Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 78/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. marca 2018

predbežne prerokoval sťažnosť ,

zastúpeného advokátom JUDr. Bernardom Medárom, Dubová 2054/4, Humenné, ktorou

namieta porušenie svojho základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. -137 z 19. mája 2016 a rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 23. novembra 2017, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. marca 2018

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“),

zastúpeného advokátom JUDr. Bernardom Medárom, Dubová 2054/4, Humenné, vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej aj

„krajský súd“) č. k. -137 z 19. mája 2016 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“)

a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 23. novembra 2017 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva:

«...V danom prípade ide o spor o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Ministerstva

financií... číslo: MF/6768/2015-77 zo dňa 13.01.2014, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie

Finančného riaditeľstva... č. 1100305/1/466870/2014/5056 zo dňa 22.10.2014, ktorým bol

zamietnutý návrh žalobcu - daňového subjektu ... na obnovu konania

ukončeného právoplatným rozhodnutím Daňového riaditeľstva SR č. 1/225/12850-

78956/2011/990770-r zo dňa 03.08.2011, ako aj na preskúmanie zákonnosti postupu

Ministerstva financií... pred vydaním tohto rozhodnutia.

Pritom odôvodnenie rozsudku... Najvyššieho súdu... sp zn. zo dňa

23.11.2017... je absolútne neudržateľné, teda nesprávne, okrem iného preto, že odôvodnenie

uvedené v právnej vete odôvodnenia tohto rozsudku uvedené na strane 15-tej v druhom,

treťom a štvrtom odseku z vrchu je nesprávne lebo je nepravdivé - citujeme: „Odvolaciu

námietku, že rozhodnutie žalovaného nie je podpísané ,

generálnou riaditeľkou sekcie daňovej a colnej, ale je toto napadnuté rozhodnutie

podpísané iba nečitateľným podpisom v zastúpení , generálna

riaditeľka sekcie daňovej a colnej“.

K týmto dôvodom podanej žaloby sa konajúci súd prvého stupňa vôbec nevyjadril,

tento dôvod nepreskúmal a nevyhodnotil a tak nespravodlivo rozhodol, nakoľko ide

o nedostatočné zdôvodnenie tohto napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Najvyšší súd... vo svojom rozsudku... nepravdivo tvrdí..: „Žalobca vo svojom

odvolaní namietal, že rozhodnutie žalovaného považuje za nezákonné aj z dôvodu že nie je

podpísané oprávnenou osobou , generálnou riaditeľkou sekcie

daňovej a colnej. Z obsahu administratívneho spisu najvyšší súd zistil, že žalobou

napadnuté rozhodnutie žalovaného je opatrené pečiatkou a podpísané

, ktorého dňa 09.01.2015 poverila na svoje zastupovaní, čo

je v súlade s vnútorným organizačným poriadkom žalovaného. Predmetná námietka žalobcu

preto nie je dôvodná.“...

V skutočnosti žalobca vo svojom predmetnom odvolaní sp. Zn.

zo dňa 11.07.2016 na strane 10 a 11 namietal vyššie uvedenú skutočnosť takto: citujeme

„Ďalej tiež napadnuté rozhodnutie Ministerstva financií č.: MF/6768/2015-77 zo dňa

13.01.2014, vykazuje vadu podľa ust. , ods. 2 písm. d) nakoľko v konaní

správneho orgánu bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť

napadnutého rozhodnutia spočívajúca v tom, že napadnuté rozhodnutie nie je podpísané

oprávnenou osobou konajúcou za Ministerstvo financií SR, ale iba nečitateľným podpisom

v zastúpení , generálna riaditeľka sekcie daňovej a colnej.

Vyššie uvedeným postupom žalovaného prišlo k porušeniu zákona

o správe daní... ako aj... o dani z pridanej hodnoty...

Totiž nekonal na základe poverenia, ktoré žalovaná strana

doložila do spisu v prílohe podania žalovaného zo dňa 10. júla 2015, nakoľko pri podpise

predmetného rozhodnutia MF SR č. MF/6765/2015-77 zo dňa 13.01.2014 neuviedol svoje

meno priezvisko a funkciu a skutočnosť, že koná na základe písomného poverenia zo strany

, generálna riaditeľka sekcie daňovej a colnej, ale je tam uvedený iba

nečitateľný podpis v zastúpení , generálna riaditeľka sekcie daňovej

a colnej.

Pritom sa vôbec nedá zistiť či osoba, ktorá nečitateľným podpisom podpísala

rozhodnutie MF SR č. MF6765/2015-77 zo dňa 13.01.2015 je skutočne

a či ide o vedúceho príslušného odboru alebo o osobu v priamej pôsobnosti

, generálna riaditeľka sekcie daňovej a colnej - čo je v danej veci podstatná

skutočnosť, ako to vyplýva z Organizačného poriadku MF SR z 02.10.2012...

Rovnako vyjadrenie žalovaného MF SR č. MF/12921/2015-77 zo dňa 25. mája 2015,

ako aj vyjadrenie žalovaného MF SR č. MF/8921/2016-241-1 zo dňa 27.07.2016, ktoré

došlo súdu 014.08.2016 podpísal vedúci služobného úradu MF SF

a nedoložil, že tak koná na základe písomného poverenia ministra, keďže vedúci služobného

úradu MF SR pán zastupuje ministerstvo navonok iba v rámci svojej

pôsobnosti.

Pritom jeho pôsobnosť je vymedzená organizačným poriadkom MF SF z 02.10.2012

v článku 6 a tam nepatrí sekcia daňová a colná...

Ani s touto o argumentáciou žalobcu sa konajúci Krajský súd v Prešove

v odôvodnení svojho rozsudku sp. zn. -137 zo dňa 19.05.2016, ale ani Najvyšší

súd SR v odôvodnení svojho rozsudku sp. zn. zo dňa 23. novembra 2017

meritórne nevysporiadal tieto argumenty žalobcu ignoroval, prehliadol ich a tak

nespravodlivo a nezákonne rozhodol.

Totiž žalobca vo svojej predmetnej žalobe v tejto veci, sp. zn. zo dňa

23.02.2015 jednoznačne a nespochybniteľné ako dôvod tejto žaloby uviedol argumentáciu,

a to tú skutočnosť uvedenú na strane 18 v druhom odseku zo spodu, označenej ako

zdôvodnenie nezákonnosti napadnutého rozhodnutia (súdu prvej inštancie) takto - citujeme

„Napadnuté rozhodnutie Ministerstva financií č.: MF/6768/2015-77 zo dňa 13.01.2014,

vykazuje vadu podľa ust. , ods. 2 písm. d) nakoľko d) v konaní správneho

orgánu bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého

rozhodnutia spočívajúca v tom, že napadnuté rozhodnutie nie je podpísané oprávnenou

osobou konajúcou za Ministerstvo financií SR. ale iba nečitateľným podpisom v zastúpení

. generálna riaditeľka sekcie daňovej a colnej.

Preto je nepravdivé tvrdenie Najvyššieho súdu... v právnej vete odôvodnenia na

strane 9-tej.

Okrem toho žalobcovi nebolo doručené poverenie vyššie menovanej generálnej

riaditeľky pre povereného zamestnanca údajne oprávneného

preskúmavané rozhodnutie v zastúpení podpísať...

2) Sťažovateľ považuje rozhodnutie... Najvyššieho súdu... v tejto veci za svojvoľné

a arbitrárne nakoľko závery odvolacieho súdu spočívajú v nesprávnom právnom posúdení

veci...

Odvolací súd tvrdí v odôvodnení napadnutého rozsudku... že v danej veci po

dokazovania podľa ust. zistil že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vo výroku

no základe veci vecne správne. Preto rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil v zmysle

ustanovení )

Potvrdenie prvostupňového rozsudku odôvodnil jeho vecnou správnosťou,

stotožňujúc sa so správnymi skutkovými zisteniami súdu prvého stupňa, právnym posúdením

prejednávanej veci, ako aj dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa, na ktoré v celom

rozsahu poukázal.

Pritom povinnosťou odvolacieho súdu podľa ust. ) bolo, že

odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán

prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení

rozhodnutia súd prvej inštancie - čo je daný prípad. Odvolací súd sa musí v odôvodnení

vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v žalobe a v odvolaní zo strany

žalovaného čo sa však nestalo.

Preto v danom prípade treba rozhodnutie odvolacieho súdu považovať za arbitrárne

a svojvoľné, ktoré nie je riadne odôvodnené...

Okrem toho v priebehu konania pred súdom prvého stupňa žalobca doložil spolu

so žalobou do spisu tzv. Súkromný znalecký posudok 09/2014 v zmysle ust. ) ,

vypracovaný znalcom a tento dôkazný prostriedok odvolací súd

vôbec nevyhodnotil, nezaoberal sa s ním a prehliadol ho následkom čoho nesprávne

a nezákonne rozhodol a nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie...»

V ďalšej časti ťažnosti sťažovateľ cituje celé odvolanie proti rozsudku krajského

súdu a v závere uvádza:

„Vzhľadom na... uvedené... Najvyšší súd SR sa vo svojom rozhodnutí... náležite

a meritórne nevysporiadal a riadne svoje rozhodnutie neodôvodnil a preto nezákonne

a nesprávne vo veci rozhodol.

Teda s vyššie uvedenou argumentáciou žalobcu sa súd prvého stupňa, ale ani

odvolací súd náležíte a meritórne v napadnutom rozhodnutí nevysporiadal a toto svoje

rozhodnutie riadne nezdôvodnil a preto nezákonne rozhodol na základe nesprávneho

právneho posúdenia veci.“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1/ Základné právo sťažovateľa ... na súdnu ochranu a na spravodlivé

súdne konanie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a či 46 ods. I SR Rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1 S 71/2015-

13784 zo dňa 19. mája 2016 a najmä rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3

zo dňa 23.11.2017 porušené bolo - najmä právo sťažovateľa na spravodlivé

súdne konanie a uplatnenie princípu rovnosti, na súdnu ochranu, na riadne odôvodnenie

súdneho rozhodnutia a na ústavne konformný výklad právnej normy - vyplývajúce z čl. 6

ods. 1 Dohovoru a SR

2/ Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 23.11.2017... sa

zrušuje.

3/ Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. -137 zo dňa 19. mája 2016

sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

4/ Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 37.000,-€

(slovom Tridsaťsedemtisíc eur), ktoré je mu povinný vyplatiť vo výške 37.000,- Eur Najvyšší

súd SR, všetko do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu - k rukám sťažovateľa.

5/ Najvyšší súd SR je povinný nahradiť trovy konania sťažovateľovi do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu a rozsudkom najvyššieho

súdu.

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu

V súvislosti s namietaným porušením základných a iných práv sťažovateľa

rozsudkom krajského súdu ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že v ústave

a v má presne definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané

na splnenie viacerých formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127

ods. 1 , a ). Podľa zákona o ústavnom

súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne

uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa

prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou

sťažnosti (v konaní podľa ), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého

rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha ( ), čím

zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na

poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len

o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu,

ktorý označil za porušovateľa svojich práv (m. m. , ,

, ).

Podľa k sťažnosti sa pripojí kópia právoplatného

rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ prostredníctvom kvalifikovaného zástupcu,

ktorý koncipoval samotný návrh ústavnému súdu, s návrhom nedoručil rozsudok Krajského

súdu v Prešove č. k. -137 z 19. mája 2016, ale iba rozsudok Krajského súdu

v Bratislave č. k. -137 z 19. mája 2016.

Ústavný súd preskúmal sťažnosť a vychádzajúc z citovaného ustanovenia § 20 ods. 4

a dospel k záveru, že sťažnosť vykazuje nedostatok

zásadného charakteru spočívajúci v tom, že v petite sťažnosti sťažovateľ žiada vysloviť

porušenie označených práv rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. -137

z 19. mája 2016, a v odôvodnení sťažnosti opakovane uvádza, že k porušeniu jeho práv

malo dôjsť rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. -137 z 19. mája 2016,

ktorý však k sťažnosti nepripojil.

V súvislosti s uvedenými nedostatkami ústavný súd pripomína, že tieto nie je

povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho

zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne

vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní

účastníkov konania (napr. , , ,

, , , , ,

, ). V tejto súvislosti ústavný súd už vo svojom uznesení

sp. zn. z 11. mája 2005 uviedol: „Podľa

o advokácii a o zmene a doplnení o živnostenskom podnikaní

(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať

všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto

povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je

povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen

začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom

ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti

úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom“. Aj v tomto ohľade naďalej zostáva

v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť,

ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).

Ústavný súd s poukazom na uvedené konštatuje, že sťažnosť vykazuje také

nedostatky náležitostí predpísaných zákonom, že nie je možné preskúmať splnenie hoci len

procesných podmienok konania pred ústavným súdom, a preto ju z uvedeného dôvodu

odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní ( ).

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu

Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. -137 z 19. mája 2016 bola

zamietnutá žaloba sťažovateľa proti Ministerstvu financií Slovenskej republiky (ďalej len

„ministerstvo financií“) o preskúmanie zákonnosti a rozhodnutia žalovaného

č. MF/6768/2015-77 z 13. januára 2014 (ďalej len „rozhodnutie ministerstva financií“) ako

i rozhodnutia Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „finančné

riaditeľstvo“) č. 1100305/1/466870/2014/5056 z 22. októbra 2014 (ďalej len „rozhodnutie

finančného riaditeľstva“), ktorým finančné riaditeľstvo zamietlo návrh sťažovateľa na

povolenie obnovy daňového konania ukončeného právoplatným rozhodnutím Daňového

riaditeľstva Slovenskej republiky č. I/225/12850-78958/2011/990770-r z 3. augusta 2011.

Rozhodnutím ministerstva financií bolo rozhodnutie finančného riaditeľstva potvrdené.

O odvolaní sťažovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k.

-137 z 19. mája 2016 rozhodol najvyšší súd napadnutým rozsudkom tak, že

rozsudok Krajského súdu v Bratislave potvrdil.

K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom najvyššieho súdu malo podľa

sťažovateľa dôjsť tým, že najvyšší súd sa v napadnutom rozsudku

- nevysporiadal s tvrdením sťažovateľa obsiahnutým v odvolaní, že rozhodnutie

ministerstva financií nie je podpísané , generálnou riaditeľkou

sekcie daňovej a colnej, ale je podpísané iba nečitateľným podpisom v zastúpení

, generálnej riaditeľky sekcie daňovej a colnej;

- nevysporiadal sa s argumentáciou obsiahnutou v odvolaní, rozsudok riadne

neodôvodnil, a preto rozhodol nezákonne a na základe nesprávneho právneho posúdenia

veci;

- nevysporiadal sa s tvrdením sťažovateľa, že vyjadrenia ministerstva financií

z 25. mája 2015 a 27. júla 2016 podpísal vedúci služobného úradu ministerstva financií

a nedoložil, že tak koná na základe poverenia ministra financií.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť ().

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ) a tiež by

mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli

napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , ).

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd na účel posúdenia

opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietaný rozsudok najvyššieho súdu.

Vo vzťahu k námietke, že najvyšší súd sa nevysporiadal s tvrdením sťažovateľa

obsiahnutým v odvolaní, že rozhodnutie ministerstva financií nie je podpísané

, generálnou riaditeľkou sekcie daňovej a colnej, ale je podpísané iba

nečitateľným podpisom v zastúpení , generálnou riaditeľkou

sekcie daňovej a colnej, ústavný súd uvádza, že toto tvrdenie sťažovateľa nie je pravdivé.

Najvyšší súd sa s touto námietkou sťažovateľa vysporiadal, keď v napadnutom rozsudku

uviedol: „Žalobca vo svojom odvolaní namietal, že rozhodnutie žalovaného považuje za

nezákonné aj z dôvodu, že nie je podpísané oprávnenou osobou ,

generálnou riaditeľkou sekcie daňovej a colnej. Z obsahu administratívneho spisu najvyšší

súd zistil, že žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného je opatrené pečiatkou a podpísané

, ktorého dňa 09. 01. 2015 poverila na svoje

zastupovanie, čo je v súlade s vnútorným organizačným poriadkom žalovaného. Predmetná

námietka žalobcu preto nie je dôvodná.“

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd postupoval správne,

ak odvolacie námietky sťažovateľa týkajúce sa podpisu rozhodnutia ministerstva financií

vyhodnotil ako nepodstatné.

Ak sťažovateľ namieta, že najvyšší súd sa nezaoberal znaleckým posudkom

č. 09/2014 vypracovaným znalcom , ktorý vôbec nevyhodnotil

a prehliadol ho, následkom čoho nesprávne a nezákonne rozhodol a nedostatočne odôvodnil

svoje rozhodnutie, ústavný súd odkazuje na túto relevantnú časť odôvodnenia rozsudku

najvyššieho súdu: «Jednou z podmienok na obnovu konania je časové obmedzenie na

podanie návrhu na obnovu konania, a to 6 mesiacov (subjektívna lehota) odo dňa, kedy sa

účastník konania preukázateľne dozvedel o dôvodoch obnovy konania, najneskôr však do

troch rokov (objektívna lehota) odo dňa právoplatnosti rozhodnutia.

V danom prípade sa žalobca mal dozvedieť o dôvode na obnovu konania z

potvrdenia spoločnosti zo dňa 13. 02. 2014. znaleckého posudku zo dňa

09.05.2014 vypracovaného znalcom na podnet žalobcu, ako i zo zistenia, že tú istú daň

vymáha správca dane od iného subjektu.

Na to, aby bolo možné vyhovieť návrhu na obnovu konania sa vyžaduje existencia

aspoň jedného z taxatívne stanovených dôvodov na obnovu konania. V rámci obnovy

konania nie sú prípustné iné dôvody, a preto, ak by boli uplatnené takéto dôvody, správny

orgán by musel takýto návrh zamietnuť. Novými skutočnosťami alebo dôkazmi sa rozumejú

také skutočnosti alebo dôkazy, ktoré účastník v pôvodnom konaní nemohol uplatniť vôbec,

pretože ich v tom čase nepoznal, alebo ich bez vlastnej viny nemohol uplatniť, zároveň treba

zdôrazniť podstatnú okolnosť, že novými skutočnosťami sú len také skutočnosti, ktoré

nastali do vydania pôvodného rozhodnutia správneho orgánu, pretože len na tieto okolnosti

mohol správny orgán prihliadať. Súčasne musí byť splnená podmienka, že nové skutočnosti

a dôkazy mohli mať podstatný vplyv na rozhodnutie. Túto okolnosť musí vždy posúdiť

správny orgán podľa konkrétnych okolností prípadu.

„Obnova konania z dôvodu, že rozhodnutie holo vydané na základe dôkazov ktoré sa

ukázali ako nepravdivé, nemôže byť z dôvodu subjektívneho tvrdenia alebo pocitu žalobcu.

Nepravdivosť týchto dôkazov musí byť objektívne preukázaná napr. právoplatným

rozhodnutím súdu o falšovaní dôkazu, alebo o krivej svedeckej výpovedi.“ (rozsudok

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. ).

V danom prípade, podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, neboli

splnené predpoklady na obnovu konania požadované zákonom. Potvrdenie spoločnosti

so sídlom vo Fínsku zo dňa 13. 02. 2014, ako aj znalecký posudok zo dňa

09.05.2014 nemôžu byť považované za nové dôkazy, ktoré sa nemohli v pôvodnom konaní

uplatniť. Žalobca mal v rámci vykonávania daňovej kontroly, ako aj vo vyrubovacom

konaní možnosť predložiť správcovi dane predmetný dôkaz, mal možnosť si ho vyžiadať

v čase zisťovania oprávnenosti jeho nároku na odpočet DPH. Daňová kontrola na DPH za

mesiace január až december 2007 začala dňa 08. 11. 2010 a trvala do 29.03.2011 a

žalobca mal možnosť do prerokovania protokolu o zisteniach kontroly podať vyjadrenia,

navrhovať dôkazy tak, ako mu to ukladá ustanovenie § 24 daňového poriadku. Navyše,

predmetné potvrdenie nebolo spôsobilé vyvrátiť zistenia správcu dane. Vyplýva z neho, že

práce pre fínskeho odberateľa vykonal žalobca, a že odberateľ následne žeriavové mačky

ďalej predal. Z elektronickej korešpondencie je zároveň zrejmé, že tento dôkazný

prostriedok žalobca mal v dispozícii už pred dňom 13.02.2014, najskôr 18.06.2013, kedy

bolo potvrdenie vystavené a žalobca ho opätovne požadoval s tým, aby na ňom bol uvedený

nový dátum vystavenia. Pri tomto „novom“ dôkaze, žalobca nepreukázal splnenie

subjektívnej lehoty na jeho uplatnenie pri podaní návrhu na obnovu konania.»

Z citovanej časti odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu je zrejmé, že najvyšší súd

sa predloženým znaleckým posudkom zaoberal, avšak nevyhodnotil ho ako taký, ktorý by

bol relevantným dôkazom a dôvodom na obnovu konania v sťažovateľovej veci.

Vo vzťahu k tvrdeniu sťažovateľa, že najvyšší súd sa nevysporiadal s argumentáciou

obsiahnutou v odvolaní, rozsudok riadne neodôvodnil, a preto rozhodol nezákonne a na

základe nesprávneho právneho posúdenia veci, ústavný súd upriamuje pozornosť na

skutočnosť, že sťažovateľ v sťažnosti cituje celé odvolanie proti rozsudku krajského súdu

a v závere iba vo všeobecnosti konštatuje, že najvyšší súd sa nevysporiadal s argumentáciou

obsiahnutou v odvolaní. Ústavný súd považuje v súvislosti s takto formulovanými dôvodmi

sťažnosti za potrebné uviesť, že napriek tomu, že sťažnosť má 30 strán, okrem námietok,

ku ktorým sa ústavný súd už vyjadril, sťažovateľ neuvádza žiadne iné konkrétne námietky,

ktoré boli obsiahnuté v odvolaní a s ktorými sa najvyšší súd v napadnutom rozsudku

nevysporiadal. Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie svojich práv a žiada ústavný súd

o poskytnutie ochrany, je jeho povinnosťou odôvodniť svoju sťažnosť tak, aby ústavný súd

mohol na základe konkrétne a jednoznačne formulovaných tvrdení posúdiť možné

porušenie základných a iných práv sťažovateľa.

Nad rámec uvedeného ústavný súd uvádza, že vzhľadom na odôvodnenie citovaného

rozsudku najvyššieho súdu je zrejmé, že sťažovateľ nesplnil predpoklady na obnovu

konania, keď dôkazy, ktoré predložil, nepovažoval najvyšší súd za také, ktoré nemohol

predložiť v rámci vyrubovacieho konania. Vzhľadom na túto skutočnosť je potrebné

považovať argumentáciu uvedenú v odvolaní proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave

č. k. -137 z 19. mája 2016 za irelevantnú, keďže táto je založená na takých

dôkazoch, ktoré nie je možné považovať za „nové dôkazy“, tak ako to správne uvádza

najvyšší súd, a tieto teda nemôžu byť podkladom na obnovu konania, a to bez ohľadu na ich

obsah.

Ak sťažovateľ namieta, že najvyšší súd sa nevysporiadal s jeho tvrdením, že

vyjadrenia ministerstva financií z 25. mája 2015 a 27. júla 2016 podpísal vedúci služobného

úradu ministerstva financií a nedoložil, že tak koná na základe poverenia

ministra financií, ústavný súd konštatuje, že tieto skutočnosti neboli obsahom

sťažovateľovho odvolania, o ktorom najvyšší súd napadnutým rozsudkom rozhodoval. Je

teda zrejmé, že s týmto tvrdením sťažovateľa sa najvyšší súd ani vysporiadať nemohol.

Po preskúmaní rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd argumentáciu sťažovateľa

nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov najvyššieho súdu.

Ústavný súd nezistil, že by najvyšším súdom aplikovaný postup a jeho závery mohli

zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného rozsudku v súlade s jeho

právomocami ustanovenými v .

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje

sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého

rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, ,

) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu

stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov

a námietok.

Keďže ústavný súd nezistil možnosť porušenia sťažovateľom označených

základných a iných práv rozsudkom najvyššieho súdu, odmietol sťažnosť v tejto časti z

dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa .

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa jednotlivými

nárokmi sťažovateľa uplatňovanými v sťažnosti už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. marca 2018