Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 305/2019
PDF · 174.3 KB
No categories available
I. ÚS 305/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. augusta 2019
v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej, zo sudcov Miroslava Duriša
a Mojmíra Mamojku (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, , , zastúpeného
Advokátskou kanceláriou Perhács s. r. o., Jelenec 353, v mene ktorej koná advokát
a konateľ Mgr. JUDr. Zoltán Perhács, PhD., ktorou namieta porušenie svojho základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu
v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 6 S 45/2018 (pôvodne vedenom pod sp. zn.
6 S 232/2014), a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. októbra
2018 doručená ústavná sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
6 S 45/2018 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 6 S 232/2014).
2. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti okrem iného uviedol, že «Dĺžka celého
prebiehajúceho konania ako celku pred krajským súdom. sp. zn. 6S/232/2014-49 ako
správnym súdom od momentu podania správnej žaloby (28.10.2014) do dátumu podania
tejto sťažnosti (03.09.2018), takmer 4 roky, konkrétne 3 roky a 11 mesiacov (celkovo
47 mesiacov) nie je ničím ospravedlniteľná.
Opierajúc sa o štrasburskú judikatúru. sťažovateľ si dovoľuje výslovne požiadať
ústavný súd. aby preskúmal celú dĺžku konania pred správnym súdom. Inak povedané,
podľa štrasburskej judikatúry nie je dôležité, aktuálne, pred ktorým konkrétnym orgánom
verejnej moci sa daná vec nachádza, resp. koľko orgánov v danej veci konalo a koná.
rozhodujúca je jedine celková dĺžka prebiehajúceho konania, za ktorú v danom prípade
zodpovedá Slovenská republika ako právny štát. Ak by ústavný súd nepreskúmal celkovú
dĺžku konania pred správnym súdom, teda od momentu podania žaloby (28.10.2014)
až po súčasnosť, hoci o to sťažovateľ výslovne žiada, tento postup by nebol súladný
s kritériami dohovoru, pretože sťažovateľ by nemohol mať úžitok z „účinného prostriedku
nápravy“ v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“).
V takom prípade by podľa sťažovateľa došlo k porušeniu článku 6 ods. 1 dohovoru
posudzovaného samostatne i v spojení s článkom 13 dohovoru (Rozhodnutie ESĽP vo veci
Hoholm proti Slovenskej republike, rozsudok z 13. januára 2015).
Pre upresnenie sťažovateľ dodáva, že v danej právnej veci podal sťažnosť datovanú
dňa 03.08.2016 na ústavný súd pre porušenie základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd uznesením zo dňa 03.08.2017, sp. zn. II. ÚS 508/2017-12 rozhodol tak
že sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú.».
3. Sťažovateľ ďalej v ústavnej sťažnosti uviedol, že «Od dátumu rozhodnutia
(03.08.2017) ústavného súdu uplynul 1 rok a 1 mesiac, za dobu ktorú podľa sťažovateľa
nastali nové právne relevantné skutočnosti potvrdzujúce porušenie sťažovateľových
namietaných základných práv.
Po prvé, Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) na základe
podanej kasačnej sťažnosti rozsudok krajského súdu zo dňa 28.09.2016, sp. zn.
6S/232/2014-49 zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Do dátumu podania
tejto sťažnosti na prieťahy v konaní krajský súd vo veci právoplatne nerozhodol a v danej
veci nenariadil termín pojednávania. Z danej súvislosti vyplýva, že vo veci sťažovateľa
v konaní pred krajským súdom nejde o právoplatne skončenú vec a preto podľa sťažovateľa
ústavný súd už nemôže prihliadnuť na to, že napadnuté konanie je v súčasnosti právoplatne
skončené, tak ako to urobil v uznesení sp. zn. II. ÚS 508/2017-12.
Po druhé, ústavný súd v označenom uznesení uviedol, že postup krajského súdu
v napadnutom konaní nebol bez prieťahov, avšak zjavne sa nevyznačuje takými významnými
prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. Podľa sťažovateľa
vzhľadom na skutočnosť, že najvyšší súd zrušil rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil
na ďalšie konanie a rozhodnutie a od uznesenia ústavného súdu uplynulo 1 rok a 1 mesiac
a vo veci dosiaľ krajský súd právoplatné nerozhodol, takéto konanie možno kvalifikovať ako
zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa č. 6 ods. 1 dohovoru. Navyše
najvyšší súd ako kasačný súd sa stotožnil s kasačnými dôvodmi sťažovateľa, čo súčasne
potvrdzuje aj nesprávnu činnosť krajského súdu ako správneho súdu. Inak povedané,
to čo sťažovateľ signalizoval ústavnému súdu v prvej sťažnosti na prieťahy v konaní
a rovnako aj v konaní pred krajským súdom, bolo potvrdené najvyšším súdom.
V sťažovateľovom prípade nejde len o nečinnosť krajského súdu ako takú, ale dôvodom
zbytočných prieťahov v konaní je najmä nesprávna činnosť krajského súdu. Zbytočné
prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu,
ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne
k odstráneniu právnej neistoty a rovnako aj nesprávnou činnosťou štátneho orgánu.
Ústavný súd v označenom náleze na strane 13 v bode 12 uviedol: „... Nad rámec
uvedeného ústavný súd konštatuje, že predmetná sťažnosť mohla byť odmietnutá aj pre
neprípustnosť...“ Napriek tomu, že ústavný súd sťažnosť sťažovateľa na prieťahy v konaní
neodmietol z dôvodu jeho neprípustnosti, v danej súvislosti poukázal na to, že sťažnosť nie
je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky,
ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje, a na ktorých
použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.».
4. Sťažovateľ napokon uviedol, že „Pre upresnenie sťažovateľ dodáva, že v danej
právnej veci nepodal žiadnu sťažnosť na prieťahy v konaní podľa § 62 a nasl. zákona
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov,
pretože podľa stabilnej štrasburskej judikatúry sťažnosť na prieťahy u predsedu súdu
sa nepovažuje za účinný opravný prostriedok. Aj preto sa sťažovateľ touto sťažnosťou
opakovane (už druhý krát) priamo obracia na ústavný súd.
Ďalej zo štrasburskej judikatúry vyplýva, že prostriedok nápravy neprimeranej dĺžky
konania, ktorý nemá preventívny ani kompenzačný účinok, nie je treba vyčerpať (Puchstein
proti Rakúsku § 31). Prostriedok nápravy v oblasti neprimeranej dĺžky konania musí
fungovať bez zbytočných prieťahov a poskytovať zodpovedajúcu úroveň nápravy (Scordino
proti Taliansku (č. 1) [Veľký senát], § 195 a 204-207). Z uvedeného možno rezultovať,
že nemožno od sťažovateľa požadovať iba formalistické podania na prieťahy v konaní pred
správnym súdom, ktoré by mali predchádzať konaniu pred ústavným súdom. Preventívny
a kompenzačný účinok prichádza do úvahy iba v konaní pred ústavným súdom.“.
5. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„Základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru v konaní vedenom pred Krajským súdom v Bratislave, Záhradnícka 10, 813 66
Bratislava, sp. zn. 6S/232/2014-49 porušené bolo.
Krajskému súdu v Bratislave. Záhradnícka 10, 813 66 Bratislava, sp. zn.
6S/232/2014-49 prikazuje v právnej veci sťažovateľa konať bez zbytočných prieťahov.
Sťažovateľovi za prieťahy v konaní priznáva finančné zadosťučinenie v sume 5 000
Eur (slovom päťtisíc eur), ktoré je povinný Krajský súd v Bratislave, Záhradnícka 10,
813 66 Bratislava, sp. zn. 6S/232/2014-49 vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu SK58
0200 0000 0039 9351 3153, do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.
Sťažovateľovi priznáva trovy právneho zastúpenia, ktoré je Krajský súd v Bratislave,
Záhradnícka 10, 813 66 Bratislava, sp. zn. 6S/232/2014-49 povinný vyplatiť na účet jeho
právneho zástupcu SK58 0200 0000 0039 9351 3153, do dvoch mesiacov od právoplatnosti
nálezu.“
II.
6. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou
od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13
a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona
o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom
právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.
8. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
9. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
10. Podstatou ústavnej sťažnosti a predmetom konania pred ústavným súdom
je uplatnenie nároku sťažovateľa na ochranu pred postupom krajského súdu, ktorým malo
byť porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru.
11. Ústavný súd pri ústavných sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru odmieta ústavnú sťažnosť
ako zjavne neopodstatnenú, ak „vzhľadom na skutočnosť, že celková doba konania pred
súdom, ako aj postup zákonného sudcu nesignalizovali reálnu možnosť zbytočných
prieťahov, a tým ani porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy“ (m. m.
II. ÚS 109/03), resp. ak „argumenty v ústavnej sťažnosti sťažovateľa nepreukázali v čase
podania ústavnej sťažnosti takú intenzitu porušenia označeného základného práva, aby bola
ústavná sťažnosť prijatá na ďalšie konanie“ (m. m. II. ÚS 93/03, II. ÚS 177/04).
12. Ústavný súd už vo svojej predchádzajúcej judikatúre vyslovil, že zjavná
neopodstatnenosť ústavnej sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čl. 6 ods. 1
dohovoru) môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta
v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak
dlho, aby sa dalo uvažovať o zbytočných prieťahoch (napr. IV. ÚS 343/04, III. ÚS 59/05,
I. ÚS 455/2014), a ďalej vyslovil, že „... nie každý prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne
za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy“ (napr. III. ÚS 59/05).
13. Z ústavnej sťažnosti vrátane príloh k nej priložených a zo zistení ústavného súdu
vyplýva, že napadnuté konanie z pohľadu namietaných prieťahov bolo už predmetom
skúmania ústavným súdom, ktorý ústavnú sťažnosť sťažovateľa z 3. augusta 2016
uznesením sp. zn. II. ÚS 508/2017 z 3. augusta 2017 odmietol ako zjavne neopodstatnenú,
pretože prieťahy v ňom zistené zjavne nedosahovali takú intenzitu, v dôsledku ktorej
by mohlo dôjsť k porušeniu označených práv sťažovateľa.
14. Krajský súd rozhodol vo veci rozsudkom č. k. 6 S 232/2014-49 z 28. septembra
2016, proti ktorému sťažovateľ v zákonnej lehote podal kasačnú sťažnosť a vec bola
predložená na rozhodnutie Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“). Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 4 Sžik 1/2017 z 1. marca 2018 rozsudok krajského
súdu z 28. septembra 2018 zrušil a vec vrátil krajskému súdu 15. marca 2018 na ďalšie
konanie.
15. Na základe pokynu predsedníčky senátu krajského súdu z 15. februára 2019 boli
vyžiadané podklady potrebné na rozhodnutie vo veci od Špecializovaného trestného súdu –
pracoviska Banská Bystrica. Po oboznámení sa s požadovanou dokumentáciou krajský súd
23. mája 2019 vyhlásil rozhodnutie vo veci, pričom zo zapožičaného súdneho spisu
krajského súdu je zrejmé, že rozsudok bol už aj v písomnej forme vypracovaný a doručený
účastníkom konania. Z uvedeného vyplýva, že v čase rozhodovania ústavného súdu
o ústavnej sťažnosti bolo už krajským súdom v merite veci opätovne rozhodnuté.
16. Na základe uvedeného a vyhodnotenia samotného priebehu napadnutého konania
ústavný súd konštatuje, že postup krajského súdu nebol síce optimálny ani dostatočne
efektívny, no na druhej strane, berúc do úvahy doterajšiu dĺžku konania a všetky okolnosti
danej veci, ústavný súd dospel k záveru, že prieťahy v napadnutom konaní v súhrne
nedosiahli takú intenzitu, žeby v ich dôsledku došlo k porušeniu základného práva
sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
17. V prípade, keď ústavný súd zistí, že charakter postupu všeobecného súdu
sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať
ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevysloví porušenie základného
práva zaručeného týmto článkom ústavy (napr. II. ÚS 57/01), prípadne návrhu
buď nevyhovie (napr. I. ÚS 11/00), alebo ho odmietne ako zjavne neopodstatnený (napr.
I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01, III. ÚS 59/05). K takémuto záveru, hodnotiac všetky okolnosti
danej veci, dospel ústavný súd aj pri predbežnom prerokovaní tejto ústavnej sťažnosti.
18. Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť podľa § 56 ods. 2
písm. g) zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
19. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd sa už ďalšími návrhmi
sťažovateľa na ochranu ústavnosti v nej uplatnenými nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. augusta 2019