Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 136/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-53

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. septembra 2009

v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika, zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka

prerokoval sťažnosť spoločnosti S., a. s., Ž., zastúpenej advokátom JUDr. M. V., B., vo veci

namietaného porušenia jej základného práva zaručeného Slovenskej

republiky a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn.

a takto

rozhodol:

1. Základné právo spoločnosti S., a. s., na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a právo na prejednanie

jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š e n é b o l i .

2. Okresnému súdu Žilina p r i k a z u j e v konaní vedenom pod sp. zn.

konať bez zbytočných prieťahov.

3. Okresný súd Žilina j e p o v i n n ý uhradiť spoločnosti S., a. s., trovy konania

v sume 223,46 € (slovom dvestodvadsaťtri eur a štyridsaťšesť centov) do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu na účet jej právneho zástupcu, advokáta JUDr. M. V., B.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júna 2008

doručená sťažnosť spoločnosti S., a. s., Ž. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného

porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného

(ďalej len „“) a práva na prejednanie

jej veci v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len

„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. .

V označenom konaní okresného súdu vystupuje sťažovateľka ako odporca, pričom

predmetom tohto konania je návrh spoločnosti S., s. r. o., Ž. (ďalej len „navrhovateľka“),

na nahradenie vyhlásenia vôle uzavrieť kúpnu zmluvu. Konanie začalo žalobným návrhom

doručeným okresnému súdu 8. apríla 2003.

V odôvodnení svojej sťažnosti sťažovateľka rozsiahlo opísala skutočnosti, ktoré

predchádzali a napokon viedli k začatiu konania pred okresným súdom. Pozadím

namietaného porušenia označených základných práv bolo podľa sťažovateľky prerušenie

konania okresným súdom uznesením č. k. -153 z 5. októbra 2005. Toto

rozhodnutie bolo zdôvodnené trestným konaním prebiehajúcim od 25. marca 2003, ktoré

„začalo na návrh odporcu“. V ňom bolo 16. novembra 2005 vznesené obvinenie proti

konateľovi navrhovateľky a proti bývalému konateľovi sťažovateľky „pre podozrenie

z prípravy podvodu, ktorého sa mali dopustiť falšovaním zmluvy o budúcej zmluve,

ktorá je podkladom pre návrh na nahradenie vyhlásenia vôle na uzavretie kúpnej zmluvy

súdnym rozhodnutím“.

V už uvedenom uznesení o prerušení konania okresný súd dôvodil, že „otázka

platného uzavretia zmluvy je aj otázkou prebiehajúceho konania, nakoľko odporca

sa v konaní bráni tým, že uvedená zmluva je neplatná. Preto aj v prebiehajúcom súdnom

konaní by konajúci súd predbežne musel riešiť otázku, či zmluva zo dňa 4. 2. 1999 je alebo

nie je platná. Na základe uvedených skutočností súd rozhodol o prerušení tohto konania

až do skončenia trestného stíhania...“.

Sťažovateľka tvrdí, že „sa od začiatku konania bráni tým, že uvedená zmluva

je absolútne neplatná nielen z toho dôvodu, že je falošná, ale že by bola z viacerých

dôvodov absolútne neplatná aj keby bola pravá... Preukázanie falšovania zmlúv je síce

najrukolapnejším, ale nie jediným dôvodom ich neplatnosti.“.

Sťažovateľka navrhla okresnému súdu 14. septembra 2006 a opätovne 14. novembra

2006 pokračovanie v konaní, pretože podľa jej názoru „pre rozhodnutie súdu o zamietnutí

návrhu na nahradenie vyhlásenia vôle na uzavretie kúpnej zmluvy súdnym rozhodnutím

existoval už v tej dobe v trestnom spise dostatok vecných a právnych dôvodov, ktoré by súd

musel zohľadniť aj v prípade, že by o pravosti zmluvy neexistovali žiadne pochybnosti“.

Na tieto návrhy okresný súd spočiatku nereagoval, a preto sťažovateľka 14. decembra

2006 podala predsedovi okresného súdu sťažnosť na postup súdu podľa § 62 zákona

č. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“). Podpredseda okresného súdu „listom zo dňa

12. 1. 2007 oprávnenosť sťažnosti neuznal a nečinnosť súdu odôvodnil tým, že nemal

k dispozícii vlastný spis, ktorý zapožičal vyšetrovateľovi a ten ho vrátil súdu

až 29. 11. 2006“.

Okresný súd uznesením č. k. -181 z 18. januára 2007 zamietol

sťažovateľkin návrh na pokračovanie v konaní. Vychádzal „z rozhovoru s vyšetrovateľom

Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Ž.“, z ktorého vyplynulo, že vyšetrovanie

v súvisiacej trestnej veci „bude ukončené do konca mesiaca január 2007 s tým,

že po preštudovaní spisového materiálu bude následne... podaný návrh na podanie

obžaloby.“. Podľa názoru okresného súdu „sumár dôkazov a právnych tvrdení účastníkov

v konaniach neumožňuje bez posúdenia pravosti spochybnenej zmluvy o budúcej zmluve

rozhodnúť o návrhu navrhovateľa na nahradenie prejavu vôle. Posúdenie pravosti tejto

zmluvy, resp. posúdenie skutočností, či konaním dotknutých osôb nedošlo k trestnému činu

podvodu, je pritom práve predmetom prebiehajúceho trestného konania. Jedná sa pritom

o skutočnosti, ktoré by rovnako musel posudzovať aj súd konajúci o návrhu na nahradenie

prejavu vôle.“. Okresný súd uzavrel, že ak po podaní obžaloby a „po predložení výsledkov

vyšetrovania bude možné posúdiť rozhodujúce sporné otázky, súd bude pokračovať

v prerušenom konaní aj bez právoplatného rozhodnutia uvedenej trestnej veci“.

Uznesenie okresného súdu napadla sťažovateľka odvolaním, o ktorom Krajský súd

v Žiline (ďalej len „krajský súd“) uznesením z 3. augusta 2007 vydaným v konaní vedenom

pod sp. zn. rozhodol tak, že napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil.

Krajský súd sa v zásade stotožnil s právnymi závermi okresného súdu.

Sťažovateľka 17. septembra 2007 podala ďalší návrh na pokračovanie v konaní.

S poukazom na postup a dovtedajšie závery súvisiaceho trestného konania zdôvodnila svoj

návrh tým, že „zo zhromaždeného spisového materiálu je okrem záveru vyšetrovateľa

a prokurátora, že sporná zmluva je falzifikát, zrejmé aj to, že existujú aj ďalšie skutočnosti,

ktoré nezávisle na posúdení falošnosti zmluvy odôvodňujú zamietnutie podanej žaloby

na nahradenie prejavu vôle strán“.

Keďže okresný súd na tento návrh nereagoval, adresovala sťažovateľka 10. januára

2008 predsedovi okresného súdu sťažnosť na postup súdu podľa § 62 zákona o súdoch.

Predseda okresného súdu „reagoval listom zo 6. 2. 2008, v ktorom uviedol, že považuje

sťažnosť v celom rozsahu za nedôvodnú“.

Tvrdené porušenie označených základných práv zdôvodňuje sťažovateľka poukazom

na ustanovenie v znení

neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), z ktorého podľa jej názoru vyplýva, že „súd

je aj po dobu, po ktorú je konanie prerušené, povinný sledovať dôvodnosť prerušenia

a v konaní pokračovať, len čo odpadnú prekážky, pre ktoré bolo konanie prerušené.

Odpadnutiu prekážok je dokonca povinný aktívne napomáhať.“. Okresný súd však podľa

sťažovateľky „tak nepostupoval. Nekonal ani potom, čo ho sťažovateľ informoval

o priebehu a výsledkoch prípravného trestného konania, ani po jeho skončení podaním

obžaloby, a to napriek tomu, že sa k takémuto postupu sám zaviazal v uznesení, ktorým

zamietol návrh na pokračovanie v konaní.“.

Sťažovateľka nepožiadala o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Po preštudovaní vyžiadaného súdneho spisu ústavný súd uznesením

č. k. -26 zo 14. mája 2009 prijal sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie.

Následne vyzval 22. mája 2009 predsedu okresného súdu, aby sa k sťažnosti vyjadril

z hľadísk významných pre posúdenie merita veci a aby ústavnému súdu oznámil, či súhlasí

s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

Vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 25. júna 2009 podpredseda okresného súdu

súhlasil s upustením od ústneho pojednávania vo veci a navrhol, aby ústavný súd „sťažnosť

sťažovateľa odmietol“. Poukázal na skutočnosť, že „o dôvodnosti prerušenia konania dva

krát rozhodoval aj Krajský súd v Žiline“ a „v konaní do odpadnutia prekážok, pre ktoré

bolo konanie prerušené, nebolo možné vo veci ďalej pojednávať a vec v merite rozhodnúť.

V danej veci o nahradenie prejavu vôle nemôže byť rýchlosť konania na ujmu správnosti

a zákonnosti rozhodnutia súdu, najmä ak konania, v ktorom sa domáha ochrany

navrhovateľ je predmetom trestného konania v štádiu po podaní obžaloby.“.

K svojmu vyjadreniu pripojil podpredseda okresného súdu i vyjadrenie zákonného

sudcu. V ňom je uvedený nasledovný prehľad procesných úkonov okresného súdu vo veci:

„8. 4. 2003 – doručenie žaloby na súd a pridelenie veci zákonnému sudcovi JUDr. B.

4. 7. 2003 – výzva na zaplatenie súdneho poplatku za podaný návrh na začatie

konania

16. 7. 2003 – zaplatenie SUP za podaný návrh

31. 7. 2003 – výzva odporcovi na vyjadrenie sa k žalobe

20. 10. 2003 – vytýčenie termínu pojednávania na 3. 12. 2003

3. 11. 2003 – termín pojednávania zrušený + pripojenie spisu Okresného súdu Žilina

11

2. 12. 2003 – vytýčenie termínu pojednávania na 30. 1. 2004

30. 1. 2004 – pojednávanie odročené z dôvodu žiadosti odporcu o odročenie termínu

pojednávania; nový termín 3. 3. 2004

25. 2. 2004 – pripojenie spisu – k nahliadnutiu

3. 3. 2004 – pojednávanie odročené na neurčito do právoplatnosti rozhodnutia

Okresného súdu Žilina

4. 3. 2004 – spis uložený na lehotu do 10. 4. 2003 alebo do doručenia vzájomného

návrhu odporcu

19. 3. 2004 – doručenie zmeny návrhu navrhovateľom

22. 3. 2004 – uznesenie -59 o pripustení zmeny návrhu

26. 3. 2004 – uznesenie – výzva na zaplatenie súdneho poplatku za podaný návrh

na zaplatenie zmluvnej pokuty

5. 4. 2004 – doručenie vzájomného návrhu o určenie neplatnosti zmluvy odporcom

7. 4. 2004 – doručovanie vzájomného návrhu navrhovateľovi s výzvou na vyjadrenie

sa + uznesenie – výzva odporcovi na zaplatenie SUP za podaný vzájomný návrh

19. 4. 2004 – návrh navrhovateľa na oslobodenie od zaplatenia súdneho poplatku

30. 4. 2004 – zaplatenie SUP za podaný vzájomný návrh odporcom

17. 5. 2004 – vyjadrenie navrhovateľa k vzájomnému návrhu

1. 6. 2004 – uznesenie -88 – nepriznanie oslobodenia od súdnych

poplatkov navrhovateľovi

6. 8. 2004 – pripojenie spisu Okresného súdu Žilina

2. 9. 2004 – žiadosť na Katastrálny úrad, Správa katastra Ž. o zaslanie správy,

za účelom zistenia, či bola predložená na zápis vlastníckeho práva zmluva medzi

predávajúcich S., a. s. a kupujúcim A., s. r. o.

8. 11. 2004 – odpoveď Správy katastra Ž. na žiadosť

15. 11. 2004 – vytýčenie termínu pojednávania na 17. 12. 2004

17. 12. 2004 – pojednávanie odročené na neurčito

22. 12. 2004 – zaslanie spisu na Krajskú prokuratúru Ž.

7. 4. 2005 – vrátenie spisu z Generálnej prokuratúry SR

22. 4. 2005 – žiadosť KR PZ Ž. o zapožičanie spisu

10. 5. 2005 – pripojenie spisu Krajského riaditeľstva PZ Ž. ČVS: KUJP-20/OVEK-

2003

11. 5. 2005 – vytýčenie termínu pojednávania na 1. 7. 2005

28. 6. 2005 – termín pojednávania zrušený z dôvodu ospravedlnenia právneho

zástupcu odporcu a vytýčený nový termín pojednávania 24. 8. 2005

20. 7. 2005 – zaslanie vyšetrovacieho spisu -2003 Krajskej

prokuratúre Ž. v zmysle žiadosti zo dňa 20. 7. 2005

24. 8. 2005 – pojednávanie odročené na neurčito, za účelom rozhodnutia o prerušení

konania

5. 10. 2005 – uznesenie o prerušení konania č. k. -153 –

do právoplatného skončenia trestného konania vedeného na Krajskom riaditeľstve

Policajného zboru v Ž., zn. ČVS: -2003

20. 11. 2005 – kalendár 6 mesiacov – konanie prerušené

7. 4. 2006 – v zmysle žiadosti zo dňa 4. 4. 2006 spis zaslaný Krajskému riaditeľstvu

Policajného zboru, Úradu justičnej a kriminálnej polície, Ž.

18. 9. 2006 – návrh odporcu na pokračovanie v konaní

27. 10. 2006 – žiadosť KR PZ, Úradu justičnej a kriminálnej polície Ž. o vrátenie

spisu

20. 11. 2006 – opakovaný návrh odporcu na pokračovanie v konaní

29. 11. 2006 – vrátenie spisu

18. 1. 2007 – uznesenie č. k. -181 – zamietnutie návrhu odporcu

na pokračovanie v konaní

31. 1. 2007 – doplnenie návrhu odporcom na pokračovanie v konaní

21. 2. 2007 – odvolanie odporcu proti uznesenie -181

7. 3. 2007 – predkladacia správa Krajskému súdu Žilina – za účelom rozhodnutia

o odvolaní odporcu

8. 3. 2007 – spis predložený Krajskému súdu Žilina

12. 3. 2007 – odvolanie doručené navrhovateľovi na vyjadrenie

27. 3. 2007 – vyjadrenie navrhovateľa k odvolaniu

3. 8. 2007 – uznesenie Krajského súdu Žilina – potvrdenie

rozhodnutia OS Žilina č. k. -181

23. 10. 2007 – referát sudcu na pripojenie spisu k nahliadnutiu.“

Zákonný sudca poukazom na ustanovenie zdôraznil, že „v prípade

právoplatne prerušeného konania nemôže vo veci dochádzať k prieťahom v konaní okrem

prípadu, ak by dôvod, pre ktorý je konanie prerušené medzičasom odpadol. V tomto prípade

však tento dôvod naďalej trvá. Ako bolo uvedené už v odôvodnení uznesenia, ktorým súd

zamietol návrh na pokračovanie v konaní, posúdenie platnosti tejto zmluvy závisí

aj od skutočnosti, či konaním dotknutých osôb nedošlo k trestnému činu podvodu. Práve

táto otázka je predmetom prebiehajúceho trestného konania a bude jednoznačne vyriešená

až jeho právoplatným skončením.“. Zároveň však zákonný sudca uviedol, že „bude vo veci

opätovne urgované trestné oddelenie tunajšieho súdu na predloženie súvisiaceho trestného

spisu na nahliadnutie. Po oboznámení sa s týmto materiálom bude posúdená možnosť

pokračovať v tomto konaní aj bez právoplatného skončenia prebiehajúceho trestného

konania.“.

Právny zástupca sťažovateľky reagoval na základe výzvy z 26. júna 2009

na vyjadrenie podpredsedu okresného súdu podaním doručeným ústavnému súdu 13. júla

2009, v ktorom vyjadril súhlas s rozhodnutím o sťažnosti bez ústneho pojednávania.

Vo svojom stanovisku právny zástupca sťažovateľky poukazom na judikatúru ústavného

súdu zhodnotil ako nesprávny názor okresného súdu, že „v právoplatne prerušenom konaní

možno pokračovať až po splnení podmienky na pokračovanie v konaní, resp. odpadnutí

prekážky, pre ktorú bolo súdne konanie prerušené“. Podľa názoru sťažovateľky „ak v dobe,

po ktorú je konanie prerušené, vyjdú najavo nové skutočnosti, ktoré možno použiť

ako dôkazy v prerušenom konaní, a možno predpokladať, že tieto dôkazy budú dostatočným

podkladom pre rozhodnutie súdu aj bez rozhodnutia otázky, pre ktorú bolo konanie

prerušené, súd je v zmysle povinný v konaní pokračovať“. Sťažovateľka

tiež uviedla, že súvisiace trestné konanie dosiaľ nebolo právoplatne ukončené.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Článok 48 ods. 2 okrem iného ustanovuje, aby súd prerokoval vec

bez zbytočných prieťahov. Ide o imperatív pre všetky súdne konania. Pre oblasť

občianskeho súdneho konania tento imperatív vyjadruje predovšetkým záujem na tom,

aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa

rozhodnutia súdu (mutatis mutandis ), pretože jeho predlžovanie sa môže

v konečnom dôsledku prejaviť ako odmietnutie výkonu spravodlivosti. Inými slovami,

vo svojom siedmom oddiele druhej hlavy v rámci úpravy práva na súdnu ochranu

osobitný význam pripisuje tomu, aby sa spravodlivosť nevykonávala s oneskorením,

ktoré by mohlo ohroziť právo na súdnu ochranu vo svojej podstate, a tým ohroziť účinnosť

a dôveryhodnosť justície. takto zaviazala predovšetkým súdy ako garantov

spravodlivosti na prijatie príslušných opatrení umožňujúcich prerokovanie napadnutých vecí

bez zbytočných prieťahov, a tým vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote

().

Keďže účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie

stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho

orgánu, ústavný súd už viackrát zaujal názor, že samotným prerokovaním veci na štátnom

orgáne sa právna neistota osoby v zásade neodstráni. Až právoplatným rozhodnutím

sa vytvára právna istota. Preto pre splnenie ústavného práva podľa

nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval (, ).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo,

alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa , sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého

jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci,

správanie účastníka konania a postup okresného súdu (napr. ). V súlade

s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd prihliada aj na predmet sporu

(povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. ,

, ). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.

Základnými kritériami pre hodnotenie veci ako zložitej je skutkový stav veci a platná

právna úprava relevantná na rozhodnutie o veci (). Predmetom konania

vedeného pred okresným súdom, v rámci ktorého namieta sťažovateľka zbytočné prieťahy,

je nahradenie prejavu vôle uzavrieť kúpnu zmluvu tak, ako to predpokladá v § 50a zákon

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky

zákonník“). Po právnej stránke tak uvedené konanie nemožno považovať za zložité.

Vyplýva to tiež zo skutočnosti, že sťažovateľka ako odporca v konaní svoju obranu založila

na tvrdení o absolútnej neplatnosti zmluvy o budúcej zmluve, ktorou navrhovateľ zdôvodnil

svoj žalobný petit. Neplatnosť právnych úkonov, a predovšetkým zmlúv, predstavuje

štandardnú a veľmi frekventovanú časť rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. Z týchto

dôvodov právne posúdenie spornej kauzy nemôže mať za následok žiadne výraznejšie

predĺženie konania. K rovnakému záveru dospel ústavný súd, aj pokiaľ ide o skutkovú

náročnosť súdenej veci.

Pri posudzovaní druhého kritéria používaného pre hodnotenie prípadných

zbytočných prieťahov v konaní ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľke nemožno

pričítať podiel na celkovej dĺžke predmetného konania. Skôr naopak, po právoplatnom

prerušení konania bola sťažovateľka aktívna pri uplatňovaní svojho základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, keď viackrát navrhla okresnému súdu

pokračovanie v konaní, a využila tiež právo podať sťažnosť na postup súdu podľa zákona

o súdoch. Ku skutočnosti odročenia niektorých pojednávaní z dôvodov strany sťažovateľky

ústavný súd uvádza, že fáza konania ešte pred jeho prerušením nie je medzi sťažovateľkou

a okresným súdom sporná. Inými slovami, sťažovateľka nenamieta výskyt zbytočných

prieťahov pred prerušením konania.

Z vyžiadaného súdneho spisu ústavný súd zistil, že, ako to tiež uvádza okresný súd

vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 25. júna 2009, prerušenie konania z dôvodu

prebiehajúceho súvisiaceho konania navrhol na pojednávaní 24. augusta 2005 právny

zástupca sťažovateľky. Uvedená skutočnosť ale z hľadiska sťažnostných námietok

sťažovateľky nie je relevantná, keďže sťažovateľka v odôvodnení svojej sťažnosti,

ako aj v stanovisku k vyjadreniu okresného súdu pripustila, že „v dobe, kedy k prerušeniu

konania došlo, nemusel mať ešte súd za preukázanú existenciu ostatných dôvodov

pre rozhodnutie a tieto boli jednoznačne preukázané až v nasledujúcom trestnom stíhaní“.

Je teda zrejmé, že sťažovateľka nespochybňuje rozhodnutie okresného súdu prerušiť

konanie. Jej námietky smerujú voči procesnému postoju okresného súdu po prerušení

konania, a to hlavne vo väzbe na návrhy, ktoré mu v tejto súvislosti adresovala.

Postup okresného súdu ako tretie kritérium posúdenia porušenia práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zhodnotil ústavný súd ako postup,

ktorý vykazoval zbytočné prieťahy. Ústavný súd sa pri hodnotení postupu okresného súdu

zameral na obdobie po právoplatnosti prerušenia konania, keďže práve tento časový úsek

je medzi účastníkmi konania o prerokovávanej sťažnosti sporný. Z vyžiadaného súdneho

spisu pritom ústavný súd zistil v zásade zhodnú chronológiu posudzovaného konania

s prehľadom úkonov vo veci, ktorý tvoril obsah vyjadrenia okresného súdu k prijatej

sťažnosti a ktorý je citovaný v I. časti odôvodnenia tohto nálezu.

Podľa pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže

konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam

pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet.

Podľa ak je konanie prerušené, nevykonávajú sa pojednávania

a neplynú lehoty podľa tohto zákona.

Podľa ak je konanie prerušené podľa , súd urobí všetky

potrebné opatrenia, aby sa odstránili prekážky, ktoré spôsobili prerušenie alebo pre ktoré

prerušenie trvá. Len čo odpadne prekážka, pre ktorú sa konanie prerušilo, pokračuje súd

v konaní i bez návrhu.

Citované ustanovenia už boli predmetom rozhodovacej činnosti ústavného súdu

vo vzťahu k prípadným zbytočným prieťahom v občianskom súdnom konaní. Ústavný súd

vo veci sp. zn. uviedol, že ak ustanovenie tým,

že v súvislosti s riešením „otázky, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu”, nerobí

v princípe rozdiel medzi procesným postupom spočívajúcim v prerušení konania, počas

ktorého „sa nevykonávajú pojednávania a neplynú lehoty podľa tohto zákona” (§ 111 ods. 1

prvá veta ), ale sa vyčkáva na odpoveď, ktorá na túto otázku bude daná v inom konaní,

a procesným postupom spočívajúcim v „inom vhodnom opatrení”, v prípade ktorého

sa konanie bez jeho prerušenia zameriava aj na riešenie takejto otázky ako predbežnej

otázky, ponecháva všeobecnému súdu istú voľnosť pri voľbe tohto procesného postupu,

to ešte neznamená, že táto voľnosť je bez obmedzenia a ústavným súdom

nekontrolovateľná.

Vo veci sp. zn. ústavný súd v tejto súvislosti uviedol, že ak bolo

konanie pred všeobecným súdom prerušené z obligatórnych dôvodov vyplývajúcich

z ustanovenia , kým tieto dôvody trvajú, nemôže dochádzať ku zbytočným

prieťahom. Tieto konania nie sú spôsobilým predmetom zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 . Naproti tomu v prípade konaní prerušených z fakultatívnych dôvodov

vyplývajúcich z ustanovenia musí ústavný súd skúmať, či nečinnosť

všeobecného súdu je dôvodná, teda či nebolo jeho povinnosťou pokračovať v konaní.

Aj ustanovenie , tak ako napokon každé zákonné

ustanovenie, sa musí vykladať a uplatňovať v súlade s ( ).

Keďže zo žiadneho ustanovenia nemožno vyvodiť, že prerušením konania jeho

účastník stráca právo na to, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené

v , musí sa všeobecný súd pri uplatňovaní procesného postupu

podľa ustanovenia riadiť preto i požiadavkou, ktorá je zakotvená

v tomto článku a ktorá... ukladá povinnosť prijať príslušné opatrenia umožňujúce

prerokovanie napadnutých vecí bez zbytočných prieťahov, a tým vykonanie spravodlivosti

v primeranej lehote ().

S poukazom na svoju už citovanú ustálenú judikatúru ústavný súd hodnotí obranu

okresného súdu spočívajúcu v názore, že „v prípade právoplatne prerušeného konania

nemôže vo veci dochádzať k prieťahom v konaní okrem prípadu, ak by dôvod, pre ktorý

je konanie prerušené medzičasom odpadol“, ako nedôvodnú.

Obrana sťažovateľky ako odporkyne v posudzovanom konaní okresného súdu

sa zakladala na tvrdení o neplatnosti zmluvy o budúcej zmluve, ktorej existencia mala viesť

k nahradeniu vyhlásenia vôle uzavrieť kúpnu zmluvu. Otázka platnosti zmluvy o budúcej

zmluve sa tak stala v konaní okresného súdu otázkou predbežnou. Keď okresný súd zistil,

že prebieha súvisiace trestné konanie, v ktorom sa zisťuje pravosť tej istej zmluvy o budúcej

zmluve, resp. pravosť podpisov na nej sa nachádzajúcich, viedlo ho to k prerušeniu konania.

Okresný súd tak očakával, že vyriešenie problému pravosti zmluvy a podpisov na nej

v trestnom konaní prinesie aj prejudícia v civilnom konaní.

Ústavný súd je toho názoru, že v naznačenej procesnej situácii prerušenie konania

okresným súdom samo osebe bolo vhodným krokom a zohľadňovalo nielen snahu

o spravodlivé rozhodnutie, ale rešpektovalo aj zásadu procesnej ekonómie. Rovnaký názor

však ústavný súd nezdieľa, pokiaľ ide o postup okresného súdu po prerušení konania.

Sťažovateľka okresnému súdu viackrát navrhla pokračovanie v spornom konaní,

pričom uviedla viacero dôvodov, ktoré by podľa jej názoru aj v prípade potvrdenia pravosti

zmluvy o budúcej zmluve a podpisov na nej sa nachádzajúcich v súvisiacom trestnom

konaní museli viesť buď k záveru o neplatnosti problematickej zmluvy o budúcej zmluve,

alebo k zamietnutiu návrhu vymedzujúceho predmet konania, teda nahradenie vyhlásenia

vôle uzavrieť kúpnu zmluvu (išlo o tvrdenie sťažovateľky o rozpore predmetnej zmluvy

s dobrými mravmi a o existencii skutočností o naplnení podmienok uvedených v § 50a

ods. 3 ).

Prirodzene, ústavný súd nie je oprávnený zasahovať do rozhodovacej právomoci

všeobecného súdu (v tomto prípade okresného súdu) a výrok tohto nálezu nie je

rozhodnutím o dôvodnosti uvedených tvrdení sťažovateľky, ktoré majú privodiť zamietnutie

návrhu navrhovateľky v spornom konaní. Okresný súd však na tieto tvrdenia sťažovateľky

v uznesení o zamietnutí jej návrhu na pokračovanie v konaní nereagoval spôsobom,

ktorý by nasvedčoval tomu, že sa so zákonnými podmienkami ďalšieho pokračovania

v prerušenom konaní ( ) vysporiadal spôsobom dôsledne rešpektujúcim

požadovanú kvalitu súdnej ochrany účastníka konania. V odôvodnení uznesenia

č. k. -181 okresný súd k tvrdeniam sťažovateľky iba uviedol, že „sumár

dôkazov a právnych tvrdení účastníkov v konaniach neumožňuje bez posúdenia pravosti

spochybnenej zmluvy o budúcej zmluve rozhodnúť o návrhu navrhovateľa na nahradenie

prejavu vôle“, bez toho, aby sa zaoberal jednotlivo dôvodmi, ktoré pre pokračovanie

v konaní sťažovateľka ako odporca v konaní tvrdila.

Okresný súd tak neposúdil dôsledne prípadné odpadnutie prekážok, pre ktoré bolo

konanie prerušené, hoci v danej procesnej situácii poznajúc tvrdenia sťažovateľky bolo jeho

úlohou aktívne pristúpiť k poskytovaniu súdnej ochrany sťažovateľky ako účastníka

konania. Namiesto toho okresný súd pasívne vyčkával na právoplatné ukončenie trestného

konania, resp. na doručenie spisu z tohto konania, a to napriek návrhom sťažovateľky,

z ktorých jednoznačne vyplývalo, že právoplatný výsledok súvisiaceho trestného konania,

ba ani výsledky dovtedajšieho dokazovania v trestnom konaní vôbec nemusia dávať

dostatočné odpovede na prejudiciálnu otázku platnosti spornej zmluvy o budúcej zmluve,

a že teda tento výsledok vôbec nemusí v prerušenom konaní vylúčiť potrebu posúdenia

otázok, ktoré už sťažovateľkou v návrhoch na pokračovanie v konaní boli nastolené

a ktoré možno posúdiť bez akejkoľvek závislosti na priebehu a výsledkoch súvisiaceho

trestného konania. Takýto postoj okresného súdu už bol podľa názoru ústavného súdu

v rozpore s požiadavkami procesnej ekonómie, ktorá bola v danom prípade stelesnená

aj v požiadavke čo najrýchlejšieho poskytnutia súdnej ochrany účastníkom konania.

Ústavný súd uzatvára, že postup okresného súdu po prerušení konania, a hlavne

po doručení návrhov sťažovateľky na pokračovanie v konaní, bol v rozpore s požadovanou

úrovňou ústavne zaručenej kvality poskytovania súdnej ochrany účastníkovi konania,

pričom nedostatky tohto postupu sa v konkrétnych okolnostiach prejavili v porušení

základného práva sťažovateľky na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov, pretože

toto základné právo je konkretizáciou základného práva na súdnu ochranu tak,

ako to vyplýva zo systematiky siedmeho oddielu druhej hlavy .

Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva

sťažovateľky na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

i práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa dohovoru,

tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu.

Podľa ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou,

ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Sťažovateľka v petite svojej sťažnosti navrhla takéto rozhodnutie, preto ústavný súd

prikázal okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku nálezu).

Úlohou okresného súdu po nadobudnutí právoplatnosti tohto nálezu ústavného súdu bude

dôsledné posúdenie tvrdení opakovane uvádzaných sťažovateľkou v jej návrhoch

na pokračovanie v konaní, a to z hľadiska zistenia, či neodôvodňujú jednoznačný záver

o prejudiciálnej otázke platnosti spornej zmluvy o budúcej zmluve, prípadne dokonca

aj o merite prerokovávanej veci.

Vzhľadom na to, že sťažovateľka o priznanie finančného zadosťučinenia

nepožiadala, ústavný súd jej finančné zadosťučinenie nepriznal.

III.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

V podanej sťažnosti si sťažovateľka uplatnila nárok na náhradu trov právneho

zastúpenia v sume 9 340 Sk bez bližšej špecifikácie.

Sťažovateľke vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom

JUDr. M. V. Advokát vykonal tri úkony právnych služieb, a to prevzatie a prípravu

zastupovania, písomné podanie (sťažnosť) a stanovisko.

Ústavný súd priznal sťažovateľke náhradu trov iba za prvé dva úkony právnych

služieb vzhľadom na to, že v stanovisku doručenom ústavnému súdu 13. júla 2009

nie sú uvedené žiadne nové skutkové okolnosti, prípadne právne názory, ktoré by mali

akýkoľvek vplyv na výrok tohto nálezu.

Príprava zastupovania, ako aj písomné podanie (sťažnosť) ako úkony právnej služby

boli vykonané v roku 2008. Podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

služieb (ďalej len „vyhláška“) prislúcha ako základná tarifa podľa ustanovení § 11 ods. 2

vyhlášky 1/6 z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky, t. j. zo sumy 19 076 Sk za úkony

v roku 2008), čo predstavuje za jeden úkon v roku 2008 odmenu v sume 3 176 Sk. K tejto

sume bolo potrebné pripočítať režijný paušál za dva úkony právnej pomoci, teda dvakrát

190 Sk. Ústavný súd tak priznal sťažovateľke náhradu trov právneho zastúpenia v sume

223,46 € (bod 3 výroku nálezu), pričom okresný súd je povinný zaplatiť ju na účet právneho

zástupcu sťažovateľky ( v spojení s ).

Vzhľadom na toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. septembra 2009