Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 5 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (11)I. ÚS 604/2014
PDF · 314.22 KB
No categories available
I. ÚS 604/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. októbra 2014
predbežne prerokoval sťažnosť G. P., zastúpeného spoločnosťou REKEN & PARTNERS
Law firm s. r. o., Tichá 45, Bratislava, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta
JUDr. Borisa Rekena, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 19
ods. 2, čl. 22 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 10
ods. 2, čl. 13, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv
podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Špecializovaného trestného súdu (pôvodne Špeciálneho trestného súdu,
pracovisko Banská Bystrica) v konaniach vedených pod sp. zn. BB-ŠS-V-459-01/08-Ntt-
463 a sp. zn. BB-ŠS-V-460-01/08-Ntt-464 a takto
rozhodol:
Sťažnosť G. P. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej
republiky.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júla 2014
doručená sťažnosť G. P. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho
základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 22 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 10 ods. 2, čl. 13, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8
ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Špecializovaného trestného súdu [pôvodne Špeciálneho trestného súdu,
pracovisko Banská Bystrica (ďalej len „Špecializovaný trestný súd“)] v konaniach vedených
pod sp. zn. BB-ŠS-V-459-01/08-Ntt-463 a sp. zn. BB-ŠS-V-460-01/08-Ntt-464.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že od 8. decembra 2008 je sťažovateľ podľa neho
nezákonne trestne stíhaný na základe nezákonných príkazov vydaných Špecializovaným
trestným súdom sp. zn. BB-ŠS-V-459-01/08-Ntt-463 zo 14. septembra 2008 (príkaz
na použitie informačno-technických prostriedkov vydaný na obdobie od 14. septembra 2008
do 11. decembra 2008) a sp. zn. BB-ŠS-V-460-01/08-Ntt-464 zo 14. septembra 2008
(príkaz na použitie informačno-technických prostriedkov na obdobie od 14. septembra 2008
do 11. decembra 2008; ďalej spolu len „príkazy na použitie informačno-technických
prostriedkov“), ktoré boli vydané v jeho trestnej veci vedenej Ministerstvom vnútra
Slovenskej republiky, sekciou kontroly a inšpekčnej služby, Úradom inšpekčnej služby
Východ, odborom inšpekčnej služby pod sp. zn. ČVS: SKIS-49/IS-4-V-2009 (pôvodne
ČVS: SKIS-130/IS-4-V-2008), napriek tomu, že sťažovateľ sa podľa jeho tvrdenia žiadnych
z jeho pohľadu abstraktne a paušálne formulovaných skutkov kladených mu za vinu
nedopustil.
Sťažovateľ zdôraznil, že sťažnosťou chce namietať iba nezákonnosť príkazov
na použitie informačno-technických prostriedkov vydaných podľa § 114 Trestného
poriadku, ktoré podľa neho nespĺňajú viaceré elementárne zákonom vyžadované
kumulatívne podmienky a sú v príkrom rozpore s konštantnou judikatúrou ústavného súdu
a judikatúrou štrasburských orgánov ochrany práv.
Príkazy na použitie informačno-technických prostriedkov podľa sťažovateľa
nespĺňajú tieto náležitosti:
«1. moje meno a priezvisko (žiadne - nijaké označenie mojej osoby ani len
„v hrubých rysoch“), [v rozhodnutí (v príkaze) nie som identifikovateľný, nie som
adresátom príkazu )!],
2. vo vzťahu k mojej osobe neexistuje (nie je) žiadne odôvodnenie o nejakej trestnej
činnosti, (absencia argumentácie, akými skutočnosťami boli naplnené zákonom ustanovené
podmienky na zásah do môjho práva na súkromie, spôsobuje nepreskúmateľnosť
a nezákonnosť napadnutých príkazov),
3. ani len meno a priezvisko sudcu pre prípravné konanie - je v nich iba parafa
a odtlačok pečiatky so štátnym znakom, číslo 22 (príkaz je pre chýbajúci údaj o titule,
funkcii, mene a priezvisku sudcu z hľadiska posúdenia jeho vydania zákonným sudcom,
nepreskúmateľný).»
Na základe týchto extrémnych nedostatkov absentujúcich v označených príkazoch
na použitie informačno-technických prostriedkov podľa sťažovateľa nie je možné vôbec
skúmať zásadu legality, zásadu legitimity a zásadu proporcionality týchto príkazov, pričom
v zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu i štrasburských orgánov ochrany práv
na vyslovenie ich nezákonnosti postačuje nenaplnenie čo i len jednej z označených zásad.
Okrem uvedeného sťažovateľ poukázal na to, že podľa neho jedným z extrémnych
nedostatkov týchto príkazov na použitie informačno-technických prostriedkov je, že
namiesto identifikačných údajov sudcu pre prípravné konanie je na nich len nečitateľný
podpis (parafa) a táto skutočnosť sama osebe podľa neho spôsobuje ich nepreskúmateľnosť
a nezákonnosť.
Podľa sťažovateľa nezákonné príkazy na použitie informačno-technických
prostriedkov už samy osebe automaticky zakladajú nezákonnosť samotných obrazovo-
zvukových záznamov vyhotovených na ich základe, ktoré potom nemôžu slúžiť ani ako
usvedčujúce, ale ani ako ospravedlňujúce dôkazy a žiadny orgán verejnej moci ich nesmie
akceptovať.
Na základe uvedeného sťažovateľ konštatoval, že príkazmi na použitie informačno-
technických prostriedkov a ich vydaniu predchádzajúcim postupom boli porušené základné
práva podľa čl. 19 ods. 2, čl. 22 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 10 ods. 2,
čl. 13, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2
dohovoru.
Sťažovateľ ďalej uviedol, že v dôsledku dlhotrvajúceho trestného stíhania (trestné
stíhanie je proti nemu vedené už 6 rokov) akceptujúceho podľa neho nezákonné použitie
informačno-technických prostriedkov ako následok nesústredenej, neodbornej, neefektívnej
činnosti orgánov verejnej moci sa dlhodobo nachádza v stave právnej neistoty a v ťažkej
životnej situácii, čo v ňom len znásobuje pocit neistoty, krivdy a úzkosti, spôsobuje
zhoršenie jeho zdravotného stavu, rodinných pomerov, stratu pôvodného a nemožnosť
získania nového zamestnania, stratu známych a odsúdenie okolia. Vo vzťahu k popisu
svojej ťaživej životnej situácie sťažovateľ taktiež uviedol, že jeho manželka je toho času
na materskej dovolenke, pretože sa mu 2. júla 2013 narodilo dieťa, a spolu s ňou žije
z dávky v hmotnej núdzi v sume 211,90 €, ktorá predstavuje ich mesačný príjem.
V spoločnej domácnosti s nimi žije i jeho matka, ktorá je na dôchodku a ktorá im musí
vypomáhať finančne nielen pri úhrade mesačných nákladov na bývanie, ktoré predstavujú
sumu 246 €, ale i pri úhrade nákladov na stravu. S ohľadom na uvedené podľa sťažovateľa
prípadné konštatovanie ústavného súdu o porušení ním označených práv nebude podľa neho
dostatočným zadosťučinením, a preto požiadal aj o priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia v sume 100 000 €.
Vo veci konajúci vyšetrovateľ, Okresná prokuratúra Trebišov, Krajská prokuratúra
v Košiciach a aj Generálna prokuratúra Slovenskej republiky (ďalej len „generálna
prokuratúra“) príkazy na použitie informačno-technických prostriedkov považujú
za zákonné, a to bez toho, aby sa aspoň okrajovo vysporiadali so sťažovateľovou rozsiahlou
argumentáciou proti nim.
Sťažovateľ ďalej poukázal na skutočnosť, že Okresný súd Trebišov (ďalej len
„okresný súd“) pred viac ako dvoma rokmi neprijal obžalobu v jeho trestnej veci a uložil
orgánom činným v trestnom konaní odstrániť nedostatky konania, k čomu podľa
sťažovateľa dosiaľ nedošlo, ba navyše sa v ďalšom priebehu tohto konania objavili ešte
závažnejšie skutočnosti preukazujúce jeho nevinu, resp. nemožnosť naplnenia pojmových
znakov skutkovej podstaty trestného činu verejného činiteľa z jeho strany vzhľadom
na nedostatok právomoci, ktorou v čase spáchania skutku disponoval. S ohľadom
na uvedené je sťažovateľ s pravdepodobnosťou blížiacou sa k istote toho názoru, že v danej
veci existuje predpoklad, že sa jeho trestná vec nedostane pred nezávislý a nestranný súd,
a v dôsledku toho nebude rozhodnuté o zákonnosti či nezákonnosti príkazov na použitie
informačno-technických prostriedkov.
Sťažovateľ následne popísal dôvody, pre ktoré by podľa neho obžaloba proti nemu
v jeho veci pred nezávislým a nestranným súdom neobstála a pre ktoré je podľa neho aj
rozhodnutie o jeho prepustení zo služobného pomeru „za hranicou logickej i právnej
absurdity, resp. v rozpore so zdravým právnym uvažovaním“. V tejto súvislosti
predovšetkým zdôraznil, že počas celej doby trvania jeho služobného pomeru nemal on sám
oprávnenie v zmysle zákonom danej právomoci vydávať rozhodnutia.
Podľa názoru sťažovateľa z dôvodu extrémne dlhého trestného konania v jeho veci
trvajúceho takmer šesť rokov, ako aj preto, že všetky orgány činné v trestnom konaní
vrátane generálnej prokuratúry napadnuté príkazy na použitie informačno-technických
prostriedkov považujú za legálne, v jeho prípade nemôže obstáť argument nenaplnenia
princípu subsidiarity. Navyše, v predmetnej veci sa konanie pred okresným súdom
neuskutoční a v tejto súvislosti poukázal na to, že okresný súd pred viac ako dvomi rokmi
neprijal obžalobu prokurátora a vrátil ju späť na došetrenie, avšak dosiaľ podľa neho
k odstráneniu príčin vrátenia veci späť nedošlo. V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal
na skutočnosť, že vyšetrovací spis v tejto veci neobsahuje jeden z nevyhnutných atribútov
použitia informačno-technických prostriedkov, a to návrh prokurátora podľa § 114 ods. 2
Trestného poriadku na vydanie príkazu na použitie informačno-technických prostriedkov.
Vo vzťahu k tejto argumentácii sťažovateľ poukázal na svoju žiadosť o preskúmanie
postupu vyšetrovateľa z 25. júla 2014.
Podľa sťažovateľa je nelogické, aby dozorujúci prokurátor v predmetnej veci
po šiestich rokoch zmenil svoj názor a použitie informačno-technických prostriedkov proti
jeho osobe by považoval za nelegálne, o to viac, že sa s jeho záverom stotožnila aj
generálna prokuratúra. Zodpovedanie otázky zákonnosti či nezákonnosti použitia
informačno-technických prostriedkov v tomto prípade by podľa sťažovateľa s prihliadnutím
na dĺžku prípravného konania trvalo príliš dlho. V záujme ochrany svojich práv v tejto veci
sťažovateľ využil viaceré účinné prostriedky nápravy poskytnuté mu v rámci trestného
konania, ktoré predložil v prílohe svojej sťažnosti (ČVS: SKIS-49/IS-4-V-2009), ale aj
v rámci civilného konania (sp. zn. 2 Sžo 60/2013, sp. zn. 6 S 80/2009), ale aj podania
a dôkazy mimo týchto konaní tvoriace prílohu tejto sťažnosti (podnet na vykonanie
parlamentnej kontroly... zo 17. apríla 2014, odpoveď Výboru Národnej rady Slovenskej
republiky pre obranu a bezpečnosť Kancelárie Národnej rady Slovenskej republiky
sp. zn. CDR-789/2014 z 10. júla 2014, Drgonec, J. Konanie pred Ústavným súdom
Slovenskej republiky, 2. vydanie. Šamorín: Heuréka, 212, s. 205 — 206, signalizácia
porušenia zákona a námietka zásadného právneho významu, ktorá je pre rozhodnutie
rozhodujúca a vyžadujúca špecifickú odpoveď zo 17. apríla 2014, Špecializovaný trestný
súd sp. zn. Spr 10 005/14 z 25. júna 2014, námietka na neefektívnu a nesprávnu činnosť
orgánov prípravného konania z 2. mája 2013 adresovaná verejnej ochrankyni práv, žiadosť
o odtajnenie príkazu vydaného Špeciálnym súdom v Pezinku (pracovisko Banská
Bystrica)... z 25. júla 2014 adresovaná Špecializovanému trestnému súdu — pracovisko
Banská Bystrica, žiadosť o preskúmanie postupu vyšetrovateľa Ministerstva vnútra
Slovenskej republiky, sekcie kontroly a inšpekčnej služby, Úradu inšpekčnej služby
Východ, odboru inšpekčnej služby podľa § 210 Trestného poriadku adresovaná okresnému
prokurátorovi Okresnej prokuratúry Trebišov, článok s názvom „O nevyhnutných
atribútoch rozhodnutia sudcu na použitie informačno-technických prostriedkov“ uverejnený
v Bulletine slovenskej advokácie č. 12/2013).
Sťažovateľ v súvislosti s nesplnením podmienky podľa § 53 ods. 1 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) uviedol, že za dôvody hodné osobitného zreteľa považuje skutočnosť, že v systéme
prokuratúry Slovenskej republiky vyčerpal všetky opravné prostriedky, avšak neúspešne,
ďalej skutočnosť, že rozhodnutie o zákonnosti či nezákonnosti použitia informačno-
technických prostriedkov proti jeho osobe má priamy vplyv aj na konanie o jeho žalobe
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia, na základe ktorého bol prepustený zo služobného
pomeru colníka a v súvislosti s ktorým už ústavný súd rozhodol nálezom sp. zn.
IV. ÚS 519/2012 z 24. júla 2013 o porušení jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžo/214/2010 z 15. júna 2011 a jemu
predchádzajúcim postupom, v ktorom ale nerozhodoval o námietkach týkajúcich sa
legálnosti či nelegálnosti použitia informačno-technických prostriedkov. Za ďalší dôvod
hodný osobitného zreteľa považuje sťažovateľ skutočnosť, že počas extrémne neúnosnej
doby prípravného konania šiestich rokov sa nemôže dovolať spravodlivého rozhodnutia
a ani na svoju námietku nezákonnosti použitia informačno-technických prostriedkov
nedostal žiadne vysvetlenie, naopak, všetky orgány verejnej moci podľa neho nijako
nereagujú na jeho podrobné argumenty prevzaté z rozhodovacieho procesu ústavného súdu
a z judikatúry štrasburského súdu, ale uvedenú stabilnú judikatúru ignorujú. Za dôvod
hodný osobitného zreteľa sťažovateľ považuje aj skutočnosť, že na základe nezákonného
použitia informačno-technických prostriedkov bol prepustený zo služobného pomeru
colníka, avšak súdy zúčastnené na rozhodovaní o zákonnosti jeho prepustenia odmietajú
preskúmať zákonnosť či nezákonnosť použitia informačno-technických prostriedkov,
pretože na posúdenie tejto otázky nemajú právomoc. Ďalším dôvodom hodným osobitného
zreteľa je podľa sťažovateľa fakt, že v dôsledku podľa neho nezákonného použitia
informačno-technických prostriedkov prišiel o zamestnanie. Podľa sťažovateľa je dôvodom
hodným osobitného zreteľa aj skutočnosť, že dosiaľ, t. j. ani po uplynutí takmer šiestich
rokov od použitia informačno-technických prostriedkov, nebolo žiadnym štátnym orgánom
Slovenskej republiky právoplatne rozhodnuté o posúdení legálnosti či nelegálnosti ich
použitia, ako aj skutočnosť, že príkazy na použitie informačno-technických prostriedkov
neobsahujú ani len titul, meno, priezvisko a funkciu sudcu pre prípravné konanie — je k
nim pripojená iba parafa a odtlačok pečiatky so štátnym znakom, číslo 22, čím sa uvedené
príkazy podľa neho stávajú nepreskúmateľné.
Podľa názoru sťažovateľa ním uvedené skutočnosti sú schopné ospravedlniť
nedostatok podmienky podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal
nález, v ktorom vysloví:
„1. Základné právo G. P. na ochranu súkromia podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 22 ods. 1
a ods. 2, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa
čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo na ochranu súkromia podľa čl. 10
ods. 2 a čl. 13, na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 a nebyť odňatý zákonnému sudcovi
podľa čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právo na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 a na ochranu súkromia podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, postupom a rozhodnutím postupom a rozhodnutím
Špeciálneho súdu v Pezinku - pracovisko Banská Bystrica ako predchodcu
Špecializovaného trestného súdu - pracovisko Banská Bystrica v konaniach vedených
pod sp. zn. BB-ŠS-V-459-01/08-Ntt-463 (príkaz na použitie informačno-technických
prostriedkov vydaný dňa 14. 09. 2008 na obdobie od 14. 09. 2008 do 11. 12. 2008) a sp. zn.
BB-ŠS-V-460-01/08-Ntt-464 (príkaz na použitie informačno-technických prostriedkov
vydaný dňa 14. 09. 2008 na obdobie od 14. 09. 2008 do 11. 12. 2008), bolo porušené.
2. Rozhodnutie Špeciálneho súdu v Pezinku - pracovisko Banská Bystrica ako
predchodcu Špecializovaného trestného súdu - pracovisko Banská Bystrica - príkaz
na použitie informačno-technických prostriedkov sp. zn. BB-ŠS-V-459-01/08-Ntt-463,
vydaný dňa 14. 09. 2008 na obdobie od 14. 09. 2008 do 11. 12. 2008 sa zrušuje.
3. Rozhodnutie Špeciálneho súdu v Pezinku - pracovisko Banská Bystrica ako
predchodcu Špecializovaného trestného súdu - pracovisko Banská Bystrica - príkaz
na použitie informačno-technických prostriedkov sp. zn. BB-ŠS-V-460-01/08-Ntt-464,
vydaný dňa 14. 09. 2008 na obdobie od 14. 09. 2008 do 11. 12. 2008 sa zrušuje.
4. Ústavný súd Slovenskej republiky sťažovateľovi G. P. priznáva primerané finančné
zadosťučinenie v sume 100.000,- €..., ktoré je Špecializovaný trestný súd - pracovisko
Banská Bystrica... (predchodca Špeciálny súd v Pezinku - pracovisko Banská Bystrica),
povinný vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.
5. Ústavný súd Slovenskej republiky sťažovateľovi G. P. priznáva náhradu trov
právneho zastúpenia, ktorá je splatná do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia na
účet právneho zástupcu sťažovateľa JUDr. Borisa Rekena.“
II.
Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje
na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Sťažovateľ namieta porušenie čl. 19 ods. 2 a 3, čl. 22 ods. 1, 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 1 ústavy, čl. 10 ods. 2, čl. 13, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 a čl. 8
ods. 1 a 2 dohovoru postupom Špecializovaného trestného súdu a jeho príkazmi na použitie
informačno-technických prostriedkov. K namietanému porušeniu jeho práv malo dôjsť
v dôsledku toho, že uvedené príkazy na použitie informačno-technických prostriedkov
nespĺňajú podľa neho ani elementárne zákonné náležitosti, t. j. informačno-technické
prostriedky boli proti jeho osobe použité nezákonným spôsobom.
Z obsahu čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach
fyzických alebo právnických osôb namietajúcich porušenie základných práv a slobôd
v prípadoch, ak o ich ochrane nerozhoduje iný súd, resp. iný orgán verejnej moci. Pokiaľ
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospeje ústavný súd k čiastkovému záveru, že
ochrany označeného základného práva alebo slobody, ktorého porušenie sťažovateľ
namieta, je možné domôcť prostredníctvom dostupných a účinných právnych prostriedkov
nápravy pred iným orgánom verejnej moci, sťažnosť z dôvodu nedostatku právomoci na jej
prerokovanie odmietne (napr. I. ÚS 103/02). V konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1
ústavy ústavnému súdu právomoc zaoberať sa namietaným porušením základného práva
alebo slobody sťažovateľa prislúcha len za predpokladu, že právna úprava sťažovateľovi
neposkytuje inú účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99).
Ústavný súd pripomína, že trestné konanie je od svojho začiatku až po jeho koniec
proces, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií pre
ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní a súdov
naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení možno na
ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúce porušenie práv a slobôd označených v čl.
127 ods. 1 ústavy, ak tieto pochybenia neboli odstránené v priebehu samotného trestného
konania.
Ústavný súd konštatuje, že trestná vec, ktorej sa námietky sťažovateľa týkajú, sa
nachádza v štádiu prípravného konania.
Sťažovateľ tvrdí, že v jeho trestnej veci boli použité informačno-technické
prostriedky nezákonným spôsobom. Uvedenú argumentáciu môže sťažovateľ predložiť
v rámci konania, v ktorom bolo proti nemu vznesené obvinenie, a to nielen pred orgánmi
prokuratúry, ale najmä pred príslušným všeobecným súdom v rámci svojej obhajoby, ktorou
môže požiadať, aby nezákonne získané záznamy z použitia informačno-technických
prostriedkov neboli práve pre svoju nezákonnosť považované za dôkazy a aby na ne
všeobecný súd pri svojom rozhodovaní o jeho vine či nevine neprihliadal. Uvedeným
postupom všeobecného súdu by následne došlo implicitne aj k uznaniu porušenia práv,
sťažovateľa, t. j. k zjednaniu nápravy porušovania ním označených práv.
Uznaním porušenia práv podľa ústavy, dohovoru a listiny nie je iba výslovné
deklarovanie ich porušenia, ale aj implicitné uznanie vyplývajúce z rozhodnutia príslušného
orgánu verejnej moci (m. m. III. ÚS 83/05).
Sťažovateľ v rámci svojej argumentácie uviedol viacero námietok, ktorými sa snažil
predložiť ústavnému súdu dôvody hodné osobitného zreteľa, na ktoré by mal podľa neho
ústavný súd pri svojom rozhodovaní prihliadnuť a nežiadať od neho v rámci tohto konania
splnenie podmienky vyčerpania účinných prostriedkov nápravy pred podaním sťažnosti
v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde. Dôvody uvádzané sťažovateľom spočívali
predovšetkým v poukázaní na dĺžku samotného trestného konania, v spochybnení naplnenia
jednotlivých znakov skutkovej podstaty trestného činu, zo spáchania ktorého bol obvinený,
v poukázaní na skutočnosť, že sťažovateľ vyčerpal všetky opravné prostriedky v systéme
slovenskej prokuratúry, ďalej vyriešenie otázky zákonnosti použitia infomačno-technických
prostriedkov v jeho prípade má priamy vplyv na civilné konanie, v ktorom sa v rámci
správneho súdnictva preskúmava rozhodnutie o jeho prepustení zo služobného pomeru, ale
aj dôvody popisujúce jeho ťažkú sociálnu situáciu, v ktorej sa od vznesenia obvinenia proti
nemu nachádza.
Pri rozhodovaní ústavného súdu o tom, či sťažovateľ preukázal, že podmienku
ustanovenú v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde nesplnil z dôvodov hodných osobitného
zreteľa, je potrebné, aby boli preukázané skutkové okolnosti, v ktorých sa vidí naplnenie
dôvodu hodného osobitného zreteľa na odpustenie podmienky využitia opravných
prostriedkov a iných právnych prostriedkov v záujme ochrany ním označených práv, ktoré
má k dispozícii podľa osobitných predpisov, a to zo všetkých aspektov, ktoré sú podľa
ustálenej praxe všeobecných súdov, ale i ústavného súdu relevantné.
V súvislosti s argumentáciou sťažovateľa k špecifikácii dôvodov hodných osobitného
zreteľa ústavný súd poukazuje na to, že napriek vyčerpaniu všetkých prostriedkov nápravy,
resp. opravných prostriedkov nápravy v rámci systému prokuratúry Slovenskej republiky,
má sťažovateľ možnosť predložiť svoju argumentáciu nezávislému a nestrannému súdu.
Sťažovateľov argument, podľa ktorého nemohol svojím konaním naplniť všetky znaky
skutkovej podstaty trestného činu, z ktorého bol obvinený, pretože nedisponoval
právomocou na vydávanie rozhodnutí, neposkytuje s ohľadom na obsah skutkovej podstaty
uvedeného trestného činu možnosť dospieť k jednoznačnému záveru, že jeho konaním
nemohlo v žiadnom prípade dôjsť k naplneniu objektívnej stránky trestného činu, z ktorého
bol obvinený. V súvislosti s jeho argumentáciou týkajúcou sa celkovej dĺžky konania
ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že postup orgánov činných v predmetnom konaní bol
ústavným súdom preskúmavaný v rámci konania vedeného na tomto súde
pod sp. zn. I. ÚS 316/2014. Sťažnosť sťažovateľa na porušenie jeho práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okrem iného aj postupom
orgánov činných v trestnom konaní bola ústavným súdom odmietnutá z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti, s poukázaním predovšetkým na potrebu rozsiahleho dokazovania
v predmetnej veci, ale i na správanie sťažovateľa, ktorý má síce právo využívať aktívne
právne prostriedky poskytnuté mu právnym poriadkom na zabezpečenie zákonnosti postupu
orgánov činných v trestnom konaní, avšak využitie uvedených práv sťažovateľom na druhej
strane znamená aj predĺženie konania o čas potrebný na prerokovanie a rozhodnutie ním
uplatnených právnych prostriedkov nápravy, a tento čas nemožno započítať na ťarchu
orgánov činných v trestnom konaní. Prebiehajúce konanie o prepustení zo služobného
pomeru colníka, ako aj ťaživá sociálna situácia sťažovateľa sú dôvodom, aby orgány činné
v trestnom konaní konali v predmetnej veci bez zbytočných prieťahov a s náležitou
odbornou starostlivosťou, avšak podľa ústavného súdu nie sú dôvodom, pre ktorý by malo
byť sťažovateľovi odpustené nevyužitie účinných prostriedkov nápravy poskytnutých mu
právnym poriadkom pred súdmi príslušnými na rozhodnutie jeho veci, resp. aby ústavný súd
suploval právomoc príslušných všeobecných súdov.
Z uvedeného vyplýva, že z argumentácie sťažovateľa podľa ústavného súdu nemožno
vyvodiť existenciu takých dôvodov, pre ktoré by ústavný súd mohol predpokladať, že
v rámci trestného konania v jeho veci by mu nebolo umožnené dosiahnuť účinnú ochranu
ním označených práv, a preto po predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona
o ústavnom súde napriek ním predloženej argumentácii sťažnosť sťažovateľa odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie
a rozhodnutie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. októbra 2014