Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 673/2017
PDF · 306.39 KB
No categories available
II. ÚS 673/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. novembra 2017
v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť
, , zastúpeného advokátom JUDr. Milanom
Kukučkom, Farská 34, Nitra, ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 1 Cdo 311/2014 z 30. júna 2016, rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn.
9 Co 406/2013 z 23. januára 2014 a rozsudkom Okresného súdu Nitra sp. zn. 14 C 416/2012
z 9. júla 2013, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. novembra
2016 doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Milanom Kukučkom, Farská 34, Nitra, ktorou
namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Cdo 311/2014 z 30. júna
2016 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“), rozsudkom Krajského súdu
v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 Co 406/2013 z 23. januára 2014 (ďalej len
„napadnutý rozsudok krajského súdu“) a rozsudkom Okresného súdu Nitra (ďalej len
„okresný súd“) sp. zn. 14 C 416/2012 z 9. júla 2013 (ďalej len „napadnutý rozsudok
okresného súdu“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom
konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 14 C 416/2012 v procesnom postavení
žalobcu, v ktorom sa žalobou doručenou okresnému súdu 21. decembra 2012 proti
a domáhal určenia, že dohoda o zrušení podielového
spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam a o vzájomnom vyporiadaní z 1. decembra 2006
uzavretá na notárskom úrade vo forme notárskej zápisnice
č. N 365/2006, NZ 49686/2006, NCRIS 49446/2006 (ďalej aj „notárska zápisnica
z 1. decembra 2006“ alebo aj „dohoda o zrušení podielového spoluvlastníctva“), na základe
ktorej bol vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností povolený Správou katastra
v Nitre 29. decembra 2006 pod č. V 7485/2006, je neplatná.
Okresný súd napadnutým rozsudkom žalobu sťažovateľa zamietol. Na základe
odvolania bolo rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdené napadnutým rozsudkom
krajského súdu ako vecne správne. Najvyšší súd dovolanie proti rozsudku krajského súdu
odmietol ako neprípustné podľa § 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).
Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že sťažovateľ a boli podielovými
spoluvlastníkmi nehnuteľností nachádzajúcich sa v obci a zapísaných na listoch
vlastníctva č. 462 a č. 451 v rozsahu každý v 1/2. Predmetom notárskej zápisnice
z 1. decembra 2006, ktorú uzatvorili sťažovateľ a , bola dohoda o zrušení
podielového spoluvlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam a o vzájomnom vyporiadaní.
Keďže sťažovateľ dlhodobo nežije na území Slovenskej republiky, na podpísanie notárskej
zápisnice z 1. decembra 2006 splnomocnil .
Sťažovateľ zdôrazňuje:
„Notárska zápisnica vo svojom obsahu nasimulovala vôľu účastníkov vyporiadať
podielové spoluvlastníctvo tak, ako je v nej uvedené, a to aj napriek tomu, že skutočná vôľa
oboch účastníkov bola iná. Skutočná dohoda bola taká, aby každý účastník dosiahol
rovnaké právne postavenie z titulu zrušeného podielového spoluvlastníctva tzn.
nehnuteľnosti mali byť rozdelené na polovicu rovnakým dielom pre každého podielového
spoluvlastníka. Notárska zápisnica iba simulovala formalizovanú dohodu účastníkov,
pričom podstata okolností podmieňujúcich rozpor písomnej a ústnej dohody o vyporiadaní
podielového spoluvlastníctva spočívala v súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Nitra
pod č. k. 7 C 82/2002. V rámci tohto konania si tretia osoba nárokovala vlastníctvo
2
k pozemkom o výmere 4 ha 9839 m, ktoré boli súčasťou pôvodnej parcely číslo 1566
zapísanej na . V čase vypracovania notárskej zápisnice ešte nebolo meritórne
rozhodnuté v tejto veci (č. k. 7 C 82/2002), a preto nebolo ani právne možné realizovať
akékoľvek budúce dohody podielových spoluvlastníkov ohľadom uplatnených sporných
nárokov tretej osoby. Po právoplatnom rozhodnutí súdu v konaní č. k. 7 C 82/2002 ohľadne
nároku tretej osoby (žaloba prídelcu bola zamietnutá), sťažovateľ v snahe zavŕšiť
a definitívne urovnať situáciu ohľadne vzájomného vyporiadania, dohodol s pánom
riešenie, ktorého výsledkom bolo vyhotovenie zmluvy o bezplatnom prevode
2
vlastníckeho práva novovytvorenej parcely o výmere 2 ha 5000 mna sťažovateľa. Pani
už predmetnú zmluvu nepodpísala, keďže zomrela. Jej právnou nástupkyňou sa
stala ... a pán . Dedičia odmietli pripravenú
darovaciu zmluvu podpísať a dohoda pôvodných podielových spoluvlastníkov o reálnej
deľbe pozemkov v pomere 1/2 ku 1/2 zostala nenaplnená. Podiel dedičov po zomr.
2
tak zostal väčší o 25000 mt. j. 2,5 ha.“
Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu považuje sťažovateľ za nezrozumiteľné,
neudržateľné a svojvoľné. Podľa jeho názoru najvyšší súd nevysvetlil dôvody svojho
rozhodnutia a ku skutkovým zisteniam dospel bez toho, aby vykonal akékoľvek
dokazovanie.
Krajský súd podľa sťažovateľa nesprávne posúdil skutočnosti týkajúce sa tzv. „ďalšej
právnej zmeny“ na predmetných nehnuteľnostiach dotknutých notárskou zápisnicou
z 1. decembra 2006. V konkrétnostiach sťažovateľ namieta záver krajského súdu, podľa
ktorého na podklade prípadného súdneho rozhodnutia o neplatnosti právneho úkonu
dotknutého ďalšou právnou zmenou nemôže byť zapísané vlastnícke právo
k nehnuteľnostiam, keďže rozhodnutie súdu nebude môcť byť záväzné pre osoby, ktorých
by sa táto zmena týkala, keďže „obaja pôvodní účastníci zmluvy – dohody už nežijú...“.
Navyše právnou zmenou podľa sťažovateľa nemôže byť právna udalosť, teda smrť
, ktorá je skutočnou vôľou neovplyvniteľná.
Z uvedeného podľa sťažovateľa vyplýva, že záver všeobecných súdov konajúcich
v jeho veci, podľa ktorého nemá o určenie neplatnosti právneho úkonu naliehavý právny
záujem, je nesprávny. Zastáva názor, že osvedčil naliehavý právny záujem o určovaciu
žalobu, keďže „na určení absolútnej neplatnosti právneho úkonu je naliehavý právny
záujem prezumovaný z dôvodu, že z nulitného právneho úkonu nie je možné vyvodzovať
akékoľvek právo. Je preto potrebné právne vzťahy usporiadať a právnu neistotu odstrániť,
a to aj prostredníctvom žaloby o určenie neplatnosti právneho úkonu.“.
Najvyšší súd ako súd dovolací si podľa názoru sťažovateľa osvojil „nesprávne
právne posúdenie veci a nezistil riadne skutkový stav“, čím porušil právo na presvedčivé
súdne rozhodnutie a zasiahol do jeho základného práva na spravodlivé súdne konanie.
Sťažovateľ zdôrazňuje, že boli splnené podmienky na nariadenie pojednávania
vo veci prejednania odvolania proti rozhodnutiu prvostupňového súdu, keďže si to
vyžadoval dôležitý verejný záujem. Krajský súd tak konal v rozpore s § 214 ods. 1 písm. d)
OSP a porušil jeho právo na spravodlivý proces zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na
ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví porušenie základného práva
zaručeného čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1
dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu, napadnutým rozsudkom krajského súdu
a napadnutým uznesením najvyššieho súdu, citované rozhodnutia okresného súdu,
krajského súdu a najvyššieho súdu zruší a vec vráti okresnému súdu na ďalšie konanie.
Zároveň si uplatňuje úhradu trov konania, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym
zastupovaním v konaní pred ústavným súdom.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.1 K namietanému porušeniu práv zaručených čl. 36 ods. 1 listiny, čl. 46 ods. 1
ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu
Rozhodovanie o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založené na princípe
subsidiarity. Vzhľadom na princíp subsidiarity ústavný súd môže konať a rozhodovať
o namietanom porušení práv sťažovateľov a vecne sa zaoberať ich sťažnosťami iba vtedy,
ak sa nemôžu domáhať ochrany svojich práv v konaniach pred všeobecným súdom.
Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky
nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany
tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže
domôcť (a aj sa domáhal) využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov
nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným
štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci
na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05,
IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio
inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných
orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. (m. m. III. ÚS 149/04,
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ mohol proti
napadnutému rozsudku okresného súdu podať odvolanie (čo aj využil), o ktorom bol
oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť
o odvolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Ústavný súd
preto túto časť sťažnosti pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.
II.2 K namietanému porušeniu práv zaručených čl. 36 ods. 1 listiny, čl. 46 ods. 1
ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu
Pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd najprv posudzoval, či
táto časť sťažnosti nie je podaná oneskorene. Vychádzal pritom zo svojej ustálenej
judikatúru, podľa ktorej v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku
(dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, je takáto sťažnosť
považovaná za prípustnú v zásade až po rozhodnutí o dovolaní (napr. I. ÚS 169/09,
I. ÚS 289/09). V takýchto prípadoch sa lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí
o dovolaní považuje za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému
rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti posudzovanej veci zjavne
vylučujú (m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010,
IV. ÚS 453/2010). K takýmto okolnostiam patria predovšetkým také, pri ktorých sťažovateľ
v zmysle platnej právnej úpravy zjavne nedisponuje oprávnením podať dovolanie proti
právoplatnému rozhodnutiu orgánu verejnej moci, ktorým podľa jeho tvrdenia mali byť
porušené jeho základné práva alebo slobody, t. j. ak je dovolanie v konkrétnom prípade
neprípustné. V takýchto prípadoch lehota podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde začne
plynúť odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, ktoré predchádzalo podaniu
neprípustného dovolania (IV. ÚS 553/2012).
V posudzovanom prípade bolo podané dovolanie, pričom jeho podanie nebolo zjavne
neprípustné, a preto ústavný súd vychádzal z toho, že nemôže túto časť sťažnosti považovať
za podanú oneskorene.
Sťažovateľ považuje napadnutý rozsudok krajského súdu za nepreskúmateľný
a ústavne neudržateľný a v konkrétnosti namieta správnosť krajským súdom vyslovených
záverov týkajúcich sa tzv. „ďalšej právnej zmeny“ na predmetných nehnuteľnostiach
dotknutých notárskou zápisnicou z 1. decembra 2006, a tým aj správnosť záveru
o neexistencii naliehavého právneho záujmu na určení neplatnosti právneho úkonu. Okrem
uvedeného napáda aj postup krajského súdu, ktorý v konaní o odvolaní proti napadnutému
rozsudku okresného súdu nenariadil pojednávanie, a to aj napriek tomu, že podľa
sťažovateľa bol na to daný zákonný dôvod, a to existencia dôležitého verejného záujmu.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
(obdobne čl. 36 ods. 1 listiny) osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6
ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto
práv neexistuje zásadná odlišnosť (m. m. IV. ÚS 195/07), čo umožňuje posudzovať ich
namietané porušenie spoločne.
V rámci predbežného prerokovania sťažnosti sa ústavný súd sústredil na posúdenie,
či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú. Ústavný súd vychádzal pritom zo
svojej konštantnej judikatúry, v zmysle ktorej o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,
keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej
moci (v danom prípade krajského súdu) nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za
zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež
napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že vo vzťahu ku všeobecným
súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m.
I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný
súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej
právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda
všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej
úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne
námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dáva odpoveď na všetky kľúčové
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd
opakovane vo svojej judikatúre zdôrazňuje (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana
ústavou, prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie
je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri
rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7
ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy). Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní
o sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu
sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s ústavou
a dohovorom najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené,
resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv
(napr. I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 v spojení s čl. 51 ústavy). Do
obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci
rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom
poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská
republika ratifikovala, a bola vyhlásená spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02).
Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia
bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania
Vo vzťahu k sťažovateľom namietanej nesprávnosti záveru krajského súdu o tom, že
naliehavý právny záujem na určení neplatnosti právneho úkonu nebol daný, ústavný súd
považuje za potrebné poukázať na relevantnú časť napadnutého rozsudku krajského súdu,
v ktorej sa predovšetkým uvádza:
„Podľa § 80 písm. c) OSP návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa
rozhodlo o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý
právny záujem.
Návrhom v zmysle tohto zákonného ustanovenia možno uplatniť pozitívne alebo
negatívne určenie, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je. Navrhovateľa zaťažuje
dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať, že na určení právneho vzťahu alebo
práva, v čase rozhodovania súdu má naliehavý právny záujem. Posúdenie naliehavého
právneho záujmu je otázkou právnej kvalifikácie rozhodujúcich skutočností. Pre
navrhovateľa to znamená nevyhnutnosť tvrdiť a dokázať skutočnosti, z ktorých vyplýva
existencia naliehavého právneho záujmu na žiadanom určení, čo je jednou z podmienok na
to, aby súd mohol v rozsudku žalobe meritórne vyhovieť. Nepreukázaná existencia
naliehavého právneho záujmu v čase rozhodovania súdu vedie k zamietnutiu určovacieho
návrhu.
Naliehavý právny záujem sa teda viaže na konkrétny určovací petit (to, čoho sa
žalobca v konaní domáha) a súvisí s vyriešením otázky, či sa žalobou s daným určovacím
petitom môže dosiahnuť odstránenie spornosti žalobcovho práva alebo neistoty v jeho
právnom vzťahu; záver súdu o (ne)existencii naliehavého právneho záujmu žalobcu
predpokladá teda posúdenie, či podaná určovacia žaloba je procesné prípustným nástrojom
ochrany jeho práva a či snáď spornosť neodstraňuje a len zbytočne vyvoláva konanie, po
ktorom bude musieť aj tak nasledovať iné konanie (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.
Naliehavý právny záujem žalobcu na požadovanom určení treba skúmať
predovšetkým so zreteľom na cieľ sledovaný podaním žaloby a konečný zmysel
navrhovaného rozhodnutia. Ak žalobca neosvedčí svoj naliehavý právny záujem na ním
požadovanom určení, ide o samostatný a prvoradý dôvod pre zamietnutie žaloby (rozsudok
NS SR 3 Cdo 300/2008).
Podľa § 34 ods. 2 zák. č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a zápise
vlastníckych a iných práv ak súd rozhodol o neplatnosti právneho úkonu alebo neplatnosti
dobrovoľnej dražby, okresný úrad vyznačí stav pred týmto právnym úkonom alebo pred
dobrovoľnou dražbou; to platí aj vtedy, ak právo k nehnuteľnosti bolo dotknuté ďalšou
právnou zmenou a ak je rozhodnutie súdu záväzné pre osoby, ktorých sa táto právna zmena
týka.
Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prvého stupňa sa správne
zaoberal tým, či je na požadovanom určení daný naliehavý právny záujem a urobil aj
správny záver, že žalobca v danom prípade na požadovanom určení, teda určení neplatnosti
Dohody o zrušení podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam a o vzájomnom
vyporiadaní, uzavretej dňa 01. 12. 2006 naliehavý právny záujem nemá. V danom prípade
po zapísaní zmien v katastri nehnuteľností na základe predmetnej zmluvy - dohody došlo
v katastri nehnuteľností k ďalším zmenám. Z kat. úz. vyplýva, že ako
spoluvlastníci predmetných nehnuteľností sú t. č. vedení žalobca v 1/2 a žalovaná v 1. rade
v 1/2, pričom sa podielovou spoluvlastníčkou predmetných nehnuteľností stala na základe
dedičského rozhodnutia sp. zn. 29 D 88/11-12, Dnot. 61/11. Z kat. úz.
vyplýva, že ako spoluvlastníci predmetných nehnuteľností sú t. č. vedení žalobca v 1/2
a žalovaná v 1. rade v 1/4, pričom sa podielovou spoluvlastníčkou predmetných
nehnuteľností stala na základe dedičského rozhodnutia sp. zn. 29 D 88/11-12. Dnot. 61/11
a žalovaná v 2. rade v 1/4, pričom sa podielovou spoluvlastníčkou predmetných
nehnuteľností stala na základe dedičského rozhodnutia sp. zn. 5 D/24/12, Dnot 166/12.
Počnúc dňom 15. 10. 2008 ustanovenie § 34 ods. 2 Katastrálneho zákona umožňuje zapísať
do katastra nehnuteľností aj súdne rozhodnutie o neplatnosti právneho úkonu dotknuté
ďalšou právnou zmenou, avšak len za podmienky, že rozhodnutie súdu bude záväzné pre
osoby, ktorých sa táto právna zmena týka. Z uvedeného potom vyplýva, že pokiaľ by bolo
žalobe žalobcu vyhovené, rozsudok by nebolo možné zapísať v katastri nehnuteľností,
pretože obaja pôvodní účastníci zmluvy - dohody už nežijú, teda ďalšia zmena by sa
nemohla dotknúť všetkých účastníkov konania. Z uvedených dôvodov sa odvolací súd
stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že žalobca na požadovanom určení nemá
naliehavý právny záujem a z tohto dôvodu napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa
podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdil, pričom však dodáva, že vzhľadom
k tomuto záveru súdu prvého stupňa už nebolo potrebné vo veci vykonávať ďalšie
dokazovanie a rozhodnutie vecne odôvodňovať, pretože už táto skutočnosť sama osebe je
dôvodom na jej zamietnutie žaloby.“
Podľa názoru ústavného súdu nemožno považovať za arbitrárny, resp. ústavne
neudržateľný záver krajského súdu, podľa ktorého by rozsudok súdu o určení neplatnosti
z takéhoto konania nebolo možné zapísať do katastra nehnuteľností, vzhľadom na zistenie
krajského súdu (totožného so zistením okresného súdu), že práv k predmetným
nehnuteľnostiam, ohľadom ktorých sa vedie konanie o neplatnosť notárskej zápisnice
z 1. decembra 2006, sa dotýka ďalšia právna zmena v zmysle § 34 ods. 2 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych
a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len
„katastrálny zákon“). Naliehavý právny záujem na požadovanom určení v zmysle § 80
písm. c) OSP v okolnostiach prejednávanej veci chýbal, pričom ako taký predstavoval
samostatný a prvoradý dôvod, pre ktorý určovacia žaloba nemohla obstáť a ktorý sám osebe
a bez vecného preskúmania žaloby viedol k jej zamietnutiu. Ústavný súd nemá dôvod
spochybňovať záver všeobecných súdov o tom, že prípadný rozsudok o neplatnosti
notárskej zápisnice z 1. decembra 2006 by nebol listinou, ktorá by bola spôsobilá na
zapísanie príslušného vecného práva sťažovateľa záznamom do katastra nehnuteľností
vzhľadom na znenie príslušného ustanovenia katastrálneho zákona, keďže právo
k predmetným nehnuteľnostiam bolo dotknuté ďalšou právnou zmenou. V takomto prípade
by vydanie sťažovateľom požadovaného rozhodnutia neviedlo a nemohlo viesť k zámeru,
ktorý sťažovateľ sledoval, a teda k navráteniu stavu, ktorý predchádzal uzavretiu notárskej
zápisnice z 1. decembra 2006, a teda k obnoveniu jeho spoluvlastníckeho práva. Na tomto
závere nemení nič ani skutočnosť zrejmej chyby, ktorej sa krajský súd pri odôvodňovaní
napadnutého rozsudku dopustil, keď uviedol, že „obaja pôvodní účastníci zmluvy - dohody
už nežijú“. Zjavne správny je totiž následný záver krajského súdu o tom, že prípadné
rozhodnutie všeobecného súdu by sa nemohlo dotknúť práv všetkých účastníkov konania,
keďže ako zmluvná strana, s ktorou sťažovateľ uzatváral dohodu o zrušení
podielového spoluvlastníctva, už v čase rozhodovania všeobecných súdov nežila.
Závery obsiahnuté v napadnutom rozsudku krajského súdu sú podľa názoru
ústavného súdu dostatočne odôvodnené a nie sú svojvoľné či arbitrárne. Skutočnosť, že
sťažovateľ sa s právnymi závermi krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť
k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto záverov a nezakladá ani
právomoc ústavného súdu nahradiť právne závery krajského súdu svojimi vlastnými.
Vzhľadom na to ústavný súd uzavrel, že námietky sťažovateľa nesignalizujú také
pochybenia krajského súdu, ktoré by umožnilo ústavnému súdu po prijatí sťažnosti
vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu reálne dospieť k záveru, že nimi došlo
k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny či
jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Námietkou nesprávnosti postupu krajského súdu, ktorý v konaní o prejednaní
odvolania proti rozhodnutiu prvostupňového súdu nenariadil pojednávanie, čím mal konať
v rozpore s § 214 ods. 1 písm. d) OSP, sa ústavný súd nemohol zaoberať. Pri preskúmavaní
sťažovateľovho dovolania totiž zistil, že sťažovateľ v ňom námietku rozhodovania
odvolacieho súdu bez nariadenia pojednávania neuplatnil a nedomáhal sa prípustnosti
dovolania s poukázaním na § 237 ods. 1 písm. f) OSP z dôvodu, že mu tým bola odňatá
možnosť konať pred odvolacím súdom, t. j. z dôvodu, že mu krajský súd znemožnil
realizáciu základných procesných práv, ktoré mu patria. Ústavný súd v tejto súvislosti
poukazuje na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého v prípade ak sťažovateľ uplatní
určitú námietku až v konaní pred ústavným súdom, hoci ju mohol predtým uplatniť
v konaní pred iným orgánom verejnej moci, nemožno uznať, že splnil podmienky na
vyčerpanie všetkých právnych prostriedkov nápravy v zmysle § 53 ods. 1 zákona
o ústavnom súde (m. m. IV. ÚS 100/07, IV, ÚS 284/08), čo zakladá dôvod na odmietnutie
sťažnosti (resp. jej časti) ako neprípustnej.
Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľ namieta
porušenie svojich práv krajským súdom z dôvodu, že nenariadil v jeho veci pojednávanie,
považuje za neprípustnú, keďže túto námietku prvýkrát uplatnil až v konaní pred ústavným
súdom.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ
namietal porušenie základných práv zaručených čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu, odmietol
v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, ako aj
z dôvodu neprípustnosti.
II.3 K namietanému porušeniu práv zaručených čl. 36 ods. 1 listiny, čl. 46 ods. 1
ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu
Sťažovateľ považuje napadnuté uznesenie najvyššieho súdu za nezrozumiteľné,
neudržateľné a svojvoľné, keďže najvyšší súd podľa neho nevysvetlil dôvody svojho
rozhodnutia, pričom ku skutkovým zisteniam dospel bez toho, aby vykonal akékoľvek
dokazovanie.
Najvyšší súd v napadnutom uznesení, ktorým bolo dovolanie sťažovateľa proti
napadnutému rozsudku krajského súdu odmietnuté, v prvom rade preskúmal prípustnosť
dovolania podľa § 238 ods. 1 až 3 OSP, pričom dospel k záveru, že dovolanie v predmetnej
veci nie je procesne prípustné. Vychádzajúc z dikcie druhej vety § 242 ods. 1 OSP
a povinnosti prihliadať na prípadnú vadu konania uvedenú v § 237 ods. 1 OSP najvyšší súd
preskúmal prípustnosť dovolania aj podľa označeného ustanovenia Občianskeho súdneho
poriadku. Podľa neho vada odňatia možnosti konať pred súdom mala spočívať v tom, ako
všeobecné súdy posúdili otázku naliehavosti jeho právneho záujmu na ním požadovanom
určení, teda v tom, ako všeobecné súdy posúdili vec po právnej stránke.
V podstatnej časti napadnutého uznesenia najvyšší súd k procesnej vade odňatia
možnosti konať pred súdom v súlade s § 237 ods. 1 písm. f) OSP uviedol:
„Ustanovenie § 237 písm. f/ O. s. p. ale odňatie možnosti konať pred súdom výslovne
dáva do súvislosti len s faktickou činnosťou súdu (s jeho procesným postupom v konaní)
a nie s jeho právnym hodnotením veci zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Právnym
posúdením veci súdom, ktoré spočíva v aplikácii hmotnoprávneho alebo procesného
predpisu na zistený skutkový stav, a ktoré je vyjadrené v rozhodnutí, sa vo všeobecnosti
účastníkovi tohto konania neodníma možnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle
§ 237 písm. f/ O. s. p. (viď aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
2 Cdo 112/2001 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky pod č. 43/2003 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 2 Cdo 50/2002 uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003).
Právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je v rozhodovacej praxi senátov
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky všeobecne považované (iba) za relevantný dovolací
dôvod, ktorým možno odôvodniť procesné prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/
O. s. p.), zároveň je ale zhodne zastávaný názor, že (ani prípadné) nesprávne právne
posúdenie veci súdmi nižších stupňov samo o sebe nezakladá zmätočnosť rozhodnutia
a procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. (viď napríklad rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010,
3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011), lebo (ani prípadným)
nesprávnym právnym posúdením veci súd neznemožňuje účastníkovi konania realizáciu
žiadneho jeho procesného oprávnenia a neodníma mu možnosť pred súdom konať.
Záver odvolacieho súdu, že žalobca neosvedčil naliehavý právny záujem na ním
požadovanom určení práva alebo právneho vzťahu v zmysle § 80 písm. c/ O. s. p., je
súčasťou myšlienkového procesu súdu pri právnom posudzovaní otázky procesnej
prípustnosti žaloby podľa tohto ustanovenia a predstavuje výsledok (zavŕšenie) tohto
procesu. Výklad dovolacieho súdu, podaný v predchádzajúcom odseku, opodstatňuje preto
aj v prejednávanej veci záver, že i keby bol (prípadne) nesprávny právny záver odvolacieho
súdu o tom, že žalobca nemá naliehavý právny záujem na určení neplatnosti predmetného
právneho úkonu, nemala by táto skutočnosť za následok procesnú vadu konania v zmysle
Na základe uvedených skutočností najvyšší súd dovolanie sťažovateľa odmietol
podľa § 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP ako dovolanie smerujúce proti
rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný.
S prihliadnutím na citované časti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný
súd konštatuje, že najvyšší súd ako dovolací súd sa v ňom zaoberal a ústavne
akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal so zásadnou námietkou sťažovateľa, ktorou
odôvodňoval prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP. Najvyšší súd sa
s dovolacou argumentáciou sťažovateľa nestotožnil, a preto jeho dovolanie odmietol ako
neprípustné. Postup najvyššieho súdu, ktorý vyústil do vydania napadnutého uznesenia,
nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za taký, ktorým by došlo k popretiu
podstaty, zmyslu alebo účelu vo veci sťažovateľa použitých procesno-právnych noriem.
Vzhľadom na uvedené ani uznesenie najvyššieho súdu vydané v napadnutom konaní
nemožno považovať za neodôvodnené či arbitrárne.
Ústavný súd zdôrazňuje, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny (obdobne čl. 6 ods. 1 dohovoru) nie je
povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané
sťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho
považovať za porušenie označeného základného práva. V inom prípade by totiž súdy stratili
možnosť posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania
vôbec boli naplnené. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu príslušný procesno-
právny predpis výslovne umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol
znamenať odoprenie prístupu sťažovateľa k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych
opravných prostriedkoch.
Už len pre úplnosť ústavný súd poznamenáva, že v rámci preskúmania napadnutého
uznesenia najvyššieho súdu nemôže akceptovať námietku sťažovateľa, podľa ktorej najvyšší
súd dospel ku skutkovým zisteniam bez toho, aby vykonal vo veci dokazovanie. Citovaná
časť odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu tomuto záveru sťažovateľa
nenasvedčuje. Napokon najvyššiemu súdu ako súdu dovolaciemu ani neprináleží
prehodnocovať všeobecnými súdmi vykonané dôkazy a zisťoval tak prípadnú správnosť
a úplnosť skutkového stavu prejednávanej veci, keďže mu v tom bráni § 243a ods. 2 veta
druhá OSP, podľa ktorého najvyšší súd ako dovolací súd dokazovanie nevykonáva.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľ namietal
porušenie svojho základného práva podľa čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu, odmietol ako zjavne
neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa
ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. novembra 2017