Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 563/2012
PDF · 207.45 KB
No categories available
III. ÚS 563/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. novembra
2012 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. E. D., K., zastúpenej advokátom Mgr. R. H.,
Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu
ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 a čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského
súdu v Bratislave z 29. júna 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co 56/2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť MUDr. E. D. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. septembra
2012 doručená sťažnosť MUDr. E. D., K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta
porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a porušenie bližšie nekonkretizovaného základného práva
zaručeného čl. 48 ústavy uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský
súd“) č. k. 14 Co 56/2012-132 z 29. júna 2012.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, sťažovateľka doručila 9. februára 2010
Okresnému súdu Košice II žalobu o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného
pomeru a o určenie, že pracovný pomer ďalej trvá. Ako žalovaného označila „M.,
organizačná zložka zahraničnej osoby, B.“. Okresný súd Košice II oznámil sťažovateľke
listom z 13. apríla 2010 postúpenie veci Okresnému súdu Bratislava I (ďalej len „okresný
súd“) podľa § 105 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „OSP“).
Okresný súd uznesením č. k. 26 C 81/10-118 z 28. novembra 2011 konanie zastavil
s poukazom na označenie žalovaného v sťažovateľkinej žalobe. Konštatoval,
že ak sťažovateľka „označila odporcu ako M., organizačná zložka zahraničnej osoby,
so sídlom B., t. j. presne tak, ako je organizačná zložka zapísaná v obchodnom registri, niet
pochýb, že navrhovateľka neoznačila zahraničnú osobu, ale organizačnú zložku, t. j.
subjekt, ktorý nemá procesnú a hmotnoprávnu subjektivitu. V takom prípade ide
o neodstrániteľný nedostatok podmienky konania, pretože je zrejmé, že za účastníka bol
označený odporca, ktorý nemá spôsobilosť byť účastníkom konania. O tom, že
navrhovateľka nesprávne označila za účastníka konania organizačnú zložku zahraničnej
právnickej osoby a bolo potrebné označiť ako účastníka zahraničnú právnickú osobu súd
nemôže navrhovateľku poučovať, pretože by išlo o hmotnoprávne poučenie, čo nie je
prípustné /uznesenie Najvyššieho súdu ČR 21Cdo 1027/2010, 21Cdo 889/2004/.“.
Sťažovateľka podala proti uzneseniu okresného súdu odvolanie. Dôvodila poukazom
na § 2 ods. 3 písm. a) zákona č. 530/2003 Z. z. o obchodnom registri a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o obchodnom registri“),
podľa ktorého sa pri podniku zahraničnej osoby a pri organizačnej zložke podniku
zahraničnej osoby, ktorá má sídlo v niektorom z členských štátov Európskej únie,
do obchodného registra zapisuje označenie podniku alebo organizačnej zložky podniku
zahraničnej osoby, ak je odlišné od obchodného mena zahraničnej osoby. V tejto súvislosti
uviedla, že v obchodnom registri «nie je zapísané odlišné označenie organizačnej zložky
odporcu, z čoho teda vyplýva, že označenie organizačnej zložky odporcu buď nie je odlišné
od obchodného mena odporcu, alebo vôbec neexistuje. V tom prípade je obchodné meno
odporcu M. v časti výpisu z obchodného registra „obchodné meno organizačnej zložky“ iba
z dôvodu, aby bolo zrejmé, ktorej právnickej osobe táto organizačná zložka patrí. Ak totiž
organizačná zložka zahraničnej právnickej osoby nemá vlastné samostatné označenie, ktoré
by sa v súlade s citovaným ustanovením zapisovalo do obchodného registra (teda odlišné
od označenia zahraničnej osoby), tak uvedenie obchodného mena zahraničnej právnickej
osoby vo výpise z obchodného registra v časti „obchodné meno organizačnej zložky“
predstavuje stále iba označenie zahraničnej právnickej osoby a nemožno to vykladať ako
súčasť označenia organizačnej zložky tejto zahraničnej právnickej osoby.». Sťažovateľka
v podanom odvolaní taktiež argumentovala, že „v prípade neuvedenia sídla
a identifikačného čísla pri označovaní účastníka konania, sa jedná o neúplné označenie,
a v takomto prípade súd postupuje podľa § 43 ods. 1 O. s. p. a vyzve účastníka konania na
doplnenie neúplného označenia. Podľa § 43 ods. 2 O. s. p. podanie možno odmietnuť len
vtedy, ak v konaní nemožno pre nedostatky pokračovať. To, že v danom prípade neboli
zjavné prekážky pri rozhodovaní súdu preukazuje nielen dvojročné konanie súdu, ale aj
konanie odporcu, ktorý nevzniesol námietku pasívnej legitimácie. Z uvedeného dôvodu
navrhovateľka posúdila napadnuté uznesenie ako výzvu súdu na doplnenie návrhu
o uvedenie sídla účastníka. Preto v rámci odvolania označila ako odporcu M., C.,
organizačná zložka zahraničnej osoby B.“.
Krajský súd uznesením č. k. 14 co 56/2012-132 z 29. júna 2012 odvolaním
napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil. Uviedol, že sťažovateľkou v odvolaní
zdôrazňované ustanovenie zákona o obchodnom registri „nemá vplyv a ani žiadnym
spôsobom z jeho znenia nemožno vyvodzovať následky označovania účastníka konania
v návrhu na začatie sporového konania a už vôbec nie ustáliť skutočnosť, že v prípade
označenia organizačnej zložky zahraničnej právnickej osoby, s rovnakým názvom
ako zahraničná osoba ako taká, ide bez ďalšieho o označenie priamo zahraničnej
právnickej osoby“. Podľa názoru krajského súdu „bola totižto v tomto prípade vôľa
navrhovateľky jednoznačne zrejmá, keďže neoznačila priamo zahraničnú právnickú osobu
M., so sídlom L. C..., ale výlučne len samotnú organizačnú zložku, pričom z tohto postupu
nemožno za žiadnych okolností vyvodiť iný úmysel navrhovateľky, ako ten, ktorý smeroval
k označeniu účastníka na strane odporcu ako organizačnej zložky zahraničnej právnickej
osoby“.
Krajský súd konštatoval, že postup podľa § 43 ods. 1 OSP v danom prípade
neprichádzal do úvahy, pretože „sa... nejednalo o odstrániteľný nedostatok návrhu
na začatie konania v časti označenia odporcu. Označenie subjektu na strane odporcu malo
totiž všetky predpokladané náležitosti v zmysle § 79 ods. 1 O. s. p.. Bol správny postup súdu
prvého stupňa, keď vyhodnotil procesnú situáciu v konaní ako stav, kedy v konaní absentuje
splnenie základnej procesnej podmienky – existencie právnej subjektivity na strane
odporcu, a tiež to, že ide o podmienku neodstrániteľnú... Napriek skutočnosti, že v odvolaní
navrhovateľka označila ako odporcu priamo zahraničnú právnickú osobu, neprichádza
do úvahy procesný inštitút zámeny ale pristúpenia účastníka do konania. Dôvodom je tá
skutočnosť, že subjekt označený ako odporca, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania
ešte pred samotným začatím konania a tento nedostatok neumožňuje aplikovať procesný
postup v zmysle § 92 O. s. p.“.
V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľka, podobne ako v odvolaní,
argumentuje znením § 2 ods. 3 písm. a) zákona o obchodnom registri. Zdôrazňuje
i skutočnosť, že okresný súd v predmetnej veci „konal viac ako jeden a pol roka. Počas
uvedenej doby nariadil viacero pojednávaní, vykonával dôkazy a nič nenasvedčovalo tomu,
aby v návrhu žalobkyne videl vadu, pre ktorú by v konaní pokračovať nemohol. Počas
obdobia kedy OS Bratislava I vo veci konal, žalobkyňu nevyzval na opravu, alebo doplnenie
jej návrhu a konal vo veci samej.“. Napokon s poukazom na judikatúru ústavného súdu
sťažovateľka formuluje názor, podľa ktorého okresný súd mal v prerokovávanej veci využiť
postup podľa § 43 ods. 1 OSP.
V závere sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd jej sťažnosť prijal
na ďalšie konanie a aby vo veci nálezom takto rozhodol:
„Ústavné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa Čl. 46 a Čl. 48 Ústavy
Slovenskej republiky porušené bolo.
Uznesenie Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 14Co/56/2012, zo dňa 29. 06. 2012,
zrušuje a vracia na nové konanie a rozhodnutie.
Priznáva sťažovateľke trovy právneho zastúpenia vo výške uvedenej v Náleze
Ústavného súdu Slovenskej republiky.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. K predloženej sťažnosti ústavný súd v prvom rade považuje za potrebné uviesť,
že petit sťažnosti, ktorým je ústavný súd podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde
viazaný, sa i napriek zastúpeniu kvalifikovaným právnym zástupcom vyznačuje istou
neurčitosťou. Sťažovateľka v ňom svoje práva označila čl. 46 a 48 ústavy,
ktoré systematicky spadajú do rámca základného práva na súdnu ochranu, vyjadrujú však
jeho rôzne obsahové aspekty. Už len samotný čl. 48 zakotvuje základné právo nebyť odňatý
zákonnému sudcovi (odsek 1), základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov, základné právo na verejné prerokovanie veci, základné právo vyjadriť sa
ku všetkým vykonávaným dôkazom, základné právo na prejednanie veci v prítomnosti
účastníka konania, základné právo na verejné prerokovanie veci (odsek 2). Aj čl. 46 ústavy
zakotvuje základné právo na nezávislý súd, základné právo na nestranný súd, základné
právo na súdnu ochranu v určitej judikatúrou definovanej kvalite (odsek 1), základné právo
na prieskum zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy (odsek 2), ale aj základné právo
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu
či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom (odsek 3). Sťažovateľka
nekonkretizovala, ktoré z uvedených systémových prvkov základného práva na súdnu
ochranu mali byť napadnutým uznesením krajského súdu porušené.
V takýchto prípadoch ústavný súd pristupuje k výzve na odstránenie nedostatkov
sťažnostného petitu. V posudzovanom prípade však z dôvodov hospodárnosti a efektívnosti
konania od takejto výzvy upustil. Dôvodom zvoleného postupu bolo samotné rozhodnutie
o predloženej sťažnosti v rámci jej predbežného prerokovania.
2. Pokiaľ ide o namietané porušenie „práva na súdnu ochranu podľa... čl. 48 Ústavy
Slovenskej republiky“ zahrnuté do petitu sťažnosti, okrem už uvedenej neurčitosti
spočívajúcej v neoznačení konkrétneho základného práva ústavný súd konštatuje, že v tejto
časti nie je sťažnosť nijako odôvodnená. Ústavný súd pravidelne v takýchto prípadoch
pripomína, že nie je povinný odstraňovať nedostatky podaní tohto typu a rozsahu, preto aj
s prihliadnutím na účel povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom
a reálne právne zastúpenie sťažovateľky advokátom sťažnosť v tejto časti odmietol podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
3. Ústavný súd neurčitosť petitu týkajúcu sa namietaného porušenie základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy preklenul tým, že pri posudzovaní sťažnosti
v tejto časti vychádzal z celého jej obsahu, teda aj argumentácie obsiahnutej v jej
odôvodnení a bral zároveň do úvahy, že čl. 46 ods. 1 ústavy je (ako to zo stabilnej
judikatúry ústavného súdu cituje aj samotná sťažovateľka) primárnou ústavnou bázou
pre zákonom upravené konanie súdov, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých
aspektov práva na súdnu ochranu (napr. III. ÚS 333/08).
Ústavný súd preto v tejto časti sťažnosti ustálil, že sťažovateľka namieta porušenie
základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy tak, ako je to uvedené v záhlaví tohto
rozhodnutia.
4. Ústavný súd vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu poukazuje
na princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že právomoc
ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný
súd.
Podľa názoru sťažovateľky spôsob, akým označila vo svojej žalobe protistranu,
nemôže vzbudzovať pochybnosti o tom, koho mala v úmysle žalovať. V podstate tvrdí,
že ak organizačná zložka zahraničnej právnickej osoby má rovnaké označenie
ako zahraničná právnická osoba, potom označenie organizačnej zložky, a nie samotnej
zahraničnej právnickej osoby ako žalovaného nemôže byť na ujmu žalobcu. V druhej úrovni
potom sťažovateľka vytýka okresnému (a sprostredkovane aj krajskému) súdu skutočnosť,
že ju nevyzval na odstránenie nedostatku žaloby spočívajúceho v nesprávnom označení
žalovaného.
Z judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
ako súdu dovolacieho vyplýva, že uznesenie o zastavení konania ako procesný (nie
meritórny) spôsob skončenia občianskeho súdneho konania môže v prípade nesprávneho
právneho posúdenia skutkových okolností vedúcich k zastaveniu konania spôsobovať vadu
konania spočívajúcu v odňatí možnosti konať pred súdom. Najvyšší súd v rozhodnutí
vo veci sp. zn. 4 Cdo 143/2006 (uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod poradovým
číslom 84/2006) doslova uviedol, že „k odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť
nielen činnosťou súdu, ktorá rozhodnutiu predchádza, ale aj samotným rozhodnutím.
Takýmto rozhodnutím môže byť aj uznesenie o zastavení konania pre nedostatok procesnej
podmienky, ak záver súdu o tejto otázke nie je správny a konanie v skutočnosti nedostatkom
podmienky konania netrpí.“. V citovanom rozhodnutí dokonca najvyšší súd riešil dovolaciu
kauzu týkajúcu sa nesprávneho a neúplného označenia účastníka konania a na to
nadväzujúcej požiadavky na postup súdu podľa § 43 OSP.
Ústavný súd už vo veci sp. zn. II. ÚS 102/04 judikoval, že ak sa sťažovateľka priamo
obrátila so sťažnosťou na ústavný súd, v ktorej tvrdí také porušenie svojich procesných
oprávnení, ktoré napĺňajú prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) OSP bez toho,
aby podala dovolanie, potom nevyčerpala podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a § 53 ods. 1 zákona
o ústavnom súde všetky účastníkovi dostupné a účinné prostriedkov nápravy v konaní
pred všeobecnými súdmi a jej sťažnosť treba odmietnuť pre nedostatok právomoci.
Ústavný súd vzhľadom na uvedené dospel k záveru o nedostatku svojej právomoci
na prerokovanie predloženej sťažnosti. Sťažovateľka mala možnosť podať proti uzneseniu
krajského súdu ako uzneseniu odvolacieho súdu dovolanie s námietkou vady podľa § 237
písm. f) OSP, teda s námietkou odňatia možnosti konať pred súdom v dôsledku
právoplatného zastavenia konania, na ktoré podľa jej názoru neboli splnené zákonné
podmienky. O jej dovolaní by potom rozhodoval najvyšší súd ako súd dovolací, ktorý je
„iným súdom“ podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávneným poskytnúť sťažovateľkinmu
základnému právu ochranu aj podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Ústavný súd preto sťažnosť v tejto
časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci
na jej prerokovanie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. novembra 2012