Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 151/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 151/09- 52

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. januára 2010 v senáte

zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka

prerokoval sťažnosť J. M. a I. M., obaja bytom W., R., zastúpených advokátom

JUDr. M. V., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia ich základného

práva zaručeného a práva zaručeného

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu

Dunajská Streda v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

1. Základné právo J. M. a I. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a právo na prejednanie ich záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Dunajská Streda v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š e n é b o l o .

2. Okresnému súdu Dunajská Streda p r i k a z u j e v konaní vedenom pod

sp. zn. konať bez zbytočných prieťahov.

3. J. M. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom

tisíc eur), ktoré j e Okresný súd Dunajská Streda p o v i n n ý zaplatiť mu do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. I. M. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom

tisíc eur), ktoré j e Okresný súd Dunajská Streda p o v i n n ý zaplatiť jej do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Okresný súd Dunajská Streda j e p o v i n n ý uhradiť spoločne a nerozdielne

J. M. a I. M. trovy konania v sume 561,92 € (slovom päťstošesťdesiatjeden eur

a deväťdesiatdva centov) do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet ich

právneho zástupcu, advokáta JUDr. M. V., Advokátska kancelária, B.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. januára

2009 doručená sťažnosť J. M. a I. M., obaja bytom W., R. (ďalej len „sťažovatelia“),

vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov zaručeného (ďalej len „“) a práva

na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného

súdu Dunajská Streda (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. .

Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že sťažovatelia vystupujú od 30. augusta 2002

v procesnej pozícii navrhovateľov v označenom konaní pred okresným súdom. Predmetom

konania je vypratanie bytu, ktorého vlastníkmi sú sťažovatelia.

Okresný súd po počiatočných úkonoch (odstránenie nesplnenia poplatkovej

povinnosti, zabezpečenie vyjadrenia odporcov) prerušil 30. januára 2003 konanie

do právoplatného skončenia súvisiaceho konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn.

, ktorého predmetom je posúdenie platnosti prevodu vlastníckeho práva

k bytovému domu, v ktorom sa nachádza aj vypratávaný byt, na sťažovateľov. Prerušenie

konania sťažovatelia kritizovali predovšetkým poukazom na fakultatívny charakter

prerušenia konania podľa Občiansky súdny

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) v spojení s .

Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“) na základe odvolania sťažovateľov 30. júla

2004 uznesenie okresného súdu o prerušení konania zrušil.

Ústavný súd 21. apríla 2009 vyžiadal predmetný súdny spis okresného súdu, pričom

na základe oboznámenia sa s jeho obsahom uznesením č. k. -23 z 26. mája

2009 prijal sťažnosť sťažovateľov na ďalšie konanie.

Ústavný súd následne 15. júla 2009 vyzval predsedníčku okresného súdu, aby sa

k vecnej stránke sťažnosti vyjadrila a aby oznámila, či súhlasí s upustením od ústneho

pojednávania vo veci. Vyjadrenie predsedníčky okresného súdu bolo ústavnému súdu

doručené 17. augusta 2009.

V doručenom vyjadrení predsedníčka okresného súdu uviedla, že predmetné konanie

sa nevyznačuje právnou ani skutkovou zložitosťou, pričom predostrela tento chronologický

priebeh konania vo veci pridelenej sudkyni Mgr. E. S.:

„- Dňa 11.9.2002 dala pokyn na vydanie výzvy na zaplatenie súdneho poplatku,

súdny poplatok bol uhradený 30.10.2002

- Dňa 5.11.2002 bol daný pokyn na doručenie návrhu odporcom na vyjadrenie,

vyjadrenie na súd bolo doručené 20.1.2003.

- Dňa 30.1.2003 sudkyňa rozhodla o prerušení konania až do právoplatného

skončenia konania vedeného na tunajšom súde pod sp. zn. , proti uvedenému

uzneseniu navrhovatelia dňa 13.2.2003 podali odvolanie a dňa 18.2.2003 aj právny

zástupca navrhovateľov zaslal súdu odvolanie.

- Dňa 4.3.2003 sudkyňa dala pokyn na doručenie odvolania odporcom na

vyjadrenie.

- dňa 11.4.2003 sudkyňa dala pokyn na predloženie spisu na Krajský súd v Trnave,

ktorý 4.9.2003 spis vrátil bez rozhodnutia pokynom na odstránenie nedostatku

v plnomocenstve pre žalobkyňu v 2. rade.

- Dňa 11.9.2003 sudkyňa dala pokyn na vydanie výzvy pre právneho zástupcu

navrhovateľa v 1. rade ako aj pre navrhovateľku v 2. rade. Odpoveď na súd bola doručená

18.11.2003, odpoveď od navrhovateľky v 2. rade na súd bola doručená 18.11.2003.

- Dňa 21.11.2003 bol urgovaný právny zástupca navrhovateľa v 1. rade, ktorý dňa

23.12.2003 predložil na súd kópiu plnomocenstva od navrhovateľky v 2. rade. Originál

plnej moci na súd bol doručený 31.12.2003.

- Dňa 10.2.2004 na základe úpravy sudkyne spisový materiál bol predložený

na krajský súd na rozhodnutie o odvolaní, ktorý dňa 30.7.2004 rozhodnutie prvostupňového

súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie spisový materiál na súd bol vrátený dňa

27.9.2004.

- Dňa 1.10.2004 sudkyňa dala pokyn na doručenie uznesenia krajského súdu

účastníkom konania.

- Dňa 22.10.2004 boli vyzvaní navrhovatelia na vyjadrenie, či trvajú na návrhu

vzhľadom na podanie do spisu založené na čl. 55. Právny zástupca navrhovateľov

na urgenciu súdu dňa 15.12.2004 požiadal súd o predlženie sudcovskej lehoty o 20 dní. Dňa

7.1.2005 na súd bola doručená žiadosť navrhovateľov o pripustenie zmeny účastníka.

- Dňa 4.3.2005 súd uznesením vyzval odporcov na vyjadrenie, na ktoré uznesenie

reagoval právny zástupca nových odporcov.

- Dňa 13.7.2005 sudkyňa dala pokyn na opísanie uznesenia o pripustení zámeny

účastníkov na strane odporcov z magnetofónového záznamu. Písomné vyhotovenie

uznesenia zo súdu bolo vyexpedované 18.7.2005, zároveň bol určený aj termín

pojednávania na 10.10.2005. Proti uzneseniu právny zástupca pôvodných odporcov podal

odvolanie, preto sudkyňa dňa 23.8.2005 dala pokyn na zrušenie termínu pojednávania

určeného na 10.10.2005.

- Dňa 23.8.2005 sudkyňa dala pokyn na doručenie odvolania právnemu zástupcovi

navrhovateľov. Vyjadrenie bolo na súd predložené 5.9.2005.

- Dňa 6.9.2005 sudkyňa dala pokyn na predloženie spisu na krajský súd, ktorý

spisový materiál dňa 30.11.2005 vrátil na tunajší súd na odstránenie nedostatku

v zastupovaní odporcov.

- Dňa 6.12.2005 bol vyzvaný právny zástupca odporcov ako aj pôvodní odporcovia

na predloženie plnej moci.

- Dňa 20.1.2006 plné moci bola urgovaná pod uložením poriadkovej pokuty. Plná

moc od pôvodného odporcu v 1. rade a pribratých odporcov boli na súd doručené 9.2.2006

a od pôvodnej odporkyne v 2. rade dňa 21.2.2006 bolo na súd doručené oznámenie, že

právneho zástupcu nepoverila so zastupovaním. Pôvodnej odporkyni v 2. rade preto podľa

úpravy zo dňa 28.2.2006 bolo doručené uznesenie o zámene účastníkov.

- Dňa 6.4.2006 bola daná úprava na predloženie spisu na Krajský súd v Trnave.

Spisový materiál z krajského súdu bol vrátený 14.6.2006 s tým, že krajský súd zámenu

účastníkov konania na strane odporcov nepripustil.

- Dňa 21.6.2006 sudkyňa dala pokyn na doručenie uznesenia KS účastníkom

konania.

- Dňa 28.7.2006 bol určený termín pojednávania na 11.9.2006. Na pojednávaní dňa

11.9.2006 boli vypočutí účastníci, proti odporkyni v 2. rade konanie bolo zastavené

a pojednávanie bolo odročené s tým, že bude vypracované uznesenie o pribratí ďalších

odporcov do konania. Uznesenie zo súdu bolo vyexpedované 3.11.2006 a dňom 30.11.2006

uznesenie nadobudlo právoplatnosť.

- Dňa 27.11.2006 navrhovateľka v 2. rade poslala súdu oznámenie, že pre ďalšie

konanie udeľuje plnú moc pre svojho manžela navrhovateľa v 1. rade. Aj navrhovateľ

v 1. rade vypovedal plnú moc pre právneho zástupcu.

- Dňa 4.12.2006 bol určený termín pojednávania na 22.2.2007. Pojednávanie dňa

22.2.2007 bolo odročené z dôvodu, že sa nedostavili odporcovia, odporca v 1. rade svoju

neúčasť ospravedlnil oznámením na súd doručeným 22.2.2007. Odporcovia v 2. a 3. rade sa

svoju neúčasť ospravedlnili. Pojednávanie bolo odročené na 17.5.2007.

- Dňa 5.4.2007 súd návrh na prerušenie konania zamietol. Pojednávanie dňa

17.5.2007 sa uskutočnilo v neprítomnosti odporcu v 1. rade. Súd rozhodol o rozšírení

návrhu, ktoré vylúčil na samostatné konanie a rozhodol aj o vylúčení predbežného

opatrenia na samostatné konanie. Vypočul účastníkov konania a pojednávanie odročil

na 13.9.2007. Tento termín podľa úpravy sudkyne zo dňa 28.5.2007 bol zrušený a bol

určený nový termín pojednávania na 11.10.2007. Písomné vyhotovenia uznesení, ktoré boli

vydané na pojednávaní dňa 17.5.2007, zo súdu boli vyexpedované 12.6.2007. Medziobdobí

boli správoplatnené uznesenia vyhlásená na pojednávaní 17.5.2007.

- Dňa 8.10.2007 odporca v 1. rade opäť zaslal súdu oznámenie o neúčasti

na pojednávaní. Súd túto skutočnosť faxom oznámil navrhovateľom, preto pojednávanie

bolo odročené na 28.1.2008.

- Pojednávanie určené na 28.1.2008 opäť bolo odročené, nakoľko písomne sa

ospravedlnili odporcovia: odporca v 1. rade zo zdravotných dôvodov a odporcovia v 2. a

3. rade z rodinných dôvodov. Na pojednávanie sa dostavil iba navrhovateľ v 1. rade. Súd

pojednávanie odročil s tým, že si vyžiada lekársku správu a vykoná ďalšie úkony

na zabezpečenie priebehu konania. Potvrdenie lekára na súd bolo doručené 11.2.2008.

- Dňa 20.2.2008 na základe úpravy sudkyne boli vyzvaní navrhovatelia, aby

predložili súdu okruh otázok pre odporcu v 1. rade, ktorý bude vypočutý vo svojom byte.

- Dňa 26.3.2008 súd určil výsluch odporcu na 3.6.2008, o čom upovedomil aj

ostatných účastníkov konania. Zo zápisnice zo dňa 3.6.2008 vyplýva, že odporca v 1. rade

nebol vypočutý, nakoľko sudkyňu a ostatných účastníkov do bytu nepustil. Bol určený nový

termín výsluchu na 13.6.2008. Výsluch odporcu v 1. rade bol vykonaný dňa 13.6.2008.

Pri výsluchu boli prítomní aj navrhovatelia v 1. a 2. rade, ktorá navrhli do konania pribrať

ďalšieho účastníka na strane odporcov H. V. Navrhovatelia písomný návrh na rozšírenie

návrhu na súd doručili 25.6.2008.

- Dňa 2.7.2008 bolo vypracované uznesenie o pribratí ďalšieho účastníka a zo súdu

vyexpedované 9.7.2008. Právoplatnosť nadobudlo 5.8.2008.

- Dňa 23.9.2008 bol určený termín pojednávania na 22.1.2009, ktoré pojednávanie

sa neuskutočnilo, nakoľko všetci odporcovia sa písomne ospravedlnili, ospravedlnili sa aj

navrhovatelia z dôvodu kolízie pojednávania na Okresnom súde v Pezinku. Bol určený

termín pojednávania na 23.4.2009.

- Dňa 23.4.2009 pojednávanie bolo opäť odročené, nakoľko nedostavili sa

odporcovia v 1. a 4. rade, ktorí sa ospravedlnili, neospravedlnil sa právny zástupca.

- Ďalší termín pojednávania bol určený na 15.6.2009. Na pojednávaní, ktoré sa

konalo 15.6.2009, boli vypočutí navrhovateľ v 1. rade a odporca v 1. rade, ostatní účastníci

sa nedostavili, preto pojednávanie bolo odročené na 6.7.2009 za účelom predvolania

neprítomných účastníkov.

- Pojednávanie dňa 6.7.2009 bolo odročené na 28.9.2009, na ktoré pojednávanie

budú predvolaní odporcovia v 3. a 4. rade, ktorí sa na uvedené pojednávania nedostavili.“

K problému prerušenia konania uznesením z 30. januára 2003 predsedníčka

okresného súdu poukázala na súvisiace konanie (sp. zn. ), v ktorom

po meritórnom rozhodnutí okresného súdu (8. októbra 2007) na základe odvolania

sťažovateľov krajský súd rozsudkom z 8. októbra 2008 prvostupňový rozsudok zmenil tak,

že návrh na vyslovenie neplatnosti prevodu nehnuteľnosti na sťažovateľov zamietol v celom

rozsahu. Toto odvolacie rozhodnutie bolo napadnuté dovolaním, pričom „spisový materiál

aj toho času sa nachádza na Najvyššom súde SR“. Predsedníčka okresného súdu je toho

názoru, že prerušenie konania zodpovedalo zákonu, keďže „prebiehajúce konanie vedené

pod sp. zn. považoval za prekážku tohto konania, ktorá prekážka v podstate

existuje doteraz. V inom prípade sťažovateľov, kde súd konanie prerušil z dôvodu podaného

dovolania, nadriadený súd rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil, teda mal rovnaký

názor ako prvostupňový súd. Sťažovatelia v súčasnej dobe na tunajšom súde majú

20 začatých konaní na agende C, ktoré v podstate sa odvíjajú od základného sporu

vedeného pod sp. zn. . V niektorých prípadoch, v ktorých konanie bolo

prerušené, nadriadený súd si osvojil názor prvostupňového súdu, a v niektorých konaniach,

ako napr. v tomto konaní, zaujal iné stanovisko. Z toho vyplýva, že ani nadriadený súd

nemá na vec rovnaký názor“.

Podľa názoru predsedníčky okresného súdu „sťažovatelia určitý podiel na dĺžke

doterajšieho konania majú z dôvodu, že viackrát podali návrh na zmenu účastníkov konania

na strane odporcov ako aj čo do predmetu konania, čo vyplýva z rozboru úkonov ako aj z

dôvodu, že súd musel odstraňovať vady zastupovania...“.

Predsedníčka okresného súdu vyjadrila súhlas s konaním o podanej sťažnosti bez

ústneho pojednávania.

Ústavný súd 27. augusta 2009 doručil právnemu zástupcovi sťažovateľov vyjadrenie

predsedníčky okresného súdu s možnosťou zaujať k nemu stanovisko. Právny zástupca

sťažovateľov sa však v stanovenej lehote nevyjadril.

Sťažovatelia doručili 14. decembra 2009 ústavnému súdu odvolanie splnomocnenia

pre JUDr. M. M. a zároveň udelenie plnej moci na zastupovanie v konaní pred ústavným

súdom JUDr. M. V. Ústavný súd tak v ten istý deň zaslal novozvolenému právnemu

zástupcovi sťažovateľov vyjadrenie predsedníčky okresného súdu na zaujatie stanoviska.

Právny zástupca sťažovateľov doručil stanovisko označené ako „Podanie“

ústavnému súdu 23. decembra 2009. V ňom zdôraznil právnu i skutkovú jednoduchosť

prerokúvanej veci a k otázke prerušenia predmetného konania uviedol, že „skutočnosť, že

sa v inom konaní na súde vedie spor o neplatnosť prevodu nehnuteľností, v ktorej ide aj

o nehnuteľnosť, ktorú majú odporcovia vypratať, ( s inými účastníkmi konania

ako súd odporcovia), je pre rozhodnutie o vyprataní domu v tomto konaní bez právneho

významu. Preto bolo aj uznesenie súdu zo dňa 30.01.2003 o prerušení konania odvolacím

súdom zrušené.“. Právny zástupca sťažovateľov svoj názor zdôvodnil tým, že „sťažovatelia

by v zmysle ust. mali aj v prípade neúspechu v konaní

počas svojej oprávnenej držby (obdobia keď boli v katastri evidovaní ako

vlastníci predmetných nehnuteľností) rovnaký nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia,

ako prináleží vlastníkovi veci. V tejto súvislosti uvádzame, že na liste vlastníctva... nebola

nikdy zapísaná žiadna poznámka ani obmedzenie týkajúce sa prebiehajúceho konania 4C

204/96. Odhliadnuc od toho, že sťažovatelia boli po celú dobu existencie sporu

vlastníkmi sporných nehnuteľností riadne evidovanými v katastri nehnuteľností, otázku

prípadnej neplatnosti prevodu nehnuteľností na sťažovateľov, ... si mohol súd v konaní 10C

118/02 kedykoľvek vyriešiť adekvátne ako otázku predbežnú. Tento záver potvrdzujú aj

ďalšie dve rozhodnutia Krajského súdu v Trnave, v iných podobných veciach vedených

u porušovateľa sťažovateľmi ( a ), ktoré sa týkali prerušenia konania

z rovnakého dôvodu ako to bolo v posudzovanej veci.“.

Ďalej právny zástupca sťažovateľov podčiarkol, že súvisiace konanie vedené pred

okresným súdom pod sp. zn. bolo 11. októbra 2008 právoplatnosťou rozsudku

krajského súdu ukončené. Toto súvisiace konanie viedla na okresnom súde sudkyňa, ktorá

je zákonnou sudkyňou i vo veci sp. zn. . V konaní sp. zn. boli

nálezom ústavného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. konštatované

zbytočné prieťahy, pričom napriek tomu uvedené konanie trvalo do októbra 2008.

Na základe uvedeného je právny zástupca toho názoru, že „súd v konaní ...

v rámci zákonných možností čaká na vyhovenie dovolaniu v očakávaní, že mu NS SR

vyhovie a potom v tomto konaní súd návrh zamietne“.

Množstvo konaní, ktoré sa na okresnom súde vedú vo veciach sťažovateľov,

„je v príčinnej súvislosti s odmietaním výkonu spravodlivosti a porušovania ústavných práv

sťažovateľov v prvých podaniach na súd za ktoré je zodpovedný výlučne porušovateľ...

... ak by súd konal podľa zákona a SR, k súčasnému stavu by nikdy nebolo

došlo.“.

Prieťahy v konaní okresného súdu, ktoré je predmetom sťažnosti sťažovateľov, „boli

spôsobené aj neprávnym a neefektívnym postupom porušovateľa pri predkladaní spisu

odvolaciemu súdu. ... zákonná sudkyňa... minimálne 2 krát zaslala súdny spis Krajskému

súdu v Trnave bez doloženia plnej moci pre účastníkov konania, ktorí mali svojich právnych

zástupcov. ... Chybou súdu tak čakanie na rozhodnutie o odvolaní sťažovateľov z

13.02.2003 ... trvalo takmer 15 mesiacov, pričom z toho fakticky 12 mesiacov po podaní

odvolania bol spis zasielaný medzi okresným a Krajským súdom bez toho, aby odvolací súd

vôbec pristúpil k rozhodnutiu.“.

V stanovisku je tiež namietaná skutočnosť, že „prvé pojednávanie vo veci sa konalo

až dňa 11.09.2006. t.j. až po 4 rokoch od podania návrhu...

V priebehu rokov 2007 a 2008 síce súd reálne vytyčoval pojednávania, avšak aj

v dôsledku jeho liknavosti a absencie využitia účinných zákonných procesných inštitútov sa

viaceré pojednávania odročili kvôli neprítomnosti odporcov... Navyše z obsahu súdneho

spisu vyplýva, že napr. v roku 2008 nebol okrem výsluchu odporcu v 1.) rade v tomto roku

súdom urobený žiadny ďalší úkon v merite veci.“.

V závere stanoviska právny zástupca sťažovateľov zdôraznil celkovú dĺžku konania

(„viac ako 7 rokov“) majúcu vplyv na zvyšovanie právnej neistoty sťažovateľov, ktorá je

znásobená tým, že „sa jedná o takú citlivú vec ako je zásah do vlastníckeho práva

sťažovateľov, ktorí sa ani po 7 rokoch nemôžu reálne domôcť vypratania nehnuteľnosti“.

Sťažovateľom „každý mesiac vzniká... priama škoda vo výške cca 690,- € z titulu ušlého

nájomného, resp. bezdôvodného obohatenia a je otázne či ju od dôchodcu aj

s vykonateľným rozsudkom budú sťažovatelia môcť kedy vymôcť“.

Právny zástupca sťažovateľov upresnil petit sťažnosti tak, že okrem vyslovenia

porušenia základného práva zaručeného a práva zaručeného

dohovoru a vyslovenia príkazu okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov

navrhol i priznanie primeraného finančného zadosťučinenia každému zo sťažovateľov

po 4 000 € a priznanie náhrady trov právneho zastúpenia v sume 717,13 € „(2 x 3 úkony

v hodnote a 6 x režijný paušál) za prevzatie a prípravu zastúpenia, vypracovanie ústavnej

sťažnosti a doplnenie sťažnosti zo dňa 18.12.2009) + 19% DPH za 2 x 2 úkony vykonané

JUDr. M. vo výške 517,79,- € vrátane DPH a 2 x 1 úkon vykonaný JUDr. V. vo výške

199,34, €...“.

Sťažovatelia súhlasia s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

Ústavný súd zistil, že ku dňu rozhodovania o sťažnosti predmetná vec nie je

okresným súdom skončená.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu

právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu.

Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby v zásade

neodstráni. Až právoplatným rozhodnutím sa vytvára právna istota. Preto pre splnenie

ústavného práva podľa nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval

(, ).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo,

alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa , sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého

jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci,

správanie účastníka konania a postup okresného súdu (napr. ). V súlade

s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd prihliada aj na predmet sporu

(povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. ,

, ). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.

Základnými kritériami na hodnotenie veci ako zložitej je skutkový stav veci a platná

právna úprava relevantná na rozhodnutie o veci (). Predmetné konanie

o vypratanie bytu vedené okresným súdom, v rámci ktorého namietajú sťažovatelia

zbytočné prieťahy, je konaním, ktoré po právnej stránke ani po stránke skutkovej nie je

zložité. Ústavný súd konštatuje, že v danom prípade ide o bežnú súčasť sporovej agendy

na všeobecných súdoch; podklad pre rozhodnutie tvorí súdnou praxou ustálená a používaná

právna úprava. Výklad a používanie tejto právnej úpravy sú stabilizované a na tento spor sa

vzťahuje dostatok judikatúry všeobecných súdov.

Pri posudzovaní druhého kritéria používaného na hodnotenie prípadných zbytočných

prieťahov v konaní ústavný súd dospel k záveru, že správanie sťažovateľov čiastočne

prispelo k doterajšej dĺžke konania.

Žalobný návrh bol doručený okresnému súdu podpísaný právnym zástupcom dr. H.,

ktorého však, ako to ústavný súd zistil z vyžiadaného spisu okresného súdu, splnomocnil na

zastupovanie iba sťažovateľ J. M. Uvedený nedostatok v právnom zastúpení potom

pretrvával aj pri podaní odvolania sťažovateľov proti uzneseniu okresného súdu

z 30. januára 2003 o prerušení konania.

Sťažovatelia v úvodnej fáze konania nesplnili pri podaní žalobného návrhu

povinnosť zaplatiť súdny poplatok.

Priebeh konania pred okresným súdom bol viackrát charakterizovaný využitím

procesných dispozičných oprávnení sťažovateľov, ktoré na strane okresného súdu vyvolali

povinnosť reagovať predpísaným spôsobom na tieto procesné návrhy. Išlo o návrh

na „pripustenie zmeny účastníka“ (7. január 2005), návrh na zmenu žalobného návrhu

(16. marec 2007), návrh na nariadenie predbežného opatrenia (7. máj 2007), opätovný návrh

na zmenu žalobného petitu spolu s čiastočným späťvzatím žaloby (17. máj 2007), návrh

na vstup ďalšieho účastníka na strane odporcu do konania (25. jún 2008). Na uvedené

dispozičné úkony sťažovateľov reagoval okresný súd bez zbytočného omeškania.

Podľa právneho názoru ústavného súdu využitie možností daných sťažovateľom

procesnými predpismi na uplatňovanie a presadzovanie ich práv v súdnom konaní môže síce

spôsobiť predĺženie priebehu konania, nemožno ho však kvalifikovať ako postup, ktorého

dôsledkom sú zbytočné prieťahy (m. m. ). Zároveň dĺžku konania, ktorá je

dôsledkom úkonov jeho účastníkov alebo ich nečinnosti, nemožno považovať za dôvod

na vyslovenie zbytočných prieťahov v prípade, keď súd o procesných návrhoch

sťažovateľov konal a rozhodoval bez zbytočných prieťahov (napr. ).

V ostatných prípadoch sťažovatelia a ich právny zástupca včas a riadne reagovali

na výzvy okresného súdu. Jedinou výnimkou bola výzva okresného súdu doručená

právnemu zástupcovi sťažovateľov 2. novembra 2004, na ktorú právny zástupca

sťažovateľov zareagoval až po urgencii okresného súdu a po žiadosti o predĺženie určenej

lehoty na vyjadrenie 7. januára 2005.

Postup okresného súdu ako tretie kritérium na posúdenie porušenia práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zhodnotil ústavný súd ako postup, ktorý

vykazoval zbytočné prieťahy.

K chronológii procesných úkonov predložených predsedníčkou okresného súdu

ústavný súd dodáva, že z obsahu súdneho spisu, ktorý si vyžiadal ešte pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti sťažovateľov, zistil v zásade rovnaký priebeh posudzovaného

konania.

Ústavný súd však považuje za potrebné poznamenať, že predsedníčka okresného

súdu v prípadoch viacerých úkonov súdu konkretizovala čas ich vykonania dňom, keď

vo veci konajúca sudkyňa dala súdnej kancelárii pokyn na realizáciu úkonu. Ústavný súd

v tejto súvislosti uvádza, že čas vykonania úkonu súdu je potrebné identifikovať

predovšetkým tým dňom, keď bol úkon oznámený účastníkom konania.

Predsedníčka okresného súdu totiž v ňou podanej chronológii uvádza, že napr.

„Dňa 5.11.2002 bol daný pokyn na doručenie návrhu odporcom na vyjadrenie“, pritom

však z obsahu spisu vyplýva, že predmetná výzva sa dostala do dispozičnej sféry účastníkov

až 13. januára 2003. Obdobne sa v chronológii predsedníčky okresného súdu uvádza,

že „Dňa 4.3.2003 sudkyňa dala pokyn na doručenie odvolania odporcom na vyjadrenie“,

ústavný súd však z obsahu spisu zistil, že odvolanie bolo odporcom doručené 27. marca

2003 a 1. apríla 2003.

Pre posúdenie procesnej aktivity konajúceho súdu z hľadiska rešpektovania

základného práva účastníkov konania na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nemá

právny význam interný pokyn konajúceho sudcu na doručenie zásielky obsahujúcej

procesný úkon účastníkovi, ale až moment reálneho doručenia procesného úkonu.

Výnimkou v tomto smere sú, prirodzene, prípady, keď sa účastník úmyselne vyhýba

prevzatiu zásielky.

Problémovou otázkou, na ktorú poukázali i sťažovatelia v odôvodnení svojej

sťažnosti, bolo prerušenie konania okresným súdom podľa

z dôvodu prebiehajúceho súvisiaceho konania sp. zn. .

Podľa pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže

konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam

pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet.

Podľa ak je konanie prerušené, nevykonávajú sa pojednávania

a neplynú lehoty podľa tohto zákona...

Podľa ak je konanie prerušené podľa , súd urobí všetky

potrebné opatrenia, aby sa odstránili prekážky, ktoré spôsobili prerušenie alebo pre ktoré

prerušenie trvá. Len čo odpadne prekážka, pre ktorú sa konanie prerušilo, pokračuje súd

v konaní i bez návrhu.

Citované ustanovenia už boli predmetom rozhodovacej činnosti ústavného súdu

vo vzťahu k prípadným zbytočným prieťahom v občianskom súdnom konaní. Vo veci

sp. zn. ústavný súd v tejto súvislosti uviedol, že ak bolo konanie

pred všeobecným súdom prerušené z obligatórnych dôvodov vyplývajúcich z ustanovenia

, kým tieto dôvody trvajú, nemôže dochádzať k zbytočným prieťahom.

Tieto konania nie sú spôsobilým predmetom zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

. Naproti tomu v prípade konaní prerušených z fakultatívnych dôvodov vyplývajúcich

z ustanovenia musí ústavný súd skúmať, či nečinnosť všeobecného súdu

je dôvodná, teda či nebolo jeho povinnosťou pokračovať v konaní.

V inej veci vedenej pod sp. zn. ústavný súd uviedol, že ak ustanovenie

tým, že v súvislosti s riešením „otázky, ktorá môže mať význam

pre rozhodnutie súdu”, nerobí v princípe rozdiel medzi procesným postupom spočívajúcim

v prerušení konania, počas ktorého „sa nevykonávajú pojednávania a neplynú lehoty podľa

tohto zákona” ( prvá veta ), ale sa vyčkáva na odpoveď, ktorá na túto

otázku bude daná v inom konaní, a procesným postupom spočívajúcim v „inom vhodnom

opatrení”, v prípade ktorého sa konanie bez jeho prerušenia zameriava aj na riešenie takejto

otázky ako predbežnej otázky, ponecháva všeobecnému súdu istú voľnosť pri voľbe tohto

procesného postupu, to ešte neznamená, že táto voľnosť je bez obmedzenia a ústavným

súdom nekontrolovateľná.

Totiž aj ustanovenie , tak ako napokon každé zákonné

ustanovenie, sa musí vykladať a uplatňovať v súlade s ( ).

Keďže zo žiadneho ustanovenia nemožno vyvodiť, že prerušením konania jeho

účastník stráca právo na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48

ods. 2 , musí sa všeobecný súd pri uplatňovaní procesného postupu podľa

ustanovenia preto riadiť i požiadavkou, ktorá je zakotvená v

tomto článku a ktorá ... ukladá povinnosť prijať príslušné opatrenia umožňujúce

prerokovanie napadnutých vecí bez zbytočných prieťahov, a tým vykonanie spravodlivosti v

primeranej lehote ().

Uznesenie okresného súdu z 30. januára 2003 o prerušení konania bolo na základe

odvolania sťažovateľov zrušené, keď krajský súd „preskúmaním obsahu spisového

materiálu... zistil, že v čase podania žaloby... odporcovia už v spornom byte nebývali“,

a preto berúc od úvahy ustanovenia a Občiansky

zákonník „žaloba o... vypratanie z predmetného bytu je tak od počiatku zjavne bez nádeje

na úspech“.

Možno teda konštatovať, že v posudzovanom prípade požiadavke hospodárnosti

konania nezodpovedal variant procesného postupu zvolený okresným súdom, ktorý spočíval

v prerušení konania. Tak sa oddialilo nastolenie právnej istoty sťažovateľov, a tým aj

naplnenie účelu ich základného práva zaručeného . V tejto súvislosti

podľa názoru ústavného súdu neobstojí obrana okresného súdu opretá o poukaz

na potvrdzujúce rozhodnutia krajského súdu vyvolané odvolaniami sťažovateľov podanými

proti uzneseniam okresného súdu o prerušení konania v iných ich sporoch vedených

na okresnom súde. V týchto iných konaniach totiž, ako to ústavný súd zistil zo spisových

materiálov týkajúcich sa sťažností podaných sťažovateľmi v minulosti, nevznikli žiadne

pochybnosti o určení okruhu účastníkov na strane odporcu.

V posudzovanom konaní ústavný súd zistil aj postupy svedčiace o nesústredenosti

a neefektívnosti, ktoré sú stabilne považované za dôvod založenia právomoci ústavného

súdu na konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov (napr. , , ).

Ústavný súd poukazuje predovšetkým na procesné pochybenia okresného súdu

pri predkladaní spisového materiálu krajskému súdu na rozhodnutie o podanom odvolaní

sťažovateľov. Aj pri odvolaní podanom proti uzneseniu okresného súdu o prerušení

konania, ale aj pri odvolaní podanom proti uzneseniu, ktorým okresný súd pripustil zámenu

účastníkov konania, predložil okresný súd krajskému súdu spisový materiál s nedostatkami

v právnom zastúpení odvolateľov. Odstránenie takýchto nedostatkov je prvoradou úlohou

prvostupňového súdu. Krajský súd bol následne nútený vrátiť spisový materiál okresnému

súdu ako predčasne predložený a až po jeho doplnení vo veci právneho zastúpenia

odvolateľov mohol o podanom odvolaní rozhodnúť. Okresný súd takto spôsobil predĺženie

konania svojím nesústredeným procesným postupom, aj keď ústavný súd pri hodnotení

tohto nedostatku nemôže opomenúť ani skutočnosť, že prvotný nedostatok v právnom

zastúpení predstavuje pochybenie účastníkov konania, ktorí uskutočnili procesné úkony

(odvolania) bez náležitého preukázania právneho zastúpenia.

Požiadavku poskytnutia súdnej ochrany právam sťažovateľov v primeranej lehote

okresný súd dôsledne nerešpektoval ani v procese pripustenia zámeny účastníkov na strane

odporcov. Uznesením z 13. júla 2005 pripustil zámenu účastníkov na strane odporcov.

Krajský súd však po podaní odvolania musel uvedené uznesenie zmeniť, pretože okresný

súd pred rozhodnutím o pripustení zámeny v rozpore s nezisťoval súhlas

všetkých účastníkov so zámenou na strane odporcov. Ak by tak urobil, sám by mohol

zamietavo rozhodnúť o návrhu na zámenu, pretože odporca v 1. rade, ako to vyplýva

zo zistenia krajského súdu, by so zámenou nebol súhlasil. Opätovne tak v dôsledku

procesného pochybenia konajúceho súdu svedčiaceho o jeho nesústredenom postupe došlo

k predĺženiu konania.

Ústavný súd tu poukazuje na skutočnosť, že všetky už popísané procesné vady

v postupe okresného súdu mali vo svojej podstate za následok, že prvé pojednávanie vo veci

sa uskutočnilo až 11. septembra 2006, teda po štyroch rokoch od podania návrhu na začatie

konania. To svedčí o nedostatkoch v postupe okresného súdu majúcich význam z hľadiska

základného práva zaručeného , a to aj napriek tomu, že svoj podiel

na predĺžení konania majú, ako to už ústavný súd uviedol, aj sťažovatelia.

Napokon ako neefektívny hodnotí ústavný súd aj postup okresného súdu

pri organizácii nariadených pojednávaní vo veci, a to hlavne v súvislosti so zabezpečením

účasti účastníkov na strane odporcu na týchto pojednávaniach. Okresný súd až po štyroch

pojednávaniach, ktoré bolo potrebné odročiť pre neprítomnosť odporcov, resp. na ktorých

pre neprítomnosť niektorého z odporcov nebolo možné vykonávať dokazovanie

(22. februára 2007, 17. mája 2007, 11. októbra 2007 a 28. januára 2008), pristúpil

po overení zdravotných ťažkostí odporcu v 1. rade k miestnej ohliadke spojenej

s výsluchom odporcu v 1. rade. Ani samotná príprava miestnej ohliadky nesvedčí

o efektivite v procesnom postupe okresného súdu, keď prvý „pokus“ o miestnu ohliadku

spojenú s výsluchom účastníka konania 3. júna 2008 bol neúspešný, pretože odporca

v 1. rade „sudkyňu a ostatných účastníkov do bytu nepustil“.

Ústavný súd konštatuje, že posudzované konanie okresného súdu sa aj napriek

prispeniu účastníkov konania, za ktoré okresný súd nenesie zodpovednosť, vyznačovalo

procesnými nedostatkami, ktoré vo svojom súhrne majú za následok porušenie základného

práva sťažovateľov na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov aj práva

na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote (bod 1 výroku tohto nálezu). Nedostatky

spočívali takmer výlučne v neefektívnosti a nesústredenosti postupu okresného súdu a viedli

v konečnom dôsledku k tomu, že do dňa doručenia sťažnosti ústavnému súdu nebola

právam sťažovateľov poskytnutá ochrana právoplatným meritórnym rozhodnutím

nastoľujúcim stav právnej istoty.

Podľa ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou,

ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Sťažovatelia v petite svojej sťažnosti navrhli takéto rozhodnutie, preto ústavný súd prikázal

okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).

III.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Pretože ústavný súd rozhodol o porušení práva sťažovateľov garantovaného im čl. 48

ods. 2 a dohovoru, zaoberal sa aj ich žiadosťou o priznanie primeraného

finančného zadosťučinenia.

Ústavný súd pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení vzal do úvahy

najmä charakter predmetu konania, obdobie právnej neistoty sťažovateľov, ich správanie

počas predmetného konania a aj tú skutočnosť, že vo veci zistil porušenie základného práva.

Sťažovatelia žiadali priznať primerané finančné zadosťučinenie každému v sume

po 4 000 €. Ústavný súd v okolnostiach posudzovaného prípadu považuje za primerané

priznať každému z nich sumu 1 000 € (bod 3 a bod 4 výroku nálezu). Vychádza pritom aj

z podielu sťažovateľov na doterajšej dĺžke konania.

Pri určovaní primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal

zo záujmu ochrany ústavnosti a zo zásad spravodlivosti, o ktoré sa opiera Európsky súd

pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru

aplikovaného na konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa ústavný súd riadil úvahou, že

cieľom primeraného finančného zadosťučinenia nie je prípadná náhrada škody, ktorú

spomínal právny zástupca sťažovateľov vo svojom stanovisku doručenom ústavnému súdu

23. decembra 2009.

IV.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľom vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom

JUDr. M. M. a JUDr. M. V. Advokáti vykonali spolu tri úkony právnych služieb, a to

prevzatie a prípravu zastupovania, písomné podanie (sťažnosť) a spracovanie stanoviska

z 18. decembra 2009. Prvé dva úkony boli vykonané v roku 2008 a tretí úkon v roku 2009.

Podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len

„vyhláška“) prislúcha ako základná tarifa podľa ustanovení § 11 ods. 2 vyhlášky 1/6

z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky, t. j. zo sumy 19 056 Sk pre úkony v roku

2008), čo predstavuje po prepočte na euro za jeden úkon v roku 2008 odmenu v sume

105,42 €. K tejto sume bolo potrebné pripočítať režijný paušál za dva úkony právnej

pomoci, teda dvakrát po 6,31 €. Za úkon vykonaný v roku 2009 výpočtový základ

predstavuje suma 695,41 €, a teda 1/6 z nej predstavuje 115,90 €, pričom režijný paušál

patrí v sume 6,95 €.

Podľa § 13 ods. 2 vyhlášky sa základná sadzba tarifnej odmeny zníži o 20 %, ak ide

o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb.

S poukazom na výsledok konania mali podľa názoru ústavného súdu sťažovatelia

nárok na náhradu trov konania za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2008

(prevzatie a príprava zastúpenia, písomné podanie – sťažnosť) a za jeden úkon právnej

služby v roku 2009 (stanovisko z 18. decembra 2009), preto základná sadzba tarifnej

odmeny po znížení podľa § 13 ods. 2 vyhlášky v tomto prípade činí 522,78 €. K tejto sume

bolo potrebné pripočítať režijný paušál v celkovej sume 39,14 € (štyrikrát po 6,31 €

a dvakrát po 6,95 €). Spolu tak priznaná náhrada trov právneho zastúpenia sťažovateľov činí

561,92 €. Túto sumu ústavný súd nezvýšil o 19 % dane z pridanej hodnoty tak, ako to

navrhol právny zástupca sťažovateľov, pretože sťažovatelia nepredložili ústavnému súdu

žiaden dôkaz o tom, že ich právni zástupcovia majú postavenie platiteľa dane z pridanej

hodnoty.

Ústavný súd tak priznal sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia v sume

561,92 € (bod 5 výroku nálezu), pričom okresný súd je povinný zaplatiť ju na účet právneho

zástupcu sťažovateľov ( v spojení s ).

Vzhľadom na toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. januára 2010