Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 563/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. novembra

2012 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. E. D., K., zastúpenej advokátom Mgr. R. H.,

Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu

ochranu zaručeného a uznesením Krajského

súdu v Bratislave z 29. júna 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť MUDr. E. D. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. septembra

2012 doručená sťažnosť MUDr. E. D., K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta

porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a porušenie bližšie nekonkretizovaného základného práva

zaručeného uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský

súd“) č. k. -132 z 29. júna 2012.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, sťažovateľka doručila 9. februára 2010

Okresnému súdu Košice II žalobu o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného

pomeru a o určenie, že pracovný pomer ďalej trvá. Ako žalovaného označila „M.,

organizačná zložka zahraničnej osoby, B.“. Okresný súd Košice II oznámil sťažovateľke

listom z 13. apríla 2010 postúpenie veci Okresnému súdu Bratislava I (ďalej len „okresný

súd“) podľa v znení neskorších

predpisov (ďalej len „OSP“).

Okresný súd uznesením č. k. -118 z 28. novembra 2011 konanie zastavil

s poukazom na označenie žalovaného v sťažovateľkinej žalobe. Konštatoval,

že ak sťažovateľka „označila odporcu ako M., organizačná zložka zahraničnej osoby,

so sídlom B., t. j. presne tak, ako je organizačná zložka zapísaná v obchodnom registri, niet

pochýb, že navrhovateľka neoznačila zahraničnú osobu, ale organizačnú zložku, t. j.

subjekt, ktorý nemá procesnú a hmotnoprávnu subjektivitu. V takom prípade ide

o neodstrániteľný nedostatok podmienky konania, pretože je zrejmé, že za účastníka bol

označený odporca, ktorý nemá spôsobilosť byť účastníkom konania. O tom, že

navrhovateľka nesprávne označila za účastníka konania organizačnú zložku zahraničnej

právnickej osoby a bolo potrebné označiť ako účastníka zahraničnú právnickú osobu súd

nemôže navrhovateľku poučovať, pretože by išlo o hmotnoprávne poučenie, čo nie je

prípustné /uznesenie Najvyššieho súdu ČR , 21Cdo 889/2004/.“.

Sťažovateľka podala proti uzneseniu okresného súdu odvolanie. Dôvodila poukazom

na o obchodnom registri a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o obchodnom registri“),

podľa ktorého sa pri podniku zahraničnej osoby a pri organizačnej zložke podniku

zahraničnej osoby, ktorá má sídlo v niektorom z členských štátov Európskej únie,

do obchodného registra zapisuje označenie podniku alebo organizačnej zložky podniku

zahraničnej osoby, ak je odlišné od obchodného mena zahraničnej osoby. V tejto súvislosti

uviedla, že v obchodnom registri «nie je zapísané odlišné označenie organizačnej zložky

odporcu, z čoho teda vyplýva, že označenie organizačnej zložky odporcu buď nie je odlišné

od obchodného mena odporcu, alebo vôbec neexistuje. V tom prípade je obchodné meno

odporcu M. v časti výpisu z obchodného registra „obchodné meno organizačnej zložky“ iba

z dôvodu, aby bolo zrejmé, ktorej právnickej osobe táto organizačná zložka patrí. Ak totiž

organizačná zložka zahraničnej právnickej osoby nemá vlastné samostatné označenie, ktoré

by sa v súlade s citovaným ustanovením zapisovalo do obchodného registra (teda odlišné

od označenia zahraničnej osoby), tak uvedenie obchodného mena zahraničnej právnickej

osoby vo výpise z obchodného registra v časti „obchodné meno organizačnej zložky“

predstavuje stále iba označenie zahraničnej právnickej osoby a nemožno to vykladať ako

súčasť označenia organizačnej zložky tejto zahraničnej právnickej osoby.». Sťažovateľka

v podanom odvolaní taktiež argumentovala, že „v prípade neuvedenia sídla

a identifikačného čísla pri označovaní účastníka konania, sa jedná o neúplné označenie,

a v takomto prípade súd postupuje podľa a vyzve účastníka konania na

doplnenie neúplného označenia. Podľa podanie možno odmietnuť len

vtedy, ak v konaní nemožno pre nedostatky pokračovať. To, že v danom prípade neboli

zjavné prekážky pri rozhodovaní súdu preukazuje nielen dvojročné konanie súdu, ale aj

konanie odporcu, ktorý nevzniesol námietku pasívnej legitimácie. Z uvedeného dôvodu

navrhovateľka posúdila napadnuté uznesenie ako výzvu súdu na doplnenie návrhu

o uvedenie sídla účastníka. Preto v rámci odvolania označila ako odporcu M., C.,

organizačná zložka zahraničnej osoby B.“.

Krajský súd uznesením č. k. -132 z 29. júna 2012 odvolaním

napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil. Uviedol, že sťažovateľkou v odvolaní

zdôrazňované ustanovenie zákona o obchodnom registri „nemá vplyv a ani žiadnym

spôsobom z jeho znenia nemožno vyvodzovať následky označovania účastníka konania

v návrhu na začatie sporového konania a už vôbec nie ustáliť skutočnosť, že v prípade

označenia organizačnej zložky zahraničnej právnickej osoby, s rovnakým názvom

ako zahraničná osoba ako taká, ide bez ďalšieho o označenie priamo zahraničnej

právnickej osoby“. Podľa názoru krajského súdu „bola totižto v tomto prípade vôľa

navrhovateľky jednoznačne zrejmá, keďže neoznačila priamo zahraničnú právnickú osobu

M., so sídlom L. C..., ale výlučne len samotnú organizačnú zložku, pričom z tohto postupu

nemožno za žiadnych okolností vyvodiť iný úmysel navrhovateľky, ako ten, ktorý smeroval

k označeniu účastníka na strane odporcu ako organizačnej zložky zahraničnej právnickej

osoby“.

Krajský súd konštatoval, že postup podľa v danom prípade

neprichádzal do úvahy, pretože „sa... nejednalo o odstrániteľný nedostatok návrhu

na začatie konania v časti označenia odporcu. Označenie subjektu na strane odporcu malo

totiž všetky predpokladané náležitosti v zmysle . Bol správny postup súdu

prvého stupňa, keď vyhodnotil procesnú situáciu v konaní ako stav, kedy v konaní absentuje

splnenie základnej procesnej podmienky – existencie právnej subjektivity na strane

odporcu, a tiež to, že ide o podmienku neodstrániteľnú... Napriek skutočnosti, že v odvolaní

navrhovateľka označila ako odporcu priamo zahraničnú právnickú osobu, neprichádza

do úvahy procesný inštitút zámeny ale pristúpenia účastníka do konania. Dôvodom je tá

skutočnosť, že subjekt označený ako odporca, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania

ešte pred samotným začatím konania a tento nedostatok neumožňuje aplikovať procesný

postup v zmysle “.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľka, podobne ako v odvolaní,

argumentuje znením § 2 ods. 3 písm. a) zákona o obchodnom registri. Zdôrazňuje

i skutočnosť, že okresný súd v predmetnej veci „konal viac ako jeden a pol roka. Počas

uvedenej doby nariadil viacero pojednávaní, vykonával dôkazy a nič nenasvedčovalo tomu,

aby v návrhu žalobkyne videl vadu, pre ktorú by v konaní pokračovať nemohol. Počas

obdobia kedy OS Bratislava I vo veci konal, žalobkyňu nevyzval na opravu, alebo doplnenie

jej návrhu a konal vo veci samej.“. Napokon s poukazom na judikatúru ústavného súdu

sťažovateľka formuluje názor, podľa ktorého okresný súd mal v prerokovávanej veci využiť

postup podľa .

V závere sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd jej sťažnosť prijal

na ďalšie konanie a aby vo veci nálezom takto rozhodol:

„Ústavné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa Čl. 46 a Čl. 48

Slovenskej republiky porušené bolo.

Uznesenie Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. , zo dňa 29. 06. 2012,

zrušuje a vracia na nové konanie a rozhodnutie.

Priznáva sťažovateľke trovy právneho zastúpenia vo výške uvedenej v Náleze

Ústavného súdu Slovenskej republiky.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K predloženej sťažnosti ústavný súd v prvom rade považuje za potrebné uviesť,

že petit sťažnosti, ktorým je ústavný súd podľa

viazaný, sa i napriek zastúpeniu kvalifikovaným právnym zástupcom vyznačuje istou

neurčitosťou. Sťažovateľka v ňom svoje práva označila a 48 ,

ktoré systematicky spadajú do rámca základného práva na súdnu ochranu, vyjadrujú však

jeho rôzne obsahové aspekty. Už len samotný čl. 48 zakotvuje základné právo nebyť odňatý

zákonnému sudcovi (odsek 1), základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov, základné právo na verejné prerokovanie veci, základné právo vyjadriť sa

ku všetkým vykonávaným dôkazom, základné právo na prejednanie veci v prítomnosti

účastníka konania, základné právo na verejné prerokovanie veci (odsek 2). Aj

zakotvuje základné právo na nezávislý súd, základné právo na nestranný súd, základné

právo na súdnu ochranu v určitej judikatúrou definovanej kvalite (odsek 1), základné právo

na prieskum zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy (odsek 2), ale aj základné právo

na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu

či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom (odsek 3). Sťažovateľka

nekonkretizovala, ktoré z uvedených systémových prvkov základného práva na súdnu

ochranu mali byť napadnutým uznesením krajského súdu porušené.

V takýchto prípadoch ústavný súd pristupuje k výzve na odstránenie nedostatkov

sťažnostného petitu. V posudzovanom prípade však z dôvodov hospodárnosti a efektívnosti

konania od takejto výzvy upustil. Dôvodom zvoleného postupu bolo samotné rozhodnutie

o predloženej sťažnosti v rámci jej predbežného prerokovania.

2. Pokiaľ ide o namietané porušenie „práva na súdnu ochranu podľa...

Slovenskej republiky“ zahrnuté do petitu sťažnosti, okrem už uvedenej neurčitosti

spočívajúcej v neoznačení konkrétneho základného práva ústavný súd konštatuje, že v tejto

časti nie je sťažnosť nijako odôvodnená. Ústavný súd pravidelne v takýchto prípadoch

pripomína, že nie je povinný odstraňovať nedostatky podaní tohto typu a rozsahu, preto aj

s prihliadnutím na účel povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom

a reálne právne zastúpenie sťažovateľky advokátom sťažnosť v tejto časti odmietol podľa

pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

3. Ústavný súd neurčitosť petitu týkajúcu sa namietaného porušenie základného

práva na súdnu ochranu podľa preklenul tým, že pri posudzovaní sťažnosti

v tejto časti vychádzal z celého jej obsahu, teda aj argumentácie obsiahnutej v jej

odôvodnení a bral zároveň do úvahy, že je (ako to zo stabilnej

judikatúry ústavného súdu cituje aj samotná sťažovateľka) primárnou ústavnou bázou

pre zákonom upravené konanie súdov, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých

aspektov práva na súdnu ochranu (napr. ).

Ústavný súd preto v tejto časti sťažnosti ustálil, že sťažovateľka namieta porušenie

základného práva zaručeného tak, ako je to uvedené v záhlaví tohto

rozhodnutia.

4. Ústavný súd vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu poukazuje

na princíp subsidiarity podľa , z ktorého vyplýva, že právomoc

ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný

súd.

Podľa názoru sťažovateľky spôsob, akým označila vo svojej žalobe protistranu,

nemôže vzbudzovať pochybnosti o tom, koho mala v úmysle žalovať. V podstate tvrdí,

že ak organizačná zložka zahraničnej právnickej osoby má rovnaké označenie

ako zahraničná právnická osoba, potom označenie organizačnej zložky, a nie samotnej

zahraničnej právnickej osoby ako žalovaného nemôže byť na ujmu žalobcu. V druhej úrovni

potom sťažovateľka vytýka okresnému (a sprostredkovane aj krajskému) súdu skutočnosť,

že ju nevyzval na odstránenie nedostatku žaloby spočívajúceho v nesprávnom označení

žalovaného.

Z judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

ako súdu dovolacieho vyplýva, že uznesenie o zastavení konania ako procesný (nie

meritórny) spôsob skončenia občianskeho súdneho konania môže v prípade nesprávneho

právneho posúdenia skutkových okolností vedúcich k zastaveniu konania spôsobovať vadu

konania spočívajúcu v odňatí možnosti konať pred súdom. Najvyšší súd v rozhodnutí

vo veci sp. zn. (uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod poradovým

číslom 84/2006) doslova uviedol, že „k odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť

nielen činnosťou súdu, ktorá rozhodnutiu predchádza, ale aj samotným rozhodnutím.

Takýmto rozhodnutím môže byť aj uznesenie o zastavení konania pre nedostatok procesnej

podmienky, ak záver súdu o tejto otázke nie je správny a konanie v skutočnosti nedostatkom

podmienky konania netrpí.“. V citovanom rozhodnutí dokonca najvyšší súd riešil dovolaciu

kauzu týkajúcu sa nesprávneho a neúplného označenia účastníka konania a na to

nadväzujúcej požiadavky na postup súdu podľa .

Ústavný súd už vo veci sp. zn. judikoval, že ak sa sťažovateľka priamo

obrátila so sťažnosťou na ústavný súd, v ktorej tvrdí také porušenie svojich procesných

oprávnení, ktoré napĺňajú prípustnosť dovolania podľa bez toho,

aby podala dovolanie, potom nevyčerpala podľa a zákona

o ústavnom súde všetky účastníkovi dostupné a účinné prostriedkov nápravy v konaní

pred všeobecnými súdmi a jej sťažnosť treba odmietnuť pre nedostatok právomoci.

Ústavný súd vzhľadom na uvedené dospel k záveru o nedostatku svojej právomoci

na prerokovanie predloženej sťažnosti. Sťažovateľka mala možnosť podať proti uzneseniu

krajského súdu ako uzneseniu odvolacieho súdu dovolanie s námietkou vady podľa § 237

písm. f) , teda s námietkou odňatia možnosti konať pred súdom v dôsledku

právoplatného zastavenia konania, na ktoré podľa jej názoru neboli splnené zákonné

podmienky. O jej dovolaní by potom rozhodoval najvyšší súd ako súd dovolací, ktorý je

„iným súdom“ podľa oprávneným poskytnúť sťažovateľkinmu

základnému právu ochranu aj podľa . Ústavný súd preto sťažnosť v tejto

časti odmietol podľa pre nedostatok svojej právomoci

na jej prerokovanie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. novembra 2012