Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 410/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. júna 2016

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpeného advokátom Mgr. JUDr. Zoltánom Perhácsom, PhD., advokátska kancelária,

Tichá 45, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva byť stíhaný

spôsobom ustanoveným zákonom zaručeného v ,

základného práva na súdnu ochranu a inú právnu ochranu zaručeného v

Slovenskej republiky v spojení s a ,

práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného

v čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Ministerstva

vnútra Slovenskej republiky, sekcie kontroly a inšpekčnej služby, úradu inšpekčnej služby,

odboru inšpekčnej služby východ v konaní vedenom pod ČVS: SKIS-49/IS-4-V-2009

a postupom podpredsedu vlády a ministra vnútra Slovenskej republiky v konaní vedenom

Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, sekciou kontroly a inšpekčnej služby, úradom

inšpekčnej služby, odborom inšpekčnej služby východ pod ČVS: SKIS-49/IS-4-V-2009

a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

29. decembra 2015 doručená sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva byť stíhaný spôsobom

ustanoveným zákonom zaručeného v (ďalej len

„ústava“), základného práva na súdnu ochranu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46

ods. 1 v spojení s a , práva na spravodlivé súdne

konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného v čl. 13

dohovoru postupom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, sekcie kontroly a inšpekčnej

služby, úradu inšpekčnej služby, odboru inšpekčnej služby východ (ďalej len „inšpekčná

služba“) v konaní vedenom pod ČVS: SKIS-49/IS-4-V-2009 a postupom podpredsedu vlády

a ministra vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „minister“) v konaní vedenom inšpekčnou

službou pod ČVS: SKIS-49/IS-4-V-2009.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľovi bolo uznesením inšpekčnej

služby ČVS: SKIS-130/IS-4-V-2008 z 8. decembra 2008 (neskôr sa konanie viedlo

pod ČVS: SKIS-49/IS-4-V-2009) vznesené obvinenie za zločin prijímania úplatku

spolupáchateľstvom podľa , ods. l a 2

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) v súbehu so zločinom zneužívania

právomoci verejného činiteľa spolupáchateľstvom podľa § 20, § 326 ods. l písm. a) a ods. 2

písm. a) s poukazom na a iné.

Podľa názoru sťažovateľa trestné stíhanie začal a obvinenie mu vzniesol

„neoprávnený (nezákonný) štátny orgán - inšpekčná služba - a to navyše bez kompetencie

v zmysle , a preto jej rozhodnutia sú nezákonné a nemožno ich zhojiť,

od samotného začiatku sú nulitné“. Svoje presvedčenie sťažovateľ opiera o právne závery

uvedené v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 29. mája 2015, z ktorých vyplýva, že „inšpekčná služba nie je

organizačnou súčasťou Policajného zboru“, preto nie je „zákonným“ orgánom, ktorému

prislúcha vykonávať trestné stíhanie podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

2

Za prioritnú otázku, na ktorú sťažovateľ požaduje od ústavného súdu odpoveď,

je „či inšpekčná služba je alebo nie je zákonným a ústavným štátnym orgánom“, pretože

„Nezákonný a neústavný štátny orgán nemá kompetenciu vykonávať žiadne legálne úradné

úkony a už vôbec nemôže mať kompetencie orgánu činného v trestnom konaní, a teda

nesmie vykonávať ani žiadne procesné úkony podľa “.

Sťažovateľ tvrdí, že „inšpekčná služba bola bez zákonného zmocnenia vyčlenená

z organizačnej štruktúry Policajného zboru“, a teda namieta „jej nezákonnosť a

neústavnosť ako celku“. Uvádza, že „je až druhoradé sa zaoberať otázkou, či vyšetrovateľ

inšpekčnej služby je orgánom činným v trestnom konaní alebo nie. Vo vzťahu k nastolenej

otázke nezákonnosti štátneho orgánu (inšpekčnej službe) je bezvýznamné sa zaoberať

otázkou, či policajti inšpekčnej služby boli zákonom predpísaným spôsobom určení za

vyšetrovateľov Policajného zboru. Ťažisko problému totiž nestojí na konkrétnych

policajtoch určených za vyšetrovateľov Policajného zboru, ale na inšpekčnej službe ako

vyšetrovacom štátnom orgáne Slovenskej republiky.“. Rovnako je podľa sťažovateľa

„menej dôležité sa zaoberať otázkou, či inšpekčná služba spĺňa atribúty nezávislosti alebo

nie. Z logiky veci vyplýva, že nelegitímny a neústavný štátny orgán nemôže mať zákonných

vyšetrovateľov. Pri nelegitímnom a nezákonnom štátnom orgáne sa nemožno zaoberať

otázkou nezávislosti. Tieto otázky by pripadali do úvahy len vtedy, ak by ústavný súd

rozhodol, že inšpekčná služba je legitímnym a ústavným štátnym orgánom.“.

Opierajúc sa o rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. z 29. mája 2015

sťažovateľ tvrdí, že „podpredseda vlády a minister vnútra Slovenskej republiky nemal

legislatívny základ na vyňatie inšpekčnej služby zo zložiek Policajného zboru

a jej začlenenie pod jeho priame riadenie“, a pokračuje, že „minister vnútra... v rozpore

s článkom 2 ods. 2 vyňal inšpekčnú službu z organizačnej štruktúry Policajného

zboru a zriadil (vytvoril), respektíve ju preložil (presunul) na Ministerstvo vnútra

Slovenskej republiky“.

Záver vyplývajúci zo zjednocujúceho stanoviska najvyššieho súdu

sp. zn. Tpj 62/2015 z 29. septembra 2015 uverejneného v Zbierke stanovísk Najvyššieho

súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 9/2015, z ktorého vyplýva, že

„Kľúčové zákonné ustanovenie pre ministra vnútra je § 6 ods. 2 zákona o Policajnom

zbore, podľa ktorého služby a útvary Policajného zboru riadi prezident, ak minister neurčí

inak. Minister je teda ten, kto môže (interným predpisom) určiť, ktoré služby a útvary

Policajného zboru bude riadiť on, a nie prezident Policajného zboru...“, sťažovateľ

nepovažuje za ústavne konformný, resp. považuje ho za výklad „kontra lege“ s ,

ktorý „vykazuje značný stupeň arbitrárnosti“.

Sťažovateľ zopakoval, že inšpekčná služba je „nezákonná a neústavná a jej priamym

konaním rozhodnutím (vznesením obvinenia)“ v jeho „prípade došlo k priamemu zásahu

do“ jeho „základných práv garantovaných ako i dohovorom“. Opätovne zdôraznil,

že inšpekčná služba „nemôže vykonávať vyšetrovanie o trestných činoch a preverovanie

oznámení o skutočnostiach, nasvedčujúcich tomu, že bol spáchaný trestný čin a o ostatných

podnetoch na trestné stíhanie i keby išlo o trestnú činnosť policajtov“.

Ďalej sťažovateľ argumentoval takto:

„... minister vnútra... svojim rozkazom č. 11/2007... zriadil špecializovaný tím

pri sekcii kontroly a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra... a tým určil inšpekčnú službu

na vyšetrovanie mojej trestnej veci ako colníka. Uvedené priamo vyplýva z odôvodňujúcej

časti uznesenia o vznesení obvinenia... Aj táto skutočnosť svedčí o tom, že inšpekčnú službu

priamo riadi... minister vnútra..., ak by tak nebolo, tak špecializovaný tím by mal zriadiť

generálny riaditeľ sekcie kontroly a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra Slovenskej

republiky alebo prezident Policajného zboru, nikdy však nie politik.

Ide o zásah, ktorý je protiústavný. Postup... ministra vnútra... nemožno považovať

za súladný s , , dohovorom a ani s ostatnými medzinárodnými

dokumentmi, ktorými je Slovenská republika viazaná. Naopak, ide o neoprávnený, svojvoľný

a mocenský zásah do konkrétnej vyšetrovanej veci. ... ministrovi vnútra...

nevytvoril žiadne podmienky, na základe ktorých by mohol zasahovať do konkrétnej

vyšetrovanej veci a ani zriadiť špecializovaný vyšetrovací tím...

4

... extrémnosť nezákonnosti v mojej trestnej veci znásobuje skutočnosť, že... minister

vnútra... nielenže bez legislatívneho základu vyčlenil inšpekčnú službu pod vlastné riadenie,

ale bez akéhokoľvek právneho základu rozhodol (priamo zasiahol do vyšetrovania

v konkrétnej veci), že moju trestnú vec bude vyšetrovať inšpekčná služba, pričom colníci

z hľadiska riadiacich väzieb neboli nikdy zaradení ani pod Policajný zbor ani

pod Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky a už vôbec nie pod podpredsedu vlády

a ministra vnútra Slovenskej republiky.“

Nad rámec sťažovateľ uviedol, že „každý policajt v služobnom pomere podľa zákona

je policajtom, to však neznamená že je aj vyšetrovateľom... Vyšetrovatelia inšpekčnej služby

sú síce zaradení na funkciách vyšetrovateľov, avšak zásadným problémom je, že

na nezákonne zriadenom útvare - inšpekčnej službe na Ministerstve vnútra... Inak povedané,

aj vyšetrovateľ inšpekčnej služby je nepochybne policajtom v služobnom pomere, je však

zaradený na nezákonnom a neústavnom štátnom orgáne.“.

Za protiústavný sťažovateľ považuje aj postup ministra, ktorým „pre inšpekčnú

službu zriadil aj špeciálny odbor, ktorý fyzicky vykonáva tajné sledovanie, presnejšie všetky

druhy tajného sledovania“, a dodáva, že v jeho trestnej veci „to namietal, avšak

bezúspešne. Orgány činné v trestnom konaní ako i súdy túto moju námietku zásadného

významu nechali bez povšimnutia.“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo podľa v spojení s . ods.

1 a ; ; , ods. 3 a dohovoru v trestnom

konaní vedenom odborom inšpekčnej služby východ úradu inšpekčnej služby sekcie kontroly

a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (pôvodne 4. inšpekčné

oddelenie), Pribinova 2... Bratislava, spisová značka ČVS: SKIS-49/IS-4-V-2009 (pôvodne

ČVS: SKIS-130/IS-4-V-2008) z dôvodu, že trestné stíhanie proti sťažovateľovi začal

nezákonný a neústavný štátny orgán, porušené bolo.

2. Základné právo podľa v spojení s . ods. 1

a ; ; , ods. 3 a dohovoru v trestnom

konaní vedenom odborom inšpekčnej služby východ úradu inšpekčnej služby sekcie kontroly

a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (pôvodne 4. inšpekčné

oddelenie), Pribinova 2... Bratislava, spisová značka ČVS: SKIS-49/IS-4-V-2009 (pôvodne

ČVS: SKIS-130/IS-4-V-2008) tým, že podpredseda vlády a minister vnútra Slovenskej

republiky v rozpore so zákonom () bez legislatívnej opory nezákonne

a neústavne priamo zasiahol do vyšetrovania sťažovateľovej veci, keď v rozpore s vecnou

príslušnosťou inšpekčnej služby zriadenou výlučne na vyšetrovanie trestných činov

policajtov rozkazom MV SR č. 11/2007 zriadil špecializovaný tím pri sekcii kontroly

a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra Slovenskej republiky a tým určil inšpekčnú službu

na vyšetrovanie veci sťažovateľa ako colníka, porušené bolo.

3. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume

100 000 €..., ktoré je povinné Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, sekcia kontroly

a inšpekčnej služby, úrad inšpekčnej služby, odbor inšpekčnej služby východ vyplatiť

sťažovateľovi a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.

4. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho

zastúpenia, ktorá je splatná do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet

právneho zástupcu sťažovateľa...“

Podaním doručeným ústavnému súdu 18. januára 2016 sťažovateľ upriamil

pozornosť na skutočnosť, že „vyšetrovateľ inšpekčnej služby vedome - úmyselne nezačlenil

do vyšetrovacieho spisu rozkaz MV SR č. 11/2007 a to i napriek tomu, že vyšetrovanie

(trestné konanie) sa začalo práve na základe rozkazu“. Preto požiadal ústavný súd, „aby

vyžiadal rozkaz MV SR č. 11/2007, pretože toto rozhodnutie je nepochybným a nesporným

dôkazom o priamom a bezprostrednom zásahu ministra vnútra Slovenskej republiky ako

politika do policajného vyšetrovania (konkrétneho trestného konania), a tým aj

do“ sťažovateľových „v sťažnosti označených základných práv a slobôd zaručených

a Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv

a základných slobôd“.

6

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...

Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý

je zjavne neopodstatnený.

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť

ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti

petitom, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa ), v ktorej sťažovateľ

špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha, čím zároveň vymedzí

predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej

ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ

domáha v petite sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa

svojich práv (m. m. , , , ).

Ústavný súd v prvom rade poukazuje na určitý stupeň nejasnosti v požiadavkách

sťažovateľa obsiahnutých v sťažnosti. V jej odôvodnení považoval za prioritnú odpoveď

na otázku, „či inšpekčná služba je alebo nie je zákonným a ústavným štátnym orgánom“,

pritom táto pochybnosť má vyplývať z presvedčenia sťažovateľa, že „minister vnútra...

v rozpore s článkom 2 ods. 2 vyňal inšpekčnú službu z organizačnej štruktúry

Policajného zboru a zriadil (vytvoril), respektíve ju preložil (presunul) na Ministerstvo

vnútra Slovenskej republiky“. Z takejto formulácie sťažovateľa vyplýva, že namieta postup

ministra pri podľa slov sťažovateľa „vyňatí“, „preložení“, resp. „presunutí“ a riadení

inšpekčnej služby, ale bez uvedenia konkrétneho rozhodnutia ministra, jeho aktu

či predpisu, ktorým k tomu malo dôjsť. V tomto zmysle je sťažnosť neúplná

a neodôvodnená, a teda nespĺňa zákonom predpísané náležitosti podľa § 20 ods. 1 v spojení

s a , čo vedie k jej odmietnutiu

podľa .

8

Naproti tomu v petite sťažnosti sťažovateľ žiada vysloviť porušenie ním označených

základných práv v konaní vedenom inšpekčnou službou pod ČVS: SKIS-49/IS-4-V-2009

tým, že „trestné stíhanie proti sťažovateľovi začal nezákonný a neústavný štátny orgán“,

ako aj tým, že „minister vnútra.. v rozpore so zákonom ()

bez legislatívnej opory nezákonne a neústavne priamo zasiahol do vyšetrovania

sťažovateľovej veci, keď v rozpore s vecnou príslušnosťou inšpekčnej služby zriadenou

výlučne na vyšetrovanie trestných činov policajtov rozkazom MV SR č. 11/2007 zriadil

špecializovaný tím pri sekcii kontroly a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra Slovenskej

republiky a tým určil inšpekčnú službu na vyšetrovanie veci sťažovateľa ako colníka“.

V návrhu na rozhodnutie sťažovateľ jasne, zreteľne a určito neidentifikoval orgán

verejnej moci, ktorý sa mal dopustiť zásahu do jeho základných práv, len uviedol, že sa tak

stalo v konaní vedenom inšpekčnou službou pod „ČVS: SKIS-49/IS-4-V-2009 (pôvodne

ČVS: SKIS-130/IS-4-V-2008)“. Za „odporcov“ v úvode sťažnosti sťažovateľ označil

„Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, sekcia kontroly a inšpekčnej služby, úrad

inšpekčnej služby, odbor inšpekčnej služby východ (pôvodne 4. inšpekčné oddelenie),

Pribinova 2, 812 72 Bratislava, spisová značka ČVS: SKIS-49/IS-4-V-2009 (pôvodne

ČVS: SKIS-130/IS-4-V-2008)“ a „Podpredseda vlády a minister vnútra Slovenskej

republiky v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: SKIS-49/IS-4-V-2009 (pôvodne ČVS:SKIS-

130/IS-4-V-2008) na odbore inšpekčnej služby východ úradu inšpekčnej služby sekcie

kontroly a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (pôvodne

4. inšpekčné oddelenie), Pribinova 2, 812 72 Bratislava.“.

Vzhľadom na uvedenú okolnosť, ako aj s prihliadnutím na ustanovenie § 20 ods. 4

ústavný súd za predmet sťažnosti ustálil namietané porušenie

základného práva byť stíhaný spôsobom ustanoveným zákonom zaručeného v čl. 17 ods. 2

, základného práva na súdnu ochranu a inú právnu ochranu zaručeného v

v spojení s a , práva na spravodlivé súdne konanie

zaručeného v čl. 6 ods. 1 a 3 dohovoru a práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného

v čl. 13 dohovoru postupom inšpekčnej služby v konaní vedenom pod ČVS: SKIS-49/IS-4-

-2009 a postupom ministra v konaní vedenom inšpekčnou službou pod ČVS: SKIS-49/IS-

-2009, ku ktorému malo dôjsť tým, že sťažovateľ je stíhaný „štátnym orgánom“, ktorý

je podľa jeho presvedčenia nezákonným a neústavným, ako aj tým, že minister nezákonne

a neústavne zasiahol do trestnej veci sťažovateľa, keď rozkazom č. 11/2007 zriadil

špecializovaný tím, ktorý jeho vec vyšetruje.

Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny

štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon...

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

Podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto

minimálne práva:

a) byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou

a dôvodom obvinenia proti nemu;

b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;

c) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo

pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy

spravodlivosti vyžadujú;

10

d) vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie

a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe;

e) mať bezplatnú pomoc tlmočníka, ak nerozumie jazyku používanému pred súdom

alebo týmto jazykom nehovorí.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli

porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa

porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Po preskúmaní sťažnosti sťažovateľa ústavný súd predovšetkým poukazuje

na ustanovenie , podľa ktorého sťažnosť možno podať

v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo

upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa,

keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Sťažovateľ sa o tom, že je stíhaný inšpekčnou službou, nielenže mohol (pozri druhú

vetu ), ale aj skutočne dozvedel najneskôr doručením

mu uznesenia inšpekčnej služby ČVS: SKIS-130/IS-4-V-2008 z 8. decembra 2008, ktorým

mu bolo vznesené obvinenie. Od tohto momentu mu začala plynúť lehota dvoch mesiacov

na podanie sťažnosti ústavnému súdu podľa , ak bol presvedčený,

že týmto bolo zasiahnuté do jeho základných práv alebo slobôd a žiaden iný orgán verejnej

moci mu v tejto súvislosti nemôže poskytnúť ochranu. Napriek tomu, že sťažovateľ

v sťažnosti neuviedol presný dátum doručenia mu tohto rozhodnutia inšpekčnej služby,

z rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva (iné sťažnosti sťažovateľa vedené

v konaniach pod sp. zn. – sťažnosť z 25. júla 2011, sp. zn.

– sťažnosť z 25. júla 2013, sp. zn. – sťažnosť z 12. mája 2014,

sp. zn. – sťažnosť z 25. júla 2014), že sa tak nepochybne stalo viac

ako dva mesiace pred podaním tejto aktuálnej sťažnosti ústavnému súdu. Pritom

nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti

ako podanej oneskorene ( ). V prípade podania sťažnosti

po jej uplynutí neumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť

( ) (napr. , , ,

, ).

Uvedené platí aj vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv ministrom

v konaní vedenom inšpekčnou službou pod ČVS: SKIS-49/IS-4-V-2009 (pôvodne

ČVS: SKIS-130/IS-4-V-2008), ku ktorému malo dôjsť tým, že „minister vnútra...

nezákonne a neústavne priamo zasiahol do vyšetrovania..., keď v rozpore s vecnou

príslušnosťou inšpekčnej služby... rozkazom MV SR č. 11/2007 zriadil špecializovaný tím

pri sekcii kontroly a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra Slovenskej republiky a tým určil

inšpekčnú službu na vyšetrovanie veci sťažovateľa ako colníka“, pretože rovnako o tejto

skutočnosti sa sťažovateľ dozvedel najneskôr z už spomínaného uznesenia inšpekčnej

služby o vznesení obvinenia z 8. decembra 2008, v odôvodnení ktorého je uvedené:

„Vyšetrovateľom špecializovaného tímu pri SKIS MV SR, zriadeného rozkazom MV SR

č. 11/2007, bolo uznesením pod ČVS: SKIS-130/IS-4-V-2008 zo dňa 09. 09. 2008

podľa , začaté trestné stíhanie vo veci...“

Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti sťažovateľa nezistil žiaden dôvod, pre ktorý by

bolo potrebné považovať sťažnosť za podanú včas a ani sám sťažovateľ v sťažnosti

nepredniesol právne významný argument, ktorým by odôvodnil, prečo vyčkával a so svojou

sťažnosťou sa na ústavný súd obrátil až po niekoľkých rokoch prebiehajúceho trestného

stíhania.

Prípadný názor, že sťažnosť je podaná včas vzhľadom na pokračujúce prípravné

konanie v okolnostiach danej konkrétnej veci, s prihliadnutím na charakter, podstatu

a prirodzenosť základných práv, ktorých porušenie sťažovateľ namieta, nie je

akceptovateľný, pretože od momentu doručenia uznesenia o vznesení obvinenia

sťažovateľovi sa situácia v zmysle sťažovateľových námietok nijako nemenila

ani nezmenila, t. j. všetky sťažovateľom v sťažnosti prednesené námietky mu boli

od uvedeného momentu známe.

12

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2

ako podanú oneskorene.

Ústavný súd však pre úplnosť považuje za potrebné uviesť aj ďalšie dôvody, ktoré

svedčia o nemožnosti prijatia sťažnosti na ďalšie konanie a o potrebe jej odmietnutia.

Podľa dozor nad dodržiavaním zákonnosti

pred začatím trestného stíhania a v prípravnom konaní vykonáva prokurátor.

Pri výkone tohto dozoru prokurátor môže okrem iného zrušiť nezákonné alebo

neopodstatnené rozhodnutia policajta, ktoré môže nahradiť vlastnými rozhodnutiami [§ 230

ods. 2 písm. e) ] alebo odňať vec policajtovi a prikázať ju inému, a to aj

miestne nepríslušnému policajtovi, alebo urobiť opatrenie, aby vec bola prikázaná inému

policajtovi alebo policajtom [ ].

Podľa generálny prokurátor Slovenskej republiky

zruší právoplatné rozhodnutie prokurátora alebo policajta, ak takým rozhodnutím alebo

v konaní, ktorému predchádzalo, bol porušený zákon.

Návrh na postup podľa môžu podľa

písm. a) a b) podať (okrem iných) obvinený vo svoj prospech

a v prospech obvineného osoby, ktoré by mohli podať v jeho prospech odvolanie.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu princíp subsidiarity právomoci ústavného

súdu je ústavným príkazom pre každú osobu ̶fyzickú aj právnickú. Preto každý,

kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany

a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, musí si uplatniť ochranu základných práv

a slobôd na orgáne verejnej moci, ktorého právomoc predchádza právomoci ústavného súdu

(, , ).

Z obsahu sťažnosti nevyplýva, či sa sťažovateľ obrátil na príslušnú prokuratúru

(dozor vykonávajúceho prokurátora, generálneho prokurátora Slovenskej republiky)

s požiadavkou na zjednanie nápravy argumentujúc okolnosťami uvedenými v aktuálnej

sťažnosti, pokiaľ bol presvedčený o tom, že jeho základným právam alebo slobodám nebolo

v jeho trestnej veci učinené zadosť. Pritom v ustanovení § 53 ods. 1 zákona o ústavnom

súde má svoj právny základ zásada subsidiarity ústavnej sťažnosti, z ktorej plynie tiež

princíp minimalizácie zásahu ústavného súdu do činnosti ostatných orgánov verejnej moci,

čo znamená, že ústavná sťažnosť je krajným prostriedkom na ochranu práva nastupujúcim

vtedy, keď náprava pred týmito orgánmi verejnej moci už nie je štandardným postupom

možná. Zmysel a účel tejto zásady reflektuje maximu, podľa ktorej ochrana ústavnosti nie je

a ani z povahy veci nemôže byť len úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov

verejnej moci. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nastupuje v prípade zlyhania všetkých ostatných.

Sťažovateľ ani len náznakom v sťažnosti neuviedol, či takto postupoval alebo nie,

t. j. či v konečnom dôsledku dal možnosť a priestor príslušným orgánom verejnej moci

poskytnúť prípadnú ochranu jeho základným právam alebo slobodám. Ak tak urobil, mal

v záujme úspešnosti tejto jeho sťažnosti túto okolnosť uviesť a prípadne namietať ten orgán

verejnej moci a jeho rozhodnutie, ktorý v tejto záležitosti konal ako ostatný. Ak tak

ale sťažovateľ neurobil, nesplnil požiadavku vyjadrenú v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom

súde, čo robí z jeho sťažnosti sťažnosť neprípustnú, a to je dôvod na jej odmietnutie

podľa .

V tejto súvislosti je tiež potrebné dať do pozornosti (ide o stabilnú judikatúru

ústavného súdu), že základné právo na súdnu ochranu (siedmy oddiel )

je „výsledkové“, to znamená, musí mu zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť,

či napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania

14

a rozhodnutia všeobecných súdov (m. m. , , ,

). Aj z ďalšej judikatúry ústavného súdu (napr. , ),

obdobne ako z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Komanický

c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. 6. 2002) vyplýva, že ústavný súd a Európsky súd

pre ľudské práva overujú, či konanie posudzované ako celok bolo spravodlivé v zmysle

až , resp. dohovoru.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že predpokladom na záver

o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa je také porušenie,

ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím

konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktoré nemožno napraviť procesnými

prostriedkami (obdobne , , ). V nadväznosti na to

ústavný súd pripomína, že v rámci konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné

rozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne

skončilo ().

Trestné konanie voči sťažovateľovi sa ešte meritórne neskončilo. Sťažovateľ tak

bude mať naďalej možnosť uplatniť si svoje práva v trestnom konaní, ktoré ďalej prebieha.

Ústavný súd preto vzhľadom na princíp subsidiarity svojej právomoci vyplývajúci

z in fine aj na svoju doterajšiu rozhodovaciu prax mohol sťažnosť

sťažovateľa pri predbežnom prerokovaní odmietnuť aj pre nedostatok svojej právomoci

na jej prerokovanie ( ).

Napokon vo vzťahu k namietanému porušeniu práv zaručených v čl. 6 ods. 3

dohovoru a čl. 13 dohovoru ústavný súd konštatuje, že sťažnosť nespĺňa zákonom

predpísané náležitosti, resp. je zjavne neodôvodnená. Sťažovateľ vo vzťahu k porušeniu

označených práv neuviedol absolútne žiadnu argumentáciu. Neuviedol, že by nebol

bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou a dôvodom

obvinenia proti nemu [čl. 6 ods. 3 písm. a) dohovoru], že by nemal primeraný čas

a možnosti na prípravu svojej obhajoby [čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru], že by sa nemohol

obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo pokiaľ nemá

prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu bol poskytnutý bezplatne [čl. 6 ods. 3 písm. c)

dohovoru], prípadne, že by nemohol vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe

a dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok,

ako svedkov proti sebe [čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru] alebo, že by mu nebola poskytnutá

bezplatná pomoc tlmočníka [čl. 6 ods. 3 písm. e) dohovoru]. Rovnako sťažovateľ neuviedol

nič, čo by svedčalo o akomkoľvek zásahu do jeho práva na účinný prostriedok nápravy.

Z týchto dôvodov (nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí – chýbajúce odôvodnenie,

alebo zjavná neopodstatnenosť) mohol ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti

odmietnuť podľa

Vzhľadom na uvedené ústavný súd rozhodol tak, ako to je konštatované

vo výrokovej časti tohto uznesenia.

Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho

významu zaoberať sa jeho ďalšími požiadavkami uvedenými v návrhu na rozhodnutie,

rozhodovanie o ktorých je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo

slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. júna 2016

16