Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 508/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. augusta 2017 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa

Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného advokátom Mgr. JUDr. Zoltánom

Perhácsom, PhD., Advokátska kancelária, Tichá 45, Bratislava, vo veci namietaného

porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. augusta

2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

(ďalej len „“) a práva na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej aj „krajský

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konanie“).

2. Z obsahu sťažnosti vyplynuli najmä tieto relevantné skutočnosti:

«(...) Dňa 12.09.2014 som podal žiadosť o sprístupnenie informácií podľa § 3 ods. 1

o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení

niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“), adresovanú JUDr. Oldřichovi Kozlíkovi, predsedovi senátu

Špecializovaný trestný súd - pracovisko Banská Bystrica, ul. Skuteckého 10, 974 01 Banská

Bystrica.

(...) Dňa 18.09.2014 Špecializovaný trestný súd rozhodnutím č. I. Spr 14 069/14

rozhodol, že mojej žiadosti o poskytnutie informácie sa nevyhovuje.

(...) Dňa 26.09.2014 som proti rozhodnutiu Špecializovaného trestného súdu sp. zn.

I Spr 14 069/14 zo dňa 18.09.2014 o nevyhovení mojej žiadosti zo dňa 12.09.2014 podal

odvolanie.

(...) Dňa 20.10.2014 Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (...) pod č. 59

RM/2014-34-I rozhodlo, že mnou podané odvolanie zo dňa 26.09.2014 zamieta.

(...) Dňa 28.10.2014 som na Krajskom súde v Bratislave (...) podal žalobu na

preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky č. 59 RM/2014-34-I v spojení s rozhodnutím Špecializovaného trestného súdu

sp. zn. zo dňa 18.09.2014.

(...) Dňa 05.11.2014 ma Krajský súd v Bratislave vyzval, aby som sa vyjadril, či

súhlasím s prejednaním veci bez nariadenia pojednávania.

(...) Dňa 27.11.2014 z dôvodu urýchlenia konania som Krajskému súdu v Bratislave

oznámil, že súhlasím s prejednaním veci bez nariadenia pojednávania.

(...) Dňa 08.06.2016 som podal na Krajskom súde v Bratislave žiadosť o informáciu

o stave konania a oznámil som súdu zmenu právneho zástupcu. Zároveň som Krajskému

súdu v Bratislave oznámil, že jeho rozhodnutie má zásadný vplyv jednak na trestné konanie

v súčasnosti vedené na Okresnom súde Trebišov pod sp. zn. , v súvislosti

s ktorým už Európsky súd pre ľudské práva v konaní vedenom: Application no. 63158/14

against Slovakia (Prieťahy v konaní) rozhodol, že Slovenská republika

porušila moje základné práva, ako aj na civilné konanie vedené na Krajskom súde

v Košiciach pod sp. zn. , v súvislosti s ktorým Európsky súd pre ľudské práva

prijal moju sťažnosť na prieťahy v konaní (Sťažnosť č. 12927/16 p. Slovensku),

avšak do dnešného dňa Krajský súd v Bratislave mi na moju žiadosť ani len neodpovedal

a vo veci ani právoplatne nerozhodol. Vzhľadom na uvedené, som predsedovi súdu sťažnosť

vo veci prieťahov v konaní nepodal, navyše podľa ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre

ľudské práva, sťažnosť predsedovi súdu vo veci prieťahov v konaní sa považuje za neúčinný

prostriedok nápravy.

(...) Ústavnému súdu je moja vec už dostatočne známa, pretože už konal a rozhodoval

o mojich viacerých sťažnostiach. Ide o konania sp. zn. -116 zo dňa

24.07.2013, -35 zo dňa 29.01.2014, -33 zo dňa 02.07.2014,

-34 zo dňa 28.10.2014, -22 zo dňa 12.01.2016,

zo dňa 21.06.2016. Len pre upresnenie pripomínam, že moje

predchádzajúce sťažnosti v konaní pre ústavným súdom možno rozdeliť do dvoch

základných skupín. Sťažnosti vzťahujúce sa na trestné konanie a sťažnosti týkajúce sa

civilného konania (nezákonné prepustenie zo služobného pomeru colníka). Sťažnosti, či už

vo vzťahu k trestnému konaniu alebo k civilnému konaniu (nezákonnému prepusteniu zo

služobného pomeru colníka) sa týkali nielen prieťahov v konaní ale aj iných porušení

základných práv a slobôd zaručených ako i dohovorom. Odhliadnuc od osobitostí

jednotlivých sťažností v konaniach pred ústavným súdom uvádzam, že spoločným bodom,

resp. menovateľom každej sťažnosti mimo iného bolo nezákonné použitie informačno-

technických prostriedkov ako celku. Na základe nezákonného použitia informačno-

technických prostriedkov som od 08.12.2008 nezákonne trestne stíhaný a taktiež na základe

nezákonného použitia informačno-technických prostriedkov (obrazovo-zvukového záznamu)

som bol dňa 20.01.2009 nezákonne prepustený zo služobného pomeru colníka, a to i

napriek tomu, že skutok, ktorý sa mi kladie za vinu som nemohol spáchať ani len v

teoretickej rovine. Keďže ústavný súd nie je skutkovým súdom nebudem v tejto sťažnosti

argumentovať, prečo a na základe akých preukázateľných dôvodov neboli splnené zákonné

dôvody ani na moje trestné stíhanie ani na moje prepustenie zo služobného pomeru colníka.

K môjmu nezákonnému trestnému stíhaniu preto uvádzam iba ničím nevyvrátiteľnú

skutočnosť, že trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 20 k § 326

ods. 1 písm. a) som sa nemohol dopustiť ani len teoreticky (bez ohľadu na

nezistený skutkový stav), a to z nasledovných dôvodov:

1) Pre nedostatok právomoci colníka zaradeného v 3. platovej triede som nemohol

vydávať rozhodnutia. Nikdy po celú dobu trvania služobného pomeru som nebol

oprávnenou osobou na vydávanie rozhodnutí, takže ani v teoretickej rovine som nemohol

zneužiť svoju právomoc.

2) Nikdy po celú dobu trvania služobného pomeru ma nadriadený neurčil za osobu

zodpovednú za vedenie prvotnej evidencie, takže som nebol povinný vykonať žiadny záznam

do tejto evidencie.

3) Ani uznesenie o vznesení obvinenia a ani obžaloba neobsahujú a ani nemôžu

obsahovať príslušné zákonné ustanovenie (§, ods. písm.), z ktorého by vyplývala moja

právomoc vydávať rozhodnutia a povinnosť viesť prvotnú evidenciu. Nad rámec dodávam,

že prípadné odvolanie sa iba na všeobecné ustanovenie § 44 ods. 3 písm. a), b), g) a h)

(Základné práva a povinnosti colníka) nepostačuje a je právne

nesprávne a irelevantné.

4) Jediným podkladom na vznesenie obvinenia a podanie obžaloby je nezákonne

získaný obrazovo-zvukový záznam.

Ani trestné konanie ani civilné konanie napriek extrémne neúnosnej doby ich trvania

nie sú do dnešného dňa právoplatne skončené.

Tak ako som už uviedol, obsahom každej mojej sťažnosti v konaniach pred ústavným

súdom bola aj námietka k nezákonnosti tajného sledovania ako celku. Aj táto sťažnosť sa

vzťahuje, i keď z úplne iného uhľa pohľadu, na nezákonné použitie informačno-technických

prostriedkov.

Od 08.12.2008 som napriek mojim mnohopočetným námietkam k nezákonnosti

použitia informačno-technických prostriedkov proti mojej osobe nedostal žiadnu odpoveď a

orgány činné v trestnom konaní, ale ani súdy, nerešpektujú ani uznesenie ústavného súdu

sp. zn. -34 zo dňa28.10.2014. Ústavný súd v označenom rozhodnutí na

strane 10 v odseku 3 uviedol, citujem: „...Sťažovateľ tvrdí, že v jeho trestnej veci boli

použité informačno-technické prostriedky nezákonným spôsobom. Uvedenú argumentáciu

môže sťažovateľ predložiť v rámci konania, v ktorom bolo proti nemu vznesené obvinenie, a

to nielen pred orgánmi prokuratúry, ale najmä pred príslušným všeobecným súdom v rámci

obhajoby, ktorou môže požiadať, aby nezákonne získané záznamy z použitia informačno-

technických prostriedkov neboli práve pre svoju nezákonnosť považované za dôkazy a aby

na ne všeobecný súd pri svojom rozhodovaní o jeho vine či nevine neprihliadal. Uvedeným

postupom všeobecného súdu by následne došlo implicitne aj k uznaniu porušenia práv,

sťažovateľa, t. j. k zjednaniu nápravy porušovaním označených práv...“

(...) Podstata tejto sťažnosti spočíva v skutočnosti, že v stave bezmocnosti som sa dňa

12.09.2014 obrátil so žiadosťou o sprístupnenie informácií na Špecializovaný trestný súd, či

Špeciálnym súdom v Pezinku - pracovisko Banská Bystrica ako predchodcom

Špecializovaného trestného súdu - pracovisko Banská Bystrica, ul. Skuteckého 10, 974 01

Banská Bystrica vo vzťahu k mojej osobe:

1. boli sudcom pre prípravné konanie tohto súdu vydané podľa ustanovení V. hlavy

I. časti v znení neskorších predpisov akékoľvek

rozhodnutia - príkazy na použitie informačno-technických prostriedkov, resp. či boli vydané

akékoľvek rozhodnutia (príkazy) umožňujúce mocenským zložkám štátu použiť skryté

odpočúvacie prístroje v období od 14.09.2008 do 11.12.2008,

2. boli príkazy v konaniach vedených pod sp. zn. BB-ŠS-V-459-01/08-Ntt-463 (príkaz

na použitie informačno-technických prostriedkov vydaný dňa 14.09.2008 na obdobie od

14.09.2008 do 11.12.2008) a sp. zn. BB-ŠS-V-460-01/08-Ntt-464 (príkaz na použitie

informačno-technických prostriedkov vydaný dňa 14.09.2008 na obdobie od 14.09.2008 do

11.12.2008) vydané proti mojej osobe, resp. či som adresátom týchto príkazov,

3. v prípade, ak označené príkazy boli vydané proti mojej osobe, žiadam

o vyhotovenie ich odpisov alebo výpisov, alebo skopírovanie informácií na technický nosič

dát.

Dňa 18.09.2014 Špecializovaný trestný súd rozhodnutím č. I. Spr 14 069/14

rozhodol, že mojej žiadosti o poskytnutie informácie sa nevyhovuje.

V podrobnostiach a argumentáciách sa odvolávam na všetky podania a rozhodnutia

vzťahujúce sa na túto vec, ktoré sú neoddeliteľnou častou tejto sťažnosti.

Slovenská republika naďalej vedome poškodzuje moje základné práva a slobody,

čoho ďalším dôkazom zrejme bude, či už rozhodnutie ústavného súdu alebo ďalšie

rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva, keď na moju mimoriadne jednoduchú

otázku, či sa informačno-technické prostriedky vzťahujú na moju osobu alebo nie, nielenže

odmieta dať odpoveď, ale dokonca Krajský súd v Bratislave o tak jednoduchej, ale na

druhej strane mimoriadne závažnej otázke, odmietol včas konať a rozhodnúť. O mimoriadne

závažnú otázku ide preto, že každé tajné sledovanie, bez ohľadu na jeho druh, je závažným

zásahom do práva na súkromie garantované ako i dohovorom.

Jediným (výlučným) podkladom na vznesenie obvinenia a obžaloby ako i prepustenia

zo služobného pomeru colníka pritom boli výstupy z použitia informačno-technických

prostriedkov - obrazovo zvukových záznamov, z ktorých navyše bez ohľadu na to, že sú

nezákonné, nevyplývajú žiadne porušenia všeobecne záväzných predpisov ani interných

predpisov. (...)»

2.1 Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd

o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom orgánu verejnej moci - Krajského súdu v Bratislave (...),

v konaní vedenom pod sp. zn. porušené bolo.

2. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 18 000 €

(slovom osemnásťtisíc eur), ktoré je povinný Krajský súd v Bratislave vyplatiť sťažovateľovi

a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.

3. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia, ktorá je

splatná do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet právneho zástupcu

sťažovateľa Mgr. JUDr. Zoltána Perhácsa, PhD. (...)“

2.2 Dňa 19. januára 2017 bola ústavnému súdu doručená „INFORMÁCIA“

sťažovateľa „o nových dôležitých skutočnostiach“, z ktorej vyplynulo najmä, že:

«(...) dňa 08.09.2016 ma Okresný súd Trebišov rozsudkom 1 T/42/2014 oslobodil

spod obžaloby, pretože skutok, pre ktorý som bol trestne stíhaný, sa nestal. Len

pripomínam, že ten istý skutok, o ktorom už všeobecný súd (trestný súd), síce ešte nie

právoplatne, rozhodol, že sa nestal, bol tým istým skutkom, pre ktorý som bol v civilnom

konaní prepustený zo zamestnania.

Relevantnou vo vzťahu k môjmu nezákonnému trestnému stíhaniu, nezákonnému

prepusteniu zo zamestnania a pokiaľ ide o sťažnosť v konaní pred ústavným súdom

v súčasnosti vedenom pod sp. zn. RVP 10264/2016 je skutočnosť, že Okresný súd Trebišov

na stranách 10 až 14 odôvodňujúcej časti svojho rozsudku, na ktorý sa v celom rozsahu

odvolávam, skonštatoval nezákonnosť tajného sledovania ako celku, vrátane vyhotovených

obrazovo-zvukových záznamov, odvolajúc sa na relevantnú judikatúru Ústavného súdu

Slovenskej republiky a judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva v otázkach tajného

sledovania. Preto, v danej súvislosti nie je relevantné, či rozsudok okresného súdu je alebo

nie je právoplatný, pretože bez ohľadu na jeho právoplatnosť bolo v súlade s relevantnou

judikatúrou ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva v otázkach tajného

sledovania konštatované, že celé tajné sledovanie vrátane vyhotovených obrazovo-

zvukových záznamov bolo zjavne nezákonné.

Z písomného podania zo dňa 14.09.2016 (Nezákonné príkazy na použitie

informačno-technických prostriedkov - predloženie), ktoré môj právny zástupca Krajskému

súdu v Bratislave priamo odovzdal do spisu mimo iného vyplýva, že dňa 08.09.2016

Okresný súd Trebišov v trestnej veci vedenej pod č. k. podľa § 285 písm. a)

rozsudkom rozhodol tak, že môjho klienta v celom

rozsahu oslobodil, pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol obžalovaný

stíhaný. Inak povedané, ide o najpriaznivejší dôvod oslobodenia spod obžaloby, pretože súd

rozhodol, že skutok sa nestal. Navyše, na hlavnom pojednávaní súd odmietol vykonať

prehratie obrazovo-zvukového záznamu skonštatovaním, že príkazy na použite informačno-

technických prostriedkov sú nezákonné a nezákonné sú aj všetky výstupy z ich použitia.

Nezákonné použitie informačno-technických prostriedkov v trestnom konaní rovnako bez

ďalšieho zakladá nezákonnosť použitia obrazovo-zvukových záznamov v akomkoľvek inom

konaní, vrátane administratívneho konania, ktorého výsledkom bolo vydanie napadnutého

preskúmavaného rozhodnutia Generálneho riaditeľa Colného riaditeľstva Slovenskej

republiky zo dňa 05.05.2009, č. 19103/2009-1214.

Podľa § 4 (Zákaz utajovania niektorých informácií) ods. 1 písm. a) zákona

č. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), citujem:

„...utajovanou skutočnosťou nemôže byť informácia o nezákonnom alebo nesprávnom

postupe alebo nezákonnom rozhodnutí verejných činiteľov a orgánov verejnej moci...“.

Navyše o rovnakých (tých istých, zhodných) príkazoch na použitie informačno-

technických prostriedkov v inom trestnom konaní, z ktorého pôvodne bola vylúčená aj

trestná vec môjho klienta. Krajský súd v Košiciach už právoplatne uznesením zo dňa

08.06.2016, sp. zn. -606 rozhodol o ich nezákonnosti. S poukazom na citované

ustanovenie príkazy na použitie informačno-

technických prostriedkov v trestnej veci môjho klienta nemôžu byť

utajovanou skutočnosťou a preto neexistujú ani žiadne dôvody obmedzenia prístupu

k požadovanej informácii.

Dňa 14.09.2016 sa v danej veci konalo na Krajskom súde v Bratislave pojednávanie,

kde mimo iného boli zopakované relevantné právne argumentácie, prečo neexistujú žiadne

zákonné dôvody na nesprístupnenie mnou požadovanej minimálnej informácie, či

namietané (nezákonné) príkazy sa vzťahujú na moju osobu alebo nie, avšak márne.

Dňa 28.09.2016 Krajský súd v Bratislave pod sp. zn. -49 rozhodol tak,

že moju žalobu zamietol.

Keďže krajský súd v Bratislave o mojej žalobe, ktorú som podal osobne ešte dňa

28.10.2014 nerozhodol najneskôr do 31.05.2016 [teda pred účinnosťou

Z. z. (ďalej len „“)], zároveň mi odňal možnosť podať riadny

opravný prostriedok - odvolanie proti rozsudku zo dňa 28.09.2016. totiž nemá

ustanovenie o riadnom opravnom prostriedku, nie je prípustný riadny opravný prostriedok

(odvolanie). Náprava je možná iba podaním kasačnej sťažnosti, čo má charakter

mimoriadneho opravného prostriedku. Netreba zabudnúť, že ide o mimoriadne jednoduchú

žalobu, čo po skutkovej ako i právnej stránke, ako ani na to, že ide o sprístupnenie

informácie, týkajúcej sa výslovne mojej osoby, ktorá mi do dnešného dňa od podania

žiadosti, teda od 12.09.2014, nebola poskytnutá.

Dňa 07.11.2016 som proti rozsudku krajského súdu podal kasačnú sťažnosť, na ktorú

sa v celom rozsahu odvolávam a ktorá tvorí prílohu tohto podania. Žiadam preto ústavný

súd, aby dôvody kasačnej sťažnosti neponechal bez povšimnutia, pretože práve tie

preukazujú na neodbornú (neefektívnu) činnosť krajského súdu, čoho následkom sú

neúmerné prieťahy v napadnutom konaní.

Jednou z najdôležitejších pochybení krajského súdu, ktorá má vplyv na ďalšie

prieťahy v konaní je, že ponechal bez povšimnutia (odignoroval) skutočnosť, že Okresný súd

Trebišov rozsudkom zo dňa 08.09.2016, sp. zn. sp. zn. nerozhodol iba o tom, že

namietané príkazy o použití informačno-technických prostriedkov sú nezákonné, ale aj

o tom, že nezákonné je mimo iného aj celé tajné sledovanie. Túto skutočnosť krajský súd

ponechal úplne bez povšimnutia, pričom uvedené bolo mimoriadne dôležité pre právne

posúdenie veci a to i z dôvodu, že informácia o nezákonnom alebo nesprávnom postupe

alebo nezákonnom rozhodnutí verejných činiteľov a orgánov verejnej moci nemôže byť

utajovanou skutočnosťou, čo bolo uvedené na predmetnom pojednávaní. Už táto skutočnosť

sama o sebe vylučuje obmedzenie prístupu k informáciám podľa § 8 ods. 1 zákona

č. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých

zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov. Túto závažnú

skutočnosť však krajský súd bez akéhokoľvek vysvetlenia odignoroval, preto krajský súd

rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci. Ak by krajský súd zobral do

úvahy skutočnosť, že ide o nezákonné príkazy a aplikoval by ustanovenie § 4 ods. 1 písm. a)

, už táto skutočnosť sama o sebe a bez ďalšieho mala byť dôvodom

na zrušenie administratívnych rozhodnutí tak prvostupňového ako i druhostupňového

správneho orgánu. Zároveň vedomým odignorovaním tejto skutočnosti orgánmi verejnej

moci Slovenskej republiky je naplnený aj kasačný dôvod podľa ,

a to najmä preto, lebo tým, že krajský súd odignoroval právnu argumentáciu môjho

právneho zástupcu, došlo k nesprávnym procesným postupom, v dôsledku ktorých mi bolo

ako účastníkovi konania znemožnené, aby som reálne (nie iba formálne) uskutočnil moje

procesné práva v takej miere, aby nedošlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Bolo

zákonnou povinnosťou špecializovaného trestného súdu ako prvostupňového orgánu, keďže

rozhodnutie vydal on, sprístupniť mi informáciu, či sa namietané príkazy vzťahujú na moju

osobu alebo nie. To bola podstata mojej žiadosti o informáciu. Nikto iný nie je oprávnený

túto povinnosť splniť. Inak povedané, len ten orgán, ktorý rozhodnutie vydal, má právomoc

a kompetenciu odpovedať na mnou položenú otázku, či sa namietané príkazy vzťahujú na

moju osobu alebo nie.

Aj tieto argumenty v prípade neúspechu pred kasačným súdom a po naplnení zásady

subsidiarity budem uplatňovať osobitnou sťažnosťou v konaní pred ústavným súdom

z dôvodu porušenia a (samostatne),

spojení s čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a po prípadnom

neúspechu aj v konaní pred Európskym súdom pre ľudské práva.

K ďalším dôvodom bez toho, že by som ich reprodukoval v tomto podaní, sa

odvolávam na všetky sprievodné dokumenty, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou tohto

podania.

Naďalej zastávam názor, že žiadne ustanovenie žiadneho zákona nebráni povinnej

osobe, aby mi poskytla minimálnu informáciu, či dané príkazy na tajné sledovanie, ktoré

spravovala a vydala, a s ktorými som sa počas prípravného konania riadne oboznámil, sa

vzťahujú na moju osobu alebo nie. Ide o minimálne ústavné (základné) právo dostať

informáciu, či predmetné príkazy sa vzťahujú na moju osobu alebo nie. Navyše, orgány

verejnej moci nijako nevysvetlili, ako môže táto minimálna informácia spôsobiť ujmu

Slovenskej republike, resp. mohla byť nevýhodná pre záujmy Slovenskej republiky.

Neodbornosť orgánov verejnej moci spôsobila a naďalej spôsobuje neúnosné

prieťahy v tak jednoduchom konaní, akým sprístupnenie informácie výlučne o mojej osobe

bezo sporu je.»

2.3 Dňa 28. júla 2017 bolo ústavnému súdu doručené podanie sťažovateľa označené

ako „PREDLOŽENIE DÔKAZU“, a to uznesenia krajského súdu č. k. -1594

z 13. marca 2017, ktorým bolo zamietnuté odvolanie prokurátora proti oslobodzujúcemu

rozsudku Okresného súdu Trebišov sp. zn. z 8. septembra 2016.

II.

3. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

4. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. Inými slovami, ústavný

súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez

najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (, ).

5. Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojho

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

.

6. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez

zbytočných prieťahov (...).

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola (...)

v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom (...).

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

garantovaného v osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva

k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote, preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. , ).

7. Vychádzajúc zo sťažnosti a z jej príloh, ústavný súd konštatuje, že napadnuté

konanie sa začalo doručením žaloby „na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 59 RM/2014-34-I v spojení

s rozhodnutím Špecializovaného trestného súdu č. zo dňa 18.09.2014“

krajskému súdu 28. októbra 2014 a 28. septembra 2016 bolo rozsudkom krajského súdu

o zamietnutí žaloby (č. k. -49) skončené. Uvedený rozsudok bol sťažovateľovi

doručený 31. októbra 2016.

8. Napadnuté konanie pred okresným súdom trvalo celkovo 2 roky, počas ktorých

okresný súd po prípravných úkonoch (doručenie žalobného návrhu žalovanej strane na

vyjadrenie, doručenie vyjadrenia žalovanej strany na repliku sťažovateľovi a pod.) nariadil

pojednávanie na 14. september 2016 a napokon 28. septembra 2016 rozsudkom

č. k. -49 rozhodol o žalobnom návrhu sťažovateľa.

9. Ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru (napr. ,

, ), podľa ktorej nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má

nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov zaručeného v . Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v

ods. 2 je pojem autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať predovšetkým

materiálne. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého súdu nemusí

vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako

„zbytočné prieťahy“ v zmysle (napr. ). Ústavný súd už

vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach judikoval, že ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj

v trvaní niekoľkých mesiacov sama osebe ešte nemusí zakladať porušenie základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa (napr.

).

10. Z uvedeného vyplýva, že postup krajského súdu v napadnutom konaní nebol bez

prieťahov, avšak zjavne sa nevyznačuje takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo

možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle a podľa

dohovoru. Ústavný súd pritom prihliadol aj na to, že napadnuté konanie je v súčasnosti

právoplatne skončené.

11. S ohľadom na uvedené skutočnosti a v súlade s doterajšou rozhodovacou

činnosťou preto neprichádza do úvahy, aby ústavný súd mohol postup krajského súdu

v napadnutom konaní po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie kvalifikovať ako

porušenie základného práva sťažovateľa zaručeného v a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

12. Nad rámec uvedeného ústavný súd konštatuje, že predmetná sťažnosť mohla byť

odmietnutá aj pre neprípustnosť.

Podľa sťažnosť podľa nie je

prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré

mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie

je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci podľa citovaného

ustanovenia v danej veci skúmal, či sú splnené podmienky na

konanie pred ním. V nadväznosti na to ústavný súd v súlade so svojou doterajšou

judikatúrou vyžaduje, aby v prípadoch sťažností podľa , v ktorých je

namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

v konaní pred všeobecným súdom, sťažovateľ preukázal aj využitie právneho prostriedku,

na uplatnenie ktorého má právo podľa a nasl. o súdoch

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“),

t. j. podanie sťažnosti na prieťahy v konaní predsedovi prvostupňového súdu.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. , , ), že

účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy

v konaní je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám odstránil protiprávny stav

zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Preto ústavný súd o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48

ods. 2 , koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označené právne

prostriedky podľa zákona o štátnej správe súdov v spojení so zákonom o súdoch a zákonom

č. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sudcoch“), alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ

túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

Podľa názoru ústavného súdu podanie sťažnosti na prieťahy v konaní podľa § 62

a nasl. zákona o súdoch sa zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých

základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj

so základným právom na konanie bez zbytočných prieťahov (napr. ).

Účinnosť takého právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnom

konaní potvrdzuje aj znenie zákona o sudcoch, ktorý vo viacerých ustanoveniach zdôrazňuje

povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj

disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b)

a § 118 ods. 1 citovaného zákona].

Keďže zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu vyplýva, že sťažovateľ – ktorý je

kvalifikovane právne zastúpený – sťažnosť na prieťahy v konaní nepodal a ani netvrdí, že ju

nepodal z dôvodov hodných osobitného zreteľa, a existenciu takýchto dôvodov nemožno

vyvodiť ani z obsahu jeho sťažnosti ( ), ústavný súd

opierajúc sa o svoju stabilnú judikatúru (napr. , , )

dospel k záveru, že vzhľadom na okolnosti prípadu niet dôvodu predpokladať, že by

využitie sťažnosti podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch neumožnilo účinnú ochranu

základného práva sťažovateľa priznaného mu podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru, a preto podľa v spojení s

pripadalo do úvahy odmietnutie jeho sťažnosti aj z dôvodu neprípustnosti.

13. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. augusta 2017