na základe

odvolania sťažovateľa Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) uznesením

z 21. októbra 2011 v konaní sp. zn. rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu

vrátil na ďalšie konanie.

Po opätovnom prerokovaní veci okresný súd uznesením č. k. -108

z 3. februára 2012 konanie zastavil. Na základe odvolania sťažovateľa krajský súd

uznesením z 26. apríla 2013 v konaní sp. zn. napadnuté uznesenie okresného

súdu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

V ďalšom priebehu konania okresný súd uznesením č. k. -165

z 24. októbra 2013 uložil odporcovi povinnosť zaplatiť sťažovateľovi 15 € podľa § 147a

ods. 1 v znení neskorších predpisov

(ďalej len „OSP“), 100 € podľa a 187,53 € „z titulu zavinených trov

konania“. Odporca predmetné uznesenie napadol odvolaním. Krajský súd uznesením

zo 4. apríla 2014 v konaní vedenom pod sp. zn. napadnuté uznesenie okresného

súdu v časti zrušil a v časti zmenil.

Podľa sťažovateľa „od doručenia predmetného uznesenia Krajského súdu

v Bratislave... zo dňa 04. 04. 2014..., teda odo dňa 30. 04. 2014 až do podania tejto

sťažnosti... nie sú navrhovateľovi známe žiadne ďalšie úkony Okresného súdu..., nebolo

nariadené žiadne ďalšie pojednávanie vo veci, Okresný súd... tak po celú túto dobu takmer

jedného roka vo veci vôbec nekoná, porušenie práv sťažovateľa tak naďalej trvá“.

Sťažovateľ kritizuje, že okresný súd „nebol do dnešného dňa, teda po dobu 6 a pol

roka schopný v tejto veci, ktorá nie je skutkovo ani právne zvlášť náročná, zákonným

spôsobom meritórne rozhodnúť...“. Ďalej argumentuje nezákonnosťou napadnutého

rozhodnutia odporcu, ktoré mu znemožňuje výkon poľovníctva a v dôsledku ktorého mu

„vznikla a pretrváva značná nemajetková ujma“. Sťažovateľ je totiž „v očiach ostatných

poľovníkov aj z ostatných poľovníckych združení v širokom okolí, ako aj v širšej verejnosti

v obci po celú dobu trvania súdneho konania 6 a pol roka pokladaný za pytliaka...

Uvedená skutočnosť má zdrvujúci negatívny dopad na dobrú povesť a dobré meno

sťažovateľa nielen v obci , ale aj v širšom okolí

, čo sťažovateľ vzhľadom na svoj vyšší vek veľmi zle psychicky znáša.“.

Sťažovateľ podal 4. júna 2013 sťažnosť na postup okresného súdu podľa § 62 zákona

č. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov, na ktorú predseda okresného súdu odpovedal písomne 20. júna 2013. Vo svojej

odpovedi konštatoval nedôvodnosť podanej sťažnosti na postup okresného súdu

s poukazom na skutočnosť, že súdny spis bol vrátený z krajského súdu 20. mája 2013 a bol

určený termín pojednávania na 11. september 2013. Predseda okresného súdu tiež zdôraznil,

že okresný súd vo veci rozhodol „rozsudkom zo 7. 1. 2011 a meritórnym uznesením

z 3. 2. 2012“.

Sťažovateľ sa 12. novembra 2013 obrátil podnetom aj na verejnú ochrankyňu práv,

ktorá ho listom č. 4513/2013/VOP z 18. marca 2014 upovedomila, že „preskúmaním

podnetu je preukázané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov..., ktoré svojím postupom spôsobil Okresný súd Malacky v konaní vedenom

pod spis. zn.: , ako aj Krajský súd v Bratislave, v odvolacom konaní pod spis.

zn.: a ...“.

2. Uznesením č. k. -18 z 18. augusta 2015 prijal ústavný súd

podľa o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) sťažnosť sťažovateľa v časti

namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

zaručeného a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote

zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru na ďalšie konanie. Vo zvyšnej časti sťažnosť sťažovateľa

odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

3. Ústavný súd 8. októbra 2015 vyzval okresný súd na vyjadrenie sa k vecnej stránke

sťažnosti, na zaslanie dotknutého súdneho spisu a na stanovisko k možnému upusteniu

od ústneho pojednávania vo veci.

4. Okresný súd doručil 5. novembra 2015 ústavnému súdu vyjadrenie,

v ktorom súhlasil s upustením od ústneho pojednávania o sťažnosti. Predložil požadovaný

súdny spis, ku ktorému pripojil aj chronologický prehľad priebehu konania:

„1. Nápad veci: 5. 9. 2008

2. Uznesenie: 5. 2. 2009

3. Vyjadrenie žalovaného k návrhu: 27. 2. 2009

4. Určenie termínu pojednávania: 8. 9. 2009 na 25. 11. 2009. Odročené za účelom

zadováženia podkladov

5. 10. 3. 2010: dožiadania

6. Termín pojednávania určený 21. 5. 2010 na 28. 7. 2010

7. Pojednávanie odročené na: 17. 12. 2010

8. Rozsudok vyhlásený: 7. 1. 2011

9. Odvolanie žalobcu: 19. 1. 2011

10. Vyjadrenie žalovaného k odvolaniu: 17. 2. 2011

11. Uznesenie KS Bratislava doručené: 15. 11. 2011

12. Pojednávanie určené 17. 11. 2011 na 3. 2. 2012

13. Uznesenie o zastavení konania: 3. 2. 2012

14. Odvolanie žalobcu: 7. 3. 2012

15. Predloženie spisu KS Bratislava: 4. 5. 2012

16. Vrátenie spisu z KS Bratislava: 20. 5. 2013

17. Pojednávanie určené 11. 6. 2013 na 11. 9. 2013

18. Uznesenie: 24. 10. 2013

19. Odvolanie proti uzneseniu: 14. 11. 2013

20. Predloženie spisu KS Bratislava: 28. 11. 2013

21. Vrátenie spisu z KS Bratislava: 15. 1. 2014

22. Opätovné predloženie spisu KS Bratislava: 27. 2. 2014

23. Vrátenie spisu z KS Bratislava: 16. 4. 2014

24. Oznámenie advokáta o ukončení zastupovania: 12. 6. 2014

25. Výzva žalovanému: 23. 7. 2014

26. Predloženie plnomocenstva: 14. 8. 2014

27. Pojednávanie určené: 19. 3. 2015 na 27. 4. 2015

28. Pojednávanie určené 9. 10. 2015 na 14. 12. 2015.“

Z vecného hľadiska podľa názoru okresného súdu z analýzy priebehu žalovaného

konania vyplýva, že „len v jednom prípade bolo časové rozpätie 7 mesiacov (bod 26/

a 27/), v dvoch prípadoch 6 mesiacov, pričom ostatné úkony boli vykonávané v primeraných

lehotách (k dĺžke konania na odvolacom súde sa nevyjadrujem).

S poukazom na dlhodobý nepriaznivý personálny stav tunajšieho súdu (najvyšší

nápad vecí na 1 sudcu v Slovenskej republike), považujem konanie v predmetnej veci...

za relatívne plynulé, výkonné a organizačne zvládnuté. Preto navrhujem sťažnosť

sťažovateľa zamietnuť.“.

5. Vyjadrenie okresného súdu zaslal ústavný súd 16. novembra 2015 právnemu

zástupcovi sťažovateľa s možnosťou zaujať k nemu stanovisko. Sťažovateľ v lehote určenej

mu ústavným súdom nevyužil právo zaujať stanovisko k vyjadreniu okresného súdu.

6. Okresný súd vo svojom vyjadrení súhlasil s upustením od ústneho pojednávania

vo veci samej a sťažovateľ tento súhlas vyjadril už v sťažnosti (strana 12 sťažnosti).

Ústavný súd preto podľa upustil v danej veci

od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa so stanoviskami účastníkov konania

k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať

ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“

garantovaného v osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva

(ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci

v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť

(napr. , ).

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu

právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu.

Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby v zásade

neodstráni. Až právoplatným rozhodnutím sa vytvára právna istota. Preto pre splnenie

ústavného práva podľa nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval

(, ). Základnou povinnosťou súdu a sudcu je zabezpečiť taký

procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo

alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa , sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého

jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci,

správanie účastníka konania a postup žalovaného súdu (napr. ). V súlade

s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci)

v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. , ,

). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.

1. Základnými kritériami hodnotenia veci ako zložitej je skutkový stav veci a platná

právna úprava relevantná pre rozhodnutie o veci ().

Z vyžiadaného súdneho spisu okresného súdu ústavný súd zistil, že po skutkovej

stránke žalovaná vec nie je zložitá. Z podaní účastníkov konania obsahujúcich meritórnu

argumentáciu je zreteľné, že jadrom sporu neboli vôbec otázky skutkové, výlučne iba

právne posúdenie veci. V takých kauzách sa rozhodovanie súdu koncentruje

do posudzovania právnych otázok, čo si spravidla nevyžaduje rozsiahle dokazovanie, a tým

ani časovú náročnosť.

K právnej stránke ústavný súd konštatuje, že okresný súd a krajský súd mali

rozdielne názory na charakter samotného konania vo veci samej (súdny prieskum v režime

správneho súdnictva contra civilné sporové konanie). Táto zistená skutočnosť je však

spôsobilá ospravedlniť predĺženie konania len v rozsahu odvolacej fázy, na konci ktorej

krajský súd svoj záväzný právny názor v odvolacom rozhodnutí vyslovil.

2. Pri posudzovaní druhého kritéria hodnotenia prípadných zbytočných prieťahov

v konaní dospel ústavný súd po preskúmaní vyžiadaného súdneho spisu k záveru,

že o prípadnom podiele sťažovateľa na kritizovanej dĺžke žalovaného konania nemožno

vôbec uvažovať. Sťažovateľ včas a riadne reagoval na procesné výzvy okresného súdu

a pojednávania neboli odročované z dôvodu jeho neúčasti alebo z dôvodu neúčasti jeho

právneho zástupcu.

3. Postup okresného súdu ako tretie kritérium pri posúdení porušenia práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zhodnotil ústavný súd ako postup, ktorý

vykazoval zbytočné prieťahy. Vychádzal pritom z vlastných zistení z vyžiadaného súdneho

spisu, z ktorých vyplýva, že v žalovanom konaní sa vyskytlo viacero období bezdôvodnej

procesnej pasivity okresného súdu.

Ústavný súd tiež zistil, že procesné úkony okresného súdu sa v niektorých prípadoch

popísaných v ďalšom texte odôvodnenia tohto nálezu vyznačovali nesústredenosťou. Hoci

sa totiž správanie štátneho orgánu spôsobujúce zbytočné prieťahy obvykle prejavuje

nečinnosťou orgánu s právomocou konať o veci, pre splnenie účelu práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov je právne významné akékoľvek správanie štátneho orgánu.

To znamená, že aj nesprávna činnosť štátneho orgánu môže zapríčiniť porušenie

zaručeného základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2, ak činnosť štátneho orgánu

nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa osoba

obrátila na štátny orgán, aby o jej veci rozhodol. Aj postupy svedčiace o nesústredenosti

a neefektívnosti postupu žalovaného súdu sú stabilne považované za dôvod založenia

právomoci ústavného súdu na konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov (napr. , , ,

).

3.1 Okresný súd napriek tomu, že žaloba, ktorá mu bola doručená 5. septembra 2008,

spĺňala všetky obsahové i formálne náležitosti (riadne bol zaplatený i súdny poplatok, bolo

predložené i splnomocnenie právnemu zástupcovi sťažovateľa ako žalobcu), až po piatich

mesiacoch pristúpil k jednoduchému procesnému úkonu – uzneseniu č. k. -30

z 5. februára 2009, ktorým uložil žalovanému povinnosť vyjadriť sa k žalobe.

3.2 Po doručení vyjadrenia žalovaného k žalobe (27. februára 2009) sa pojednávanie

vo veci samej uskutočnilo až 25. novembra 2009, teda po deviatich mesiacoch.

3.3 Po zaobstaraní podkladov nariadil 21. mája 2010 okresný súd pojednávanie

na 28. júl 2010. Právny zástupca odporcu však doručil okresnému súdu 21. júla 2010,

teda krátko pred nariadeným termínom, ospravedlnenie svojej neúčasti na pojednávaní,

a to z dôvodu vopred naplánovanej zahraničnej dovolenky. V ospravedlnení uviedol,

že dovolenka bude trvať do 16. augusta 2010, napriek tomu okresný súd bez iného zrejmého

vážneho dôvodu pojednávanie odročil až na 17. december 2010.

Ústavný súd popísaný skutkový stav hodnotí tak, že neúspech pojednávania

28. júla 2010, a tým aj obdobie právnej neistoty od 21. mája 2010 do 28. júla 2010,

bezpochyby možno pričítať právnemu zástupcovi odporcu (účasť na „vopred naplánovanej

zahraničnej dovolenke“, ktorú okresnému súdu oznámil až týždeň pred termínom

pojednávania nariadeného už 21. mája 2010). Nadväzne však okresný súd nariadil

pojednávanie až o takmer päť mesiacov. Z obsahu vyžiadaného súdneho spisu nevyplýva

pre takto nariadený termín pojednávania žiaden relevantný procesný dôvod. V tejto časti

tak predĺženie obdobia právnej neistoty sťažovateľa je potrebné pričítať okresnému súdu.

3.4 Okresný súd v rozsudku č. k. -60 zo 7. januára 2011 vychádzal

z verejno-mocenského charakteru rozhodnutia výboru odporcu (prvostupňové rozhodnutie)

i rozhodnutia členskej schôdze odporcu (druhostupňové rozhodnutie). Napadnuté

rozhodnutia teda boli preskúmané ako rozhodnutia orgánov verejnej správy, pričom

z vecného hľadiska ich okresný súd vyhodnotil ako zákonné, preto žalobu zamietol.

Súčasne však v odôvodnení rozsudku kritizoval označenie odporcu v žalobe („Slovenský

poľovnícky zväz, Poľovnícke združenie “) s tým, že takýto subjekt „neexistuje,

teda ide o subjekt, ktorý nemá spôsobilosť byť účastníkom konania. Predpokladom civilno-

procesnej subjektivity je hmotno-právna subjektivita vo význame spôsobilosti mať práva a

povinnosti podľa hmotného práva, pričom súd poukazuje na skutočnosť, že subjekt

označený v žalobe ako žalovaný je subjektom bez právnej subjektivity.“.

Po podaní odvolaní oboma účastníkmi (odporca len proti výroku o trovách konania)

krajský súd uznesením č. k. -90 z 21. októbra 2011 rozsudok okresného súdu

zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení svojho uznesenia vytkol okresnému

súdu, že „nepopísal skutok, ktorý bol žalobcovi kladený za vinu, nepoukázal na konkrétne

ustanovenie stanov, resp. iného právneho predpisu, ktorý určuje, že predmetný skutok je

porušením povinnosti člena združenia“. Kritika krajského súdu smerovala aj k tomu,

že okresný súd neuviedol, „na základe akej úvahy dospel k zisteniu, že rozhodnutie

žalovaného,... je rozhodnutím v oblasti verejnej správy a vzťahuje sa na preskúmanie tohto

rozhodnutia postup podľa piatej časti “. Podľa krajského súdu sa okresný súd

„riadne nevysporiadal ani s námietkami žalobcu ohľadom právomoci žalovaného konať

vo veci kárneho previnenia... špecifikovaného v bode 1. výrokovej časti prvostupňového

správneho rozhodnutia“. Napokon krajský súd konštatoval aj nepreskúmateľnosť

a zmätočnosť tvrdenia okresného súdu, „že v žalobe označený žalovaný nie je procesne

spôsobilým účastníkom konania, je subjektom bez právnej subjektivity, čo predstavuje

prekážku konania podľa a so žalovaným napriek tomu riadne konal. V ďalšom

texte rozhodnutia však citoval § 11 ods. 1 stanov Slovenského poľovníckeho zväzu,

ktoré vyvracia tvrdenie súdu o nedostatku právnej subjektivity žalovaného.“.

Z citovaných pasáží odôvodnenia zrušujúceho uznesenia krajského súdu zreteľne

rezultujú vážne nedostatky odôvodnenia rozsudku okresného súdu, ktoré majú relevanciu

aj vo väzbe na základné právo žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,

pretože si vyžiadali ďalšie predĺženie stavu jeho právnej neistoty.

3.5 Na pojednávaní 3. februára 2012 okresný súd uznesením č. k. -108

konanie zastavil. Dospel k názoru, že „rozhodnutie poľovníckeho združenia

o vylúčení člena združenia nie je rozhodnutím správneho orgánu v oblasti verejnej správy,

nie je teda možné, aby tunajší súd rozhodol v rámci právomoci správneho súdnictva

a preto konanie zastavil.“. Uviedol, že žalobu „je nutné... prejednávať v zmysle ustanovenia

o združovaní občanov podľa časti prvej až štvrtej

...“.

Na základe odvolania sťažovateľa bola vec predložená krajskému súdu 4. mája 2012.

Krajský súd uznesením č. k. -148 z 26. apríla 2013 napadnuté uznesenie

okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dôvodil, že „pokiaľ... okresný súd

zastavil konanie o žalobe z dôvodu, že táto smerovala proti rozhodnutiu, ktoré súdnemu

prieskumu podľa piatej časti nepodlieha (pričom uviedol tiež, že podlieha prieskumu

podľa prvej až štvrtej časti avšak v zmysle tejto úvahy z nepochopiteľných dôvodov

ďalej v konaní nepokračoval), odňal tým žalobcovi možnosť konať pred súdom...“. Súčasne

krajský súd zreteľne naznačil, že konanie okresného súdu má mať povahu súdneho

prieskumu orgánu verejnej správy (správne súdnictvo).

Ústavný súd konštatuje, že v konaní o sťažnosti podľa nemožno

samotný meritórny právny názor, ku ktorému dospel nezávislý súd (čl. 141 ods. 1 a čl. 144

ods. 1 ) pri prerokovávaní veci, považovať za spôsobilý zasiahnuť negatívne

do základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, a to ani vtedy,

ak na základe opravného prostriedku druhostupňový súd vysloví právny názor opačný,

a z toho dôvodu rozsudok súdu prvého stupňa zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie,

čím sa rozhodnutie vo veci samej, a tým aj nastolenie právnej istoty prirodzene oddiali.

Preto samotný fakt, že okresný súd nevyhodnotil napadnuté rozhodnutie

ako rozhodnutie orgánu verejnej správy, pričom následne krajský súd vyslovil právny názor

opačný, čo viedlo k ďalšiemu predĺženiu konania, nemožno okresnému súdu podľa názoru

ústavného súdu pričítať v konaní o sťažnosti sťažovateľa na ťarchu.

Na druhej strane za problém relevantný z hľadiska základného práva sťažovateľa

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov považuje ústavný súd skutočnosť,

že okresný súd konanie zastavil (teda ho ukončil bez meritórneho rozhodnutia), hoci

vyslovil názor, že ak napadnuté rozhodnutie odporcu nie je rozhodnutím orgánu verejnej

správy, možno žalobu prerokovať v „klasickom“ civilnom sporovom konaní podľa tretej

časti . Výrok uznesenia a dôvody uvedené v ňom si tak

výrazne odporujú, čo je vážna vada rozhodnutia okresného súdu, ktorá už nepramení

v právnom názore tvorenom v mysli nezávislého sudcu, ale nepriaznivým spôsobom atakuje

kvalitu poskytovanej právnej ochrany. Ak teda z tohto dôvodu krajský súd zrušil uznesenie

okresného súdu o zastavení konania, je potrebné s tým súvisiace predĺženie konania

podľa názoru ústavného súdu pripísať na ťarchu nesústredeného postupu okresného súdu.

3.6 Bezdôvodnou nečinnosťou sa konanie okresného súdu vyznačovalo

aj v osemmesačnom období od 14. augusta 2014, keď bolo okresnému súdu doručené

splnomocnenie pre novozvoleného právneho zástupcu odporcu, do 27. apríla 2015,

keď na okresnom súde prebehlo pojednávanie.

3.7 Následne na základe oznámenia právneho zástupcu odporcu doručeného

okresnému súdu 7. apríla 2015 zrušil okresný súd 9. apríla 2015 pojednávanie nariadené

na 27. apríl 2015. Nový termín pojednávania bol nariadený až 3. novembra 2015

(na 14. december 2015), teda takmer po 7 mesiacoch.

3.8 Po preštudovaní vyžiadaného súdneho spisu z neho pre ústavný súd vyplynulo,

že okresný súd sa v ňom venoval parciálnym procesným otázkam na úkor prerokovávania

a rozhodovania v merite.

Okresný súd bol povinný rozhodnúť o návrhu sťažovateľa na sankcionovanie

odporcu a úhradu trov konania vzniknutých navrhovateľovi v dôsledku neúčasti protistrany

a jej právneho zástupcu na pojednávaní 11. septembra 2013. O vznesenom nároku okresný

súd rozhodol uznesením č. k. -165 z 24. októbra 2013, proti ktorému bolo

podané odporcom odvolanie, čo si prirodzene vyžiadalo priebeh odvolacej fázy a následné

predĺženie konania. Podľa názoru ústavného súdu popísané okolnosti nebránili okresnému

súdu konať vo veci samej paralelne s rozhodovaním o spornej procesnej otázke. Okresný

súd však rezignoval na prerokovávanie merita sporu a čakal na rozhodnutie procesnej

otázky. Výsledkom jeho voľby bolo, že v období od 11. septembra 2013 do 16. apríla 2014

sa predmetom konania prakticky vôbec nezaoberal.

Nedostatok popísaný v predchádzajúcom odseku je nerozlučne spätý s procesným

úsilím venovaným problému ukončenia pôsobenia právneho zástupcu odporcu v advokácii.

Ústavný súd neopomína, že to bol práve odporca, v mene ktorého právny zástupca žiadal

o odročenie pojednávania nariadeného na 11. september 2013 z dôvodu blížiaceho sa

odchodu do dôchodku spätého s ukončením pôsobenia v advokácii. Pozornosť okresného

súdu venovaná tejto procesnej otázke pri poznaní právneho stavu, podľa ktorého je

predovšetkým zodpovednosťou účastníka konania, akého právneho zástupcu si zvolí,

ako aj zodpovednosťou advokáta, aby neposkytoval na odplatnej báze služby právnej

pomoci v čase, keď už nie je členom Slovenskej advokátskej komory, však zreteľne

prerástla úroveň pozornosti, ktorú by okresný súd mal venovať meritu prerokovávanej veci.

V konečnom dôsledku to dokazuje aj výzva, ktorú okresný súd na základe oznámenia

o zániku právneho zastúpenia adresoval 23. júla 2014 odporcovi, keď od neho požadoval,

aby oznámil, či si zvolí nového právneho zástupcu, alebo bude konať sám za seba.

4. Žalované konanie okresného súdu trvá ku dňu rozhodovania o podanej sťažnosti

7 rokov a 5 mesiacov. Bezdôvodnou nečinnosťou sa postup okresného súdu vyznačoval

približne v rozsahu 2 rokov a 10 mesiacov.

Na celkovej doterajšej dĺžke konania sa podieľali aj obdobia, keď sa súdny spis

nachádzal na krajskom súde z dôvodu podaných odvolaní (od 18. marca 2011

do 15. novembra 2011, od 4. mája 2012 do 20. mája 2013, od 28. novembra 2013

do 15. januára 2014 a od 4. marca 2014 do 16. apríla 2014), čo je súhrnne jeden rok a desať

mesiacov. V poradí tretie z identifikovaných období je však potrebné pričítať na ťarchu

okresného súdu, keďže mu 15. januára 2014 bol spis z krajského súdu vrátený

bez rozhodnutia ako predčasne predložený, lebo nezaobstaral všetky podklady potrebné

pre rozhodnutie o odvolaní.

Ústavný súd identifikoval v postupe okresného súdu aj obdobia nesústredeného

postupu spočívajúceho v procesných pochybeniach pri rozhodovaní vo veci samej (bod 3.4),

resp. pri zastavovaní konania (bod 3.5). Náprava uvedených pochybení si celkom

prirodzene vyžiadala ďalšie predlžovanie konania stelesnené v jeho odvolacích fázach.

Tie má procesne „v rukách“ odvolací (krajský) súd, no na oddialení nastolenia stavu právnej

istoty sa i v týchto prípadoch podieľal aj okresný súd, hoci jeho podiel nemožno presne

časovo kvantifikovať.

Námietku okresného súdu o najvyššom nápade vecí na jedného sudcu v Slovenskej

republike ústavný súd považuje za nedôvodnú. Otázky množstva vecí, personálne

a organizačné problémy súdu nie sú podstatné pre posúdenie toho, či došlo

k neodôvodneným prieťahom v konaní a ich zodpovedanie a objasnenie môže pomôcť

iba pri hľadaní príčin prieťahov v rámci súdu ().

Ku všetkým ústavným súdom zisteným pochybeniam okresného súdu došlo v konaní,

ktoré sa pri prerokovaní merita takmer výlučne koncentrovalo na právne posúdenie.

Súhrnne ústavný súd preskúmavané konanie hodnotí ako skutkovo, a od určitého

okamihu (rozhodnutie odvolacieho súdu o odvolaní proti meritórnemu zamietavému

rozsudku okresného súdu) aj právne jednoduché. Podiel sťažovateľa na jeho predĺžení

zistený nebol. V žalovanom konaní okresného súdu boli zistené kratšie obdobia nečinnosti,

ktoré však v spojení s popísanými prvkami nesústredeného a neefektívneho procesného

postupu zakladajú právomoc ústavného súdu vysloviť porušenie základného práva

sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov ( )

i jeho práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote (čl. 6 ods. 1 dohovoru)

v označenom konaní (bod 1 výroku tohto nálezu).

5. Podľa ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou,

ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Sťažovateľ v petite svojej sťažnosti navrhol takéto rozhodnutie, konanie pred okresným

súdom nie je ukončené, preto ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v predmetnej veci

konal bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).

III.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha. Z ustanovenia vyplýva, že ak ústavný súd

rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo

alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov

od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Pretože ústavný súd rozhodol o porušení základného práva sťažovateľa

garantovaného mu , ako aj jeho práva zaručeného dohovoru,

zaoberal sa aj jeho žiadosťou o priznanie finančného zadosťučinenia.

V sťažnostnom petite sťažovateľ navrhuje priznať mu finančné zadosťučinenie

v sume 10 000 €. Svoj návrh odôvodňuje skutočnosťou, že „v dôsledku neodôvodnenej

nečinnosti súdu a zbytočných prieťahov v konaní... tak stále platí právny stav založený

nezákonnými rozhodnutiami PZ , ktoré sú právoplatné a vykonateľné

a na základe ktorých bol sťažovateľ vylúčený z Poľovníckeho združenia... z dôvodu

pytliactva.

Tým, že o žalobe nie je meritórne rozhodnuté je tak sťažovateľ v očiach ostatných

poľovníkov aj z ostatných poľovníckych združení v širokom okolí, ako aj širšej verejnosti

v obci po celú dobu trvania súdneho konania... pokladaný za pytliaka... Uvedená

skutočnosť má zdrvujúci negatívny dopad na dobrú povesť a dobré meno sťažovateľa.“.

Sťažovateľ poukazuje aj na svoj vyšší vek, preto „sa právoplatného meritórneho

rozhodnutia... nemusí ani dožiť, čím by bol až do smrti verejnosťou... vnímaný ako pytliak“.

Sťažovateľ „stráca nádej na ochranu svojho práva, dôveru v súdnictvo,

vo vymožiteľnosť práva a právny štát na Slovensku“. Tvrdí, že „prieťahmi v predmetnom

konaní mu vznikla majetková ujma v podobe poškodenia jeho dobrého mena v požadovanej

výške 10,000 EUR...“.

Z citovaného čl. 127 ods. 3 vyplýva, že finančné zadosťučinenie sa môže, ale nemusí

priznať. Ústavný súd je toho názoru, že takéto zadosťučinenie je namieste tam, kde nie je

možné dosiahnuť a dovŕšiť ochranu porušeného základného práva iným, ústavne a zákonne

upraveným spôsobom (napr. ).

Účinnosť ochrany poskytovanej ústavným súdom základnému právu sťažovateľa

podľa i jeho právu zaručenému dohovoru v konaní je daná

už aj príkazom konať vo veci bez zbytočných prieťahov adresovaným okresnému súdu.

K sťažovateľovmu dôvodu o pretrvávajúcom vnímaní verejnosti jeho osoby

ako pytliaka ústavný súd uvádza, že pozitívny výrok tohto nálezu vôbec nemusí nevyhnutne

viesť k pozitívnemu rozhodnutiu okresného súdu o jeho žalobe. Ak je teda sťažovateľ

verejnosťou vnímaný ako pytliak, vôbec to nie je výsledkom porušenia jeho základného

práva podľa a práva podľa dohovoru. Tento dôvod je tak

neakceptovateľný.

Ďalej ústavný súd k zdôvodneniu požadovaného finančného zadosťučinenia

zdôrazňuje, že cieľom finančného zadosťučinenia nie je náhrada prípadnej škody vzniknutej

ústavne vadným postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci (napr. ,

). Preto ani argumentácia majetkovou škodou „v podobe poškodenia jeho

dobrého mena“ je irelevantná.

Za jediný akceptovateľný dôvod požadovaného finančného zadosťučinenia tak

možno považovať spojenie vyššieho veku sťažovateľa (nar. v roku ) a dĺžky

žalovaného konania spôsobujúcej stratu nádeje na ochranu jeho práv. Vyhodnotený podiel

okresného súdu na celkovej dĺžke konania (takmer 7 a pol roka), ako aj charakter

identifikovaných nedostatkov v postupe okresného súdu vedú ústavný súd k záveru, že

samotný príkaz konať adresovaný okresnému súdu nepostačuje na účinnú ochranu

porušených práv sťažovateľa.

Pri určovaní primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal

zo záujmu ochrany ústavnosti a zo zásad spravodlivosti, o ktoré sa opiera ESĽP,

keď priznáva spravodlivé zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru aplikovaného na konkrétne

okolnosti prípadu. Z tohto hľadiska podľa názoru je pre dosiahnutie účinnosti ochrany

sťažovateľových porušených práv postačujúca suma 2 500 € (bod 3 výroku tohto nálezu).

IV.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľ v sťažnostnom petite navrhol priznať mu náhradu trov právneho

zastúpenia v sume 296,44 €, a to za dva úkony právnej služby.

Ústavný súd sa vzhľadom na výsledok meritórneho prerokovania sťažnosti stotožnil

s návrhom sťažovateľa na náhradu trov konania a považoval za potrebné priznať mu

ju za dva úkony právnej služby poskytnutej jeho právnym zástupcom, a to za prevzatie

a prípravu zastúpenia, ako aj za písomné podanie – sťažnosť.

Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzal

z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

Úkony právnej služby boli vykonané v roku 2015. Základná tarifa podľa ustanovenia

§ 11 ods. 3 vyhlášky je 1/6 z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky, t. j. zo sumy 839 €

pre úkony v roku 2015), čo predstavuje za jeden úkon v roku 2015 odmenu v sume 139,83 €

a k tomu režijný paušál za jeden úkon v sume 8,39 €.

Náhrada trov právneho zastúpenia vo vzťahu k prevzatiu a príprave zastúpenia

sťažovateľa, ako aj k podaniu sťažnosti predstavuje 279,66 €. K tomu bolo potrebné

pripočítať dvakrát režijný paušál, teda 16,78 €. Sťažovateľ má nárok na náhradu trov

právneho zastúpenia v sume 296,44 € (bod 4 výroku tohto nálezu), pričom okresný súd

je povinný zaplatiť ju na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom

súde v spojení s ).

Vzhľadom na znenie toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom

jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. februára 2016