Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 151/09
PDF · 313.98 KB
No categories available
III. ÚS 151/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
III. ÚS 151/09- 52
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. januára 2010 v senáte
zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka
prerokoval sťažnosť J. M. a I. M., obaja bytom W., R., zastúpených advokátom
JUDr. M. V., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia ich základného
práva zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Dunajská Streda v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 118/02 a takto
rozhodol:
1. Základné právo J. M. a I. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie ich záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Dunajská Streda v konaní vedenom pod sp. zn.
10 C 118/02 p o r u š e n é b o l o .
2. Okresnému súdu Dunajská Streda p r i k a z u j e v konaní vedenom pod
sp. zn. 10 C 118/02 konať bez zbytočných prieťahov.
3. J. M. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom
tisíc eur), ktoré j e Okresný súd Dunajská Streda p o v i n n ý zaplatiť mu do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. I. M. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom
tisíc eur), ktoré j e Okresný súd Dunajská Streda p o v i n n ý zaplatiť jej do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
5. Okresný súd Dunajská Streda j e p o v i n n ý uhradiť spoločne a nerozdielne
J. M. a I. M. trovy konania v sume 561,92 € (slovom päťstošesťdesiatjeden eur
a deväťdesiatdva centov) do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet ich
právneho zástupcu, advokáta JUDr. M. V., Advokátska kancelária, B.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. januára
2009 doručená sťažnosť J. M. a I. M., obaja bytom W., R. (ďalej len „sťažovatelia“),
vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného
súdu Dunajská Streda (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 118/02.
Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že sťažovatelia vystupujú od 30. augusta 2002
v procesnej pozícii navrhovateľov v označenom konaní pred okresným súdom. Predmetom
konania je vypratanie bytu, ktorého vlastníkmi sú sťažovatelia.
Okresný súd po počiatočných úkonoch (odstránenie nesplnenia poplatkovej
povinnosti, zabezpečenie vyjadrenia odporcov) prerušil 30. januára 2003 konanie
do právoplatného skončenia súvisiaceho konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn.
4 C 204/96, ktorého predmetom je posúdenie platnosti prevodu vlastníckeho práva
k bytovému domu, v ktorom sa nachádza aj vypratávaný byt, na sťažovateľov. Prerušenie
konania sťažovatelia kritizovali predovšetkým poukazom na fakultatívny charakter
prerušenia konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) v spojení s § 111 ods. 2 OSP.
Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“) na základe odvolania sťažovateľov 30. júla
2004 uznesenie okresného súdu o prerušení konania zrušil.
Ústavný súd 21. apríla 2009 vyžiadal predmetný súdny spis okresného súdu, pričom
na základe oboznámenia sa s jeho obsahom uznesením č. k. III. ÚS 151/09-23 z 26. mája
2009 prijal sťažnosť sťažovateľov na ďalšie konanie.
Ústavný súd následne 15. júla 2009 vyzval predsedníčku okresného súdu, aby sa
k vecnej stránke sťažnosti vyjadrila a aby oznámila, či súhlasí s upustením od ústneho
pojednávania vo veci. Vyjadrenie predsedníčky okresného súdu bolo ústavnému súdu
doručené 17. augusta 2009.
V doručenom vyjadrení predsedníčka okresného súdu uviedla, že predmetné konanie
sa nevyznačuje právnou ani skutkovou zložitosťou, pričom predostrela tento chronologický
priebeh konania vo veci pridelenej sudkyni Mgr. E. S.:
„- Dňa 11.9.2002 dala pokyn na vydanie výzvy na zaplatenie súdneho poplatku,
súdny poplatok bol uhradený 30.10.2002
- Dňa 5.11.2002 bol daný pokyn na doručenie návrhu odporcom na vyjadrenie,
vyjadrenie na súd bolo doručené 20.1.2003.
- Dňa 30.1.2003 sudkyňa rozhodla o prerušení konania až do právoplatného
skončenia konania vedeného na tunajšom súde pod sp. zn. 4C 204/96, proti uvedenému
uzneseniu navrhovatelia dňa 13.2.2003 podali odvolanie a dňa 18.2.2003 aj právny
zástupca navrhovateľov zaslal súdu odvolanie.
- Dňa 4.3.2003 sudkyňa dala pokyn na doručenie odvolania odporcom na
vyjadrenie.
- dňa 11.4.2003 sudkyňa dala pokyn na predloženie spisu na Krajský súd v Trnave,
ktorý 4.9.2003 spis vrátil bez rozhodnutia pokynom na odstránenie nedostatku
v plnomocenstve pre žalobkyňu v 2. rade.
- Dňa 11.9.2003 sudkyňa dala pokyn na vydanie výzvy pre právneho zástupcu
navrhovateľa v 1. rade ako aj pre navrhovateľku v 2. rade. Odpoveď na súd bola doručená
18.11.2003, odpoveď od navrhovateľky v 2. rade na súd bola doručená 18.11.2003.
- Dňa 21.11.2003 bol urgovaný právny zástupca navrhovateľa v 1. rade, ktorý dňa
23.12.2003 predložil na súd kópiu plnomocenstva od navrhovateľky v 2. rade. Originál
plnej moci na súd bol doručený 31.12.2003.
- Dňa 10.2.2004 na základe úpravy sudkyne spisový materiál bol predložený
na krajský súd na rozhodnutie o odvolaní, ktorý dňa 30.7.2004 rozhodnutie prvostupňového
súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie spisový materiál na súd bol vrátený dňa
27.9.2004.
- Dňa 1.10.2004 sudkyňa dala pokyn na doručenie uznesenia krajského súdu
účastníkom konania.
- Dňa 22.10.2004 boli vyzvaní navrhovatelia na vyjadrenie, či trvajú na návrhu
vzhľadom na podanie do spisu založené na čl. 55. Právny zástupca navrhovateľov
na urgenciu súdu dňa 15.12.2004 požiadal súd o predlženie sudcovskej lehoty o 20 dní. Dňa
7.1.2005 na súd bola doručená žiadosť navrhovateľov o pripustenie zmeny účastníka.
- Dňa 4.3.2005 súd uznesením vyzval odporcov na vyjadrenie, na ktoré uznesenie
reagoval právny zástupca nových odporcov.
- Dňa 13.7.2005 sudkyňa dala pokyn na opísanie uznesenia o pripustení zámeny
účastníkov na strane odporcov z magnetofónového záznamu. Písomné vyhotovenie
uznesenia zo súdu bolo vyexpedované 18.7.2005, zároveň bol určený aj termín
pojednávania na 10.10.2005. Proti uzneseniu právny zástupca pôvodných odporcov podal
odvolanie, preto sudkyňa dňa 23.8.2005 dala pokyn na zrušenie termínu pojednávania
určeného na 10.10.2005.
- Dňa 23.8.2005 sudkyňa dala pokyn na doručenie odvolania právnemu zástupcovi
navrhovateľov. Vyjadrenie bolo na súd predložené 5.9.2005.
- Dňa 6.9.2005 sudkyňa dala pokyn na predloženie spisu na krajský súd, ktorý
spisový materiál dňa 30.11.2005 vrátil na tunajší súd na odstránenie nedostatku
v zastupovaní odporcov.
- Dňa 6.12.2005 bol vyzvaný právny zástupca odporcov ako aj pôvodní odporcovia
na predloženie plnej moci.
- Dňa 20.1.2006 plné moci bola urgovaná pod uložením poriadkovej pokuty. Plná
moc od pôvodného odporcu v 1. rade a pribratých odporcov boli na súd doručené 9.2.2006
a od pôvodnej odporkyne v 2. rade dňa 21.2.2006 bolo na súd doručené oznámenie, že
právneho zástupcu nepoverila so zastupovaním. Pôvodnej odporkyni v 2. rade preto podľa
úpravy zo dňa 28.2.2006 bolo doručené uznesenie o zámene účastníkov.
- Dňa 6.4.2006 bola daná úprava na predloženie spisu na Krajský súd v Trnave.
Spisový materiál z krajského súdu bol vrátený 14.6.2006 s tým, že krajský súd zámenu
účastníkov konania na strane odporcov nepripustil.
- Dňa 21.6.2006 sudkyňa dala pokyn na doručenie uznesenia KS účastníkom
konania.
- Dňa 28.7.2006 bol určený termín pojednávania na 11.9.2006. Na pojednávaní dňa
11.9.2006 boli vypočutí účastníci, proti odporkyni v 2. rade konanie bolo zastavené
a pojednávanie bolo odročené s tým, že bude vypracované uznesenie o pribratí ďalších
odporcov do konania. Uznesenie zo súdu bolo vyexpedované 3.11.2006 a dňom 30.11.2006
uznesenie nadobudlo právoplatnosť.
- Dňa 27.11.2006 navrhovateľka v 2. rade poslala súdu oznámenie, že pre ďalšie
konanie udeľuje plnú moc pre svojho manžela navrhovateľa v 1. rade. Aj navrhovateľ
v 1. rade vypovedal plnú moc pre právneho zástupcu.
- Dňa 4.12.2006 bol určený termín pojednávania na 22.2.2007. Pojednávanie dňa
22.2.2007 bolo odročené z dôvodu, že sa nedostavili odporcovia, odporca v 1. rade svoju
neúčasť ospravedlnil oznámením na súd doručeným 22.2.2007. Odporcovia v 2. a 3. rade sa
svoju neúčasť ospravedlnili. Pojednávanie bolo odročené na 17.5.2007.
- Dňa 5.4.2007 súd návrh na prerušenie konania zamietol. Pojednávanie dňa
17.5.2007 sa uskutočnilo v neprítomnosti odporcu v 1. rade. Súd rozhodol o rozšírení
návrhu, ktoré vylúčil na samostatné konanie a rozhodol aj o vylúčení predbežného
opatrenia na samostatné konanie. Vypočul účastníkov konania a pojednávanie odročil
na 13.9.2007. Tento termín podľa úpravy sudkyne zo dňa 28.5.2007 bol zrušený a bol
určený nový termín pojednávania na 11.10.2007. Písomné vyhotovenia uznesení, ktoré boli
vydané na pojednávaní dňa 17.5.2007, zo súdu boli vyexpedované 12.6.2007. Medziobdobí
boli správoplatnené uznesenia vyhlásená na pojednávaní 17.5.2007.
- Dňa 8.10.2007 odporca v 1. rade opäť zaslal súdu oznámenie o neúčasti
na pojednávaní. Súd túto skutočnosť faxom oznámil navrhovateľom, preto pojednávanie
bolo odročené na 28.1.2008.
- Pojednávanie určené na 28.1.2008 opäť bolo odročené, nakoľko písomne sa
ospravedlnili odporcovia: odporca v 1. rade zo zdravotných dôvodov a odporcovia v 2. a
3. rade z rodinných dôvodov. Na pojednávanie sa dostavil iba navrhovateľ v 1. rade. Súd
pojednávanie odročil s tým, že si vyžiada lekársku správu a vykoná ďalšie úkony
na zabezpečenie priebehu konania. Potvrdenie lekára na súd bolo doručené 11.2.2008.
- Dňa 20.2.2008 na základe úpravy sudkyne boli vyzvaní navrhovatelia, aby
predložili súdu okruh otázok pre odporcu v 1. rade, ktorý bude vypočutý vo svojom byte.
- Dňa 26.3.2008 súd určil výsluch odporcu na 3.6.2008, o čom upovedomil aj
ostatných účastníkov konania. Zo zápisnice zo dňa 3.6.2008 vyplýva, že odporca v 1. rade
nebol vypočutý, nakoľko sudkyňu a ostatných účastníkov do bytu nepustil. Bol určený nový
termín výsluchu na 13.6.2008. Výsluch odporcu v 1. rade bol vykonaný dňa 13.6.2008.
Pri výsluchu boli prítomní aj navrhovatelia v 1. a 2. rade, ktorá navrhli do konania pribrať
ďalšieho účastníka na strane odporcov H. V. Navrhovatelia písomný návrh na rozšírenie
návrhu na súd doručili 25.6.2008.
- Dňa 2.7.2008 bolo vypracované uznesenie o pribratí ďalšieho účastníka a zo súdu
vyexpedované 9.7.2008. Právoplatnosť nadobudlo 5.8.2008.
- Dňa 23.9.2008 bol určený termín pojednávania na 22.1.2009, ktoré pojednávanie
sa neuskutočnilo, nakoľko všetci odporcovia sa písomne ospravedlnili, ospravedlnili sa aj
navrhovatelia z dôvodu kolízie pojednávania na Okresnom súde v Pezinku. Bol určený
termín pojednávania na 23.4.2009.
- Dňa 23.4.2009 pojednávanie bolo opäť odročené, nakoľko nedostavili sa
odporcovia v 1. a 4. rade, ktorí sa ospravedlnili, neospravedlnil sa právny zástupca.
- Ďalší termín pojednávania bol určený na 15.6.2009. Na pojednávaní, ktoré sa
konalo 15.6.2009, boli vypočutí navrhovateľ v 1. rade a odporca v 1. rade, ostatní účastníci
sa nedostavili, preto pojednávanie bolo odročené na 6.7.2009 za účelom predvolania
neprítomných účastníkov.
- Pojednávanie dňa 6.7.2009 bolo odročené na 28.9.2009, na ktoré pojednávanie
budú predvolaní odporcovia v 3. a 4. rade, ktorí sa na uvedené pojednávania nedostavili.“
K problému prerušenia konania uznesením z 30. januára 2003 predsedníčka
okresného súdu poukázala na súvisiace konanie (sp. zn. 4 C 204/1996), v ktorom
po meritórnom rozhodnutí okresného súdu (8. októbra 2007) na základe odvolania
sťažovateľov krajský súd rozsudkom z 8. októbra 2008 prvostupňový rozsudok zmenil tak,
že návrh na vyslovenie neplatnosti prevodu nehnuteľnosti na sťažovateľov zamietol v celom
rozsahu. Toto odvolacie rozhodnutie bolo napadnuté dovolaním, pričom „spisový materiál
aj toho času sa nachádza na Najvyššom súde SR“. Predsedníčka okresného súdu je toho
názoru, že prerušenie konania zodpovedalo zákonu, keďže „prebiehajúce konanie vedené
pod sp. zn. 4C 204/1996 považoval za prekážku tohto konania, ktorá prekážka v podstate
existuje doteraz. V inom prípade sťažovateľov, kde súd konanie prerušil z dôvodu podaného
dovolania, nadriadený súd rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil, teda mal rovnaký
názor ako prvostupňový súd. Sťažovatelia v súčasnej dobe na tunajšom súde majú
20 začatých konaní na agende C, ktoré v podstate sa odvíjajú od základného sporu
vedeného pod sp. zn. 4C 204/1996. V niektorých prípadoch, v ktorých konanie bolo
prerušené, nadriadený súd si osvojil názor prvostupňového súdu, a v niektorých konaniach,
ako napr. v tomto konaní, zaujal iné stanovisko. Z toho vyplýva, že ani nadriadený súd
nemá na vec rovnaký názor“.
Podľa názoru predsedníčky okresného súdu „sťažovatelia určitý podiel na dĺžke
doterajšieho konania majú z dôvodu, že viackrát podali návrh na zmenu účastníkov konania
na strane odporcov ako aj čo do predmetu konania, čo vyplýva z rozboru úkonov ako aj z
dôvodu, že súd musel odstraňovať vady zastupovania...“.
Predsedníčka okresného súdu vyjadrila súhlas s konaním o podanej sťažnosti bez
ústneho pojednávania.
Ústavný súd 27. augusta 2009 doručil právnemu zástupcovi sťažovateľov vyjadrenie
predsedníčky okresného súdu s možnosťou zaujať k nemu stanovisko. Právny zástupca
sťažovateľov sa však v stanovenej lehote nevyjadril.
Sťažovatelia doručili 14. decembra 2009 ústavnému súdu odvolanie splnomocnenia
pre JUDr. M. M. a zároveň udelenie plnej moci na zastupovanie v konaní pred ústavným
súdom JUDr. M. V. Ústavný súd tak v ten istý deň zaslal novozvolenému právnemu
zástupcovi sťažovateľov vyjadrenie predsedníčky okresného súdu na zaujatie stanoviska.
Právny zástupca sťažovateľov doručil stanovisko označené ako „Podanie“
ústavnému súdu 23. decembra 2009. V ňom zdôraznil právnu i skutkovú jednoduchosť
prerokúvanej veci a k otázke prerušenia predmetného konania uviedol, že „skutočnosť, že
sa v inom konaní na súde vedie spor o neplatnosť prevodu nehnuteľností, v ktorej ide aj
o nehnuteľnosť, ktorú majú odporcovia vypratať, (4C 204/96 s inými účastníkmi konania
ako súd odporcovia), je pre rozhodnutie o vyprataní domu v tomto konaní bez právneho
významu. Preto bolo aj uznesenie súdu zo dňa 30.01.2003 o prerušení konania odvolacím
súdom zrušené.“. Právny zástupca sťažovateľov svoj názor zdôvodnil tým, že „sťažovatelia
by v zmysle ust. § 130 Občianskeho zákonníka mali aj v prípade neúspechu v konaní
4C 204/96 počas svojej oprávnenej držby (obdobia keď boli v katastri evidovaní ako
vlastníci predmetných nehnuteľností) rovnaký nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia,
ako prináleží vlastníkovi veci. V tejto súvislosti uvádzame, že na liste vlastníctva... nebola
nikdy zapísaná žiadna poznámka ani obmedzenie týkajúce sa prebiehajúceho konania 4C
204/96. Odhliadnuc od toho, že sťažovatelia boli po celú dobu existencie sporu 4C 204/96
vlastníkmi sporných nehnuteľností riadne evidovanými v katastri nehnuteľností, otázku
prípadnej neplatnosti prevodu nehnuteľností na sťažovateľov, ... si mohol súd v konaní 10C
118/02 kedykoľvek vyriešiť adekvátne ako otázku predbežnú. Tento záver potvrdzujú aj
ďalšie dve rozhodnutia Krajského súdu v Trnave, v iných podobných veciach vedených
u porušovateľa sťažovateľmi (6C 124/01 a 4C 73/05), ktoré sa týkali prerušenia konania
z rovnakého dôvodu ako to bolo v posudzovanej veci.“.
Ďalej právny zástupca sťažovateľov podčiarkol, že súvisiace konanie vedené pred
okresným súdom pod sp. zn. 4 C 204/96 bolo 11. októbra 2008 právoplatnosťou rozsudku
krajského súdu ukončené. Toto súvisiace konanie viedla na okresnom súde sudkyňa, ktorá
je zákonnou sudkyňou i vo veci sp. zn. 10 C 118/02. V konaní sp. zn. 4 C 204/96 boli
nálezom ústavného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. II. ÚS 197/02 konštatované
zbytočné prieťahy, pričom napriek tomu uvedené konanie trvalo do októbra 2008.
Na základe uvedeného je právny zástupca toho názoru, že „súd v konaní 10 C 118/02...
v rámci zákonných možností čaká na vyhovenie dovolaniu v očakávaní, že mu NS SR
vyhovie a potom v tomto konaní súd návrh zamietne“.
Množstvo konaní, ktoré sa na okresnom súde vedú vo veciach sťažovateľov,
„je v príčinnej súvislosti s odmietaním výkonu spravodlivosti a porušovania ústavných práv
sťažovateľov v prvých podaniach na súd za ktoré je zodpovedný výlučne porušovateľ...
... ak by súd konal podľa zákona a Ústavy SR, k súčasnému stavu by nikdy nebolo
došlo.“.
Prieťahy v konaní okresného súdu, ktoré je predmetom sťažnosti sťažovateľov, „boli
spôsobené aj neprávnym a neefektívnym postupom porušovateľa pri predkladaní spisu
odvolaciemu súdu. ... zákonná sudkyňa... minimálne 2 krát zaslala súdny spis Krajskému
súdu v Trnave bez doloženia plnej moci pre účastníkov konania, ktorí mali svojich právnych
zástupcov. ... Chybou súdu tak čakanie na rozhodnutie o odvolaní sťažovateľov z
13.02.2003 ... trvalo takmer 15 mesiacov, pričom z toho fakticky 12 mesiacov po podaní
odvolania bol spis zasielaný medzi okresným a Krajským súdom bez toho, aby odvolací súd
vôbec pristúpil k rozhodnutiu.“.
V stanovisku je tiež namietaná skutočnosť, že „prvé pojednávanie vo veci sa konalo
až dňa 11.09.2006. t.j. až po 4 rokoch od podania návrhu...
V priebehu rokov 2007 a 2008 síce súd reálne vytyčoval pojednávania, avšak aj
v dôsledku jeho liknavosti a absencie využitia účinných zákonných procesných inštitútov sa
viaceré pojednávania odročili kvôli neprítomnosti odporcov... Navyše z obsahu súdneho
spisu vyplýva, že napr. v roku 2008 nebol okrem výsluchu odporcu v 1.) rade v tomto roku
súdom urobený žiadny ďalší úkon v merite veci.“.
V závere stanoviska právny zástupca sťažovateľov zdôraznil celkovú dĺžku konania
(„viac ako 7 rokov“) majúcu vplyv na zvyšovanie právnej neistoty sťažovateľov, ktorá je
znásobená tým, že „sa jedná o takú citlivú vec ako je zásah do vlastníckeho práva
sťažovateľov, ktorí sa ani po 7 rokoch nemôžu reálne domôcť vypratania nehnuteľnosti“.
Sťažovateľom „každý mesiac vzniká... priama škoda vo výške cca 690,- € z titulu ušlého
nájomného, resp. bezdôvodného obohatenia a je otázne či ju od dôchodcu aj
s vykonateľným rozsudkom budú sťažovatelia môcť kedy vymôcť“.
Právny zástupca sťažovateľov upresnil petit sťažnosti tak, že okrem vyslovenia
porušenia základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1
dohovoru a vyslovenia príkazu okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov
navrhol i priznanie primeraného finančného zadosťučinenia každému zo sťažovateľov
po 4 000 € a priznanie náhrady trov právneho zastúpenia v sume 717,13 € „(2 x 3 úkony
v hodnote a 6 x režijný paušál) za prevzatie a prípravu zastúpenia, vypracovanie ústavnej
sťažnosti a doplnenie sťažnosti zo dňa 18.12.2009) + 19% DPH za 2 x 2 úkony vykonané
JUDr. M. vo výške 517,79,- € vrátane DPH a 2 x 1 úkon vykonaný JUDr. V. vo výške
199,34, €...“.
Sťažovatelia súhlasia s upustením od ústneho pojednávania vo veci.
Ústavný súd zistil, že ku dňu rozhodovania o sťažnosti predmetná vec nie je
okresným súdom skončená.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu
právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu.
Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby v zásade
neodstráni. Až právoplatným rozhodnutím sa vytvára právna istota. Preto pre splnenie
ústavného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval
(III. ÚS 154/06, I. ÚS 76/03).
Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo,
alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého
jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci,
správanie účastníka konania a postup okresného súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade
s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd prihliada aj na predmet sporu
(povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00,
I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.
Základnými kritériami na hodnotenie veci ako zložitej je skutkový stav veci a platná
právna úprava relevantná na rozhodnutie o veci (II. ÚS 26/95). Predmetné konanie
o vypratanie bytu vedené okresným súdom, v rámci ktorého namietajú sťažovatelia
zbytočné prieťahy, je konaním, ktoré po právnej stránke ani po stránke skutkovej nie je
zložité. Ústavný súd konštatuje, že v danom prípade ide o bežnú súčasť sporovej agendy
na všeobecných súdoch; podklad pre rozhodnutie tvorí súdnou praxou ustálená a používaná
právna úprava. Výklad a používanie tejto právnej úpravy sú stabilizované a na tento spor sa
vzťahuje dostatok judikatúry všeobecných súdov.
Pri posudzovaní druhého kritéria používaného na hodnotenie prípadných zbytočných
prieťahov v konaní ústavný súd dospel k záveru, že správanie sťažovateľov čiastočne
prispelo k doterajšej dĺžke konania.
Žalobný návrh bol doručený okresnému súdu podpísaný právnym zástupcom dr. H.,
ktorého však, ako to ústavný súd zistil z vyžiadaného spisu okresného súdu, splnomocnil na
zastupovanie iba sťažovateľ J. M. Uvedený nedostatok v právnom zastúpení potom
pretrvával aj pri podaní odvolania sťažovateľov proti uzneseniu okresného súdu
z 30. januára 2003 o prerušení konania.
Sťažovatelia v úvodnej fáze konania nesplnili pri podaní žalobného návrhu
povinnosť zaplatiť súdny poplatok.
Priebeh konania pred okresným súdom bol viackrát charakterizovaný využitím
procesných dispozičných oprávnení sťažovateľov, ktoré na strane okresného súdu vyvolali
povinnosť reagovať predpísaným spôsobom na tieto procesné návrhy. Išlo o návrh
na „pripustenie zmeny účastníka“ (7. január 2005), návrh na zmenu žalobného návrhu
(16. marec 2007), návrh na nariadenie predbežného opatrenia (7. máj 2007), opätovný návrh
na zmenu žalobného petitu spolu s čiastočným späťvzatím žaloby (17. máj 2007), návrh
na vstup ďalšieho účastníka na strane odporcu do konania (25. jún 2008). Na uvedené
dispozičné úkony sťažovateľov reagoval okresný súd bez zbytočného omeškania.
Podľa právneho názoru ústavného súdu využitie možností daných sťažovateľom
procesnými predpismi na uplatňovanie a presadzovanie ich práv v súdnom konaní môže síce
spôsobiť predĺženie priebehu konania, nemožno ho však kvalifikovať ako postup, ktorého
dôsledkom sú zbytočné prieťahy (m. m. I. ÚS 31/01). Zároveň dĺžku konania, ktorá je
dôsledkom úkonov jeho účastníkov alebo ich nečinnosti, nemožno považovať za dôvod
na vyslovenie zbytočných prieťahov v prípade, keď súd o procesných návrhoch
sťažovateľov konal a rozhodoval bez zbytočných prieťahov (napr. II. ÚS 41/00).
V ostatných prípadoch sťažovatelia a ich právny zástupca včas a riadne reagovali
na výzvy okresného súdu. Jedinou výnimkou bola výzva okresného súdu doručená
právnemu zástupcovi sťažovateľov 2. novembra 2004, na ktorú právny zástupca
sťažovateľov zareagoval až po urgencii okresného súdu a po žiadosti o predĺženie určenej
lehoty na vyjadrenie 7. januára 2005.
Postup okresného súdu ako tretie kritérium na posúdenie porušenia práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zhodnotil ústavný súd ako postup, ktorý
vykazoval zbytočné prieťahy.
K chronológii procesných úkonov predložených predsedníčkou okresného súdu
ústavný súd dodáva, že z obsahu súdneho spisu, ktorý si vyžiadal ešte pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti sťažovateľov, zistil v zásade rovnaký priebeh posudzovaného
konania.
Ústavný súd však považuje za potrebné poznamenať, že predsedníčka okresného
súdu v prípadoch viacerých úkonov súdu konkretizovala čas ich vykonania dňom, keď
vo veci konajúca sudkyňa dala súdnej kancelárii pokyn na realizáciu úkonu. Ústavný súd
v tejto súvislosti uvádza, že čas vykonania úkonu súdu je potrebné identifikovať
predovšetkým tým dňom, keď bol úkon oznámený účastníkom konania.
Predsedníčka okresného súdu totiž v ňou podanej chronológii uvádza, že napr.
„Dňa 5.11.2002 bol daný pokyn na doručenie návrhu odporcom na vyjadrenie“, pritom
však z obsahu spisu vyplýva, že predmetná výzva sa dostala do dispozičnej sféry účastníkov
až 13. januára 2003. Obdobne sa v chronológii predsedníčky okresného súdu uvádza,
že „Dňa 4.3.2003 sudkyňa dala pokyn na doručenie odvolania odporcom na vyjadrenie“,
ústavný súd však z obsahu spisu zistil, že odvolanie bolo odporcom doručené 27. marca
2003 a 1. apríla 2003.
Pre posúdenie procesnej aktivity konajúceho súdu z hľadiska rešpektovania
základného práva účastníkov konania na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nemá
právny význam interný pokyn konajúceho sudcu na doručenie zásielky obsahujúcej
procesný úkon účastníkovi, ale až moment reálneho doručenia procesného úkonu.
Výnimkou v tomto smere sú, prirodzene, prípady, keď sa účastník úmyselne vyhýba
prevzatiu zásielky.
Problémovou otázkou, na ktorú poukázali i sťažovatelia v odôvodnení svojej
sťažnosti, bolo prerušenie konania okresným súdom podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP
z dôvodu prebiehajúceho súvisiaceho konania sp. zn. 4 C 204/96.
Podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže
konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam
pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet.
Podľa § 111 ods. 1 OSP ak je konanie prerušené, nevykonávajú sa pojednávania
a neplynú lehoty podľa tohto zákona...
Podľa § 111 ods. 2 OSP ak je konanie prerušené podľa § 109, súd urobí všetky
potrebné opatrenia, aby sa odstránili prekážky, ktoré spôsobili prerušenie alebo pre ktoré
prerušenie trvá. Len čo odpadne prekážka, pre ktorú sa konanie prerušilo, pokračuje súd
v konaní i bez návrhu.
Citované ustanovenia už boli predmetom rozhodovacej činnosti ústavného súdu
vo vzťahu k prípadným zbytočným prieťahom v občianskom súdnom konaní. Vo veci
sp. zn. I. ÚS 142/04 ústavný súd v tejto súvislosti uviedol, že ak bolo konanie
pred všeobecným súdom prerušené z obligatórnych dôvodov vyplývajúcich z ustanovenia
§ 109 ods. 1 OSP, kým tieto dôvody trvajú, nemôže dochádzať k zbytočným prieťahom.
Tieto konania nie sú spôsobilým predmetom zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy. Naproti tomu v prípade konaní prerušených z fakultatívnych dôvodov vyplývajúcich
z ustanovenia § 109 ods. 2 OSP musí ústavný súd skúmať, či nečinnosť všeobecného súdu
je dôvodná, teda či nebolo jeho povinnosťou pokračovať v konaní.
V inej veci vedenej pod sp. zn. I. ÚS 21/00 ústavný súd uviedol, že ak ustanovenie
§ 109 ods. 2 písm. c) OSP tým, že v súvislosti s riešením „otázky, ktorá môže mať význam
pre rozhodnutie súdu”, nerobí v princípe rozdiel medzi procesným postupom spočívajúcim
v prerušení konania, počas ktorého „sa nevykonávajú pojednávania a neplynú lehoty podľa
tohto zákona” (§ 111 ods. 1 prvá veta OSP), ale sa vyčkáva na odpoveď, ktorá na túto
otázku bude daná v inom konaní, a procesným postupom spočívajúcim v „inom vhodnom
opatrení”, v prípade ktorého sa konanie bez jeho prerušenia zameriava aj na riešenie takejto
otázky ako predbežnej otázky, ponecháva všeobecnému súdu istú voľnosť pri voľbe tohto
procesného postupu, to ešte neznamená, že táto voľnosť je bez obmedzenia a ústavným
súdom nekontrolovateľná.
Totiž aj ustanovenie § 109 ods. 2 písm. c) OSP, tak ako napokon každé zákonné
ustanovenie, sa musí vykladať a uplatňovať v súlade s ústavou (čl. 152 ods. 4 ústavy).
Keďže zo žiadneho ustanovenia ústavy nemožno vyvodiť, že prerušením konania jeho
účastník stráca právo na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48
ods. 2 ústavy, musí sa všeobecný súd pri uplatňovaní procesného postupu podľa
ustanovenia § 109 ods. 2 písm. c) OSP preto riadiť i požiadavkou, ktorá je zakotvená v
tomto článku ústavy a ktorá ... ukladá povinnosť prijať príslušné opatrenia umožňujúce
prerokovanie napadnutých vecí bez zbytočných prieťahov, a tým vykonanie spravodlivosti v
primeranej lehote (I. ÚS 21/00).
Uznesenie okresného súdu z 30. januára 2003 o prerušení konania bolo na základe
odvolania sťažovateľov zrušené, keď krajský súd „preskúmaním obsahu spisového
materiálu... zistil, že v čase podania žaloby... odporcovia už v spornom byte nebývali“,
a preto berúc od úvahy ustanovenia § 706 ods. 1 a § 708 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky
zákonník „žaloba o... vypratanie z predmetného bytu je tak od počiatku zjavne bez nádeje
na úspech“.
Možno teda konštatovať, že v posudzovanom prípade požiadavke hospodárnosti
konania nezodpovedal variant procesného postupu zvolený okresným súdom, ktorý spočíval
v prerušení konania. Tak sa oddialilo nastolenie právnej istoty sťažovateľov, a tým aj
naplnenie účelu ich základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy. V tejto súvislosti
podľa názoru ústavného súdu neobstojí obrana okresného súdu opretá o poukaz
na potvrdzujúce rozhodnutia krajského súdu vyvolané odvolaniami sťažovateľov podanými
proti uzneseniam okresného súdu o prerušení konania v iných ich sporoch vedených
na okresnom súde. V týchto iných konaniach totiž, ako to ústavný súd zistil zo spisových
materiálov týkajúcich sa sťažností podaných sťažovateľmi v minulosti, nevznikli žiadne
pochybnosti o určení okruhu účastníkov na strane odporcu.
V posudzovanom konaní ústavný súd zistil aj postupy svedčiace o nesústredenosti
a neefektívnosti, ktoré sú stabilne považované za dôvod založenia právomoci ústavného
súdu na konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov (napr. I. ÚS 17/99, II. ÚS 33/99, II. ÚS 64/99).
Ústavný súd poukazuje predovšetkým na procesné pochybenia okresného súdu
pri predkladaní spisového materiálu krajskému súdu na rozhodnutie o podanom odvolaní
sťažovateľov. Aj pri odvolaní podanom proti uzneseniu okresného súdu o prerušení
konania, ale aj pri odvolaní podanom proti uzneseniu, ktorým okresný súd pripustil zámenu
účastníkov konania, predložil okresný súd krajskému súdu spisový materiál s nedostatkami
v právnom zastúpení odvolateľov. Odstránenie takýchto nedostatkov je prvoradou úlohou
prvostupňového súdu. Krajský súd bol následne nútený vrátiť spisový materiál okresnému
súdu ako predčasne predložený a až po jeho doplnení vo veci právneho zastúpenia
odvolateľov mohol o podanom odvolaní rozhodnúť. Okresný súd takto spôsobil predĺženie
konania svojím nesústredeným procesným postupom, aj keď ústavný súd pri hodnotení
tohto nedostatku nemôže opomenúť ani skutočnosť, že prvotný nedostatok v právnom
zastúpení predstavuje pochybenie účastníkov konania, ktorí uskutočnili procesné úkony
(odvolania) bez náležitého preukázania právneho zastúpenia.
Požiadavku poskytnutia súdnej ochrany právam sťažovateľov v primeranej lehote
okresný súd dôsledne nerešpektoval ani v procese pripustenia zámeny účastníkov na strane
odporcov. Uznesením z 13. júla 2005 pripustil zámenu účastníkov na strane odporcov.
Krajský súd však po podaní odvolania musel uvedené uznesenie zmeniť, pretože okresný
súd pred rozhodnutím o pripustení zámeny v rozpore s § 92 ods. 4 OSP nezisťoval súhlas
všetkých účastníkov so zámenou na strane odporcov. Ak by tak urobil, sám by mohol
zamietavo rozhodnúť o návrhu na zámenu, pretože odporca v 1. rade, ako to vyplýva
zo zistenia krajského súdu, by so zámenou nebol súhlasil. Opätovne tak v dôsledku
procesného pochybenia konajúceho súdu svedčiaceho o jeho nesústredenom postupe došlo
k predĺženiu konania.
Ústavný súd tu poukazuje na skutočnosť, že všetky už popísané procesné vady
v postupe okresného súdu mali vo svojej podstate za následok, že prvé pojednávanie vo veci
sa uskutočnilo až 11. septembra 2006, teda po štyroch rokoch od podania návrhu na začatie
konania. To svedčí o nedostatkoch v postupe okresného súdu majúcich význam z hľadiska
základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy, a to aj napriek tomu, že svoj podiel
na predĺžení konania majú, ako to už ústavný súd uviedol, aj sťažovatelia.
Napokon ako neefektívny hodnotí ústavný súd aj postup okresného súdu
pri organizácii nariadených pojednávaní vo veci, a to hlavne v súvislosti so zabezpečením
účasti účastníkov na strane odporcu na týchto pojednávaniach. Okresný súd až po štyroch
pojednávaniach, ktoré bolo potrebné odročiť pre neprítomnosť odporcov, resp. na ktorých
pre neprítomnosť niektorého z odporcov nebolo možné vykonávať dokazovanie
(22. februára 2007, 17. mája 2007, 11. októbra 2007 a 28. januára 2008), pristúpil
po overení zdravotných ťažkostí odporcu v 1. rade k miestnej ohliadke spojenej
s výsluchom odporcu v 1. rade. Ani samotná príprava miestnej ohliadky nesvedčí
o efektivite v procesnom postupe okresného súdu, keď prvý „pokus“ o miestnu ohliadku
spojenú s výsluchom účastníka konania 3. júna 2008 bol neúspešný, pretože odporca
v 1. rade „sudkyňu a ostatných účastníkov do bytu nepustil“.
Ústavný súd konštatuje, že posudzované konanie okresného súdu sa aj napriek
prispeniu účastníkov konania, za ktoré okresný súd nenesie zodpovednosť, vyznačovalo
procesnými nedostatkami, ktoré vo svojom súhrne majú za následok porušenie základného
práva sťažovateľov na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov aj práva
na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote (bod 1 výroku tohto nálezu). Nedostatky
spočívali takmer výlučne v neefektívnosti a nesústredenosti postupu okresného súdu a viedli
v konečnom dôsledku k tomu, že do dňa doručenia sťažnosti ústavnému súdu nebola
právam sťažovateľov poskytnutá ochrana právoplatným meritórnym rozhodnutím
nastoľujúcim stav právnej istoty.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou,
ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Sťažovatelia v petite svojej sťažnosti navrhli takéto rozhodnutie, preto ústavný súd prikázal
okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).
III.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Pretože ústavný súd rozhodol o porušení práva sťažovateľov garantovaného im čl. 48
ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, zaoberal sa aj ich žiadosťou o priznanie primeraného
finančného zadosťučinenia.
Ústavný súd pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení vzal do úvahy
najmä charakter predmetu konania, obdobie právnej neistoty sťažovateľov, ich správanie
počas predmetného konania a aj tú skutočnosť, že vo veci zistil porušenie základného práva.
Sťažovatelia žiadali priznať primerané finančné zadosťučinenie každému v sume
po 4 000 €. Ústavný súd v okolnostiach posudzovaného prípadu považuje za primerané
priznať každému z nich sumu 1 000 € (bod 3 a bod 4 výroku nálezu). Vychádza pritom aj
z podielu sťažovateľov na doterajšej dĺžke konania.
Pri určovaní primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal
zo záujmu ochrany ústavnosti a zo zásad spravodlivosti, o ktoré sa opiera Európsky súd
pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru
aplikovaného na konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa ústavný súd riadil úvahou, že
cieľom primeraného finančného zadosťučinenia nie je prípadná náhrada škody, ktorú
spomínal právny zástupca sťažovateľov vo svojom stanovisku doručenom ústavnému súdu
23. decembra 2009.
IV.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Sťažovateľom vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom
JUDr. M. M. a JUDr. M. V. Advokáti vykonali spolu tri úkony právnych služieb, a to
prevzatie a prípravu zastupovania, písomné podanie (sťažnosť) a spracovanie stanoviska
z 18. decembra 2009. Prvé dva úkony boli vykonané v roku 2008 a tretí úkon v roku 2009.
Podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len
„vyhláška“) prislúcha ako základná tarifa podľa ustanovení § 11 ods. 2 vyhlášky 1/6
z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky, t. j. zo sumy 19 056 Sk pre úkony v roku
2008), čo predstavuje po prepočte na euro za jeden úkon v roku 2008 odmenu v sume
105,42 €. K tejto sume bolo potrebné pripočítať režijný paušál za dva úkony právnej
pomoci, teda dvakrát po 6,31 €. Za úkon vykonaný v roku 2009 výpočtový základ
predstavuje suma 695,41 €, a teda 1/6 z nej predstavuje 115,90 €, pričom režijný paušál
patrí v sume 6,95 €.
Podľa § 13 ods. 2 vyhlášky sa základná sadzba tarifnej odmeny zníži o 20 %, ak ide
o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb.
S poukazom na výsledok konania mali podľa názoru ústavného súdu sťažovatelia
nárok na náhradu trov konania za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2008
(prevzatie a príprava zastúpenia, písomné podanie – sťažnosť) a za jeden úkon právnej
služby v roku 2009 (stanovisko z 18. decembra 2009), preto základná sadzba tarifnej
odmeny po znížení podľa § 13 ods. 2 vyhlášky v tomto prípade činí 522,78 €. K tejto sume
bolo potrebné pripočítať režijný paušál v celkovej sume 39,14 € (štyrikrát po 6,31 €
a dvakrát po 6,95 €). Spolu tak priznaná náhrada trov právneho zastúpenia sťažovateľov činí
561,92 €. Túto sumu ústavný súd nezvýšil o 19 % dane z pridanej hodnoty tak, ako to
navrhol právny zástupca sťažovateľov, pretože sťažovatelia nepredložili ústavnému súdu
žiaden dôkaz o tom, že ich právni zástupcovia majú postavenie platiteľa dane z pridanej
hodnoty.
Ústavný súd tak priznal sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia v sume
561,92 € (bod 5 výroku nálezu), pričom okresný súd je povinný zaplatiť ju na účet právneho
zástupcu sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. januára 2010