Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 673/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. novembra 2017

v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť

, , zastúpeného advokátom JUDr. Milanom

Kukučkom, Farská 34, Nitra, ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu

podľa Listiny základných práv a slobôd a Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 30. júna 2016, rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn.

z 23. januára 2014 a rozsudkom Okresného súdu Nitra sp. zn.

z 9. júla 2013, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. novembra

2016 doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Milanom Kukučkom, Farská 34, Nitra, ktorou

namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a

(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 30. júna

2016 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“), rozsudkom Krajského súdu

v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 23. januára 2014 (ďalej len

„napadnutý rozsudok krajského súdu“) a rozsudkom Okresného súdu Nitra (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. z 9. júla 2013 (ďalej len „napadnutý rozsudok

okresného súdu“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom

konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. v procesnom postavení

žalobcu, v ktorom sa žalobou doručenou okresnému súdu 21. decembra 2012 proti

a domáhal určenia, že dohoda o zrušení podielového

spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam a o vzájomnom vyporiadaní z 1. decembra 2006

uzavretá na notárskom úrade vo forme notárskej zápisnice

č. N 365/2006, NZ 49686/2006, NCRIS 49446/2006 (ďalej aj „notárska zápisnica

z 1. decembra 2006“ alebo aj „dohoda o zrušení podielového spoluvlastníctva“), na základe

ktorej bol vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností povolený Správou katastra

v Nitre 29. decembra 2006 pod č. V 7485/2006, je neplatná.

Okresný súd napadnutým rozsudkom žalobu sťažovateľa zamietol. Na základe

odvolania bolo rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdené napadnutým rozsudkom

krajského súdu ako vecne správne. Najvyšší súd dovolanie proti rozsudku krajského súdu

odmietol ako neprípustné podľa § 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).

Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že sťažovateľ a boli podielovými

spoluvlastníkmi nehnuteľností nachádzajúcich sa v obci a zapísaných na listoch

vlastníctva č. 462 a č. 451 v rozsahu každý v 1/2. Predmetom notárskej zápisnice

z 1. decembra 2006, ktorú uzatvorili sťažovateľ a , bola dohoda o zrušení

podielového spoluvlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam a o vzájomnom vyporiadaní.

Keďže sťažovateľ dlhodobo nežije na území Slovenskej republiky, na podpísanie notárskej

zápisnice z 1. decembra 2006 splnomocnil .

Sťažovateľ zdôrazňuje:

„Notárska zápisnica vo svojom obsahu nasimulovala vôľu účastníkov vyporiadať

podielové spoluvlastníctvo tak, ako je v nej uvedené, a to aj napriek tomu, že skutočná vôľa

oboch účastníkov bola iná. Skutočná dohoda bola taká, aby každý účastník dosiahol

rovnaké právne postavenie z titulu zrušeného podielového spoluvlastníctva tzn.

nehnuteľnosti mali byť rozdelené na polovicu rovnakým dielom pre každého podielového

spoluvlastníka. Notárska zápisnica iba simulovala formalizovanú dohodu účastníkov,

pričom podstata okolností podmieňujúcich rozpor písomnej a ústnej dohody o vyporiadaní

podielového spoluvlastníctva spočívala v súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Nitra

pod č. k. . V rámci tohto konania si tretia osoba nárokovala vlastníctvo

2

k pozemkom o výmere 4 ha 9839 m, ktoré boli súčasťou pôvodnej parcely číslo 1566

zapísanej na . V čase vypracovania notárskej zápisnice ešte nebolo meritórne

rozhodnuté v tejto veci (č. k. ), a preto nebolo ani právne možné realizovať

akékoľvek budúce dohody podielových spoluvlastníkov ohľadom uplatnených sporných

nárokov tretej osoby. Po právoplatnom rozhodnutí súdu v konaní č. k. ohľadne

nároku tretej osoby (žaloba prídelcu bola zamietnutá), sťažovateľ v snahe zavŕšiť

a definitívne urovnať situáciu ohľadne vzájomného vyporiadania, dohodol s pánom

riešenie, ktorého výsledkom bolo vyhotovenie zmluvy o bezplatnom prevode

2

vlastníckeho práva novovytvorenej parcely o výmere 2 ha 5000 mna sťažovateľa. Pani

už predmetnú zmluvu nepodpísala, keďže zomrela. Jej právnou nástupkyňou sa

stala ... a pán . Dedičia odmietli pripravenú

darovaciu zmluvu podpísať a dohoda pôvodných podielových spoluvlastníkov o reálnej

deľbe pozemkov v pomere 1/2 ku 1/2 zostala nenaplnená. Podiel dedičov po zomr.

2

tak zostal väčší o 25000 mt. j. 2,5 ha.“

Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu považuje sťažovateľ za nezrozumiteľné,

neudržateľné a svojvoľné. Podľa jeho názoru najvyšší súd nevysvetlil dôvody svojho

rozhodnutia a ku skutkovým zisteniam dospel bez toho, aby vykonal akékoľvek

dokazovanie.

Krajský súd podľa sťažovateľa nesprávne posúdil skutočnosti týkajúce sa tzv. „ďalšej

právnej zmeny“ na predmetných nehnuteľnostiach dotknutých notárskou zápisnicou

z 1. decembra 2006. V konkrétnostiach sťažovateľ namieta záver krajského súdu, podľa

ktorého na podklade prípadného súdneho rozhodnutia o neplatnosti právneho úkonu

dotknutého ďalšou právnou zmenou nemôže byť zapísané vlastnícke právo

k nehnuteľnostiam, keďže rozhodnutie súdu nebude môcť byť záväzné pre osoby, ktorých

by sa táto zmena týkala, keďže „obaja pôvodní účastníci zmluvy – dohody už nežijú...“.

Navyše právnou zmenou podľa sťažovateľa nemôže byť právna udalosť, teda smrť

, ktorá je skutočnou vôľou neovplyvniteľná.

Z uvedeného podľa sťažovateľa vyplýva, že záver všeobecných súdov konajúcich

v jeho veci, podľa ktorého nemá o určenie neplatnosti právneho úkonu naliehavý právny

záujem, je nesprávny. Zastáva názor, že osvedčil naliehavý právny záujem o určovaciu

žalobu, keďže „na určení absolútnej neplatnosti právneho úkonu je naliehavý právny

záujem prezumovaný z dôvodu, že z nulitného právneho úkonu nie je možné vyvodzovať

akékoľvek právo. Je preto potrebné právne vzťahy usporiadať a právnu neistotu odstrániť,

a to aj prostredníctvom žaloby o určenie neplatnosti právneho úkonu.“.

Najvyšší súd ako súd dovolací si podľa názoru sťažovateľa osvojil „nesprávne

právne posúdenie veci a nezistil riadne skutkový stav“, čím porušil právo na presvedčivé

súdne rozhodnutie a zasiahol do jeho základného práva na spravodlivé súdne konanie.

Sťažovateľ zdôrazňuje, že boli splnené podmienky na nariadenie pojednávania

vo veci prejednania odvolania proti rozhodnutiu prvostupňového súdu, keďže si to

vyžadoval dôležitý verejný záujem. Krajský súd tak konal v rozpore s § 214 ods. 1 písm. d)

a porušil jeho právo na spravodlivý proces zaručené dohovoru.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví porušenie základného práva

zaručeného listiny a a práva zaručeného

dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu, napadnutým rozsudkom krajského súdu

a napadnutým uznesením najvyššieho súdu, citované rozhodnutia okresného súdu,

krajského súdu a najvyššieho súdu zruší a vec vráti okresnému súdu na ďalšie konanie.

Zároveň si uplatňuje úhradu trov konania, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym

zastupovaním v konaní pred ústavným súdom.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K namietanému porušeniu práv zaručených čl. 36 ods. 1 listiny, čl. 46 ods. 1

a dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu

Rozhodovanie o sťažnostiach podľa je založené na princípe

subsidiarity. Vzhľadom na princíp subsidiarity ústavný súd môže konať a rozhodovať

o namietanom porušení práv sťažovateľov a vecne sa zaoberať ich sťažnosťami iba vtedy,

ak sa nemôžu domáhať ochrany svojich práv v konaniach pred všeobecným súdom.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky

nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany

tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže

domôcť (a aj sa domáhal) využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov

nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným

štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci

na jej prerokovanie (napr. m. m. , , , ,

, ). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio

inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných

orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. (m. m. ,

).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ mohol proti

napadnutému rozsudku okresného súdu podať odvolanie (čo aj využil), o ktorom bol

oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť

o odvolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Ústavný súd

preto túto časť sťažnosti pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

II.2 K namietanému porušeniu práv zaručených čl. 36 ods. 1 listiny, čl. 46 ods. 1

a dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu

Pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd najprv posudzoval, či

táto časť sťažnosti nie je podaná oneskorene. Vychádzal pritom zo svojej ustálenej

judikatúru, podľa ktorej v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku

(dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa , je takáto sťažnosť

považovaná za prípustnú v zásade až po rozhodnutí o dovolaní (napr. ,

). V takýchto prípadoch sa lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí

o dovolaní považuje za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému

rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti posudzovanej veci zjavne

vylučujú (m. m. , , , ,

). K takýmto okolnostiam patria predovšetkým také, pri ktorých sťažovateľ

v zmysle platnej právnej úpravy zjavne nedisponuje oprávnením podať dovolanie proti

právoplatnému rozhodnutiu orgánu verejnej moci, ktorým podľa jeho tvrdenia mali byť

porušené jeho základné práva alebo slobody, t. j. ak je dovolanie v konkrétnom prípade

neprípustné. V takýchto prípadoch lehota podľa začne

plynúť odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, ktoré predchádzalo podaniu

neprípustného dovolania ().

V posudzovanom prípade bolo podané dovolanie, pričom jeho podanie nebolo zjavne

neprípustné, a preto ústavný súd vychádzal z toho, že nemôže túto časť sťažnosti považovať

za podanú oneskorene.

Sťažovateľ považuje napadnutý rozsudok krajského súdu za nepreskúmateľný

a ústavne neudržateľný a v konkrétnosti namieta správnosť krajským súdom vyslovených

záverov týkajúcich sa tzv. „ďalšej právnej zmeny“ na predmetných nehnuteľnostiach

dotknutých notárskou zápisnicou z 1. decembra 2006, a tým aj správnosť záveru

o neexistencii naliehavého právneho záujmu na určení neplatnosti právneho úkonu. Okrem

uvedeného napáda aj postup krajského súdu, ktorý v konaní o odvolaní proti napadnutému

rozsudku okresného súdu nenariadil pojednávanie, a to aj napriek tomu, že podľa

sťažovateľa bol na to daný zákonný dôvod, a to existencia dôležitého verejného záujmu.

Podľa listiny a každý sa môže domáhať zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa

(obdobne čl. 36 ods. 1 listiny) osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6

ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto

práv neexistuje zásadná odlišnosť (m. m. ), čo umožňuje posudzovať ich

namietané porušenie spoločne.

V rámci predbežného prerokovania sťažnosti sa ústavný súd sústredil na posúdenie,

či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú. Ústavný súd vychádzal pritom zo

svojej konštantnej judikatúry, v zmysle ktorej o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,

keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej

moci (v danom prípade krajského súdu) nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za

zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež

napr. , , , ).

Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že vo vzťahu ku všeobecným

súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m.

, ) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. , ). Ústavný

súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda

všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej

úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne

námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dáva odpoveď na všetky kľúčové

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd

opakovane vo svojej judikatúre zdôrazňuje (napr. , ), že ochrana

, prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie

je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri

rozhodovaní viazaní , ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa

ods. 2 a 5 a zákonom ( ). Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní

o sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu

sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s

a dohovorom najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené,

resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv

(napr. , ).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s ). Do

obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci

rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom

poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská

republika ratifikovala, a bola vyhlásená spôsobom, ktorý predpisuje zákon ().

Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania

().

Vo vzťahu k sťažovateľom namietanej nesprávnosti záveru krajského súdu o tom, že

naliehavý právny záujem na určení neplatnosti právneho úkonu nebol daný, ústavný súd

považuje za potrebné poukázať na relevantnú časť napadnutého rozsudku krajského súdu,

v ktorej sa predovšetkým uvádza:

„Podľa návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa

rozhodlo o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý

právny záujem.

Návrhom v zmysle tohto zákonného ustanovenia možno uplatniť pozitívne alebo

negatívne určenie, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je. Navrhovateľa zaťažuje

dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať, že na určení právneho vzťahu alebo

práva, v čase rozhodovania súdu má naliehavý právny záujem. Posúdenie naliehavého

právneho záujmu je otázkou právnej kvalifikácie rozhodujúcich skutočností. Pre

navrhovateľa to znamená nevyhnutnosť tvrdiť a dokázať skutočnosti, z ktorých vyplýva

existencia naliehavého právneho záujmu na žiadanom určení, čo je jednou z podmienok na

to, aby súd mohol v rozsudku žalobe meritórne vyhovieť. Nepreukázaná existencia

naliehavého právneho záujmu v čase rozhodovania súdu vedie k zamietnutiu určovacieho

návrhu.

Naliehavý právny záujem sa teda viaže na konkrétny určovací petit (to, čoho sa

žalobca v konaní domáha) a súvisí s vyriešením otázky, či sa žalobou s daným určovacím

petitom môže dosiahnuť odstránenie spornosti žalobcovho práva alebo neistoty v jeho

právnom vzťahu; záver súdu o (ne)existencii naliehavého právneho záujmu žalobcu

predpokladá teda posúdenie, či podaná určovacia žaloba je procesné prípustným nástrojom

ochrany jeho práva a či snáď spornosť neodstraňuje a len zbytočne vyvoláva konanie, po

ktorom bude musieť aj tak nasledovať iné konanie (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.

).

Naliehavý právny záujem žalobcu na požadovanom určení treba skúmať

predovšetkým so zreteľom na cieľ sledovaný podaním žaloby a konečný zmysel

navrhovaného rozhodnutia. Ak žalobca neosvedčí svoj naliehavý právny záujem na ním

požadovanom určení, ide o samostatný a prvoradý dôvod pre zamietnutie žaloby (rozsudok

NS SR ).

Podľa o katastri nehnuteľností a zápise

vlastníckych a iných práv ak súd rozhodol o neplatnosti právneho úkonu alebo neplatnosti

dobrovoľnej dražby, okresný úrad vyznačí stav pred týmto právnym úkonom alebo pred

dobrovoľnou dražbou; to platí aj vtedy, ak právo k nehnuteľnosti bolo dotknuté ďalšou

právnou zmenou a ak je rozhodnutie súdu záväzné pre osoby, ktorých sa táto právna zmena

týka.

Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prvého stupňa sa správne

zaoberal tým, či je na požadovanom určení daný naliehavý právny záujem a urobil aj

správny záver, že žalobca v danom prípade na požadovanom určení, teda určení neplatnosti

Dohody o zrušení podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam a o vzájomnom

vyporiadaní, uzavretej dňa 01. 12. 2006 naliehavý právny záujem nemá. V danom prípade

po zapísaní zmien v katastri nehnuteľností na základe predmetnej zmluvy - dohody došlo

v katastri nehnuteľností k ďalším zmenám. Z kat. úz. vyplýva, že ako

spoluvlastníci predmetných nehnuteľností sú t. č. vedení žalobca v 1/2 a žalovaná v 1. rade

v 1/2, pričom sa podielovou spoluvlastníčkou predmetných nehnuteľností stala na základe

dedičského rozhodnutia sp. zn. -12, Dnot. 61/11. Z kat. úz.

vyplýva, že ako spoluvlastníci predmetných nehnuteľností sú t. č. vedení žalobca v 1/2

a žalovaná v 1. rade v 1/4, pričom sa podielovou spoluvlastníčkou predmetných

nehnuteľností stala na základe dedičského rozhodnutia sp. zn. -12. Dnot. 61/11

a žalovaná v 2. rade v 1/4, pričom sa podielovou spoluvlastníčkou predmetných

nehnuteľností stala na základe dedičského rozhodnutia sp. zn. , .

Počnúc dňom 15. 10. 2008 ustanovenie § 34 ods. 2 Katastrálneho zákona umožňuje zapísať

do katastra nehnuteľností aj súdne rozhodnutie o neplatnosti právneho úkonu dotknuté

ďalšou právnou zmenou, avšak len za podmienky, že rozhodnutie súdu bude záväzné pre

osoby, ktorých sa táto právna zmena týka. Z uvedeného potom vyplýva, že pokiaľ by bolo

žalobe žalobcu vyhovené, rozsudok by nebolo možné zapísať v katastri nehnuteľností,

pretože obaja pôvodní účastníci zmluvy - dohody už nežijú, teda ďalšia zmena by sa

nemohla dotknúť všetkých účastníkov konania. Z uvedených dôvodov sa odvolací súd

stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že žalobca na požadovanom určení nemá

naliehavý právny záujem a z tohto dôvodu napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa

podľa ako vecne správne potvrdil, pričom však dodáva, že vzhľadom

k tomuto záveru súdu prvého stupňa už nebolo potrebné vo veci vykonávať ďalšie

dokazovanie a rozhodnutie vecne odôvodňovať, pretože už táto skutočnosť sama osebe je

dôvodom na jej zamietnutie žaloby.“

Podľa názoru ústavného súdu nemožno považovať za arbitrárny, resp. ústavne

neudržateľný záver krajského súdu, podľa ktorého by rozsudok súdu o určení neplatnosti

z takéhoto konania nebolo možné zapísať do katastra nehnuteľností, vzhľadom na zistenie

krajského súdu (totožného so zistením okresného súdu), že práv k predmetným

nehnuteľnostiam, ohľadom ktorých sa vedie konanie o neplatnosť notárskej zápisnice

z 1. decembra 2006, sa dotýka ďalšia právna zmena v zmysle § 34 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych

a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len

„katastrálny zákon“). Naliehavý právny záujem na požadovanom určení v zmysle § 80

písm. c) v okolnostiach prejednávanej veci chýbal, pričom ako taký predstavoval

samostatný a prvoradý dôvod, pre ktorý určovacia žaloba nemohla obstáť a ktorý sám osebe

a bez vecného preskúmania žaloby viedol k jej zamietnutiu. Ústavný súd nemá dôvod

spochybňovať záver všeobecných súdov o tom, že prípadný rozsudok o neplatnosti

notárskej zápisnice z 1. decembra 2006 by nebol listinou, ktorá by bola spôsobilá na

zapísanie príslušného vecného práva sťažovateľa záznamom do katastra nehnuteľností

vzhľadom na znenie príslušného ustanovenia katastrálneho zákona, keďže právo

k predmetným nehnuteľnostiam bolo dotknuté ďalšou právnou zmenou. V takomto prípade

by vydanie sťažovateľom požadovaného rozhodnutia neviedlo a nemohlo viesť k zámeru,

ktorý sťažovateľ sledoval, a teda k navráteniu stavu, ktorý predchádzal uzavretiu notárskej

zápisnice z 1. decembra 2006, a teda k obnoveniu jeho spoluvlastníckeho práva. Na tomto

závere nemení nič ani skutočnosť zrejmej chyby, ktorej sa krajský súd pri odôvodňovaní

napadnutého rozsudku dopustil, keď uviedol, že „obaja pôvodní účastníci zmluvy - dohody

už nežijú“. Zjavne správny je totiž následný záver krajského súdu o tom, že prípadné

rozhodnutie všeobecného súdu by sa nemohlo dotknúť práv všetkých účastníkov konania,

keďže ako zmluvná strana, s ktorou sťažovateľ uzatváral dohodu o zrušení

podielového spoluvlastníctva, už v čase rozhodovania všeobecných súdov nežila.

Závery obsiahnuté v napadnutom rozsudku krajského súdu sú podľa názoru

ústavného súdu dostatočne odôvodnené a nie sú svojvoľné či arbitrárne. Skutočnosť, že

sťažovateľ sa s právnymi závermi krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť

k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto záverov a nezakladá ani

právomoc ústavného súdu nahradiť právne závery krajského súdu svojimi vlastnými.

Vzhľadom na to ústavný súd uzavrel, že námietky sťažovateľa nesignalizujú také

pochybenia krajského súdu, ktoré by umožnilo ústavnému súdu po prijatí sťažnosti

vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu reálne dospieť k záveru, že nimi došlo

k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa a listiny či

jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Námietkou nesprávnosti postupu krajského súdu, ktorý v konaní o prejednaní

odvolania proti rozhodnutiu prvostupňového súdu nenariadil pojednávanie, čím mal konať

v rozpore s , sa ústavný súd nemohol zaoberať. Pri preskúmavaní

sťažovateľovho dovolania totiž zistil, že sťažovateľ v ňom námietku rozhodovania

odvolacieho súdu bez nariadenia pojednávania neuplatnil a nedomáhal sa prípustnosti

dovolania s poukázaním na z dôvodu, že mu tým bola odňatá

možnosť konať pred odvolacím súdom, t. j. z dôvodu, že mu krajský súd znemožnil

realizáciu základných procesných práv, ktoré mu patria. Ústavný súd v tejto súvislosti

poukazuje na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého v prípade ak sťažovateľ uplatní

určitú námietku až v konaní pred ústavným súdom, hoci ju mohol predtým uplatniť

v konaní pred iným orgánom verejnej moci, nemožno uznať, že splnil podmienky na

vyčerpanie všetkých právnych prostriedkov nápravy v zmysle § 53 ods. 1 zákona

o ústavnom súde (m. m. , ), čo zakladá dôvod na odmietnutie

sťažnosti (resp. jej časti) ako neprípustnej.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľ namieta

porušenie svojich práv krajským súdom z dôvodu, že nenariadil v jeho veci pojednávanie,

považuje za neprípustnú, keďže túto námietku prvýkrát uplatnil až v konaní pred ústavným

súdom.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ

namietal porušenie základných práv zaručených listiny a

a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu, odmietol

v súlade s z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, ako aj

z dôvodu neprípustnosti.

II.3 K namietanému porušeniu práv zaručených čl. 36 ods. 1 listiny, čl. 46 ods. 1

a dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu

Sťažovateľ považuje napadnuté uznesenie najvyššieho súdu za nezrozumiteľné,

neudržateľné a svojvoľné, keďže najvyšší súd podľa neho nevysvetlil dôvody svojho

rozhodnutia, pričom ku skutkovým zisteniam dospel bez toho, aby vykonal akékoľvek

dokazovanie.

Najvyšší súd v napadnutom uznesení, ktorým bolo dovolanie sťažovateľa proti

napadnutému rozsudku krajského súdu odmietnuté, v prvom rade preskúmal prípustnosť

dovolania podľa až 3 , pričom dospel k záveru, že dovolanie v predmetnej

veci nie je procesne prípustné. Vychádzajúc z dikcie druhej vety

a povinnosti prihliadať na prípadnú vadu konania uvedenú v najvyšší súd

preskúmal prípustnosť dovolania aj podľa označeného ustanovenia Občianskeho súdneho

poriadku. Podľa neho vada odňatia možnosti konať pred súdom mala spočívať v tom, ako

všeobecné súdy posúdili otázku naliehavosti jeho právneho záujmu na ním požadovanom

určení, teda v tom, ako všeobecné súdy posúdili vec po právnej stránke.

V podstatnej časti napadnutého uznesenia najvyšší súd k procesnej vade odňatia

možnosti konať pred súdom v súlade s uviedol:

„Ustanovenie ale odňatie možnosti konať pred súdom výslovne

dáva do súvislosti len s faktickou činnosťou súdu (s jeho procesným postupom v konaní)

a nie s jeho právnym hodnotením veci zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Právnym

posúdením veci súdom, ktoré spočíva v aplikácii hmotnoprávneho alebo procesného

predpisu na zistený skutkový stav, a ktoré je vyjadrené v rozhodnutí, sa vo všeobecnosti

účastníkovi tohto konania neodníma možnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle

(viď aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov

Slovenskej republiky pod č. 43/2003 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003).

Právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je v rozhodovacej praxi senátov

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky všeobecne považované (iba) za relevantný dovolací

dôvod, ktorým možno odôvodniť procesné prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/

), zároveň je ale zhodne zastávaný názor, že (ani prípadné) nesprávne právne

posúdenie veci súdmi nižších stupňov samo o sebe nezakladá zmätočnosť rozhodnutia

a procesnú vadu konania v zmysle (viď napríklad rozhodnutia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. , ,

, , , ), lebo (ani prípadným)

nesprávnym právnym posúdením veci súd neznemožňuje účastníkovi konania realizáciu

žiadneho jeho procesného oprávnenia a neodníma mu možnosť pred súdom konať.

Záver odvolacieho súdu, že žalobca neosvedčil naliehavý právny záujem na ním

požadovanom určení práva alebo právneho vzťahu v zmysle , je

súčasťou myšlienkového procesu súdu pri právnom posudzovaní otázky procesnej

prípustnosti žaloby podľa tohto ustanovenia a predstavuje výsledok (zavŕšenie) tohto

procesu. Výklad dovolacieho súdu, podaný v predchádzajúcom odseku, opodstatňuje preto

aj v prejednávanej veci záver, že i keby bol (prípadne) nesprávny právny záver odvolacieho

súdu o tom, že žalobca nemá naliehavý právny záujem na určení neplatnosti predmetného

právneho úkonu, nemala by táto skutočnosť za následok procesnú vadu konania v zmysle

“

Na základe uvedených skutočností najvyšší súd dovolanie sťažovateľa odmietol

podľa v spojení s ako dovolanie smerujúce proti

rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný.

S prihliadnutím na citované časti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný

súd konštatuje, že najvyšší súd ako dovolací súd sa v ňom zaoberal a ústavne

akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal so zásadnou námietkou sťažovateľa, ktorou

odôvodňoval prípustnosť dovolania podľa . Najvyšší súd sa

s dovolacou argumentáciou sťažovateľa nestotožnil, a preto jeho dovolanie odmietol ako

neprípustné. Postup najvyššieho súdu, ktorý vyústil do vydania napadnutého uznesenia,

nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za taký, ktorým by došlo k popretiu

podstaty, zmyslu alebo účelu vo veci sťažovateľa použitých procesno-právnych noriem.

Vzhľadom na uvedené ani uznesenie najvyššieho súdu vydané v napadnutom konaní

nemožno považovať za neodôvodnené či arbitrárne.

Ústavný súd zdôrazňuje, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

a podľa listiny (obdobne dohovoru) nie je

povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané

sťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho

považovať za porušenie označeného základného práva. V inom prípade by totiž súdy stratili

možnosť posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania

vôbec boli naplnené. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu príslušný procesno-

právny predpis výslovne umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol

znamenať odoprenie prístupu sťažovateľa k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych

opravných prostriedkoch.

Už len pre úplnosť ústavný súd poznamenáva, že v rámci preskúmania napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu nemôže akceptovať námietku sťažovateľa, podľa ktorej najvyšší

súd dospel ku skutkovým zisteniam bez toho, aby vykonal vo veci dokazovanie. Citovaná

časť odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu tomuto záveru sťažovateľa

nenasvedčuje. Napokon najvyššiemu súdu ako súdu dovolaciemu ani neprináleží

prehodnocovať všeobecnými súdmi vykonané dôkazy a zisťoval tak prípadnú správnosť

a úplnosť skutkového stavu prejednávanej veci, keďže mu v tom bráni § 243a ods. 2 veta

druhá , podľa ktorého najvyšší súd ako dovolací súd dokazovanie nevykonáva.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľ namietal

porušenie svojho základného práva podľa listiny a a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu, odmietol ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa

ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. novembra 2017